Fortifikačný systém mesta Komárno je systém bášt a opevnení na území mesta Komárno a protiľahlých brehoch riek Dunaj a Váh, ktorý spolu s centrálnou pevnosťou tvorí Komárňanský pevnostný systém. 
Súčasti fortifikačného systému 
Protiturecká pevnost Comora na rytine A. E. Burkharda z r. 1698 
Protiturecká pevnosť v Komárne je pevnosť vystavaná v dvoch obdobiach. Na základoch staršieho hradu sa začala roku 1546 výstavba Starej pevnosti a roku 1658 začala výstavba Novej pevnosti. 31. mája 1963 bol súbor siedmich objektorv starej a novej pevnosti vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a je registrovaný v ÚZPF pod č. 302.[3] 
Mária Bátorová slovenská literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka, vysokoškolská pedagogička Narodenie 19.10.195019. október 1950 (66 rokov) Trenčín, Slovensko Manžel prof. PhDr. Jozef Bátora, DrSc. (* 1950), slovenský archeológ, vedec a vysokoškolský pedagóg Deti syn doc. M. A. Jozef Bátora, PhD. (* 1976), politológ, vedecký pracovník a vysokoškolský pedagóg dcéra Dr. Phil. Andrea Bátorová (* 1977), umenovedkyňa, vedecká pracovníčka a kurátorka Rodičia otec Jozef Hnitka (* 1913 – † 1992), učiteľ, spisovateľ matka Vilma, rod. 
Personálna bibliografia 
Mária Bátorová je autorkou 7 domácich knižných literárnovedných monografií (6 autorské a jedna spoluautorská) a piatich prozaických kníh a jednej básnickej zbierky. Je aj autorkou 285 odborných článkov a štúdií v domácich a zahraničných časopisoch a vyše 300 recenzií beletrie a odbornej literatúry.[3] Výberová personálna bibliografia Márie Bátorovej, výňatky z recenzií jej diela a ukážky z jej tvorby sú uverejnené na internetovej stránke Literárneho informačného centra v Bratislave pod kapitolou Autori – Osobnosti literárneho života.[6] 
Bibliografia knižných diel 
Literárna veda Autorské monografie BÁTOROVÁ, Mária: Roky úzkosti a vzopätia. 
Spoluautorské monografie HVIŠČ, Jozef – MARČOK, Viliam – BÁTOROVÁ, Mária – PETRÍK, Vladimír: Biele miesta v slovenskej literatúre. 
Próza BÁTOROVÁ, Mária: Zvony v kameni. 
Referencie 
Poézia BÁTOROVÁ, Mária: Púšte a oázy. 
Preklad SABINA NAEFOVÁ: ľahký závrat/leichter Schwindel. 
Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc. (* 19. október 1950 Trenčín) – literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka, prozaička, poetka, esejistka, publicistka a vysokoškolská pedagogička.[1] Mária Bátorová je slovenská literárna vedkyňa, ktorá vo svojich monografiách a štúdiách reflektuje problematiku tabuizovaných tém slovenskej literárnej histórie 20. storočia, novou komparatistickou metódou pomenúva miesto slovenskej literárnej moderny v kontexte európskej literárnej moderny a zaoberá sa aj súčasnou slovenskou a nemeckou literatúrou a kultúrou.[1] Knižne mohla publikovať až po roku 1989.[2] Známa je aj ako autorka umeleckej literatúry, s výrazným literárnokritickým ohlasom. 
Diela Márie Bátorovej vyšli nielen v slovenčine, ale aj vo viacerých svetových jazykoch.[3] Za vedecké a beletristické diela získala mnohé domáce aj zahraničné ocenenia. 
Štúdiá a vzdelanie 
Mária Bátorová základnú a strednú školu vychodila v Čadci, kde aj zmaturovala (1969).[4] V rokoch 1969 – 1974 študovala germanistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Univerzite Martina Luthera v Halle v Nemecku (1973/74). Hodnosť doktorky filozofie (PhDr.) dosiahla na Katedre germanistiky FiF UK v Bratislave po rigoróznom pokračovaní roku 1977 (rigorózna práca: Das Leben und Werk von Nelly Sachs – Život a dielo Nelly Sachsovej). 
Vedeckú hodnosť kandidátky vied (CSc.) obhájila roku 1988 kandidátskou dizertáciou o literatúre a kultúre vojnového obdobia na Slovensku (knižne: Roky úzkosti a vzopätia. Bratislava: Causa editio, 1992). 
Na docentku (doc.) sa habilitovala na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici roku 2000 (habilitačná práca: Duchovné konštanty slovenskej literatúry 20. storočia). 
Vedeckú hodnosť doktorky vied (DrSc.) obhájila v Ústave svetovej literatúry SAV Bratislava v roku 2001 (doktorská dizertácia – knižne: Jozef Cíger-Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre. 
Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, 2000; doplnené a prepracované v nemčine: Bátorová, M.: J. Cíger-Hronský und die Moderne. 
Frankfurt am Main – Berlin – Bern – Bruxelles – New York – Oxford – Wien: Peter Lang Verlag, 2004). Profesorské konanie absolvovala a titul profesorky (prof.) získala roku 2006 na Masarykovej univerzite v Brne (knižne: Bátorová, M.: Paradoxy Pavla Straussa. Bratislava: Petrus, 2006).[1] Vydala súborné štúdie o J. C. Hronskom Slovenská literárna moderna v spektre svetovej moderny (Matica slovenská 2011). 
Výskum života a diela Dominika Tatarku vyšiel v prvej vedeckej monografii Dominik Tatarka slovenský Don Quijote (Veda 2012). 
Výber z zo skoro tridsaťročnej produkcie esejí a publicistiky vyšiel pod názvom Medzi ideálom a ničotou. 
Eseje a publicistika (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014) 
(:) je písomná skratka mesta Košice vyplývajúca z loga mesta. : znázorňuje dve košické dominanty na Hlavnej ulici v Košiciach(Dóm svätej Alžbety, Štátne divadlo Košice).(, 
Logo mesta Košice 
(:) 
Technické riešenie 
Motorový rušeň 756 Prevádzkové parametre Maximálna rýchlosť 100km/h Motor Caterpillar 3512B SCAC Špičkový výkon 1 455kw Viacnásobné riadenie áno Prenos výkonu elektrický jednosmerný Vykurovanie súpravy nie Objem paliva nafta Usporiadanie pojazdu Bo´Bo´ Maximálna ťažná sila 202kN Rozchod 1435 mm Minimálny polomer prechádzania oblúkov 120m Hmotnosť 72 t Dĺžka cez nárazníky 16 600 mm Šírka 3 070mm Výška 4 430 mm Výrobné údaje Rekonštrukcia ŽOS Zvolen v licencii CZ LOKO Prevádzkovateľ ZSCS Rok rekonštrukcie 2008-2010 Počet vyrobených kusov 10 V prevádzke v období 2010 - súčasnosť 
Lokomotíva radu 756 je celková modernizácia zastaraných a nehospodárnych lokomotív radov 750 a 753, ktoré pre slovenského dopravcu Železničná spoločnosť Cargo Slovakia vykonával slovenských podnik ŽOS Zvolen v licenciu českej spoločnosti CZ LOKO. 
Modernizácia začala na základe pozitívnych referencií z prevádzok rekonštruovaných strojov v Česku a Taliansku. 
Lokomotíva je v mnohých rysoch zhodná s českými radmi 753.7 a 755, čo je dané licenčnou výrobou. 
Do týchto lokomotív bol inštalovaný nový motor Caterpillar, ktorý sa vyznačuje menšou spotrebou paliva a menšou údržbovou náročnosťou než pôvodný motor ČKD. 
Nový je aj trakčný alternátor a väčšina ďalších konštrukčných celkov vrátane klimatizovaných stanovíšť rušňovodiča. 
Pôvodná zostala rušňová skriňa, rám a podvozky aj s pôvodnými trakčnými elektromotormi, prípadné vypruženia boli nahradené pryžokovovými stĺpikmi. 
Viacnásobné riadenie umožňuje ovládať dve lokomotívy z jedného stanovišťa. 
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lokomotiva 756 na českej Wikipédii. 
Motorový rušeň 756 
Trenčianska Teplá – Vlársky priesmyk Základné informácie Číslo trate 123 Prevádzkovateľ ŽSR Dĺžka 12,649 km Parametre trate Rozchod 1 435 mm Počet koľají 1 Napájacia sústava neelektrifikovaná Max. sklon 15 ‰ Max. rýchlosť 100 km/h 
Teplice) a 124 (Trenčianska Teplá – Lednické Rovne) Nemšová – križovatka s traťou 124 (Trenčianska Teplá – Lednické Rovne) Horné Srnie Vlársky priesmyk hraničný priechod a 
Železničná trať Trenčianska Teplá – Vlársky priesmyk 
Commons 
Vlárská dráha 
↑ Dvouvládí na železnici končí. Ale velmi pozvolna [online]. Česká televize, 2015-08-01, [cit. 
2016-01-25]. Dostupné online. ↑ ČUPKA, Dušan, Pavol Beňo Modernizácia železničnej stanice Púchov – energetické napájanie. InfoElektro ŽSR, 2011, čís. 12, s. 10 – 14. 
Dostupné online [cit. 2016-01-25]. ↑ Modernizácia trate sa začala [online]. Trenčín : Mesto Trenčín, 29.01.2013, [cit. 
2013-02-19]. Dostupné online. ↑ EK schválila 196,5 milióna eur na modernizáciu železníc pri Trenčíne [online]. Trenčín : TASR, 03.07.2013, [cit. 
2013-07-03]. Dostupné online. ↑ PHPRS, team. Modernizácia železničnej trate Púchov – Považská Teplá [online]. www.zeleznicne.info, [cit. 
Dostupné online. ↑ SAMEK, Vladimír. Modernizácia železničnej trate Púchov – Žilina pre rýchlosť do 160 km/h, I. etapa [online]. JAGA GROUP s.r.o., [cit. 
2017-07-02]. Dostupné online. ↑ MARTIŠ, Jaroslav. Modernizácia železničnej trate Považská Teplá – Žilina [online]. 
JAGA GROUP s.r.o., [cit. 2017-07-02]. Dostupné online. ↑ ŽSR začali s modernizáciou v Dolnom Hričove [online]. 
Železnice Slovenskej republiky, [cit. 2016-02-07]. Dostupné online. 
Commons 
Železničná trať Bratislava – Žilina 
Eilina priestory stanice Všeobecné informácie Štát Slovensko Mesto Eilina Prevádzkovateľ ŽSR Dátum otvorenia 1871 Prevádzkové informácie Počet nástupíšť 24 Počet nástupných hrán 30 Prístup k nástupištiam podchod, úrovňový prístup Predaj cestovných lístkov vnútroštátne, medzinárodné Železničné trate 120, 126, 127, 180 Poloha 49°13′37″S 18°44′46″V﻿ / ﻿49,226944°S 18,746111°V﻿ / 49.226944; 18.746111Súradnice: 49°13′37″S 18°44′46″V﻿ / ﻿49,226944°S 18,746111°V﻿ / 49.226944; 18.746111 Poloha stanice v rámci Slovenska Poloha stanice v rámci Slovenska 
Commons 
Železničná stanica Žilina 
Zdroj 
Referencie 
Dejiny 
Prvá zmienka o Slatinke pochádza z roku 1388, kedy bola spomínaná ako Zalatha. 
Slatinka v 1424 patrila Vígľašskému hradnému panstvu. Neskôr sa spolumajiteľom stalo mesto Zvolen.[1] 
V roku 1954 bolo v Štátnom vodohospodárskom pláne ČSR pre územie, v ktorom sa Slatinka nachádza naplánovaná stavba vodného diela Slatinka. 
V 1956 bola Slatinka vyhlásená za "zánikovú obec",[2] a bola zakázaná výstavba nových domov. V roku 1974 vstúpila do platnosti stavebná uzávera so zákazom opravovania a modernizovania domov. 
8.5.1985 bola zrušená kancelária MNV Slatinka, úrad bol odovzdaný pod spoločný národný výbor Zvolenská Slatina. 
Na základe územného povolenia o výstavbe vodného diela boli na prelome 80-tych a 90-tych rokov vykupované a vyvlastňované pozemky, ktoré mali byť zatopené. 
Viaceré pozemky, vrátane tých, ktoré nemali byť zatopené ale silne ovplyvnené výstavbou, ostali nevysporiadané. Stavba však nezačala v plánovanom čase a územné rozhodnutie stratilo platnosť, následne boli niektoré vyvlastnené pozemky boli vrátené ich pôvodným majiteľom alebo ich potomkom. 
16.11.2000 bol štatút Slatinky zmenený na rekreačnú oblasť. 
O 4 dni bolo 58 domov prekategorizovaných na rekreačné objekty; u 17 z nich bez doloženia vlastníckeho práva. 
Toto rozhodnutie bolo zmenené 5.7.2012 krajským úradom v Banskej Bystrici; u 17 nehnuteľností toto rozhodnutie zrušil, keďže VVB š.p. nedoložil vlastnícke práva. Na základe podnetu Združenia Slatinka a Spoločnosti priateľov Slatinky z 10.4.2001 adresovaného prokuratúre vo Zvolene ohľadom preskúmania Štatútu oblasti Slatinka bol protestom prokurátora tento štatút zrušení kvôli konfliktu so zákonom. 
V máji 2013 dostali niekoľkí nájomníci (10, neoficiálne 15) výzvu na vysťahovanie sa do dvoch týždňov s odôvodnením život ohrozujúceho stavu budov. Pôvodne nemali možnosť nahliadnuť do posudku statika ani možnosť na opravu budov na vlastné náklady.[3] Onedlho Vodohospodársky podnik začal komunikovať ohľadom opráv daných budov.[4] 
Turčiansky Svätý Martin : [s.n.], 1891. ↑ Uznesenie rady ONV vo Zvolene č. 114/58 z 13. júna 1958, bod 5 - kategorizácia obcí ↑ VRAŽDA, Daniel. 
V Slatinke idú pre priehradu opäť búrať domy [online]. Petit Press, 2013-05-13, [cit. 2013-05-25]. 
Dostupné online. ↑ VRAŽDA, Daniel. Slatinke ešte dajú šancu opraviť domy na mieste plánovanej priehrady [online]. Petit Press, 2013-05-22, [cit. 
2013-05-25]. Dostupné online. 
Slatinka (časť Zvolenskej Slatiny) 
Ing. arch. Matúš Vallo (* 18. september 1977, Bratislava) je architekt, bratislavský mestský aktivista, hudobník a od roku 2018 primátor Bratislavy. 
Iné projekty 
Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Matúš Vallo 
Externé odkazy 
Životopis 
Výber z tvorby 
Zastúpenie v zbierkach 
Skupinové výstavy (výber) 
Bibliografia (výber) 
Samostatné výstavy 
Rastislav Podoba (* 11. október 1975, Bánovce nad Bebravou) je slovenský maliar. 
Rastislav Podoba žije a tvorí v Banskej Bystrici a Krušoviciach. 
V rokoch 1990 – 1994 študoval na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave a neskôr, v rokoch 1996 – 2002 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri prof. Vladimíra Popoviča a prof. Rudolfa Sikoru. 
Od roku 2009 do roku 2015 absolvoval externé doktorandské štúdium na Katedre maľby Fakulty výtvarných umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde momentálne pôsobí ako pedagóg. 
V roku 2008 získal Cenu International Association of Art na VI. 
Medzinárodnom bienále kresby v Plzni v Česku a v roku 2009 Cenu Martina Benku. 
V rokoch 2006, 2007 a 2009 bol finalistom VÚB Maľby. 
2017, Field Trip, Galéria umenia Ernesta Zmetáka, Nové Zámky, Slovensko 2016, Cyklus, Východoslovenská galéria, Košice, Slovensko 2015, Umelé kvety, Krokus, Bratislava, Slovensko 2015, Pracovná plocha, Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica, Slovensko 2012, Doma, vonku, blízko, hore, severovýchodne, ďaleko, dolu, Krokus, Bratislava, Slovensko 2011, Rastislav Podoba, Galéria Mesta Bratislava, Slovensko 2011, Podoba - Aerni, Kunstkammer Galerie, Oensingen, Švajčiarsko 2010, One-man-show, Kubikgallery Porto, Portugalsko 2010, Denník pozorovateľa (Rastislav Podoba/Jernej Forbici), Krokus, Bratislava, Slovensko 2008, Retro-vízia, Stredoslovenská galéria, Room 19_21, Banská Bystrica, Slovensko 2007, Rastislav Podoba / Juraj Kollár, Soga, Bratislava, Slovensko 2006, Primárny okruh, Galéria Divyd, Múzeum J.N. Hummela, Bratislava, Slovensko 2006, Clona, Štátna galéria, Bethlenov dom, Banská Bystrica, Slovensko 2005, Rastislav Podoba / Maroš Rovňák, Slovenský inštitút, Budapešť, Maďarsko 2003, Zóna, Galéria mladých, Nitrianska galéria, Nitra, Slovensko 
Galéria mesta Bratislava, Slovensko Nitrianska galéria, Slovensko Stredoslovenská galéria Banská Bystrica, Slovensko GVU Hodonín, Česko Nadácia Mladá maľba, Bratislava, Slovensko Zbierka Linea, Slovensko Súkromné zbierky: Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko, Portugalsko, USA, Rakúsko 
Aj päť minút je dosť, hovorí Rastislav Podoba, ktorého maľby ilustrujú utorkové noviny. 
In.: Denník N, Vyd. 
NPress, Utorok 18. decembra 2018, číslo 243, ročník 4., str. 12 - 13 MAJLINGOVÁ, Zuzana L. - ŠEDÍK, Michal. 
Rastislav Podoba: Pracovná plocha: Stredoslovenská galéria Banská Bystrica 28. máj 2015-26. júl 2015 : Banská Bystrica: Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, 2015. 
ISBN 9788088681762. 
Michal Šedík, Filozofia umenia / Analytická tradícia, Belianum UMB BB, 2014 Ivan Jančár, Pozorovanie pozorovateľa, Nadácia Mladá maľba a GMB, 2011 Lovu zdar!, text: Omar Mirza, Nitrianska galéria, 2011 Daniel Brunovský, Denisa Gura Doričová: Slovenské ateliéry, 2010 Nadácia VÚB/5 rokov, 50 umelcov, 100 malieb/ VUB Foundation/5 years, 50 artists, 100 paintings, text: Alexandra Kusá, Nadácia VÚB, 2010 Flash Art CZ/SK, 5/2010, Denník pozorovateľa, text Ivana Moncoľová Olejomaľba/Oilpainting, text: Gabriela Garlatyová, Mestská galéria, Rimavská Sobota, 2009 Flash Art CZ/SK 12/2009, Samota, text Ivana Moncoľová Týždeň 38/2009, Posilňujúca samota, text Juraj Kováčik Ilúzia priestoru/pokus o nové čítanie, katalóg k výstave, Nitrianska galéria 2009, text Barbora Geržová Close Encounters... Vienna. 
Bratislava. 
Budapest, Verein KulturAxe e.V. Wien, 2008 V. Nový zlínsky salón 2008/5th New Zlín Salon 2008, Krajská galerie výtvarního umění v Zlíne, 2008 Jeune Création Slovaque, Jeune Création Paris, GMB Bratislava, Culture KONTAKT, 2008 1960 > súčasnosť / Slovenské umenie, GHMP, Dům u Zlatého prstenu, Praha, 2008 VII. Medzinárodné bienále kresby Plzeň/7th International Bienale of Drawing Pilsen, 2010 VI. 
Medzinárodné bienále kresby Plzeň/6th International Bienale of Drawing Pilsen, 2008 V. Medzinárodné bienále kresby Plzeň/5th International Bienale of Drawing Pilsen, 2006 Nová krv. 
Mladá slovenská maľba, Nadácia Mladá maľba, GMB 2007, text Ivan Jančár Rastislav Podoba, autorský katalóg, text: Alena Vrbanová, 2007 Profil 2/2006, Zaclonené maľbou, text: Zuzana Spišiaková Ľudovíť Hološka, Voľným okom/By naked Eye, Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2006 BezV3E, katalóg k výstave, Nitrianska galéria 2005, text: Adriana Čeledová 
Rastislav Podoba 
Iné projekty 
Korben Dallas je slovenská rocková hudobná skupina z Bratislavy. Na scéne pôsobí od roku 2010, kedy vznikla ako nový projekt hudobníkov, predtým tvoriacich art-rockovú kapelu Appendix.[1] Na svojom konte má 5 albumov. 
Svojou tvorbou prekračujú hranice nezávislej scény. 
Do povedomia sa dostali s hitom „Otec“ v roku 2013. 
Sú pravidelnými hosťami veľkých slovenských a českých festivalov (Pohoda, Grape, Topfest, Colours of Ostrava). 
Diskografia [1] 
Pekné cesty, 2011, Hevhetia Karnevalová vrana, 2013, Slnko records Banská Bystrica, 2014, Slnko records Kam ideme, 2015, Slnko records Stredovek, 2017, Slnko records 
Zostava skupiny 
Juraj Benetin – spev, gitara Lukáš Fila – basová gitara Igor „Ozo“ Guttler – bicie nástroje 
Referencie 
Korben Dallas na slnkorecords.sk Korben Dallas na bandzone.cz 
Debutový album s názvom Pekné cesty (2011) vydaný vo vydavateľstve Hevhetia vznikol ako živá nahrávka z koncertu, bol nominovaný na Radio Head Awards v kategórii album roka – cena kritikov. 
Anna Bučinská (* 21. december 1944, Bratislava – † 15. január 1995, Bratislava) bola slovenská rozhlasová herečka. 
Rozhlasová tvorba, ktorá je známa 
Motorový rušeň 757 je dieselelektrický štvornápravový rušeň s elektrickým prenosom výkonu, ktorý vznikol celkovou rekonštrukciou starších rušňov rady 750. 
Stroje si objednal národný dopravca ZSSK pre dopravu osobných vlakov a expresných vlakov na hlavných tratiach na Slovensku. 
Medzi rokmi 2010–2015 bolo v závode ŽOS Zvolen prestavaných celkom 25 strojov. 
Rušeň 757.003-9 bol po požiari[10] v roku 2016 pri stanici Jesenské odstavený z dôvodu veľkého rozsahu škôd a momentálne čaká na svoj osud vo vonkajších priestoroch závodu ŽOS Zvolen.[11] 
Referencie 
Zadanie a priebeh modernizácie 
Rovnako ako v Česku, kde České dráhy pristúpili k modernizácii rušňov rady 750 a 753 na nový rad 750.7, aj na Slovensku bolo rozhodnuté, že bude vykonaná podobná prestavba. 
Výberové konanie sa uskutočnilo v roku 2010 a onedlho začala prestavba prvého rušňa.[1] Na rozdiel od českej rekonštrukcie, boli rušne v dôsledku ich nedostatku v bežnej prevádzke upravované postupne. 
Prvý prestavaný rušeň 757.001 (pôvodne 750.092) bol dokončený na začiatku roku 2011[2] a po testoch na okruhu v Cerheniciach bol odovzdaný do skúšobnej prevádzky rušňovému depu Zvolen.[3] Ku koncu roka bol dokončený druhý rušeň[4] a až do roku 2015 prebiehali ďalšie modernizácie. 
Celú sériu uzatvára stroj 757.025, ktorý bol dokončený na jeseň 2015.[5] Nové rušne sú dislokované v depách Košice, Prievidza a Humenné. 
Technické údaje 
Sústava je v súlade s environmentálnymi limitmi, vrátane príslušenstva.[6] Výrobcom trakčného generátora a pomocných zariadení je spoločnosť Siemens Drásov, tlapové trakčné motory zostali pôvodné. 
Riadenie výkonu a jeho využívanie zabezpečuje mikroprocesorový riadiaci systém MORIS RV07. Súčasťou elektrického vybavenia rušňa je aj elektronický riadiaci systém, systém ovládania prípojných vozňov podľa UIC 558, vozidlová rádiostanica, elektronický rýchlomer, riadiaca jednotka prešmyku a vlakový zabezpečovač. Kabína rušňovodiča[7] sa zásadne odlišuje od pôvodnej zo série 750.[8] Rekonštruovaná kabína je vybavená digitálnymi ukazovateľmi, vrátane zobrazovacích displejov. 
Tiež bola doplnená výkonná elektrodynamická brzda a ovládanie brzdového systému (pneumatická samočinná brzda typu Dako GP, priamočinná brzda, doplnková a parkovacia). Zdroj stlačeného vzduchu je bezolejový piestový kompresor, ktorý je doplnený sušičkou vzduchu. Pre väčší komfort obsluhy bola do rušňa doplnená klimatizácia, polohovateľné sedadlo a iné hygienické zariadenia. 
2017[9]) umiestnené v RD Prievidza (5 ks), Humenné (8 ks) a Košice (11 ks), kde zabezpečujú prepravu osobných vlakov kategórie R a REx na tratiach v okolí Prievidze, Zvolena, Banskej Bystrice, Brezna, Žiliny, Košíc a Humenného. 
Rada slobodného Česko-Slovenska/The Council of Free Czechoslovakia (RSČ) bol vrcholný politický orgán česko-slovenského exilu, založený 25. februára 1949 v USA so sídlom vo Washingtone D.C. Pri založení bolo zverejnené „Prohlášení o založení Rady svobodného Československa“ z pera Ferdinanda Peroutku. 
RSČ bola podobne ako rádio Slobodná Európa (RFE) financovaná v súlade so zahraničnou politikou USA prostredníctvom neštátnej organizácie National Committee for a Free Europe (NCFE). 
Činnosť 
V exile prebiehal politický zápas medzi jednotlivými emigrantskými organizáciami. 
V Londýne pôsobil Český národný výbor (ČNV) pod vedením gen. Lva Prchalu združujúci protibenešovskú nesocialistickú opozíciu. 
Slovenských autonomistov reprezentovali konkurenčné projekty v Mníchove: Slovenský oslobodzovací výbor (SOV) Ferdinanda Ďurčanského a Slovenská národná rada v zahraničí (SNRvZ) Karola Sidora a neskôr Matúša Černáka. 
Na pôde RSČ sa stretávali rôzne politické skupiny česko-slovenského prevažne pofebruárového exilu. 
Dominovali bývalí predstavitelia Národného frontu zastávajúci v rokoch 1945-48 významné politické funkcie v Česko-Slovensku a často sami zodpovední za politiku, ktorá vyústila do komunistického prevratu vo februári 1948. 
Prvým predsedom RSČ bol Petr Zenkl (národní socialisté), podpredsedami boli Jozef Lettrich (Demokratická strana), dr. 
Mikuláš Franek (Demokratická strana), dr. 
Josef Černý (agrárnici), dr. 
Jozef Dieška (Strana slobody), Václav Majer (sociálna demokracia), dr. 
Adolf Procházka (lidovci) a býv. čsl. diplomati dr. 
Štefan Osuský, dr. 
V roku 1957 sa americká strana kvôli pretrvávajúcim vnútorným rozporom v RSČ rozhodla ukončiť jej financovanie, RSČ po roku 1967 prakticky nevyvíjala žiadnu činnosť. 
Po novembri 1989 nadviazala spoluprácu s politickou reprezentáciou v Česko-Slovensku a exponovala sa pre zachovanie spoločného štátu. 
Po rozdelení Česko-Slovenska bola v roku 1993 reorganizovaná na Radu vzájomnosti Čechov a Slovákov (predseda Mojmír Povolný). 
Predsedovia 
Iné politické exilové organizácie 
Josef Dürich český politik Poslanec Ríšskej rady V úrade 1884 – 1891 V úrade 1907 – 1917[1] Biografické údaje Narodenie 19. august 1847 Borovice, Česko Úmrtie 12. január 1927 (79 rokov) Klášter Hradiště nad Jizerou, Česko Politická strana Národná strana (staročeská) Česká agrárna strana Odkazy Josef Dürich (multimediálne súbory) Politický portál Biografický portál 
Josef Dürich (* 19. august 1847, Borovice[2] – † 12. január 1927, Klášter Hradiště nad Jizerou) bol český politik staročeskej strany, neskôr agrárnej strany, účastník česko-slovenského zahraničného odboja za 1. svetovej vojny, dramatik a spisovateľ. 
Život a pôsobenie 
Narodil sa v Borovici u Mnichova Hradiště ako syn mlynára a od 70. rokov 19. storočia vstúpil do kultúrneho života ako autor veršov a divadelných hier. 
V rokoch 1870 a 1873 spoluredigoval almanach Ruch.[3] Publikoval aj pod pseudonymami Charvátecký a Josef Josefovič. Zaoberal sa tiež tesnopisom a pokúsil sa o jednotný slovanský tesnopis. 
V roku 1884 získal mandát v Ríšskej rade (celoštátne zákonodarný zbor), kde reprezentoval kúriu vidieckych obcí, obvod Ml. Boleslav, Nymburk atď. Sľub zložil 4. decembra 1884. 
Mandát obhájil vo voľbách do ríšskej rady roku 1885, teraz za mestskú kúriu, obvod Jičín, Sobotka atď. Zotrval tu do konca funkčného obdobia, teda do roku 1891.[4] V tejto dobe patril medzi politikov staročeskej strany.[2] 
Do vrcholnej parlamentnej politiky sa vrátil vo voľbách do ríšskej rady roku 1907, kedy bol zvolený za volebný okrsok Čechy 038, teraz ako člen Českej agrárnej strany, v ktorej klube potom v parlamente zasadal. 
Kreslo poslanca obhájil vo voľbách do ríšskej rady roku 1911, opäť za Klub českých agrárnikov a rovnaký volebný obvod. 
Stratil mandát 25. septembra 1917 na základe dlhodobej absencie.[1][2] 
V tom čase už ale nebol na území Rakúska-Uhorska. 
Začiatkom mája 1915 bol agrárnou stranou vyslaný do Švajčiarska za Tomášom Masarykom, aby sa podieľal na zahraničnom odboji. 
Bol tak jedným z mála českých politikov, ktorí sa v tejto skorej fáze pripojili k zahraničnému odboju vedenému Masarykom. 
Išlo ale skôr o menej známeho politika, navyše výrazne konzervatívne, prorusky a carofilsky orientovaného. 
V novembri 1915 patril spolu s Masarykom a predstaviteľmi českých zahraničných spolkov medzi signatárov vyhlásenia Českého komitétu zahraničného, ​​ktorý jasne formuloval myšlienku českej (česko-slovenskej) samostatnosti. 
Z Českého komitétu zahraničného sa následne utvorila Československá národná rada, ktorej podpredsedom sa Dürich roku 1916 stal.[5] Od júna 1916 pôsobil spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom v Rusku, kde vyjednávali zriadenie česko-slovenských légií. 
29. augusta 1916 spoločne podpísali tzv. Kyjevskú dohodu, ktorá uznávala Národnú radu za predstaviteľa celého odboja. 
On sám sa však prikláňal skôr k obnoveniu Českého kráľovstva s ruskou podporou a mal vyvíjať snahy o zriadenie separátneho, procárskeho centra česko-slovenského exilu. 
Kvôli tomu ale došlo k roztržke, bol Štefánikom zbavený svojej funkcie aj členstva v Československej národnej rade a vrátil sa do vlasti až roku 1919. 
Z politického života bol prakticky vyradený a svoj postup sa pokúsil ospravedlniť v knihe pamätí "V českých službách".[2] 
Jeho zaťom bol od septembra 1908, kedy si vzal Dürichovu dcéru Emanuelu (1884-1973), spisovateľ a novinár Karel Horký. 
Povstanie Juraja Dóžu (iné názvy: Dóžovo povstanie, Uhorská roľnícka vojna, Uhorská sedliacka vojna) bolo veľké povstanie jednoduchého ľudu proti šľachte v Uhorsku v apríli až júli roku 1514, ktoré vzniklo z neúspešne zorganizovanej križiackej výpravy. 
9. apríla ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc v Budíne slávnostne z poverenia pápeža Leva X. vyhlásil zvolanie križiackej výpravy proti Osmanskej ríši, ktorá na začiatku 16. storočia ohrozovala Uhorsko, výmenou za odpustky účastníkom. 
Keďže uhorská šľachta nemala záujem zúčastniť sa, 40-tisícové vojsko, ktoré sa zišlo v máji v Budíne, tvorili chudobné vrstvy (roľníci, študenti, mestská chudoba a podobne) nazývané vtedy kuruci. 
Na čele vojska stál sedmohradský zeman Juraj Dóža Sikul (Juraj Dóža), pretože sa nenašiel uhorský magnát, ktorý by sa tejto úlohy ujal. 
Keďže uhorská šľachta bola proti tejto výprave a nemienila ospravedlniť neprítomnosť poddaných na svojich majetkoch, v polovici mája kuruci vyvolali občiansku vojnu proti zemepánom. 
Centrum bolo v dnešnom Maďarsku, bojovalo sa aj na Východnom Slovensku a v Bratislave. 
V júli kuruci obsadili uhorské nížiny a časti Sedmohradska. 
15. júla povstanie porazili uhorskí magnáti, najmä Ján Zápoľský a Štefan Bátori. 
Následkom bolo úpalenie Dóžu zaživa ako „roľníckeho kráľa“, povešanie a pozabíjanie 50 000 povstalcov a najmä prijatie nevoľníctva uhorským snemom 10. októbra 1514 (kodifikované aj v Tripartite). 
Zakladateľmi (vedenie) sú Matúš Kostolný, Tomáš Bella, Lukáš Fila (riaditeľ vydavateľstva N Press), Konštantín Čikovský a Juraj Javorský.[19] Impulzom vytvorenia projektu bol vstup finančnej skupiny Penta do majiteľskej štruktúry akciovej spoločnosti Petit Press, ktorá je vydavateľom Denníka SME. 
Denník N je slovenský denník a internetové médium, ktoré vzniklo po odchode časti členov redakcie denníka SME v roku 2014. Redakcia sa venuje investigatívnym, analytickejším a rozsiahlejším textom a popritom vyrába aj stručné a rýchle spravodajstvo. Redakcia je financovaná najmä z platieb od predplatiteľov. 
Referencie 
Pozri aj 
História 
Irena Čubírková, rodená Srncová (* 15. marec 1923, Vrádište – † 28. september 1966, Praha) bola česko-slovenská vrahyňa, ktorá najprv 10. októbra 1951 v Trutnove s pomocou svojho milenca Václava Bernarta a jeho manželky (ktorej nahovorili, že ju Čubírek týra) zavraždila svojho manžela, zinscenovala to ako nehodu a o 13 rokov neskôr 7. decembra 1964 zavraždila v slovenskej obci Boleráz svojho druha Ambróza Ščepku (* 2. marec 1926, Prievaly – † 7. december 1964, Boleráz). 
Popravili ju 28. septembra 1966 v Prahe na Pankráci obesením.[1] Bola matkou siedmich detí (štyri deti mala s manželom a tri deti so svojím druhom). 
Vražda Jána Čubírku 
V roku 1951 žili Čubírkovci v Trutnove v severovýchodných Čechách. 
Irena Čubírková svojho manžela podvádzala a on to zistil a o nevere získal aj dôkaz. 
Rozhodla sa, že ho zabije a do vraždy zasvätila aj svojho suseda a zároveň milenca Václava Bernarta a jeho manželku, ktorej nahovorili, že Čubírek si neveru vymyslel, aby Čubírkovú mohol týrať. 
Prvý pokus o vraždu nevyšiel, keď sa ho Čubírková pokúsila otráviť liekom na ženské problémy („Fluocit“), no ten naňho neúčinkoval. 
Úspešný bol až pokus z 10. októbra 1951. 
Ján Čubírek bol na PN a voľný čas trávil lakovaním nábytku. 
Aby nábytok rýchlejšie uschol, rozhodol sa zniesť z povaly staré kachle, dokonca si u suseda bol pýtať komínové rúry, čo neskôr podporilo Čubírkovej alibi. 
Tá mu do alkoholu zamiešala lieky na spanie, ktoré zaúčinkovali. 
Potom zavolala Bernarta, ktorý mu rozbil hlavu, čím ho usmrtil. 
Zavliekli ho spolu s Bernartovou manželkou pod schody, a Čubírková zvrhla naňho kachle. 
Keď bolo všetko upratané, poslala svoju 9 ročnú dcéru zobudiť otca a tá ho objavila pod schodmi. 
Privolaná polícia konštatovala smrť nešťastnou náhodou. 
Bernart sa potom k Čubírkovej nasťahoval, no tá ho vyhnala. 
Vražda Ambróza Ščepku 
Po vražde svojho manžela žila v Trutnove až do roku 1959, kedy sa so svojim novým druhom Ambrózom Ščepkom presťahovala na majer Políčko v obci Boleráz na Slovensku. 
Čubírková bola vtedy pôvabná žena.[2] V Trutnove chodila cvičiť do Sokola a k štyrom deťom si najímala opatrovateľku. 
Tvrdila, že jej muž zahynul náhodou, keď sťahoval kachle.[2] Ščepka bol od nej o tri roky mladší. 
Bol k nej údajne často hrubý a navyše alkoholik. 
Pokiaľ v Trutnove žila ako domáca pani, v Bolerázi bola na majeri a starala sa o zvieratá. 
Po 5 rokoch súžitia a troch deťoch so Ščepkom sa 7. decembra 1964 rozhodla túto situáciu vyriešiť opäť „po svojom“. 
Ščepka mal meniny a tak sa od rána opíjal, až napokon spadol zo stoličky a zaspal. 
Čubírková ho dvakrát udrela tupou stranou sekery do hlavy, čím ho zabila, následne hlavu pomocou sekery, sekáčiku na mäso a noža oddelila od zvyšku tela. 
Telo vložila do pece na chlieb a celkovo 35 hodín udržovala oheň, aby ho spálila. 
Preosiaty popol potom vysypala na príjazdovú cestu a do potoka (most cez tento potok miestni dodnes volajú „Čubírkovej most“) a kosti zahrabala v chlieve. 
Od susedov si požičala nákupnú tašku, do ktorej dala hlavu a išla na MNV Boleráz, kde nahlásila Ščepkovo zmiznutie. 
Nasadla na vlak do Trnavy, kde hlavu pohodila na toalete osobného vlaku, ktorý odchádzal do Bratislavy. 
9. decembra 1964 pred stanicou Pezinok našiel sprievodcovia vlaku hlavu a rozbehlo sa vyšetrovanie. 
Medzi podozrivými bola aj Čubírková. 
Počas domovej prehliadky vyšetrovateľ náhodou objavili podozrivo teplú chlebovú pec, napriek tomu, že sa v nej chlieb vraj nikdy nepiekol. 
Potom našli na ceste kosti, u ktorých bol potvrdený ľudský pôvod. 
Čubírková sa pod ťarchou dôkazov priznala. 
Následne boli nájdené a vykopané aj ostatné Ščepkove pozostatky zakopané v chlieve. 
Ako dôvod brutálnej vraždy uviedla, že Ščepka sa jej vyhrážal, že ju zabije, odreže jej hlavu a hodí ju do záchoda. 
Takmer na záver vyšetrovania vraždy Ščepku sa zistilo, že pred 13 rokmi Ján Čubírek zomrel pri sťahovaní kachlí, ktoré na neho spadli za veľmi podobných podozrivých okolností.[2] 
Hrob Jána Čubírka bol otvorený, telo exhumované a oneskorene bola vykonaná podrobná prehliadka jeho pozostatkov. 
Prehliadka preukázala, že zranenie, ktoré Čubírka utrpel, nemohli za žiadnych okolností spôsobiť padajúce kachle. 
Čubírková sa vzápätí priznala aj k vražde svojho manžela. 
Čubírková bola odsúdená na trest smrti obesením vo veku 43 rokov. 
Jej žiadosť o milosť bola zamietnutá 28. septembra 1966 a v rovnaký deň ju v Prahe na Pankráci obesili. 
Bernart bol odsúdený na 15 rokov väzenia a Bernartová unikla trestu vďaka amnestii. 
Daniel Tupý (* 26. august 1984, Martin – † 4. november 2005, Bratislava) bol študent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý bol zavraždený na Tyršovom nábreží v Bratislave. 
Jeho prípad nie je ani po desiatich rokoch uzavretý.[1] 
Niekoľko dní po smrti, 8. novembra 2005 bolo Tupému venované predstavenie Vlasy v bratislavskej Novej scéne. 
O deň neskôr sa na Hodžovom námestí v Bratislave konala akcia na pripomenutie smrti a odsúdenie neonacizmu. 
Zúčastnilo sa jej okolo 5 000 ľudí, z politikov len vtedajší predseda NR SR Pavol Hrušovský. 
Nasledujúci deň bol Daniel Tupý pochovaný v Žiline a zároveň na Ministerstve vnútra vznikla Komisia pre koordináciu postupu proti extrémizmu.[1] Týždeň po vražde sa na jej mieste uskutočnil protest asi 5 000 ľudí a Michal Kaščák zorganizoval koncert s názvom Zastavme neonacistov.[4][3] 23. februára 2006 otec Daniela Tupého Daniel Tupý st. odhalil pred budovou Univerzity Komenského pamätnú tabuľu svojmu synovi.[3] 
Rok po smrti sa uskutočnila spomienková akcia na Námestí Andreja Hlinku v Žiline za účastí umelcov, medzi inými Metalindy, Odyssey a speváka Petra Končeka. 
V Bratislave bola na mieste vraždy pokrstená Tupého básnická zbierka Ticho po anjelovi (básne a myšlienky z pozostalosti).[5] Na piate výročie smrti, v roku 2010, sa uskutočnila spomienka: Hommage à Daniel Tupý - výtvarnodivadelné performance ako aj čítanie Tupého textov Mariánom Geišbergom, ktorý spomienku koncepčne pripravil. 
Akciu organizovala Univerzitná knižnica v Bratislave.[6] 
Vražda 
Vražda sa udiala v piatok, 4. novembra 2005 na Tyršovom nábreží. 
Osemčlennú skupinu zozadu napadlo asi 15 ľudí. 
Útok mal trvať asi minútu. 
Aj keď polícia dorazila na miesto už za tri minúty, urobila niekoľko chýb a po útočníkoch nepátrala hneď.[1] Po útoku zostalo 6 ľudí zranených, z toho jeden vážne. 
Daniel Tupý podľahol ôsmim bodným zraneniam.[3] 
Vyšetrovanie, stíhanie a dopad vraždy 
V novembri médiá a rodina zavraždeného ponúkli odmenu 400 000 korún tomu, kto pomôže vraha vypátrať.[1] V roku 2006 sa pracovalo s hypotézou, že za vraždou stáli Skinheadi.[2] 
Do februára 2006 polícia vypočula desiatky osôb, zaistila viacero zbraní a „niekoľko stoviek bezpečnostných akcií vo vybraných pohostinských zariadeniach, v ktorých sa stretávajú záujmové osoby polície. 
Častokrát však išlo o miesta stretávania sa subkultúrnej mládeže.“[1] V roku 2006 verziu neonacistického útoku potvrdil aj Robert Kaliňák.[2] Vyšetrovanie bolo neštandardne otvorené verejnosti.[2] Vtedajší minister vnútra Vladimír Palko o priebehu vyšetrovania na žiadosť poslancov vystúpil v parlamente. 
Neskôr sa pracovalo s verziou, že za vraždou stálo podsvetie, ktoré malo mať napojenie na neonacistické skupiny.[2] Vo februári 2008 bolo oznámené, že polícia vraha našla a z vraždy obvinila Richarda H.[3] V máji 2008 bol príslušníkmi Úrad boja proti organizovanej kriminalite zadržaný a do väzby vzatý Karol P., ktorý mal ovplyvňovať korunného svedka prípadu. 
1. októbra toho roku Krajský súd rozhodol, že z väzby prepustí dvoch zadržaných obvinených z ublíženia na zdraví, Jána S. a Dávida V. Hlavný podozrivý Richard H. ostal vo väzbe.[3] 
Hlavné pojednávanie s obvinenými sa začalo 26. januára 2006 na Okresnom súde Bratislava I.[1] 11. júna 2006 hlavný svedok prípadu odmietol vypovedať a poprel svoje slová z prípravného konania.[3] V júni 2009 oslobodil okresný súd piatich obžalovaných spod obžaloby.[2] Obžaloba mala byť nedostatočne pripravená. 
Vyšetrovateľom chýbali dôkazy, ale aj tak spis odovzdali prokuratúre s návrhom na podanie obžaloby. 
Obetiam sa nepodarilo identifikovať páchateľov a ani nebol určený človek komu patrila DNA stopa na nájdenom boxere. 
Aj keď obvinení súhlasili s použitím detektora lži, sudca tento krok nepovolil. 
Prokuratúra sa voči rozsudku neodvolala a ten nadobudol právoplatnosť.[2] V novembri 2010 bol rozpustený vyšetrovací tým, ktorý na prípade pracoval od septembra 2007. 
24. augusta 2012 bolo vyšetrovanie prerušené rozhodnutím vyšetrovateľa.[2] 
Podľa Michala Havrana, „[vražda] zmrzačila jednu generáciu. 
Ostatných dorazila neschopnosť úradov zatknúť a postaviť pred súd tých, ktorí to urobili. 
Útok na Daniela nebol iba takou, ako vraví priateľ vyšetrovateľ „náhodnou smrťou“, za ktorú si môže takmer sama obeť tým, že bola v „zlom čase na zlom mieste“.“[1] 
Spomienkové akcie 
Námestie Nežnej revolúcie 
Námestie Nežnej revolúcie je námestie v Starom Meste v Bratislave v bezprostrednej blízkosti Námestia SNP v priestore pred Starou tržnicou.[1] 
Pomenované bolo 15. novembra 2019 pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. 
Referencie 
White Place je slovenská štvorčlenná kapela pôvodom z Prešova, ktorej ústrednou postavou je skladateľ a spevák Daniel Jenčo.[1] Po hudobnej stránke zakladá na prepracovaných aranžmánoch pozostávajúcich z rozličných rockových a experimentálnych prvkov, v čom sa odrážajú skúsenosti členov, z ktorých každý má za sebou hudobné pozadie. 
Na basu hrá Stanislav Čorej, na syntetizátorové nástroje, drum-mašiny a gitaru Mário Jenčo a na bicie nástroje Lukáš Fabian. 
Kapela debutovala 25. augusta 2019 albumom s názvom Room[2] a singlom „Breathe“, po troch rokoch skúšania a experimentovania s nahrávacími postupmi.[3] 
Single 
Názov kapely odkazuje na slobodné tvorivé prostredie. 
Podľa Jenča je biela farba sémioticky najnasýtenejšou farbou vôbec, pretože v sebe prirodzene obsahuje všetky ostatné farby. 
Členovia kapely 
Jenčo hrá vo White Place na klavír a gitaru a je hlavným textárom, ako sám vraví, texty prvého albumu sú inšpirované najmä štúdiom psychologickej a sociologickej literatúry. 
Je absolventom mediálnych štúdií, konzervatoristom a v súčastnosti vyučuje hru na gitare na umeleckej škole. 
V minulosti hral spolu s Matúšom Ďžuňom, Šimonom Dulovcom a Lukášom Fabiánom v pop-rockovej kapele Noble Apocalypse. 
Po odchode Dulovca sa kapela rozpadla a Jenčo bol prizvaný do projektu Micro-Mused, trojčlenného cover bandu Muse, kde sa osvedčili jeho klavírne, gitarové a vokálne vlohy. 
Je aktívnym členom kreatívneho štúdia Cube Art,[4] kde pracuje ako kameraman, a v rámci čoho sa tiež dostal k tvorbe filmovej hudby. 
Stanislav Čorej je dlhodobým bubeníkom a zakladajúcim členom slovenskej popovej kapely Komajota. 
Bol tiež aktívnym členom predchodcu Komajoty, kapely Nuda. 
V súčasnosti sa okrem Komajoty venuje sólovému projektu Poloľudia.[5][6] Vo White Place hrá na basu a v jeho štúdiu v Prešove vznikol finálny mix debutu Room, ktorého sa ujal ako producent. 
Multi-inštrumentalista a spevák Mário Jenčo, Danielov brat je hybným motorom elektronickej frakcie zvuku White Place. 
Okrem automatických bubeníkov hrá na gitaru a syntetizátorové nástroje a obstaráva efektové bočné vokály. 
Je frontmanom momentálne neaktívnej slovenskej space-rockovej kapely Frequency,[7] s ktorou nahral a vydal dva albumy. 
Venuje sa tiež vlastnému avant-popovému sólovému projektu Jeseň.[8] 
Bubeník Lukáš Fabian je aktívnym členom prešovskej indie-rockovej kapely No Brake, spolu s bratmi Jenčovými študuje na košickom konzervatóriu. 
S Danielom boli aktívni v kapele Noble Apocalypse a sú vôbec najdlhšími spoluhráčmi z celej zostavy. 
Diskografia 
Albumy 
Oficiálne logo SZVvZ 
Slovenský zväz vojakov v zálohe (skrátene SZVvZ, celým názvom Slovenský zväz vojakov v zálohe a športovo-branných aktivít) bol založený v roku 1966 ako dobrovoľné občianske nepolitické združenie, otvorené pre všetkých občanov Slovenska, predovšetkým však pre vojakov v zálohe všetkých hodností. 
Ako občianske združenie vykonáva záujmovú brannú a športovo-streleckú činnosť, pričom spolupracuje s Ozbrojenými silami Slovenskej republiky. 
Nová organizačná štruktúra zväzu bola prijatá na 8. sneme SZVvZ, ktorý sa konal 26. októbra 2019. 
Bola koncipovaná so zámerom zefektívnenia riadenia zväzu, zachovania hlasu regiónov a aktivácie širšieho spektra členov zväzu. 
Zrušili sa zbytočné a nefunkčné medzičlánky v podobe krajských zväzov a pribudli funkcie viceprezidentov so špecializáciou a zodpovednosťou za konkrétne oblasti riadenia a rozvoja zväzu. 
Organizačná štruktúra zväzu na jeho najvyššej, celoštátnej úrovni má nasledovnú hierarchiu (poradí od najvyššieho stupňa po najnižší): 
Snem Ústredná rada Prezídium (na čele s prezidentom) Kontrolór 
Ústredná rada je najvyšším orgánom zväzu v obdobiach medzi jednotlivými snemami. 
Tvorí ju 9 členov s hlasovacou právomocou, pričom pri rovnosti hlasov má rozhodujúcu váhu hlas prezidenta zväzu. 
Personálne je zložená z prezidenta, štyroch členov prezídia (viceprezidenti) a štyroch zástupcov regiónov Slovenska v zmysle územno-správneho rozdelenia Slovenskej republiky platného do 18. 12. 1990 (Bratislava, Západ, Stred a Východ). 
V roku 2011 združoval SZVvZ do 2000 členov v 97 kluboch vojakov v zálohe na celom území Slovenska. 
Základom činnosti SZVvZ je organizovanie streleckých pretekov rôzneho druhu, kde sa súťaží hlavne v streľbe zo zbraní, používaných v ozbrojených silách Slovenskej republiky. 
Súťaže organizované zväzom 
Strelecký viacboj 
Klasická súťaž organizácie je strelecký viacboj, ktorý je branno-športovou súťažou jednotlivcov a trojčlenných družstiev. 
Princíp tejto súťaže spočíva v plnení piatich súťažných disciplín (štyroch v prípade jednotlivcov neštartujúcich za družstvá). 
Súťažné disciplíny viacboja sú: 
Mierená streľba z veľkokalibrovej pištole na 25 m Trojpolohová streľba zo samonabíjacej zbrane vz. 58 na redukovaný terč na 50 m Hod granátom na presnosť Bojová streľba z pištole Strelecký súboj družstiev v streľbe z malokalibrových pušiek 
Strelecký trojboj 
Strelecký trojboj je tradičná súťaž jednotlivcov pozostávajúca z dvoch technických disciplín v mierenej (presnej) streľbe z veľkokalibrových pištolí a veľkokalibrových revolverov kalibru 7,62 – .45 (11 mm). 
Každá z disciplín pozostáva z troch streleckých položiek: 
História zväzu 
2 x 5 rán na terč 135-P (zelená, nekryte ležiaca figúra s kruhmi) 2 x 5 rán na terč 50/20 (medzinárodný pištoľový terč) 2 x 5 rán na dvojstredový terč SČS D-1 (tzv. „papagáj“)[3] 
Streľba zo samonabíjacej zbrane vzor 58 
Streľba, ako samostatná súťaž, bola do kalendára SZVvZ zaradená v roku 2013. 
Jedná sa o trojpolohovú súťaž v streľbe z civilnej verzie (samonabíjacej) samopalu vzor 58, ktorý patril do základnej výzbroje vojaka československej armády od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia a odtiaľ sa preniesol do výzbroje nástupníckych armád. 
Strelecké stanovište je vo vzdialenosti 100 metrov od terča. 
Súťaží sa v dvoch samostatných disciplínach, ktoré sú vyhodnocované osobitne – disciplíny Štandard alebo Open. 
V disciplíne Štandard sa strieľa s pôvodnými otvorenými mieridlami a v disciplíne Open je možné pri streľbe použiť aj optické zameriavacie prístroje (kolimátory, ďalekohľady, dioptre). 
Pretekár sa môže zúčastniť počas pretekov oboch disciplín, samozrejme so zodpovedajúcim vybavením. 
Každá časť disciplíny pozostáva z troch súťažných 10 ranových položiek na terč 135-P (zelená, nekryte ležiaca figúra s kruhmi), ktoré musia byť vykonané v poradí: 
streľba v polohe ležmo streľba v polohe stojmo streľba v polohe kľačmo 
Výkon jednotlivých položiek je limitovaný časom. 
Medzinárodná súťaž REPIKO 
Najnovšia zo súťažných disciplín zaradených do kalendára SZVvZ. 
Vo svojom rodnom liste má, ako krajinu pôvodu, „uvedené“ Česko. 
Práve od našich českých susedov bola prevzatá a zaradená medzi oficiálne súťažné disciplíny po prvýkrát v roku 2016. 
Rok na to sa konal nultý ročník seriálu kvalifikačných pretekov, zakončený neoficiálnymi Majstrovstvami Slovenska. 
REPIKO je atraktívna tímová súťažná disciplína, ktorá v sebe spája prvky dynamických a presnostných disciplín. 
Jej názov je skratkou troch slov, ktoré odkrývajú jej podstatu – REvolver, PIštoľ, KOlektív. 
Je to súťaž trojčlenných družstiev, v ktorej rozhoduje presnosť streľby na terč a rýchlosť streľby na kovové terče (poppre). 
Slovenský zväz vojakov v zálohe a športovo-branných aktivít je vo svojej podstate nástupníckou organizáciu Zväzarmu ešte z minulého storočia. 
Zväz pre spoluprácu s armádou alebo skrátene Zväzarm (po česky Svaz pro spolupráci s armádou alebo skrátene Svazarm) bola jednotná dobrovoľná branno-spoločenská organizácia v ČSSR. 
Bol založený 4. novembra 1951 na základe Zákona č. 92/1951 o brannej výchove.[1] Vtedy združoval 10 spoločenských organizácií ako kolektívnych členov. 
V roku 1952 na zlučovacom zjazde prešiel na individuálne členstvo. 
Popularita tejto súťaže spočíva najmä v tom, že sa jedná o tímovú súťaž, kde záleží na koordinácii a spolupráci medzi jednotlivými členmi tímu. 
Strieľa sa z veľkokalibrových pištolí (prípadne revolverov) kalibru 7,62 – .45 (11 mm). 
Povinným vybavením pri tejto súťaži je ochrana zraku (voči odrazeným strelám) a samozrejme (podobne ako u ostatných súťaží) aj sluchu. 
Spolupráca s rezortami 
Okrem športových streleckých súťaží sa SZVvZ v náplni svojej práce venuje aj spoločensko-politickým aktivitám domáceho a medzinárodného charakteru a spolupracuje predovšetkým s Ministerstvom obrany SR a Generálnym štábom armády SR, so zväzmi vojakov a dôstojníkov v zálohe v zahraničí, ako aj s ďalšími združeniami a organizáciami na Slovensku, ktoré majú vzťah k Ozbrojeným silám. 
V tejto súvislosti sa SZVvZ usiluje byť spojovacím článkom medzi Ozbrojenými silami a verejnosťou, kde chce spolupôsobiť pri riešení mnohých dôležitých problémov obrany a bezpečnosti. 
Ministerstvo obrany SR akceptuje SZVvZ ako jedinú organizáciu reprezentujúcu všetkých vojakov v zálohe na Slovensku a má s nim uzatvorenú dohodu o spolupráci[4]. 
Financovanie aktivít zväzu 
Okrem poskytovania strelníc pri streleckých súťažiach zo strany Generálneho štábu OZ SR, dáva Ministerstvo obrany SR SZVvZ možnosť, prihlasovať sa každoročne do účelových projektov na získanie finančnej podpory na časť medzinárodných aktivít SZVvZ. 
Všetky aktivity SZVvZ a ich financovanie je však závislé na dobrovoľnej činnosti a členských príspevkoch členov organizácie. 
Členstvo v medzinárodných organizáciách 
Od roku 1993 je SZVvZ členom medzinárodnej organizácie vojakov v zálohe krajín strednej Európy Gamingská iniciatíva a od roku 1999 asociovaným členom celosvetovej medzinárodnej organizácie vojakov v zálohe CIOR. 
Organizácia Gamingská iniciatíva je nezávislým regionálnym združením vojakov a dôstojníkov v zálohe krajín strednej Európy, menovite z Nemecka, Švajčiarska, Talianska, Maďarska, Chorvátska, Slovinska, Slovenska, Česka a Poľska. 
Jej cieľom je podporovať a aktivizovať zväzy vojakov v zálohe v členských krajinách a spolupracovať s nimi pri zvyšovaní európskej bezpečnosti a obrany. 
Zväzarm pripravoval mládež pre plnenie niektorých úloh obrany štátu. 
Zastrešoval branné športy a technickú záujmovú činnosť, medzi ktoré patrili cyklotrial, elektronika, kynológia, letectvo, modelárstvo, motorizmus, orientačné preteky, parašutizmus, potápačstvo, rádioamatérstvo, strelectvo, závesné lietanie a veľa ďalších. 
Medzinárodná organizácia CIOR združuje v súčasnosti viac ako 1,3 milión vojakov v zálohe z 36 krajín sveta – v rámci, aj mimo organizácie NATO. 
CIOR je spojovacím článkom medzi vojakmi v zálohe a NATO, podporuje fungovanie zväzov vojakov v zálohe, podporuje ich práva, aktivity a výcvik vo všetkých členských a partnerských krajinách NATO. 
Kontakt 
Slovenský zväz vojakov v zálohe a športovo-branných aktivít Hradská 79, 821 07 Bratislava Slovenská republika Telefón: +421 2/456 444 04 Mobil: +421 903 44 99 89 URL: www.szvvz.sk 
Externé odkazy 
Oficiálna stránka Slovenského zväzu vojakov v zálohe Interallied Confederation of Reserve Officers (Spojenecká konfederácia záložných dôstojníkov) Gaminger Initiative (Zväz záložných dôstojníkov v strednej Európe) 
Pre rozvoj technických športov najmä v streľbe, bol v roku 1966 založený Zväz vojakov v zálohe. 
Po rozpade Československa vznikla na Slovensku v roku 1993 jeho nástupnícka organizácia Slovenský zväz vojakov v zálohe, ako dobrovoľné občianske nepolitické združenie. 
Neskôr bol jeho názov rozšírený na súčasný tvar - Slovenský zväz vojakov v zálohe a športovo-branných aktivít. 
Prvým prezidentom Slovenského zväzu vojakov v zálohe sa stal major v zálohe, pán Miroslav Jánoš, ktorý v tejto funkcii pôsobil dlhých 26 rokov. 
Zo svojej funkcie odstúpil na 8. sneme SZVvZ, dňa 26. októbra 2019. 
Organizačná štruktúra 
Slovenský zväz vojakov v zálohe má svoju organizačnú štruktúru zakotvenú v stanovách[2]. 
Ich pravidelná reedícia sa realizuje na zasadnutí snemu, ktorý je najvyšším riadiacim orgánom zväzu. 
Tibor Pápay (* 18. september 1963 – † 25. marec 1999) bol slovenský podnikateľ a vedúci predstaviteľ zločineckej skupiny Pápayovci, ktorá bola po ňom pomenovaná. 
Bol považovaný za najbrutálnejšieho mafiána na Slovensku.[chýba zdroj] Pochádzal z Dunajskej Stredy. 
Tibora Pápaya zavraždili spolu s deviatimi členmi jeho skupiny dňa 25. marca 1999 v dunajskostredskej reštaurácií Fontána.[3] Okolo 19. hodiny vstúpili do reštaurácie traja strelci prezlečení za policajtov - kukláčov. 
Jeden z týchto strelcov bol Arpád Szamaránsky, ktorý zakričal na osadenstvo reštaurácie, že je to policajná akcia a aby si všetci ľahli na zem. 
Dvaja z maskovaných strelcov vybehli na poschodie, kde v tom čase boli desiati pápayovci, vrátane ich bossa Tibora Pápaya a na ležiacich spustili streľbu z automatických zbraní. 
V priebehu niečo vyše minúty vystrieľali na členov gangu 113 striel. 
Každá vystrelená strela trafila svoj cieľ. 
Deväť členov skupiny, vrátane Tibora Pápaya, bolo na mieste mŕtvych, desiaty člen zomrel po prevoze do nemocnice. 
Vražda Tibora Pápaya a jeho skupiny je označovaná za najbrutálnejšiu vraždu v novodobých dejinách slovenskej a aj európskej kriminalistiky. 
Z vraždy Tibora Pápaya[4] a jeho skupiny boli obvinení Arpád Szamaránsky, Bratia Csaba a Szilárd Raiszovci, Ľudovít Sátor a Andrej Reisz. 
Arpád Szamaránsky po prepustení z väzby zahynul v roku 2005 pri autonehode. 
Csaba a Szilárd Raiszovci v roku 2008 zmizli bez stopy. 
Boli zavraždení a ich telá boli nájdené v ilegálnom hrobe v roku 2011.[5] Andreja Reisza zavraždili v novembri 2006.[6] Ľudovít Sátor bol údajne zavraždený v roku 2010. 
Telá oboch sa nikdy nenašli a obaja stále figurujú v policajnom pátraní.[7][8] Dodnes za vraždu Pápaya a jeho skupiny nebol nikto právoplatne odsúdený. 
V roku 1990 bol prepustený z výkonu trestu na tzv. Havlovu amnestiu. 
Ihneď sa začlenil do novovznikajúcej zločineckej skupiny, ktorú v tom čase začali formovať v Dunajskej Strede Milan Sípos a Tomáš Vida. 
Skupina sa spočiatku zaoberala väčšinou ekonomickou trestnou činnosťou - fakturanstvom, podvodmi a pašovaním tovaru. 
Neskôr sa začali zaoberať vydieraním, výpalníctvom a vraždami. 
Pápay bol spočiatku na najnižších priečkach hierarchie skupiny a vykonával najšpinavšie práce. Jeho brutalita pri vykonávaní práce posilňovala jeho pozíciu v skupine. 
Okolo roku 1993 začalo v skupine dochádzať k prvým nezhodám a štiepeniu. 
Po tom ako bol Vida vzatý do väzby, začal Pápay formovať z pôvodnej zločineckej skupiny pod vedením Síposa, svoju vlastnú skupinu. 
Po nezhodách medzi jednotlivými frakciami pôvodnej skupiny a niekoľkými vraždami medzi jej členmi, časť skupiny vedená pod Milanom Síposom sa stiahla do ústrania, do Maďarska, pričom to Pápay využil na upevnenie svojej pozície ako šéfa skupiny. 
Organizovaná skupina Pápayovci sa zaoberala rôznou násilnou a ekonomickou trestnou činnosťou, ako výpalníctvom, vydieraním, vraždami, krádežami, karuselovými podvodmi / vrátkami DPH, poisťovacími podvodmi, pašovaním tovaru a narkotík ai.[1] 
Pápay a jeho skupina bola podozrivá z niekoľkých vrážd tzv. bielych koní a vrážd členov konkurenčných skupín. 
Medzi inými aj z účasti na vražde Milana Síposa a Emila Potáscha v Banskej Bystrici, ktorých zavraždili vo firme Mikuláša Černáka, z účasti na vražde Róberta Remiáša, Rudolfa Hodosiho z Dunajskej Stredy a iných. 
Medzi ďalších významných členov organizovanej skupiny patrili: Norbert Varga, Erik Cseh, Zoltán Cseh, Róbert Sarkozi, Pavol Abrham, Peter Rosa, Štefan Csóka, Tibor Kardos, Zoltan Godány, Vojtech Écsi, Norbert Kocsis, Rudolf Hodosi, Michal Csémy, Róbert Musil ai. 
V roku 1995 začal Pápay a jeho skupina spolupracovať s Miroslavom Sýkorom a jeho skupinou, a s Mikulášom Černákom a jeho skupinou. 
Pápay mal tiež priamy kontakt na námestníka SIS Jaroslava Svěchotu. 
Pápay sa zúčastnil aj na honosnej dovolenke s Černákom na Kanárskych ostrovoch a na oslave jeho narodenín v Banskej Bystrici v roku 1997.[2] 
Smrť 
Róbert Lališ, prezývaný Kýbel (* 24. apríl 1964, Bratislava) je slovenský podnikateľ považovaný za šéfa skupiny Sýkorovcov, stať sa ním mal po smrti bossa bossov mafie Miroslava Sýkoru, ktorého zastrelili vo februári 1997.[1] Prezývku Kýbel má kvôli nízkemu vzrastu.[2] 13. júna 2018 bol odsúdený na doživotie. 
Zatknutie Lališa súvisí so zatknutím šéfa seneckej vetvy Sýkorovcov – Martina Biháriho alias Rusa. 
Toho zatkli 9. októbra 2015 v moravskej obci Suchohrdly u Miroslavi (okres Znojmo). 
Obžaloba 
V januári 2015 sa so Sýkorovcami začalo na Špecializovanom trestnom súde pojednávanie.[4] Prokurátor podal obžalobu za založenie zločineckej skupiny, vražda Miloša Piliara z jari 1998, vražda Eduarda Diniča z mája 1998, vražda Alojza Házyho z júna 1998, smrť Róberta Diniča, (zomrel aj jeho ochrankár) z októbra 1998 – prípad je kvalifikovaný ako všeobecné ohrozenie, vražda Dalera Hlavačku z mája 1999, vraždu Romana Deáka z októbra 1999, bitku taxikára a lízingový podvod. 
Rozsudok a odvolanie 
Rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 30. marca 2016 Lališov obhajca napadol odvolaním. 
Odvolania podali aj ďalší obžalovaní z prípadu a aj prokurátor. 
Odvolania napadli na Najvyšší súd SR 10. júna 2016. 
Z Najvyššieho súdu SR bol spis ako predčasne predložený 17. júna 2016 vrátený na Špecializovaný trestný súd. Zabudli totiž doručiť rozsudok jednému z poškodených. 
Po doplnení bol spis opäť predložený Najvyššiemu súdu 19. júla 2016. 
Senát Najvyššieho súdu 6.2. 2017 rozsudok zrušil a vec vrátil na Špecializovaný trestný súd.[5] 
Špecializovaný trestný súd 20. apríla 2017 znovu Lališa odsúdil na doživotie.[6] 
Senát Najvyššieho súdu v zložení z predsedu Štefana Harabina a sudcov Martina Piovartsyho a Pavla Farkaša rozhodol o odvolaniach 7. júla 2017 na neverejnom zasadnutí. 
Opäť zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu. 
Prípad odňali Špecializovanému trestnému súd. 
Kauzou sa bude zaoberať Krajský súd v Banskej Bystrici. 
Dôvodom zrušenia verdiktu a odňatia veci je opäť zaujatosť sudcov zo Špecializovaného trestného súdu. [7] 
13. júna 2018 bol právoplatne odsúdený na doživotie trojčlenným senátom Najvyššieho súdu. [8] 
Sýkorovci 
Pôsobili od 90-tych rokov v Bratislave, na Záhorí a v okolí Senca. 
Podľa prokuratúry vraždili konkurentov, vlastných a ľudí odstraňovali aj na objednávku. 
Okrem toho aj vyberali výpalné, vydierali, obchodovali s drogami a páchali ďalšiu trestnú činnosť. 
Zatykač 
Róbert Lališ sa skrýval od začiatku roka 2012. 
Prvý zatykač naňho vydali 24. júla 2012.[3] Zadržali ho 23. októbra 2015 v Nemecku v Kolíne nad Rýnom o 12.15 hod., keď nastupoval do osobného Renaulta Clio s českou poznávacou značkou. 
Mal falošné doklady. 
Vypátrali ho policajti Národnej kriminálnej agentúry, v spolupráci s policajtmi cieľového pátrania, Národnej ústredne INTERPOL Bratislava, policajtmi cieľového pátrania krajinského kriminálneho úradu Severné Porýnie–Vestfálsko v Düsseldorfe a policajtmi z Česka. 
Na úteku Lališ používal spravodajské metódy, pri stretávaní sa s ľuďmi, a aj pri svojej logistike ukrývania. 
Mal viacero miest, kde sa zdržiaval Pohyboval sa v Česku, v Rakúsku, v Nemecku. 
Miesta pobytu často menil. 
Vydanie 
Druhý trestný senát Vyššieho krajinského súdu v Kolíne nad Rýnom 9. decembra 2015 rozhodol, že vydanie Lališa je prípustné a 22. decembra 2015 Lališa za prísnych bezpečnostných opatrení previezli na Slovensko, sudca Špecializovaného trestného súdu ho vzal do väzby z dôvodu obavy, že by sa vyhýbal trestnému stíhaniu, ovplyvňoval svedkov a pokračoval v trestnej činnosti. 
Brother Fire (Brat František) je talianský animovaný seriál z roku 2003 o svätom Františkovi z Assisi. 
Tento zábavný príbeh je opísaný očami stredovekého rozprávača Seriál je určený pre všetkých divákov, ale so zvláštnym dôrazom na mladých ľudí. 
Animovaný film predstavuje život svätého Františka ale zobrazuje aj život jeho mníchov a iných svätcov (ako sv. Klára). Seriál obsahuje 26 epizód, vysielaných v roku 2003. 
V parlamentných voľbách vo februári 2020 kandidovala z 9. miesta kandidátky koalície PS/SPOLU.[2] Získala 14 713 preferenčných hlasov.[3] 
Mgr. Simona Petrík (* 10. november 1982, Liptovský Mikuláš) je političkou, v v rokoch 2016 - 2020 bola poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky zvolená za stranu #SIEŤ, no momentálne je členkou mimoparlamentnej strany SPOLU – občianska demokracia, kde zastáva aj pozíciu členky predsedníctva a expertky pre rodinnú politiku. Spoluzakladala ženskú organizáciu strany SPOLU - Ženy SPOLU.[1] 
Spolu s ďalšími, doteraz nezávislými poslancami, Miroslavom Beblavým, Jozefom Mihálom, Katarínou Macháčkovou, Vierou Dubačovou a Otom Žarnayom sa v apríli 2017 spojila do novej strany s názvom SPOLU - občianska demokracia.[11] Iniciátori a zakladatelia strany zároveň zverejnili svoju výzvu Vráťme Slovensko ľuďom.[12] 
V júli 2017 bola v dôsledku jej častých interpelácií označená za druhú "najzvedavejšiu" poslankyňu. Na Hodine otázok a interpelácií sa členov vlády opýtala 57 otázok.[13] 
Na ustanovujúcom sneme strany, 14. apríla 2018 v Poprade, bola Petrík zvolená za členku predsedníctva.[14] 
Vo februári 2019 na spoločnej tlačovej konferencii oznámili lídri SPOLU - občianska demokracia, Miroslav Beblavý a Progresívne Slovensko, Ivan Štefunko spoločnú kandidátku do európskych volieb. 
Simona Petrík kandidovala z 3. miesta koalície a získala 22 499 hlasov, s ktorými sa do Európskeho parlamentu nedostala.[15] 
V parlamentných voľbách vo februári 2020 kandidovala na 9. mieste kandidátky koalície PS/SPOLU.[1] Vo voľbách získala 14 713 hlasov, po zohľadnení preferenčných hlasov sa umiestnila na 8. mieste kandidátky. 
Kvôli výsledku koalície sa do parlamentu nedostala.[16] 
Referencie 
Politička 
Politickú dráhu zahájila v roku 2015 vstupom do strany #Sieť, kde pôsobila ako vedúca pracovnej skupiny pre podporu rodiny a žien. 
Po parlamentných voľbách v polovici marca 2016 z nej vystúpila, nakoľko nesúhlasila so vznikajúcou koalíciou, ktorá zahŕňala Smer-SD.[4] Odvtedy pôsobila ako nezávislá poslankyňa.[5] Bola členkou Výboru NR SR pre verejnú správu a regionálny rozvoj.[6] 
V apríli 2016 ju bezpečnostná služba na pokyn podpredsedu NR SR, Bélu Bugára, odmietla pustiť do pléna NR SR počas hodiny otázok a interpelácií ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, Jána Richtera, pretože mala so sebou v šatke päťmesačnú dcéru.[7] 
Podala podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky z dôvodu diskriminačných ustanovení v tzv. „Jasličkovom zákone“.[8] Odhalila tiež protiústavnosť poplatku za sprevádzajúcu osobu pri pôrode,[9] ktorý vzápätí Ministerstvo zdravotníctva zrušilo. 
Už tretíkrát predložila do parlamentu zákon, ktorý by zaručoval minimálne desaťdňové platené voľno otcom po narodení ich dieťaťa.[10] 
Erik Ondrejička (* 1. máj 1964, Bratislava) je slovenský básnik, epigramatik a geodet.[1] 
Ocenenia 
Medzinárodné podujatia 
Životopis 
Referencie 
Externé odkazy 
Narodil sa 1. mája 1964 v bratislavskom Starom Meste, kde dodnes žije a pracuje. 
Vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, odbor geodézia a kartografia. 
Od roku 1986 pracuje v oblasti katastra nehnuteľností a tvorby technických predpisov, v rokoch 2012 – 2016 viedol katastrálny odbor ÚGKK SR.[2] Je ženatý, má dve deti.[1] 
V rokoch 2016 až 2020 pôsobil ako člen expertnej komisie Fondu na podporu umenia.[chýba zdroj] 
Ing. Radovan Sloboda ˙(* 27. máj 1966, Banská Bystrica) je slovenský politik, podnikateľ a športový manažér, od roku 2020 poslanec Národnej rady SR[1] za politickú stranu Sloboda a Solidarita,[2] je tiež členom rady Slovenského tenisového zväzu a predseda tenisového klubu Baseline Banská Bystrica. 
Životopis 
Radovan Sloboda sa narodil v Tepliciach. 
Vyštudoval ekonomiku dopravy na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. 
Po absolvovaní vysokej školy ostal v Prahe pracovať. 
Neskôr sa vrátil späť na Slovensko a začal aktívne podnikať. 
Problematike športu sa aktívne venuje od roku 1999, športové hnutie zastupuje v Národnej rade SR. 
Pôsobí aj ako člen Rady Slovenského tenisového zväzu a ako predseda tenisového klubu TC Baseline Banská Bystrica. 
Poslanec NR SR 
Radovan Sloboda bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky v parlamentných voľbách 2020 za stranu Sloboda a Solidarita z 19. miesta. Získal 1 863 preferenčných hlasov. 
V Národnej rade pôsobí ako podpredseda výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport a je členom výboru na kontrolu činnosti SIS. 
Ocenenia 
Radovan Sloboda je držiteľom viacerých ocenení za jeho dlhoročnú prácu pre slovenský šport. 
Ako nehrajúci kapitán je držiteľom troch extraligových medailí, za prínos pre rozvoj športu získal dvakrát cenu Mesta „športový kolektív mesta Banská Bystrica“, je držiteľ pamätnej medaile STZ za dlhodobú prácu v Slovenskom tenisovom zväze. 
Referencie 
Životopis 
Radovan Sloboda sa narodil v Tepliciach. 
Vyštudoval ekonomiku dopravy na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. 
Po absolvovaní vysokej školy ostal v Prahe pracovať. 
Neskôr sa vrátil späť na Slovensko a začal aktívne podnikať. 
Problematike športu sa aktívne venuje od roku 1999, športové hnutie zastupuje v Národnej rade SR. 
Pôsobí aj ako člen Rady Slovenského tenisového zväzu a ako predseda tenisového klubu TC Baseline Banská Bystrica. 
Radovan Sloboda bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky v parlamentných voľbách 2020 za stranu Sloboda a Solidarita z 19. miesta. Získal 1 863 preferenčných hlasov. 
V Národnej rade pôsobí ako podpredseda výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport a je členom výboru na kontrolu činnosti SIS. 
Radovan Sloboda je držiteľom viacerých ocenení za jeho dlhoročnú prácu pre slovenský šport. 
Ako nehrajúci kapitán je držiteľom troch extraligových medailí, za prínos pre rozvoj športu získal dvakrát cenu Mesta „športový kolektív mesta Banská Bystrica“, je držiteľ pamätnej medaile STZ za dlhodobú prácu v Slovenskom tenisovom zväze. 
Referencie 
Ing. Radovan Sloboda ˙(* 27. máj 1966, Banská Bystrica) je slovenský politik, podnikateľ a športový manažér, od roku 2020 poslanec Národnej rady SR[1] za politickú stranu Sloboda a Solidarita,[2] je tiež členom rady Slovenského tenisového zväzu a predseda tenisového klubu Baseline Banská Bystrica. 
Poslanec NR SR 
Ocenenia 
Adoniram Judson, Jr. (* 9. 
August 1788 – † 12. April 1850) bol Americký misionár ktorý slúžil v Burme takmer 40 rokov. 
Vo veku 25 sa Adoniram Judson stal prvým misionárom reformovanej cirkvy, ktorý bol poslaný zo Severnej Ameriky do Burmy. Jeho služba s Lutherom Riceom viedla k vytvoreniu prvej Baptistickej asociácie v Amerike na podporu misionárov. 
Občas ho považujú za prvého misonára v Burme, čo nieje pravda. Adonirama predbehol James Chater a Richard Mardon, ktorý prišli do Burmi v rohu 1807 a taktiež Felix Carey. Jeho predchodcovia ktorý boli misionármi v Burme avšak nevidržali dlho. 
Judson preložil Bibliu do Barmčini, a taktiež založil niekoľko baptistických spoločenstiev v Burme. Judsona si pamätajú ako prvého významného misionára v Burme, a taktiež ako jedného z prvích misionárov z Ameriki ktorí precestovali oceán. 
Mladosť 
Judson sa narodil 9. Augusta 1788 v Malden, Middlesex County, Massachusetts. 
Jeho rodičmi boli Adoniram Judson a Abigail. Judson začal študovať na College of Rhode Island & Providence Plantations (dnešná Brown University) keď mal 16 rokov. Štúdium ukončil keď mal 19 rokov s najväčšími úspechmi v ročníku. 
Kým študoval na vysokej škole sa zoznámil z mladým mužom ktorý sa volal Jacob Eames, oddaný deista a skeptik. 
Judson a Eames si vytvorili silné priatelstvo ktoré viedlo k tomu, že Judson zamietol vieru svojích rodičov a ich vedenia. 
Počas tohto času sa Judson venoval učeniu francúzskích filozofov, intelektuálov 18. storočia. 
Po ukončení štúdia na vysokej škole, Judson založil školu a napísal učebnice pre anglickú gramatiku a matematiku. 
Judsonové deistické názory stratili svoju silu keď jeho priateľ Eames náhle zomrel. 
Obaja mali vlastné izby v hosteli, kde Judson počul ako niekto bojuje o život vo vedlajšej miestnosti. Až ráno zistil, že sa jednalo o Pána Eamesa, ktorý zomrel. 
Po tomto šoku z priateľovej smrti, priateľa ktorý zmenil jeho názory na vieru sa Judson vrátil k viere jeho detstva, aj napriek tomu, že už študoval na Andover Theological Seminary. 
V roku 1808 odovstal Judson svoj život Bohu.[1] Počas jeho posledného roku štúdia sa rozhodol, že chce byť misionár. 
V roku 1810, sa Judson zapojil do skupiny študentov čo mali srdce pre misiu. 
Boli to študenti z Andover a hovorili si "the Brethren", v preklade "bratia". 
Títu študenti v Andoveri inšpirovali vznik prvej misíjnej organizácie v Amerike. Nadšení slúžiť v zahraniči, Judsom zistil, že Ázia bola najdôležitejším svetadielom v núdzi misionárov. 
Povolanie do služby a svatba 
Plavba zo Salem na palube lode "Caravan" 
19. septembra bol Judson povolaný do služby organizáciou "American Board of Commissioners for Foreign Missions as a missionary to the East". 
Judson bol taktiež povolaný do služby cirkvou "Congregational Church", a onedlho sa oženil s Ann Hasseltineovou 5. februára 1812. 
Nasledujúci deň bol povolaný spoločenstvom "Tabernacle Church" v Saleme. 
19. februára sa vyplavil na palube Caravan s Luther Riceom; Samuelom a Harriett Newellovou; a jeho manželkou Ann Judsonovou. 
Pozadie služby 
Plavba do Indie 
Judson so doplavil do Kalkati 17. júna 1812. 
Počas plavby do Indie, na palube lode sa zameral na štúdium teológie krstu. 
Prišiel k presvedčeniu, že krst veriacého je teologicky správny a mal by sa vykonať ako prejav podriadenosti Ježišovmu prikázaniu (Evanieljum Matúša 28:19–20). 
6. septembra 1812, zmenil svoju denomináciu a pridal sa k baptistom spolu s jeho manželkou a obaja sa dali pokrstiť ponorením v Kalkate anglickým misionárom Wiliam Wardom. 
Anglické ani lokálne vládne úrady nechceli aby američania zvestovali evanieljum luďom čo verili v hinduizmus. 
Kvôli tomuto sa rozhodla skupina misionárov hladať iné misíjne pole na službu. Bolo im rozkázané opustiť Indiu organizáciou "British East India Company", ktorá odmietala amerických misionárov viac ako anglických. 
O rok neskôr, 13. júla 1813 sa presťahovali do Burmy. 
Služba v Burme 
Bol to ďalší zložitý rok, kým prišiel Judson do Burmy. 
V Serampore mu baptisti povedali, že kresťanská evanielizácia nemá žiadnu moc v budhistickej Burme. Judson, ktorý dovtedy ovládal Latinčinu, Gréčtinu a Hebrejčinu ihneď začal študovať Burmskú gramatiku. Trvalo mu to viac ako tri roky kým bol schopný rozprávať po burmsky. 
Toto bolo hlavne kvôli tomu, že sa burmština líšila gramaticky od západných jazykov. Našiel si učiteľa s ktorým študoval jazyk 12 hodín denne. 
On a jeho manželka boli obaja oddaný porozumieť jazyku. 
Počas tohto času boli takmer kompletne oddelený od západu a nemali kontakt s nikým v Európe či Amerike. 
Takto to bolo prvé 3 roky čo strávili v Burme. Prešli štyri roky kým sa Judsom odvážil mať čo i len trochu verenjú službu. 
Na začiatku sa pokúsil pripodobniť Burmskej kutúre tým, že nosil žltú róbu, tak ako to nosili Burmský učitelia náboženstva, ale čoskoro to zmenil na bielu róbu aby sa odlíšil a ukázal, že nieje budhista. Onedlho sa vzdal tohto, po tom čo zistil, že nech sa oblečie akokoľvek, vždy ho budú považovať za cudzinca. 
Pripodobnil so Burmskej kultúre tým, že postavil zayat na jeho ulici. Bolo to miesto určené na stretávanie s Burmských mužov na rozprávanie o filozofí a náboženstve. 
Na prvé verejné stretnutie čo tam uskutočnil v Apríli 1819 prišlo 15 mužov. Bol tým povzbudení avšak mal domnieniky, že tam prišli len zo zvedavosti. 
Muži sa nesnažili byť pozorní a vyzerali nezaujatí. 
Dva mesiace neskôr pokrstil prvého Burmského muža ktorého privedol k viere. Bol to Maung Naw, 35-ročný pracovník s drevom ktorý pocházal z horského kmeňa. 
Prvé pokusi zaujať domorodcov z Rangoona evanieljom Ježiša Krista boli takmer úplne neúspešné. Budhistické tradície svetonázor Burmačanov viedla k ingorácií správi o všemocnom Bohovi, čo Adoniram a jeho žena verili. 
Čo pridalo k ich smútku bola smrť ich druhého dieťaťa, Rogera Williama Judsona, ktorý zomrel vo veku takmer 8 mesiacov. 
Judson dokončil preklad Gramatických Pozorovaní Barmančiny v júli a následne na to preložil evanieljum podľa Matúša v roku 1817. 
Judson začal verejnú evanielizáciu v roku 1818 keď sedel v svojom zayate na rohu ulice a volal: "Hej! 
Všetci čo ste smední po poznaní!" Prvý krst vykonal v 1819 a do roku 1822 uverilo ďalších 18 ludí. 
V roku 1820 Judson a misionár ktorý sa volal Colman sa pokúsili ísť za vládcom nad Burmov, Kráľom Bagyidaw, v nádeji, že by dal slobodu misionárom šíriť evanieljum a učiť v celej krajine, a taktiež, že by odstránil zákon o treste smrti Burmčanov ktorý by zmenili vierovizanie. 
Bagyidaw ich prosbu ignoroval a jeden z ich traktátov hodil na zem po tom čo prečítal niekoľko riadkov. Misionári sa vrátili do Rangoona a stretli sa s veriacimi v oblasti aby prehodnotili čo robiť ďalej. 
Na základe tohto bolo šírenie kresťanstva pomalé a bolo s ním spojené veľké riziko smrti. 
Trvalo to 12 rokov Judsonovi aby priviedol 18 ludí k viere. Aj napriek tomu nachádzal veľa povzbudenia. 
Napísal gramatiku burmčini, ktorá sa používa dodnes a začal prekladať Bibliu. 
Jeho manželka Ann bola ešte zbehlejšia v hovorení jazykom Burmčanov ako jej manžel. 
Spriatelila sa s vládcom Rangoona, ako sa tiež spriatelila s pracovníkmy a ženami bez základného vzdelania. 
Tlačiarenský lys bol poslaní z Serampore s misionárom, tlačiarom, George H. Houghom, ktorý prišiel z Ameriky s jeho manželkou v roku 1817. 
Spolu vytvorili prvé výtlačky v Burmčine ktoré boli tlačené v Burme. 
Medzi týmito výtlačkamy bolo aj 800 kópií Judsonového prekladu Evanielja podľa Matúša. 
Judsonov preklad biblie v Burmčine. 
Jadro Judsonovej evanielizácie bola kombinácia presvedčenia o pravde s racionálnym rozmýšlaním oddaného kresťana, a jeho odhodlanosť aby bolo kresťanstvo relevantné Burmčanom, bez toho aby narušil pravdy kresťanskej viery, alebo ako povedal "rozširovať evanieljum, nie anti-budhizmus" 
Do roku 1823, desať rokov po jeho príchode, do malého spoločenstva ktoré založil už chodilo 18 ludí a Judson ukončil prvý návrh prekladu celého textu Nového Zákona v burmčine. 
Valerie June Carter Cash (23. Jún, 1929 – 15. Máj, 2003)[1] bola speváčka, tanečníčka, skladateľka a herečka amerického pôvodu. 
Svoju kariéru začala vystupovaním spolu s Carter Family. June bola taktiež druhou manželkou speváka Johnnyho Casha. Pred svadbou s Cashom vystupovala pod menom June Carter. 
Hrala na gitaru, bendžo, harmoniku a autoharfu. Svoj herecký talent predviedla v niekoľkých filmoch a televíznych show. 
Vyhrala 5 cien Grammy a v roku 2009 bola uvedená do Siene Slávy kresťanskej hudby. Country Music Television (CMT) jej v roku 2002 udelilo 31. miesto v rebríčku 40 najvýznamnejších žien country hudby. 
Biografia 
Začiatky 
June Carter Cash, rodená Valerie June Carter, pochádzala z mesta Maces Spring v štáte Virginia. Jej rodičmi boli Maybelle Carter a Ezra Carter. 
June s country hudbou vyrastala a spolu so skupinou Carter Family vystupovala od roku 1939, ešte ako desať ročná. 
V marci 1943, keď Carter family skončila zmluva s WBT rádiom, Maybelle Carter s manželovou podporou vytvorila novú skupinu, Mother Maybelle & the Carter Sisters, v ktorej účinkovali June spolu s jej sestrami Helen a Anitou. 
Táto novovytvorená skupina mala premiéru 1. Júna 1943 v rádiu WRNL v Richmonde, v štáte Virginia. 
Koncom roku 1945 sa k nim pridali aj Doc Addington a Carl McConnell (brat a bratanec Maybell), ktorí dovtedy vystupovali pod názvom "The Virginia Boys". 
June v tom čase mala 16 a moderovala v rádiu spolu s Kenom Allynom. Taktiež nahrala niekoľko reklám pre rôzne spoločnosti a obchodné reťazce. Sestry Carterové spolu s matkou, Docom a Carlom počas nasledujúceho roku (1946) vystupovali vo Virginii, Marylande, Delaware a Pensylvánii. 
June sa s odstupom času vyjadrovala v tom zmysle, že síce nemala toľko hudobného nadania ako jej sestry, no jej talent spočíval v komédii. 
Čerešničkou na torte všetkých vystúpení bola Junina komediálna scénka s názvom Aunt Polly. 
Carl McConnell vo svojom memoáre napísal "June bola rodený klaun, ak také niečo vôbec existuje." 
V tomto období June navštevovala strednú školu. (John Marshall High School)[5] 
Koncom roku 1946 Doc and Carl opustili hudobný business. Maybelle a jej dcéry sa presunuli do rádia WRVA v Richmonde, neskôr do WNOX v Knoxville, kde stretli Cheta Atkinsa. 
Ten vtedy vystupoval so skupinou Homer & Jethro. 
V roku 1949, sa Mother Maybelle & The Carter Sisters so zvyškom rodiny a svojim hlavným gitaristom Chetom Atkinsom presťahovali do Springfieldu, Missouri. Pravidelne vystupovali v rádiu KWTO. 
Ezra "Eck" Carter, Maybellin manžel a manažér skupiny, medzitým odmietol niekoľko ponúk z Grand Ole Opry (pozn. koncert country hudby organizovaný na týždennej báze v Nashville, Tennesee. 
Show sa vysiela aj v rádiu a je najdlhšie vysielanou americkou rádiovou reláciou). Organizátori Grand Ole Opry totiž nechceli Atkinsovi povoliť vystupovať spolu so skupinou. Štúdioví hudobníci vystupujúci pre Opry zo strachu pred Atkinsom vytvárali tlak na organizátorov. 
Atkins mal reputáciu vynikajúceho gitaristu a pre ostatných mal byť príliš veľkou konkurenciou. Nakoniec v roku 1950 manažment Opry povolil Atkinsovi vystupovať so skupinou. 
Carterovci tu spoznali Hanka Williamsa a Elvisa Presleyho. June tu prvýkrát stretla Johnnyho Casha. 
June a jej sestry spolu s Maybelle a ich tetou Sarou v 60. a 70. rokoch vystupovali pod názvom The Carter Family. 
Významné momenty v kariére 
June Carter Cash je známa hlavne ako speváčka a skladateľka. 
Režisér Elia Kazan ju v roku 1955 videl vystupovať na Grand Ole Opry a navrhol jej štúdium herectva. V New Yorku (v hereckej škole Neighborhood Playhouse) študovala spolu s Lee Strasbergom a Sanfordom Meisnerom. Neskôr hrala napríklad vo filme Roberta Duvalla z r. 
1998 - Apoštol, či v seriáli Doktorka Quinnová. 
Ako speváčka vystupovala June v začiatkoch so svojou rodinou, potom sólo a neskôr aj so svojim manželom. 
Ako sólo umelkyňa mala v 50. rokoch úspech s piesňami ako "Jukebox Blues" a "No Swallerin' Place", kde je autorom Frank Loesser. June tejto piesni dodala svojimi prehnanými nádychmi komediálny efekt. V 60.rokoch nahrala medzi inými aj úspešnú pieseň "The Heel". 
Jej spolupráca s Johnnym Cashom sa začala niekoľko rokov pred ich svadbou. 
V roku 1963 sa autorsky podieľala na skladbe "Ring of Fire", údajne inšpirovanou jej citmi k Johnnymu. (pieseň prvýkrát nahrala Anita Carter, až neskôr Johnny Cash) Prvá Cashova manželka Vivian vo svojej knihe "I walked the line", vydanej v roku 2007 tvrdí, že jediným autorom piesne je Johnny a June iba uviedol ako spoluautorku, pretože jej chcel finančne pomôcť. 
Ďalej Vivian v knihe uvádza, že "Ring of fire" (Ohnivý kruh) má reprezentovať istú časť ženského tela. Curly Lewis v tejto knihe hovorí zase o tom, že Johnny Cash a Merle Kiglore napísali Ring of fire spoločne. Navyše uviedli ako autorku aj June, pretože Johnny nechcel, aby práva na pieseň pri rozvode dostala jeho vtedajšia manželka Vivian, keďže sa už vtedy vedelo o jeho afére s June.[8] 
Prvou významnou štúdiovou nahrávkou June a Johnnyho bol ich duet "It Ain't Me Babe" z roku 1964, (zložil Bob Dylan) ktorý sa objavil na Cashovom albume Orange Blossom Special. 
V roku 1967 mala dvojica úspech s hitom "Jackson", a ďalej nasledoval spoločný album Carryin' On with Johnny Cash and June Carter. 
June pokračovala v nahrávaní a koncertovaní s Johnnym po zvyšok života. Nahrali mnoho spoločných duetov a June tiež pravidelne vystupovala v The Johnny Cash Show v rokoch 1969-1971. 
S manželom nahrali ešte jeden spoločný album Johnny Cash and His Woman, ktorý vyšiel v roku 1973. 
Hoci vystupovala v mnohých piesňach a s Cashom si delila aj zisky z niektorých jeho albumov, samotná June nahrala iba tri sólo albumy: Appalachian Pride (1975), Press On (1999) and Wildwood Flower (2003, vydaný po jej smrti) Producentom posledného albumu je syn June a Johnnyho - John Carter Cash. 
Appalachian Pride je jediným z albumov, kde nevystupuje Johnny Cash. Press On obsahuje Pieseň "Ring of fire" naspievanú June v originálnom aranžmá. 
Súkromie 
June bola vydatá trikrát a s každým manželom mala jedno dieťa. 
Všetky jej deti sa venujú country hudbe. 
Jej prvým manželom bol spevák Carl Smith (od roku 1952 - 1956). 
Spolu zložili pieseň "Time's A-Wastin'". 
Ich spoločná dcéra Rebecca Carlene Smith, známa aj ako Carlene Carter, je country hudobníčkou.[10] 
Druhý manžel (od roku 1957 - 1966), Edwin "Rip" Nix, bol futbalistom, policajtom a automobilovým pretekárom. 
S ním mala June v roku 1958 dcéru Rosannu Lea. Rosie Nix Adams bola country/rocková speváčka. 
V októbri 2003 Rosie vo veku 45 tragicky zahynula na otravu oxidom uhoľnatým.[10] 
June a Carter Family vystupovali nekoľko rokov spolu s Johnnyn Cashom. Počas živého vystúpenia v London Ice House v Kanade (r. 
1968), požiadal Johnny June o ruku. Vzali sa 1.marca toho roku a zostali manželmi do smrti. 
Ich spoločný syn John Carter Cash je hudobník, skladateľ a producent. 
V roku 1970 sa vtedy budúci americký prezident Jimmy Carter (vzdialený bratanec June) zoznámil s June a Johnnym. 
Ich priateľstvo trvalo dlhé roky a v jednom zo svojich prejavov v roku 1977 Jimmy Carter spomenul, že June je jeho vzdialená sesternica z otcovej strany.[11] 
June venovala za svojho života veľa času charitatívnej činnosti a aj s manželom prispeli napríklad na vybudovanie dediny v Barrett Town na Jamaike.[12] 
Smrť 
June zomrela 15. mája 2003 v Nashville, Tennessee vo veku 73 rokov, v spoločnosti Johnnyho Casha, za ktorého bola vydatá 35 rokov. 
Johnny nasledoval June o štyri mesiace. June, Johnny a Rosie Nix Adams (dcéra June z jej druhého manželstva) sú pochovaní spolu v Hendersonville, Tennessee. 
Referencie 
Exploration= 
Ďalšie predpokladané objavy telies 
Pôvod 
Píbuzné články 
Ethan Siegel, ktorý je v súvislosti s tvrdeniami o existencii novej planéty v Slnečnej sústave veľmi skeptický však polemizuje o tom, že by sa mohlo 
Notes 
↑ The New Yorker put the average orbital distance of Planet Nine into perspective with an apparent allusion to one of the magazine's most famous cartoons, View of the World from 9th Avenue: "If the Sun were on Fifth Avenue and the Earth were one block west, Jupiter would be on the West Side Highway, Pluto would be in Montclair, New Jersey, and Planet Nine would be somewhere near Cleveland."[5] 
↑ The New Yorker put the average orbital distance of Planet Nine into perspective with an apparent allusion to one of the magazine's most famous cartoons, View of the World from 9th Avenue: "If the Sun were on Fifth Avenue and the Earth were one block west, Jupiter would be on the West Side Highway, Pluto would be in Montclair, New Jersey, and Planet Nine would be somewhere near Cleveland."[5] 
References 
References 
Brown & Batygin’s analysis shows that the 5-Earth-mass body envisioned by Trujillo and Sheppard, tracing a circular orbit 210 AU from the Sun, won't work. Instead, they invoke an even more massive hypothetical body, which they've nicknamed "Planet Nine," to impose this order. It would have a perihelion roughly 300 AU away. ↑ "A Little Perspective on the New “9th Planet” (and the 10th, and the 11th)". ↑ Wall, Mike (21 January 2016). 
Deviata Planéta Charakteristika Afélium 7014179517444840000♠1200 AJ (cca)[1] Perihélium 7013299195741400000♠200 AJ (cca.)[2] Veľká polos 7014104718509490000♠700 AU (cca)[3] Excentricita 0.6 cca Obežná doba 10,000 to 20,000 rokov[2] Uhol sklonu dráhy 6999523598775598300♠30°cca)[2] Vlastnosti Polomer 7007130000000000000♠13,000 km to 7007260000000000000♠26,000 km (8,100 to 16,000 mi) cca[2] 2–4 násobok priemeru Zeme Hmotnosť 7025600000000000000♠6×1025 kg (cca[2] ≥10 násobok Zeme(cca) Zdanlivá hviezdna veľkosť >22 (cca)[1] 
Deviata planéta je hypotetickou planétou vo vonkajšej Slnečnej sústave. Hypotéza o novej planéte bola prvýkrát prednesená v roku 2014 ako vysvetlenie nezvyčanjého orbitálneho usporiadania skupiny Transneptúnskych objektov, ktorých obežné dráhy sú zvačša sústredené za Kuiperovým pásom. Planéta má odhadovanú hmotnosť približne 10-násobku hmotnosti Zeme. 
Planet Nine An artist's impression of the planet[original research?] Orbital characteristics Aphelion 7014179517444840000♠1200 AU (est.)[1] Perihelion 7013299195741400000♠200 AU (est.)[2] Semi-major axis 7014104718509490000♠700 AU (est.)[3] Eccentricity 6999600000000000000♠0.6 (est.)[2] Orbital period 10,000 to 20,000 Earth years[2] Inclination 6999523598775598300♠30° to ecliptic (est.)[2] Argument of perihelion 150 Physical characteristics Mean radius 7007130000000000000♠13,000 km to 7007260000000000000♠26,000 km (8,100 to 16,000 mi) (est.)[2] 2–4 Earths Mass 7025600000000000000♠6×1025 kg (est.)[2] ≥10 Earths (est.) Apparent magnitude >22 (est.)[1] 
Deviata planéta je hypotetickou planétou vo vonkajšej Slnečnej sústave. Hypotéza o novej planéte bola prvýkrát prednesená v roku 2014 ako vysvetlenie nezvyčanjého orbitálneho usporiadania skupiny Transneptúnskych objektov, ktorých obežné dráhy sú zvačša sústredené za Kuiperovým pásom. Planéta má odhadovanú hmotnosť približne 10-násobku hmotnosti Zeme. 
20. januára 2016 výskumníci Konstantin Batygin a Michael E. Brown z Caltech predložili ďalšie nepriame dôkazy o Deviatej planéte, ktoré boli založené na novom modele obežných dráh niektorých extrémnych Transneptúnskych objektov. 
Autori tu taktiež rozoberali rôzne modely vzniku a formácie planét , napríklad vplyvom migrácie planét z vnútornej Slnečnej sústavy. (Podobne tomu bolo pri hypotéze o piatej obrej planéte z roku 2011).[7][8] 
Deviata planéta by podľa hypotézy mala mať extrémne eliptickú obežnú dráhu okolo Slnka, s obežnou dobou približne 10 000 - 20 000 rokov. 
Obežná dráha planéty by mala mať veľkú polos o veľkosti zhruba 700 astronomických jednotiek 
20. januára 2016 výskumníci Konstantin Batygin a Michael E. Brown z Caltech predložili ďalšie nepriame dôkazy o Deviatej planéte, ktoré boli založené na novom modele obežných dráh niektorých extrémnych Transneptúnskych objektov. Autori tu taktiež rozoberali rôzne modely vzniku a formácie planét , napríklad vplyvom migrácie planét z vnútornej Slnečnej sústavy. (Podobne tomu bolo pri hypotéze o piatej obrej planéte z roku 2011) 
Charakteristika 
Obežná dráha 
Deviata planéta má podľa hypotéz výrazne eliptickú dráhu, po ktorej obieha Slnko s obežnou dobou medzi 10 000 - 20 000 rokmi. 
Obežná dráha planéty by mala mať veľkú polos o veľkosti cca 700 astronomických jednotiek, čo je približne 20-násobok vzdialenosti medzi Neptúnom a Slnkom. [12][13] 
Obežná dráha 
Deviata planéta by mala obiehať okolo Slnka po výrazne eliptickej dráhe s obežnou dobou od 10 000 - 20 000 rokov. 
Veľká polos planéty by mala mať 700 astronomických jednotiek. 
Veľkosť 
Deviata planéta by mala mať veľkosť a zloženie podobné ako modrí ľadoví obri, Urán a Neptún. [1][7] 
Veľkosť 
Deviata planéta má byť veľkosťou a zložením podobná modrým ľadovým obrom - Uránu a Neptúnu. 
Odhaduje sa, že planéta má 10-násobnú váhu ako Zem a polomer dva až štyrikrát väčší. Podľa Browna by teda na základe veľkosti planéty a predpokladu, že sa jedná o teleso, ktoré dokázalo zo svojej dráhy odstrániť ostatné telesá nemalo jednať o Trpasličiu planétu. [17] 
Zloženie 
Brown odhaduje, že Deviata planéta je zložením podobná Uránu a Neptúnu. Mala by teda pozostávať z hornín, ľadu a plynného obalu.Malo by ísť o ľadové teleso s plynnými vonkajšími vrstvami a atmosférou z vodíka a hélia. [1][7] 
Názvy 
Brown and Batygin používajú pre planétu názvy "Jehoshaphat" and "George" Brown uviedol: "Keď sa rozprávame medzi sebou, väčšinou ju voláme"Phatty." V auguste 2014 Lorenzo Iorio navrhol vo svojom článku pre mesačník Kráľovskej Astronomickej Spoločnosti (Monthly notices of the Royal Astronomical Society) názov "Thelisto" [18][19] 
Historické názvy 
Nemesis Pôvodne sa predpokladalo, že za neobvyklé pohyby na obežnej dráhe môže hnedý trpaslík s názvom Nemesis Tyche Po vylúčení hypotézy s Nemesis prišla na rad verzia s plynovým obrom Tyche. Táto verzia však tiež bola zamietnutá po prieskume WISE z roku 2014. Planéta X V marci 2014 s objavom planétky 2012 VP113 sa začalo hovoriť o možnosti existencie "Super Zeme", teda planéty s hmotnosťou 10-krát väčšou ako Zem, ktorá obieha Slnko z tak veľkej vzdialenosti, že zatiaľ nebola spozorovaná. 
Thelisto V auguste 2014 Lorenzo Iorio v mesačníku Kráľovskej Astronomickej Spoločnosti (Monthly Notices of the Royal Astronomical Society) v článku, kde vysvetľoval neobvyklosti v obežných dráhach sednoidov (transneptúnskych objektov) navrhol ako názov planéty "Thelisto". Avšak veľmi podobný názov, "Telesto", už od roku 1983 nesie jeden z mesiacov Saturnu. 
Nepriama detekcia 
Vznik hypotézy o novej planéte 
K vytvoreniu hypotézy viedli korelácie medzi obežnými dráhami šiestich transneptúnskych telies. 
K vytvoreniu hypotézy viedli korelácie medzi obežnými dráhami šiestich transneptúnskych telies. 
Existencia Deviatej planéty by vysvetľovala podivný zhluk transneptúnskych šiestich transneptúnskych objektov, konkrétne sú to Sedna, 2012 VP113, 2007 TG422, 2004 VN112, 2013 RF98, 2010 GB174), a kolmý náklon dráh iných objektov,ako napríklad 2008 KV42, 2012 DR30. [3][20][21] 
Existencia Deviatej planéty by vysvetľovala, prečo v inak stabilne usporiadaných obežných dráhach z väčšej časti presahujúcich Kuiperov pás, vznikol zvláštny zhluk šiestich objektov (konkrétne sa jedná o Sednu, 2012 VP113, 2007 TG422, 2004 VN112, 2013 RF98, 2010 GB174),[6] a kolmý sklon obežných dráh v porovnaní s ostatnými objektami ako napríklad 2008 KV42, 2012 DR30.[3][21][22] 
Bližší pohľad na tieto dáta ukazuje, že všetkých šesť objektov opisuje eliptické dráhy ,ktoré sa zbiehajú v takmer jednom bode a sú umiestnené približne v jednej rovine.Pravdepodobnosť ,že k takémuto javu dôjde náhodne, je podľa výskumu 0,007%. Zatiaľ všetky dôkazy podporujú hypotézu existencie Deviatej planéty[25] 
Pri bližšom pohľade zisťujeme, že dráhy týchto objektov sa zbiehajú približne v jednom bode a nachádzajú sa takmer v jednej rovine. Šanca, aby sa takéto niečo udialo úplne náhodne je podľa výskumov 0,007%. Deviata planéta by mala mať obežnú dráhu orientovanú na opačný smer ako vyššie spomenutých 6 telies. 
Hypotéza o novej planéte 
Existencia Deviatej planéty by vysvetľovala neobvyklý zhluk šiestich extrémnych transneptúnskych objektov v inak stabilnom usporiadaní obežných dráh, nachádzajúcich sa z väčšej časti mimo Kuiperovho pásu (menovite sa jedná o Sednu, 2012 VP113, 2007 TG422, 2004 VN112, 2013 RF98, 2010 GB174),[6] a kolmý náklon (obežná dráha, ktorá je v pravom uhle v porovnaní s ostatnými objektmi) ďalších objektov ako napríklad 2008 KV42, 2012 DR30.[3][22][23] 
Bližší pohľad na dáta ukazuje, že tieto objekty obkresľujú eliptické obežné dráhy, ktoré sa zbiehajú takmer v jednom bode a ležia približne v jednej rovine. Na základe simulácií sa ukázalo, že k takémuto niečomu by úplne náhodne mohlo dôjsť približne s 0,007% pravdepodobnosťou. Deviata planéta by mala mať podľa vedcov obežnú dráhu orientovanú opačným smerom ako zhluk týchto šiestich transneptúnskych objektov. 
Notes 
↑ The New Yorker put the average orbital distance of Planet Nine into perspective with an apparent allusion to one of the magazine's most famous cartoons, View of the World from 9th Avenue: "If the Sun were on Fifth Avenue and the Earth were one block west, Jupiter would be on the West Side Highway, Pluto would be in Montclair, New Jersey, and Planet Nine would be somewhere near Cleveland."[5] 
Dôkazy 
Prvé debaty o existencií Deviatej planéty začali v roku 2014. Scott Sheppard z Carnegie Institution of Science a Chad Trujillo z Havajského observatória Gemini Observatory,ako prví prišli s myšlienkou, že za anomálie v obežných dráhach spomínaných šiestich objektov môže veľká neznáma planéta na okraji Slnečnej sústavy[4][26] 
Dôkazy 
Debaty o možnej existencii Deviatej planéty začali v roku 2014. Astronómovia Scott Sheppard z Carnegie Institution of Science a Chad Trujillo z Havajského observatória Gemini Observatory ako prví podsunuli myšlienku, že usporiadanie spomínaných transneptúnskych objektov by mohla mať na svedomí veľká planéta na okraji Slnečnej sústavy. 
Počítačové simulácie Michaela E. Browna a Konstantina Batygina, ktoré vznikli ako pokus o vyvrátenie hypotézy o deviatej planéte nakoniec poskytli nové dôkazy v jej prospech. 
Ich modelvysvetlila skĺbil dokopy tri vzájomne sa vylučujúce javy v oblasti Kuiperovho pásu. (zbiehaie obežných dráh do jedného bodu, vznik a zhlukovanie sa objektov a existenciu telies opisujúcich kolmé trajektórie voči ostatným telesám) [22] 
Brown neskôr popísal túto planétu ako objekt Kuiperovho pásu, ktorý ak by nebol vychýlením z dráhy vyvrhnutý do vzdialenejšej časti Solárneho systému,vyvíjal by sa ďalej ako jadro plynnej obrej planéty.Zrejme Neptún a Urán ho vplyvom svojej gravitácie vytlačili na súčasné miesto.[7] 
Computer simulations by Caltech's Michael E. Brown and Konstantin Batygin, originally developed to refute the 2014 paper, instead provided further evidence that Planet Nine may exist. Their theoretical model ties together three elusive aspects of the Kuiper belt (namely, the physical alignment of the distant orbits, the generation of detached objects such as Sedna and the existence of a population tracing out perpendicular orbital trajectories) into a single, unifying picture.[23] 
Dôkazy 
Prvé debaty o existencii Deviatej planéty pochádzajú z roku 2014. Astronómovia Scott Sheppard z Carnegie Institution of Science a Chad Trujillo z Havajského observatória Gemini Observatory prišli s tým, že neobvyklosti v obežných dráhach niektorých objektov by mohli byť následkom vplyvu neznámej planéty, nachádzajúcej sa na okraji Slnečnej sústavy. 
Brown opísal Deviatu planétu ako objekt Kuiperovho pásu, ktorý sa mohol ďalej vyvýjať a vytvoriť neskôr jadro plynnej / joviálnej obrej planéty, lenže bol odchýlením sa zo svojej dráhy vyvrhnutý do vzdialenejších kútov Slnečnej sústavy. Brown dáva 
Simulácia 
The capture of KBOs into long-lived apsidally anti-aligned orbital configurations occurs, with variable success, across a significant range of companion parameters (semi-major axis a ~ 400–1500 AU, eccentricity e ~ 0.5–0.8). For their best-fit nominal simulation, they selected a = 700 AU, e = 0.6, M = 10 m⊕ (meaning a body with ten times the mass of Earth), orbital inclination i = 30°, and initial argument of perihelion ω = 150° (compared to roughly 310° the average for the six analyzed TNOs).[3] 
Priama detekcia 
Žiarenie 
Natoľko vzdialená planéta by odrážala iba malé množstvo svetla.Avšak malo by sa jednať o pomerne veľkú planétu a teda by sme mali byť schopní zachytiť jej žiarenie aj zo Zeme. (teleskopmi zachytávajúcimi infračervené žiarenie, napr. teleskopom ALMA). 
Napriek tomu by boli potrebné aj nejaké vizuálne dôkazy, nakoľko ALMA nevie rozlíšiť veľkosť a vzdialenosť planéty.[31] 
Viditeľnosť 
Teleskopy v súčasnosti pátrajú po Deviatej planéte, no vďaka jej veľkej vzdialenosti od Slnka je možné, že sa im ju nepodarí zachytiť. Jej predpokladaná zdanlivá hviezdna veľkosť je nižšia ako 22, čo je napr. v porovnaní s Plutom 600 násobne menej. 
Catalina Sky Survey, WISE a ani Pan-STARRS zatiaľ Deviatu planétu nenašli. Ďalšie pátranie je naplánované v oblasti blízko Mliečnej dráhy. [7] Hlavnú úlohu v pátraní, ktoré by malo trvať približne 5 rokov, zohráva teleskop Subaru. [32] 
Simulácie ukázali, že planéta s týmito parametrami by dokázala usporiadať obežné dráhy daných telies do takého zhluku, v akom sa nachádzajú. Vďaka dráhovej rezonancii 
Poloha 
Oblasť Kuiperovho pásu za planétou Neptún. 
[12] 
Direct detection 
Viditeľnosť 
A distant planet such as proposed planet would reflect exceedingly little light, but - since it is estimated to be a large body - its radiation signature is more likely to be detected in earth-based infra-red telescopes (such as ALMA). However this still needs to be confirmed with visual corroboration as the ALMA cannot readily distinguish between a small, nearby body and a large, distant one.[29] 
Visibility 
Location 
Ace je osemnástej štúdiový album od nemeckej tvrdej tanečnej skupiny Scooter. To bol prepustený 5. februára 2016 skrz Sheffield Tunes & Kontor Records. 
Zoznam skladieb 
Personálne 
H.P. Baxxter (MC aka Ace) Phil Speiser (Hudobné báze, post-produkcie) Michael Simon (spoluautor) Vassy (skladby 6) Michael Maidwell (skladby 9 & 12) Martin Weiland (obalový dizajn) 
Referencie 
Externé odkazy 
Pevnosť Monoštor 
Pevnosť Monoštor (Monostori Erőd) je pevnosť v Maďarskom meste Komárom, je súčasťou Fortifikačného systému mesta Komárno. 
Fortifikačný systém mesta Komárno Komárom 
Urbain Grandier (1590 v Bouère, Mayenne – 18. August 1634 v Loudun) bol Francúzsky katolícky kňaz ktorý bol upálený na hranici po tom, ako začal s čarodejníctvom. Neskôr následovali udalosti, ktoré sú pomenované "Loudun Possessions". 
Zhodou okolností sa Grandierov pokus o popravu stal lákadlom pre spisovateľov, ako sú Alexandre Dumas, père, Aldous Huxley pre dramatikov John Whiting, skladateľov Krzysztof Penderecki a Peter Maxwell Davies. Taktiež sa veľmi dobre ujal pre historika Jules Michelet a rôznych učencov z Európskeho čarodejníctva. 
Väčšina moderných "vykladateľov" prišla k závernej myšlienke, že Grandier bol obeťou politicky stíhanej vedenej sily Cardinal Richelieu. 
Zmluva s diablom 
Zmluva s diablom v latinčine 
Jeden z dokumentov, ktorý dokázal že Grandierov druhý pokus o pakte s diablom bol napísaný v latinčine a podľa všetkého ho podpísal aj sám Grandier. 
Ďalší, ktorý vyzeral pochybne, bol napísaný odzadu, v latinčine, so skratkami, a bol publikovaný a preložený v niekoľkých knihách čarodejníctva. 
Tento dokument taktiež nesie niekoľko symbolov, ktoré sú "podpísané" niekoľkými démonmi s ich spojeniami, a taktiež aj so Satanom. Preložené a rozlúštené do Slovenčiny: 
My, mocný Lucifer, mladý Satan, Beelzezub, Leviathan, Elimi, a Astaroth, spolu s ostatnými, dnes prijímame uzavretie paktu Urbaina Grandiera, ktorý teraz patrí nám. 
Sľubujeme mu lásku žien, panenstvo, rešpekt od vládcov a magické sily. 
On nám ponúka svoju krv a poslušnosť. 
Tento pakt potrvá dvadsať rokov, kedy Grandier bude žiť šťastne na Zemi a potom sa k nám pripojí v ťaženiu proti Bohu. 
Tento pakt bol spísaný v pekle koncilom démonov. 
Lucifer Beelzezub Satan Astaroth Leviathan Elimi Túto zmluvu spečatil sám mocný diabol a jeho princovia. 
Baalberith, zapisovateľ. 
Connor Joel Franta (narodený September 12, 1992) je americký entrepreneur, spisovateľ, a YouTuber.[2][3] V Novemberi 2015, jeho YouTube kanál dosiahol 5 miliónov sledovateľov. 
Franta bol pôvodným členom YouTube skupiny Our Second Life (písané Our2ndLife and O2L) v rámci Fullscreen Network,[4] ale teraz je nezávislým členom Big Frame siete, s manažérom Andrewom Grahamom.[5] Franta v poslednej dobe sa podieľa na na rôznych podnikateľských projektoch, vrátane oblečenia, hudobného priemyslu, ako aj kávy a značka životného štýlu menom Common Culture. 
Jeho prvá kniha, memoár, A Work in Progress, vyšiel 21. apríla 2015. 
V Júli 2015, boli vyhlásené detaily o Heard Well, nahrávacom kontrakte.[6] 
Connor Franta sa narodil v Wisconsin, Petrovi a Cheryl Franta, lekárovi a žene v domácnosti. Krátko po jeho narodení sa jeho rodina presťahovala do La Crescent, Minnesota. 
Má dvoch bratov Dustina a Brandona a jednu sestru menom Nicola.[7] 
Connor chodil so St. Peter's Catholic School, v Hokah, Minnesota, od základnej školy až po ôsmy ročník. Ako dieťa, mal obezitu, ktorá viedla jeho mamu k tomu že ho zapísala do YMCA plaveckého tímu. 
Behával aj cezpoľné behy počas jeho štúúdia na La Crescent High School kde zmaturoval v roku 2011. Študoval biznis na Saint John's University, Collegeville, Minnesota. 
V jeho druhom ročníku si pridal umenie, so zameraním na filmy. 
8. decembra 2014, Connor verejne priznal že je gay v YouTube videu, slovami že prijal to aký je a je šťastný za to. Hovoril tiež o pomoci ktorú získal od ostatných na internete, čím by chcel dať podobnú radu aj ostatným ľuďom ktorý sa trápia so svojou sexualitou. Toto 6 minutové video nazvané "Coming Out", ma viac ako 10 miliónov pozretí a viac ako 890 tisíc lajkov, čím je druhé najpozeranejšie video na jeho kanály k 17. januáru 2016 .[11] 
Connor Franta (tretí z ľava) s členmi Our2ndLife na VidCon 2014 
Inšpirovaný ostatnými YouTube vlogermi ako Shane Dawson a Mitchell Davis, Connor nahral svoje prvé video na Youtube v auguste 2010. 
Má viac ako 270 miliónov pozretí na jeho kanály a viac ako 4,9 milióna odoberateľov, čo ho robí 158. najviac odoberaný kanál na svete. [11][12] 
V roku 2012 sa pridal k spolupráci s kanálom známym ako Our2ndLife s ďalšími piatimi Youtubermi (Kian Lawley, Trevor Mora, Justin "JC" Cayler, Ricky DIllon a Sam Pottorff) čo mu pomohlo získať popularitu. 
V Júly 2014 oznámil svoj odchod zo skupiny z osobných dôvodov.[13] 
V roku 2014 bol Connor Franta nominovaný na Teen Choice Award v kategorii "Internetová hviezda: Muž", ale prehral proti youtuberovi Tyler Oakley. .[15][16] 
[19] 
V Januári 2016, Franta vyhral cenu "Najobľúbenejšia YouTube Hviezda" na 42. People's Choice Awards.[20] 
Ostatné projekty 
Vo februári 2015, Franta vydal svoju vlastnú edíciu káv, pod menom Common Culture Coffee.[29][30] Káva bola vytvorená v spolupráci s LA Coffee Club a 1 dolár z každého balenia kávy ktorá sa predala bol venovaný do The Thirst Project.[31] V júni 2015, Franta vydal malú limintovanú edíciu oblečenia, vytvorenú v spolupráci s Junk Food Clothing.[32] 
V januári 2016, Franta zverejnil jeho novú webstránku pre Common Culture.[33] 
Písanie 
Franta strávil viac ako rok písaním knihy, A Work in Progress, ktorá poukazuje na momenty v jeho živote od jeho narodenia a osobné príbehy. 
Kniha bola vydaná 21. apríla 2015. Zároveň s vydaním knihy, Connor absolvoval knižné turné v Spojených štátoch v mestách Minnesota, Houston, Orlando, New York, New Jersey a Los Angeles, v mestách Spojeného Kráľovstva, Londýn, Birmingham, Manchester, Liverpool a Leeds, v mestách Austrálie, Sydney, Melbourne, Brisbane a Perth. Kniha sa nachádzala 16. týždňov v The New York Times liste najpredávanejších kníh a predalo sa viac ako 200 000 kópii. [37] 
Zoznam singlov ktoré boli vybrané pre hudobné rebríčky Pieseň Rok Najvyššia pozícia v rebríčkoch Certifications Album AUS [25] AUT [26] CAN [41] DEN [28] GER [29] IRE [30] NLD [31] NZ [32] UK [33] US [42] "Happy Little Pill" 2014 10 47 50 11 87 11 85 2 86 92 ARIA: Gold[15] TRXYE "Wild" 2015 16 — 72 — — 62 — 29 62 —[upper-alpha 2] ARIA: Platinum[44] Wild "Talk Me Down" 36 — — — — — — —[upper-alpha 3] 118 — Blue Neighbourhood "Youth" 17 — 69 — — 81 79 23 — 67 ARIA: Gold[46] RMNZ: Gold[47] "—" denotes releases that did not chart or were not released in that territory. 
Pieseň Rok Najvyššia pozícia v rebríčkoch Album AUS [25] "Papercut" (Zedd featuring Troye Sivan) 2015 93 True Colors 
Propagačný singel 
Pieseň Rok Album "The Fault in Our Stars"[48] 2013 TRXYE 
Ostatné piesne v rebríčkoch 
Pieseň Rok Najvyššia pozícia v hudobných rebríčkoch Album AUS [25] "Fools" 2015 85 Wild 
Turné 
Ceny a nominácie 
Rok Nominovaný Cena Výsledok Ref. 
Troye Sivan Mellet (narodený 5.6.1995), známejší ako Troye Sivan (/trɔɪ sᵻˈvɑːn/), narodený v Juhoafrickej republike je austrálsky herec, spevák, skladateľ, a YouTuber. 
Ako herec hral malého Jamesa Howletta v X-Men filme X-Men Origins: Wolverine (2009), a do nedávna hral hlavnú postavu v Spud filmovej trilógií. 
Sivan tiež pravidelne vydáva YouTube videá, k 26. Septembru 2015, má viac ako 3.6 miliónov odoberateľov a viac ako 203 miliónov zhliadnutí.[1] 
15.8.2014, Sivan vydal svoj prvý EP album,TRXYE, ktorý dosiahol až piate miesto v Billboard 200. 
Hlavný singel, "Happy Little Pill", dosiahol číslo 10 v Austrálskych hudobných rebríčkoch. 
4.9.2015, Sivan vydal svoj druhý EP album, Wild. 
Jeho debutový štúdiový album, Blue Neighbourhood, bol oznamený 14. októbra a vydaný 4.0 decembra.[2] 
Jeho video "The 'Boyfriend' Tag", s vloggerom Tylerom Oakleym získal Teen Choice Award v kategórií webových spoluprác. 
V októbri 2014, Time menoval Sivana ako jedného z 25 najvplyvnejších tínedžerov roka 2014.[3] 
Osobný život 
Sivan sa narodil v Johannesburgu, Južnej Afrike.[4][5] Jeho rodina sa presťahovala do Australie keď mal dva roky kvôli nárastu kriminality v Južnej Afrike.[6] Sivan aktuálne žije v meste Perth, Západná Austrália s rodičmi a tromi súrodencami Steele, Tyde a Sage. 
Jeho otec je realitný agent a jeho mama pracuje v domácnosti.[6] Je žid (jeho otec sa narodil v židovskej rodine a jeho mama konvertovala k Judaismu).[7] Sivan chodil to Carmel School až do roku 2009 keď začal s individuálnym plánom. Troyové stredné meno je "Sivan" ktoré si osvojil ako svoje umelecké meno. 
Troye Sivan je verejne gay. 
Prvý krát svoju sexualitu priznal cez YouTube video 7. augusta 2013, tri roky po tom čo to oznámil svojej rodine.[9] 
Kariéra 
Hudba 
Sivan spieval v rokoch 2006, 2007 a 2008 na Channel Seven Perth Telethon.[10][11] Roku 2006 jeho vystúpenie zahŕňalo aj duet s víťazom Australian Idol Guy Sebastian.[11] Sivan sa dostal až do grand finále StarSearch 2007.[10] Jeho debutové EP, Dare to Dream, vyšlo vo februári 2008. 
Vo februári 2010, Sivan začínal "We Are the World 25 for Haiti (YouTube Edition)", charitatívne video od Lisa Lavie pre pomoc pri zbierke pre obete 2010 Haiti zemetrasenia. 
5.6.2013, Sivan sa podpísal EMI Australia a Universal Music Australia, ale ponechával to v tajnosti ešte rok potom. 
15. augusta 2014 vydal prvú EP s piatimi piesňami nazvanú TRXYE, s jeho prvým singlom "Happy Little Pill", ktorý vyšiel 25. júla 2014.[12] TRXYE debutovala na No. 1 v iTunes rebríčku vo viac ako 55 krajinách.[13] Album tiež debutoval aj na 5. mieste v Billboard 200 nasledujúci týždeň, čo ho urobilo SIvanovým prvým Top 10 album.[14] "Happy Little Pill" dosiahla priečku 10 na ARIA Singles Chart a dostala zlatý certifikát od Australian Recording Industry Association za viac ako 35 000 kópií.[15] Sivan vydal jeho druhé EP, Wild, 4. septembra 2015. 
Počas septembra a októbra 2015, Sivan vydal videoklipovú trilógiu s názvom "Blue Neighbourhood" skladajúcu sa z piesní "Wild", "Fools" a "Talk Me Down". 
Sivan vydal jeho debutový štúdiový album Blue Neighbourhood aj s jeho turné 2015, Troye Sivan Live.[16] Album vyšiel 4. decembra 2015.[2] 
Herectvo 
Sivan rozhovor počas VidCon 2014 
V septembri 2012, Sivan začal vytvárať video blogy na stránku YouTube, po tom čo vydal cover video v roku 2007, V čase vydania jeho prvého vlog videa mal 27 000 odoberateľov od jeho zaregistrovania 1. 10. 
2007. V októbri 2015 mal Sivan viac ako 3.6 milióna odoberateľov a spolu viac ako 213 miliónov zhliadnutí na svojich videách.[1]Jeho YouTube kanál je tretí najodoberanejší kanál v Austrálií, po HowToBasic a Danger Dolan [24] 
Filmografia 
Filmy 
Year Title Role Notes 2009 X-Men Origins: Wolverine Mladý James Howlett 2010 Betrand the Terrible Ace Krátky film 2010 Spud John "Spud" Milton 2013 Spud 2: Šialenstvo pokračuje John "Spud" Milton 2014 Spud 3: Učiť sa lietať John "Spud" Milton 
Troye Sivan Mellet 
Year Title Notes 2006–08 Perth Telethon Otvorenie 2007 Star Search Finalista 
Divadlo 
Oliver Twist Regal Theatre 2010 Waiting for Godot Chlapec His Majesty's Theatre 
Diskografia 
Štúdiové albumy 
Názov Dátum vydania Najvyššie miesto v rebríčkochs Sales AUS [25] AUT [26] CAN [27] DEN [28] GER [29] IRE [30] NLD [31] NZ [32] UK [33] US [34] Blue Neighbourhood 4.December Label: EMI, Capitol Formats: CD, LP, digital download 6 49 11 19 73 30 25 9 43 7 US: 129,000 
"My Way" je pieseň popularizovaná od Franka Sinatru. 
Text piesne napísal Paul Anka. Pieseň je založená na piesni "Comme d'habitude" od Clauda Françoisa. 
Ankov text nie je založený na originálnom francúzskom texte. 
Paul Anka počul originálnu francúzsku pieseň Comme d'habitude (Ako zvyčajne) interpretovanú Claude Françoisom, keď práve mal dovolenku v južnom Francúzsku. 
Letel do Paríža vyjednávať ohľadom práv k piesni.[1] Získal adaptačné, publikačné a nahrávacie práva na pieseň za jeden americký dolár. 
Anka napísal nový text pre Sinatru, zmenil nie len text, ale aj význam celej piesne. 
Frank Sinatra nahral svoju verziu 30. 
Decembra 1968, a bola vydaná v roku 1969 na rovnomennom albume. . 
V kultúre 
"My Way" je doteraz najpoužívanejšia skladba na pohreboch vo Veľkej Británii[17] Pieseň bola použitá v seriáli Sesame Street ako "Just Throw It My Way" [20] 
Referencie 
Casey Owen Neistat (/ˈkæsɪˌˈnaɪstæt/; narodený 25. Marca 1981)[2] je známy tvorca YouTube videí, producent, režisér a spoluzakladateľ sociálno mediálnej spoločnosti Beme.[3] Casey a jeho brat, Van, sú tvorcovia HBO seriálu, The Neistat Brothers.[4] 
Mladosť 
Casey Neistat sa narodil a vyrástol v New London, Connecticut.[5] Ako 16 ročný ukončil školskú dochádzku na Ledyard High School a už sa nevrátil.[6] Od 17 do 20 žil v prívese s jeho priateľkou, Robin, a jeho synom, Owenom. 
Neskôr začal poberať sociálne dávky a rozhodol sa presťahovať do New Yorku [7] 
Po tom čo ukončil školskú dochádzku pracoval ako umývač riadu[8] .Jeho prvou prácou v New Yorku bolo roznášanie pošty na bicykli . 
Reklamy 
Okrem jeho kariéry v televízii a na YouTube, natočil aj reklamy. Natočil ich pre Nike, Inc,[55] Google,[56] J.Crew,[57] a aj Mercedes-Benz.[58] 
Osobný život 
Februára 2013 si v Kapskom Meste zobral za ženu Candice Pool. Majú dceru Francine.[65] Neistat ma syna, Owena, z predchádzajúceho vzťahu s Robin Harrisovou.[66] 
Referencie 
Japonský wwoofer v Guinei (2014) 
Hostiteľská WWOOF farma v Austrálii. 
Malinové kríky na obrázku potrebujú pravidelné pletie. 
World Wide Opportunities on Organic Farms (WWOOF, /ˈwʊf/), alebo Willing Workers on Organic Farms, je voľná sieť národných organizácií, ktoré pomáhajú umiestňovaniu dobrovoľníkov na ekofarmách. 
Napriek tomu, že hostiteľské WWOOF farmy sa nachádzajú v 99 krajinách, neexistuje ich centrálny zoznam alebo jedna organizácia združujúca všetkých hostiteľov. 
Všetky národné WWOOF organizácie sa však usilujú zachovávať podobný štandard a spolupracovať na šírení myšlienok WWOOF-u.[1] 
Cieľom WWOOF-u je poskytnúť dobrovoľníkom priame skúsenosti z ekologického pestovania, z života na vidieku doma alebo v zahraničí a prispievať tak k propagácii ekologického poľnohospodárstva. 
Dobrovoľníci (WWOOFeri) zvyčajne nedostávajú za svoju prácu e finančnú odmenu. 
Hostiteľ im však poskytuje stravu, ubytovanie a príležitosť niečo nové sa naučiť ako protihodnotu za ich pomoc pri záhradníčení a farmárčení. 
Dĺžka výmenného pobytu sa pohybuje od dní po roky. 
Dobrovoľníci pomáhajú v priemere päť až šesť hodín denne a stretávajú sa s WWOOFermi z iných krajín.[2] Medzi hostiteľské WWOOF farmy sa rátajú rôzne miesta od súkromných záhrad, cez mikropestovateľov až po komerčné farmy. 
Farmy sa stanú WWOOF hostiteľmi po prihlásení do ich národnej WWOOF organizácie. 
V krajinách, kde nemajú vlastnú národnú organizáciu hostiteľské farmy združuje organizácia WWOOF Independents.[3][4][5][6][7] 
Dobrovoľníctvo 
Dobrovoľníci si najprv musia zvoliť krajinu, v ktorej by sa radi WWOOF-u zúčastnili. 
Následne sa môžu zaregistrovať na stránke WWOOF organizácie v žiadanej krajine. 
Po registrácii dostanú prístup k zoznamu hostiteľských fariem a kontaktov na ne, nachádzajúcich sa v tejto krajine. 
Ďalej je už na dobrovoľníkovi kontaktovať zaujímavé farmy a dohodnúť si s nimi čas a dĺžku dobrovoľníckej výmeny. 
Dĺžky pobytov sa pohybujú od dní po mesiace, ale najčastejšie je to jeden až dva týždne. 
V rámci výmeny sa očakáva v priemere 4-6 hodín výpomoci za celodennú stravu a ubytovanie. 
Dobrovoľník môže pomáhať s rôznymi prácami okolo farmy napríklad: siatie, výroba kompostu, záhradníčenie, sadenie, rúbanie dreva, pletie, zber úrody, balenie, dojenie, kŕmenie, stavanie plotov, ekologické staviteľské práce, výroba tehiel z hliny, výroba vína, syra, pečenie chleba... 
WWOOF chápe účasť na týchto činnostiach ako priame okúsenie lokálnej kultúry, zvykov a prírody prostredníctvom farmárčenia. 
Krajiny 
V roku 2010[update], malo 60 krajín vlastnú národnú WWOOF organizáciu[13] a WWOOF Independents združoval hostiteľov z ďalších 53 krajín. 
Pozri tiež 
Permakultúra 
Ďalšie čítanie 
Referencie 
Vlnová krivka ukazuje viacero ERP komponentov, zahrňujúc aj N100 a P300. 
Všimnite si, že ERP je vykreslený so zápornými napätím smerom nahor, čo je bežné, avšak nie všeobecne používané pri ERP výskume. 
Kognitívne evokované potenciály (event-related potential - ERP) označujú nameranú mozgovú odozvu, ktorá je priamym dôsledkom špecifického vnemového, kognitívneho alebo somatosenzorického podnetu.[1] Formálnejšie, ide o ľubovoľnú stereotypickú elektrofyziologickú odozvu na stimul. 
Skúmanie mozgu takýmto spôsobom poskytuje neinvazívnu metódu na ohodnotenie mozgovej činnosti u pacientov s kognitívnymi ochoreniami. 
ERP sú merané pomocou elektroencefalografie (EEG). 
Ekvivalent ERP nameraných pomocou magnetoencefalografie (MEG) je ERF (event-related field) - pole evokovaných potenciálov.[2] 
História 
Objavom elektroencefalogram (EEG) ,v roku 1924, Hans Berger odhalil, že je možné namerať elektrickú aktivitu ľudského mozgu pomocou elektród umiestnených na povrchu hlavy a následným amplifikovaním tohto signálu. 
Zmeny v napätí môžu byť potom vykreslené pozdĺž časového intervalu. 
Berger pozoroval, že napätie môže byť ovplyvnené vonkajšími podnetmi stimulujúcimi zmysly. 
Počas nasledujúcich desaťročí sa ukázalo, že EEG je užitočným zdrojom pri zaznamenávaní mozgovej aktivity. 
Avšak, bolo veľmi náročné posúdiť vysoko špecializované neurálne procesy, ktoré sú záujmom kognitívnej neurovedy, pretože používanie čistých EEG dát veľmi sťažilo možnosť izolovať jednotlivé neurokognitívne procesy. 
ERP poskytlo ďaleko sofistikovanejšie metódy na získavanie špecifickejších vnemových, kognitívnych a somatosenzorických podnetov použitím jednoduchých priemerovacích techník. 
V rokoch 1935-1936 Pauline a Hallowell Davis nahrali prvé známe ERP bdelého človeka a ich nálezy boli publikované pár rokov neskôr, v roku 1939. 
V 40-tych rokoch neprebiehalo veľa výskumu v tejto oblasti kvôli Druhej svetovej vojne, ale výskum zameraný na zmyslové podnety sa znova naštartoval v 50-tych rokoch. V roku 1964, výskum Grey Waltera a jeho kolegov začal modernú éru objavov komponentov ERP, keď odhalili prvý kognitívny ERP komponent, contingent negative variation (CNV).[3] Sutton, Braren, a Zubin (1965) urobili ďalší pokrok objavením P3 komponentu.[4] V priebehu nasledujúcich 15 rokov výskum ERP komponentov naberal na popularite. 
S uvedením dostupných počítačov v 80-tych rokoch sa vytvorili nové možnosti pre výskum kognitívnej neurovedy. 
V súčasnosti sú ERP jedným z najpoužívanejších metód výskumu v kognitívnej neurovede, ktorý sa zaoberá fyziologickými procesmi zmyslovej, vnemovej a kognitívnej aktivity súvisiacimi so spracovaním informácií.[5] 
Výpočet 
ERP môže byť spoľahlivo namerané použitím elektroencefalografie (EEG), procedúry ktorá meria elektrickú aktivitu mozgu počas časového intervalu použitím elektród umiestnených na povrchu hlavy. 
EEG zaznamenáva tisíce súčasne prebiehajúcich mozgových procesov. 
Čo znamená, že mozgová odozva na jeden konkrétny stimul alebo podnet ktorý nás zaujíma, nie je zvyčajne viditeľná v EEG meraní iba jedného pokusu. 
Aby sme videli mozgovú odozvu na stimul, musíme uskutočniť veľa pokusov a spriemerovať ich výsledky, výsledkom čoho bude, že náhodná mozgová aktivita sa odpriemeruje a zostane nám len podstatná krivka ktorá nás zaujíma, nazývaná ERP.[6] 
Náhodná (background) mozgová aktivita spoločne s ostatnými bio-signálmi (napr.: EOG, EMG, EKG) a elektromagnetickým rušením (napr.: elektronický šum, blikajúce svetlá) sa podieľajú na šume zaznamenanom pri ERP meraní. 
Tento šum zakrýva signál ktorý nás zaujíma. Ide o sekvenciu podprahových ERP ktoré študujeme. 
Z inžinierskeho pohľadu je možné definovať pomer signálu ku šumu (SNR - signal-to-noise ratio) v nahratých ERP. 
Dôvod prečo priemerovanie zvyšuje SNR nahratých ERP (čo ich robí rozpoznateľnými a umožňuje ich interpretáciu) má jednoduché matematické vysvetlenie, za predpokladu že stanovíme pár zjednodušujúcich predpokladov. 
Tieto predpoklady sú: 
Signál, ktorý nás zaujíma je tvorený sekvenciou ERP viazaných na konkrétny podnet konštantnou latenciou a tvarom. Šum je aproximovaný Gaussovým náhodným procesom s nulovou strednou hodnotou a varianciou ,ktorá je nezávislá medzi jednotlivými pokusmi a nie je časovo viazaná na podnet (tento predpoklad môže byť jednoducho porušený, napríklad v prípade že subjekt pohybuje jazykom zatiaľ čo v hlave počíta "oddball paradigm"). 
Definujme počet pokusov ako a čas ktorý uplynul po -tom podnete ako t, potom každý zaznamenaný pokus môže byť zapísaný ako kde predstavuje signál a je šum(poznajme že spĺňajúc predpoklady spomínané vyššie, signál nezávisí na špecifickom pokuse zatiaľ čo šum áno). 
Priemer pokusov je 
Stredná hodnota je (ako sme dúfali) sámotný signál, . 
Jeho variancia je 
Z tohto dôvodu, amplitúda šumu získaná z priemeru pokusov je krát taká ako aplitúda jediného pokusu. 
Šum s veľkou amplitúdou (ako žmurkanie očami alebo pohyb artefaktov) sú často rádovo väčšie ako podprahové ERP. 
Merania obsahujúce takéto artefakty by mali byť preto odstránené pred priemerovaním. 
Vyčistenie artefaktov môže byť urobené manuálne, vizuálnou kontrolou, alebo použitím automatickej procedúry založenej na vopred definovaných prahoch (obmedzujúcich maximálnu amplitúdu alebo sklon EEG) alebo na časovo meniacich sa prahoch získaných zo štatistiky sady meraní.[7] 
Nomenklatúra komponentov ERP 
ERP krivky sa skladajú zo série pozitívnych a negatívnych odchýlok napätia, ktoré súvisia so sadou podprahových komponentov.[8] Hoci niektoré ERP komponenty sú označované akronymami (napr.: contingent negative variation – CNV, error-related negativity – ERN, early left anterior negativity – ELAN, closure positive shift – CPS), väčšina komponentov je označovaná písmenom (N/P) určujúcim polaritu (negatívnu/pozitívnu), nasledovaným číslom určujúcim buď latenciu (oneskorenie) v milisekundách alebo ordinálnu pozíciu vlny v komponente. 
Napríklad, negatívny vrchol krivky ktorý je prvý výrazný vrchol vo vlne a často nastáva okolo 100 milisekúnd po nastaní stimulu sa väčšinou nazýva N100 (označujúci že jeho latencia je 100 ms po stimule a že je negatívny) or N1 (označujúc tak, že ide o prvý vrchol a že je negatívny); často je nasledovaný pozitívnym vrcholom, zvyčajne nazývaným P200 alebo P2. 
Latencie pre ERP komponenty sú často pomerne variabilné. 
Napríklad, komponent P300 môže mať vrchol ľubovoľne v rozmedzí medzi 250ms – 700ms.[9] 
Výhody a nevýhody 
Vo vzťahu k meraniam správania 
V porovnaní s procedúrami správania, ERP poskytujú spojité meranie spracovania medzi stimulom a odozvou, čo umožňuje zistiť ktorá fáza alebo fáza sú ovplyvnené špecifickou zmenou v experimente. 
Ďalšou výhodou oproti meraniu správania je že nám môžu poskytnúť spôsob ako merať spracovanie stimulu aj keď nenastáva žiadna zmena v správaní. 
Kvôli signifikantne malej veľkosti ERP je zvyčajne potrebné použiť veľkú vzorku na to aby sme ho zmerali správne..[10] 
Vo vzťahu k iným neurofyziologickým meraniam 
Invazívnosť 
Na rozdiel od mikroelektród, ktoré vyžadujú elektródu vloženú/vsunutú do mozgu, a PET skenov ktoré vystavujú ľudí radiácii, ERP používajú EEG, ktoré je neinvazívna metóda. 
Priestorové a časové rozlíšenie 
ERP poskytujú vynikajúce časové rozlíšenie—keďže rýchlosť nahrávania ERP závisí len od frekvencie vzorky ktorú vie zaznamenávacie zariadenie skutočne podporiť, zatiaľ čo hemodynamické merania sú (ako napríklad fMRI, PET, a fNIRS) podstatne obmedzené pomalou rýchlosťou saturácie krvi kyslíkom - BOLD (blood-oxygen-level dependent) odozvy. 
Avšak priestorové rozlíšenie ERP je oveľa horšie ako hemodynamické metódy – dokonca umiestnenie zdrojov ERP je inverzný problem ktorý nie je možné exaktne vyriešiť, môžeme ho len odhadnúť. 
Preto, ERP ktoré sa dobre hodia pre výskum otázok o rýchlosti neurálnej aktivity sú menej vhodné pre výskum otázok o pozícii ich aktivity.[1] 
Náklady 
ERP výskum je oveľa lacnejší v porovnaní s ostatnými zobrazovacími technikami ako fMRI, PET, a MEG. 
Dôvodom je že zakúpenie a udržiavanie EEG systému je menej nákladné ako ostatné systémy. 
Klinické ERP 
Lekári a neurológovia niekedy použijú blikajúce vizuálne šachovnicové stimuly na otestovanie poškodení alebo traumy vo vizuálnom systéme. 
U zdravého človeka, by mal tento stimul spôsobiť výraznú odozvu v primárnom zrakovom centre umiestnenom v okcipitálnom laloku, v zadnej časti mozgu. 
Abnormality ERP komponentov v klinickom výskume boli preukázané pri neurologických ochoreniach akými sú: 
demencia[11] Parkinsonova choroba[12] skleróza multiplex[13] úrazy hlavy[14] CMP (cievna mozgová príhoda) [15] Obsedantno-kompulzívna porucha[16] 
Výskum ERP 
ERP sa vo veľkej miere využíva v neurovede, kognitívnej psychológii, kognitívnej vede, a psycho-fyziologickom výskume. 
Experimentálny psychológovia a neurovedci objavili mnoho rôznych stimulov ktoré vyvolávajú spoľahlivé ERP u účastníkov výskumu. 
Predpokladá sa, že načasovanie týchto odozví poskytuje spôsob ako zmerať načasovanie mozgovej komunikácie alebo dĺžku trvania spracovania informácií. 
Napríklad v šachovnicovom paradigme popísanom vyššie, prvá odozva centra videnia zdravých účastníkov je okolo 50-70 ms. 
Toto by malo naznačovať že toto je množstvo času potrebného pre transdukovaný vizuálny podnet aby dosiahol kortex potom čo svetlo prvý krát vstúpilo do oka. 
Alternatívne, napríklad P300 odozva sa objavuje okolo 300ms pri "oddball paradigm", bez ohľadu na to aký typ stimulu použijeme: visuálny, dotykový, zvukový, čuchový, chuťový, atď. Kvôli všeobecnej invariantnosti s ohľadom na typ stimulu, komponent P300 je považovaný za ten ktorý odráža vyššiu kognitívnu odozvu na neočakávaný alebo kognitívne nápaditý stimul. 
Vďaka konzistentnosti odozvy P300 na nové stimuly, môže byť mozgovo-počítačové rozhranie skonštruované na jeho základe. 
Usporiadaním mnohých signálov v mriežke, náhodným blikaním riadkami tejto mriežky ako v predchádzajúcom paradigme a sledovaním odozvy P300 subjektu sledujúceho mriežku, môže subjekt určiť na ktorý stimul sa pozerá a tak pomaly „napísať“ slová.[17] 
Iné ERP často používané vo výskume, špeciálne neurolingvistickom výskume, sú ELAN, N400, a P600/SPS. 
ERP software a externé odkazy 
EEGLAB Toolbox- Voľne dostupný, open-source, Matlab toolbox na spracovanie a analýzu EEG dát ERPLAB Toolbox- Voľne dostupný, open-source, Matlab toolbox na spracovanie a analýzu ERP dát The ERP Boot Camp- Séria tréningových cvičení pre výskumníkov zaoberajúcich ERP 
Pozri aj 
Každá firma bude využívať špecifickú zmes tried; prvé, menej ziskové budovy môžu zamestnávať len jednu triedu, napr. šiestimi Aktivistami, ale viac ziskové budovy si vyžadujú kombináciu niekoľkých tried na dosiahnutie ich plného potenciálu. Úspešné mesto musí riadiť počet obyvateľov jednotlivých tried. 
Módni radikáli sú zaradené medzi vyššie príjmové skupiny a sú rovnako lukratívne ako Úradníci. 
Majú radi umenie aj kreativitu, a majú liberálne názory a predpoklady. 
Väčšina Módnych radikálov sa živí navrhovaním (t.j. oblečenie a vnútorné priestory), výskumom a kozmetickou chirurgiou. Módni radikáli sa zvyčajne "vyvinú" z Aktivistov. 
Táto skupina preferuje služby v oblasti vzdelávania a maloobchodu. 
Úradníci sú bohatá komunita, ktorým realizujú obchodné transakcie v rámci priemyselného odvetvia. Úradníci sa "vyvinú" z Robotníkov. 
Okrem iného požadujú aj kvalitné služby v oblasti bezpečnosti a zdravotnej starostlivosti. 
Ich zamestnanie bude zvyčajne práca vo finančnom poradenstve, vedenie účtovníctva a obchodovanie na burze. 
Aktivisti sú umelci, ktorí majú nízke príjmy (o niečo nižšie ako Robotníci) a zvyčajne sú fanúšikmi kultúrnych aktivít. Tiež sa skôr prikláňajú k liberálnemu pohľadu na svet. 
Aktivisti sa prirodzene sťahujú do ktoréhokoľvek mesta s dostupným bývaním, aj keď za určitých podmienok sa budú "vyvíjať" z Nemajetných. 
Požadujú dobré maloobchodné služby a primerané vzdelávacie služby. 
Aktivisti sú zamestnaní predovšetkým v odevných dielňach, v drevárenských spoločnostiach, a v skúmaní paranormálnych aktivít (napr. pristávacia plocha pre mimozemšťanov). 
Energia a odpad sú v City Life tiež považované za druh príjmu. Výroba energie a spracovanie odpadu pre seba je lacnejšie ako nákup týchto služieb externe. 
Akýkoľvek prebytok energie môže byť predaný, rovnako ako môže byť predané spracovávanie odpadu. Napríklad elektráreň generuje 5100 bodov energie. 
Ak mesto používa iba 3100 energie, potom zostávajúcich 2000 energie sa bude predávať a je počítaný ako mesačný zisk. 
Mimochodom, toto robí elektráreň jeden z najlepších počiatočných zdrojov zisku pre mesto, pretože poskytuje prácu pre Robotníkov a zisky sú oveľa väčšie ako z iných priemyselných podnikov. 
City Life (počítačová hra) 
Emrich "Imi" Lichtenfeld (26.Máj, 1910 – 9.Január, 1998) bol pôvodom maďarský žid, neskôr známy ako izraelský cvičiteľ a zakľadateľ bojového umenia a systému sebeobrany Krav Maga[1][2]. Bol taktiež známy pod menom Imi Sde-Or, herbrejský doslovný preklad jeho mena,(kalk).[3] 
Životopis 
Lichtenfeld sa narodil 26. Mája 1910,[4][5] v Budapešti za čias Rakúsko-Uhorska do maďarskej židovskej rodiny. Vyrastal v Bratislave na Slovensku. Jeho otec, Samuel Lichtenfeld, bol vrchným inšpektorom bratislavskej polície a bývalým cirkusovým akrobatom. 
Lichtenfeld trénoval na Herculovom Gymnáziu, ktoré bolo vo vlastníctve jeho otca a kde vyučoval sebeobranu. 
Lichtenfeld bol už od mladosti úspešný boxer, zápasník, a gymnasta. Súťažil na národných aj medzinárodných podujatiach a bol šampiónom a členom Slovenského národného zápasníckeho tímu[7]. V roku 1928 zvíťazil na slovenskom šampionáte v zápasení, v kategórií mládeže, a v roku 1929 v kategórií dospelých na šampionáte v ľahkej a strednej váhe. 
V ten istý rok taktiež získal víťazstvo na národnom šampionáte v boxe a medzinárodnom šampionáte v gymnastike. 
Vývoj Krav Maga 
V druhej polovici 40tych rokov ohrozovali židov žijúcich v Bratislave antisemitské povstania. Spolu s daľšími židovskými boxermi a zápasníkmi pomáhal Lichtenfeld v obrane ich židovskej komunity proti rasistickým skupinám. 
Akonáhle si uvedomil, že šport má málo spoločného so skutočným bojom, začal s vývojom systému tehchník pre praktickú sebeobranu v život-ohrozujúcich situáciách.[8][9] 
Anatolij Stepanovič Djatlov bol zástupca hlavného inžiniera Černobyľskej atómovej elektrárne V. I. Lenina a riadil experiment, ktorý viedol k Černobyľskej havárii. 
26. apríla 1986 Djatlov riadil test na reaktore č. 4 atómovej elektrárne, ktorý spôsobil najhoršiu nehodu v dejinách atómových elektrární na svete. 
V roku 1987 bol uznaný vinným za „závažné zlyhanie pri riadení zariadení s možnosťou výbuchu“ a bol odsúdený na 10 rokov vo väzení. 
Po piatich rokoch bol z väzenia prepustený. 
Napísal knihu[1], v ktorej namiesto personálu viní za nehodu zlý dizajn elektrárne. 
Počas nehody bol Djatlov vystavený dávke radiácie 390 rem (5,5 Sv). 
Zomrel na infarkt v roku 1995.[2] 
Odkazy 
How it happened" (in Russian) ↑ http://accidont.ru/memo/ChNPP.pdf http://cernobyl.sk/prezil-katastrofu-v-cernobyle 
Myšlienky Vraha (Criminal Minds) je Americký policajno - procedurálny kriminálny seriál vytvorený Jeffom Davisom a je to prvý seriál z série Myšlienky Vraha. 
Prvý krát bol vysielaný 22 Septembra 2005 na televíznej sieti CBS a je režírovaný spoločnosťou The Mark Gordon Company, v spolupráci s CBS Television Studios a ABC Studios.Príbeh seriálu Myšlienky Vraha je zväčša zasadený do FBI Oddielu pre Analýzu Správania (FBI's Behavioral Analysis Unit) nachádzajúceho sa v Quantico, Virginia. 
Myšlienky Vraha sa svojim príbehom odlišujú od ostatných kriminálnych seriálov tým, že zisťujú informácie o samotnom kriminálnikovi. (Väčšina kriminálnych seriálov sa sústreďuje hlavne na samotný prípad a dôkazy). 
Vadim Alexandrovič Šipačov[1] (Ruský: Вадим Александрович Шипачёв; narodil sa 12. marca 1987) je ruský profesionálny hokej dopredu , ktorý v súčasnosti hrá za SKA Petrohrad z Kontinental Hokejovej Ligy (KHL). 
Predtým hral za Severstal Cherepovets.[2] 
Aleksander Alexandrovič Barkov ({{vjz|rus|Александр Александрович Барков}}; * [[2. september]] [[1995]], [[Tampere]], [[Fínsko]]) je fínsky profesionálny hokejový útočník hrajúci na pozícii centra. 
V súčasnosti hrá za Floridu Panthers v National Hockey League (NHL). 
Barkov bol draftovaný Floridou Panthers v prvom kole (celkovo druhý) v roku [[NHL draft (2013)|2013]]. 
Je syn bývalého ruského hokejistu Aleksander Barkov a preto má fínske a ruské občianstvo.[1] Vyrastal v Tampere, kde jeho otec hral za Tapparu vo fínskej SM-Liige. 
Hráčska kariéra 
15. júla 2013, Barkov podpísal svoju prvú NHL zmluvu s Floridou Panthers.[2] 3. októbra 2013 sa stal najmladší hráč od 1967, ktorý strelil gól v NHL, proti svojmu krajanovi Karimu Lehtonenovi z Dallasu Stars vo veku 18 rokov a 31 dní a stal sa tak aj zároveň najmladším hráčom z Fínska, ktorý v NHL skóroval. 
Jordan Staal predtým držal tento rekord, on svoj prvý NHL gól strelil vo veku 18 rokov a 32 dní.[3][4] 
Uprostred úspešnej sezóny [[NHL 2015/2016|2015/2016]], si Florida Panthers podpísala Barkova na šesť rokov a Barkov si tak prilepší o 35,4 miliónov dolárov.[5] 
Medzinárodné 
2. januára 2012, počas štvrťfinálového zápasu proti Slovensku sa Barkov stal druhý najmladší hráč, ktorý strelil gól na [[Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji hráčov do 20 rokov|majstrovstvách sveta juniorov]] vo veku 16 rokov a 4 mesiace. Rekord drží [[Viktor Alexandrov]] z [[Kazachstan|Kazachstanu]], ktorý v roku [[Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji hráčov do 20 rokov 2001|2001]] skóroval vo veku 15 rokov. 
Otec Barkova, Aleksander, hral hokej v Rusku, Taliansku a Fínsku.[7] Oľga, matka Barkova, bola basketbalová hráčka Ruska. 
[8] Barkov má jedného staršieho brata Juriho.[9] 
Referencie 
Regular season Playoffs GP G A Pts PIM GP G A Pts PIM 2010–11 Tappara Jr. 
5 2 3 5 2 — — — — — 2012–13 Tappara SM-l 53 21 27 48 8 5 0 5 5 2 2013–14 Florida Panthers NHL 54 8 16 24 10 — — — — — 2014–15 Florida Panthers NHL 71 16 20 36 16 — — — — — 2015–16 Florida Panthers NHL 66 28 31 59 8 6 2 1 3 2 Liiga celkovo 85 28 36 64 12 5 0 5 5 2 NHL celkovo 192 52 67 119 34 6 2 1 3 2 
Esa Lindell (* [[23. máj]] [[1994]], [[Helsinki]], [[Fínsko]]) je fínsky profesionálny hokejový obranca. 
V súčasnosti hrá za Dallas Stars v [[National Hockey League]] (NHL). 
Lindell bol draftovaný v treťom kole (74 celkovo) v roku [[NHL draft (2012)|2012]]. 
Hráčska kariéra 
Lindellov vo fínskej súťaži (SM-liiga) debutoval za Jokerit počas [[SM-liiga 2012/2013|2012/2013]].[1] 7. mája 2014, podpísal s [[Dallas Stars|Dallasom Stars]] trojročný nováčikovskú zmluvu.[2] 
Vedenie Stars ho ešte nechalo sezónu v [[SM-liiga 2013/2014|13/14]], kde nastupoval za [[Ässät Pori]]. 
Lindell dokončil účinkovanie v tomto tíme so ziskom 35 bodov za 14 gólov a 21 asistencií v 57 zápasoch, keď viedol bodovanie obrancov v celej súťaži, než bol povolaný 16. marca 2015 do dallaského farmarského tímu [[Texas Stars]] hrajúceho v [[American Hockey League|AHL]]. 
Počas sezóny 2015-16, 18. januára 2016, bol povolaný do prvého tímu Stars.[3] Debutoval v nasledujúci deň 19. januára 2016 proti Los Angeles Kings. 
Referencie 
Megan Nicole Flores (sa narodila 1. septembra 1993), jednoducho známa ako Megan Nicole, je Americká speváčka-skladateľka, herečka a modelka , ktorá debutovala na YouTube v roku 2009.[1] 
Jej rodičia sa volajú Tammy a Frankie Flores a má jednu sestru Maddie Taylor. Vyrastala v Texaskom Katy a o hudbu sa zaujíma od svojich desiatich rokov, kedy jej otec kúpil karaoke. Počas strednej školy bola tiež súčasťou kostolného zboru. 
Išlo o cover “Use Somebody” od Kings of Leon. Nasledovali viaceré covery od hudobníkov Bruno Mars, Katy Parry, Justin Bieber, Miley Cyrus, Taylor Swift, Selena Gomey, Lorde a iní. Taktiež spolupracuje s inými YouTubermi ako napríklad Tiffany Alvord, Tyler Ward, Dave Days, Conor Maynard a Lindsey Stirling. 
Údajné zločiny 
Privilege Style je charterová letecká spoločnosť so sídlom v Madride, Španielsko. 
Jej hlavná základňa je Madrid, Letisko Barajas.[1] 
Medzi jej VIP zákazníkov patrí niekoľko španielskych spoločností a aj tímy zo španielskej prvej futbalovej ligy.[2] V júni 2014, prevádzkovali lety č.5 a č.6 z Helsínk do New Yorku JFK pre Finnair zatiaľ čo jeden z ich Airbusov A330 bol mimo prevádzky kvôli údržbe.[3] V lete v roku 2015 prenajali ich Boeing B767-300 a B777-200ER pre El-Al Israel Airlines.[5] 
Privilege Style Boeing 757-200 na Malte. 
Privilege Style Boeing 777-200ER v New Yorku. 
Flotila Lietadlo V prevádzke Objednávky Od Poznámky Boeing 757-200 2 0 2003 Obe lietadlá sú lietajú pre Jet2.com a El Al Boeing 767-300ER 1 0 2013 Prenajaté od AWAS, lieta pre El Al Boeing 777-200ER 1 0 2015 Prenajaté od AerCap, lieta pre El Al[7] Embraer ERJ 145 1 1 2012 Prenajatý pre Air Europa Celkom 5 1 
Privilege Style Privilege Style Flotila 
Tianhe-2 alebo TH-2 (Čínsky: 天河-2; pinyin: tiānhé-èr, tj. "Mliečna dráha 2") je 33.86-petaflopový [[superpočítač]]. Bol vyvinutý tímom 1.300 vedcov a inžinierov. 
Podľa TOP500 je to teda najrýchlejší počítač na svete pre jún 2013, November 2013, jún 2014 November 2014, jún 2015, a november 2015. V roku 2015, boli plány Sun Yat-sen University v spolupráci s okresom Guangzhou na zdvojnásobenie výpočtovej kapacity počítača zrušené vládou Spojených Štátov Amerických. USA odmietli žiadosť spoločnosti Intel o vývoz súčiastok na daný počítač. 
Podľa NUDT (National University of Defense Technology) (Národná Univerzita Obranných Technológií v Číne), Tianhe-2 by bol použitý na simuláciu, analýzu a vládne bezpečnostné využitia.[1] 
S 16,000 výpočtovými uzlami, z ktorých každý obsahuje dve Intel Ivy Bridge Xeon a tri Xeon Phi koprocesorové čipy, predstavuje najväčšiu inštaláciu Ivy Bridge a Xeon Phi čipov, rátajúc celkom 3,120,000 jadier.[3] Každý z 16,000 uzlov osadený 88 gigabajtmi pamäte (Ivy Bridge používa 64 a 8 gb pre každý z Xeon Phi procesorov). 
Tianhe-2 bežal na [[Linux|Linuxe]], distro Kylin, vyvinuté spoločnosťou NUDT. 
Vedci kritizoval Tianhe-2 sa za to, že bol ťažký na používanie. 
"Je na svetovej špičke, pokiaľ ide o výpočtovú kapacitu, ale funkčnosť superpočítača je ďaleko za tými v USA či v Japonsku," hovorí Chi Xuebin, zástupca riaditeľa Počítačovej Siete a informačného Centra. 
"Niektorí používatelia by potrebovali niekoľko rokov, alebo dokonca desaťročie na napísanie potrebného kódu", dodal.[13] 
Oportunistická infekcia je infekcia spôsobená patogénmi (baktérie, vírusy, plesne, alebo prvoky), ktoré využívajú príležitosti ináč nevyskytujúce sa, ako napríklad oslabený imunitný systém hostiteľa, upravený mikrobióm (napr. narušená črevná mikroflóra), či priama infekcia cez trhliny v krycej sústave (v koži). 
Mnohé z týchto patogénov nie sú príčinou ochorenia u zdravého hostiteľa s funkčným imunitným systémom. 
Nedostatok, alebo potlačenie imunity môže byť spôsobené rôznymi faktormi: 
Podvýživa Únava Stres Opakujúce sa infekcie Imunosupresívne látky pre transplantáciu orgánu príjemcov Rozšírené HIV infekcie Chemoterapia pre rakovinu Genetické predispozície Kožné poškodenia Antibiotická liečba vedie k narušeniu fyziologického mikrobiómu, čo umožňuje niektorým mikroorganizmom rozmnoženie a zvrat k patogénnosti (napr. narušenie črevnej flóry môže viesť k infekcii Clostridium difficile) Lekárske zásahy Tehotenstvo Starnutie Leukopénia Narušenie pošvovej mikroflóry 
Keďže oportunistické infekcie môžu spôsobovať rôzne choroby, kladie sa veľa dôrazu na prostriedky na zabránenie infekcii. 
Takáto stratégia zvyčajne zahŕňa obnovu imunitného systému ihneď ako je to možné, zabránenie vystaveniu infekcii a používanie antimikrobiálnych liekov ("profylaktické lieky") zamierené na špecifické infekcie. 
Liečba závisí od typu infekcie, ale zvyčajne zahŕňa rôzne antibiotiká. 
Prírodný park Alvão (portugalsky: Parque Natural robiť Alvão) je chránené územie nachádzajúce sa pri obciach Mondim de Basto a Vila Real v severnom Portugalsku. 
Národný park bol vytvorený v roku 1983 a zaberá až 70 km² horskej pôdy.[1] Prírodný Park Alvão je najmenší národný park v Portugalsku s počtom obyvateľov menej ako 700. 
Prírodný park Alvão Prírodný park Alvão Prírodný park Alvão v noci 
Táto Vila Real umiestnenie článku je čapu. 
Môžete, pomôžte Wikipédii tým, že rozširuje ho. v t e 
W16 motor z Bugatti Veyron. 
Motor W16 je šestnásťvalcový, piestový spaľovací motor, v štyroch radoch konfigurácie W. Všetky W16 motory pozostávajú z dvoch blokov, v každom bloku s dvoma navzájom od seba posunutými radmi valcov po štyry valce,[1] spolu na jednom kľukovom hriadeli. 
Volkswagen Group je jediný automobilový výrobca v súčasnosti vyrábajúci motory W16, ktroré sú natiahnutou verziou koncernového motora W12, ktorý je založený na technológii od koncernového VR6 motora. 
Motor W16 bol zavedený s konceptom vozidla Bentley Hunaudieres, športové auto s motorom uprostred, ktoré nikdy nebolo určené pre výrobu (Bentley Motors Limited je súčasťou Volkswagen Group holding od roku 1998). 
Tento W16 bol neskôr použitý v koncepte vozidla Audi Rosemeyer a dnes je tiež používaný v Bugatti Veyron. 
Dizajn motora W 
Motor VR6 je V6 motor s menším uhlom medzi valcami a druhým radom valcov posunutým. 
VR6 je skonštruovaný tak, aby vošiel do motorového priestora kompaktného auta s pohonom prednej nápravy. 
V porovnaní s radovým šestvalcom je oveľa kratší, pretože valce sú striedavo posunuté od osi motora, párne valce vpred, nepárne valce dozadu, ale všetky v jednej bloku motora kvoli redukcií dĺžky. 
Dva takéto motory spojené spolu do W vytvárjú dizajn, ktorý je oveľa kratší ako radový motor s rovnakým počtom valcov, ale nie oveľa širší. 
Volkswagen Group W12 motory využívajú dve VR6 bloky valcov spojené pod uhlom 72 stupňov. W8 motor pozostával z dvoch VR4 motor tiež spojené v 72-stupňovom uhle. 
Pri motore W16 sa každá strana skladá z dvoch VR8 blokov a uhol medzi nimi sa zvýši na 90 stupňov. Ostrý uhol pri každej sade valcov dovoľuje iba dva vačkové hriadele v hlave valcov na pohon každého páru radu motora, takže sú potrebné celkovo iba štyri. 
Z tohto dôvodu je motor niekedy popisovaný ako WR16. 
Tento návrh sa líši od troch blokov motora W18 ktorý Volkswagen vyrábal pre koncepty áut z roku 1998 a 1999. 
W16 špecifikácie motora 
Volkswagen Group motor W16 postavený pre Bugatti Veyron EB16.4 je 16 valec, štvornásobne preplňovaný motor so štyrmi ventilmi na valec. 
Motor je 71 cm dlhý a váži približne 400 kg. 
Maximálny výstupný výkon je 736 kilowat (1001PS; 987 koní) pri 6,000 otáčkach za minútu (ot/min), maximálny krútiaci moment je 1,250 NM (127.5 kgf·m) od 2,200 do 5,500 ot./min. Poradie zapaľovania valcov na WR-16; 1-14-9-4-7-12-15-6-13-8-3-16-11-2-5-10. 
Referencie 
Šestnásťvalcový W motor 
Oberbauenstock je hora v Urnských Alpách, s výhľadom na Jazero Lucerne v Centrálnom Švajčiarsku. Jeho 2 117 metrov vysoký vrchol je umiestnený na hranici medzi kantónami Nidwalden a Uri. 
Pri výstupe na vrch je možné pozorovať Kozorožce alpské (nazývané tiež Kozorožce horské). 
The British International School Bratislava bola založená v roku 1997 ako jedna z prvých medzinárodných škôl na Slovensku. 
Škola patrí do rodiny škôl "Nord Anglia Education", bežne označovaná ako Nord Anglia, medzinárodný poskytovateľ medzinárodných škôl. Nord Anglia Education prevádzkuje 42 škôl po celom svete pre deti od 2 do 18 rokov s viac ako 34 000 študentami v 15 krajinách sveta. 
The British International School Bratislava navštevuje každý deň takmer 700 detí zo 47 krajín. 
Škola sa nachádza na troch miestach v Bratislave: jasle na Dolinského ulici, škôlka na Pekníkovej ulici č. 4, a základná a stredná škola na Pekníkovej ulici č. 6. 
Škola nasleduje osnovy založené na britských národných učebných osnovách "the National Curriculum of British schools ponúkajúcich diplomy IGCSE and IBDP (International Baccalaureate Diploma). 
Škola takisto poskytuje obohacovací program, ktorý vyzýva deti sa zúčastňovať na športových, vonkajších, rečníckych, umeleckých, a hudobných činností. 
Vyučovacím jazykom je angličtina, ale takisto škola poskytuje aj komplexný program na rozvýjanie materinských jazykov ako sú slovenčina, nemčina, francúžtina, ruština, kórejčina, a mandarínština. 
Č. 10 Letka je Royal Australian Air Force (RAAF) námorná hliadkovacia letka založené na RAAF základni Edinburgh,v Južnej Austrália, ako súčasť Č. 92 Krídla. 
Letka vznikla v roku 1939 a mala aktívny servis počas Druhej Svetovej Vojny, vykonávajúce anti-ponorkové operácie a hliadky zo základne v Spojenom Kráľovstve, kým ju nezrušili koncom roku 1945. 
Bola opätovne vytvorená v Austráli v roku 1949 a od tej doby prispeli pri Austrálskom zásahu vo Východnom Timore, a bola nasadená na Blízkom Východe, ako súčasť Vojny proti Terorizmu a vo vojne v Perzskom Zálive v roku 2003 
Letka Č.10 vznikla 1. júla 1939 na RAAF Base Point Cook (základňa), pod velením veľiteľa letky Leon Lachal.[3] O mesiac neskôr posádka a pozemný personál odišli do Veľkej Británie aby boli vyškolení na Short Sunderland lietadlách, ktoré boli získané na vybavenie letky. 
Kým to bolo plánované, aby posádka odletela s lietadlami do Austrálie so skončeni výcvyku, po vypuknutí vojny Austrálska vláda ponúkla, aby sa ponechali v Británii. 
Ako výsledok, letka Č. 10 bola aj prvá RAAF letka a prvá letka British Commonwealth (samosprávnej vlády) v aktívnej službe v 2. Svetovej Vojne, keď jeden z jej lietadiel preletelo do Tuniska 10. októbra 1939. 
Bola to tiež jediná letka RAAF ktorá pokračovala v servise počas celej vojny.[1][4] 
Letka Č. 10 Sunderland vychádza na hliadku v roku 1941 
Hlavné úlohy letky počas vojny boli sprevádzanie konvojov, vedenie anti-ponorkových hliadok, vzducho-morské záchrany. 
Letka potopila svoju prvú U-boat ( ponorku) 1. júla 1940.[4] Operovaním hlavne zo základne v južnej Británie ako RAF Mount Batten v Plymouth,[5] jednotka lietala misie, tak ďaleko, ako Oban v Škótsku, kde oddelenie bolo založené medzi koncom roku 1940 a v polovici roku 1940,[6] a Malta a Prieliv v Stredozemnom Mori.[7] 
Letka Č. 10 potopila celkom šesť U-boat (ponoriek) medzi februárom 1940 do Mája 1945. 
Vytvorila rekord u Coastal command ( pobrežné veliteľstvo) vo februári 1944 pre najviac hliadkovacích hodín nalietaných počas jedného mesiaca: 1143 hodín.[1] Jednotka stratila 19 lietadiel počas vojny,[4] z ktorých väčšina, podľa autora Normana Barnesa, sa verí, že boli zostrelené stíhacími lietadlami s dlhým dostrelom.[8] V júni 1945, letka zastavila činnosti ako súčasť Pobrežného veliteľstva a reorganizácie RAAF jednotiek v Británii mala za následok Lletka Č. 466 RAAF je preoznačenie ako Letka Č. 10 s prachodom do Bassingbourn, v Cambridgeshire.[8] Po ukončení bojov v Európe, Letka Č. 10 začala prípravy na nasadenie do Pacific Theatre; avšak, toto bolo skrátené po Japonskej kapitulácii a zostala v Británii, rozpustená 26. októbra 1945.[4] Vojnových obetí z personálu to vyšlo na 161 zabitých.[1] 
Letka Č. 10. 
SP-2H s USN P-5 a RNZAF Sunderland v roku 1963 
Letka Č. 10 bola znovu vytvorená v Townsville dňa 1. Marca 1949 kvôli zvýšeniu RAAF výzvedných schopností. 
Operovanie zmodifikovalo Lincoln ťažké bombardéry. Letka vykonávala námorné a anti-ponorkové hliadky nad severnou Austráliou a Južným Pacifikom. 
V júni 1950, oddiel bol odoslaný do Darwin ( Severná Australia) aby vykonávali pátracie a záchranne akcie.[9] Letka pokračovala v plnení tejto úlohy po získaní Neptún lietadla v Marci 1962, a dlhší rozsah Neptúna dovolilo letke prevádzkovať viac vo juhovýchodnej Ázii a na strednom Tichomorí v oblasti, ktorá bola rovná "desatina svetového povrchu".[10] 
Počas Vojny vo Vietname, lietadlo Neptún z Č. 10 prevádzkujúci z Utapao podporoval US Air Force B-52 bombardovacie misie príležitostne, zatiaľ čo prechádzadzalo cez Thaijský vzdušní priestor, pomocou ich AN/APS-120 radaru aby poskytlo včasné varovanie pred raketovými strelami.[11] Elektronické zariadenie v Neptúne bolo použité aj počas Indonézsko–Malajzskej konfrontácii v polovici 1960 na monitorovanie Indonézskych radarov.[12] Pre šesťmesačné obdobie medzi júnom 1968 a v januárom 1969, letka bola vedená americkým námorným dôstojníkom, nadporučíkom J. A. Müller.[13] 
Počas 1978-79, Letka Č. 10 bola vybavená lietadlom P-3C Orion a presťahované do RAAF Base Edinburgh v Južnej Austrálii.[10] S podobne vybavením Letka Č. 11, letka Č. 10 aj naďalej funguje v námornom hliadkovaní, v pozorovaní a v protiprepravných úlohách. [10][14] 
Od roku 1980, letka Č. 10 prispela RAAF námornému hliadkovaciemu oddielu zo základňou na Butterworth Leteckej Základni v Malajzii ako súčasť Operation Gataway.[10] Nedávnejšie, podporovala Australian-led zásah do Východného Timoru v roku 1999,[15] a prispela k Austrálskemu námornému hliadkovaciemu oddielu založené v Perzskom Zálive od roku 2003. 
V tejto úlohe letka podporila spojencké operácie v Afganistane a Iraku, a podstúpila ochranu hraníc ako súčasť Operácie Resolute. 
To je v súčasnosti priradená ku krídlo Č. 92.[16] 
Letka používala tieto lietadlá:[10] 
Short Sunderland (1939–1945); Short S.26 G-Boat (1941);[5] Avro Lincoln (1949–1962); Lockheed P2V-7S Neptune (1962–1977); Lockheed P-3C Orion (1977–2002) AP-3C Orion (2002– v súčastnosti) 
Letka Č. 10 bola vybavená malím množstvom Supermarine Seagull, Supermarine Southampton, de Havilland DH60 Mora floatplane, Konsolidované Catalina a Supermarine Narvala lietadlo pre vzdelávacie účely pred prijatím jej Sunderland lietadla.[17] 
Letka č. 10 RAAF Motto "Strike First" 
Letka č. 10 RAAF 
Sedmičkové Rugby na 2014 Letních Olympijskych Hrách Mládeže sa konalo od augusta 17. do 20. augusta. 
Podujatie sa uskutočnilo v Olympijskom športovom Parku Mládeže v Nanjing, v Číne. 
Podujatie bolo debutové ako sedmičkové Rugby na Olympiáde Mládeže, lebo to bolo zvolená za Olympijsky šport na Letné Olympijské hry 2016. 
Celkovo 6 tímov sa zúčastní v každom pohlaví. 
Každý Národný Olympijský Výbor (NOC) môže prihlásiť maximálne 2 družstvá po 12 športovcov, 1 za každý pohlavie. 
Ako hostitelia, Čína dostala miesto súťažiť v turnaji dievčat. 
Šesť mužov a päť ďalších ženskích tímov boli rozhodnuté v roku 2013 Rugby World Cup Sedmičky usporiadané v Moskve, Rusko z 28-30 júna 2013.[2] Národ na vrchole rebríčka z každej zo šiestich regionálnych únií kvalifikoval družstvo (v dievčenskom turnaji NACRA a CONSUR boli kombinované).[3] 
Avšak, vzhľadom na pravidlo, kde štáty môžu kvalifikovať jeden tím (pozemný hokej, futbal, hádzaná a rugby sedmičky) v mužských aj ženských mali si vybrať, v ktorom športe sa zúčastnia. 
Hocijaký odmietnutý tím bol premiestnený do ďalšieho najlepšieho hodnoteného tímu v roku 2013 Svetového Pohára Sedmičky v Rugby v tej istej regionálnej únie. 
Keby nezostali žiadne, miesto by išlo ďalšiemu najlepšie hodnotenému tímu, ktorý sa ešte nekvalifikoval.[3] 
Ten kto chce mať nárok na účasť na Mládežníckych Olympijských hrách, atléti musia byť narodení medzi 1. januárom 1996 do 31. decembra 1997.[3] 
Termín Podujatia Deň Podujatie Čas Začiatku Detaily Udalostí 17.August Nedeľa 09:00 16:00 Chlapčenská Skupinová Fáza Dievčenská Skupinová Fáza 18.August Pondelok 09:00 16:00 Chlapčenská Skupinová Fáza Dievčenská Skupinová Fáza 19.August Utorok 09:00 Chlapčenská Skupinová Fáza Dievčenská Skupinová Fáza 19.August Utorok 15:30 Chlapčenské zápasy 5-6 Dievčenské zápasy 5-6 Chlapčenské Semifinále Dievčenské Semifinále 20. august Streda 09:00 Chlapčenské Zápasy o Medaily Dievčenské Zápasy o medaily 
Sedmička Rugby v 2014 Letné Olympijské hry Mládeže 
Zhrnutie Medail 
Udalosti 
Referencie 
Regionálne únie Chlapci Dievčatá Afrika (CAR) Keňa Tunisko Azia (ARFU) Japonsko Čína Európa (FIRA-AER) Francúzsko Španielsko Severná Amerika a Karibik (NACRA) Spojene Štáty Americké Kanada Spojene Štáty Americké Južná Amerika (CONSUR) Argentína - Oceánia (FORU) Fidži Austrália 
Alexandros Panagoulis (Grécky: Αλέξανδρος Παναγούλης) (2 júli 1939 – 1 Mája 1976) bol grécky politik a básnik. Zohral aktívnu úlohu v boji proti Režimu Colonels v Grécku (1967–1974). 
Stal sa známy pre jeho pokus zavraždiť diktátora Georgios Papadopoulos 13. augusta 1968, ale aj pre mučenia, ktorým bol vystavený počas jeho zadržania. 
Po obnove demokracie bol zvolený do gréckeho parlamentu ako člen Centra Únie (E. K.). 
Život 
Alexandros Panagoulis sa narodil v Glyfada susediacou z Aténami. 
Bol druhý syn Vassilios Panagoulis, úradníka v gréckej Armáde, jeho manželka Athena, a brat Georgios Panagoulis, aj grécky Armádny dôstojník a obeťou Colonels' režim, a Efstathios, ktorý sa stal politik. 
Jeho otec bol z Divri (Lampeia) v Elis (Western Peloponézu), zatiaľ čo jeho matka bola z Mora ostrov Lefkada. 
Panagoulis strávil časť detstva počas Osi Okupácii Grécka v Druhej Svetovej Vojne na tomto ostrove. 
Let americkej spoločnosti US Airways 1549 (AWE1549) na lietadle typu Airbus A320-214 bol jeden z historických. Uskutočnil sa 15. januára 2009 a posádku lietadla tvorili piloti Kapitán Chesley B. 
"Sully" Sullenberger a Prvý Dôstojník Jeffrey Skiles. 
Lietadlo pristalo na rieke Hudson. Veľkým šťastím je, že sa tento let zaobišiel bez úmrtí. Na palube bolo 155 cestujúcich aj s posádkou. 
Lietadlu zlyhali obe motory, po niekoľko násobnej zrážke s vtákmi. Lietadlo vzlietlo z letiska v New Yorku LaGuardia Airport. Smerovalo na Medzinárodné Letisko Charlotte Douglas. 
Čo bola jeho každodenná trasa. Niekoľko osôb utrpelo zranenia, niektoré z nich závažné, ale len dve vyžadovali hospitalizáciu na noc. 
Incident je známy ako "Zázrak na Hudsone". Kapitán Sullenberger s posádkou boli oslavovaný ako hrdinovia.[4][5][6] 
Let US Airways 1549 
Samsung Galaxy Note je séria smartfónov, ktorý beží na operačnom systéme Android. 
Jedna sa o high-end smartphony a high-end tablety vyvinuté spoločnosťou Samsung Electronics. Séria je známa, tým že v jej vnútri nájdeme aj digitálne pero. 
Galaxy Note modely teda obsahujú s-pen. Všetky Galaxy Note modely zahŕňajú aj softvérové funkcie pre stylus. Tieto zariadenia sú známe aj tým že majú veľké displeje. 
Galaxy Note smartfóny boli považované za prvý komerčne úspešné príklady "phabletu"—triedy smartfónov s veľkými obrazovkami, ktoré sú určené na spojení kombinácie tabletu s telefónom. 
Samsung predal viac ako 50 miliónov Galaxy Note zariadení, od septembra 2011 do októbra 2013. 
Smartfóny 
Modely 
Ríbezľa červená (Ribes rubrum) je členom rodu ríbezľa z čeľade egrešovité. 
Je pôvodom z častí západnej Európy (Belgicko, Veľká Británia, Francúzsko, Nórsko, Švédsko, Nemecko, Holandsko, severné Taliansko, severné Španielsko, Portugalsko, Poľsko a Chorvátsko).[2] Vyšľachtených druhov je veľa, niektoré sa už rozšírili aj do divočiny v mnohých regiónoch. [3][4] 
Ríbezľa červená je opadavý ker normálne rastúci do výšky 1-1.5 m, príležitostne až 2 m, s päť-lalokovitými listami. 
Kvety sú nenápadné, žlto-zelené, vo visiacich strapcoch veľkosti 4-8 cm, ktoré zrejú do žiarivo červených priesvitných jedlých plodov s priemerom 8-12 mm, s 3-10 bobuľami na každom strapci. 
Uznávané odrody môže produkovať až 3-4 kg bobúľ od polovice leta do konca leta.[4] 
Červené ríbezle 
Existuje niekoľko iných podobných druhov pôvodné v Európe, Ázii a Severnej Amerike, aj s jedlými plodmi. 
Druhy ako Ribes spicatum (severná Európa a severná Ázia), Ribes alpinum (severná Európa), R. schlechtendalii (severovýchodná Európa), R. multiflorum (juhovýchodná Európa), R. petraeum (juhozápadná Európa) a R. triste (Severná Amerika; Newfoundland na Aljaške). 
Zatiaľ čo ríbezle červené a ríbezľe čierne (R. nigrum) sú pôvodom z severnej a východnej Európy, odrody červených ríbezlí s veľkými bobuľami boli prvýkrát vyšľachtené v Belgicku a v severnom Francúzsku v 17. storočí. 
V modernom veku, mnohé odrody boli vybraté; niektoré z nich unikli zo záhrad a možno ich nájsť v prírode po celej Európe a rozšírujúc sa do Ázie.[5] 
Biela ríbezľa je tiež odrodou ríbezle červenej.[6] I keď je to jej sladší a albínsky variant, nie je to samostatný botanický druh, aj keď sa biela ríbezľa niekedy označuje menami ako Ribes sativum alebo Ribes silvestre. Alebo bielu ríbezľu predávajú ako iné ovocie. 
Záber zblízka na kvet 
Ríbezľové kre preferujú čiastočné slnečné svetlo a možno ich pestovať vo väčšine typoch pôdy.[6] Majú relatívne nízke nároky na údržbu a môžu byť tiež použité ako ozdobné. 
Produkcia ríbezieľ a egrešov v roku 2005 
Rodiaci krík blízko opusteného domu v dedine v Jaroslavianska oblasť, Rusko, 59 stupňov severnej šírky 
Zrelé plody červených ríbezieľ sú kyslastejšie než plody ich príbuzných, čiernych ríbezlí, ale majú približne rovnakú sladkosť. 
Albínsky variant červených ríbezlí, často označované ako biele ríbezle, majú rovnakú kyslastú chuť, ale s väčšou sladkosťou. 
Hoci sa červené ríbezle často používajú na džemy a varené prípravky, podobne ako biele ríbezle, často sa jedia aj surové alebo sa používajú v šalátoch, ako ozdoba alebo na pitie, keď je ríbezľová sezóna. 
V Spojenom Kráľovstve, sa želé z červených ríbezlí často podáva ako korenie s jahňacinou, so zverinou, morčacinou či husacinou v slávnostných jedlách alebo na nedeľné opekanie. 
Je to v podstate džem a je vyrobený rovnakým spôsobom, pridaním cukru, uvarením, a filtráciou.[7] 
Vo Francúzsku, vysoko cenený a domáci produkt Bar-le-duc alebo Lorraine želé je roztierateľný produkt tradične vyrobený z bielych ríbezlí, prípadne z červených. 
Jadierka sú ručne vyberané pred varením s husacím pierkom.[citácia potrebný] 
V Škandinávii a Šlezvicko-Holštajnsku sú často červené ríbezle používané v ovocných polievkach a letných pudingoch (Rødgrød, RoteGrütze alebo Rode Grütt). 
V Nemecku sú tiež požívané v kombinácii s vaječným krémom alebo s pusinkami ako náplň do koláčov. 
V Linzi (Rakúsko), sú najviac bežne používané ako náplň do Linzer torte.[8] Môžme si ich ale aj vychutnať čerstvé bez prídania cukru. 
V nemecky hovoriacich oblastiach sa sirup alebo nektár vyrobený z červených ríbezlí pridáva do sódy a je podávaný ako osviežujúci nápoj s názvom Johannisbeerschorle. 
Je tak pomenovaný pretože sa hovorí, že prvé červené ríbezle (Johannisbeeren, "Johnove bobule" v nemčine) dozrievajú na St. John ' s Day, tiež známy ako letný slnovrat, čo je v júni 24. 
V Rusku sú červené ríbezle veľmi ľahko dostupné a často používané v džemoch, zaváraninách, kompótoch a dezertoch; zatiaľ čo listy majú mnoho využití v tradičnej medicíne. 
V Mexiku sú červené ríbezle populárne príchuť pre ľadové/frappé nápoje a dezerty, najčastejšie v "raspado' (ľadová drť). 
Na 100 g porcie červených ríbezlí (alebo bielych), pripadá 56 kalórií a sú bohatým zdrojom vitamínu C, poskytujú 49% dennej dávky (Daily Value, tabuľka). 
Vitamín K je jediný čo sa týky ďalšej dôležitej živiny s významným obsahom 10% DV (tabuľka). 
Niektoré ríbezľové ovocie, napríklad červené a čierne ríbezle sú známe pre ich kyslastú chuť, charakteristicky poskytovanú pomerne vysokým obsahom organických kyselín a zmiešaných polyfenolov.[9] 65 rôznych fenolových zlúčenín môže prispieť adstringentným vlastnostiam červených ríbezlí, tento obsah sa zvyšuje počas posledného mesiaca dozrievania.[10] Dvadsať-päť jednotlivých polyfenolov a iných dusíka-obsahujúcich fytochemikálií v šťave červených ríbezlí bolo izolovaných špecificky s trpkou chuťou, ktorú cítime v ľudskom jazyku.[11] 
Egreše Čierne ríbezle 
Podfukári (Now You See Me) je Americký akčný film z roku 2013. Réžia: Louis Leterrier Scenár: Ed Solomon, Boaz Yakin A Edward Ricourt. 
Filmové obsadenie tvorí: Jesse Eisenberg, Mark Ruffalo, Woody Harrelson, Mélanie Laurent, Isla Fisher, Dave Franco, Michael Caine a Morgan Freeman. 
Dej sleduje agent FBI a Interpolu, ktorý sleduje tím iluzionistov. Iluzionisti počas svojho vystúpenia vykradnú banku a obdarujú publikum peniazmi. 
Film mal premiéru v New Yorku dňa 21.mája 2013 pred jeho oficiálnym vydaním od Summit Entertainment dňa 31.mája 2013. 
Film získal zmiešané recenzie od kritikov, ale stal sa kasovým trhákom, zarobil 351.7 miliónov dolárov po celom svete s rozpočtom 75 miliónov dolárov. 
A pokračovanie bolo vydané dňa 10.06.2016. 
25 októbra 2011, Summit Entertainment oficiálne oznámila dátum vydania pre Podfukári na 18 júla 2013.[4] 3 novembera 2011, spoločnosť odhalila stručný prehľad a prvú ukážku plagátu.[5] 
Filmovanie začalo 16 januára 2012 v New Orleans, Louisana, ktoré trvalo až do 26 marca 2012.[6] Ďalšie natáčanie sa uskutočnilo v New Yorku 13 februára a 9 apríla 2012 v Las Vegas do nasledujúceho dňa.[8] 
Incident 
Počas nakrúcania scény kde sa Henley Reeves snaží uniknúť z vodnej nádrže plnej pirani sa Isla Fisher takmer utopila. 
Fisher uviazla v nádrži a snažila sa upozorniť štáb búchaním na okno. Ale štáb si myslel, že to nič nie je pretože to bolo presno to čo mala robiť postava vo filme. 
Nakoniec bola schopná sa rozmotať reťazií a dostať sa bezpečne von z nádrže.[9] 
Podfukári (Now You See Me) film 
Intímny rozhovor v posteli alebo "vankúšový rozhovor" (z ang. pillow talk), je uvoľnený, intímny rozhovor, ktorý sa často vyskytuje medzi dvoma sexuálnymi partnermi po sexe, zvyčajne sprevádzaný maznaním, hladením, alebo iným druhom fyzickej intimity. 
Je spojený s úprimnosťou a vzájomným zbližovaním[1] a je odlišný od dirty talk , ktorý zvyčajne tvorí súčasť predohry. 
Referencie 
Hainan Airlines Company Limited (HNA) je letecká spoločnosť so sídlom v Haikou, Hainan, Čínskej ľudovej republike. 
Je to najväčšia súkromná letecká spoločnosti a štvrtá najväčšia letecká spoločnosť vo veľkosti letky v Čínskej ľudovej republike. 
Hainan Airlines je jednou z ôsmich aeroliniek, ktoré majú sídlo v Ázii a sú podla Skytrax hodnotené ako päť-hviezdičkové spolu s All Nippon Airways, Asiana Airlines, Cathay Pacific, EVA Air, Garuda Indonesia, Qatar Airways a Singapore Airlines. 
Official website 
Hainan Airlines bola založená v októbri 1989 ako Hainan Province Airlines v Hainane, v najväčšej ekonomickej zóne Číny. 
Hainan Province Airlines sa stal prvým Čínskym akciovým leteckým podnikom po reštrukturalizácii v januári 1993 a začal pravidelnú leteckú dopravu 2. mája 1993. 
V roku 1996, bola provinciálna aerolinka premenovaná na Hainan Airlines. 
Destinácie 
Mapa destinácii Hainan Airlines. 
Hainan Airlines má deväť báz, a to v Pekingu, Si-ane, Taiyuane, Urumči Kantone, Chang-čou, Lanzhou, Dalian a v Šen-Čene, takisto má rozsiahle siete po celej Číne, a spája Áziu, Európu, Ameriku a Afriku. 
Lieta na takmer 500 domácich a medzinárodných trásách a lieta do viac ako 90 miest. 
Codeshare 
Hainan má codeshare dohody s nasledujúcimi leteckými spoločnosťami:[18] 
Flotila 
Hainan Airlines Boeing 737-800 
Hainan Airlines Airbus A330-200 na letisku Sheremetyevo, 2009 
Hainan Airlines Airbus A330-300 
Hainan Airlines Boeing 767-300ER v Budapešti, 2010 
Hainan Airlines Boeing 787-8 na letisku v Pekingu 
Flotila Hainan Airlines Aircraft V službe Objednané Kapacita Poznamky C Y Celkovo Airbus A330-200 9 — 36 186 222 Airbus A330-300 14 1 32 260 292 Boeing 737-700 6 — 8 120 128 Boeing 737-800 117 3 8 156 164 Boeing 767-300ER 3 — 34 199 233 Boeing 787–8 10 — 36 177 213[25] Boeing 787–9 4 26 30 258 288 COMAC C919 — 22 TBA Celkovo 162 53 
Howard Robard Hughes Jr. (24. 12. 
1905 – 5. 4. 1976) bol Americký podnikateľ, ktorý vo svete financií patrí k jedným z najúspešnejších ľudí vôbec. 
Meno si začal budovať ako filmový producent, neskôr sa stal významnou osobnosťou v leteckom priemysle. Postupne ho začalo sprevádzať výstredné správanie a samotársky životný štýl, ktorý bol spôsobený čiastočne zhoršenou obsedantno–kompulzívnou poruchou (OCD) a chronickou bolesťou spôsobenou pádom lietadla. 
V Hollywoode si získal uznanie koncom 20-tych rokov hlavne veľko-rozpočtovými filmami ako: The Racket (1928), Hell's Angels (1930), Scarface (1932), and The Outlaw (1943). 
V roku 1932 založil vlastnú leteckú spoločnosť (Hughes Aircraft Company). 
Počas 30-tych rokov prekonal niekoľko rýchlostných rekordov. Získal a rozšíril spoločnosť Trans World Airlines a neskor aj spoločnosť Air West, ktorú premenoval na Hughes Airwest. 
Časopis Flying ho zaradil na 25. miesto zoznamu 51 Hrdinov letectva. Do dnes sa jeho odkaz zachoval prostredníctvom Howard Hughes Medical Institute. 
Marcus Rashford (31. 10. 1997) je anglický profesionálny futbalista, ktorý pôsobí ako útočník anglického mužstva Manchester United a taktiež anglického národného tímu. 
Do tímu Manchester United sa dostal už ako 7 ročný. Podarilo sa mu skórovať 2 krát v oboch jeho debutoch (Europa League) po tom, ako sa tesne pred zápasom zranil útočník Anthony Martial a taktiež aj v jeho prvom zápase v Premier League vo Februári 2016 (proti Arsenalu). 
Taktiež skóroval v jeho prvom Manchesterskom derby hra, a prvom zápase Ligového pohára. 
Rashford skóroval pri svojom reprezentačnom debute v Máji 2016, čím sa stal najmladším anglickým hráčom, ktorý skóroval vo svojom prvom medzinárodnom seniorskom zápase. 
Neskôr bol nominovaný do zostavy Albionu na európsky šampionát: UEFA Euro 2016. 
Klubová kariéra 
Marcus Rashford sa narodil vo Wythenshawe, Manchester. Ako 5-ročný začal hrávať za Fletcher Moss Rangers a o 2 roky neskor sa pripojil k akadémii Manchestru United.[4][5] 
V odvetnom zápase 16-finále UEFA Europa League proti Midtjyllandu zaznamenal Rashford 2 góly pri víťazstve 5-1.[7] Tieto góly spravili z Marcusa Rashforda najmladšieho hráča Manchestru United, ktorý skóroval v európskych súťažiach. Prekonal tak rekord, ktorý pred ním držala legenda klubu George Best.[8][9] Rashfordov zažil debut v Premier League proti Arsenalu o tri dni neskôr. Na víťazstve United 3-2 sa podieľal dvoma gólmi a jednou asistenciou, čím sa stal tretím najmladším strelcom United v Premier League po Federicovi Machedovi a Danny Welbeckovi.[10] 20. 
Dňa 30. Mája 2016 podpísal Rashford novú zmluvu s United, ktorá vyprší v roku 2020, s možnosťou rozšírenia o ďalší rok.[13] 
Hráčske štatistiky 
Klubové 
Klub Sezóna Liga FA Cup Ligový Pohár Európa Iné Celkom Ciele Aplikácie Ciele Aplikácie Ciele Manchester United 2015-16[20] Premier League 11 5 4 1 0 0 3 2 — 18 8 2016-17[21] Premier League 4 3 0 0 1 1 1 0 1[lower-alpha 2] 0 7 4 Kariéra 15 8 4 1 1 1 4 2 1 0 25 12 
Medzinárodné 
Národný tím Rok Aplikácie Ciele Anglicko 2016 3 1 Celkom 3 1 
Trofeje 
Klubové 
Brain je štandardný názov pre počítačový vírus , ktorého prvá verzia sa objavila v januári 1986,[1] a je považovaný za prvý počítačový vírus pre MS-DOS. 
Infikuje boot sektor na pamäťových médiách formátu DOS FAT. 
Brain bol napísaný dvomi bratmi, menovite Basit Farooq Alvi a Amjad Farooq Alvi,[2] z Lahore, Pandžábu, Pakistan. 
Brain ovplyvňuje IBM PC náhradou pôvodného boot sektora infikovaným, z už infikovanej diskety. 
Pôvodný boot sektor je presunutý do inej časti disku a je označený ako poškodený. 
Infikované disky majú obyčajne päť kilobajtov chybných sektorov. 
Označenie disku (napr. C:\, Data, atď.) sa zmení na ©Brain, a v infikovaných boot sektoroch je možné nájsť nasledujúci text: 
BEWARE OF THE er..VIRUS : this program is catching program follows after these messages....$#@%$@!! 
Existuje viacero menších či väčších variácií vírusu, so zmenami vo vyššie uvedenom texte. Vírus spomaľuje disketovú jednotku/y a spotrebováva 7KB pamäte (vtedy to bolo veľké množstvo). 
Bratia sa vyjadrili pre časopis Time, že vírus napísali aby ochránili svoj lekársky softvér od pirátstva, a ochrana autorských práv bola jediným cieľom vírusu Brain.[3] Tajomnú správu "Welcome to Dungeon", odkaz na rané programátorské fórum, bol pridaný až neskôr, keďže bratia najprv vydali beta verziu. 
Brain nerieši oddiely pevného disku, a vyhýba sa infikovanie pevných diskov kontrolou msb bitu v čísle danej jednotky. 
Brain neinfikuje disk, ak je daný bit 0, narozdiel do ostatných vírusov tej doby. Nie je teda až taký deštruktívny. 
Mnoho používateľov infikovaných strojov si tento vírus ani nevšimli, keďže postihoval hlavne rýchlosť prístupu k disketám. 
Vírus sa objavil s adresami autorov a s tromi telefónnymi číslami s odkazom "Pozor na vírus, kontaktujte nás pre vakcináciu": 
"Welcome to the Dungeon © 1986 Brain & Amjads (pvt). BRAIN COMPUTER SERVICES 730 IZANAMI BLOCK ALLAMA IQBAL TOWN LAHORE-PAKISTAN PHONE: 430791,443248,280530. Beware of this VIRUS.... 
Contact us for vaccination..." Pôvodný softvér, ktorý chceli ochrániť, slúžil na monitorovanie srdca, pre IBM PC. Tento vírus mal zastaviť šírenie nelegálnych kópií disku, občas však pri infikovaní diskety od Applu upravil posledných 5 KB na tejto diskete, ale kvôli inému formátu ju poškodil. 
Reakcia autorov 
Keď bratia začali dostávať veľké množstvo telefonátov od ľudí z Anglicka, Spojených Štátoch a iných, aby vyčistili ich PC, boli omráčení a snažili sa im vysvetliť, že poškodenie nebol zámer. 
Autori dnes pracujú v spoločnosti s názvom Brain Telecommunication Limited so sídlom v Pakistane. 
Ashar je staršia verzia vírusu Brain. 
Existuje šesť variant, z ktorých každá má inú správu. 
BrainNET stránky na Wayback Machine (archivované 4. februára 2005) Popis (c)Brain na F-Secure site BRAIN hľadá prvé PC vírusy v Pakistane Informácie o Mozgu Vírus A Varianty na textfiles.com TED talk by Mikko Hyppönen Boj proti vírusom, ktorý zastupuje net 
Bloggerine. 
pretty Easy privacy (p≡p) je systém pre šifrovanie dát a autentifikáciu, ktorý poskytuje automatickú správu kryptografických kľúčov pre digitálnu komunikáciu. 
Jeho hlavným cieľom je jednoduchá digitálna šifrovaná komunikácia po celej dĺžke spojenia pre všetkých používateľov prostredníctvom komunikačných kanálov, ktoré už dnes existujú, vrátane e-mailov alebo SMS. 
V súčasnosti funguje ako plugin pre Microsoft Outlook a Mozilla Thunderbird a tiež mobilné aplikácie pre Android a iOS. p≡p funguje na platformách Microsoft Windows, Unix, Mac OS X operačných systémov a taktiež pod Androidom. 
Jeho kryptografické funkcie sú realizované prostredníctvom Open-source softvéru p≡p engine, ktorý sa spolieha na už existujúce implementácie kryptografického softvér, ako GnuPG, modifikovanej verzie netpgp a (p≡p v2.0) GNUnet. 
V jej štandardnej konfigurácii sa p≡p nepoužíva akejkoľvek formu centralizovanej infraštruktúry, ale namiesto toho umožňuje používateľom overiť pravosť komunikácie porovnaním kryptografické odtlačky prstov vo forme slov prirodzeného jazyka, ktoré p≡p vývojári nazývajú "trustwords". 
pretty Easy privacy bol prvýkrát vydané v roku 2016. 
Všetky zdrojové kódy softvéru vrátane p≡p enginu, adaptérov, aplikácií a doplnkov (vrátane doplnku pre program Microsoft Outlook) sú zadarmo a open-source softvér. 
Predovšetkým, p≡p – na rozdiel od existujúcich kryptografických riešení – musí mať jednoduchú inštaláciu a jednoduché používanie. 
Okrem toho, komunikácia medzi p≡p používateľmi nie je závislá na žiadnej špecifickej (web alebo operačný systém) platforme, systému transportu (SMS, E - Mail, XMPP a pod.) alebo centrálnej infraštruktúry: p≡p používa peer-to-peer dizajn.[1] 
Enigmail podpora 
Enigmail oznámil svoju podporu pre nové "pretty Easy privacy" (p≡p) šifrovaciu schému vo verzii rozšírenia dostupnom v decembri 2015.[2] Podľa p≡p FAQ poznámky by verzia Enigmail p≡p mala byť k dispozícii v Q3 2016[3] a Patrick Brunschwig, vedúci vývojár Enigmail rozširenia, oznámil koniec implementácie p≡p funkcií počas októbra 2016, aby mohli byť predstavené na Mozilla Festivale ktorý sa koná v Londýne.[4] 
Huntingtonova choroba (HCH), tiež známa ako Huntingtonova chorea , je dedičnou neurodegeneratívnou poruchou, ktorá vedie k odumieraniu mozgových buniek. [1]Najčastejšími príznakmi sú mierne problémy s výkyvmi nálad alebo mentálnymi schopnosťami, často nasledované zhoršením koordinácie, či nestabilnou chôdzou.[2] S postupom ochorenia sa nekoordinované, trhané pohyby stávajú zreteľnejšími. Fyzické schopnosti sa postupne zhoršujú, až kým sa koordinovaný pohyb stane veľmi obtiažnym a osoba nie je schopná hovoriť. Úbytok kognitívnych funkcií postupne prechádza až do demencie. [3] Špecifické príznaky sa medzi jednotlivcami mierne líšia. Symptómy sa zvyčajne začínajú prejavovať medzi 30. až 50. rokom života, ale môžu začať aj skôr. [4] V približne 8% prípadov sa ochorenie prejaví pred 20. rokom života a symptómy sú podobné Parkinsonovej chorobe . Ľudia s HCH často podceňujú vážnosť svojich problémov. 
Ochorenie je autozómovo dominantne dedičné, čo znamená, že nie je viazané na pohlavie, rovnako postihuje ženy i mužov. Dominantná dedičnosť znamená, že každé dieťa rodiča, ktorý je nositeľom abnormálneho génu (mutácie) zodpovedného za ochorenie, má 50% tnú pravdepodobnosť, že zdedí tento gén a teda aj ochorenie. Gén, ktorý spôsobuje HCH sa nachádza na krátkom ramene chromozómu č.4 a nazýva sa IT 15 gén pre huntingtín. 
Klinické vyšetrenie je zamerané na neurologickú a psychiatrickú symptomatiku: mimovoľné neúčelné pohyby, tiky, poruchu chôdze, poruchu reči - dyzartriu, poruchu prijímania potravy - dysfagiu. Psychiatrické prejavy sú časté v skorších štádiách ochorenia: agresivita, apatia, strata záujmu o prácu, o okolie, depresia, úzkosť, často chorí uvažujú o samovražde. Ochorenie má progresívny priebeh, všetky neurologické a psychiatrické prejavy sa zvýrazňujú, postupne sa chorý stáva úplne odkázaný na nepretržitú starostlivosť. 
Súčasné smerovanie výskumu zahŕňa určenie presného mechanizmu ochorenia, testovanie liekov na liečenie symptómov alebo spomalenie progresie ochorenia a štúdium postupov, ako je terapia kmeňovými bunkami s cieľom napraviť poškodenia spôsobené chorobou.Kauzálna liečba HCH nie je v súčasnej dobe dostupná - ochorenie nie je možné vyliečiť. Možná je len symptomatická liečba, liečba jednotlivých príznakov, čo môže prispieť k skvalitneniu života postihnutých a uľahčiť život ich rodinám. Liečbu ordinuje neurológ a psychiater.[2] Dôležitá je úprava životosprávy, dostatočná primeraná výživa, strava upravená možnostiam prijímania pacientom (krájaná na kúsky, mixovaná), rečová terapia-logopédia na udržanie komunikácie, fyzioterapia ktorá pomáha udržiavať samostatnosť pacienta, pracovná terapia. 
Obchodovanie s emisiami (alebo cup and trade) je schválený obchodný mechanizmus umožňujúci kontrolovanie znečistenia prostredníctvom ekonomických výhod s cieľom postupne znižovať vyprodukované emisie.[1] Na rozdiel od vydávania rôznych príkazov resp. zákazov, alebo rozdávania dotácií patrí systém obchodovania s emisiami medzi flexibilné spôsoby regulácie, keďže umožňuje jednotlivým členom samostatne sa rozhodovať ako najlepšie dosiahnuť svojich, prípadne spoločných cieľov. 
Hlavný orgán (väčšinou vláda) stanoví limitnú hodnotu množstva znečisťujúcich látok na určitý časový úsek, ktoré môžu byť vypustené do ovzdušia.[4] Podniky alebo firmy, ktoré sa podieľajú na znečisťovaní životného prostredia vypúšťaním emisií do ovzdušia nesmú prekročiť hodnoty stanovené v emisnom povolení, ktoré dostanú od vlády. Toto povolenie im umožňuje vypustiť do ovzdušia určité množstvo znečisťujúcich látok. 
Podniky, vlastniace nadbytok takýchto tzv. voľných emisií, môžu predať časť emisií inému podniku, ktorý ich má nedostatok ( pre zvýšenie objemu výroby atď.).[1][5][6][7][8] S povoleniami je následne možné obchodovať aj na sekundárnych trhoch (systém pre obchodovanie s povolenkami na emisie skleníkových plynov). 
Kupujúci vlastne platí poplatok za možnosť pokračovať vo výrobe a naďalej znečisťovať prostredie. Teoreticky, tí znečisťovatelia, ktorý sú schopný najlacnejšie zredukovať množstvo vypúšťaných emisií tak získajú predajom emisií akoby odmenu.[10] Snahou je takto poskytnúť súkromnému sektoru možnosť zefektívniť výrobu, postupne znižovať znečisťovanie a ekonomicky rásť.[11] 
Uhoľná elektráreň v Nemecku. 
V dôsledku obchodovania s emisiami, , sa uhlie môže stať menej konkurencieschopné palivo ako ostatné možnosti. 
1 2 [1]Stavins, Robert N. 
(November 2001). 
"Experience with Market-Based Environmental Policy Instruments" (PDF). 
Discussion Paper 01-58. 
Washington, D.C.: Resources for the Future. 
Retrieved 2010-05-20. 
Market-based instruments are regulations that encourage behavior through market signals rather than through explicit directives regarding pollution control levels or methods 1 2 3 Teeter, Preston; Sandberg, Jorgen (2016). 
"Constraining or Enabling Green Capability Development? 
How Policy Uncertainty Affects Organizational Responses to Flexible Environmental Regulations". 
British Journal of Management. doi:10.1111/1467-8551.12188. ↑ "Tax Treaty Issues Related to Emissions Permits/Credits" (PDF). 
OECD. 
Retrieved 25 Oct 2014. ↑ "Climate Change 101: Understanding and Responding to Global Climate Change" (PDF). 
Cap and Trade. 
January 2011. ↑ "Allowance Trading". 
U.S Environment Protection Agency. 
Retrieved Oct 21, 2014. ↑ Judson Jaffe; Matthew Ranson; Robert N. Stavins (2009). 
"Linking Tradable Permit Systems: A Key Element of Emerging International Climate Policy Architecture" (PDF). 
Ecology Law Quarterly. 
36 (789). 
Retrieved 2010-08-25. ↑ Tietenberg Tom (2003). 
"The Tradable-Permits Approach to Protecting the Commons: Lessons for Climate Change". 
Oxford Review of Economic Policy. 
19 (3): 400–419. doi:10.1093/oxrep/19.3.400. 
Retrieved 2010-08-25. ↑ Stavins, Robert N. 
(November 2001). 
"Experience with Market-Based Environmental Policy Instruments" (PDF). 
Discussion Paper 01-58. 
Washington, D.C.: Resources for the Future. 
Retrieved 2010-08-25. 
1 2 http://parlinfo.aph.gov.au/parlInfo/download/library/prspub/2501441/upload_binary/2501441.pdf;fileType=application/pdf 1 2 Montgomery, W.D (December 1972). 
"Markets in Licenses and Efficient Pollution Control Programs". 
Journal of Economic Theory. 
5: 395–418. doi:10.1016/0022-0531(72)90049-X. ↑ "Why Emission Trading is More Effective Than a Carbon Tax" (PDF). 
International Emissions Trading Association. ↑ EU Emissions Trading System (EU ETS). 
UK Department of Energy and Climate Change. 
Retrieved 2009-01-19. ↑ "USEPA's Clean Air Markets web site". 
US EPA. 
Retrieved 2009-11-03. 
1 2 Cap and Trade 101, Center for American Progress, January 16, 2008. ↑ (Boswall, J. and Lee, R. (2002). 
Economics, ethics and the environment. 
London: Cavendish 66.) ↑ "Cap and Trade 101". 
United States Environmental Protection Agency. 
EPA. 
Retrieved 27 October 2014. ↑ Sullivan, Arthur, and Steven M. Sheffrin. 
Economics: Principles in action. 
Upper Saddle River, New Jersey, 2003. 
ISBN 0-13-063085-3 ↑ "How can and trade works". 
Environmental Defense Fund. 
2014 Environmental Defense Fund. 
Retrieved 27 October 2014. ↑ http://report.mitigation2014.org/drafts/final-draft-postplenary/ipcc_wg3_ar5_final-draft_postplenary_chapter13.pdf ↑ "Key points: Update Paper 6: Carbon pricing and reducing Australia's emissions". 
Garnaut Climate Change Review. 
17 March 2011. 
Retrieved 16 July 2013. 
1 2 Stavins, Robert N (1998). 
"What Can We Learn from the Grand Policy Experiment? 
Lessons from SO2 Allowance Trading". 
The Journal of Economic Perspectives. 
3. 
American Economic Association. 
12 (3): 69–88. doi:10.1257/jep.12.3.69. 
JSTOR 2647033. 
Existuje viacero obchodných systémov pre niekoľko látok znečisťujúcich prostredie. 
Najväčší obchodný systém pre skleníkové plyny je Európsky emisný systém (European Union Emissions Trading Scheme - EU ETS[12]), kde sa obchoduje hlavne s európskymi emisiami. Spojené štáty americké majú vlastný vnútorný trh k znižovaniu kyslých dažďov a viacero regionálnych trhov s oxidom dusíka. [13] 
Znečistenie je príkladom obchodnej externality. 
Externalita, alebo externý efekt je vonkajší účinok rozhodnutia či činnosti, úmyselne či neúmyselne prenesený z daného subjektu na iný subjekt alebo okolie. 
Celkovým cieľom obchodovania s emisiami je poukázať na znečisťovanie a minimalizovať náklady na dosahovanie týchto cieľov. 
Vláda si stanoví celkový strop resp. národnú kvótu na vypustené emisie a tú následne rozdelí medzi firmy a zariadenia, ktoré sú do EU-ETS na jej území zahrnuté. 
Firmy sa môžu rozhodnúť, či svoju kvótu úplne prečerpajú, alebo predajú jej časť. Jedno povolenie umožňuje emisie jednej tony CO2. 
Trh s povolenkami je však otvorený – kupovať a následne predávať ich môžu firmy, inštitúcie, mimovládne organizácie i jednotlivci. Záznamy o emisných kvótach, množstve povolení i ich aktuálnych cenách sú prístupné v online registri. 
EU – ETS má potenciál zahrnúť mnoho sektorov a všetky skleníkové plyny spomínané v Kjótskom protokole ako CO2, metán, oxid dusičitý, hydrofluórkarbonáty, perfuórkarbonáty a oxid síričitý. V prvej fáze EU – ETS pokrývala len emisie CO2 velkých znečisťovateľov v sektore výroby elektrickej energie, tepla a vo vybraných sektoroch energeticky náročných odvetviach napr. rafinérie ropy, koksárne, železiarne, oceliarne, cementárne, sklárne, tehelne ale i výrobne keramiky a papierne. [15] 
O zaradení konkrétnej továrne či podniku do regulovanej schémy rozhoduje jej produkčná kapacita, čili objem výroby. 
V tomto prvom období to bolo takmer 11 500 výrobných prevádzok v takmer 25 členských krajinách Európskej Únie, ktoré zodpovedali za približne 45% celkových emisií CO2 v EÚ. 
Od konca roku 2005 sa európska komisia snaží, aby boli do systému zahrnuté aj emisie z leteckej dopravy. 
Hovig Demirjian alebo viacej známejší pod menom Hovig, je cyperský spevák pôvodom z Arménska. 
On bude reprezentovať Cyprus na Eurovision Song Contest 2017.[1] 
Narodil 3. januára 1989 v Nikózii, Cyprus, a je z arménskeho pôvodu.[2] Študoval marketing a pracoval v podniku, ale rýchlo sa vzdal, aby sa stal spevákom. 
Naučil sa hrať na gitaru a klavír, a tiež študoval jazz a spev. 
Jeho prvým veľkým úspechom bolo získanie druhého miesta v hudobnej súťaže v Larnake. 
Hovig chcel, reprezentovať Cyprus v Eurovision Song Contest v dvakrát; 2010 a 2015. 
V roku 2010, sa umiestnil na treťom mieste s pesničkou "Goodbye", a v roku 2015, sa umiestnil štvrtý s piesňou "Stone in a River".[4] 
Dňa 21. októbra 2016, Hovig bol vyhlásený,že on bude reprezentovať Cyprus v Eurovision Song Contest 2017.[5] Jeho pieseň napíše švédsky hudobný skladateľ Thomas G:son.[6] 
S/2004 N 1 je malý mesiac Neptúna s priemerom okolo 18km. Jeho obežná doba je menej ako jeden pozemský deň. 
Objav tohto mesiaca 1. júla 2013 zvýšil počet známych satelitov Neptúna na štrnásť. Kvôli jeho slabej magnitúde - 26,5 ho sonda Voyager 2 pri prelete okolo Neptúna neobjavila. 
Bol objavený analýzou archivovaných fotografií Neptúna z Hubble Space Telescope zachytených v rokoch 2004 a 2009. Mesiac má zatiaľ dočasné označenie. Pre jeho pomenovanie prichádzajú do úvahy mená Polyphemus alebo Thoosa. 
Filip "Phil" Oakey (narodený 2. októbra 1955) je anglický spevák, skladateľ a producent, najlepšie známy ako hlavný skladateľ, frontman a spoluzakladateľ anglickej synthpopovej kapely Human League. 
Okrem pôsobenia v Human League, má za sebou aj rozsiahlu sólo hudobnú kariéru, zároveň spolupracoval s mnohými inými umelcami a producentmi.[1] 
Oakey patril k vizuálne najvýraznejším hudobníkom na začiatku roka 1980. 
V dobe najväčšej slávy skupiny, získal tri platinové dosky za album Dare, na ktorom sa autorsky podieľal. Zároveň naspieval single "Don't You Want Me", ktorý v USA a vo Veľkej Británii dosiahol prvé priečky. Počas Oakeyho pôsobenia sa skupine za viac ako 30 rokov sa podarilo predať vyše 20 miliónov nahrávok po celom svete.[3][4] V nahrávaní pokračujú do súčasnosti.[1] 
Totara LMS je open source distribúcia[1] Moodle pripravená pre potreby firemného prostredia.[2] Totara je preložená do 24 jazykov[3] a má viac ako 5 miliónov predplatiteľov.[4] Aktuálna verzia Totara LMS je 9.0 a vychádza z Moodle 3.0.[5] Totara uvoľňuje plnú, ale nepodporovanú verziu produktu verejne prostredníctvom Github pred vydaním každým hlavnej verzie[6] 
Cloud Technológie a Mobilné funkcie Podporuje SCORM 1.2, AICC, OLSA,[7] xAPI Umožňuje nahratie akéhokoľvek typu súboru: Word, Excel, PDF, video, audio 24 podporovaných jazykov[8] Individuálne rozvojové plány Správa skupín zamestnancov Riadenie tímu Kompetenčný manažment Vzdelávacie cesty Spravovanie vzdelávacích programov Sofistikované reportovanie Rozšírené vyhľadávanie Rozhrania na prepojenie s HR a ERP aplikáciami a overovanie používateľov prostredníctvom LDAP a Active Directory Otvorené odznaky Riadenie výkonnosti Certifikácia 
Totara LMS je naprogramovaný použitím technológie PHP a JavaScript a môže byť používaný s rôznymi databázami vrátane MySQL a PostgreSQL. 
Totara je SCORM kompatibilná. 
2015 New Zealand Hi Tech Awards - Cisco Hi-Tech Emerging Company of the Year Highly Commended 
Tím, ktorý pracuje na vývoji TotaraLMS pracoval aj na iných open source nástrojoch pre vzdelávanie, vrátane ePortfolio systému Mahara, Moodle Siete (M-Net), a prispieva k rozvoju kódu Moodle. 
Prvé vydanie TotaraLMS bolo vydané 1. marca 2011. 
Oficiálne stránky spoločnosti Totara Stránky spoločnosti e-learnmedia - partnera spoločnosti Totara v Slovenskej a Českej republike 
A Pentatonix Christmas je štvrtý štúdiový album Americkej a cappella skupiny Pentatonix. 
Je to aj ich druhý celovečerný sviatočný album . Prvý je That's Christmas To Me z roku 2014. 
Z dvomi vlastnými pesničkamy , "Good to Be Bad " a "The Christmas Sing-Along",[1] A Pentatonix Christmas debutoval na Billboard 200 na číslo 3 s 52,000 predanými kópiami z jeho prvého týždňa.[2] album aj debutovala na vrchole Billboard Holiday Albums chart, ich druhé prvé miesto v štatistikách po That's Christmas To Me[2] 
Skladby 
Kredity prevzaté z AllMusic.[1] 
Účastníci 
Európska bolidová sieť je medzinárodná organizácia púsobiaca v strednej Európe (v Nemecku a Českej republike). 
Jej cieľom je systematické koordinované nočné pozorovanie jasných meteorov (bolidov). 
Prvá stanica siete bola založená na hvezdárni v Ondřejove v Česko-Slovensku po páde meteoritu Příbram 7. apríla 1959, ktorý bol prvým meteoritom, ktorého let bol súčasne pozorovaný z niekoľkých staníc. 
Od roku 1963 sa sieť pozostávala z piatich staníc. 
Neskôr (okolo roku 1968) bola rozšírena o asi 15 nových staníc v Nemecku a pomenovaná Európska bolidová sieť.[1] 
Celooblohová fotografia zachycujúca bolid, ktorý preletel na územím Česko-Slovenska a Poľska 13. októbra 1990 (tenká prerušovaná stopa vedúca od juhu na sever). Fotografie pochádza zo stanice Červená hora (dnes v Českej republike). 
Jasná stopa na ľavej strane je Mesiac. 
Kamery v Ondřejove v Českej republike 
3D triangulácia preletu bolidu Neuschwanstein zachyceného Európskou bolidovou sieťou. 
Sieť v súčasnosti tvorí minimálne 34 staníc umiestnených v Nemecku, Českej republike, Belgicku, Luxembursku, Švajčiarsku a Rakúsku vo výškach dosahujúcich až 1846 m n. m. 
Kamery sú od seba vzdialené asi 100 km, pokrývajú rozlohu asi 1 milión km² a fotografujú celú viditeľnú oblohu. 
Kamery českých staníc sú vybavené objektívmi typu rybie oko a sú nasmerované k zenitu. 
Záznamy oblohy s dlhou expozíciou sa robia každú noc. 
Rýchlo sa pohybujúce meteory sú na fotografiách zachytené ako prerušované čiary. 
Dôležitým prvkom siete je súčasné pozorovanie objektov z viacerých staníc, ktoré umožňuje presnú trojrozmernú rekonštrukciu ich trajektórie geometrickými metódami. 
Sieť spravuje spoločne Nemecké stredisko pre letectvo a kozmonautiku (DLR) a Astronomický ústav Akadémie vied Českej republiky (hvezdáreň Ondřejov). 
Produkuje asi 10.000 snímok za rok, dokumentujúcich asi 1200 hodín pozorovaní za jasnej oblohy. 
Jej kamery detekujú približně 50 veľkých meteorov za rok.[1][2] 
Jedným z najvýznamnejších pozorovaní siete je pád meteoritu Neuschwanstein 6. apríla 2002 v Nemecku. 
Podrobné údaje získané z viacerých staníc umožnili presnú rekonštrukciu nielen cesty meteoroidu v zemskej atmosfére, ale aj jeho pôvodnej obežnej dráhy okolo Slnka. 
Rekonštruovaná dráha sa ukázala veľmi podobná dráhe telesa, ktoré dopadlo 7. apríla 1959 u Příbrami v Českej republike, čo viedlo k špekuláciám, že oba tieto nalezené meteority pochádzajú z rovnakého materského telesa.[3][4][5][6][7] 
Main Page Základné informácie Ďalšie informácie 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1111/j.1945-5100.1998.tb01606.x. some excerpts ↑ European Fireball Network page at DLR (in German) ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 0-521-85604-3. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1111/j.1945-5100.2004.tb00062.x. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1038/nature01592. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1007/s11038-007-9213-z. 
2014-2016: Hometown 
Brendan Murray je írsky spevák, bývalý člen írskej skupiny Hometown. On bude reprezentovať Írsko v Eurovision Song Contest 2017 ako sólista. 
V roku 2014, Murray sa stal členom skupiny Hometown, ktorý spravuje Louis Walsh. 
Kapela dosiahla úspechy v ich domácej krajine, vrátane singlov "Where I Belong" v roku 2014, a "Cry for Help" v roku 2015. 
Ich debutový album, Hometown, bol vydaný v novembri 2015 a vyvrcholil na číslo štyri v Írsku.[1] V decembri 2016, kapela oznámila, že ide na neurčitú prestávku.[2] 
Dňa 16. decembra 2016, Murray bol vyhlasený ako írsky reprezentant na Eurovision Song Contest 2017.[3] 
{{{Meno}}} Základné informácie 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
{{{názov}}} Logo Pozri aj Informačný portál 
Kodi (predtým XBMC) je slobodný a open-source media player, softvérová aplikácia vyvinutá Nadáciou XBMC, neziskové technologické konzorcium.[5] Kodi je k dispozícii pre viaceré operačné systémy a hardvérové platformy, s používateľské rozhraním pre použitie s televízormi a diaľkovým ovládaním. 
To umožňuje užívateľom prehrať väčšinu streamovacích médií, ako napríklad videoklipy, hudba, podcasty a videá z internetu, ako aj všetky bežné digitálne mediálne súbory z lokálnych a sieťových úložných médií.[6] 
1 2 3 http://www.transifex.com/teamxbmc/kodi-main/ Translation project for strings hosted at Transifex for XBMC master ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 . Dostupné online. ↑ Adam Pash (7 December 2008). 
"Hive Five Best Media Center Applications". 
Lifehacker. ↑ Adam Pash (16 December 2008). 
Kodi (multimediálny prehrávač) 
Chaotická rotácia zahŕňa nepravidelnú a nepredvídateľnú rotáciu astronomického telesa. Na rozdiel od pravidelnej rotácie, nepravidelná rotácia nemusí mať pevnú os ani periódu. 
Z dôvodu zachovania momentu hybnosti sa u telies, ktoré nadobudli hydrostatickú rovnováhu takáto rotácia nevyskytuje. 
Rovnako teleso, ktoré je dobre izolované od gravitačného vplyvu iných telies nemôže mať nepravidelnú rotáciu. Tá je iba výsledkom interakcií v rámci systému obiehajúcich telies, podobných tým ktoré sa spájajú s dráhovou rezonanciou. Telesá u ktorých bola pozorovaná chaotická rotácia sú mesiac Saturna Hyperion a mesiace Pluta Nix a Hydra. 
Chaotická rotácia 
Konope na Slovensku je nezákonné. 
Prechovávanie alebo užívanie malého množstva marihuany (alebo len 1 cigarety ) je trestné až na osem rokov väzenia.[1][2] V apríli 2012, Wall Street Journal uviedli, že Robert Fico, prichádzajúce slovenský premiér, môže tlačiť na čiastočnú legalizácia marihuany, držby, a obhajuje na legislatívnej úprave držby až tri dávky marihuany pre osobnú potrebu.[2] 
↑ "High contrast", Economist Newspaper, 26 August 2010. z 25 June 2012. 
1 2 Rousek, Leos, "Slovakia's Incoming Leftist Premier Wants to Relax Tough Cannabis Laws", Dow Jones, 3 April 2012. z 25 June 2012. 
Vabank je termín z hazardných hier, výraz z kartovej hry Pharo alebo Faro, ktorá bola populárna v 18. a 19. storočí. 
Je podobný rozhodnutiu: "o banku" (alebo "banco") v hre chemin de fer, forme baccarat-u. 
Znamená, že hráč staví rovnakú hodnotu ako je aktuálna hodnota peňazí v "banke" hry. 
Vabank je vo všeobecnosti riskantný ťah v tom, že hráč staví všetko, on alebo ona hrá "o všetko", teda môže všetko stratiť, alebo rovnakú hodnotu získať. 
Vabank sa stal známym výrazom najmä vďaka jeho použitiu v písomnej zmienke o rozhovore medzi Adolfom Hitlerom a Hermannom Göringom v čase vyvrcholenia poľskej krízy, pred druhou svetovou vojnou. 
Göring naliehal na Hitlera aby nezachádzal príliš ďaleko s jeho stávkou zahrať angličanov proti poliakom, na čo Hitler odpovedal že po celý svoj život hral vabank.[1] 
Úcta 
Odchod do Sovietskeho zväzu, väzenie a smrť 
Ján Kellner, S. J. (26. december 1912 – 7. júl 1941) bol slovenský kňaz, Jezuita, misionár na ZSSR, popravený počas stalinizmu v roku 1941.[1] 
Ján Kellner sa narodil v Hradisku, Rakúsko-Uhorsko, dnes na Slovensku v roku 1912,[2] v blízkosti mesta Levoča, kam sa jeho rodina neskôr v r. 1922 presťahovala. 
Tam začal navštevovať katolícku chlapčenskú základnú školu a o rok neskôr na gymnázium, kde zmaturoval roku 1931.[3] V tom istom roku odchádza do Ríma študovať na Kolégium Russicum. 
Po dvoch rokoch štúdia filozofie a štyroch rokoch štúdia teológie na Pápežskej gregoriánskej univerzite bol vysvätený za kňaza 25. decembra, 1937.[4] Nasledujúce dva roky pokračoval v štúdiu na Pápežskom východnom inštitúte a v roku 1939 začal pôsobiť v augustiniánskom kláštore v Prahe v ruskej/rusínskej[chýba zdroj] katolíckej farnosti,[1] s výhľadom na odchod do Ruska.[5] Na začiatku druhej svetovej vojny, na žiadosť Gestapa a pod hrozbou násilnej deportácie, odchádza na Slovensko, kde krátku dobu pracoval v papierni v Ružomberku.[1] 
V novembri 1940, Ján Kellner obdržal list od jezuitského predstaveného Wlodimira Ledóchowskeho adresovaný biskupovi Michalovi Buzalkovi o tom, že prechod Jána Kellnera do ZSSR je pripravený.[3] Následne mu bol vydaný falošný pas na meno "Relovský'.[3] Teodor Romža, neskorší biskup a mučeník, ho kvôli možným rizikám odrádzal od nelegálneho prechodu hraníc;[5] napriek jeho radám, 6. decembra 1940, Ján Kellner prechádza cez hranice do ZSSR. 
Sovietsky zväz však považoval katolíckych misionárov do ZSSR vzdelaných v Kolégiu Russicum za špiónov z Vatikánu, aj napriek duchovnej a pastoračnej povahe ich misie.[6] Ján Kellner bol zatknutý dňa 9. decembra 1940, krátko po prechode hraníc, keď ho štátnym orgánom nahlásil roľník, ktorého požiadal o pomoc.[7] Jeho prvotný výsluch trval tri dni a tri noci (17.-19. decembra 1940). Podľa zápisu mal Ján Kellner vypovedať, že sa už dlhý čas pripravoval na svoju misiu do ZSSR a že plánoval "prekračiť hranicu v oblasti Sambora, potom tajne ísť do Ľvova a ďalej do Moskvy a získať prácu v nejakej továrni, a potom plánoval zúčastňovať sa stretnutí radikálnych ateistov a na nich vystupovať proti ateizmu." 
Robil by tak s úmyslom "hlásať učenie Krista medzi mladými ľuďmi, s cieľom podporovať zjednotenie cirkví."[1][5] Následne bol prevezený do špeciálnej väznice NKVD v Kyjeve, kde bol podrobený celkovo trinástim výsluchom.[7] Po tom, čo hitlerovské Nemecko 22. júna 1941 zaútočilo na Sovietsky zväz, vnútorný príkaz z Moskvy nariadil preskúmať zoznamy väzňov za účelom identifikácie väzňov vhodných na likvidáciu. Dňa 7. júla 1941 bol Ján Kellner odsúdený na trest smrti ako "nepriateľ ľudu" a v ten istý deň bol popravený zastrelením.[1][5] 
Ján Kellner, S.J. Iné mená Jan Kellner Brincko, Jan Kellner Brinsko, Jan Kölner-Brinsko, Jan Andreevich Kellner Brinsko Narodenie 26. december 1912 Hradisko, Rakúsko-Uhorsko Úmrtie 7. júl 1941 (vo veku 28 rokov) Kyjev, [[ZSSR]] Profesia Katolícky kňaz Biografický portál 
Pamätná fotografia a životopis Jána Kellnera sa na pripomenutie a povzbudenie veriacim nachádzajú v predsieni kostola v jeho rodnej obci Hradisko. 
Pult na úpravu videa 
Post-produkcia, alebo post produkcia, je súčasťou procesu filmového umenia, video produkcie, a fotografovania. 
Vyskytuje sa v tvorbe animácii, televíznych programov, rádiových programov, reklám, audio nahrávok, fotografií a digitálneho umenia. 
Je to termín pre všetky stupne výroby, ktoré nastali po fotografovaní alebo nahrávaní jednotlivé programových segmentou. 
Tradičná (analógová) post-produkcia bola oslabená softwarom pre strih videa , ktoré pôsobí na non-linear editing system (NLE). 
Moderná miestnosť úpravy zvuku v Tainted Blue Studios, 2010 
Post-produkcie má mnoho rôznych procesov zahrnutých v jednom názve. 
Tieto zvyčajne zahŕňajú: 
Video úprava obrazu televíznych programov pomocou edit decision list (EDL) Písanie, nahrávanie a úprava Hudby. 
Pridanie vizuálnych/špeciálnych efektov - hlavne počítačom generované snímky a digitálna kópia z ktorých vydanie výtlačky budú vykonané (aj keď sa to môže byť zastaranosť prostredníctvom digitálneho kina technológií). 
Zvukový dizajn, zvukové efekty, dabing, foley, a hudba, ktorá vyvrcholila v procese známom ako zvuk re-nahrávanie alebo zmiešaním v profesionálnych audio zariadeniach. 
Post-produkčná fáza tvorby filmu trvá zvyčajne dlhšie ako skutočné natáčania filmu a môže trvať niekoľko mesiacov, pretože zahŕňa kompletnú úpravu obrazu, hudby a zvuku a farebné korekcie. 
Proces úprav filmu je tiež nazývaný druhá réžia, pretože pomocou post-produkcie je možné zmeniť zámer filmu. 
Okrem toho, pomocou color gradingu, hudby a zvuku, môžu byť silne ovplyvnená atmosféra filmu. 
Napríklad, modrá-tónované film je spojená so studenou atmosféru a výber hudby a zvuku zvyšuje účinok určitej scény na publikum. 
Post-produkcia bola nazývaná "umierajúci priemysel" - Phil Izzo. Raz, exkluzívne služby, ktoré ponúkali high-end post-produkčné zariadenia boli oslabené softwarmi pre strih videa , ktoré pôsobia na non-linear editing system (NLE). 
Ako také, tradičné (analógové) post-produkčné zariadenia boli prekonané digitálnou technikou, čo vedie k tržbám cez $6 bilónou ročne. 
V televízii, medzi fázy post-produkcie patrí: editácia, strih videa, úprava zvuku, animácie a vloženie a príprava vizuálnych efektou. 
Je nevyhnutné, aby sa post-produkcia bola vykonáva a pod dohľadom, až po dokončenie finálneho produktu. 
Profesionálny post-producenti zvyčajne uplatňuje určitý rozsah úprav neupravených fotografií ak fotografiu poskytol, fotograf alebo obrazová-banka. 
Existuje celý rad platených alebo voľných (free) open-source softvérov na úpravu fotografií, ktoré bežia na rôznych operačných systémoch. 
V prvej fáze post-produkcie sa zvyčajne vyžaduje načítanie neupravených obrázkov do post-produkčného softvéru. 
Ak existuje viac ako jeden obrázok, a patria do množiny, v ideálnom prípade sa post-producenti snažia vyrovnať hladiny obrazov pred ich vložením. 
Po tom, ak je to potrebné, ďalším krokom je označiť upravované objekty v snímky s Nástrojom Pero pre perfektný a čistý rez. 
V ďalšej etape sa obrázky čistia pomocou nástrojov ako nástroj retuš, klon a patch. 
Ďalšie fázy závisia od toho, čo si klient objedná. 
Ak je to foto-montáž, post-producenti zvyčajne začínajú montáž rôznych obrázkov do záverečného dokumentu, a začínajú integrovať obrázky s pozadím. 
V reklame, to zvyčajne vyžaduje montáž niekoľko obrázkov do spoločnej foto-kompozície. 
Typy zvyčajne vykonávanej práce: 
Reklama, ktorá vyžaduje jedno pozadie (napríklad spojenie jedného alebo viacerých obrázkov) a jeden alebo viac modelov. 
(Spravidla najviac časovo náročné, pretože veľa krát sú tieto snímky z obrazovej-banky, ktoré nemajú vysokú kvalitu, a všetky majú rôzne svetla a farby pretože neboli vytvorené iba jedeným fotografom v jednej nasvietenej miestnosti) Fotografia produktu, ktorá zvyčajne vyžaduje niekoľko obrázkov z istého objektu s rôznymi svetlami aby spolu ladili, ovládať svetlo a nežiaduce odrazy, a/alebo ladenie dielov, ktoré by bolo ťažké získať v jednom zábere, ako je pivový pohár v reklame na pivo. 
(Niekedy kompozične jeden obraz pivového poháru vyžaduje, 4 alebo 5 snímok: jeden základ, jeden pre pivo, jeden pre označenie, jeden pre penové a jeden alebo viac pre kvapky piva, ak je požadované) Módne fotografie, zvyčajne vyžadujú naozaj ťažkú post-produkciu 
Medzi techniky, ktoré sa používajú v hudobných post-produkciách patrí comping (kompilácia najlepších častí viacerých stôp do jedného superiora), timing a pitch (možno prostredníctvom beat quantization), a prídavne efekty. 
Tento proces je zvyčajne označovaný ako mixovanie a môže tiež zahŕňať vyrovnávanie a úpravu úrovní jednotlivých skladieb aby poskytovali optimálny zvukový zážitok. 
Muži na obrázku 
Obed na vrchole Mrakodrapu (v New Yorku robotníci obedujú na mrakodrape Crossbeam) je slávna čierno-biela fotografia zhotovená počas výstavby 30 Rockefeller Plaza v Manhattane, New York City, USA. 
Fotografia zachytáva jedenásť mužov počas obeda, ktorí sedia na nosníku s nohami visiacimi 840 stôp (260 metrov) nad ulicami New Yorku. 
Fotografia bola zhotovená 20. septembra 1932, na 69-tom poschodí RCA Building v posledných mesiacoch výstavby. 
Podľa archivára, fotka bola v skutočnosti vopred dohodnutá a pod nimi nie je priepasť ale dokončené predošlé poschodie.[1] Hoci fotografia ukazuje skutočných ironworkers, v tom čase bol predstavený Rockefeller Center na podporu jeho nového mrakodrapu.[1] Fotografia sa objavila v nedeľu ako foto doplnok v New York Herald Tribune dňa 2. októbra. 
Negatív je teraz vo vlastníctve Branded Entertainment Network, ktorý ju získal od Acme Newspictures archívu v roku 1995. 
Formálne je "neznámy", ale bola pripísaná Charles C. Ebbets od roku 2003[2][3] a chybne na Lewis Hine. 
No Corbis Corporation oficiálne zrušil svoj stav na "neznámy", podľa zdrojov Ebbets.[4][5][6][7] 
Boli mnohé tvrdenia o totožnosti mužov na obrázku. 
Film Muži na Obede[8] vystopoval niektorých mužov s Írskym pôvodom, ale režisér plánuje urobiť ďalšie rozhovory s cieľom nadviazať na ostatné požiadavky od švédskych príbuzných.[9] Z ľava číslo tri je Jozef Eckner, číslo štyri je Michael Breheny, číslo päť je Albin Svensson a číslo šesť s cigaretou je Peter Rice, Mohawk ironworker z Kahnawake, Kanada. 
Prvý človek z prava je slovenský pracovník Gustáv (Gusti) Popovič z obce Vyšný Slavkov v Levoča Okres. 
Gusti bol pôvodne drevorubač a tesár. 
V roku 1932 poslal jeho manželke Mariške pohľadnicu s touto fotografiu, na ktorej napísal: "Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. 
Tvoj Gusti."[10][11] Gusti sa vrátil do Vyšného Slavkova na začiatku druhej Svetovej Vojny, kúpil nejaké lesy, polia, aby mohol gardovať a stal sa poľnohospodár. 
Na konci druhej Svetovej Vojny bol Gusti zabitý granátom v jeho dedine, kde ho pri prechode frontu zasiahla črepina. 
Gusti a Mariška majú spoločný hrob na cintoríne vo Vyšnom Slavkove.[12] Tretí z prava je Joe Curtis.[13] muž, ktorý sedí štvrtý z prava je údajne Írom Francis Michael Rafferty s jeho celoživotným najlepším priateľ a kolega Ír, Úsek Donahue, sedí po jeho pravici.[14] 
Počas toho ako plynul čas v Manchester United manažér Sir Alex Ferguson použil snímku ako motivačný nástroj, ukazuje ju všetkým svojim hráčov v tíme. 
Berúc na vedomie, že existuje jedenásť mužov na obrázku, Sir Alex povedal: "Akú najväčšiu vec tím môže robiť? 
Dokážu obetovať svoj život pre všetkých iných a niekedy keď človek padá, dvaja ho môžu zachrániť."[15] 
Obed na Vrchole Mrakodrapu: Príbeh 1932 Fotografie, krátka dokumentárna, časť TIME's séria 100 fotografií 
1 2 3 Malm, Sara (September 20, 2012). 
"The picture that proves why iconic photograph of workers eating their lunch on Rockefeller beam was all a publicity stunt". 
London: Daily Mail. 
Retrieved 29 September 2012. ↑ A photo finished | StarNewsOnline.com ↑ Ormond woman, daughter document legacy | News-JournalOnline.com ↑ Reuters photographer blog, "", September 20, 2012. ↑ Pollak, Michael, "Answers to Questions About New York", March 9, 2012. ↑ "Image", The New York Times, March 11, 2012. ↑ Robinson, Dean, "Reaching the Heights", September 2, 2011. ↑ Men at Lunch v Internetovej databáze filmov (po anglicky) ↑ Högt över New York satt bondpojkarna från Okome - Halland - www.hallandsposten.se ↑ Oběd na vrcholu mrakodrapu: jak to opravdu bylo - iDNES.cz ↑ "Tak stavjame Ameriku, písal Gusti zo slávnej fotografie", August 12, 2016. ↑ http://www.slovenskezahranicie.sk/sk/udalost/162/okamih-slavy-gusti-popovica-nad-manhattanom-slovak-ktory-vosiel-do-historie-vdaka-fotografii ↑ Identified in the movie "Men at Lunch" around minute 27. ↑ Malm, Sara, "The picture that proves why iconic photograph of workers eating their lunch on Rockefeller beam was all a publicity stunt", Daily Mail, September 21, 2012. ↑ Herbert, Ian, "Ferguson's inspiration: 11 men in the ultimate team", The Independent, November 18, 2011. 
GIMPS Prime95 a MPrime stránka na stiahnutie aplikácie - softvér pre Windows 64-bitový), Windows 32-bit, macOS, Linux 64-bit Linux (32-bitový, FreeBSD 64-bitový), FreeBSD 32-bit GIMPS Prime95 a MPrime FTP Server - obsahuje rôzne verzie Prime95 a MPrime GIMPS Prime95 a MPrime FTP Mirror - Mirror na FTP server (pomocou protokolu HTTP) Ako používať Prime95 na stress (záťažové) testovanie 
Prime95 je freeware aplikácia, ktorú naprogramoval George Woltman . Využíva ju GIMPS, projekt venovaný nájdenie nových Mersennových prvočísel Konkrétnejšie, označenie Prime95 sa vzťahuje na Windows a macOS verzie tohto softvéru. 
MPrime je Linux verzia príkazového riadka Prime95, ktorý beýí v textovom termináli alebo emulátore terminálu ako remote shell klient. 
Je zhodný s Prime95 vo funkčnosti, okrem toho, že chýba grafické užívateľské rozhranie. 
Hoci väčšina zdrojového kódu GIMPS softvéru je verejne prístupná, technicky nejde o bezplatný softvér , pretože užívatelia musia dodržiavať distribučné podmienky projektu. Ak sa softvér použije na objav prvočísla s aspoň 100,000,000 cifier a vyhrá odmenu $150,000 ponúkanú EFRH.[2] Čiže používateľ, ktorý používa Prime95 na objavenie daného prvočísla by nemal byť schopný obdržať cenu priamo ($50,000 pôjde osobe, ktorá objavila číslo, $50 000 charitu súvisiacu s matematikou, $50,000 budú ponechané ako rezerva pre GIMPS). 
Freeware by tieto obmedzenia nemal. 
Prime95 v súčasnosti nepodporuje grafické procesory, hoci Woltman oznámil, že na verzií pre GPU sa pracuje. 
Avšak existujú programy tretích strán, ako napríklad CUDALucas, ktorý využíva výpočtový výkon grafických profesorov. 
Do roku 2017 bolo nájdených 15 Mersennových prvočísel sieťou účastníkov, a nové prvočíslo bola objavená približne každý rok až do roku 2009; posledný bol o štyri roky neskôr. 
Scott Kurowski naprogramoval Internet PrimeNet Server , ktorý podporuje Prime95/MPrime softvér na GIMPS, jeden z prvých grid computing projektov hľadajúcich mersennove prvočísla aby demonštroval Entropia-distribuovaný výpočtový softvér, spoločnosti, ktorú založil v roku 1997. 
Tabuľka vybraných kritérií je uvedená nižšie. 
Kompletný zoznam je možné nájsť na oficiálnej webovej stránke GIMPS.[5] 
Prime95 [[Súbor:|250px]] Prime95 28.7 bežiaci na Intel quad-core v systéme Windows 10 Základné informácie Vývojár George Woltman Posledná aktuálna verzia 28.9. (29. marec, 2016 (2016-03-29)) Operačný systém Microsoft Windows, macOS, Linux (MPrime), FreeBSD (MPrime) Typ softvéru Vyhľadávač Mersennových prvočísel / tester systémovej stability Licencia GIMPS podmienky finančných výhier Ďalšie odkazy Webová stránka mersenne.org Pozri aj Informačný portál 
Porovnanie výkonu jadier procesora Frekvencia Jadrá FFT Trial factoring TDP Prime95 benchmark[5][6] (na jadro) 2048k 4096k 64-bit Platform CPU model MHz ms ms ms Watts Intel Atom 330 1600 2 621 1166 46 8 Intel Atom D510 1664 2 586 1954 25.7 13 Intel Pentium III 1151 1 438 923 50.6 30 AMD Athlon 1054 1 457 774 56.0 68 AMD Fusion E-350 1596 2 222 491 15.2 18 AMD Athlon XP 2000+ 1640 1 201 448 32.8 ~60 Intel Pentium 4 3078 1 72.4 162 14.9 86 AMD Phenom II X4 3414 4 34.9 76.3 4.59 125 Intel Core 2 Duo E8600 3334 2 34.2 73.1 4.89 65 Sandy Bridge Pentium G620T 2159 2 41.1 72.5 4.99 35 AMD Phenom II X6 1100T 3310 6 32.7 69.5 3.85 125 Intel Core i5-2500K 3330 4 23.9 53.2 3.49 95 Intel Core i5-2500K 4400 4 3.3 7.1 2.61 95 Intel Core i7-2600K 3463 4 21.8 45.4 3.67 95 Intel Core i7-3770K 4222 4 3.978 9.450 3.788 77 
Nelstar Entertainment, Inc. (tiež známy ako Nelstar Music alebo jednoducho Nelstar) je kanadské nezávislé nahrávacie štúdio ktoré založila Nelly Furtado v roku 2009. 
Štúdio bola založené v spolupráci s Last Gang Records a Eleven Seven Music. 
Nelly Furtado cez toto štúdio vydala v roku 2009 album Mi Plan a 31 marca 2017 je naplánované vydanie druhého albumu The Ride.[1][2][3] 
Nelstar Entertainment 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
História abecedného písma siaha až k spoluhláskového systému písma, ktorý sa používal pre semitské jazyky v Levante v 2. tisícročia pr. n l.. 
Väčšina alebo takmer všetky abecedné písma dnes používajé na celom svete v konečnom dôsledku vychádzajú z tejto semitskej proto-abecedy.[1] Jej prapôvod sa dá vystopovať k Proto-Sinajskému písmu vyvinutému v starovekom Egypte na zápis jazyka semitsky hovoriacich robotníkov v Egypte. 
Toto písmo bolo čiastočne ovplyvnené starším Egyptský hieratickým písmom, kurzívnym písmom príbuzným egyptským hieroglyfom.[2][3] 
↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 0-8047-1254-9. ↑ Himelfarb, Elizabeth J. 
"First Alphabet Found in Egypt", Archaeology 53, Issue 1 (Jan./Feb. 
2000): 21. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
ISSN 0098-9444. ↑ Coulmas, Florian (1996). 
The Blackwell Encyclopedia of Writing Systems. 
Oxford: Blackwell Publishers Ltd. 
História abecedy 
SugarDaddy je muž, ktorý poskytuje podporu (zvyčajne finančnú alebo materiálnu) mladšej spoločníčke, t.j. SugarBabe. Ženskou analógiou SugarDaddyho je SugarMama. 
Sugar Daddies, film 1927, hrajú Stan Laurel a Oliver Hardy Cukor Daddies (hra), 2004, hrá Alan Ayckbourn "Sugar Daddy" (Škaredá Betty), epizóda Škaredá Betty Sugar Daddy, 2007 román, autorka Lisa Kleypas 
Sugardaddy, britská kapela Sugar Daddy Live, live album od the Melvins "Sugar Daddy" (Bellamy Brothers pieseň), 1980 singel od Bellamy Brothers "Sugar Daddy" (The Jackson 5 pieseň), 1971 singel od Jackson 5 "Sugar Daddy" (Thompson Twins pieseň), 1989 singel od Thompson Twins "Sugar Daddy" (1999 pieseň), piesne z off-Broadway show a filmu Hedwig a Angry Inch "Sugar Daddy", pesnička od Fleetwood Mac z ich albumu Fleetwood Mac z roku 1975 "Sugar Daddy", singel od Nina Sky "Sugar Daddy", pieseň od Laika z ich albumu Silver Apples of the Moon "Sugar Daddy", pieseň The Badloves "Sugar Daddy", pieseň od AC/DC "Sugah Otecko", pieseň od D ' Angelo z jeho albumu Black Messiah 
Alma de Bretteville Spreckels (človek, ktorý prišiel s pojmom "sugar daddy") Aristo (disambiguation) Enjo kōsai, podobný koncept v Japonsku Zlatokopky The Sugar Man, 1971 album Stanleyho Turrentina 
Sugar Daddy 
Ponyo z útesu nad morom (skrátene Ponyo, japonsky 崖の上のポニョ Gake no Ue no Ponyo, anglicky Ponyo on the Cliff by the Sea) je japonský animovaný film roku 2008 z dielne Studio Ghibli. 
Režíroval ho Hayao Miyazaki. Fantasy príbeh určený nie len pre detského diváka sa sústredí na rybku menom Ponyo, ktorá sa skamaráti s 5-ročným ľudským chlapcom Sosuke a chce sa stať ľudským dievčaťom. 
Film bol vydaný v Japonsku 19. júla, 2008, v USA a Kanade 14. augusta 2009, a v Británii 12. februára, 2010. 
Retrieved on 2014-05-12. ↑ , http://www.imdb.com/title/tt0876563/ ↑ . 
Dostupné online. 
Ponyo z útesu nad morom Základné informácie Dĺžka 103 minút minút Štát Japonsko Pôvodný jazyk japončina, angličtina Spoločnosť Studio Ghibli Filmový štáb Réžia Hayao Miyazaki Produkcia Toshio Suzuki Scenár Hayao Miyazaki Hudba Joe Hisaishi Obsadenie Obsadenie Tomoko Yamaguchi Kazushige Nagashima Yūki Amami George Tokoro Yuria Nara Hiroki Doi Rumi Hiiragi Akiko Yano Kazuko Yoshiyuki Tomoko Naraoka Pozri aj Filmový portál 
Rybka Polumi-Šarudin (anglicky Brunhilda) býva pod morom so svojimi sestrami a svojim otcom Fujimotom - vedcom a čarodejníkom. 
Jedného dňa sa jej podarí utiecť a vypláva na hladinu na chrbte medúzy ale kvôli množstvu odpadkov na plytčine skončí uväznená v sklenenom pohári. Nájde ju malý chlapec Sosuke, ktorý býva na útese nad morom. Keď sa ju pokúša dostať von z pohára poreže si prst. 
Rybka mu ranu oblíže a zahojí. Sosuke ju pomenuje Ponyo a sľúbi jej že ju bude ochraňovať. Po ceste do škôlky mu z chleba zje šunku. 
Fujimoto a jeho vodný duch sa snažia Ponyo dostať naspäť. Keď sa im to nakoniec podarí Sosuke je z toho veľmi nešťastný. Ponyo a Fujimoto majú hádku a Ponyo hovorí že chce byť človek pretože sa zamilovala do Sosukeho. 
Vďaka jej mágií sa jej podarí nechať si narásť zvláštne nohy a ruky. Jej otec sa ju pomocou silnejšej mágie snaží zmeniť naspäť ale s pomocou jej sestier sa jej podarí vyvolať chaos, úplne sa premení na človeka a vyvolá tsunami. 
Ponyo beži po vlne a podarí sa jej dostať k Sosukemu. U neho doma spoznáva rôzne ľudské veci. Sosukeho matka Lisa sa musí vrátiť do domova dôchodcov kde pracuje a nechá Sosukeho strážiť dom. 
Ponyina matka sa v noci stretne s jej otcom a chce aby sa Ponyo stala človekom ak Sosuke dokáže že je čestný. Ak ale neuspeje Ponyo sa premení na morskú penu. Ráno sa Sosuke a Ponyo zobudia a zistia že Lisa ešte nie je doma lebo všetky cesty sú zaplavené vodou. 
Ponyo zväčší hračkárskú loď a vydajú sa ju hľadať. Cestou stretávajú mnohé ďalšie člny. Ponyo sa cestou unaví a vyčerpá svoje magické schopnisti. 
Kvôli tomu sa zmenší naspäť aj loďka ale stihnú sa dostať na breh. Nájdu prázdne Lisine auto a musia pokračovať v ceste peši. Ponyo je tak veľmi vyčerpaná že sa znova premení na rybu. 
Lisa aj ostatní z domova sú v bezpečí vďaka Ponyinej matke. Fujimoto sa snaží Sosuke s Ponyo priviesť k nim ale oni mu neveria. 
Nakoniec sa mi to podarí a Sosuke sa konečne stretne s Lisou a Ponyinou matkou. Tu Sosuke preukáže svoju čestnosť a Ponyo sa môže stať človekom. 
Klasifikácia a zoznam 
Vzory pre tvorbu objektov 
Vzory správania 
V softvérovom inžinierstve sa pojem návrhové vzory používa pre pomenovanie všeobecných, znovu použiteľných postupov, ktoré sa používajú na riešenie problémov pri softvérovom návrhu. 
Nie je to postup ako priamo vytvoriť zdrojový alebo strojový kód. 
Je to popis, ako vyriešiť problém vyskytujúci sa vo viacerých situáciách. 
Návrhové vzory sú najvhodnejšie postupy, ktoré môže programátor použiť na vyriešenie problémov pri navrhovaní aplikácie alebo systému. 
Návrhové vzory možno považovať za štruktúrovaný prístup k počítačovému programovaniu medzi úrovňami programových paradigiem a konkrétnym algoritmom. 
Návrhové vzory boli pôvodne usporiadané do kategórií: vzory pre tvorbu objektov, štrukturálne vzory a vzory správania. Tie boli opísané pomocou pojmov delegovanie, agregácia a konzultácia. 
Ďalšie pojmy v súvislosti s objektovo-orientovaným dizajnom sú spojitosť a súdržnosť, dedičnosť, rozhranie a polymorfizmus. 
Iná klasifikácia tiež zaviedla pojem architektonického dizajnu, ktorý môže byť použitý na úrovni architektúry softvéru, ako je vzor Model-View-Controller. 
Objektovo orientované návrhové vzory zvyčajne zobrazujú vzťahy a interakcie medzi triedami alebo objektmi, bez špecifikácie výsledných tried a objektov. 
Vzory, ktoré majú premenlivý stav, nemusia byť vhodné pre funkčné programovacie jazyky, niektoré vzory môžu byť vylúčené v jazykoch, ktoré majú vstavanú podporu pre riešenie daných problémov. A objektovo-orientovaného vzory nie sú nevyhnutne vhodné pre jazyky bez objektov. 
Fleurcup - malá veľkosť (vľavo) a väčšia veľkosť (vpravo). 
Stopka sa dá odstrihnúť. 
Menštruačný kalíšok je pomôcka na intímnu hygienu. Zvyčajne je vyrobený z lekárskeho silikónu, je pružný a má zvonovitý tvar. 
Kalíšok sa zavádza do pošvy počas menštruácie, kde zachytáva menštruačné tekutiny (krv). 
Asi každých 4-12 hodín (v závislosti od množstva tekutiny), treba kalíšok vybrať z vagíny, vyprázdniť nahromadenú menštruačnú krv do wc alebo do umývadla, umyť kalíšok pod tečúcou vodou a znovu vložiť dovnútra. 
Po skončení menštruácie sa kalíšok môže sterilizovať, najčastejšie vyvarením vo vode. Na rozdiel od tampónov a vložiek, kalíšok funguje na princípe zbierania menštruačnej krvi nie na princípe absorpcie .[1][2][3] 
Výrobcovia majú rôzne odporúčania, kedy sa má kalíšok vymeniť za nový, ale vo všeobecnosti môže byť jeden kalíšok používaný päť rokov alebo aj dlhšie. 
Väčšina značiek má dve veľkosti menšiu a väčšiu. 
Menšia veľkosť je zvyčajne odporúčaná pre ženy pod 30 rokov, ktoré ešte nerodili vaginálne. 
Väčšia veľkosť je zvyčajne odporúčaná pre ženy, ktoré majú viac ako 30 rokov, rodili vaginálne alebo majú nezvyčajne silné krvácanie. 
Menštruačné kalíšky najmenšej veľkosti sa odporúčajú pre teenagerky, ako aj pre menštruujúce ženy a dievčatá, ktoré sú viac fyzicky fit, ako aj tie so silnejšími svalmi panvového dna, ktorým môžu byť väčšie kalíšky nepríjemné. 
Treba zvážiť aj dĺžku kalíška: ak má žena krček maternice nížko posadený, môže jej lepšie sedieť kratší kalíšok. 
Kapacita kalíška je dôležitá pre ženy, ktoré majú silnejšie krvácanie; avšak všetky, v súčasnosti dostupné, menštruačné kalíšky majú väčšiu kapacitu ako bežný tampón.[4] 
Posledná vlastnosť, ktorá sa dá zvážiť pri výbere menštruačného kalíška je jeho pevnosť alebo pružnosť. 
Niektoré spoločnosti ponúkajú širokú škálu rôznych pružností medzi svojimi výrobkami. 
Pevnejší kalíšok sa ľahšie sám otvorí po vložení a môže spoľahlivejšie priľnúť k vaginálnej stene (čím zabráni úniku tekutiny). Mnoho žien však považuje pružnejšie kalíšky za pohodlnejšie.[5] 
Väčšina menštruačných kalíškov sa vyrába z bezfarebného, priesvitného silikónu. 
Niekoľko značiek ponúka aj farebné kalíšky okrem (alebo namiesto) bezfarebných. Farebné kalíšky sa farbia farbivom, ktoré je certifikované ako bezpečné pre potraviny. 
Priesvitné kalíšky stratia svoj pôvodný vzhľad rýchlejšie ako farebné – majú tendenciu získať časom žltkasté zafarbenie. 
Odtieň farebných kalíškov sa môže časom tiež meniť, ale je to menej nápadné ako pri priesvitných kalíškoch. Škvrny alebo akékoľvek nežiadúce sfarbenie kalíška sa dá odstrániť alebo zjemniť namočením v zriedenom peroxide vodíka a/alebo, keď sa kalíšok nechá pár hodín na slknu. 
Menštruačný kalíšok sa najprv poskladá, alebo stlačí a potom sa vloží do pošvy. 
Za normálnych okolností sa sám vďaka svojej pružnosti v pošve otvorí a priľne k stene pošvy. V niektorých prípadoch treba kalíšku pomôcť k otvoreniu sťahmi pošvových svalov alebo pootočením pohárika. Vo väčšine prípadov, sa menštruačný kalíšok posunie smerom hore a jeho okraj sa obopne krček maternice. Ak sa kalíšok správne zavedie, nepreteká ani nespôsobuje žiadne nepohodlie, podobne ako tampóny. 
Ľudia, ktorí majú prax s používaním tampónov bez aplikátora, sa väčšinou naučia zavádzať kalíšok rýchlejšie, aj keď stále si to vyžaduje tréning. 
Existuje mnoho rôznych techník skladania, ktoré sa používajú pri vkladaní kalíška.[6] Jedna z najčastejších je tvar písmena "C". 
Asi po 4-12 hodín používania (v závislosti od intenzity krvácania), sa kalíšok vyberie. 
Neodporúča sa iba ťahať priamo za stopku, pretože takýto postup vytvorí podtlak. 
Lepšie je najprv stlačiť medzi prstami dno kalíšku, čím sa naruší podtlak. 
Po vyprázdnení, sa opakovane použiteľný kalíšok opláchne alebo utrie a znovu vloži do pošvy. 
Na konci cyklu sa môže kalíšok umýť jemným mydlom a niekoľko minút sterilizovať vo vriacej vode. 
Alternatívne sa dajú použiť sterilizačné roztoky (pôvodne vyvinuté pre dojčenské fľaše a odsávačky mlieka). 
Podrobné inštukcie na sterilizáciu sa líšia pri jednotlivých výrobcoch kalíška. Jednorazový menštruačný kalíšok, by sa po prvom použiťí mal vyhodiť a na ďalšie vloženie by mal byť použitý nový kalíšok. 
Opakovane použiteľný menštruačný kalíšok sa musí vybrať z pošvy pred pohlavným stykom, jednorazové kalíšky môžu osať zavedené aj pri sexe. 
Menštruačné kalíšky sú bezpečné, keď sa používajú podľa návodu a žiadne zdravotné riziká súvisiace s ich používaním neboli zistené.[8][9] Avšak pred uvedením menštruačných kalíškov na trh nebol vedený žiadny medicínsky výskum, ktorý by potvrdzoval, že menštruačné kalíšky sú bezpečné.[10] 
Jedna prípadová štúdia v časopise Gynecologic and Obstetric Investigation zaznamenala rozvoj endometriózy a adenomyózy u jednej používateľky menštruačného kalíška.[11] Asociácia farmakológov a toxikológov a Výskumné centrum endometriózy vydalo spojené vyhlásenie, kde naliehavo, aby urobil ďalší výskum.[10] Avšak U.S. Food and Drug Administration (Správa potravín a liečiv USA) odmietla stiahnuť menštruačné kalíšky z trhu, s odôvodnením, že o rizikách sú nedostatočné dôkazy.[12] 
Pri používaní menštruačného kalíška sa menštruačná krv zhromažďuje ďalej od krčka maternice a zostáva v tekutej forme, na rozdiel od použitia tampónov, kedy krv ostáva v semi-koagulovanej forme v kontakte s krčkom maternice.[19] Menštruačné kalíšky zachytávajú menštruačné tekutiny vo vnútri pošvy a nehrozí pretečenie (ak sa vyprázdňujú dosť často a ak sú správne vložené). 
Niektoré ženy však majú skúsenosti s pretečením v dôsledku nesprávneho používania alebo veľkosti menštruačného kalíšku. 
Žena môže napríklad zažiť únik pri používaní menštruačného kalíška, ak kalíšok nie je vložený správne alebo ak sa úplne neroztvoril a nepriľnul k stenám pošvy. 
Ak používateľ potrebuje sledovať množstvo menštruačnej krvi (napr. pre zdravotné účely), menštruačný kalíšok ho umožňuje presne zmerať. 
Niektoré kalíšky majú dokonca vyznačené meracie značky. 
Niektoré ženy uvádzajú, že sa krvácajú menej alebo majú kratšiu menštruáciu[20] alebo miernejšie kŕče[21] pri použití kalíška, na rozdiel od používania tampónov. 
Syndróm toxického šoku (TSS) je potenciálne smrteľné bakteriálne ochorenie. 
Vedci zistili súvislosť medzi TSS a používaním tampónov, hoci presný mechanizmus zostáva nejasný.[22] TSS spôsobené použitím menštruačného kalíška sa zdá byť veľmi zriedkavé, alebo sa prakticky neviskytuje.[15][23] Pravdepodobný dôvod je, že menštruačné kalíšky nie sú savé, nedráždia vaginálnu sliznicu, ani nespôsobujú zmenu vaginálnej flóry v žiadnom merateľnom množstvo.[24] Naopak, vaginálna suchosť a odreniny sa môže vyskytnúť, keď ženy používajú tampóny, ktoré sú savejšie, ako je práve potrebné.[22] Výskum ukázal, že kalíšok nemá žiadny vplyv na vaginálnu flóru, čo znamená, nemá žiadny vplyv ani na prítomnosť S. aureus, baktérie, ktorá môže spôsobiť TSS.[24] Riziko TSS spojené s používaním cervikálneho klobúčika ako formy ženskej bariérovej antikoncepcie je tiež veľmi nízke.[25] Cervikálne klobúčiky sa vyrábajú z podobného materiálu ako menštruačné kalíšky: väčšinou z lekárskeho silikónu alebo latexu. 
Opakovane použiteľné menštruačné hygienické pomôcky (vrátane menštruačných kalíškov) sú úspornejšie než jednorazové. V dlhodobom horizonte používateľ ušetrí peniaze používaním menštruačného kalíška.[15] 
Jednou z najväčších výhod kalíška je jeho viacnásobná použiteľnosť. 
Podľa výrobcov môže kalíšok vydržať až desať rokov, ak sa používa správne. 
Vzhľadom na to, že žena v rozvinutej krajine minie v priemere 60 dolárov za rok na vložky a tampóny a menštruačný cyklus trvá 35 až 40 rokov, vyšplhajú sa čisté náklady na vložky a tampóny až na 2,400 dolárov počas jedného ľudského života. 
Vzhľadom na to, že potenciálna životnosť menštruačného kalíšku je 10 rokov a stojí to okolo 30 dolárov, vychádzajú celkové náklady pri jeho používaní na 120 dolárov za celý ľudský život.[26] 
Každý rok sa v Severnej Amerike vyhodí približne 20 miliárd vložiek a tampónov. 
Zvyčajne končia na skládkach alebo v spaľovniach, čo môže mať výrazný vplyv na životné prostredie. 
Väčšina vložiek a tampónov je vyrobené z bavlny a plastu. 
Plastu trvá asi 50 alebo viac rokov, kým sa začne rozkladať. Bavlna sa začína rozkladať po 90 dňoch, ak sa kompostuje.[30] 
Menštruačné kalíšky sa môžu vyprázdňovať aj priamo do pôdy do malej jamky, alebo do kompostu, keďže ich obsah je hodnotné hnojivo pre rastliny a keďže všetky patogény a pohlavne prenosné choroby sú v pôde rýchlo zneškodnené pôdnymi mikroorganizmami.[31] Voda použitá na opláchnutie kalíšku sa môže likvidovať rovnakým spôsobom. 
Toto znižuje množstvo odpadovej vody, ktorú je potrebné čistiť. 
Niektoré ženy majú ťažkosti pri vkladaní alebo vyberaní menštruačného kalíška, v závislosti na predchádzajúcich skúsenostiach a niektorých fyzických faktoroch. 
Prostriedky na riešenie týchto problémov sú: dobré rady/vedenie od skúsenejších žien; výber inej veľkosti, tvaru, alebo materiálu; použitie lubrikantu na vodnej báze pre jednoduchšie vkladanie; zmena metóry skladania pre vloženie; a tréning.[41] U niektorých žien, tieto ťažkosti zmiznú s praxou, u iných môžu pretrvať. 
Niektoré ženy považujú menštruačné kalíšky nepríjemné. 
Toto sa môže zmierniť s narastajúcou praxou vkladania kalíšku.[15] Zmena kalíšku za menší alebo mäkší, a/alebo skrátenie stonky kalíška, môžu tiež pomôcť.[42] Viacerí výrobcovia odporúčajú, aby ženy, ktoré majú zavedené vnútromaternicové teliesko, konzultovali použitie kalíška so svojim gynekológom. 
Vyskytli sa zriedkavé prípady, v ktorých ženy narušili polohu vnútromaternicového telieska pri odstraňovaní menštruačného kalíška; môže sa to stať aj pri používaní tampónov. 
Pri vyberaní a vyprázdňovaní menštruačného kalíška sa môže používateľ zašpiniť od krvi. Niekedy sa stane, že sa nejaká menštruačná krv nechtiac vyleje z kalíška. 
Aby sa tomu zabránilo, ženy si ho často vymieňajú nad toaletnou misou.[chýba zdroj] Čistenie menštruačného kalíška na verejných záchodoch môže predstavovať problém, pretože umývadlá na umývanie rúk sú zvyčajne, aj keď nie vždy, vo verejnom priestore. 
Niektorí výrobcovia navrhujú, očistiť kalíšok čistou vreckovkou a dôkladnejšie umytie nechať na najbližšiu príležitosť s dostatočným súkromím. 
Užívateľ môže tiež nosiť so sebou malú fľašu s vodou, napríklad v kabelke, a opláchnuť kalíšok nad wc. 
Ďalšou možnosťou je použiť vlhčené utierky. 
Keďže menštruačné kalíšky treba vyprázdňovať len každý 6-12 hodín, nemusí sa to diať práve na verejných toaletách, ale dá sa počkať, kým príde človek do pohodia svojho domova.[chýba zdroj] 
Menštruácia Menštruačná vložka 
Veľkosti a výber 
Pozri aj 
Ekologické aspekty 
Zdravie a pohodlie 
Firmy prezentujú menštruačné kalíšky ako lepšiu alternatívu k vložkám a tampónom, pre ich praktickosť, výhodnú cenu a šetrnosť k životnému prostrediu. 
Menštruačný kalíšok má zvonovitý tvar a je vyrobený z gumy (latexu), silikónu alebo termoplastického elastoméru (TPE). 
Je určený na opakované použitie a navrhnutý tak, aby vydržal niekedy až 10 rokov. 
Niektoré značky odporúčajú kúpiť nový kalíšok každý rok, keďže sa jedná o hygienický produkt. Iné značky odporúčajú výmenu po 5-10 rokoch, tvrdiac, že ženy boli spokojné s používaním jedného kalíška po dobu až 10 rokov. 
Menštruačné kalíšky MeLuna v širokej škále farieb. 
Väčšina kalíškov zvyčajne nemá žiadne aditíva, okrem pridaných farieb pri farebných verziách. 
Menštruačný kalíšok (fialová) priľne k stene pošvy a zachytáva všetku krv, ktorá vychádza z maternice (zelená). 
Ak na vkladanie potrebujete použiť lubrikant, mal by byť na báze vody, pretože niektoré zložky lubrikantov môžu poškodzovať silikón. 
Pretože meštruačné kalíšky sú opakovane použiteľné, pomáhajú znížiť mieru tuhého odpadu.[27] Niektoré jednorazové hygienické vložky a plastové aplikátory tampónov sa môže rozkladať v oceáne 25 rokov a môžu mať významný vplyv na životné prostredie.[28] Možnosťou sú aj biologicky rozložiteľné hygienické menštruačné pomôcky, ktoré sú tiež k dispozícii,[29] rozkladajú sa v krátkom časovom intervale, no iba ak sú kompostované, nie vyhodené na skládke odpadu. 
Vzhľadom na to, že menštruačný kalíšok je opakovane použiteľný, výrazne znižuje množstvo odpadu vyprodukovaného počas menštruačného cyklu, keďže nevniká každodenný odpad a znižuje sa aj množstvo vyhodených obalových materiálov. 
Keď silikónové menštruačné kalíšky doslúžia, sú umiestnené na skládkach odpadu alebo sa spaľujú. 
Women in Europe for a Common Future, Netherlands and Germany 1 2 3 "Alternative Menstrual Products". 
Center for Young Women's Health. 
Boston Children's Hospital. 
28 March 2013. 
Retrieved 30 March 2013. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
1 2 North B. B., Oldham M. J. (2011). 
"Preclinical, Clinical, and Over-the-Counter Postmarketing Experience with a New Vaginal Cup: Menstrual Collection". 
Journal of Women's Health. 
20 (2): 303–311. 
PMC 3036176 . 
PMID 21194348. doi:10.1089/jwh.2009.1929. ↑ Faculty of Family Planning & Reproductive Health Care (2007). 
Female Barrier Methods. 
London: p.3 ↑ Caitlyn Shaye Weir, BSc Combined Honours, Environmental Science and Gender and Women Studies, Dalhousie University (2015) April 3rd , 2015 ↑ Bharadwaj S, Patkar A. Menstrual hygiene and management in developing countries: Taking stock; Junction Social 2004. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Tellier M, Hyttel M, Gad M. Assessing acceptability and hygienic safety of menstrual cups as a menstrual management method for vulnerable young women in Uganda Red Cross Society’s Life Planning Skills Project, Kampala: WoMena, 2012. ↑ Hoffmann V, Adelmen S, Sebastian A. Learning by doing something else: Experience with alternatives and adoption of a high-barrier menstrual hygiene technology; 2014. ↑ UNESCO (2014). 
The Guardian. http://www.theguardian.com/global-development/2014/sep/26/kenyan-girls-sanitary-problem-banana-fibre-pad. 
26 Sep 2014. ↑ Kirk, J.; Sommer, M. (2006): Menstruation and Body Awareness. 
Linking Girls Health With Girls Education. 
Royal Tropical Institute (KIT), Amsterdam ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Attitudes towards, and the acceptability of, menstrual cups". 
Bezpečnosť 
Aditíva 
Použitie 
Výhody 
Úmrtia zapríčinené užitím speedball-u. 
Speedball (tiež powerball, superball, ball) je termín označujúci užívanie kokaínu s heroínom alebo morfínom. 
Pojem môže tiež byť aplikovaný na používanie farmaceutických opiátov, benzodiazepínov alebo barbiturátov spolu so stimulantmi. 
Kokaín pôsobí ako stimulant, naopak heroínu/morfín pôsobí silne utlmujúco. 
Cieľený efekt by mal kombinovať účinky obidvoch drog, a zároveň znížiť negatívne účinky, ako napríklad úzkosť, zvýšený krvný tlak, búšenie srdca a iné časté vedľajšie účinky stimulantov a utlmenie a ospalosť zo sedatív. 
Výsledkom potlačenia vedlajších účinkov môže byť falošné nadobudnutie pocitu vyššej tolerancie, alebo neschopnosť odhadnúť mieru intoxikácie. 
V dôsledku toho nedokáže užívateľ odhadnúť množstvo jednej či oboch látok a dochádza k častým predávkovaniam. 
Jean-Michel Basquiat, aj keď niektoré zdroje hovoria iba o predávkovaní heroínom. Ken Caminiti Pete Farndon Zac Foley Trevor Goddard Mitch Hedberg Philip Seymour Hoffman, Sebastian Horsley Chris Kelly Brent Mydland River Phoenix DJ Rashad Eric Zobraziť Judee Parapet Layne Staley Joey Stefano 
"Speedball" Kokaín Heroín 
Aristid Dessewffy 
Gróf Aristid Dessewffy (staršie: Dessewffy de Csernek et Tarkeő; 2. júl 1802 Čakanovce – 6. október 1849 Arad) bol uhorský šľachtic a generál. 
Bol popravení pre jeho účasť v Uhorskej revolúcii z roku 1848, a je považovaný za jedeného z 13 Mučeníkov z Aradu. 
Velil 100 000 mužom proti ruskému vojsku a vzdal sa kvôli veľkej prevahe ruskej armády čím ušetril svojích mužov. 
Bol popravený zastrelením, spolu s tromi ďalšími. 
Knieža Lichtenstein zasiahol v poslednej chvíli, aby všetkých troch ušetril pred obesením, ktoré bol považované za verejné poníženie.[1] 
Po vypuknutí revolúcie v roku 1848 opäť vstúpil 22. septembra do vojenskej služby, ako veliteľ v Národnej Garde a bol zapojený do organizovania milície v Šariši. 
26. novembra, bol povýšený na podplukovníka a brigádneho Veliteľa síl Hornej Tisy. 
4. januára roku 1849, po Bitke pri Košiciach bol vyznamenaný za odvahu a vytrvalosť za vedenie vojská proti generálovi Schlik s minimálnymi stratami. 
Podieľal sa na reorganizácii Síl Hornej Tisy a výťazne bojoval proti Schleicherovej armáde. 
14. februára bol povýšený na plukovníka. 
18. februára, velil malej jazdeckej kavalérii, a porazil cisárske oddiely. 
Vyznamenal sa v tejto bitke a získal uhorskú Vojenskú medailu za zásluhy III. stupňa. 18. apríla a 30. apríla bol vymenovaný za veliteľa prvej jazdeckej armády. 
Podieľal sa na obliehaní Budapešti. 
2. júna sa stal veliteľom IX. armády, a bol vymenovaný za generálmajora. 
Dňa 5. júla, sa oženil druhý raz s Emmou Szinnyei-Merse. 
Začiatkom júla bol poverený velením streleckého pluku a obranou pred ruskou armádou. 
20. júla sa zúčastnil bitky pri Turaej. Stal veliteľom armády. 
Zúčastnil sa 5. augusta Bitky pri Szőregu potom 9. augusta Bitky pri Temešvári. 
16. augusta odovzdal velenie armády plukovníkovi Williamovi Lazarusovi. 
Po konečnej porážke a obkľúčení armády, mal príležitosť uniknúť do Turecka, ale jeden z jeho kamarátov, generál-poručík, povzbudený kniežaťom Franzom von Lichtenstein, 19. augusta zložil zbrane pri Karánsebesi do rúk cisárskeho vojska. 
Boli uvedené podmienky, že vojaci majú byť ušetrení ale úradníci by mali podliehať vojenskej disciplíne. 
Generál Lichtenstein neskôr požadoval, aby sa postavili pred vojenský súd, aby ušetril život väčšiny, ale bezvýsledne, Aradský vojenský súd odsúdil na smrť obesením Arisztida Dessewfyho. 
Avšak knieža bol schopný presvedčiť súd o vykonanie rozsudku zastrelením, ktoré bolo vnímané ako menšia urážka, pretože to bola vojenská smrť nie ako zločin. 
Rozsudok bol vykonaný v druhej skupine zo štyroch zastrelením. 
Potrestaní boli pochovaní v blízkosti hradu Arad. 
Jeho telo bolo neskôr odovzdané jeho rodine a v tajnosti prevezené na hrad Kicsempésztette. 
Jeho telo je uložené na panstve Margonyai od roku 1850. 
Hovorieva sa, že keď bol rozsudok vykonaný rakúski generáli hlasno štrngali pohármi piva pri oslavách uhorskej porážky. 
Od toho dňa, Maďari sľúbil, že nebudú štrngať pivovými pohármi po dobu 150 rokov. 
Aj keď ten čas uplynul v roku 1999, je to stále považované v Maďarsku za nevhodné štrngať si pivovým pohárom. 
Narodil sa do bohatej uhorskej, evanjelickej rodine grófa Gašpara Dessewffyho (1778-1854) a jeho manželky Juliany Kubinyi (1770-1815). 
Vzdelanie získal v Košiciach a Prešove. Ako 18 ročný vstúpil do cisárskej armády - 5. husársky pluk (Radetzky). 
Po dlhé obdobie mieru po Napoleonských vojenách slúžil v piatej Delostreleckej artilérii baníkov a 5.tom husárskom pluku. 
Napriek tomu nemal záujem o vojenskú kariéru, a tak v roku 1839 v hodnosti kapitána, opustil armádu, oženil sa a venoval sa hospodárstvu v Prešove. 
Jeho manželka a deti zomreli ešte pred revolúciou. 
↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
Aristid Dessewffy 
Život 
Referencie 
Smrť 
Ferenc Aurél Pulszky de Cselfalva et Lubócz (17. septembra 1814 – 9. septembra 1897) bol uhorský politik a spisovateľ. 
Narodil sa v Prešove. 
Po štúdiu práva a filozofie na stredných školách jeho rodného mesta a Miškolci, cestoval do zahraničia. 
Anglicko ho obzvlášť priťahovalo, a vďaka jeho knihe, Aus dem Tagebuch eines v Grossbritannien reisenden Ungarns (Z Denníka uhorského cestovateľa v Británii) (Pesth, 1837) získal členstvo v Uhorskej akadémii vied. 
Zvolený do Uhorského snemu roku 1840, bol v r. 1848 vymenovaný do finančného výboru uhorskej vlády, a neskôr bol pridelený na podobnú funkciu do Viedne. 
Avšak, on bol obvinený z revolucionizmu na čo následne utiekol do Budapešti, kde sa stal aktívnym členom Výboru Národnej Obrany. 
Keď bol nútený utiecť po porážke revolúcie 1848-49 vojny o nezávislosť, navštívil Lajosa Kossutha v Anglicku a s ním urobili turné v po Spojených Štátoch. 
V spolupráci s manželkou napísal príbeh tejto plavby s názvom Biela, Červená, Čierna (2 roč., Londýn, 1853). 
On tiež písal historický úvod ku knihe jeho manželky Spomienky uhorskej dámy (Terézia Pulszky, Londýn, 1850). 
Pulszky bol odsúdený na smrť v neprítomnosti vojenským súdom v rodnej krajine v roku 1852. 
V roku 1860 odišiel do Talianska, zúčastnil sa neúspešnej expedície Giuseppe Garibaldi ho do Ríma (1862), a bol internovaný ako vojenský väzeň v Neapole. 
Pulszkého salon, vo vilu v S. Margherita a Montici, Florencia, bolo najživšia v meste. 
Financoval denník "Il Progresso." 
Jeho syn, Giulio Francesco Pulszky zomrel 19. novembra 1863, veku 14 rokov a je pochovaný na Anglickom cintoríne vo Florencii. 
Jeho pozostalé deti boli Augustus, Charles, Polixena, a Garibaldi.[1] 
Okrem svojej politickej činnosti, Pulszky bol prezident literárneho časťi Uhorskej Akadémie a riaditeľ Národného Múzea v Budapešti, kde sa stal členom vďaka jeho archeologickým výskumom. 
Mal vplyv na podporu oboch umení a vied a liberálne názory v jeho rodnej krajine. 
Zomrel v Budapešti 9. septembra 1897. 
Pulszky bol iniciovaný v roku 1863 do Lodge Dante Alighieri v Turíne a čoskoro bola zvýšený na 33. stupeň Škótskeho Obradu. 
Po návrate do Uhorska prispel k obnoveniu uhorského slobodomurárstva, najprv ako Majster Lóže "Einigkeit in Vaterland/Egység a hazában" (Jednota vo Vlasti), potom ako prvý Veľmajster Veľkej lóže Sv. 
Jána. Po zriadení symbolickej Veľkej lóže Uhorska (kombinácia Grand Lodge St John a Grand Orient v roku 1886) sa stal jej prvým Veľmajstrom. 
V roku 1875, podporoval zasvätenie Grófky Heleny Hadik Barkóczy do lóže. 
Amnestovaný bol rakúskym cisárom v roku 1866, Pulszky sa vrátil domov a znova do verejného života. 
On bol v 1867-76 a opäť v roku 1884 členom novo reformovaného Uhorského snemu, kde nastúpil za Deákovu stranu. 
Medzi jeho spisy patria Die Jacobiner in Ungarn (Jakobíni v Uhorsku) (Lipsko, 1851) a Életem és korom (My Life and Times) (Pest, 1880), a mnoho príspevkov ohľadom uhorskej otázky v publikáciách maďarskej Akadémie Pešti. 
Súvisiace udalosti 
Štadión má celkovú kapacitu 66 000 miest, pričom 41 500 vstupeniek je k dispozícii pre fanúšikov a širokú verejnosť, z čoho tímy dvoch finalistov obdržia po 18 000 vstupeniek a 5500 vstupeniek je k dispozícii na predaj prostredníctvom UEFA.com od 17. do 28. Marca 2017 v štyroch cenových kategóriách: £390, £275, £140, a £60. 
Zvyšné vstupenky boli pridelené miestnemu organizačnému výboru, UEFA a jednotlivým národným zväzom, ďalej obchodným partnerom a vysielateľom, a na účely firemných propagačných programov.[16] 
V Finále Ligy Majstrov Žien UEFA 2017 sa bude konať o dva dni skôr 1. júna 2017, na Cardiff City Stadium v Cardiffe. 
Finále Ligy Majstrov UEFA 2017 bude posledným zápasom Ligy Majstrov UEFA 2016-17, šesťdesiatej druhej sezóny najvýznamnejšej európskej súťaže futbalových klubov, ktorú organizuje UEFA a 25. sezóny odkedy bola táto súťaž premenovaná z Európskeho pohára Majstrov na Ligu Majstrov UEFA. 
Zápas sa odohrá na Millennium Stadium v Cardiffe, vo Walese dňa 3. júna 2017,[1] medzi talianskym tímom Juventus a španielskym mužstvom a držiteľom titulu Realom Madrid, rovnako ako finále v roku 1998. 
Víťaz získa právo hrať proti víťazovi Európskej ligy UEFA 2016-17, Manchestru United, v Superpohári UEFA 2017. 
Takisto sa kvalifikuje do semi-finále Majstrovstiev sveta klubov FIFA 2017 ako zástupca UEFA. 
Vstupenky 
Rozhodcovia 
UEFA 12. Mája 2017 oznámila, že rozhodcom finále bude Nemec Felix Brych.[19] 
"Domáci" tím (pre administratívne účely) bol určený žrebovaním pri žrebe semi-finále. 
3. jún 2017 Juventus 20:45 SELČ Real Madrid Millennium Stadium, Cardiff {{{góly1}}} http://www.uefa.com/uefachampionsleague/season=2017/matches/round=2000787/match=2019641/index.html {{{góly2}}} 
1 2 "Cardiff to host 2017 Champions League final", Union of European Football Associations, 30 June 2015. z 13 May 2017. ↑ "2016/17 Champions League: all you need to know". 
UEFA.com. 
Union of European Football Associations. 
Retrieved 5 June 2016. ↑ "One Year Countdown to 2017 Champions League Final". faw.cymru. 
Retrieved 13 May 2017. ↑ "Cardiff 2017 final identity launched". 
UEFA.org. 
Union of European Football Associations. 
25 August 2016. 
Retrieved 13 May 2017. ↑ "2017 Champions League final tickets now on sale", Union of European Football Associations, 17 March 2017. z 13 May 2017. ↑ "The Black Eyed Peas to perform at Champions League final". 
Retrieved 13 May 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Regulations of the UEFA Champions League 2016/17 Season" (PDF). 
Pozri tiež 
Nula, nulová hodnota (angl. null) môže byť: 
Null (SQL) (alebo NULL), je špeciálna značka a kľúčové slovo v jazyku SQL označujúce objekt, ktorý nemá hodnotu. 
Nulový znak je znak v ASCII tabuľke s nulovou hodnotu, označovaný NUL, často používaný ako koncový, oddeľovací alebo vyplňujúci znak. Tento znak nemá vizuálnu reprezentáciu. Nulové zariadenie je špeciálny počítačový súbor, ktorý vyradí všetky dáta doň zapísané. 
Nulový modem je spôsob komunikácie priamym prepojením dvoch koncových zariadení prenosu dát (angl. Data terminal equipment, DTE) pomocou kríženého RS-232 sériového kábla. Nulový objekt, (angl. null object pattern), je softvérový návrhový vzor používajúci objekt s definovaným neutrálnym správaním. Nulový ukazovateľ, (angl. pointer), v programovacom jazyku C zapísany ako void*, inokedy zapísaný ako NULL, nil, alebo None, je ukazovateľ používaný v počítačových programoch, ktorý môže ukazovať na neiniciované, nedefinované, prázdne, alebo nezmyselné objekty. 
Prázdny reťazec, (angl. empty string) je v informatike a teórii formálnych jazykov jedinečný reťazec s dĺžkou nula. Nulou ukončený reťazec, je reťazec znakov ukončený prvým nulovým znakom. Používa sa v programovacom jazyku C a jemu príbuzných jazykoch. Nulovateľný typ je vlastnosť niektorých programovacích jazykov používajúcich statické, resp. silné typovanie, umožňujúca dátovému typu byť nastavený na špeciálnu hodnotu NULL. 
Nula (matematika) sú nulové hodnoty v niekoľkých odvetviach matematiky. Nulová množina je množina, ktorá je v istom zmysle zanedbateľná. Tiež starší názov prázdnej množiny. 
Nulový výsledok je absencia predpokladaného vplyvu na výsledok vedeckého experimentu. Nulové vektory alebo krivky v príčinnej štruktúre Lorentzovej variety ako Minkowského časopriestor. Nulový bod (fyzika) je bod v poli v ktorom je hodnota veličiny poľa nulová. 
Christopher Null (narodený v roku 1971) je americký filmový kritik. Eduard van der Nüll (1812-1868) bol rakúsky architekt. Gary Null (narodený v roku 1945) je americký rozhlasový moderátor a autor v žánri alternatívnej medicíny. 
Neplatný, nulitný (angl. null and void) (právo) znamená bez právnej platnosti. Null-A je výraz používaný vo vedeckej fantastike, odvolávajúci sa na Korzybského zápis A {\displaystyle {\overline {A}}} ako skratky pre neklasickú logiku (angl. "non-Aristotelian"). Typ: Null druh VII generácie pokémonov predstavený v Pokémon Sun and Moon 
Ø (rozlišovacia stránka) Null symbol (rozlišovacia stránka) 0 (rozlišovacia stránka) Nil (rozlišovacia stránka) Nul (rozlišovacia stránka) 
Výpočtová technika 
KK Null (narodený v roku 1961), je japonský hudobník. Null je identita postavy Gray Fox vo videohre Metal Gear Solid: Portable Ops. Null sú ľudožravé vnímajúce bytosti v triptychu Downs-Lord Johna Whitbourna. 
Použitie počas vojny 
Použitie po vojne 
Polostrov Cotentin (Polostrov Cherbourg) v Normandii 
Pevnosť Európa (nem. Festung Europa) bol výraz používaný vo vojenskej propagande oboma stranami Druhej svetovej vojny, ktoré sa vzťahovalo na oblasti kontinentálnej Európy obsadenej Nacistickým Nemeckom. 
Mapa vylodenia v Normandii počas Dňa D. Severozápadné pobrežie Francúzska. 
V Britskej frazeológii bola Pevnosť Európa vojenská pocta udeľovaná pre Royal Air Force a Spojeneckým letkám počas vojny za operácie proti cieľom v Nemecku, Taliansku a iných častiach nemeckom okupovanej Európy v období medzi pádom Francúzska a inváziou v Normandii.[chýba zdroj] 
Zhromaždenie krajne pravicových aktivistov z Identitarneho hnutia Rakúska vo Viedni 10. novembra 2013. 
V súčasnosti sa v rámci Európy termín používa buď na opis dampingového efektu vonkajších hraníc v obchodných záležitostiach,[1] alebo ako pejoratívny, znevažujúci popis stavu prisťahovalectva do Európskej únie. 
Môže sa vzťahovať buď na postoje k problematike prisťahovalectva, alebo na systém pohraničných hliadok a zadržanie centier, ktoré pomáhajú zabraňovať nelegálnemu prisťahovalectvu do Európskej únie.[2] 
Pre konzervatívne strany (napr. Rakúska strana slobody, FPÖ) má "Pevnosť Európa" pozitívny význam. 
Väčšinou tvrdia, že takáto pevnosť zatiaľ neexistuje, a že nelegálni prisťahovalci môžu príliš ľahko vstúpiť do Európy. 
Často obviňujú južné štáty z nedostatočnej kontroly hraníc a tvrdia, že tak konajú s vedomím, že prisťahovalcov viac lákajú západné/severné štáty so štedrejším systémom sociálneho zabezpečenia (Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko, Švédsko, atď.). 
Niektorí konzervatívci po celej Európe chcú zrušiť Schengenskú dohodu a znovu zaviesť hranice, pretože podľa nich viedla k masovej migrácii nelegálnych prisťahovalcov, ale aj na voľnému prevádzku zločincov.[3] V dôsledku tejto kritiky prišlo k zmenám v Schengenských zmluvách.[4] 
Hindenburgova línia, nemecká obrany na Západnom fronte počas Prvej svetovej vojny Siegfriedova línia, nemecká obrana proti Francúzsku počas Druhej svetovej vojny Maginotova línia, francúzska obrana proti Nemecku počas Druhej svetovej vojny Železná opona, deliaca čiara cez Európu počas Studenej vojny Salpská línia, posledná opevnená obranná línia Fínska proti Sovietskemu zväzu v Druhej svetovej vojne 
Súčasne bol termín Festung Europa používaný Nacistickou propagandou, a to na označenie plánov Hitlera a Wehrmachtu na spevnenie celej okupovanej Európy, aby sa zabránilo invázii z Britských ostrovov. 
Tieto opatrenia zahŕňali výstavbu Atlantickej steny spolu s reorganizáciou Luftwaffe pre protivzdušnú obranu. 
Tento význam termínu Pevnosť Európa bol následne prijatý novinármi a historikmi v iných jazykoch na opis vojenského úsilia mocností Osi pri bránení kontinentu pred Spojencami. 
↑ J. Hyun, Korean Automotive Foreign Direct Investment in Europe: Effects of Economic Integration Motivations and Patterns of FDI and Industrial Location, Springer, 2003, p. 
101. ↑ "Autonomous rear Entrances to Fortress Europe?!". indymedia.org.uk. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
↑ . 
Dostupné online. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 978-0-07-126042-8. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1038/458686b. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
ISSN 1569-9056. 
DOI: 10.1016/j.eursup.2012.04.002. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1002/bjs.5894. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.2217/thy.10.82. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. ↑ Duarte, F J (Ed.), Tunable Laser Applications (CRC, New York, 2009) Chapters 5, 7, 8. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1038/nrc1071. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.jconrel.2015.05.265. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1093/jnci/93.13.965. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1200/JCO.2005.05.4171. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1182/blood-2011-01-313734. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/S1470-2045(14)70228-1. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1038/ncomms12425. ↑ . 
Dostupné online. ↑ http://www.fda.gov/NewsEvents/Newsroom/PressAnnouncements/ucm533873.htm 1 2 3 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1073/pnas.0600645103. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1136/bmj.38628.561123.7C. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1016/j.ygyno.2008.04.033. as PDF ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.3816/CLC.2009.n.006. 
1 2 "Aethlon Medical Announces Data Against Metastatic Melanoma - Sep 9, 2010". 
Aethlonmedical.investorroom.com. 
2010-09-09. 
Retrieved 2013-06-21. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1186/1479-5876-6-37. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1634/theoncologist.9-1-80. ↑ What Is CAM? 
National Center for Complementary and Integrative Health. retrieved 3 February 2008. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.3322/canjclin.54.2.110. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 7 "Krebstherapie in der Schwangerschaft extrem schwierig", Curado, 2009-02-20. z 2009-06-06. 
(German) 
Redaktor:KuboF Hromoslav/Liečba rakoviny 
Jednotlivé typy 
Leukémia, je skupina druhov rakoviny, ktorá sa zvyčajne začína v kostnej dreni a v dôsledku vysokého počtu abnormálne biele krvinky.[8] Tieto biele krvinky sú v podstate ich nezrelé formy nazývané aj ako blasty.[2] Medzi symptómy môže patriť krvácanie a zvýšená tvorba modrín, pocit únavy, horúčka, a opakujúce sa infekcie.[2] Tieto príznaky súvisia s nedostatkom zdravých krvných buniek.[2] Diagnóza sa obvykle určí na základe vyšetrenia krvi a kostnej drene.[2] 
Liečebné protokoly môžu zahŕňať podľa potreby kombináciu chemoterapie, rádioterapie, molekulárnej cielenej terapie a transplantácie kostnej drene, ako aj podpornú starostlivosť a pri vyčerpaní všetkých dostupných liečebných možností aj paliatívnu starostlivosť. 
Pri niektorých druhoch leukémií môže postačovať aj iba pravidelné odborné ambulantné sledovanie.[3] Úspech liečby závisí od typu leukémie a veku pacienta. 
V rozvinutých krjinách sa výsledky liečby za posledné desaťročia výrazne zlepšili.[9] U detí do 15 rokov, miera päťročného prežívania je rozmedzí od 60 do 85%, v závislosti od typu leukémie a štádia začatia jej liečby.[12] 
Leukémia je najčastejším typom rakoviny u detí, pričom tri štvrtiny prípadov leukémie u detí tvoria akútne lymfocytové leukémie.[3] V celkovej incidenciii 90% zo všetkých leukémií je diagnostikovaných u dospelých, kde AML a CLL sú najčastejšie.[3] Populácia je viac postihnutá v rozvinutých krajinách.[9] 
Klinicky a patognomicky, leukémie sú rozdelené do rôznych skupín. 
Prvý delenie je na ich akútnu a chronickú formu: 
Akútna leukémia je charakterizovaná rýchlym nárastom počtu nezrelých foriem buniek. 
Ich hromadenie spôsobuje, že kostná dreň nie je schopná produkovať zdravé krvinky. 
Nutná je okamžitá liečba vzhľadom na rýchly priebeh choroby a hromadenie malígnych buniek, ktoré sa potom vyplavujú do krvného obehu a šíria sa do iných orgánov tela. 
Akútne formy leukémie sú najčastejšie formy leukémie u detí. 
Chronická leukémie je charakterizovaná nadmerným hromadením zrelšími, ale stále nie zdravými bielymi krvinkami. 
Typicky je priebeh pomalší a tvorba takýchto buniek môže trvať aj roky, a preto býva nálož týchto buniek v krvi veľmi vysoká. 
Kým je zahájenie liečby u akútnej leukémie potrebné čím skôr, chronické formy je možné pred zahájením liečby aj iba sledovať, aby sa zabezpečila maximálna efektivita liečby. 
Chronické leukémie sa väčšinou vyskytujú u starších ľudí, ale môže sa vyskytnúť v každom veku. 
Okrem toho, leukémie rozlišujeme podľa toho, z akého druhu bielych krviniek pochádzajú. 
To rozdeľuje leukémie na lymfocytové (lymfoblastové) a myeloidné (myelogénne): 
Lymfoblastové alebo lymfocytové leukémie, sú spôsobené rakovinovou zmenou bunky bunky drene, z ktorej sa vyvíjajú lymfocyty. Tie sú zodpovedné za boj imunitného systému s infekciou. 
Väčšina lymfocytových leukémií pochádza z postihnutia špecifickej podskupiny lymfocytov - B lymfocytov. 
Myeloidné alebo myelogénne leukémie pochádzajú z buniek kostnej drene, z ktorých sa zvyčajne tvoria červené krvinky, iné typy bielych krviniek a krvné doštičky. 
Spojením týchto dvoch klasifikácií vychádzajú celkom štyri hlavné druhy. 
V každom z týchto hlavných druhov, zvyčajne existuje viacero podtypov. 
Nakoniec, niektoré vzácnejšie typy sú zvyčajne radené mimo tejto klasifikácie. 
Najčastejšie príznaky u detí sú ľahká tvorba modrín, bledá pokožka, horúčka, a zväčšenie sleziny alebo pečene.[27] 
Poškodenie kostnej drene, ako utláčanie zdravých buniek kostnej drene nahromadenými nezrelými bielymi krvinkami, vyúsťujú do nedostatku krvných doštičiek, ktoré sú dôležité v procese zrážania krvi, procesu na zastavenie krvácania. 
To znamená, že ľudom s leukémiou sa môžu ľahko tvoriť drobne krvácania do kože - petechie, modriny a nadmerne krvácať. 
Biele krvinky, ktoré sú zapojené do boja proti patogénom, môžu byť potlačené v množstve alebo nefunkčné. 
To spôsobí, že pacientov imunitný systém sa nevie brániť infekciám. 
Pretože leukémia zabraňuje normálnej funkcii imunitného systému, niektorí pacienti pociťujú časté infekcie - od zápalu mandlí, defektov sliznice v ústnej dutine, hnačky až po život ohrozujúci zápal pľúc alebo iné oportúnne infekcie. 
Nakoniec, nedostatok červených krviniek vedie k chudokrvnosti, ktoré môžu spôsobiť zadýchavanie sa a bledosť. 
U niektorých pacientov sa môžu vyskytnúť aj ďalšie príznaky, ako je nevoľnosť, horúčky, zimnica, nočné potenie, pocit únavy a iné príznaky podobné chrípke. 
Niektorí pacienti pociťujú nevoľnosť alebo pocit plnosti spôsobené zväčšením pečene a sleziny; toto môže spôsobiť neželané chudnutie. 
Blasty spôsobujúce ochorenie sa môžu vychytávať a zapríčiniť tak opuchnutie pečene alebo v lymfatických uzlín, čo spôsobuje bolesť a viesť k nevoľnosti.[28] 
Ak leukemické bunky prenikajú do centrálnej nervovej sústavy, potom spôsobujú neurologické príznaky (najmä bolesti hlavy). 
Nezvyčajné neurologické príznaky, ako migrény, záchvaty, alebo kóma môžu vzniknúť v dôsledku zatlačenia na mozgový kmeň. Všetky príznaky súvisiace s leukémiou možno pripísať aj iným chorobám. Z toho vyplýva, že leukémia je vždy diagnostikovaná len prostredníctvom lekárskych vyšetrení. 
Slovo leukémia, čo znamená "biela krv", je odvodený od typického vysokého počtu bielych krviniek, čo je nález u najviac postihnutých pacientov pred liečbou. 
Vysoký počet bielych krviniek je zjavný, keď sa vzorka vyšetrí pod mikroskopom. 
Nadmerný počet buniek môže skreslovať počet ostatných krvných elementov, spôsobujúc nepriaznivý pomer vo vyšetrení krvného obrazu. 
U niektorých pacientov s leukémiou sa bežným vyšetrením nezistí vysoký počet bielych krviniek. 
Tento menej bežný stav sa nazýva aleukémia. 
Kostná dreň stále obsahuje rakovinové biele krvinky, ktoré narúšajú normálnu produkciu krvných elementov, ale miesto vyplavovania sa do krvného obehu zostávajú v dreni U aleukemických pacientov, počet bielych krviniek v krvi môže byť normálny alebo znížený. 
Aleukémia sa môže vyskytnúť v každom zo štyroch hlavných typov leukémie, a je obzvlášť bežná pre leukémie vlasatých buniek.[29] 
"Global, regional, and national life expectancy, all-cause mortality, and cause-specific mortality for 249 causes of death, 1980-2015: a systematic analysis for the Global Burden of Disease Study 2015.". 
Lancet. 
388 (10053): 1459–1544. 
PMID 27733281. ↑ "Leukemia". 
NCI. 
Retrieved 13 June 2014. 
1 2 3 4 5 World Cancer Report 2014. 
World Health Organization. 
2014. pp. Chapter 5.13. 
ISBN 9283204298. ↑ Vardiman, JW; Thiele, J; Arber, DA; Brunning, RD; Borowitz, MJ; Porwit, A; Harris, NL; Le Beau, MM; Hellström-Lindberg, E; Tefferi, A; Bloomfield, CD (30 Jul 2009). 
"The 2008 revision of the World Health Organization (WHO) classification of myeloid neoplasms and acute leukemia: rationale and important changes.". 
Blood. 
114 (5): 937–51. 
PMID 19357394. doi:10.1182/blood-2009-03-209262. ↑ Cătoi, Alecsandru Ioan Baba, Cornel (2007). 
Comparative oncology. 
Bucharest: The Publishing House of the Romanian Academy. p. Chapter 17. ISBN 973-27-1457-3. 
1 2 3 4 American Cancer Society (2 March 2014). 
"Survival rates for childhood leukemia". ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 0-07-140235-7. ↑ Finding Cancer Statistics » Cancer Stat Fact Sheets »Chronic Lymphocytic Leukemia National Cancer Institute. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Patients with Chronic Myelogenous Leukemia Continue to Do Well on Imatinib at 5-Year Follow-Up Medscape Medical News 2006. ↑ Updated Results of Tyrosine Kinase Inhibitors in CML ASCO 2006 Conference Summaries. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1002/cncr.21447. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1309/93P4-2RNG-5XBG-3KBE. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 92-832-2411-6. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1002/ajh.24196. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1182/blood-2016-03-643544. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1182/blood-2016-10-695973. ↑ Reference list is found at image description page in Wikimedia Commons ↑ Clarke, RT; Van den Bruel, A; Bankhead, C; Mitchell, CD; Phillips, B; Thompson, MJ (October 2016). 
"Clinical presentation of childhood leukaemia: a systematic review and meta-analysis.". 
Archives of disease in childhood. 
101 (10): 894–901. 
PMID 27647842. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1038/leu.2015.258. 
1 2 3 4 5 6 [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 1-55009-111-5. 
1 2 [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 1-893441-36-9. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 0-8247-0170-4. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 0-7881-7189-5. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1002/pbc.24192. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1182/blood-2009-04-218503. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
ISSN 0950-9232. 
DOI: 10.1038/sj.onc.1206082. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 92-832-1280-0. ↑ "WHO | Electromagnetic fields and public health". 
Retrieved 18 February 2009. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 978-1-4051-3649-5. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1182/blood-2005-06-2395. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.bbmt.2008.10.022. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1182/blood-2006-08-042929. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
1 2 3 4 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1182/blood.V98.6.1721. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/S0140-6736(12)61728-0. 
1 2 3 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 9283204298. ↑ Amitay, EL; Keinan-Boker, L (1 June 2015). 
"Breastfeeding and Childhood Leukemia Incidence: A Meta-analysis and Systematic Review.". 
JAMA pediatrics. 
169 (6): e151025. 
PMID 26030516. doi:10.1001/jamapediatrics.2015.1025. 
1 2 3 "Leukemia Facts & Statistics." 
The Leukemia & Lymphoma Society. 
Retrieved 2 July 2009. ↑ Horner MJ, Ries LAG, Krapcho M, Neyman N, et al. (eds). 
"SEER Cancer Statistics Review, 1975–2006". 
Surveillance Epidemiology and End Results (SEER). 
Bethesda, MD: National Cancer Institute. 
Retrieved 3 November 2009. 
Table 1.4: Age-Adjusted SEER Incidence and U.S. Death Rates and 5-Year Relative Survival Rates By Primary Cancer Site, Sex and Time Period CS1 maint: Multiple names: authors list (link) 1 2 James G. Gurney, Malcolm A. Smith, Julie A. Ross (1999) Cancer Incidence and Survival among Children and Adolescents, United States SEER program 1975–1995, chapter on Leukemia Cancer Statistics Branch, National Cancer Institute, available online from the SEER web site ↑ Childhood Blood Cancers | The Leukemia & Lymphoma Society ↑ Facts 2012 from The Leukemia & Lymphoma Society ↑ "Leukaemia (all subtypes combined) statistics". 
Presná príčina vzniku leukémie nie je známa. 
Rôzne druhy leukémií môžu spôsobovať mať rôzne príčiny vychádzajúce z buď vrodených alebo vonkajších príčin. 
Medzi rizikové faktory patria fajčenie, ionizujúceho žiarenia, chemikálie (napr. benzén), predošlá liečba chemoterapiou, a downov syndróm.[4][3] Ľudia s rodinnou anamnézou leukémie majú vyššie riziko vzniku choroby.[3] Existujú štyri hlavné typy leukémie — akútna lymfoblastová leukémia (ALL), akútna myeloidná leukémia (AML), chronická lymfocytová leukémie (CLL) a chronická myeloidná leukémia (CML), okrem týchto poznáme aj ďalšie zriedkavejšie druhy.[3][9] Leukémie a lymfómy patria do širšej skupiny nádorov označovaných aj ako malignity krvotvorby a lymfatického systému, ktoré postihujú funkciu krvných elementov, kostnej drene a rôznych súčastí lymfatického systému.[10][11] 
Štyri hlavné druhy leukémie Typ buniek Akútna Chronické Lymfocytové leukémie (alebo "lymfoblastové") Akútne lymfoblastová leukémia (ALL) Chronická lymfoblastová leukémia (CLL) Myelogénne leukémie ("myeloidné" alebo "nelymfocytové") Akútne myelogénne leukémie (AML alebo myeloblastové) Chronické myelogénne leukémie (CML) 
Akútna lymfoblastová leukémia (ALL) je najčastejší typ leukémie u malých detí. 
Postihuje aj dospelých, najmä vo veku nad 65 rokov. 
Štandardná liečba zahŕňa chemoterapiu a rádioterapiu. 
Miera prežívania závisí od veku pacienta: 85% u detí a 50% dospelých. [13] Medzi jednotlivé podtypy patria prekurzorová B akútna lymfoblastová leukémia, prekurzorová T akútna lymfoblastová leukémia, Burkitová leukémia a akútna bifenotypová leukémia. 
Chronická lymfocytová leukémia (CLL) najviac postihuje dospelých starších ako 55 rokov. 
Vyskytuje sa aj u dospelých v nižšom veku, ale nikdy nepostihuje deti. 
Dve tretiny chorých s touto diagnózou tvoria muži. 
Pri 75% chorých je miera prežívania 5 rokov. [14] Prakticky je nevyliečiteľná, ale sú dostupné viaceré formy účinnej liečby. 
Jeden z podtypov je B-prolymfocytová leukémia - agresívnajšia forma tejto choroby. 
Akútna myelogénna leukémia (AML) sa vyskytuje viac u dospelých ako u detí a častejšie u mužov ako u žien. 
Lieči sa chemoterapiou, miera prežívania po piatich rokoch je 40%, s výnimkou akútnej promyelocytovej leukémie, kde je miera prežívania viac než 90%.[15] Podtypy AML zahŕňajú akútnu promyelocytovú leukémiu, akútnu myeloblastovú leukémiu a akútnu megakaryocytoblastovú leukémiu. 
Chronická myelogénna leukémia (CML) sa vyskytuje hlavne u dospelých, u detí sa vyskytuje veľmi zriedkavo. 
Na liečbu sa používa imatinib (Gleevec v Spojených štátoch, Glivec v Európe) alebo iné lieky.[16] Miera prežívania po piatich rokoch je 90%.[17][18] Jej podtypom je chronická myelomonocytová leukémia. 
Leukémia vlasatých buniek (HCL) sa niekedy považuje za podtyp chronickej lymfocytovej leukémie, ale do tejto kategórie úplne nepatrí. 
Asi 80% postihnutých sú dospelí muži. 
U detí neboli hlásené žiadne prípady. 
Aj keď sa nedá úplne vyliečiť, je liečiteľná a po nasadení terapie sa dá aktivita choroby významne ovplyvniť. 
Preto je miera prežívania po desiatich rokoch 96% až 100%.[19] T bunková prolymfocytová leukémia (T-PLL) je veľmi zriedkavá a agresívna leukémia postihujúca dospelých; o niečo viac mužov ako ženy.[20] Medzi zriedkavými leukémiami vychádzajúcimi z T buniek (takmer všetky ostatné leukémie zahŕňajú B bunky) je to najčastejší typ.[21] Je ťažko liečiteľná a medián prežívania sa odhaduje v mesiacoch. 
Veľká granulárna lymfocytová leukémia môže vychádzať rovnako ako leukémia vlasatých buniek z T alebo NK buniek. Výnimočne vychádza z B buniek, je to zriedkavá a indolentná (nie agresívna) leukémia.[22] Leukémia dospelých T-buniek je spôsobená ľudským T-lymfotropným vírusom (HTLV), čo je podobný vírus ako je HIV. 
Rovnako ako HIV, HTLV infikuje CD4 + T lymfocyty a replikuje sa v nich; na rozdiel od HIV ich však neničí. 
Namiesto toho infikované T-bunky robí HTLV nesmrteľnými, čo im dáva možnosť abnormálne deliť sa. 
Lymfotropný vírus ľudských T-buniek I a II (HTLV-I / II) je endemitský a vyskytuje sa len v určitých oblastiach sveta. 
Klonálne eozinofílie sú spôsobené získanými genetickými mutáciami v hematopoetických kmeňových bunkách, ktoré vedú alebo sú spojené s formou chronickej eozinofilnej leukémie alebo rôznych foriem myeloidných malignít, lymfoidných malignít, myelofibrózy alebo myelodysplastického syndrómu. 
Tieto formy klonálnej eozinofílie sú bežne spojené s eozinofíliou v krvi alebo v tkanivách.[23][24][25] 
Exorinné nádory 
Karcinóm (rakovina) pankreasu vzniká vtedy, keď sa bunky v pankrease, žľazovom orgáne za žalúdkom, začnú nekontrolovane množiť a formujú nádor. 
Rakovinové bunky sú agresívne a pomerne rýchlo vytvárajú ďalšie ložiská, takzvané metastázy, a napádajú iné časti tela. Existuje mnoho typov rakoviny pankreasu, no najčastejšie sa vyskytuje adenokarcinóm pankreasu. Predstavuje asi 85% prípadov. 
Adenokarcinóm vzniká v časti pankreasu, ktorýá produkuje tráviace enzýmy. 
Jedno až dve percentá prípadov rakoviny pankreasu sú neuroendokrinné nádory, ktoré vznikajú z buniek pankreasu zodpovedných sa produkciu hormónov. Tento typ rakoviny býva vo všeobecnosti menej agresívny ako adenokarcinóm pankreasu.[6] 
Medzi príznaky najrozšírenejšej formy rakoviny pankreasu patrí žltá pokožka, bolesti brucha alebo chrbta, nevysvetliteľné chudnutie, stolica svetlej farby, tmavý moč a strata chuti do jedla.[1] Počiatočné štádiá ochorenia sú zvyčajne bez príznakov, symptómy sa objavia až v pokročilom štádiu choroby.[1][2] V čase, keď sa určí diagnóza rakoviny pankreasu sa už choroba často šíri do iných častí tela.[6][11] 
Karcinóm (rakovina) pankreasu sa len zriedkavo vyskytne skôr, než vo veku 40 a viac rokov. Viac než polovica prípadov adenokarcinómu pankreasu sa vyskytne u ľudí starších ako 70 rokov.[2] Medzi rizikové faktory rakoviny pankreasu patrí fajčenie, obezita, diabetes, a niektoré zriedkavé genetické choroby.[2] Približne 25% prípadov sa spája s fajčením,[3] a 5-10% spôsobujú zdedené gény.[2] Rakovina pankreasu sa diagnostikuje kombináciou lekárskych zobrazovacích techníky, ako napríklad ultrazvuk alebo počítačová tomografia, krvnými testami a vyšetrením vzoriek tkaniva (biopsia).[3][4] Choroba sa delí na štádiá, od počiatočnej (I. štádium) až do záverečného (IV. štádium).[11] Systematický skríning obyvateľov nebol ako prevencia účinný.[12] 
Riziko vzniku rakoviny pankreasu je neižšie u nefajčiarov ako aj ľudí, ktorí si udržiavajú zdravú hmotnosť a obmedzujú konzumáciu červeného alebo spracovaného mäsa.[5] V prípade fajčiarov sa možnosť vzniku ochorenia znižuje, ak prestanú fajčiť. Trvá 20 rokov kým sa bývalý fajčiar vyrovná rizikovosťou zvyšku populácie.[6] Rakovina pankreasu môže byť liečená chirurgiu, rádioterapiu, chemoterapiu, paliatívnou starostlivosťou, alebo ich kombináciou. 
Možnosti liečby čiastočne vyplývajú zo štádia rakoviny. 
V prípade adenokarcinómu je jedinou možnosti liečby chirurgický zákrok,[11] operuje sa aj v prípadoch, kedy liečba nemá vysoký potenciál a zákrok by mohol zlepšiť kvalitu života pacienta.[1][11] Súčasťou liečby býva tlmenie bolesí a lieky na zlepšenie trávenia.[11] Počiatočná paliatívna starostlivosť sa odporúča aj pre pacientov smerujúcich k vyliečeniu.[13][14] 
V súčasnosti bojuje s rakovinou pankreasu približne 800 slovenských pacientov. Slovenská republika má druhý najvyšší výskyt aj úmrtnosť v Európe. Po diagnóze prežije 25% ľudí jeden rok a 5% žije päť rokov.[6][7] Pri diagnostike v raných štádiách rakoviny stúpa prognóza päťročného prežitia až o 20%.[18] Neuroendokrinné nádory majú lepšie výsledky, najmenej päť rokov od stanovenia diagnózy žije 65% pracientov, hoci prežitie sa značne líši v závislosti od typu nádoru.[6] 
Pankreas má viaceré funkcie, ktoré strážia endokrinné bunky v Langerhansových ostrovčekoch a sekrečné bunky. 
Karcinóm v zniknúť z týchto buniek a narušiť ich funkcie. 
Typy rakoviny pankreasu môžu byť rozdelené do dvoch všeobecných skupín. 
Prevažná väčšina prípadov (približne 99%) sa vyskytujú v exokrinnej časti pankreasu, ktorá produkuje tráviace enzýmy. 
Existuje niekoľko poddruhov rakoviny exokrinnej časti pankreasu, ale ich diagnostika a liečba býva podobná. 
Menšina nádorov, ktorá vzniká endokrinných (hormóny produkujúcich) tkanivách pankreasu majú rôzne klinické charakteristiky. 
Obe skupiny sa vyskytujú najmä (ale nie výlučne) u ľudí nad 40, a sú o niečo častejšie u mužov. Niektoré vzácne poddruhy rakoviny pankreasu sa však vyskytujú hlavne u žien alebo detí.[19][20] 
V skupine exokrinných nádorov dominuje adenocarcinóm (vo variáciách názvu sa môže objaviť prívlastok "invazívny" a "duktálny"). Ide o najbežnejší typ, ktorý predstavuje asi 85% všetkých typov rakoviny pankreasu.[2] Takmer všetky začínajú vo vývodoch pankreasu. Duktálny adenokarcinóm pankreasu sa často označuje skratkou PDAC.[21] , aj napriek napriek skutočnosti, že tkanivo, z ktorého vzniká – v epitely vývodov pankreasu – predstavuje menej ako 10% z bunkového objemu pankreasu.[22] Tento typ rakoviny vzniká vo vývodoch na sekréty (napríklad enzýmy a bikarbonát) pankreasu. 
Približne 60 až 70% adenokarcinómov sa vyskytujú v takzvanej hlave pankreasu.[2] 
Ďalším najčastejším typom rakoviny je karcinóm sekrečných buniek pankreasu. Vzniká acinar buniek karcinóm pankreasu, vzniká v zhluky buniek , ktoré produkujú tieto enzýmy a predstavuje 5% z insuficiencie pankreasu rakoviny.[23] Ako "fungovania", endokrinné nádory popísané nižšie, acinar karcinómy môžu spôsobiť viac-výrobu určitých molekúl, v tomto prípade tráviacich enzýmov, ktoré môžu spôsobiť príznaky, ako sú kožné vyrážky a bolesti kĺbov. 
1 2 3 4 5 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1056/NEJMra1404198. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3322/caac.21190. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1016/S0140-6736(10)62307-0. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 92-832-0429-8. 
1 2 . 
Dostupné online. 
See p. 4 for incidence estimates, and p. 19 for survival percentages. ↑ GBD 2015 Disease and Injury Incidence and Prevalence, Collaborators. 
(8 October 2016). 
"Global, regional, and national incidence, prevalence, and years lived with disability for 310 diseases and injuries, 1990-2015: a systematic analysis for the Global Burden of Disease Study 2015.". 
Lancet. 
388 (10053): 1545–1602. 
PMC 5055577 . 
PMID 27733282. doi:10.1016/S0140-6736(16)31678-6. 
1 2 GBD 2015 Mortality and Causes of Death, Collaborators. 
(8 October 2016). 
"Global, regional, and national life expectancy, all-cause mortality, and cause-specific mortality for 249 causes of death, 1980-2015: a systematic analysis for the Global Burden of Disease Study 2015.". 
Lancet. 
388 (10053): 1459–1544. 
PMID 27733281. doi:10.1016/s0140-6736(16)31012-1. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1136/bmj.e2476. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.6092/1590-8577/1663. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.bpg.2013.09.006. ↑ Pancreatic Cancer Research Fund, 2015 ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1080/13651820701883148. ↑ . 
Dostupné online. . 
The top three vary by gender, and include breast cancer for women and prostate cancer for men. 
1 2 . 
Dostupné online. 
"The highest cure rate occurs if the tumor is truly localized to the pancreas; however, this stage of disease accounts for less than 20% of cases. 
In cases with localized disease and small cancers (<2 cm) with no lymph node metastases and no extension beyond the capsule of the pancreas, complete surgical resection is associated with an actuarial five-year survival rate of 18% to 24%." ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 978-0-7637-8047-0. 
1 2 3 4 5 6 7 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1093/annonc/mds295. 
(Table 5 outlines the proposed TNM staging system for PanNETs.) ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 978-0-387-77497-8. 
1 2 [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 978-1-4511-0545-2. 
Online edition, with updates to 2014 1 2 3 [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 978-1-118-46871-5. 
1 2 3 . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1053/j.gastro.2013.01.073. 
1 2 3 The PanNET denomination is in line with WHO guidelines for the classification of tumors of the digestive system published in 2010. 
Historically, PanNETs have also been referred to by a variety of terms, and are still commonly called "pancreatic endocrine tumors". 
See: Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1097/MPA.0b013e3181ec124e. 
1 2 3 4 5 6 7 8 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1007/s11864-011-0172-2. ↑ The Medical Subject Headings indexing system refers to "islet cell carcinoma", which is subdivided into gastrinoma, glucagonoma, somatostatinoma and VIPoma. 
See: 2014 MeSH tree at "Pancreatic Neoplasms [C04.588.322.475]" 16 October 2014 1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 7 Parameter "periodikum" je povinný!. 
1 2 Alberts, SR; Goldberg, RM (2009). 
"Chapter 9: Gastrointestinal tract cancers". 
In Casciato, DA; Territo, MC. 
Manual of clinical oncology. 
Lippincott Williams & Wilkins. pp. 188–236. 
ISBN 978-0-7817-6884-9. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/S1470-2045(08)70337-1. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
See page 95 for citation regarding "... lesser degree of involvement of bones and brain and other anatomical sites." ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.4251/wjgo.v6.i10.381. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1093/annonc/mdr541. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.clinthera.2016.03.006. 
1 2 3 4 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3389/fphys.2014.00087. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1159/000210262. ↑ . 
Dostupné online. , p. 19, "Though evidence is still accumulating, consumption of red or processed meat, or meat cooked at very high temperatures, may slightly increase risk." ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1038/bjc.2011.585. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1007/s00268-008-9908-y. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
1 2 3 4 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1093/annonc/mds224. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1093/annonc/mdq165. 
1 2 3 "Staging of pancreatic cancer". 
American Cancer Society. 
11 June 2014. 
Retrieved 29 September 2014. 
1 2 [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 978-0-7817-6546-6. 
1 2 3 4 . 
Dostupné online. ↑ National Cancer Institute. 
Pancreatic Neuroendocrine Tumors (Islet Cell Tumors) Treatment (PDQ®) Incidence and Mortality ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.2174/138920211794520132. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1097/MED.0000000000000033. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1210/jc.2012-1230. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i32.11241. 
1 2 3 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i32.11230. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v17.i19.2365. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1002/14651858.CD010244.pub2. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1097/SLA.0b013e31823ac299. 
1 2 3 . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i39.14237. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i31.10740. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i28.9374. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1371/journal.pmed.1000267. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1245/s10434-014-4307-0. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3747/co.21.2006. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.canlet.2014.12.004. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i31.10790. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1002/14651858.CD009323.pub3. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1093/annonc/mdt239. 
1 2 3 Parameter "periodikum" je povinný!. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1586/17474124.2014.925799. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1159/000335587. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1159/000335591. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1159/000335597. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3978/j.issn.2305-5839.2013.03.01. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Everolimus Approved for Pancreatic Neuroendocrine Tumors The ASCO Post. 
May 15, 2011, Volume 2, Issue 8 ↑ National Cancer Institute. 
Cancer Drug Information. 
FDA Approval for Sunitinib Malate. 
Pancreatic Neuroendocrine Tumors ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.6092/1590-8577/2301. ↑ Text is available electronically (but may require free registration) See: [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 978-0-615-41824-7. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.clon.2011.12.003. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.4158/EP14373.RA. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1053/j.semnuclmed.2009.10.004. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.thorsurg.2014.04.005. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1007/s00280-014-2642-2. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1245/s10434-014-4145-0. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i30.10405. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1002/14651858.CD007519.pub2. ↑ . 
Dostupné online. , Table, p. 18, rates adjusted for normal life expectancy ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/S0140-6736(12)61728-0. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3322/canjclin.57.1.43. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ; "In 2010, in the UK, the lifetime risk of developing pancreatic cancer is 1 in 73 for men and 1 in 74 for women", noting "The lifetime risk ... has been calculated ... using the 'Current Probability' method; this is a different method used from most other cancer sites since the possibility of having more than one diagnosis of pancreatic cancer over the course of their lifetime is very low" ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1016/0002-9610(83)90286-6. 
1 2 3 4 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1111/j.1477-2574.2011.00305.x. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1097/01.sla.0000217673.04165.ea. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.surg.2012.05.022. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1093/jnci/djp182. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1038/nature11547. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/S1470-2045(08)70337-1. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1111/cge.12536. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3978/j.issn.2078-6891.2014.055. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.jss.2014.06.046. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.bpg.2013.11.011. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.currproblcancer.2013.10.002. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.ejso.2014.08.480. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1517/13543784.2014.933206. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
ISSN 1759-4774. 
DOI: 10.1038/nrclinonc.2016.119. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1093/annonc/mdu013. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i31.10825. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3390/cancers6042137. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.3748/wjg.v20.i32.11142. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.2147/OTT.S38111. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.ctrv.2013.04.004. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.2147/OV.S53858. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.2174/1381612820666140826154834. 
Štádiá 
Metastázy 
Rakovina štítnej žľazy je rakovina vznikajúca z folikulárnych alebo parafolikulárnych buniek štítnej žľazy . Tieto bunky vedú k obom dobre diferencovaným nádorom – papilárnej rakovine štítnej žľazy (PTC) a folikulárnej rakovine štítnej žľazy (FTC) – a anaplastickej rakovine štítnej žľazy (ATC), ktorej anaplastické bunky sú slabo diferencované. 
Druhý typ buniek, C, alebo parafolikulárna bunka, produkuje hormón calcitonin a je to bunka pôvodu pre medulárnu rakovinu štítnej žľazy (MTC).[1] 
Najviac efektívny postup pri agresívnej rakovine štítnej žľazy je chirurgické odstránenie štítnej žľazy (thyroidektómia), po ktorej nasleduje odstránenie zvyškov pomocou rádioaktívneho jódu , a TSH-supresná terapia. 
Chemoterapia alebo rádioterapia môže byť tiež použitá v prípadoch vzdialených metastáz alebo pokročilom štádiu rakoviny.[2] Miera prežitia v Spojených štátoch je päť rokov u 98.1% pacientov.[3] 
Mikrosnímok lymfatickej uzliny s papilárnym karcinómom štítnej žľazy. 
Prvým príznakom rakoviny štítnej žľazy je najčastejšie uzol na krku v oblasti štítnej žľazy.[4] Avšak mnohí dospelí majú malé uzlíky vo svojich štítnych žľazách, ale iba v menej ako 5% prípadov sa zistí, že ide o rakovinové uzlíky .[chýba zdroj] Niekedy je prvým príznakom zväčšená lymfatická uzlina. 
Neskoršie príznaky, ktoré môžu byť prítomné, sú bolesti v prednej oblasti krku a zmeny hlasu, čo je spôsobené zapojením rekurentného laryngeálneho nervu. 
Rakovina štítnej žľazy je zvyčajne nájdená u euthyroidného pacienta, ale príznaky hypertyreózy alebo hypotyreózy môžu súvisieť s veľkým alebo metastatickým dobre diferencovaným nádorom. 
Uzliny štítnej žľazy sú podozrivé najmä vtedy, ak sú nájdené u osôb vo veku do 20 rokov. 
Prítomnosť benígnych uzlín v tomto veku je menej pravdepodobná, a teda potenciál pre malignitu je omnoho väčší. 
Zhubné nádory štítnej žľazy sa pravdepodobne vzťahujú na rad environmentálnych a genetických predispozičných faktorov, ale pri určení ich príčiny prevláda neistota. 
Predpokladá sa, že hrá významnú úlohu environmentálna expozícia ionizujúcemu žiareniu tak z prírodných, ako aj umelých zdrojov a výrazne zvýšená miera rakoviny štítnej žľazy je u ľudí, vystavených mantlefield žiareniu pre lymfóm a u ľudí vystavených jódu-131 po jadrových katastrofách v Černobyle,[5] Fukushime, Kyshtyme a Windscale[6].[7] Tyreoiditída a iné ochorenia štítnej žľazy tiež predurčujú rakovinu štítnej žľazy.[8][6] 
Ku genetickým príčinám patrí mnohopočetná endokrinná neoplázia typu 2 , ktorá výrazne zvyšuje počet prípadov, najmä u zriedkavejšej medulárnej formy ochorenia.[9] 
Po zistení thyroidného uzla počas fyzikálneho vyšetrenia môže nastať odporúčanie k endokrinológovi alebo thyroidológovi. Najčastejšie sa vykonáva ultrazvuk na potvrdenie prítomnosti uzla a posúdenia stavu celej žľazy. 
Meranie hormónu stimulujúceho štítnu žľazu a anti-thyroidných protilátok pomôže rozhodnúť, či ide o funkčné ochorenie štítnej žľazy ako Hashimotova tyreoiditída, známa príčina benígnej nodulárnej strumy. Je potrebné meranie calcitonínom, aby sa vylúčila prítomnosť medulárnej rakoviny štítnej žľazy. 
Nakoniec, na dosiahnutie definitívnej diagnózy pred rozhodnutím o liečbe sa obyčajne vykonáva test aspiračnej cytológie s jemnými ihlami podľa Bethesda systému. 
U dospelých bez príznakov vyšetrenie na rakovinu štítnej žľazy nie je odporúčané.[11] 
Nádory štítnej žľazy môžu byť klasifikované podľa ich histopatologických vlastností.[12][13]Možno rozlíšiť tieto varianty (rozdelenie na rôzne podtypy môže ukázať regionálne rozdiely): 
Papillárna rakovina štítnej žľazy (75% až 85% prípadov[14]) – často v mladých žien – výborná prognóza. 
Môžu sa vyskytnúť aj u žien s rodinnou adenomatóznou polypózou a u pacientov s Cowdenovým syndrómom. 
Novo preklasifikovaný variant: neinvazívna folikulárna neoplazma štítnej žľazy s papiláram podobnými funkciami jadra je považovaná za indolentný nádor s obmedzeným biologickým potenciálom. 
Folikulárnu rakovinu štítnej žľazy (10% až 20% prípadov[14]) – občas vidieť u pacientov s Cowdenovým syndrómom Medulárna rakovina štítnej žľazy (5%[14] 8% prípadov) – rakovina parafolikulárnych, je často súčasťou mnohopočetnej endokrinnej neoplázie typu 2.[15] Slabo rozlíšená rakovina štítnej žľazy Anaplastická rakovina štítnej žľazy (menej ako 5% prípadov[14]), nie je citlivá na liečbu a môže spôsobiť symptómy tlaku. 
Ostatné Lymfóm štítnej žľazy Karcinóm dlaždicových buniek štítnej žľazy Sarkóm štítnej žľazy 
Folikulárne a papilárne typy môžu byť spoločne klasifikované ako "rozlíšená rakovina štítnej žľazy". Tieto typy majú priaznivejšiu prognózu ako medulárne a nerozlíšené typy. [17] 
Papilárny mikrokarcinóm je podtypom papilárnej rakoviny štítnej žľazy a je definovaný ako merajúci menej alebo rovnajúci sa 1 cm.[18] Najvyšší výskyt papilárneho mikrokarcinómu štítnej žľazy v pitevných vzorkách uviedol Harach et al. v roku 1985, ktorý zistil, že 36 zo 101 po sebe idúcich autopsií majú náhodný mikrokarcinóm.[19] Michael Pakdaman et al. zaznamenáva najvyšší výskyt v retrospektívnom chirurgicom rade na 49.9% z 860 prípadov.[20] Stratégie riadenia pre náhodné papilárne mikrokarcinómy na ultrazvukovom rozpätí (a potvrdené na FNAB) kolíšu od totálnej thyroidektómie s abláciou rádioaktívneho jódu až po samotné pozorovanie Harach et al. navrhuje používať termín "okultný papilárny nádor", aby pacienti netrpeli pri pomyslení, že majú rakovinu. 
Termín "okultný papilárny karcinóm" zaviedol ako prvý Woolner et al. r. 1960 pre opis papilárnych karcinómov ≤ 1.5 cm v priemere.[21] 
Určenie štádií rakoviny je proces stanovenia rozsahu vývoja rakoviny. 
TNM systém štádií sa zvyčajne používa na klasifikáciu štádií rakoviny, okrem rakoviny mozgu. 
Zistenie prípadných metastáz rakoviny štítnej žľazy možno robiť pomocou scintigrafie celého tela pomocou jódu-131.[22][23] 
Thyroidectómia a dissekcia centrálnej krčnej priehradky sú počiatočným krokom pri liečbe rakoviny štítnej žľazy vo väčšine prípadov.[4] Operáciu so zachovaním štítnej žľazy možno aplikovať v prípadoch, keď rakovina štítnej žľazy vykazuje nízku biologickú agresivitu (napr. dobre diferencovaná rakovina, žiadny dôkaz o metastázach v lymfatických uzlinách, nízky index MIB-1, žiadne veľké genetické zmeny, ako BRAF mutácie, RET/PTC preskupenia, p53 mutácie atď.) u pacientov mladších ako 45 rokov.[24], zatiaľčo sa neodporúča opatrná vyčkávacia stratégia pri žiadnych príznakoch založených na dôkazoch.[25] Opatrné vyčkávanie znižuje prehnanú diagnózu a predávkovanie liekmi pri rakovine štítnej žľazy u starých pacientov. 
Rádioaktívny Jód-131 sa používa u pacientov s papilárnou alebo folikulárnou rakovinou štítnej žľazy pre abláciu zvyškového tkaniva štítnej žľazy po operácii a liečbe rakoviny štítnej žľazy.[27] U pacientov s medulárnou, anaplastickou rakovinou, a u väčšiny rakovín Hurthleho buniek nemožno túto terapiu použiť.[4] 
Externé ožiarenie môže byť použité pri neresektovateľnej rakovine, keď sa rakovina po resekcii vráti, alebo na uľavenie bolesti pri metastáze v kostiach.[4] 
Sorafenib a sunitinib, schválené pre iné indikácie, sú sľubné pre rakovinu štítnej žľazy a sú používané pre niektorých pacientov, ktorí nespĺňajú požiadavky na klinické skúšanie.[28] Početné agenti sú vo fáze II klinických skúšok a XL184 začala fázu III skúšania.[28] 
Prognóza rakoviny štítnej žľazy súvisí s typom rakoviny a štádiom v čase diagnózy. 
Pre najčastejšiu formu rakoviny štítnej žľazy, papilárnu, je celková prognóza vynikajúca. 
V skutočnosti zvýšený výskyt papilárneho karcinómu štítnej žľazy v posledných rokoch je pravdepodobne spojený so zvýšenou a skoršou diagnózou. 
Na trend skoršej diagnózy možno pozerať dvoma spôsobmi. 
Prvý spôsob je ten, že mnoho z týchto druhov rakoviny je malých a nie je pravdepodobné, že sa vyvinú do agresívnych malígnych ochorení. Druhý pohľad je taký, že skoršia diagnóza odstráni tieto rakoviny v čase, keď nie je pravdepodobné, že sa rozšíria mimo štítnej žľazy, čím sa zlepšia dlhodobé vyhliadky pre pacienta. 
Nie je zhoda v súčasnosti na tom, či tento smerom k skoršej diagnóze je prospešný, alebo nepotrebný. 
Argument proti včasnej diagnóze a liečbe je založený na logike, že mnoho mnohých malých rakovín štítnej žľazy (väčšinou papilárna) nebude rásť alebo metastazovať. 
Toto hľadisko predpokladá, že prevažná väčšina rakovín štítnej žľazy je naddiagnostikovaná, (to jest, že nikdy nebude spôsobovať žiadne príznaky, choroby alebo smrť pacienta, aj keď sa s rakovinou nič neurobí). 
Okrem toho tieto naddiagnostikované prípady skresľujú štatistické údaje tým, že zamotajú klinicky významné prípady medzi zdanlivo neškodné rakoviny.[29] Rakovina štítnej žľazy je neuveriteľne bežná, pričom pitevné štúdie ľudií, umierajúcich z iných príčin ukazujú, že viac než jedna tretina starších ľudí má technicky rakovinu štítnej žľazyumierajú z iných príčin, ktoré ukazujú, že viac ako jedna tretina starších dospelých technicky má rakovinou štítnej žľazy, ktorá im vôbec neškodí.[29] Je ľahké zistiť uzlíky, ktoré by mohli byť rakovinové, jednoduchým pocitom, čo môže viesť k prediagnostikovaniu. tým, že pocit. Benígne (nerakovinové) uzlíky často existujú spolu s rakovinou. 
Niekedy objavíme benígne uzlíky, ale chirurgický zákrok odhalí aj náhodnú mLú RAKOVINU. y často súbežne s rakovinou štítnej žľazy, niekedy, to je benígne uzol, ktorý sa objavil, ale chirurgia odhaľuje náhodný malé rakovinou štítnej žľazy. 
Čoraz viac malých štítnej žľazy uzlíky sa objavil ako náhodné nálezy na zobrazovacie (CT, MRI, ultrazvuk) vykonáva na iný účel ; len veľmi málo z týchto ľudí s náhodou zistil, príznak-free štítnej žľazy, nádory, nikdy nebudú mať žiadne príznaky a liečba v takýchto pacientov má potenciál spôsobiť škodu na nich, a nie, aby im pomohol.[29][30] 
Rakovina štítnej žľazy je trikrát častejšia u žien ako u mužov, ale podľa Európskej štatistiky,[31] celková relatívna 5-ročná miera prežitia pre rakovinou štítnej žľazy je 85% žien a 74% pre mužov.[32] 
Tabuľka upozorňuje na niektoré problémy s rozhodovaním a prognózami pri rakovine štítnej žľazy. 
Aj keď existuje všeobecná zhoda, že štádium I alebo II papilárnej, folikulárnej alebo medulárnej rakoviny majú dobrú prognózu, nie je možné pri hodnotení malých rakovín štítnej žľazy určiť, ktoré z nich budú rásť a metastazovať, a ktoré nie. 
V dôsledku toho, ak raz bola stanovená diagnóza rakoviny štítnej žľazy (väčšinou pomocou jemných ihiel, je prirodzené, že sa vykoná celková thyroidektómia. 
Retrieved 7 October 2012. ↑ Perros, Petros; Boelaert, Kristien; Colley, Steve; Evans, Carol; Evans, Rhodri M; Gerrard BA, Georgina; Gilbert, Jackie; Harrison, Barney; Johnson, Sarah J; Giles, Thomas E; Moss, Laura; Lewington, Val; Newbold, Kate; Taylor, Judith; Thakker, Rajesh V; Watkinson, John; Williams, Graham R. 
(July 2014). 
"Guidelines for the management of thyroid cancer". 
Clinical Endocrinology. 
81: 1–122. doi:10.1111/cen.12515. 
1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1210/jc.2008-0923. 
1 2 3 [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 0-8070-2200-4. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1136/bmj.f5742. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 Numbers from EUROCARE, from Page 10 in: [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 3-540-22309-6. ↑ "FDA approves new treatment for rare form of thyroid cancer" (Press release). 
{{{Názov}}} Pozri aj Medicínsky portál 
Pozri aj 
Referencie 
Quasi-star (alebo hviezda čierna diera) je hypotetický typ extrémne masívnej hviezdy , ktoré možno existovala už veľmi skoro v dejinách Vesmíru. 
Na rozdiel od súčasných hviezd, ktoré sú zásobované jadrovou syntézou v ich jadrách, energia hviezdy quasi-star bude pochádzať z materiálov, ktoré spadajú do centrálnej čiernej diery.[1] 
U hviezdy Quasi-star je predpovedané, že sa vytvorí, keď jadro z veľkej protohviezdy spadne do čiernej diery počas jej tvorby a vonkajšie vrstvy hviezdy sú masívne dostatočné absorbovať výbuch energie, bez toho, aby boli odfúknuté preč (ako u súčasnej supernovy). 
Takáto hviezda bude musieť byť minimálne 1 000 slnečných hmotností. [1] Takéto veľké hviezdy sa mohli formovať len skoro v histórii Vesmíru keď pred vodíkom a héliom boli kontaminované ťažšie prvky, pozrite si časť Obyvateľstva III hviezdy. 
Akonáhle sa čierna diera vytvorila v jadre protohviezdy, bude pokračovať vo vytváraní veľkého množstva sálavých energií z prostredia ďalšieho hviezdneho materiálu. 
Táto energia by pôsobila proti sile gravitácie a vytvorila rovnováhu podobnú tej, ktorá podporuje moderné hviezdy založené na fúzii.[2] U quasi-star je predpovedané, že mala maximálnu životnosť približne 7 miliónov rokov,[3] po ktorej by sa jadrová čierna diera rozšírila na zhruba 1 000-10 000 slnečných hmotností.[1][2] Tieto stredne hmotné čierne diery boli navrhované ako pôvod modernej éry superhmotnej čiernej diery. 
Kvázi-hviezdy mali približné povrchové teploty obmedzené na cca 4 000 K (3 730 °C),[2] , ale s priemerom približne 10 miliárd kilometrov (66,85 au) alebo 7 187 krát priemeru Slnka, by každá z nich produkovala toľko svetla ako malé galaxie.[1] 
Kvazar Thorne-Żytkow objekt 
Porovnanie veľkosti quasi-star s niektorými známymi obrovskými hviezdami. 
Dokonca aj najväčšia známa hviezda UY Scuti je veľmi malá. 
1 2 3 4 Battersby, Stephen, "Biggest black holes may grow inside 'quasistars'", NewScientist.com news service, 29 November 2007. 
1 2 3 Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1111/j.1365-2966.2008.13344.x. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1051/0004-6361/201321949. 
KATTIVA je slovenská módna značka online obchod. 
Postupne boli robiť portfólia pridávané šperky. 
V odbo bola spustená súťaž "Kattiva hľadá talenty", vrámci ktorej sa hľadali mladí talentovaní šperkári. 
Víťazkou súťaže sa stala Petra Žilinská alias Jašika, ktorá získala dlhodobú spoluprácu tak značkou a navrhuje a vytvára kolekcie špeciálne pre značku Kattiva Trends. 
Na jar roku 2017 bol spustený prvý ročník súťaže "Face of KATTIVA", ktorý sa stretol s veľkým ohlasom. 
Víťazkou je novou tvárou značky sa stala Katka Lajcinová. 
Rómski civilisti v meste Asperg v Nemecku zoradení na deportáciu nemeckými orgánmi 22. mája 1940. 
Rómsky Holokaust, tiež známy ako Rómska genocída, Porajmos (Rómska výslovnosť: IPA: [pʰoɽajˈmos]), Pharrajimos ("Rezanie", "Trieštenie", "Ničenie"), alebo Samudaripen ("Hromadné usmrcovanie"), bol pokus Nacistického Nemecka a jeho spojencov o vyhladenie Rómskych ľudí v Európe počas druhej svetovej vojny. 
Za vlády Adolfa Hitlera bolo 26. novembra 1935 vydané doplnenie Norimberských zákonov, ktoré zaradilo Rómov do rovnakej kategórie ako Židov a definovalo ich ako "nepriateľov rasovo čistého štátu". 
To znamená, že v niektorých ohľadoch osud Rómov v Európe paralelné, že Židov.[1] Historici odhadujú, že nacisti a ich spolupracovníci zabili 220 000 až 500 000 Rómov, čo je asi štvrtina až polovica z menej ako 1 milióna všetkých Rómov v Európe v tom čase.[1] Ian Hancock udáva počet obetí až 1,5 milióna.[2] Západné Nemecko formálne uznalo genocídu Rómov v roku 1982.[3][4] V roku 2011 Poľsko stanovilo 2. august za deň pripomínania Rómskej genocídy.[5] 
1 2 3 4 . 
Dostupné online. 
1 2 , ISBN 1-4039-9927-9 ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 "OSCE human rights chief welcomes declaration of official Roma genocide remembrance day in Poland". 
16. ↑ Guri Hjeltnes: Den norske stat betalte Nazi-Tyskland for å transportere vekk norske rom, Dagbladet, 13 February 2015. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 0-231-11200-9. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Karanth, Dileep (2009). 
Nasledujúce údaje sú z príručky The Columbia Guide to the Holocaust a z on-line encyklopédie Holokaustu amerického múzea Holokaust Memorial Museum .[50][51] 
Krajina Rómska populácia, 1939 Obete - dolný odhad Obete - horný odhad Albánsko 20,000 ? ? 
Rakúsko 11,200 6,800 8,250 Belgicko 600 350 500 Bulharsko 80,000 0 0 Česko (Protektorát Čechy a Morava) 13,000 5,000 6,500 Estónsko 1,000 500 1,000 Francúzsko 40,000 15,150 15,150 Nemecko 20,000 15,000 15,000 Grécko ? 50 50 Maďarsko 100,000 1,000 28,000 Taliansko 25,000 1,000 1,000 Lotyšsko 5,000 1,500 2,500 Litva 1,000 500 1,000 Luxembursko 200 100 200 Holandsko 500 215 500 Poľsko 50,000 8,000 35,000 Rumunsko 300,000 19,000 36,000 Slovensko 80,000 400 10,000 Sovietsky zväz (hranice z 1939) 200,000 30,000 35,000 Juhoslávia 100,000 26,000 90,000 Celkom 947,500 130,565 285,650 
Alma Elizabeth Deutscher (narodená vo februári 2005 v Oxforde) je anglická hudobná skladateľka, klaviristka, huslistka a zázračné dieťa. 
V šiestich rokoch zložila prvú klavírnu sonátu, v siedmich svoju prvú významnejšiu kompozíciu, krátku operu The Sweeper of Dreams. 
V deviatich rokoch napísala husľový koncert, ktorý sama zahrala na premiére v roku 2015.[1] 
Vo desiatich rokoch skomponovala prvú operu bežnej dĺžky Cinderella (Popoluška), ktorá zažila svoju európsku premiéru 29. decembra 2016 pod dirigentom [[Zubinom Mehtom|Zubin Mehta]]. V júli 2017 mal premiéru jej prvý klavírny koncert. 
Rodičmi Almy Deutscher sú Janie Steen a izraelský lingvista Guy Deutscher.[5] 
Na klavíri začala hrať v dvoch rokoch, na husle v troch. 
Keď mala štyri, začala skladať a improvizovať na klavíri, v šiestich zapísala svoje prvé dielo – Klavírnu sonátu Es dur. 
V siedmich zložila krátku operu, v deviatich husľový koncert a v desiatich operu štandardnej dĺžky.[6][7] 
V interview z roku 2012 pre BBC Janie Steen povedala: „Keď mala tri, počula uspávanku od Richarda Straussa. Prišla za nami a spýtala sa: „Ako môže byť hudba tak prekrásna?“ Bola dojatá tou krásou.“[10] 
Prvýkrát sa v médiách objavila v roku 2012, krátko po tom, ako spisovateľ a komik Stephen Fry zdieľal jej YouTube kanál na Twitteri. 
Guy Deutscher a Fry sa poznali kvôli spoločnému zájmu v lingvistike. 
Deutscherovej kanál mal byť pôvodne určený len pre príbuzných. 
Jej otec povedal: „Potom Stephen Fry uvidel jej video a zdieľal ho na Twitteri, vďaka čomu sa k nemu dostali milióny divákov. 
Čoskoro prišli novinári a ďalej to šlo ako snehová guľa.“ Stephen Fry k linku k jednému videu napísal: „Neuveriteľné. Alma Deutscher hrá svoje vlastné skladby. 
Je to nový Mozart?“ (Simply mind-blowing: Alma Deutscher playing her own compositions. A new Mozart?“.[11] Na druhý deň rodinu navštívila televízia. 
Guy Deutscher hovoril o svojich obavách o Almu pre veľký záujem, ktorému je vystavená zo strany médií. Tvrdil, že rodina na taký záujem nebola pripravená a dodal, že za svoju najdôležitejšiu úlohu považuje dcéru ochrániť a uistiť sa, že prežije šťastné detstvo.[7] 
Vo väčšine kritických reakcií na Almu Deutscher je skladateľka vykreslená ako „zázračné dieťa“. 
Komentujúc pohľad verejnosti na zázračné deti a ich tvorbu, Deutscherová povedala: „Chcem, aby moju hudbu brali vážne... niekedy je to však trocha ťažké, som totiž len malé dievčatko.“ [16] 
Nedávne reakcie sa zamerali na jej kompozície a vystúpenia. 
V reakcii na svetovú premiéru jej klavírneho koncertu pri príležitosti otvorenia Carinthian Summer Music Festival v Rakúsku v júli 2017, ktorý zaznel spolu s jej husľovým koncertom (Alma bola v oboch prípadoch hlavná sólistka)[30], rakúsky denník Kronen Zeitung dal recenzii titulok: „Lietajúce prsty, veľkolepá hudba“ a označil koncert za „triumf kreativity, či už jej živý a bohato zdobený Husľový koncert č. 1 g mol, alebo jej očarujúci a do detailov prepracovaný Klavírny koncert Es dur: obe diela plné sýtych a mocných tónov, s ktorými toto (stále) dieťa vytvára hudobné zázraky.“[31] 
Pre Guardian dirigent Simon Rattle prehlásil, že bol dievčinou „absolútne uchvátený“[32]. V interview pre BBC Rádio v januári 2017, Rattle povedal: „Žijeme v čase, kedy Británii patrí najviac talentovaných žijúcich skladateľov, od Harrisona Birtwistlea, ktorý prekročil 80, po Almu Deutscher, ktorá má 11.“[33] Pre denník Daily Telegraph o nej klavirista a dirigent Daniel Barenboim povedal: „Všetko, čo sa nedá naučiť, sa jej naučiť podarilo.“[26] V interview pre rakúsky denník Der Standard v novembri 2016 dirigent Zubin Mehta opísal Almu ako génia[34] a v Rakúskej televízii ju nazval jedným z najväčších žijúcich talentov.[35] 
Skladateľ Jorg Widmann ju nazval neobyčajným fenoménom, a dodal, že v živote sa nestretol s podobným talentom.[36] 
Klavirista a pedagóg Arie Vardi takto opísal jeho prvé stretnutie s Almou: „Vykreslil mi ju ako zázračné dieťa, väčšinou som však k tomuto termínu skeptický, skeptický k ľudom, ktorí ho udeľujú aj k ľuďom, ktorým je udelený... Avšak od momentu, keď som ju stretol a pozdravila sa mi „Ahoj“, nemohol som sa do nej nezamilovať...“ 
Nemecká huslistka Anne-Sophie Mutter napísala, že „je neuveriteľné, čo táto dievčina dokázala na husliach, klavíri, i v svojich kompozíciách. 
Jej hudobný cit a sila výrazu sú v takomto veku dôkazom výnimočného talentu.“[37] 
Skladateľ a muzikológ Ron Weidberg povedal o Deutscherovej melódiách: „To najdôležitejšie z Alminho talentu spočíva v dokonalom prepojení jej vnútorného sveta s melódiami, ktoré vytvára, ktorých krása vyplýva práve z toho, že pramenia z tohto vnútorného sveta. 
Len málo skladateľov je schopných prísť s melódiou, ktorá sa okamžite vryje do pamäti všetkým, čo ju začujú. 
Alma je jednou z tohto mála, a práve z toho vyplýva naša istota, že aj keď my ako ľudia budeme podliehať zmene, tieto melódie s nami ostanú.“[38] 
V januári 2017, krátko po premiére Deutscherovej opery Cinderella vo Viedni, sa vo viedenskom denníku Der Standard objavil článok s názvom „Alma a nebezpečná láska k melódii“. Článok vyjadroval nádej, že Almiina melodická hudba by mohla napomôcť k zmene prevládajúcich postojov v súčasnej klasickej hudbe a vniesť nový život do sveta opery tým, že ju opäť privedie k melódii.[39] Autor článku, Robert Schediwy, poukázal na nadšenie, s ktorým verejnosť prijala Deutscherovej Cinderellu, a vyhlásil, že ľudia by sa do opery zamilovali, aj keby ju zložil 40-ročný muž, pretože je plná melódií. 
Na druhej strane Schediwy vyjadril strach, že ak Deutscherovej nespútaná láska k melódii pretrvá aj do vyššieho veku a verejnosť bude naďalej milovať jej dielo, odpoveď hudobných kritikov nemusí byť priaznivá. 
Jej lásku k melódii by mohli označiť za hrozbu a obviniť ju z anachronizmu, kultúrneho populizmu a hudobnej menejcennosti. 
Jednako len Schediwy vyjadruje nádej, že Deutscherovej láska k melódii pomôže vniesť nový život do sveta opery, dnes často označovaného za mŕtvy, a znova doňho priviesť širšiu verejnosť. 
Vo februári 2017 sa Alma Deutscher sama vyjadrila o svojom štýle, o láske k melódii a hudobnej estetike. 
Povedala, že niektorí pred ňou vyjadrili názor, že v dvadsiatom prvom storočí by sa nemali skladať pekné melódie, že hudba má odrážať komplexnosť a ohavnosť moderného sveta. „Ja si ale myslím, že títo ľudia sú trocha zmätení. 
Ak je svet taký škaredý, aký má význam robiť ho ešte škaredším škaredou hudbou?“[40] Následne citovala už spomenutú uspávanku od Richarda Straussa ako inšpiráciu písať krásnu hudbu.[10] V júli 2017, keď sa jej v rozhovore pre Der Standard opýtali, aké sú jej nádeje do ďalších desiatich rokov, povedala: „...ale najlepšie by bolo, keby mi ľudia prestali hovoriť, čo je povolené a čo zakázané skladať v dvadsiatom prvom storočí. 
Dúfam, že prestanú rátať moje disonancie, a že o desať rokov nebude zločinom chcieť skladať krásnu hudbu.“[41] 
Almu Deutscher opakovane prirovnávajú k Mozartovi, aj keď ona prirovnanie odmieta, tvrdiac, že „ak by som len znova napísala to, čo Mozart, výsledok by bol nudný. 
Chcem byť Alma, nie Mozart.“[26] Aj jej rodina prirovnanie odmieta. Otec povedal, že „v ľudskej histórii bol len jeden Mozart“, a že nechce, aby sa jeho dcéra cítila zaťažená bremenom porovnávania s inými skladateľmi.[7][29][42] Za svoje hudobné idoly Alma Deutscher považuje Mozarta, Schuberta, a Čajkovského. 
Klavírna sonáta Es dur, vek 6[58] Andante pre husle a klavír, vek 6[59] Rondino (trio) Es dur pre husle, violu a klavír, vek 7[55] The Sweeper of Dreams (opera), vek 7[60] Dejstvo pre sláčikové kvarteto A dur, vek 7[61] Sonáta pre violu a klavír c mol (1. dejstvo), vek 8[62] Rondo G dur pre sláčikové kvarteto, vek 8[63] "Noc pred Vianocami", pieseň na slová C. Moora, vek 8[64] Dve skladby z Cinderelly: "Ak verím v lásku", a "Snenie", vek 8[65] Sonáta pre husle a klavír (prvé dejstvo), vek 8[66] Trio pre husle, violu a klavír, vek 9[67] Koncert pre husle a orchester G dur, vek 9[1] Tanec morských panien, pre symfonický orchester, vek 9[68] Popoluška (Cinderella), opera, vek 10[3] Klavírny koncert Es dur, vek 11[69] 
Kritika 
Prirovnanie k Mozartovi 
Pôvod 
Dielo 
Alma Elizabeth Deutscher Narodenie február 2005 Oxford Bydlisko Dorking, Anglicko Profesia skladateľka, klaviristka, huslistka Rodičia Guy Deutscher, Janie Steen Biografický portál 
Podľa jej otca už v dvoch rokoch dokázala pomenovať tóny na klavíri. „Na jej tretie narodeniny som jej kúpil maličké husle. 
Bola tak nadšená, že sme sa rozhodli nájsť jej učiteľa. 
Menej než rok nato už hrala [[Händelove|Georg Friedrich Händel]] sonáty.“[8][9] 
Retrieved 27 November 2015. ↑ Newspaper report on Carinthian Summer opening concert, Retrieved 23 July 2017 ↑ Kronen Zeitung 18 July 2017, Retrieved 23 July 2017 ↑ Alma Deutscher, the 10-year-old who is making the music world listen, Retrieved 05 Feb 2016. ↑ "BBC - Radio 4 Front Row - Conductor Simon Rattle, artist Luba...". z 2017-01-17. (en-GB) ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ [Impressionen, Mitteilungen der Anne-Sophie Mutter Stiftung, 35,|date = 1 July 2016, page 4] ↑ . 
Dostupné online. ↑ Dr Ron Weidberg, composer and musicologist, on Alma's compositions, Retrieved 20 Jan 2016. ↑ m.b.H., STANDARD Verlagsgesellschaft, "Alma und die gefährliche Liebe zur Melodie", derStandard.at. z 2017-01-25. ↑ "Why music should be beautiful",. 
Retrieved 01 March 2017. ↑ "Interview in Der Standard, July 2017", Retrieved 23 July 2017. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ Alma Deutscher's YouTube Channel. 
"Alma a nebezpečná láska k melódii" 
Hurts je anglické synthpop duo, ktoré v roku 2009 založili Adam Anderson a Theo Hutchcraft. 
Ich prvé dva albumy, Happiness a Exile, sa umiestnili v prvej desiatke v Spojenom Kráľovstve, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Poľsku a Fínsku. 
Anderson (narodený 14. mája 1984 v Manchestri) a Hutchcraft (narodený 30. augusta 1986 v Richmonde) sa stretli pred nočným klubom na 42nd Street v Manchestri v novembri 2005, keď sa ich priatelia začali biť.[chýba zdroj] Príliš opití, aby sa pripojili, začali diskutovať o hudbe; uvedomili si, že majú podobný vkus a rozhodli sa založiť kapelu. 
V marci 2006 založili svoju prvú kapelu Bureau, pozostávajúcu z piatich členov. 
Prvý koncert odohrali v máji na The Music Box v Manchestri a boli krátko podpísaní pod nezávislým labelom High Voltage Sounds.[1] V novembri vydali svoj prvý dvojsingel "After Midnight"/"Dollhouse", ktorý sa stal singlom týždňa na Xfm.[2] V roku 2007 sa Bureau rozpadli. Hutchcraft a Anderson založili kapelu Daggers. 
Podpísali sa pod label Fandango a v októbri vydali ďalší dvojsingel "Money"/"Magazine", ktorý bol nominovaný na Popjustice £20 Music Prize.[3] 
V priebehu roku 2008 Daggers začali spolupracovať s producentami Biffom Stannardom a Richardom X, ale po septembrovom katastrofálnom vystúpení v Londýne, sa Theo a Adam vrátili do Manchestru, aby pouvažovali o budúcnosti kapely. 
Nahrali spolu baladu s názvom "Unspoken" a hneď si uvedomili, že to bol zvuk, ktorý chcú rozvíjať ako duo. 
Po informovaní zvyšku kapely išli na krátku prestávku do Verony v Taliansku, kde objavili hudobný žáner nazvaný "Disco Lento".[4] Daggers sa rozpadli 30. januára 2009.[5] 
Už ako Hurts, natočili amatérske hudobné video pre pieseň "Wonderful Life" s tanečníčkou, ktorá reagovala na inzerát umiestnený na pošte v Manchestri.[6] 21. apríla 2009 ho nahrali na svoj YouTube kanál a video sa rýchlo stalo virálnym. 
Má viac ako 36 miliónov pozretí. 
V júli sa podpísali pod dcérsku spoločnosť Sony, RCA Records, ktorú prevádzkuje ich starý priateľ Biff Stannard.[7][8][9] 
Vystúpenie v Miláne, 24. októbra 2010. 
Po úspechu v gréckom rádiu boli Hurts pozvaní vystúpiť 15. júna na udeľovaní MAD Video Music Awards v Aténach pred 11 000 ľuďmi.[7] Taktiež v júni nahrala Kylie Minogue vokály do piesne "Devotion", ktorá sa mala objaviť na ich albume. 
Hurts nahrali vystúpenie s jej hitom "Confide In Me", pre webovú stránku novín The Sun [17] a zaradili ju do setlistu ich koncertov. 
Kylie neskôr opätovala ich kompliment tým, že vystúpila s piesňou "Wonderful Life" v Radio 1's Live Lounge. 
Cez leto Hurts vystupovali na niekoľkých hudobných festivaloch, napríklad na V Festivale a T in the Park v Spojenom Kráľovstve, Pukkelpope v Belgicku a SWR3 New Pop Festivale v Nemecku. 
6. augusta bola pieseň "Wonderful Life" vydaná v Nemecku a dosiahla na 2. priečku v German Singles Chart. 
23. augusta bola vydaná v UK, kde dosiahla 21. miesto a tak sa stala ich prvým UK top 40 hitom. 
Album Happiness bol nahrávaný v Sunshine Dance Studios v Manchestri a v Pellerin v Gothenburgu s producentom Jonasom Quantom, bol vydaný 6. septembra a umiestnil sa na 4. mieste v UK Albums Chart. 
V prvom týždni predaja sa predalo 25 000 kópií a to ho urobil najrýchlejšie predávaným debutovým albumom v roku 2010.[18] 
V októbri Hurts uskutočnili svoju prvé UK turné, ktoré prebehlo v Brightone, Leeds, Glasgowe, Manchestri, Birminghame, Bristole a v Londýne. 
Ich tretí UK singel "Stay" bol vydaný v novembri a dosiahol 50. miesto v rebríčku. 
Medzitým, v Nemecku, sa "Wonderful Life" stal platinovým pre predaj prevyšujúci 500 000 kópií a boli ocenení cenou BAMBI cenu za Best International Newcomer. 
Boli nominovaní aj na MTV Europe Music Awards v Best Push Artist kategórii. 
Hurts ukončili rok 2010 ako predskokani Scissor Sisters na ich UK turné v decembri a vydali vianočný singel "All I Want For Christmas Is New Year's Day" zadarmo na stiahnutie na iTunes. 
Vo februári 2011 sa Happiness opätovne vyšplhal do UK Top 30 albums chart po ich druhom celoštátnom turné, niekoľkých televíznych vystúpeniach, vrátane vystúpenia v The Graham Norton Show a Hurts vyhrali ocenenie Best New Band na NME Awards, ktoré sa konalo 23. februára a kde sa tiež vystúpili s piesňou "Wonderful Life". 
Štvrtý singel z albumu, "Sunday", bol vydaný v UK 27. februára a dosiahol 57. priečku, zatiaľ čo druhý singel "Stay" dosiahol 3. priečku v Nemecku. 
V marci boli ocenení za Best International Newcomer na ECHO Awards v Nemecku. 
9. mája bol v UK vydaný piaty singel "Illuminated" a do hitparády vstúpil na 159. mieste, hoci už v septembri 2010 dosiahol 68. miesto. 
26. júna Theo a Adam vystúpili na John Peel stage na Glastonbury Festivale a ich kompletné vystúpenie bolo vysielané na BBC Red Button. 
Čitatelia hudobného magazínu NME zvolili ich vystúpenie za najlepšie na festivale a dali ich tak pred headlinerov festivalu U2, Coldplay a Beyoncé.[19] Hurts boli neskôr v tom istom časopise zvolení za Kapelu roka. 
V júni 2011 predstavili remix skladby "Lonely Lisa" francúzského speváka Mylènea Farmera. 
7. októbra bol "Blood, Tears & Gold" vydaný ako tretí singel v Nemecku a vyšplhal sa na 39. miesto rebríčka. 31. októbra vydali Deluxe CD/DVD edíciu albumu Happiness. 
V Nemecku sa predalo 400 000 kópií a album sa tak stal dvojplatinovým. 
V Spojenom Kráľovstve sa predalo 150 000 kópií a strávil rok na UK Top 200 albums chart. 
V októbri 2011 Hurts uskutočnili svoje prvé európske turné. Vystúpili na Ukrajine, v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Litve, Estónsku, Fínsku, Rusku, Bielorusku, Srbsku, Chorvátsku, Taliansku, Grécku, Rakúsku, Švajčiarsku, Macedónsku a UK.[20] V rozhovoroch povedali, že po dokončení tour plánujú začať písať a nahrávať piesne pre ich druhý album, ale že to môže byť ťažšie ako pri ich prvom albume.[21] 4. novembra 2011 Hurts hrali posledné vystúpenie ich "Happiness Tour" v Brixton Academy , kde sa k nim pri piesňach "Devotion" and "Confide in Me" pripojila aj Kylie Minogue.[22] Hurts potvrdili viac festivalov na leto 2012. 
V roku 2012 hrali na Summerwell Festivale v Rumunsku (11. augusta), Open Air Zofingen v Švajčiarsku (12. augusta) a Pildyk Friends Festivale v Litva (14. augusta). 
Vystúpenie na Pori Jazz vo Fínsku v roku 2014. 
V septembri 2012 Hurts potvrdili, že nahrávanie ich ďalšieho albumu je v plnom prúde s producentom Jonasom Quantom.[23] .Exile bol k dispozícii 11. marca 2013. Video-teaser na iTunes obsahoval nový track z Exilu s názvom "The Road", ktorý bol 14. decembra 2012 vydaný na YouTube. 
Na jeseň 2013 bolo video nominované na UK Music Video Awards ako Najlepšia Hudobná Reklama.[24] 
Hlavný singel z albumu, "Miracle", mal premiéru na BBC Radio 1 4. januára 2013. 
Hudobné video réžírované Chrisom Turnerom bolo nahraté na YouTube 4. februára, ale krátko potom bolo natrvalo odstánené. 
Natočil sa druhý videoklip a 28. februára bol nahratý na YouTube. 
Singel dosiahol 23. miesto v Nemecku a 120. miesto v UK. Ako singel bol vydaný 11. marca 2013. 
23. februára bolo potvrdené, že Elton John pomohol pri nahrávaní skladby "Help" pre ich nový album.[25] Exile bol vydaný 8. marca 2013 a dosiahol 10. miesto v desiatich krajinách po celom svete, 3. miesto v Nemecku a 9. miesto v UK. 
20. mája bola ako druhý singel vydaná pieseň "Blind", následne 21. júla bol vydaný tretí singel "Somebody to Die For". 
K vydaniu "Somebody to Die For," patrili cover verzie "Ohne Dich" od nemeckej kapely Selig. 
Kapela pokračovala v ich Exile Tour po celej Európe v októbri a novembri 2013 a marci 2014. 
The Night Work Tour — Scissor Sisters Tour (2010) [31] 
2012-2015: Exile 
Hurts Hurts v marci 2014 Základné informácie Popis umelca Kapela Rodné meno Manchester, Spojené kráľovstvo Pôsobenie Manchester, Spojené Kráľovstvo Žáner * Synthpop new wave soft rock Roky pôsob. 2009–súčasnosť Vydavateľstvá * Major Label RCA Columbia Records Webstránka informationhurts.com Členovia skupiny: Adam Anderson Theo Hutchcraft 
Hurts na vystúpení Michalsky's StyleNite na Berlin Fashion Week, január 2010 
Theo a Adam sa rozhodli, že nebudú robiť žiadne koncerty, kým nebudú mať dostatok piesní. Začali nahrávať dema na Myspace a 27. júla 2009 boli menovaní kapelou dňa podľa The Guardian.[10] Vďaka mnohopočetným hraniam piesne "Wonderful Life" na BBC Radio 1, boli 9. decembra pozvaní do rádio šou Huwa Stephensa, kde vystúpili s piesňami "Illuminated" a "Silver Lining".[12] 
V roku 2010 sa v ankete Sound of 2010 umiestnili štvrtí, hneď za Ellie Goulding, Marinou and the Diamonds a Delphic.[13] 7. januára mala premiéru skladba "Blood, Tears & Gold" v "Hottest Record in the World" Zanea Lowea[14] a ďalšie hudobné video vydali o tri dni neskôr. 
Ich úplne prvý koncert ako Hurts sa uskutočnil 22. januára na Michalsky Stylenite v Berlíne, 22. februára bol nasledovaný koncertom v Kostole sv. Filipa v Salforde.[15] Nasledovali koncerty v Wiltons Music Hall v Londýne a v Berlíne a Kolíne nad Rýnom v Nemecku. 
V marci bol "Wonderful Life" vydaný do rádií v rôznych európskych územiach; ako manažér Matt Vines vysvetlil Music Weeku, cieľom bolo začať súčasne v celej Európe a Ázii. 
Počas jari sa singel stal rádio hitom v Dánsku, na Cypre a v Rusku. 
10. marca mal v šou Huwa Stephensa na BBC Radio 1 premiéru ich prvý UK singel "Bether Than Love".[16]Pieseň dosiahla 50. miesto v UK Singles Chart. 
V máji 2015 Hurts vydali nový singel s názvom "Some Kind of Heaven".[26] Bol produkovaný Jonasom Quantom.[27] 15. júna oznámili prostredníctvom svojej Facebook stránky názov pripravovaného albumu. 
Surrender bol vydaný 9. októbra 2015. 
6. októbra 2015 Hurts vydali hudobné video k piesni "Wish" réžírované Bryanom Adamsom. 
V máji 2017 oznámili, že ich štvrtý štúdiový album bude vydaný 29. septembra.[28] 
NME Radar Tour (2010)[29] Happiness Tour (2010-2012) Exile Tour (2013-2015) Art on Ice Tour (2014)[30] Surrender Tour (2016) Desire Tour (2017) 
Ako predskokani 
Retrieved 30 August 2011. ↑ "Hottest Record - Hurts - Blood Tears & Gold". 
Zane Lowe's Hottest Records blog. 
BBC. 
Retrieved 30 August 2011. ↑ "Hurts live: HIGHLY AMAZING". 
Popjustice. 
23 February 2010. 
Retrieved 30 August 2011. ↑ "Radio 1 Programmes - Huw Stephens, James Yuill and Hurts exclusives!". 
BBC. 
15 March 2010. 
Retrieved 30 August 2011. ↑ "Hurts spread the word". 
The Sun. 
London. 
24 August 2010. 
Retrieved 30 August 2011. ↑ "'Happiness' fastest selling debut by a band in the UK this year!". 
Hurts blog. 
Myspace. 
13 September 2010. 
Retrieved 30 August 2011. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Gordon Smart, , "Elton John to feature on Hurts track Showbiz Bizarre", The Sun, 2013-02-23. z 2013-02-23. ↑ https://www.youtube.com/watch?v=djEanDvYEhQ ↑ "Hurts: Band Announce One-Off Intimate Headline Show At London's Scala". 
2009-2012: Happiness 
2015–súčasnosť: Surrender a Desire 
Ocenenia a nominácie 
Diskografia 
Theo David Hutchcraft[1] (*30. augusta 1986) je anglický spevák a skladateľ, známy ako spevák z synthpop duo Hurts. 
V roku 2007 sa Bureau rozpadli. Hutchcraft a Anderson založili kapelu Daggers. 
Podpísali sa pod label Fandango a v októbri vydali ďalší dvojsingel „Money“/„Magazine“, ktorý bol nominovaný na Popjustice £20 Music Prize.[4] v V priebehu roku 2008 Daggers začali spolupracovať s producentmi Biffom Stannardom a Richardom X, ale po septembrovom katastrofálnom vystúpení v Londýne, sa Theo a Adam vrátili do Manchestru, aby pouvažovali o budúcnosti kapely. 
Nahrali spolu baladu s názvom „Unspoken“ a hneď si uvedomili, že to bol zvuk, ktorý chcú rozvíjať ako duo. 
Po informovaní zvyšku kapely išli na krátku prestávku do Verony v Taliansku, kde objavili hudobný žáner nazvaný „Disco Lento“.[5] V januári 2009 Daggers oznámili na svojom Myspace rozpad kapely. 
Vystúpenie v Miláne, október 2010 
Už ako Hurts, natočili amatérske hudobné video pre pieseň „Wonderful Life“ s tanečníčkou, ktorá reagovala na inzerát umiestnený na pošte v Manchestri. V apríli 2009 ho nahrali na svoj YouTube kanál a video sa rýchlo stalo virálnym. 
Malo viac ako 21 miliónov pozretí na YouTube a to ho dostalo do top 200 najviac sledovaných videí. 
V roku 2010 sa v ankete Sound of 2010 umiestnili štvrtí. Skladba „Blood, Tears & Gold“ mala premiéru v „Hottest Record in the World“ Zanea Lowea[13]. Ich úplne prvý koncert ako Hurts sa uskutočnil 22. januára na Michalsky Stylenite v Berlíne, 22. februára bol nasledovaný koncertom v kostole sv. Filipa v Salforde, kde vystúpili s ôsmimi piesňami.[14] Nasledovali koncerty v Wiltons Music Hall v Londýne a v Berlíne a Kolíne nad Rýnom v Nemecku. 
Po úspechu v gréckom rádiu boli Hurts pozvaní vystúpiť 15. júna na udeľovaní MAD Video Music Awards v Aténach pred 11 000 ľuďmi. 
Taktiež v júni nahrala Kylie Minogue vokály do piesne „Devotion“, ktorá sa mala objaviť na ich albume. 
Hurts nahrali vystúpenie s jej hitom „Confide In Me“, pre webovú stránku novín The Sun a zaradili ju do setlistu ich koncertov. 
Kylie neskôr opätovala ich kompliment tým, že vystúpila s piesňou „Wonderful Life“ v Radio 1's Live Lounge. 
Ich debutový album Happiness bol vydaný v septembri 2010, dosiahol Top 10 v 12 európskych krajinách a predalo sa cez 1 milión kópií po celom svete. [12] Happiness dosiahol 4. miesto v UK Albums Chart. Za prvý týždeň predaja sa predalo až 25 000 kópií, čo ho urobilo najpredávanejším debutovým albumom kapely v roku 2010. 
Hutchcraft a Adam Anderson sa stretli pred nočným klubom v roku 2005, zatiaľ čo sa ich priatelia bili. Príliš opití, aby sa pripojili, začali diskutovať o hudbe; uvedomili si, že majú podobný vkus a rozhodli sa založiť kapelu. 
Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov si vymenili hudbu a texty cez e-mail a v marci 2006 založili Bureau. Prvý koncert odohrali v máji na The Music Box v Manchestri a boli krátko podpísaní pod nezávislým labelom High Voltage Sounds.[2] V novembri vydali svoj prvý dvojsingel „After Midnight“/„Dollhouse“, ktorý sa stal singlom týždňa na Xfm.[3] 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Hurts (2009–súčasnosť) 
Bureau a Daggers (2005-2008) 
Diskografia 
Selsun Blue je značka šampónu proti lupinám, ktorý vyrába farmaceutická firma Sanofi. 
Šampón vyvinula spoločnosť Abbott Laboratories, ktorá ho mnoho desaťročí vyrábala. 
V roku 2002 predala túto značku aj výrobu firme Chattem. 
Chattem bol odkúpený spoločnosťou Sanofi v roku 2010. Selsun Blue sa predáva ako účinnejšia alternatíva k vedúcej značke na trhu Head & Shoulders.[1] 
Selsun Blue obsahuje 1% sulfidu seleničitého, čo tvorí jeho aktívnu zložku.[2] (Slovo "Selsun" vzniklo z anglického spojenia selenium sulfide + n). 
Chattem oznámil, že 1. novembra 2005, uvedie na trh nové produkty pod značkou Selsun Salón. 
Tieto obsahujú učinnú látku zinc pyrithione, čo je iná zložka ako má Selsun Blue. Šampóny s látkou zinc pyrithione majú na trhu ďaleko väčšie zastúpenie. 
Ďalšie aktívne zložky, ako je kyselina salicylová a mnoho prírodných látok sa nachádza v rôznych verziách šampónu značky Selsun Blue. 
Selsun Blue je na Slovensko dovážaný firmou EKI spol. s r.o. a je možné ho kúpiť v lekárňach po celom Slovensku. 
Oficiálna stránka 
V roku 2011 sa značka Selsun Blue pozostávala z 15 jednotiek (SKU) rozložených na dva segmenty značiek Naturals a Base. 
Séria produktov Naturals obsahuje kyselinu salicylovú ako aktívnu zložku, okrem toho 8 zvlhčovacých a rastlinných látok plus vitamíny B5 a E. Kyselina salicylová je keratolytické činidlo, ktoré pomáha pri odlupovaní buniek.[3] Produkty Base pozostávajú zo šiestich typov, s liečivým mentolom, 2 v 1, produkt na normálne až mastné vlasy, na suchú svrbivú pokožku na hlave, ktorú šampón zvlhčuje, ďalej šampón s hĺbkovým čistením a s mikro korálkami.[4] Prvé štyri typy obsahujú aktívnu zložku sulfidu seleničitého, o ktorom sa preukázalo, že pôsobí proti vytváraniu rôznych húb. 
Súčasne zmierňuje svrbenie a odlupovanie pokožky hlavy a odstraňuje suché šupinaté častice, ktoré sa bežne označujú ako lupiny alebo seborea. 
Sulfid seleničitý sa tiež používa na liečbu tinea versicolor alebo plesňovej infekcie kože.[5] 
Šampón s hĺbkovým čistením (Deep Cleansing), bol uvedený na trh firmou Chattem v Januári 2011. 
Je v ňom pridaná kyselina salicylová, ako aktívna zložka a mikročastice na hĺbkové čistenie. 
Res. 
9 (2): 152–6. 
PMID 7014286. ↑ Moore, Shelley. 
"Active Ingredients in Selsun Blue". 
Livestrong.com. 
Demand Media, Inc. 
Retrieved 27 June 2013. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Lupiny vznikajú odlupovaním odumretých kožných buniek z pokožky hlavy.[1] Keď kožné bunky odumrú, malé množstvo odlupovania je prirodzené; asi 487 000 buniek/cm2 sa normálne uvoľní po umytí šampónom.[2] Niektorí ľudia však majú nezvyčajne veľké množstvo lupín, buď chronicky alebo v dôsledku určitých spúšťačov až do 800 000 buniek/cm2, čo môže byť sprevádzané sčervenaním a podráždením pokožky hlavy. 
Lupiny sú častou chorobou pokožky hlavy, ktorá postihuje takmer polovicu populácie po puberte. Nezáleží na pohlaví a rase. 
Často sú sprevádzané svrbením. 
Bolo preukázané, že keratinocyty zohrávajú kľúčovú úlohu v imunitnom systéme proti tvorbe lupín. Rozsah tvorby lupín sa môže meniť v závislosti od sezóny. 
Často sa zhoršuje v zime.[2] Lupiny sa málokedy vyskytujú pred pubertou, najakútnejšie bývajú vo veku okolo dvadsiatych rokov, a postupne ustupujú s pribúdajúcim vekom.[3] Vo väčšine prípadov lupiny môžu byť liečené špeciálnymi šampónmi. 
Nie je však známy žiadny liek, ktorý by ich vyliečil natrvalo.[4] 
Tí, ktorí sú postihnutí lupinami, môžu zažívať problémy v spoločnosti a rovnako môžu trpieť zníženým sebavedomím. Liečba je preto dôležitá aj z psychologických aj z fyziologických dôvodov.[5] 
Typické lupiny. 
Lupiny môžu mať niekoľko príčin. Najčastejšou je suchá pokožka hlavy.[8] Nasleduje seboroická dermatitída, zriedkavé alebo príliš časté umývanie hlavy, psoriáza, ekzém, citlivosť na vlasové výrobky, kvasinky a huby.[8] 
Epidermálna vrstva sa neustále obnovuje a kožné bunky vychádzajú postupne na povrch, kde nakoniec odumrú a časom odpadnú. 
Väčšinou, sú tieto šupinky kože príliš malé na to, aby boli viditeľné. 
U niektorých ľudí sa z rôznych dôvodov zrýchli obnova kožných buniek na hlave a obmieňajú sa behom 2-7 dní, zatiaľ čo bežná obmena je jeden mesiac. 
Veľké množstvo odumretých kožných buniek sa spája do zhlukov pomocou tuku a vytvoria biele, či šedé lupiny v podobe vločiek. 
Tieto je možné vidieť vo vlasoch, prípadne na oblečení. 
Kožným olejom, ktorý je označovaný ako mazový olej.[10] Metabolické produkty z mikroorganizmov, ktoré žijú na koži (najčastejšie huba Malassezia).[11][12][13][14][15] Individuálna citlivosť a alergie. 
Staršia literatúra uvádza, že príčinou lupín je huba Malassezia furfur (predtým známa ako Pityrosporum ovale). 
Tento druh sa však prirodzene vyskytuje na povrchu kože všetkých ľudí. V roku 2007 bolo zistené, že hubou, ktorá spôsobuje lupiny je Malassezia globosa,[17] ktorá sa živí triglyceridmi, ktoré sú prítomné v maze na pokožke hlavy. Vedľajší produkt tejto huby je kyselina olejová. 
U tých čo mali lupiny bol výskyt Malassezie o 1,5 až 2-krát väčší.[2] Olejová kyselina preniká do vrchnej vrstvy pokožky, stratum corneum, a u citlivých ľudí vyvoláva zápalové reakcie, ktoré narušujú homeostázu a pravidelnú obmenu kožných buniek.[13] 
Pri seboroickej dermatitíde sa často objavujú začervenanie a svrbenie nie len na pokožke hlavy, ale aj okolo záhybov oblasti nosa a obočia. 
Väčšinou vznikajú suché, hrubé, vločky pozostávajúce z veľkých, striebristých šupín. 
Sčervenanie môže byť dôsledkom zápalu, ktorý môže sprevádzať teplo, bolesť, a opuch. 
Seboroická dermatitída 
Lupina Klasifikácia MKCH-10 11911 ([ odkaz]) Klinický obraz Postihnutý systém Dermatológia Pozri aj Medicínsky portál 
Príznaky lupín sú svrbenie pokožky hlavy a malé vločky vo vlasoch.[6] Rovnako sa môžu objaviť červené a mastné škvrny na pokožke hlavy.[7] 
Výskumom bolo preukázané, že lupiny môžu byť spôsobené tromi hlavnými príčinami:[9] 
Podľa výskumu z roku 2016, baktérie (najmä Propionibacterium a Staphylococcus) majú väčší vplyv na vytváranie lupín ako huby. 
Počet baktérii na pokožke hlavy je ovplyvnený vlhkosťou a množstvom mazu.[16] 
Retrieved 2010-04-30. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1111/j.1467-2494.2006.00326.x. ↑ Pierard-Franchimont C, Hermanns JF, Degreef H, Pierard GE. 
Lupiny 
Gróf Emil Dessewffy (staršie: Dessewffy de Csernek et Tarkeő; 24. február 1814, Prešov – 28. január 1866, Bratislava) bol uhorský konzervatívny politik, vodca Konzervatívnej Strany, ktorý pôsobil ako Predseda Uhorskej akadémie vied od roku 1855 až do svojej smrti. 
Budapešť: Hornyánszky. 
Emil Dessewffy Emil Dessewffy, maľba od Miklósa Barabása Narodenie 24. február 1814Šablóna:Birth date Prešov Úmrtie 28. január 1866(1866-01-28) (vek 51 rokov) Bratislava Zamestnanie uhorský politik Biografický portál 
Podieľal sa na Uhorskej revolúcii z roku 1848, ktorá slúži ako pomocník generálporučíka Jozefa Bema. 
Po porážke žil v emigrácie. 
Vrátil sa v roku 1865. 
Stal sa županom (comes) Gemersko-Malohontskej stolice. 
Bol členom Uhorského snemu. 
Andrássy bol nositeľom rádu Zlatého Rúna. 
Aladár Andráši Biografický portál 
Gróf Aladár Andráši (staršie: Andrássy de Csíkszentkirály et Krasznahorka; február 17, 1827 – apríl 2, 1903) bol uhorský vojak a politik. 
Jeho otcom bol gróf Karol Andráši (1792 – 1845) a matkou grófka Etela Sapáriová z Murskej Soboty (maď. Szápáry de Muraszombat; 1798 – 1876). 
Jeho mladším bratom bol Július Andráši - uhorský premiér a Minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska a Emanuel Andráši - uhorský maliar, karikaturista, zberateľ, cestovateľ, politik. 
Jeho manželkou bola barónka Leontina Wenckheim de Wenckheim (1841–1921). 
Andrássy Aladár rövid életrajza (po maďarsky) 
Aladár Andráši 
Externé odkazy 
Rodina 
Grófka Etelka (Adelhaid) Sapáriová ( staršie: Szapáry de Szapár, Muraszombat et Széchy-Sziget) (September 26, 1798 – 10. novembra 1876) bola uhorská šľachtičná, členka starého šľachtického rodu Szapáry. 
Bola druhorodená dcéra Grófa Petra Sapáriho a grófky Júlie Čákiovej. 
Vydala sa za grófa Karola Andrášiho v Betliari v roku 1809. 
Mali štyri deti: 
Kornélia (1820-1836) Emanuel (1821-1891): manželkou bola Grófka Gabriella Pálffy de Erdőd (1833-1914) Július (1823-1890): premiér Uhorska, Minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska, jeho manželkou bola Grófka Katarína Kendefiová de Malomvíz Aladár (1827-1903): jeho manželka bola Barónka Leontina Wenckheim de Wenckheim (1841-1921). 
Etelka Sapáriová Biografický portál 
Etelka Szapáriová sa zdržiavala na hrade Letenye, postavenom jej otcom Petrom Szapári. 
Kaštieľ sa stal majetkom Andrášiovcov ako súčasť jej vena. 
Dnes funguje ako komunitné centrum. 
Etelka je pochovaný v Andášiovskom mauzóleu v Trebišove. 
Jej sarkofág spočíva v krypte, ktorá je už zapečatená.[1] 
Genealogy.EU. 
Etelka Sapáriová 
Externé odkazy 
Zdroje 
Gróf Emanuel Andráši de Csíkszentkirály et Krasznahorka (staršie: Andrássy; 3. marec 1821 – 23. apríl 1891) bol uhorský maliar, karikaturista, zberateľ, cestovateľ, politik. 
Bol členom Uhorskej akadémie Vied. 
Pôsobil ako zástupca v Uhorskom sneme, od roku 1881 do roku 1891. 
Podieľal sa na Uhorskej revolúcii z roku 1848. 
Po porážke žil v emigrácii, v tom čase cestoval po Ázii (najmä Čína a India). 
Po návrate mal veľké zásluhy na regulácii rieky Tisa. 
Stal sa županom (comes) Gemersko-Malohontskej a Zemplínskej župy. 
Jeho rodičia boli gróf Karol Andráši - politik a grófka Etelka Szapáry. 
Jeho mladším bratom bol Július Andráši - uhorský premiér a Minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska. 
Jeho manželkou bola grófka Gabriella Pálffy de Erdőd (1833-1914). 
Retrieved 2011-04-23. Cite web URL http://www.avorospostakocsi.hu/2010/05/26/egy-gyujtemeny-titkai-%E2%80%93-a-betleri-andrassy-kastely-kepei/ Title Egy gyűjtemény titkai – a betléri Andrássy kastély képei Last name Beatrix Basics Publisher Vörös Postakocsi Language Hungarian URL access date 2011-04-23 Cite web URL http://www.avorospostakocsi.hu/2010/05/26/egy-gyujtemeny-titkai-%E2%80%93-a-betleri-andrassy-kastely-kepei/ Title Egy gyűjtemény titkai – a betléri Andrássy kastély képei Last name Beatrix Basics Publisher Vörös Postakocsi Language Hungarian URL access date 2011-04-23 
Emanuel Andráši Narodenie 3. marec 1821 Košice, Uhorsko Úmrtie 23 apríl 1891(1891-04-23) (vek 70) Gorizia, Rakúsko-Uhorsko Národnosť uhorská Profesia maliar, politik Manželka Gabriella Pálffy Biografický portál 
Emanuel Andráši 
Gróf Karol Andrássy de Csíkszentkirály és Krasznahorkai (staršie: Andrássy; 29. február 1792 – 22. august 1845) bol maďarský politik, vyslanec Gemersko-Malohontskej stolice v Uhorskom sneme v rokoch 1839 a 1844. 
Jeho rodičmi boli gróf Jozef Andráši, vojenský dôstojník a grófka Walburga Csáky de Körösszeg et Adorján. 
Jeho manželkou bola grófka Etelka Sapáriová de Szapár, Muraszombat et Széchy-Sziget s ktorou sa oženil v roku 1809 v Betliari. 
Mali štyri deti: 
Rodina 
Karol Andráši Biografický portál 
Kornélia (1820-1836) Emanuel (1821-1891): manželkou bola grófka Gabriela Pálfiová (1833-1914) Július (1823-1890): premiér Uhorska, minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska, jeho manželkou bola grófka Katarína Kendefiová Aladár (1827-1903): jeho manželka bola Barónka Leontina Wenckheim de Wenckheim (1841-1921). 
Genealogy.EU. 
Karol Andráši 
Dielo 
Externé odkazy 
Štefan Andráši Narodenie 1650 Úmrtie 1720 Biografický portál 
Barón Štefan Andráši (staršie: Andrássy de Csíkszentkirály et Krasznahorka ; 1650 – 1720) bol kurucký generál a šľachtic, príslušník rodu Andrássyovcov. 
Bol prívržencom Imricha Tököliho v osemdesiatych rokoch 17teho storočia, neskôr Františka II. Rákóciho v novembri 1703 počas Rákociho stavovského povstania. 
Stal sa veliteľom kuruckej armády v oblasti medzi Dunajom a Tisaou . 
Andráši sa podieľal na bitke pri Győrvári v dňoch 6. až 7. júna 1706. 
Stal generálom Dolného Uhorska na jeseň 1707. 
Kapituloval pred cisárskym generálom Löffelholzom počas obliehania Levoče 13. februára 1710. 
Neskôr sa pripojil k rakúskej armáde (stal sa "Labancom"). 
Založil rodovú vetvu v Betliari (de Betlér) kde vybudoval aj rodinné sídlo. 
Jeho mladším bratom bol Juraj Andráši-kurucký generál, zakladateľ monockej vetvy (de Monok) rodu. 
Štefan Andráši (generál) 
Grófka Irma Sztáray de Sztára et Nagymihály (10. júla 1863 Staré, Uhorsko - 3. septembra 1940, Sobrance, Slovenská republika) bola poslednou dvornou dámou rakúskej cisárovnej Alžbety . 
Grófka bola jedinou spoločníčkou cisárovnej, keď bola zavraždená. 
Životopis a pôvod 
Dňa 10. júla 1863 sa v kaštieli v Starom narodila Irma Sztáray. Pokrstená bola 11. júla 1863 v rímskokatolíckom kostole v Starom. V krstnom liste je uvedená ako Amália Jozefína. 
Jej rodičmi boli Viktor Stáray de Sztára et Nagymihály (1823 – 1879) dedič majetkov panstva Staré a Mária Török de Szendrõ, ktorá tiež pochádzal z grófskej rodiny [1] . Manželia žili v Starom a tu sa im narodilo sedem detí: Eugen (1855 – 1904), Štefan (1858 – 1896), Šarlota (1859 Staré – 1941), Alexander (1862 – 1948), Irma (1863 – 1940),Etelka (1865 – 1866) a Alžbeta (1873 – ?). 
Irma Sztáray pochádzala zo starianskej vetvy grófskeho rodu Sztáray. Zakladateľa tejto vetvy bol jej prastarý otec Ján Filip Sztáray (1739 – 1815), užský župan a tajný cisársko-kráľovsky radca. Príbuzným jeho manželky Barbory Migazzi bol viedenský arcibiskup a kardinál Krištof Migazzi. 
K potomkom Jána Filipa a Barbory Migazzi patrili napríklad syn Krištof Sztáray (zaslúžil sa pozdvihnutie Sobraneckých kúpeľov medzi najznámejšie kúpele v Uhorsku), syn Imrich (olomoucký kanonik a prepošt), vnuk Ján Nepomuk Waldstein (rodák z Vinného, významná postava Uhorských dejín, člen akadémie vied, amatérsky maliar a zberateľ historických diel). Grófka sprevádzala cisárovnú počas posledných štyroch rokov, od roku 1894 do roku 1898, na svojich cestách do Uhorska, Talianska, Švajčiarska, Alžírska a Grécka. Jej spomienky Aus den letzten Jahren der Kaiserin Elisabeth, ktoré napísala mnoho rokov po smrti cisárovnej Alžbety, boli publikované v nemčine a sú cenným zdrojom, ktorý poskytuje podrobný pohľad na posledné roky života cisárovnej. 
11.4, August 2008, Eurohistory, Arturo Beéche, East Richmond Heights, CA - U.S.A.) Referencie 
Na konci 20. storočia sa manželské obrady párov rovnakého pohlavia bez právneho uznania stali čoraz bežnejšie. 
Prvý zákon ustanovuje manželstvo ľudí rovnakého pohlavia v modernej dobe bol prijatý v roku 2001 v Holandsku. 
Od 1. októbra 2017 je manželstvo rovnakého pohlavia právne uznané (celoštátne alebo v niektorých častiach) v nasledujúcich krajinách: Argentína, Belgicko, Brazília, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Írsko, Juhoafrická republika, Kanada, Kolumbia, Luxembursko, Malta, Mexiko,[poznámka 1] Nemecko, Nový Zéland,[pozn 3] Nórsko, Portugalsko, Spojené Kráľovstvo, Spojené Štáty, Španielsko, Švédsko a Uruguaj. 
Verejné mienky ukazujú nárast podpory pre právne uznanie manželstva rovnakého pohlavia v severnej a južnej Amerike, Austrálii a väčšine Európy.[2][3][4] 
██ Marriage open to same-sex couples ██ Recognized when performed in certain other jurisdictions ██ Government/court legalized or announced intention to legalize marriage ██ Civil unions/domestic partnerships ██ Government/court announced intention to legalize civil unions ██ Unregistered cohabitation ██ Same-sex unions not legally recognized Legenda 1 1 2 border 002255 2 1 2 border Marriage open to same-sex couples Add more fields 
1 2 "Taiwan's top court rules in favour of same-sex marriage", BBC News, 2017-05-24. z 2017-05-24. (en-GB) ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ See . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ Gross, Aeyal, "Why Gay Marriage Isn't Coming to Israel Any Time Soon", Haaretz Online, 30 June 2015. z 29 December 2015. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Taylor, Pamela K. (31 July 2009). 
"Marriage: Both Civil and Religious". 
The Washington Post. 
Retrieved 15 July 2014. ↑ Smith, Susan K. (30 July 2009). 
"Marriage a Civil Right, not Sacred Rite". 
The Washington Post. 
Retrieved 20 September 2012. ↑ "Decision in Perry v. 
Schwarzenegger" (PDF). 
Retrieved 6 August 2010. ↑ Handbook of Gay, Lesbian, Bisexual, and Transgender Administration and Policy — Page 13, Wallace Swan – 2004 ↑ Messner, Thomas (29 July 2011). 
Manželstvo rovnakého pohlavia (tiež známe ako homosexuálne manželstvo) je manželstvo medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, a to v sekulárnom, či náboženskom kontexte. Pojmom rovnosť manželstva sa myslí právna rovnocennosť manželstva rovnakého a opačného pohlavia. 
Manželstvo rovnakého pohlavia 
OpenBazaar je open source projekt, ktorý realizuje víziu decentralizovaného trhoviska.[1] Ako platobnú menu používa Bitcoin. 
InterPlanetary File System (IPFS) je protokol určený na ukladanie a zdieľanie súborov decentralizovaným spôsobom.[2] IPFS je protokol, v ktorom sa údaje adresujú obsahom. Všetky počítače v IPFS sieti spolu tvoria distribuovaný súborový systém. 
IPFS je open-source projekt vyvíjaný už od roku 2014 v Protocol Labs s pomocou open-source komunity.[3] Protokol pôvodne navrhol Juan Benet.[4] 
Redaktor:Zaijo/InterPlanetary File System 
IPFS Úvodné video IPFS stránka Protokol Labs 
Boží služobník Carlo Acutis (3. Mája 1991 - 12. októbra 2006) bol mladý taliansky rímsko-katolík.[2] Známy je tým, že dokumentoval Eucharistické zázraky z celého sveta a publikoval ich na webovej stránke, ktorú sám vytvoril v mesiacoch pred smrťou na leukémiu.[3][2] Bol známy svojou veselosťou a počítačovými zručnosťami, ale aj útou k Eucharistii, ktorá sa stala hlavnou témou jeho života.[4] 
Už krátko po jeho smrti začali sa ozývať hlasy za jeho blahorečnie a získal titul služobník boží. [2][5] 
Jeho rodičia pracovali v Londýne, ale krátko po narodení Carla sa presťahovali do Milána.[2] Modlieval sa ruženec, týždenne sa spovedal a pri každej sv. omši sa modlil pred svätostánkom. 
Vedelo sa o ňom, že má veľký záujem o počítače.[4][2] Školské roky prežil v Miláne pod vedením Jezuitov v Inštitúte Leva XIII. 
Za vzor mu slúžili túto svätci: 
Svätý František z Assisi Sv. 
František a Hyacinta Marto (v jeho dobe blahoslavených hyacinty a františka stále) Svätý Dominik Savio Svätý Aloisius Gonzaga Svätý Tarzícius Svätá Bernadeta Soubirousová[2] 
Carlo Acutis sa narodil v Londýne v roku 1991 rodičom Andrea Acutis a Antonia Salzano.[4] 
Ekologická modernizácia je filozofia v sociálnych vedách, ktorá má za to, že ekonomike prospieva enviromentálne smerovanie. 
V posledných desaťročiach si získala zvýšenú pozornosť vedcov a politikov. 
Ide o analytický prístup, no zároveň aj o politickú stratégiu a enviromentálny diskurz. (Hajer, 1995). 
Ekologická modernizácia sa objavila na začiatku 80. rokov 20. storočia v rámci skupiny vedcov na Výzkumnom centre pre sociálne vedy pri Free University v Berlíne, medzi nimi boli Joseph Huber, Martin Jänicke a Udo E. Simonis. 
Iní doboví autori rovnako objavovali podobné myšlienky, napr. ako Arthur H. Rosenfeld, Amory Lovins, Donald Huisingh, René Kemp, alebo Ernst Ulrich von Weizsäcker. 
Ďalšie významné príspevky boli uskutočne autormi ako Arthur P. J. Mol, Gert Spaargaren a David A Sonnenfeld (Mol a Sonnenfeld, 2000; Mol, 2001). 
Jeden zo základných predpokladov ekologickej modernizácie sa týka enviromentálnej readaptcie ekonomického rastu a industriálneho rozvoja. Na základe osvietenej sebeckosti smie byť ekonomika a ekológia priaznivo spojená: Environmentálna produktivita, t. j. produktívne využívanie prírodných zdrojov a prostriedkov životného prostredia (vzduch, voda, pôda, ekosystémov), môže byť zdrojom budúceho rastu a rozvoja rovnako ako produktivita práce a produktivita kapitálu. 
Toto zahŕňa zvýšenie efektívity využívania energie a zdrojov, no zároveň aj inováciu výrobkov a výrobných procesov, ako napríklad manažment životného prostredia, trvalo udržateľný dodávateľský reťazec, čisté technológie a náhrada škodlivých látok v produktoch. Radikálne inovácie v týchto oblastiach môžu nielen znížiť množstvo použitých surovín a vyprodukovaných emisií, ale rovnako aj zvýšiť kvalitu a/alebo štruktúru priemyselného metabolizmu. 
Existujú rôzne chápanie rozsahu ekologickej modernizácie, teda či ide len o technologicko-priemyselný pokrok a s ním súvisiace aspekty politiky a ekonomiky, a taktiež do akej miery zahŕňa aj kultúrne prvky (ekologická modernizácia mysle, hodnotová orientácia a postoje, správanie a životný štýl). 
Podobne, určitý názorový pluralizmus sa javí v tom či by sa ekologická modernizácia musela spoľahnúť predovšetkým na vlády, alebo trhy a podnikateľov, alebo na občianskú spoločnosť, alebo nejaký druh viacúrovňovej vlády, ktorá kombinuje troch spomínaných aktérov. 
Niektorí vedci vyslovene odkazujú na všeobecnú teóriu modernizácie, ako aj na nemarxistickú teóriu svetového zriadenia. 
V konečnom dôsledku však existuje všeobecná zhoda v tom, že ekologická modernizácia bude nutne viesť k inovatívnym štrukturálnym zmenám. 
Preto sa výskum ešte stále viac zameriava na environmentálne inovácie alebo ekologické inovácie a vzájomné pôsobenie rôznych spoločenských faktorov (vedecké, ekonomické, inštitucionálne, právne, politické, kultúrne), ktoré podporujú alebo bránia daným inováciám (Klemmer et al., 1999; Huber, 2004, Weber a Hemmelskamp, 2005, Olsthoorn a Wieczorek, 2006). 
Ekologická modernizácia zdieľa rad funkcií so susednými, prekrývajúcimi sa prístupmi. 
Medzi najdôležitejšie patr 
koncepcia trvalo udržateľného rozvoja prístup priemyselného metabolizmu (Ayres a Simonis, 1994) koncept priemyselnej ekológie (Socolow, 1994). 
Kritici tvrdia, že ekologická modernizácia nedokáže ochrániť životné prostredie a nepomôže zmeniť impulzy v kapitalistickom ekonomickom spôsobe výroby (pozri kapitalizmus), ktorý nevyhnutne vedie k degradácii životného prostredia (Foster, 2002). 
Ako taká je označovaná ako len forma "greenwashingu". 
Kritici rovnako pochybujú, či samotný technologický pokrok môže dosiahnuť zachovanie zdrojov a lepšiu ochranu životného prostredia, najmä v prípade, že je ponechaný na samoregulaciu samotných podnikov (York and Rosa, 2003). 
Napríklad mnohé zo spomínaných technologických vylepšení sú už v súčasnosti dotupné, ale nie sú zďaleka široko využívané. 
Produkt alebo výrobný proces, ktorý je najviac šetrný k životnému prostrediu (a zároveň je často aj ten najúčinnejší z hospodárskeho hľadiska), nie je vždy ten, ktorý podniky automaticky zvolia (napr. vodík alebo biopalivo vs. ropa). 
Navyše niektorí kritici tvrdia, že ekologická modernizácia nenapráva hrubé neprávosti, ktoré sa páchajú v kapitalistickom systéme, ako napríklad environmentálnu diskrimináciu - kde ľudia s nízkymi príjmami nesú neúmerné bremeno environmentálnych škôd, ako znečistenie, a navyše nemajú prístup k enviromentálnym benefitom ako je napr. odstraňovanie nezamestnanosti (Bullard, 1993, Gleeson and Low, 1999, Harvey, 1996) - enviromentálna diskriminácia sa tiež označuje ako problematika asymetrického rozloženia environmentálnych zdrojov a služieb (Everett & Neu, 2000). 
Okrem toho sa zdá, že táto teória má obmedzenú celosvetovú účinnosť a uplatňuje sa v prvom rade v krajinách kde vznikla - Nemecko a Holandsko a rozvojového sveta sa dotýka iba okrajovo(Fisher and Freudenburg, 2001). 
Pravdepodobne najzávažnejšia kritika však spočíva v tom, že ekologická modernizácia sa zakladá na pojmoch "udržateľný rast", ktorý v skutočnosti nie je možný, pretože rast so sebou prináša nevyhnutné konzumáciu prírodného a ľudského kapitálu, za rastúcu cenu pre ekosystémy a spoločnosť. 
Ekologická modernizácia, jej efektívnosť a uplatniteľnosť, silné stránky a obmedzenia zostávujú dynamickou a spornou oblasťou výskumu environmentálnych sociálnych vied a politického diskurzu aj na začiatku 21. storočia. 
Beck, U., 1999, World Risk Society, Cambridge, UK, Polity Press, ISBN 0-7456-2221-6. 
Braungart, M., and McDonough, W., 2002, Cradle to Cradle. 
Remaking the way we make things, New York, N.Y., North Point Press. 
Citácia periodika + Translate field + Translate field + Translate field + Translate field + Translate field + Translate field + Translate field + Translate field + Translate field doi priezvisko priezvisko autora meno meno autora odkaz na autora ak existuje o autorovi článok na Wikipédii, zadajte názov článku o ňom priezvisko2 priezvisko prípadného druhého autora meno2 meno prípadného druhého autora odkaz na autora2 názov článku o prípadnom druhom autorovi priezvisko3 priezvisko prípadného tretieho autora meno3 meno prípadného tretieho autora odkaz na autora3 názov článku o prípadnom treťom autorovi spoluautori "et al." alebo "ai." alebo "a kol." (bodka na konci je povinná) titul názov článku periodikum názov periodika (časopisu, novín) odkaz na periodikum názov článku o periodiku vo Wikipédii vydavateľ vydavateľ periodika miesto miesto vydania dátum dátum vydania v tvare RRRR-MM-DD ročník ročník v štýle číslovanie periodika číslo číslo periodika v danom ročníku strany strany alebo rozsahy strán oddelené čiarkami issn doi url dátum prístupu dátum prístupu v tvare RRRR-MM-DD. Vypĺňa sa len ak bolo čerpané z online verzie a nie tlačenej verzie. poznámky prípadné ďalšie podstatné informácie k dokumentu jazyk používa sa len u cudzojazyčných diel, ide o jazyk, v ktorom je napísaný dokument, napríklad "po anglicky, po nemecky, po grécky" 10.1080/09644019608414283 issn priezvisko priezvisko autora meno meno autora odkaz na autora ak existuje o autorovi článok na Wikipédii, zadajte názov článku o ňom priezvisko2 priezvisko prípadného druhého autora meno2 meno prípadného druhého autora odkaz na autora2 názov článku o prípadnom druhom autorovi priezvisko3 priezvisko prípadného tretieho autora meno3 meno prípadného tretieho autora odkaz na autora3 názov článku o prípadnom treťom autorovi spoluautori "et al." alebo "ai." alebo "a kol." (bodka na konci je povinná) titul názov článku periodikum názov periodika (časopisu, novín) odkaz na periodikum názov článku o periodiku vo Wikipédii vydavateľ vydavateľ periodika miesto miesto vydania dátum dátum vydania v tvare RRRR-MM-DD ročník ročník v štýle číslovanie periodika číslo číslo periodika v danom ročníku strany strany alebo rozsahy strán oddelené čiarkami issn doi url dátum prístupu dátum prístupu v tvare RRRR-MM-DD. 
Vypĺňa sa len ak bolo čerpané z online verzie a nie tlačenej verzie. poznámky prípadné ďalšie podstatné informácie k dokumentu jazyk používa sa len u cudzojazyčných diel, ide o jazyk, v ktorom je napísaný dokument, napríklad "po anglicky, po nemecky, po grécky" 0964-4016 + Translate field Add more fields Bullard, R., (ed.) 1993, Confronting Environmental Racism: Voices from the Grassroots, Boston, South End Press. 
Dickens, P. 2004, Society & Nature: Changing Our Environment, Changing Ourselves, Cambridge, UK, Polity, ISBN 0-7456-2796-X. 
Everett, J., and Neu, D., 2000, "Ecological Modernization and the Limits of Environmental Accounting?", Accounting Forum, 24(1), pp. 5–29. 
Fisher, D.R., and Freudenburg, W.R., 2001, "Ecological modernization and its critics: Assessing the past and looking toward the future", Society and Natural Resources, 14, pp. 701–709. 
Foster, J.B., 2002, Ecology Against Capitalism, New York, Monthly Review Press. 
Gleeson, B. and Low, N. (eds.) 1999, Global Ethics and Environment, London, Routledge. 
Hajer, M.A., 1995, The Politics of Environmental Discourse: Ecological Modernization and the Policy Process, Oxford, UK, Oxford University Press, ISBN 0-19-827969-8. 
Harvey, D., 1996, Justice, Nature and the Geography of Difference, Malden, Ma., Blackwell, p. 377-402. 
Huber, J., 2004, New Technologies and Environmental Innovation, Cheltenham, UK, Edward Elgar. Klemmer, P., et al., 1999, Environmental Innovations. Incentives and Barriers, Berlin, Analytica. 
Lippert, I. 2010, "Agents of Ecological Modernisation", Lübeck, DAV, ISBN 978-3-86247-062-4. Mol, A.P.J., 2001, Globalization and Environmental Reform: The Ecological Modernization of the Global Economy, Cambridge, Ma., MIT Press, ISBN 0-262-13395-4. 
Mol, A.P.J., and Sonnenfeld, D.A., (eds.) 2000, Ecological Modernisation around the World: Perspectives and Critical Debates, London and Portland, OR, Frank Cass/ Routledge, ISBN 978-0-7146-8113-9. 
Mol, A.P.J., Sonnenfeld, D.A., and Spaargaren, G., (eds.) 2009, The Ecological Modernisation Reader: Environmental Reform in Theory and Practice, London and New York, Routledge, ISBN 978-0-415-45370-7 hardback, ISBN 978-0-415-45371-4 paperback. 
OECD (ed.), Towards Sustainable Household Consumption? 
Trends and Policies in OECD Countries, Paris, OECD Publ., 2002. 
Olsthoorn, X., and Wieczorek, A., (eds.) 2006, Understanding Industrial Transformation. 
Views from Different Disciplines, Dordrecht: Springer. Redclift, M. R., and Woodgate, G. (eds.) 1997, The International Handbook of Environmental Sociology, Cheltenham, UK, Edward Elgar, ISBN 1-85898-405-X. 
Redclift, M. R., and Woodgate, G., (eds.) 2005, New Developments in Environmental Sociology, Cheltenham, Edward Elgar, ISBN 1-84376-115-7. 
Socolow, R. et al., (eds.) 1994, Industrial Ecology and Global Change, Cambridge University Press. [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 978-0-7619-6767-5. 
Vergragt, Ph., Strategies Towards the Sustainable Household, SusHouse Project Final Report, Delft University of Technology, NL, 2000. [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 0-415-14173-7. 
Ekologická modernizácia 
Kritika 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Credits from the cassette release from the BBC Radio Collection ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Wilson, Benji (11 April 2009). 
"Kelly MacDonald's 'comeback' with Skellig". 
The Times. 
London, UK. 
Retrieved 26 August 2010. ↑ "the merry gentleman". 
Cinematical. 
Retrieved 26 August 2010. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Joe Wright To Direct ‘Black Mirror’ Episode For Netflix; Bryce Dallas Howard & Alice Eve To Star", Deadline, 10 February 2016. z 1 March 2016. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Kelly Macdonald Kelly Macdonald Biografický portál 
Undertale je videohra na hranie rolí, ktorú vytvoril americký indie vývojár a skladateľ Toby Fox. 
V hre hráči ovládajú ľudské dieťa, ktoré padlo do podzemia, veľkej, odľahlej oblasti pod povrchom Zeme, oddelenej magickou bariérou. 
Hráč stretne rôzne príšery počas snahy vrátiť sa na povrch, najmä prostredníctvom bojového systému; prehrávač prechádza útokmi súpera s mini-guľkami a môže sa rozhodnúť utišiť alebo potláčať monštrá, aby ich ušetrili namiesto toho, aby ich vraždili. 
Tieto voľby ovplyvňujú hru, dialóg, postavy a príbeh sa mení na základe výsledkov. 
Fox vyvinul celú hru nezávisle, vrátane písania a zloženia skóre, len s ďalším umeleckým umeleckým tvorcom. 
Hra bola inšpirovaná sériou hier MOTHER a Mario Luigi, strieľačkou strieľačkou série Touhou Project a britskou komédiou pánom Beanom. 
Spoločnosť Undertale bola pôvodne určená na dve hodiny a mala sa uvoľniť v polovici roka 2014, ale vývoj bol odložený v priebehu nasledujúcich troch rokov. 
Undertale Toby Fox Základné informácie Autor/Vývojár Toby Fox Vydavateľ Toby Fox Engine GameMaker: Studio Dátum vydania Windows, OS X Žáner Role-playing Mód Single-player Platforma Microsoft Windows, OS X, Linux, PlayStation 4, PlayStation Vita Pozri aj Informačný portál 
1970: Rané práce a tvorba v Miramax 
Obvinenia zo sexuálneho obťažovania, napadnutia a znásilnenia 
2005-2017: The Weinstein Company 
1990–2000s: Ďalší úspech, Disney kupuje Miramax 
Aktivizmus 
Harvey Weinstein (/ˈwaɪnstiːn/; narodený 19. Marca 1952) je Americký filmový producent. 
S bratom, Bobom Weinsteinom založili spoločnosť Miramax, ktorá produkovala niekoľko úspešných nezávislých filmov, vrátane Sex, Lži, a Videokazety (1989), Crying Game (1992), Pulp Fiction (1994), Nebeské Stvorenia (1994), Flirtovanie s Katastrofou (1996) a Zamilovaný Shakespeare (1998).[1] Weinstein vyhral Oscara za produkciu filmu Zamilovaný Shakespeare, a bol sedem krát nominovaný na Tony Awards ta mnoho hraných filmov a muzikálov. 
Po opustení Miramaxu založili Weinsteinoví bratia súkromné filmové štúdio The Weinstein Company. 
Bol spoluvlastníkom so svojim bratom Bobom od roku 2005 až po 2017. 
V októbri 2017, po tom, čo vypukli obvinenia zo sexuálnej šikany a obťažovania, bol pozbavený pozície a prepustený z Weinstein Company, ako aj z Akadémie filmového umenia a vied. Do 31. októbra 2017 sa k obvineniam proti Weinsteinovi pridalo viac ako 80 žien. Obvinenia spustili kampaň na sociálnych sieťach, a taktiež vlnu podobných obvinení voči známim mužom po svete, séria káuz bola pomenovaná Weinsteinov efekt. 
Weinstein sa narodil 19. Marca 1952, v New Yorku, vo štvrti Queens,[6] ako syn Maxa Weinstein (1924-1976) [7] a Miriam (rodená Postel; 1926-2016).[7][8] Jeho rodina mala Židovských predkov,[9] a jeho starí rodičia zo strany matky boli poľskí prisťahovalci.[10] Vyrastal s mladším bratom, Bobom Weinsteinom. 
Vyštudoval stradnú školu John Bowne High School a ako vysokú, University at Buffalo.[11] Počas 70tych rokov sa spolu s bratom Bobom a Corkym Burgerom venovali nezávislej produkcii koncertov v meste Buffalo. 
Obaja Weinsteinovi bratia vyrástli s vášňou pre filmy, a veľmi túžili po práci vo filmovom priemysle. 
V neskorých 70tych rokoch, pomocou ziskov z ich promotérskeho podnikania, bratia vytvorili malú nezávislú filmovú distribučnú spoločnosť s názvom Miramax pomenovanú po ich rodičoch, Miriam a Maxovi. spoločnosť sa najskôr zameriavala na filmy s hudobnou tématikou, ako Paul McCartneyho Rock Show. 
Na začiatku roku 1980, získava Miramax práva na dva Britské filmy zamerané na ľudské práva pre spoločnosť Amnesty International. 
Úzko spolupracovali s Martinom Lewisom, producentom autorských filmov, Weinsteinovi bratia oba filmy zostrihali do jediného filmu určeného pre Americký trh. 
Výsledný film bol vydaný ako Iné gule Tajného Policajta (bol to štvrtý AI film v poradí zo série Gule Tajného Policajta) v Máji 1982 - bol to prvý hit štúdia Miramax. 
Film zozbieral značnú sumu pre Amnesty International a Amnesty Internetional sa tým v Spojených Štátoch značne preslávili. 
Weinstein v roku 2002 v Cannes 
Weinsteinovci pomaly na týchto úspechoch stavali celé osemdesiate roky, spoločne s arthouse filmami , ktoré dosiahli pozornosť kritiky a skromný ale komerčný úspech. 
Harvey Weinstein a Miramax získali väčšiu pozornosť v roku 1988 s vydaním dokumentárneho filmu Errola Morrisa, Tenká Modrá Čiara, ktorá detailne zobrazuje prežívanie Randalla Adamsa, neprávom odsúdeného chovanca odsúdeného na smrť. 
Publicita, ktorá čoskoro obklopila prípad, následne pomohla Adamsovi na slobodu a celoštátne spropagovala Miramax. 
V roku 1989 ich úspešné vydanie filmu Stevena Soderbergha - Sex, Lži, a Videokazety s pomohlo Miramaxu stať sa najúspešnejším nezávislým štúdiom v Amerike. 
Aj v roku 1989, mal Miramax vydané dve arthouse filmy, Kuchár, Zlodej, Jeho Žena A Jej Milenec od Petera Greenawaya, a Almodóvarov film Zviaž ma, Zviaž ma. 
Miramax naďalej rástol a s ním aj jeho ponuka filmov a režisérov. V roku 1993, po úspechu filmu The Crying Game, ponúkol Disney Weinsteinovcom $80 miliónov dolárov za práva a vlastníctvo Miramaxu. bratia súhlasili pod podmienkou, že stále ostanú vo výkonných pozíciách. Nasledujúci rok vydali Miramax Quentinov Tarantinov Pulp Fiction, a distribuovali populárny nezávislý film Clerks. 
Miramax získal svojho prvého Oskara za Najlepší film v roku 1997 za film anglický Pacient. 
(Pulp Fiction bol nominovaný v roku 1995, vyhral Forrest Gump).[17] To spustilo reťazec kritických úspechov - Dobrý Will Hunting (1997) a Zamilovaný Shakespeare (1998), ktoré získali niekoľko ocenení, vrátane početných Academy Awards.[18][19][20][21] 
Weinsteinovci opustili Miramax tridsiateho septembra 2005, a založili vlastné štúdio, The Weinstein Company, s niekoľkými inými poprednými tvorcami, režiséri Quentin Tarantino a Robert Rodriguez, predošlý vedúci oddelenia produkcie Miramaxu - Colin Vaines. Vo februári 2011, filmár Michael Moore podnikol právne kroky proti Weinsteinovcom, tvrdil, že dlhujú $2.7 milióna dolárov za zisky pre svoj dokumentárny film Fahrenheit 9/11 (2004), ktoré mu boli odopreté vďaka "Hollywoodskym účtovným trikom". Vo februári 2012, Moore odstúpil od žaloby pre utajované vyrovnania. 
Weinstein sa aktivizoval v otázkach, ako je chudoba, AIDS, juvenilný diabetes, a výskum roztrúsenej sklerózy. 
Bol členom Robin Hood Foundation, neyiskovej organizácie z New Yorku, ktorá sa zameriava na chudobu.[35] je kritický nedostatok zbraň kontrolu zákonov a univerzálne zdravotnej starostlivosti v Spojených Štátoch.[36] 
Weinstein je dlhoročný podporovateľ Demokratickej Strany , vrátane kampane Prezidenta Baracka Obamu a prezidentských kandidátov Hillary Clinton, a Johna Kerryho.[37] podporoval Hillary Clinton je 2008 prezidentskej kampane,[38] a v roku 2012 mu poriadali voľbách fundraiser pre Prezident Obama vo svojom dome v Westport, Connecticut.[39] 
Harvey Weinstein Alma mater University at Buffalo Odkazy Commons Harvey Weinstein Biografický portál 
Následky 
The Weinstein efekt - Weinsteinov efekt je celosvetový trend, v ktorom sa ľudia vyjadrujú, aby obvinili slávnych alebo silných ľudí, prevažne mužov, zo sexuálneho prečinu.[1] pojem môže označovať "bod zlomu", ktorý tento jav spustil, keď vypukli obvinenia proti Americkému filmovému producentovi Harveymu Weinsteinovi. Začalo to v Spojených Štátochkde na sociálnych sieťach médiá referovali o početných obvineniach zo sexuálneho obťažovania proti Weinsteinovi v októbri roku 2017, ktoré spustili "národnú vlnu" proti sexuálnemu obťažovaniu.[2] 
Najznámejšími obvinenými boli herec Kevin Spacey, komic Louis C.K. a filmár Brett Ratner, ktorí ukončili svoje projekty každý vďaka približne šiestim obvineniam. 
Viac ako tristo žien obvinilo fimára Jamesa Tobacka zo sexuálnej šikany. 
V obore novinárstva a publicistiky vyskočili mená ako Charlie Rose, Mark Halperin a Matt Lauer. 
V politike boli obvinenia vznesené voči Johnovi Conyersovi, Al Frankenovi a Royovi Moorovi. 
Obvinenia pokračovali v mnohých oblastiach. 
Kampaň #MeToo sa rozšírila do ďalších krajín a jazykov cez sociálne médiá. 
Obvinenia proti viacerým Britským politikom vytvorili verejné pohoršenie a viedli k pozastaveniu a rezignáciám troch úradníkov. 
V Kanade, zakladateľ montreálskeho festivalu komédie Gilbert Rozon odstúpil a viac ako tucet ľudí obvinilo Quebeckého rozhlasový moderátora Érica Salvaileho za sexuálne obťažovanie. 
Novinári v USA v rozhovore na NPR opísali sériu obvinení ako zlomový bod pre spoločenskú liečba sexuálneho násilia, ktorá je odlišná od precedujúcich verejných debát, keďže verejnosť vkladá dôveru do známych a slavných žalobcov, na rozdiel od precedujúcich verejne neznámich prípadov. 
Už dva roky predtým ako vypukol Weinsteinov prípad bol stabilný nárast obvinení zo sexuálnych priestupkov. 
V týchto prípadoch boli prípady často zatajované v prospech vplyvných mužov. 
Piateho októbra 2017, zverejnili The New York Times prvé správy o desaťročiach sexuálnych obvinení proti filmovému producentovi Harveymu Weinsteinovi. 
Dňa 10. októbra 2017, novinár Ronan Farrow hlásil ďalšie obvinenia, že Weinstein mal sexuálne napadnúť alebo obťažovať 13 žien, a znásilnil tri.[7] 
Weinstein bol odvolaný z The Weinstein Company krátko potom. 
Weinstein v predošlých prípadoch predišiel právnemu riešeniu a medializácii vďaka súkromným finančným dohodám s obeťami. 
Viac ako 80 žien Weinsteina obvinilo , vrátane mnohých známych herečiek.[8][9] 
V Americkom šťáte Kalifornia sa legislatíva zaoberá zákazom dohody na základe finančného vyrovnania v prípadoch sexuálneho obťažovania a násila. Prípad sa vďaka medializácii rozšíril do svetového merítka, vo Švédsku, Islande a Filipínach podpísali stovky žien otvorené listy kde hovoria o ich skúsenostiach so sexuálnou šikanou a násilím v mediálnom obore. 
V Austrálii podpísalo 300 žien pracujúcich v hudobnom priemysle otvorený list navrhujúci reformu proti sexuálnemej šiakne a násiliu . 
Udalosti, ktoré nasledovali po Weinsteinovich obvineniach boli ovplyvnené aj predošlými prípadmi, výpoveďou advokátky Anity Hall a prípadom Billa Cosbyho. [chýba zdroj] 
Redaktor:Blackpandatiger/Weinsteinov efekt 
Európsky inštitút pre kultúrne cesty je neziskové združenie so sídlom v Luxemburgu , ktorého cieľom je ako technický orgán pomáhať Rade Európy v zriaďovaní Európskych kultúrnych ciest. 
European Institute of Cultural Routes Základné informácie Ďalšie informácie 
Kultúrna trasa Rady Európy, niekedy označovaná ako Európska kultúrna trasa je titul udeľovaný kultúrnym trasám, ktoré sú podľa Rady Európy uznávané ako významné trasy v rámci celej Európy tým, že podporujú spoločnú kultúru, históriu, pamäť a Európsku integráciu. 
Tieto trasy musia tiež spĺňať niekoľko základných hodnôt podporovaných Radou Európy, ako sú demokracia, ľudské práva a medzikultúrna výmena v rámci kultúrneho cestovného ruchu.[1] 
Program bol spustený v roku 1987 a od roku 1989 je riadený Európskym inštitútom kultúrnych trás (EICR) so sídlom v Luxemburgu. 
Od roku 2010 je proces hodnotenia a udeľovania certifikácie na základe Rozšírenej čiastkovej dohody o kultúrnych trasách (EPA).[5] 
Začiatkom roka 2017 bolo certifikovaných 32 kultúrnych trás. 
V evidencii inštitútu EICR, ktorý je zodpovedný za vykonávanie procesu žiadostí, sú projektované aj niektoré ďalšie necertifikované trasy.[6] 
Kultúrna trasa Rady Európy nie je nevyhnutne fyzickou cestou, ktorá sa dá prejsť a môže sa skladať z aktérov kultúry, ako sú múzeá, obce alebo miestne samosprávy združené pod jedno zastrešujúce združenie. 
Udelenie titulu Kultúrnej trasy Rady Európy otvára cestu k väčšej viditeľnosti, k sieti aktérov kultúry, či dokonca k finančným prostriedkom.[2] Treba tiež podotknúť, že tento program bol spustený Radou Európy a nie Európskou Úniou, aj keď k nemu prispieva.[3] V dôsledku toho tento program vo všeobecnosti presahuje hranice EÚ, a dokonca aj Európy, keďže niektoré trasy zasahujú až do Severnej Afriky či na Blízky Východ.[4] 
Európsky inštitút kultúrnych trás Rozšírená čiastková dohoda o kultúrnych trasách na webových stránkach Rady Európy Kultúrna politika Európskej Únie 
Kultúrna trasa Rady Európy 
Postavy 
Dej 
Vrania šestka (angl. Six of Crows, niekedy skracované ako SoC) je fantasy román od spisovateľky Leigh Bardugo.[1][2] Dej knihy sa odohráva vo fiktívnom meste Ketterdam, inšpirovanom Amsterdamom.[3] Táto séria sa odohráva v rovnakom svete ako autorkina predchádzajúca trilógia Griša, no v inom časovom rámci a na inej časti tohto sveta.[4][5] Svet Vranej šestky je inšpirovaný cárskym Ruskom a existuje v ňom mágia. Ľudia obdarení magickými schopnosťami sa v tomto svete nazývajú griše.[6] Dej je rozprávaný prostredníctvom personálneho rozprávača z pohľadu piatich hlavných postáv, s výnimkou prvej a poslednej kapitoly, ktoré sú rozprávané z pohľadu dvoch vedľajších postáv. 
Kniha je prvým dielom duológie Vrania šestka. Druhým je Kráľovstvo podvodníkov (angl. Crooked Kingdom).[7] 
Kaz Brekker, jeden z najobávanejších zločincov v celom Ketterdame, dostane prísľub veľkej peňažnej odmeny, ak sa mu podarí oslobodiť vedca menom Bo-Yul Bayur, ktorý je väznený v nedobytnej fjerdskej pevnosti Ľadový dvor. 
Kaz si na pomoc prizve päť nebezpečných kriminálnikov: Inej Ghafovú, akrobatku a talentovanú špiónku; Jespera Faheyho, ostrostrelca so záľubou v hazardných hrách; Ninu Zenikovú, grišu a bývalú vojačku ravkanskej Druhej armády; Matthiasa Helvara, niekdajšieho člena fjerdanského rádu drüskelle, ktorý sa kvôli Nine ocitol v kerchskom väzení; a Wylana van Ecka, syna bohatého kupca s nadaním na výrobu výbušnín. 
Vrania šestka Six of Crows [[Obrázok:<span style="display: inline !important; float: none; background-color: transparent; color: rgb(34, 34, 34); font-family: sans-serif; font-size: 16px; font-style: normal; font-variant: normal; font-weight: 400; letter-spacing: normal; orphans: 2; text-align: left; text-decoration: none; text-indent: 0px; text-transform: none; -webkit-text-stroke-width: 0px; white-space: normal; word-spacing: 0px;">Six of Crows by Leigh Bardugo book cover.jpeg</span>|250px]] ' Autor L Pôvodný jazyk angličtina Krajina vydania U Nakladateľstvo originálneho vydania 2015 Henry Holt and Co. Literárny žáner fantasy, literatúra pre mládež Séria Vrania šestka Chronológia Nasledujúci diel Kráľovstvo podvodníkov Slovenské vydania knihy Prvé vydanie knihy ISBN [[Špeciálne:KnižnéZdroje/<span style="display: inline !important; float: none; background-color: transparent; color: rgb(34, 34, 34); font-family: sans-serif; font-size: 16px; font-style: normal; font-variant: normal; font-weight: 400; letter-spacing: normal; orphans: 2; text-align: left; text-decoration: none; text-indent: 0px; text-transform: none; -webkit-text-stroke-width: 0px; white-space: normal; word-spacing: 0px;">978-1522609735</span>|ISBN 978-1522609735]] Chybné ISBN 
Kaz Brekker, prezývaný Špinavec, zlodej a otvárač zámkov. Vždy nosí čierne kožené rukavice a vychádzkovú paličku s vraňou hlavou navrchu. Patrí ku gangu menom Zberba. 
Inej Ghafová, suliská akrobatka, ktorá bola ako štrnásťročná unesená od svojej rodiny a donútená pracovať v nevestinci, až kým jej pracovný kontrakt neodkúpila na Kazov popud Zberba. 
Odvtedy pre Zberbu pracuje ako špiónka a sabotérka. 
V ketterdamskom podsvetí je tiež známa pod prezývkou Prízrak. 
Wylan van Eck, syn bohatého kupca so záľubou v chémii a hre na flaute, ktorého si Kaz vezme ako rukojemníka. 
Nevie čítať, pretože má dyslexiu. 
Matthias Helvar, bývalý drüskelle (člen fjerdského rádu, ktorý má za úlohu chytať griše). 
S Ninou sa spoznal už pred rokom, keď búrka zničila loď, na ktorej obaja cestovali. 
S Ninou si vtedy navzájom zachránili život a spoločne odcestovali až do Ketterdamu. 
Tu ho Nina zradila, aby mu zachránila život, čo viedlo k jeho uväzneniu v kerchskom žalári Pekelná brána. 
Nenávidí Ninu pre túto zradu a pre svoje predsudky voči grišiam, no tiež je do nej beznádejne zaľúbený. 
Kaz oslobodí Matthiasa z Pekelnej brány pre jeho znalosť Ľadového dvora, kde Matthias ako drüskelle slúžil, a tiež pre jeho vojenské zručnosti. 
Nina Zeniková, lámačka (griša, ktorá vie manipulovať ľudským telom a používa tieto schopnosti na boj alebo zabíjanie), ktorá pracuje v nevestinci s názvom Biela ruža. 
V mladosti slúžila v ravkanskej Druhej armáde, až kým nebola zajatá fjerdskými drüskelle. Práve vďaka tomu sa po prvý krát stretla s Matthiasom. 
Neskôr Matthiasa zradila, aby mu zachránila život, a rozhodla sa zostať v Ketterdame v nádeji, že nájde spôsob, ako ho dostať z väzenia. 
Tu sa zoznámila s Kazom Brekkerom a pridala sa k jeho gangu. 
Jesper Fahey, snedý novozemský ostrostrelec závislý od hazardných hier. 
Neskôr sa ukáže, že je aj fabrikátor, no túto skutočnosť sa snaží udržať v tajnosti. 
Jesperov otec nemá o kriminálnych aktivitách svojho syna ani poňatia a je presvedčený, že Jesper v Ketterdame študuje na univerzite. 
Vrania šestka 
Typografia 
Majme funkcie f : X → Y a g : Y → Z (t.j. obor hodnôt prvej funkcie je rovnaký ako definičný obor druhej funkcie). 
Potom zložením funkcií f a g je nová funkcia g ∘ f : X → Z, definovaná predpisom (g ∘ f )(x) = g(f(x)). Teda výsledok prvej funkcie použijeme ako vstup pre druhú funkciu. 
Skladanie funkcií je špeciálnym prípadom skladania relácií, takže všetky vlastnosti druhom sú pravdivé skladania funkcií.[1] zloženie funkcie má niektoré ďalšie vlastnosti. 
Konkrétny príklad zloženia dvoch funkcií. 
(f ∘ g)(x) = f(g(x)) = f(x^3) = 2x^3 + 4, a (g ∘ f)(x) = g(f(x)) = g(2x + 4) = (2x + 4)3. 
Ak je výška lietadla v čase t daná funkciou h(t), a koncentrácie kyslíka v nadmorskej výške x je daná funkciou c(x), tak zložená funkcia (c ∘ h)(t) predstavuje koncentráciu kyslíka okolo lietadla v čase t. 
Zloženie funkcií je vždy asociatívne — túto vlastnosť má skladanie relácií vo všeobecnosti.[1] To znamená, že ak f, g a h sú tri funkcie (s vhodne zvolenými definičnými obormi a obormi hodnôt), tak nezáleží na tom, či naskôr zložíme g a h a potom zložíme f s výsledkom, alebo najskôr zložíme f a g, a výsledok s h — v oboch prípadoch bude výsledok rovnaký. 
Symbolicky to môžeme napísať: f ∘ (g ∘ h) = (f ∘ g) ∘ h. Podobne to platí aj vtedy, keď skladáme viac ako 3 funkcie: na poradí (na uzátvorkovaní) nezáleží. Preto môžeme zátvorky vynechať. 
Zloženie dvoch injektívnych (prostých) zobrazení je opäť injektívne. 
Podobne zloženie dvoch surjektívnych zobrazení je vždy surjektívne. 
Z toho vyplýva, že zložením dvoch bijekcií je tiež bijekcia. 
Inverzná funkcia ku zloženiu dvoch funkcií (ak sa dá invertovať) má vlastnosť, že (f ∘ g)−1 = ( g−1 ∘ f −1). 
Zložením dvoch diferencovateľných funkcií dostaneme opäť diferencovateľnú funkciu, ktorá sa dá zderivovať pomocou reťazového pravidla. 
Skladanie funkcií sa v rôznych formách vyskytuje v mnohých programovacích jazykoch. 
Symbol zloženia ∘ má v Unicode kód U+2218 (v HTML &#8728; ). 
V systéme TeX, sa dá zapísať pomocou \circ. 
1 2 [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 978-1-139-45097-3. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 978-0-471-37122-9. ↑ Christopher Hollings (2014). 
Mathematics across the Iron Curtain: A History of the Algebraic Theory of Semigroups. 
g ∘ f - zloženie f a g. 
Napríklad, (g ∘ f )(c) = #. 
Zloženie dvoch funkcií na konečnej množine: Ak f = {(1, 3), (2, 1), (3, 4), (4, 6)} a g = {(1, 5), (2, 3), (3, 4), (4, 1), (5, 3), (6, 2)}, tak g ∘ f = {(1, 4), (2, 5), (3, 1), (4, 2)}. 
Zloženie funkcií na nekonečnej množine: Ak f: ℝ → ℝ (kde ℝ je množina všetkých reálnych čísel) je daná f(x) = 2x + 4 a g: ℝ → ℝ je daná g(x) = x3, potom: 
Skladanie funkcií 
Rigorózne výsledky 
Súvisiace problémy 
Goldbachove číslo 
Overovanie pre malé n 
Pomocou Vinogradovej metódy, Chudakov,[14] Van der Corput,[15] a Estermann[16] ukázali, že takmer všetky párne čísla sa dajú zapísať ako súčet dvoch prvočísiel (v tom zmysle, že podiel čísel, ktoré sa dajú zapísať sa pre n idúce do nekonečna blíži k 1). 
V roku 1930, Lev Schnirelmann ukázal,[17][18] že všetky prirodzené čísla väčšie než 1 sa dajú zapísať ako súčet najviac C prvočísiel, kde C je efektívne vypočítateľná konštanta (pozri Schnirelmannova hustotou). 
Schnirelmannova konštanta je najmenšie číslo C s touto vlastnosťou. 
Schnirelmann sám dokázal, že C < 800,000. 
Tento výsledok postupne zlepšilo mnoho autorov, až Olivier Ramaré, ktorý v roku 1995 ukázal, že každé párne číslo n ≥ 4 je v skutočnosti súčet najviac šesť prvočísiel. 
Najlepší známy výsledok v súčasnosti vyplýva z dôkazu slabej Goldbachovej domnienky Haralda Helfgotta[19] , z ktorej priamo vyplýva, že každé párne číslo n ≥ 4 je súčet najviac štyroch prvočísiel.[20][21] 
Chen Jingrun ukázal v roku 1973 pomocou metódy preosievania, že každé dostatočne veľké párne číslo sa dá zapísať ako súčet dvoch prvočísiel alebo ako súčet prvočísla a poloprvočísla (čísla, ktoré je súčinom dvoch prvočísiel).[22] 
Tak ako pri mnohých ďalších slávnych domnienkach v matematike, existuje množstvo údajných dôkazov Goldbachovej domnienky. Žiadny však nebol overený a prijatý matematickou komunitou. 
Podobným problémom ako Goldbach sa zaoberal Lagrange, avšak namiesto prvočísel uvažoval druhé mocniny celých čísel (tzv. štvorce: 1, 4, 9, 16, ...). 
Dokázal, že každé prirodzené číslo sa dá vyjadriť ako súčet štyroch štvorcov. Pozri tiež Waringov problém a súvisiaci Waring–Goldbachov problém, ktoré sa týkajú vyšších mocnín celých čísiel a prvočísiel. 
Hardy a Littlewood uvádzajú Hypotézu I: "Každé dostatočne veľké nepárny číslo (n > 5) sa dá vyjadriť ako súčet prvočísla a dvojnásobku prvočísla." 
(Mathematics Magazine, 66.1 (1993): 45-47.) 
Toto tvrdenie je známy tiež ako Lemoinova domnienka a Levyho domnienka. 
Goldbachovu domnienku pre praktické čísla (čísla podobné prvočíslam), formuloval v roku 1984 Margenstern[26] a v roku 1996 dokázal Melfi:[27] každé párne číslo je súčtom dvoch praktických čísel. 
Párne čísla od 4 do 28 zobrazené ako súčet dvoch prvočísiel: Párnym číslam zodpovedajú vodorovné čiary - riadky. 
Pre každé prvočíslo máme dve šikmé čiary, jednu modrú a jednu červenú a ich priesečník je označený malým krúžkom. 
Obrázok je nakreslený tak, že dve šikmé čiary sa stretnú presne v takom riadku, aký je súčet zodpovedajúcich prvočísiel: napríklad 20=7+13=3+17, čo zodpovedá dvom krúžkom v riadku pre číslo 20. 
Vo všeobecnosti krúžky v jednom riadku zobrazujú všetky možnosti, ako sa nejaké párne číslo dá zapísať ako súčet dvoch prvočísiel. Goldbachova domnienka tvrdí, že (ak by sme s kreslením takéhoto obrázku pokračovali do nekonečna) v každom riadku bude aspoň jeden krúžok. 
Táto hypotéza bola overená pre všetky párne čísla menšie ako 4 × 1018.[2] Napriek značnému úsiliu však ešte nikto nedokázal tvrdenie pre všetky párne čísla. 
Vyjadrenie daného párneho čísla ako súčet dvoch prvočísiel sa nazýva Goldbachov rozklad tohto čísla. 
Nižšie sú uvedené príklady Goldbachových rozkladov pre niektoré párne čísla: 
Každé celé číslo, ktoré sa dá zapísať ako súčet dvoch prvočísel, sa potom dá rozpísať ako súčet ľubovoľne veľa prvočísiel, až kým sa všetky výrazy nerozložia na jednotky. 
Na okraj listu potom ešte dopísal túto domnienku: 
Každé prirodzené číslo väčšie ako 2 možno zapísať ako súčet troch prvočísiel. 
Je nutné podotknúť, že Goldbach považoval aj 1 za prvočíslo - táto konvencia sa v súčasnej matematike nepoužíva.[1] Nie je známe, či sú dve spomínané domnienky ekvivalentné, ale zdá sa, že to v tom čase nebol hlavný problém. 
Moderná verzia Goldbachovej domnienky na okraji znie: 
Každé celé číslo väčšie než 5 sa dá zapísať ako súčet troch prvočísiel. 
Euler odpovedal v liste z 30. júna 1742, a pripomenul Goldbachovi ich staršiu diskusiu ("…so Ew vormals mit mir communicirt haben…"), v ktorej Goldbach poznamenal, že jeho prvá domnienka (nie tá na okraji) vyplýva z nasledujúceho tvrdenia 
Každé párne celé číslo väčšie ako 2 možno zapísať ako súčet dvoch prvočísiel. 
čo je tým pádom tiež Goldbachova domnienka. 
V liste z 30. júna 1742, Euler napísal: 
("To ... že každé párne číslo je súčet dvoch prvočísel považujem za úplne zaručene pravdivé, hoci to neviem dokázať.")[7][8] 
Pre malé hodnoty n, môžeme skúsiť overiť Goldbachovu domnienku priamo. 
Napríklad, Nils Pipping v roku 1938 prácne overil, že domnienka je pravdivá pre n ≤ 105.[11] S príchodom počítačov sa domnienku podarilo overiť pre mnoho ďalších hodnôt n; T. Oliveira e Silva bežal distribuovaný výpočet, ktorý overil domnienku pre n ≤ 4 × 1018 (a dvakrát overil pre n ≤ 4 × 1017) v roku 2013. 
Jeden rekord z tohto vyhľadávania je, že 3,325,581,707,333,960,528 je najmenšie číslo, ktoré nemá Goldbachov rozklad s prvočíslami menšími ako 9781.[12] 
V roku 1975, Hugh Montgomery a Robert Charles Vaughan ukázali, že "väčšina" párnych čísel sa dá vyjadriť ako súčet dvoch prvočísel. 
Presnejšie: ukázali, že existujú kladné konštanty c a C také, že pre všetky dostatočne veľké čísla N, je skoro každé párne číslo menšie ako N súčtom dvoch prvočísiel, pričom počet výnimiek je nanajvýš C N 1 − c {\displaystyle KN^{1-n}} . 
Teda množina čísiel, ktoré nie sú súčtom dvoch prvočísiel má hustotu nula. 
Linnik ukázal v roku 1951 existenciu konštanty K takej, že každé dostatočne veľké párne číslo je súčtom dvoch prvočísiel a najviac K mocnín 2. 
Roger Heath-Hnedé a Jan-Christoph Schlage-Puchta v roku 2002 dokázali, že tvrdenie platí pre K = 13[23] a Pintz a Ruzsa v roku 2003 dokázali, že tvrdenie platí už pre K = 8.[24] 
"The ternary Goldbach conjecture is true". arXiv:1312.7748 ↑ Sinisalo, Matti K. 
6 (3): 535–565. arXiv:math.NT/0201299 ↑ Pintz, J.; Ruzsa, I. Z. (2003). 
56: 205–210. doi:10.1006/jnth.1996.0012. 
Goldbachova domnienka je jedným z najstarších a najznámejších nevyriešených problémov teórie čísel a celej matematiky. 
Domnienka tvrdí, že: 
Každé párne celé číslo väčšie ako 2 sa dá vyjadriť ako súčet dvoch prvočísel. 
Goldbachove číslo je prirodzené číslo, ktoré sa dá vyjadriť ako súčet dvoch nepárnych prvočísiel.[4] Keďže 4 je jediné párne číslo väčšie ako 2, ktoré potrebuje 2, ak ju chceme zapísať ako súčet dvoch prvočísiel, Goldbachovu domnienku môžeme formulovať aj nasledovne: Každé párne číslo väčšie ako 4 je Goldbachove číslo. 
Počet spôsobov, ktorými sa 2n dá zapísať ako súčet dvoch prvočísiel (pre n začínajúce od 1) je: 
List od Goldbacha Eulerovi dňa 7. júna 1742 (Latinčina a Nemečina).[5] 
7. júna 1742, nemecký matematik Christian Goldbach napísal list Leonhardovi Eulerovi (list č. XLIII)[6] , v ktorom navrhol takúto domnienku: 
Práve táto tretia verzia má tvar, v ktorom sa domnienka formuluje dnes. 
Je tiež známa ako "silná", "párna", alebo "binárna" Goldbachova domnienka, keď ju chceme odlíšiť od slabšieho tvrdenia, dnes známeho ako slabá Goldbachova domnienka, "nepárna", alebo "ternárna" Goldbachova domnienka. 
Táto slabá domnienka tvrdí, že všetky nepárne čísla väčšie ako 7 sa dajú vyjadriť ako súčet troch nepárnych prvočísiel, a zdá sa, že bola dokázaná v roku 2013.[9][10] Slabá domnienka vyplýva zo silnej, pretože ak n – 3 je súčet dvoch nepárnych prvočísiel, potom pridaním trojky dokážeme n vyjadriť ako súčet troch nepárnych prvočísiel. 
Nie je známe, či platí aj opačná implikácia, teda či zo slabej domnienky vyplýva silná. 
Goldbachova domnienka 
Argumenty za neutralitu 
Medzi zástancov sieťovej neutrality patria ochrancovia práv spotrebiteľov, ľudskoprávne organizácie, on-line spoločnosti a niektoré technologické spoločnosti. Veľa veľkých spoločností zaoberajúcich sa Internetovými aplikáciami sú zástancovia neutrality. 
Yahoo!, Vonage,[118] eBay, Amazon,[119] IAC/InterActiveCorp, Microsoft, Facebook, Twitter, Tumblr, Etsy, Daily Kos, Greenpeace, spolu s mnohými inými spoločnosťami a organizáciami, vyjadrili podporu pre sieťovú neutralitu.[120][121] 
Portugalský poskytovateľ Internetových služieb MEO ponúka smartphone zmluvy s mesačným dátovým limitom a ponúka doplnkové mesačné balíky pre vybrané dátové služby.[1] Kritici EÚ neutralite pravidlá hovoria, že sú rozbité s medzery, ktoré umožňujú údajov pre jednotlivé služby, ktoré sa predávajú pod nulu hodnotenie výnimky dátové limity.[2] Spotrebiteľa advokátov za net neutrality boli citované tento model oceňovania ako príklad toho, prístup k Internetu s slabý net neutrality ochranu.[3] MEO tvrdí, že postupuje "v súlade s Európskym nariadením o sieťovej neutralite a jeho obchodné ponuky nespôsobujú žiadne deformácie na trhu. 
Prístup a používanie akejkoľvek aplikácie alebo služby na Internete je povolené všetky MEO prístup na Internet ponúka, a nie je potrebné dodržiavať špecifické balíky s cieľom, aby si určité aplikácie. 
Na SmartNet ponuky zodpovedajú len na ďalšiu prevádzku stropoch pre určité tematické súbory aplikácie, ktoré sú už viac ako odraz portugalský preferencie spotrebiteľov. 
Tieto ponuky sú výhodné pre spotrebiteľov, pretože im umožňuje prispôsobiť balíkov podľa ich spotrebu profily. 
MEO je hrdý na to, že je priekopníkom tohto typu ponúk v Portugalsku, s mnohými príkladmi podobných ponúk v iných krajinách, ako Španielsko, Nemecko a Belgicko. Dodávatelia, ktorí chcú vidieť svoje služby a aplikácie, na ktoré sa vzťahuje tieto ponuky by sa mali obrátiť na MEO." 
Sieťová alebo tiež Internetová neutralita je princíp rovnoprávnosti prenášaných dát na internete. Podľa tohto princípu musia poskytovatelia Internetových služieb zaobchádzať so všetkými údajmi na Internete rovnako, nesmú diskriminovať alebo inak spoplatňovať rôzne webové stránky, obsahy, platformy, aplikácie, rôzne typy zariadení, alebo rôzne spôsoby komunikácie.[4] Podľa tejto zásady, poskytovatelia internetových služieb nemôžu úmyselne blokovať, spomaliť alebo pýtať viac peňazí za konkrétne webové stránky a obsah on-line. 
Často citovaný príklad porušenia sieťovej neutrality bol prípad, keď poskytovateľ Internetových služieb Comcast tajne spomaľoval sťahovanie a nahrávanie pomocou peer-to-peer aplikácií pre zdieľanie súborov (P2P) ako je napríklad BitTorrent. Comcast pokračoval v blokovaní týchto protokolov, až kým mu Federal Communications Commission (FCC) nenariadil, aby s tým prestal. Ďalší príklad je firma Madison River Communications, ktorá dostala v roku 2004 od FCC pokutu $15,000 za to, že svojim zákazníkom obmedzovala prístup k produktu Vonage, ktorý konkuroval jej vlastným službám. AT&T bola tiež prichytená ako obmedzuje prístup k FaceTime (videohovory od konkurenčnej firmy Apple). 
↑ From MEO: . 
Dostupné online. 
1 2 Hern, Alex (27 October 2015). 
"EU net neutrality laws fatally undermined by loopholes, critics say". 
Retrieved 16 February 2016. ↑ This particular image has been the subject of discussion in media including the following: . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ Gilroy, Angele A. 
(March 11, 2011). 
Access to Broadband Networks: The Net Neutrality Debate (Report). 
DIANE Publishing. p. 1. 
ISBN 978-1437984545. ↑ Tim Wu (2003). 
"Network Neutrality, Broadband Discrimination" (PDF). 
Archived from the original (PDF) on 23 May 2015. CS1 maint: Uses authors parameter (link) 1 2 Berners-Lee, Tim (21 June 2006). 
"Net Neutrality: This is Serious". timbl's blog. 
Archived from the original on 27 December 2008. 
Retrieved 26 December 2008. 
1 2 Staff. 
"A Guide to Net Neutrality for Google Users". 
Google. 
Archived from the original on 1 September 2008. 
Retrieved 7 December 2008. ↑ Peter Svensson, , "Comcast Blocks some Subscriber Internet Traffic, AP Testing shows", MSNBC, 19 October 2007. z 25 October 2009. ↑ "BitTorrent Throttling Internet Providers Exposed", TorrentFreak, 2011-10-20. z 2017-04-29. (en-US) ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Kravets, David, "AT&T Breaching Net-Neutrality Rules Despite Lifting Some FaceTime Restrictions", WIRED. z 2017-04-29. (en-US) ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 Bauer, Johannes; Obar, Jonathan A. (2014). 
"Reconciling political and economic goals in the net neutrality debate". 
"Regulation (EU) 2015/2120 of the European Parliament and of the Council of 25 November 2015 laying down measures concerning open internet access and amending Directive 2002/22/EC on universal service and users' rights relating to electronic communications networks and services and Regulation (EU) No 531/2012 on roaming on public mobile communications networks within the Union". 
Retrieved 16 February 2016. ↑ "Behörde verlangt: Telekom muss „Stream On"-Tarif verändern". 
15 December 2017 – via www.faz.net. ↑ Hauck, Mirjam; Martin-Jung, Helmut (17 December 2017). 
"Auch in Deutschland ist die Netzneutralität durchlöchert" – via Sueddeutsche.de. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 9780804756600. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 9781593921415. ↑ "Defeat for net neutrality backers", BBC News, 9 June 2006. z 26 December 2008. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Google's Sordid History of Net Neutrality Hypocrisy". 
Gizmodo. 
Archived from the original on 1 September 2014. 
Retrieved 14 September 2014. ↑ "Team Internet". 
Fight for the Future. 
Archived from the original on 2 January 2016. 
Retrieved 28 February 2015. ↑ Döpfner, Mathias (7 May 2017). 
"The inventor of the web Tim Berners-Lee on the future of the internet, 'fake news,' and why net neutrality is so important". 
Redaktor:Kuko47/Sieťová neutralita 
Existencia polynomiálneho algoritmu pre konkrétne problémy 
Iné algoritmické problémy 
P vs NP problém Aký je vzťah medzi kvantovými výpočtami a nedeterminizmom: BQP a NP? Vieme každý efektívne riešiteľný problém efektívne paralelizovať? NC vs P problém NP = co-NP problém Dá sa každý pravdepodobnostný algoritmus efektívne derandomizovať? P = BPP problém, L = RL problém P = PSPACE problém L = P problém L = NL problém Unique games domnienka Je hypotéza o exponenciálnom čase pravdivá? 
Existujú jednosmerné funkcie? 
Je asymetrická kryptografia možná? 
Existuje klasický (nie kvantový) polynomiálny algoritmus pre faktorizáciu (rozklad čísla na súčin prvočísiel)? 
Je problém faktorizácie NP-úplný? 
Dá sa diskrétny logaritmus vypočítať v polynomiálnom čase? 
Dá sa problém grafového izomorfizmu vyriešiť v polynomiálnom čase? 
Dajú sa paritné hry vyriešiť v polynomiálnom čase? 
Dá sa rotačná vzdialenosť medzi dvoma binárnymi stromami vypočítať v polynomiálnom čase? Dá sa graf s ohraničenou klikovou šírkou rozpoznaťv polynomiálnom čase?[1] 
Aký je najrýchlejší algoritmus na násobenie dvoch celých čísiel? 
Aký je najrýchlejší algoritmus na násobenie matíc? 
Dá sa Schwartz–Zippelova lema pre testovanie identity polynómov derandomizovať? 
Dá sa strom prehľadávania do hĺbky (DFS strom) zostrojiť efektívne paralelne? (konkrétne v polylogaritmickom čase s polynomiálnym počtom procesorov; inými slovami, je tento problém v NC?) 
Existuje silne polynomiálny algoritmus pre lineárne programovanie? 
Tento problém je #9 na Smaleovom zozname problémov. Aká je dolná hranica pre zložitosť Fourierovej transformácie? 
Môžu existovať algoritmy rýchlejšie ako O(N log N)? 
Hypotéza o dynamickej optimalite: majú splay stromy ohraničený kompetitívny pomer? 
Dá sa editačná vzdialenosť medzi dvoma reťazcami dĺžky n vypočítať v silne sub-kvadratickom čase, teda v čase O(n2−ϵ) pre nejaké ϵ>0 ? 
Existuje k-kompetitívny on-line algoritmus pre problém k-serverov? X + Y triedenie: Majme dve množiny, X a Y, s n číslami. 
Úlohou je utriediť hodnoty x+y pre všetky možné dvojice x∈X, y∈Y. Triviálne sa to dá tak, že všetky súčty naozaj zostrojíme a utriedime v čase O(n2 log n). 
Dá sa to však lepšie? Koľko operácií treba, ak chceme rozrezať a rozdeliť tortu pre n ľudí tak, aby si ľudia nezávideli? 
Aká je najnižšia možná priemerná časová zložitosť Shellsortu s deterministickou postupnosťou s pevnou medzerou? 
Lenka Ilavská (narodená Mája 5, 1972 v Liptovskom Mikuláši, Žilinský Kraj) je bývalá Slovenská ženská cyklistka. 
Svoju krajinu zastupovala v roku 1996 na Letných Olympijských hrách v Atlante, štáte Georgia. 
Jej najväčším úspechom bolo víťazstvo v roku 1993 na Giro d ' Italia Femminile. 
{{{meno cyklistu}}} Osobné informácie Celé meno Lenka Ilavská Prezývka Lenka Ilavská Narodenie Šablóna:Birth date and age Liptovský Mikuláš, Czechoslovakia Informácie o tíme Momentálny tím retired Hlavné víťazstvá Giro d'Italia Femminile (1993) Posledná aktualizácia: {{{aktualizácia}}} 
Lenka Ilavská-Litvinová 
Dedičstvo 
"La cumparsita" (z "comparsa" karneval) je tango, napísané v roku 1916 Uruguajským hudobníkom Gerardo Moctezuma Rodríguez, s textom od Pascual Contursi a Enrique Pedro Maroni. Patrí medzi najslávnejšie tanga všetkých čias. La Cumparsita bola prvýkrát hraná na verejnosti v starej Café La Giralda v Montevideu. 
Tango Múzeum v Montevideu stojí v súčasnosti na tomto historickom mieste.[5] 
Slávne verzie tohto tanga patrí prevedenie Carlosa Gardela a orchestre pod vedením Juana d'Arienzo, Osvaldo Pugliese a Astor Piazzolla. 
"La Cumparsita" je veľmi populárna na milongách, je tradíciou, že sa hrá ako posledný tanec večera. 
Gene Kelly tancuje "La cumparsita" vo filme Kotvy Aweigh (1945). 
Pieseň bola zahrnutá v sálovej scéne z filmu Sunset Boulevard (1950), v ktorej Gloria Swanson a William Holden tancovali tango. 
V tanečnom filme Viesť, Jenna Dewan, Dante Basco a Eliáš Kelley tancovali na remixed verziu.[15] 
Vo filme Niektoré, Ako To Horúce, "La cumparsita" je hraná zaviazanými očami Kubánska kapela počas scény, v ktorej Jack Lemmon , oblečený v drag tancov s nadhodnotené vkus v náručí Joe E. Brown , ktorý si myslí, Lemmon je žena ("Daphne - ste popredných opäť").[16] Počas nakrúcania v roku 1958, herec George Raft učil ostatných dvoch mužov tancovať tango pre túto scénu.[17] 
[[:Image:{{{Meno súboru}}}|{{{Názov}}}]] [[Image:{{{Meno súboru}}}|180px|noicon]] 
Scachs d'amor (Šach Lásky v Katalánčine), ktorého úplný názov je Hobra intitulada scachs d'amor feta per don Francí de Castellví e Narcis Vinyoles e mossèn Fenollar, je názov básne ktorú napísali Francesc de Castellví, Bernat Fenollar, a Narcís de Vinyoles, uverejnená vo Valencii, Španielsko koncom 15. storočia. 
Báseň je koncipovaná ako šachová hra, v ktorej sa súperi Franci de Castellvi, ako Biely (v modernom šachu), (Mars Març, Láska Amor a červené figúry v partii), a Narcis Vinyoles, ako Čierny (Venuša, Sláva Gloria, a zelené figúry).[1] Diskutujú o láske a Bernat Fenollar komentuje a stanovuje pravidlá. 
Otvorenie v partii by sa storočia neskôr nazývalo Škandinávska Obrana. 
Zelená a Červená sú stále používa v xiangqi, ako farby figúr. 
Údajne, táto partia je prvá zdokumentovaná partia s modernými pravidlami šachu, aspoň čo sa týka ťahov dámy a strelca. 
Partia Scachs d'amor od Billa Walla Anglický Preklad Scachs d'Amor 
V básni využíva hru ako alegóriu pre lásku. 
Jeho štruktúra je založená na šesťdesiatich štyroch stanciach (rovnaký počet ako polí na šachovnici), v každom deväť veršov. 
Stancie sú zoskupené tri po troch: prvá stancia v skupine predstavuje ťah Bieleho, druhá Čierneho ťah, a treta komentár k pravidlám od rozhodcu. 
Tri stancie na začiatku tvoria úvod a posledná je mat. 
K Rámcovému dohovoru Organizácie spojených národov o zmene klímy (UNFCCC alebo FCCC) je medzinárodná environmentálna zmluva, dojednaná na Konferencii Organizácie spojených národov o životnom prostredí a rozvoji (UNCED), neformálne známy ako Summit Zeme, ktorá sa konala v Rio de Janeiro od 3. do 14. júna 1992. 
Cieľom zmluvy je "stabilizácia koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnej antropogénnej interferencii s klimatickým systémom".[1] 
V samotnej zmluve nie sú stanovené žiadne záväzné limity na emisie skleníkových plynov pre jednotlivé krajiny a neobsahuje žiadne mechanizmy presadzovania. 
V tomto zmysle je zmluva považovaná za právne nezáväznú. 
Namiesto toho, zmluva poskytuje rámec pre vyjednávanie konkrétnych medzinárodných zmlúv (tzv. "protokoly"), ktoré môžu stanoviť záväzné limity na emisie skleníkových plynov. 
UNFCCC bol otvorený na podpis 9. mája 1992, potom čo Medzivládny dohodovací výboru vytvoril text Rámcového dohovoru ako správu po svojom zasadnutí v New Yorku od 30. apríla do 9. mája 1992. 
Vstúpila do platnosti 21. marca 1994. 
V decembri 2015 má UNFCCC 197 strán. 
Pozorovateľ Svätá stolica oznámil, že pouvažoval o ratifikácii Dohovoru v decembri 2015.[29] 
Od roku 2015 má UNFCCC 197 strán vrátane všetkých členských štátov OSN, pozorovateľský štát Valného zhromaždenie Organizácie spojených národov Palestína, nečlenovia OSN Niue a Cookove ostrovy a nadnárodná Európská Únia.[2][3] Okrem toho, Svätá stolica sa účastní ako pozorovateľ.[2] 
Príloha I: Existuje 43 strán UNFCCC uvedených v Prílohe I Dohovoru, vrátane Európskej Únie.[4] Tieto Strany sú klasifikované ako vyspelé (rozvinuté) krajiny a "ekonomiky v procese transformácie" (EITs).[5] 14 EITs sú bývalé centrálne plánované (sovietske) ekonomiky Ruska a Východnej Európy.[6] Príloha II: Zo strán, ktoré sú uvedené v Prílohe I Dohovoru, 24 je tiež uvedených v Prílohe II Dohovoru, vrátane Európskej Únie.[7] Tieto Strany sú tvorené členmi Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). 
Členovia II sú povinní poskytovať finančnú a technickú podporu EITs a rozvojovým krajinám , aby im pomáhali znížiť ích emisie skleníkových plynov (na zmiernenie zmeny klímy) a zvladať vplyvy zmeny klímy (klimatické zmeny adaptácie).[5] Neuvedené v Prílohe I: Strany UNFCCC, ktoré nie sú uvedené v Prílohe I Dohovoru sú väčšinou nízkopríjmové[8][9] rozvojové krajiny.[5] Rozvojové krajiny sa môžu dobrovoľne stať krajinami Prílohy I krajín, keď sú dostatočne vyvinuté. 
Najmenej rozvinuté krajíny (LDC): 49 strán sú najmenej rozvinuté krajińy a majú osobitné postavenie podľa zmluvy vzhľadom na svoje limitované kapacity na prispôsobenie sa dôsledkom zmeny klímy.[5] 
↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 , http://unfccc.int/parties_and_observers/items/2704.php ↑ , http://unfccc.int/files/essential_background/background_publications_htmlpdf/application/pdf/conveng.pdf ↑ , http://unfccc.int/files/essential_background/background_publications_htmlpdf/application/pdf/conveng.pdf ↑ . 
Dostupné online. ↑ , http://unfccc.int/documentation/documents/advanced_search/items/3594.php?rec=j&priref=600003578#beg 1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
1 2 3 4 5 6 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "AMENDMENT TO ANNEX I TO THE CONVENTION - Proposal from the Republic of Kazakhstan to amend Annex I to the Convention" (PDF). 
Retrieved 2016-04-30. 
1 2 "REPORT OF THE CONFERENCE OF THE PARTIES ON ITS FIFTH SESSION, HELD AT BONN FROM 25 OCTOBER TO 5 NOVEMBER 1999" (PDF). 
United Nations. 
1999-12-21. 
Retrieved 2016-04-30. 
1 2 "REPORT OF THE CONFERENCE OF THE PARTIES ON ITS SEVENTH SESSION, HELD AT MARRAKESH FROM 29 OCTOBER TO 10 NOVEMBER 2001" (PDF). 
United Nations. 
2002-01-21. 
Retrieved 2016-04-30. 
1 2 3 "REPORT OF THE CONFERENCE OF THE PARTIES ON ITS SEVENTH SESSION, HELD AT MARRAKESH FROM 29 OCTOBER TO 10 NOVEMBER 2001" (PDF). 
United Nations Framework Convention on Climate Change. 
2002-01-21. 
Retrieved 2014-10-01. ↑ . Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Delegates from Parties and Observer States ( A..Z by Country ) – Holy See ↑ . 
Dostupné online. 
State[3][10] Classification[4][11] Signature Ratification Notes Afghanistan 0012-06-19921992. júna 12 0019-09-20022002. septembra 19 Albania 0003-10-19941994. októbra 3 Algeria 0013-06-19921992. júna 13 0009-06-19931993. júna 9 Andorra 0002-03-20112011. marca 2 Angola 0014-06-19921992. júna 14 0017-05-20002000. mája 17 Antigua and Barbuda 0004-06-19921992. júna 4 0002-02-19931993. februára 2 Argentina 0012-06-19921992. júna 12 0011-03-19941994. marca 11 Armenia 0013-06-19921992. júna 13 0014-05-19931993. mája 14 Australia Annex I, II 0004-06-19921992. júna 4 0030-12-19921992. decembra 30 Austria Annex I, II 0008-06-19921992. júna 8 0028-02-19941994. februára 28 Azerbaijan 0012-06-19921992. júna 12 0016-05-19951995. mája 16 Bahamas 0012-06-19921992. júna 12 0029-03-19941994. marca 29 Bahrain 0008-06-19921992. júna 8 0028-12-19941994. decembra 28 Bangladesh 0009-06-19921992. júna 9 0015-04-19941994. apríla 15 Barbados 0012-06-19921992. júna 12 0023-03-19941994. marca 23 Belarus Annex I, EIT 0011-06-19921992. júna 11 0011-05-20002000. mája 11 Belgium Annex I, II 0004-06-19921992. júna 4 0016-01-19961996. januára 16 Belize 0013-06-19921992. júna 13 0031-10-19941994. októbra 31 Benin 0013-06-19921992. júna 13 0030-06-19941994. júna 30 Bhutan 0011-06-19921992. júna 11 0025-08-19951995. augusta 25 Bolivia 0010-06-19921992. júna 10 0003-10-19941994. októbra 3 Bosnia and Herzegovina 0007-09-20002000. septembra 7 Botswana 0012-06-19921992. júna 12 0027-01-19941994. januára 27 Brazil 0004-06-19921992. júna 4 0028-02-19941994. februára 28 Brunei 0007-08-20072007. augusta 7 Bulgaria Annex I, EIT 0005-06-19921992. júna 5 0012-05-19951995. mája 12 Burkina Faso 0012-06-19921992. júna 12 0002-09-19931993. septembra 2 Burundi 0011-06-19921992. júna 11 0006-01-19971997. januára 6 Cambodia 0018-12-19951995. decembra 18 Cameroon 0014-06-19921992. júna 14 0019-10-19941994. októbra 19 Canada Annex I, II 0012-06-19921992. júna 12 0004-12-19921992. decembra 4 Cape Verde 0012-06-19921992. júna 12 0029-03-19951995. marca 29 Central African Republic 0013-06-19921992. júna 13 0010-03-19951995. marca 10 Chad 0012-06-19921992. júna 12 0007-06-19941994. júna 7 Chile 0013-06-19921992. júna 13 0022-12-19941994. decembra 22 China 0011-06-19921992. júna 11 0005-01-19931993. januára 5 Applies to Macao, extended by Portugal on 28 June 1999. 
Colombia 0013-06-19921992. júna 13 0022-03-19951995. marca 22 Comoros 0011-06-19921992. júna 11 0031-10-19941994. októbra 31 Democratic Republic of the Congo 0011-06-19921992. júna 11 0009-01-19951995. januára 9 Republic of the Congo 0012-06-19921992. júna 12 0014-10-19961996. októbra 14 Cook Islands 0012-06-19921992. júna 12 0020-04-19931993. apríla 20 Costa Rica 0013-06-19921992. júna 13 0026-08-19941994. augusta 26 Côte d'Ivoire 0010-06-19921992. júna 10 0029-11-19941994. novembra 29 Croatia Annex I, EIT 0011-06-19921992. júna 11 0008-04-19961996. apríla 8 At its request, added to Annex I as an EIT by an amendment which entered into force in 1998.[11][12][13] Cuba 0013-06-19921992. júna 13 0005-01-19941994. januára 5 Cyprus Annex I 0012-06-19921992. júna 12 0015-10-19971997. októbra 15 At its request, added to Annex I by an amendment which entered into force in 2013.[11][14][15] Czech Republic Annex I, EIT[lower-alpha 1] 0018-06-19931993. júna 18 0007-10-19931993. októbra 7 At its request, replaced Czechoslovakia in Annex I as an EIT by an amendment which entered into force in 1998.[11][12][13] Denmark Annex I, II 0009-06-19921992. júna 9 0021-12-19931993. decembra 21 Including Faroe Islands and Greenland Djibouti 0012-06-19921992. júna 12 0027-08-19951995. augusta 27 Dominica 0021-06-19931993. júna 21 Dominican Republic 0012-06-19921992. júna 12 0007-10-19981998. októbra 7 Ecuador 0009-06-19921992. júna 9 0023-02-19931993. februára 23 Egypt 0009-06-19921992. júna 9 0005-12-19941994. decembra 5 El Salvador 0013-06-19921992. júna 13 0004-12-19951995. decembra 4 Equatorial Guinea 0016-08-20002000. augusta 16 Eritrea 0024-04-19951995. apríla 24 Estonia Annex I, EIT 0012-06-19921992. júna 12 0027-07-19941994. júla 27 Ethiopia 0010-06-19921992. júna 10 0005-04-19941994. apríla 5 European Union[lower-alpha 2] Annex I, II 0013-06-19921992. júna 13 0021-12-19931993. decembra 21 Ratified as the European Economic Community. Fiji 0009-10-19921992. októbra 9 0025-02-19931993. februára 25 Finland Annex I, II 0004-06-19921992. júna 4 0003-05-19941994. mája 3 France Annex I, II 0013-06-19921992. júna 13 0025-03-19941994. marca 25 Gabon 0012-06-19921992. júna 12 0021-01-19981998. januára 21 Gambia 0012-06-19921992. júna 12 0010-06-19941994. júna 10 Georgia 0029-07-19941994. júla 29 Germany Annex I, II 0012-06-19921992. júna 12 0009-12-19931993. decembra 9 Ghana 0012-06-19921992. júna 12 0006-09-19951995. septembra 6 Greece Annex I, II 0012-06-19921992. júna 12 0004-08-19941994. augusta 4 Grenada 0003-12-19921992. decembra 3 0011-08-19941994. augusta 11 Guatemala 0013-06-19921992. júna 13 0015-12-19951995. decembra 15 Guinea 0012-06-19921992. júna 12 0007-05-19931993. mája 7 Guinea-Bissau 0012-06-19921992. júna 12 0027-10-19951995. októbra 27 Guyana 0013-06-19921992. júna 13 0029-08-19941994. augusta 29 Haiti 0013-06-19921992. júna 13 0025-09-19961996. septembra 25 Honduras 0013-06-19921992. júna 13 0019-10-19951995. októbra 19 Hungary Annex I, EIT 0013-06-19921992. júna 13 0024-02-19941994. februára 24 Iceland Annex I, II 0004-06-19921992. júna 4 0016-06-19931993. júna 16 India 0010-06-19921992. júna 10 0001-11-19931993. novembra 1 Indonesia 0005-06-19921992. júna 5 0023-08-19941994. augusta 23 Iran 0014-06-19921992. júna 14 0018-07-19961996. júla 18 Iraq 0028-07-20092009. júla 28 Ireland Annex I, II 0013-06-19921992. júna 13 0020-04-19941994. apríla 20 Israel 0004-06-19921992. júna 4 0004-06-19961996. júna 4 Italy Annex I, II 0005-06-19921992. júna 5 0015-04-19941994. apríla 15 Jamaica 0012-06-19921992. júna 12 0006-01-19951995. januára 6 Japan Annex I, II 0013-06-19921992. júna 13 0028-05-19931993. mája 28 Jordan 0011-06-19921992. júna 11 0012-11-19931993. novembra 12 Kazakhstan [lower-alpha 1][lower-alpha 3] 0008-06-19921992. júna 8 0017-05-19951995. mája 17 Kenya 0012-06-19921992. júna 12 0030-08-19941994. augusta 30 Kiribati 0013-06-19921992. júna 13 0007-02-19951995. februára 7 North Korea 0011-06-19921992. júna 11 0005-12-19941994. decembra 5 South Korea 0013-06-19921992. júna 13 0014-12-19931993. decembra 14 Kuwait 0028-12-19941994. decembra 28 Kyrgyzstan 0025-05-20002000. mája 25 Laos 0004-01-19951995. januára 4 Latvia Annex I, EIT 0011-06-19921992. júna 11 0023-03-19951995. marca 23 Lebanon 0012-06-19921992. júna 12 0015-12-19941994. decembra 15 Lesotho 0011-06-19921992. júna 11 0007-02-19951995. februára 7 Liberia 0012-06-19921992. júna 12 0005-11-20022002. novembra 5 Libya 0029-06-19921992. júna 29 0014-06-19991999. júna 14 Liechtenstein Annex I 0004-06-19921992. júna 4 0022-06-19941994. júna 22 At its request, added to Annex I by an amendment which entered into force in 1998.[11][12][13] Lithuania Annex I, EIT 0011-06-19921992. júna 11 0024-03-19951995. marca 24 Luxembourg Annex I, II 0009-06-19921992. júna 9 0009-05-19941994. mája 9 Macedonia 0028-01-19981998. januára 28 Madagascar 0010-06-19921992. júna 10 0002-06-19991999. júna 2 Malawi 0010-06-19921992. júna 10 0021-04-19941994. apríla 21 Malaysia 0009-06-19931993. júna 9 0013-07-19941994. júla 13 Maldives 0012-06-19921992. júna 12 0009-11-19921992. novembra 9 Mali 0030-09-19921992. septembra 30 0028-12-19941994. decembra 28 Malta Annex I 0012-06-19921992. júna 12 0017-03-19941994. marca 17 At its request, added to Annex I by an amendment which entered into force in 2010.[11][20] Marshall Islands 0012-06-19921992. júna 12 0008-10-19921992. októbra 8 Mauritania 0012-06-19921992. júna 12 0020-01-19941994. januára 20 Mauritius 0010-06-19921992. júna 10 0004-09-19921992. septembra 4 Mexico 0013-06-19921992. júna 13 0011-03-19931993. marca 11 Federated States of Micronesia 0012-06-19921992. júna 12 0018-11-19931993. novembra 18 Moldova 0012-06-19921992. júna 12 0009-06-19951995. júna 9 Monaco Annex I[lower-alpha 1] 0011-06-19921992. júna 11 0020-11-19921992. novembra 20 At its request, added to Annex I by an amendment which entered into force in 1998.[11][12][13] Mongolia 0012-06-19921992. júna 12 0030-09-19931993. septembra 30 Montenegro 0023-10-20062006. októbra 23 Morocco 0013-06-19921992. júna 13 0028-12-19951995. decembra 28 Mozambique 0012-06-19921992. júna 12 0025-08-19951995. augusta 25 Myanmar 0011-06-19921992. júna 11 0025-11-19941994. novembra 25 Namibia 0012-06-19921992. júna 12 0016-05-19951995. mája 16 Nauru 0008-06-19921992. júna 8 0011-11-19931993. novembra 11 Nepal 0012-06-19921992. júna 12 0002-05-19941994. mája 2 Netherlands Annex I, II 0004-06-19921992. júna 4 0020-12-19931993. decembra 20 Excluding Aruba, Curaçao, Caribbean Netherlands and Sint Maarten New Zealand Annex I, II 0004-06-19921992. júna 4 0016-09-19931993. septembra 16 Nicaragua 0013-06-19921992. júna 13 0031-10-19951995. októbra 31 Niger 0011-06-19921992. júna 11 0025-07-19951995. júla 25 Nigeria 0013-06-19921992. júna 13 0029-08-19941994. augusta 29 Niue 0028-02-19961996. februára 28 Norway Annex I, II 0004-06-19921992. júna 4 0009-07-19931993. júla 9 Oman 0011-06-19921992. júna 11 0008-02-19951995. februára 8 Pakistan 0013-06-19921992. júna 13 0001-06-19941994. júna 1 Palau 0010-12-19991999. decembra 10 Palestine 0018-12-20152015. decembra 18 Panama 0018-03-19931993. marca 18 0023-05-19951995. mája 23 Papua New Guinea 0013-06-19921992. júna 13 0016-03-19931993. marca 16 Paraguay 0012-06-19921992. júna 12 0024-02-19941994. februára 24 Peru 0012-06-19921992. júna 12 0007-06-19931993. júna 7 Philippines 0012-06-19921992. júna 12 0002-08-19941994. augusta 2 Poland Annex I, EIT 0005-06-19921992. júna 5 0028-07-19941994. júla 28 Portugal Annex I, II 0013-06-19921992. júna 13 0021-12-19931993. decembra 21 Qatar 0018-04-19961996. apríla 18 Romania Annex I, EIT 0005-06-19921992. júna 5 0008-06-19941994. júna 8 Russia Annex I, EIT 0013-06-19921992. júna 13 0028-12-19941994. decembra 28 Rwanda 0010-06-19921992. júna 10 0018-08-19981998. augusta 18 Saint Kitts and Nevis 0012-06-19921992. júna 12 0007-01-19931993. januára 7 Saint Lucia 0014-06-19931993. júna 14 0014-06-19931993. júna 14 Saint Vincent and the Grenadines 0002-12-19961996. decembra 2 Samoa 0012-06-19921992. júna 12 0029-11-19941994. novembra 29 San Marino 0010-06-19921992. júna 10 0028-10-19941994. októbra 28 Sao Tome and Principe 0012-06-19921992. júna 12 0029-09-19991999. septembra 29 Saudi Arabia 0028-12-19941994. decembra 28 Senegal 0013-06-19921992. júna 13 0017-10-19941994. októbra 17 Serbia 0012-03-20012001. marca 12 Seychelles 0010-06-19921992. júna 10 0022-09-19921992. septembra 22 Sierra Leone 0011-02-19931993. februára 11 0022-06-19951995. júna 22 Singapore 0013-06-19921992. júna 13 0029-05-19971997. mája 29 Slovakia Annex I, EIT[lower-alpha 1] 0019-05-19931993. mája 19 0025-08-19941994. augusta 25 At its request, replaced Czechoslovakia in Annex I as an EIT by an amendment which entered into force in 1998.[11][12][13] Slovenia Annex I, EIT[lower-alpha 1] 0013-06-19921992. júna 13 0001-12-19951995. decembra 1 At its request, added to Annex I as an EIT by an amendment which entered into force in 1998.[11][12][13] Solomon Islands 0013-06-19921992. júna 13 0028-12-19941994. decembra 28 Somalia 0011-09-20092009. septembra 11 South Africa 0015-06-19931993. júna 15 0029-08-19971997. augusta 29 South Sudan 0017-02-20142014. februára 17 Spain Annex I, II 0013-06-19921992. júna 13 0021-12-19931993. decembra 21 Sri Lanka 0010-06-19921992. júna 10 0023-11-19931993. novembra 23 Sudan 0009-06-19921992. júna 9 0019-11-19931993. novembra 19 Suriname 0013-06-19921992. júna 13 0014-10-19971997. októbra 14 Swaziland 0012-06-19921992. júna 12 0007-10-19961996. októbra 7 Sweden Annex I, II 0008-06-19921992. júna 8 0023-06-19931993. júna 23 Switzerland Annex I, II 0012-06-19921992. júna 12 0010-12-19931993. decembra 10 Syria 0004-01-19961996. januára 4 Tajikistan 0007-01-19981998. januára 7 Tanzania 0012-06-19921992. júna 12 0017-04-19961996. apríla 17 Thailand 0012-06-19921992. júna 12 0028-12-19941994. decembra 28 Timor-Leste 0010-10-20062006. októbra 10 Togo 0012-06-19921992. júna 12 0008-03-19951995. marca 8 Tonga 0020-07-19981998. júla 20 Trinidad and Tobago 0011-06-19921992. júna 11 0024-06-19941994. júna 24 Tunisia 0013-06-19921992. júna 13 0015-07-19931993. júla 15 Turkey Annex I 0024-02-20042004. februára 24 Turkey was originally listed in both Annex I and Annex II of the UNFCCC. 
In 1997 a proposal was submitted that Annex I and Annex II be amended to remove Turkey.[21][22] Though no consensus could be reached on this proposal,[17][23][24] a compromise was reached and an amendment that entered into force in 2002 removed Turkey from Annex II.[11][18][19][25][26][27] Turkmenistan 0005-06-19951995. júna 5 Tuvalu 0008-06-19921992. júna 8 0026-10-19931993. októbra 26 Uganda 0013-06-19921992. júna 13 0008-09-19931993. septembra 8 Ukraine Annex I, EIT 0011-06-19921992. júna 11 0013-05-19971997. mája 13 United Arab Emirates 0029-12-19951995. decembra 29 United Kingdom Annex I, II 0012-06-19921992. júna 12 0008-12-19931993. decembra 8 Including Jersey, Isle of Man, Guernsey (8 December 1993), Gibraltar (2 January 2007), Bermuda, Cayman Islands and Falkland Islands (7 March 2007). 
Anguilla, British Virgin Islands, Montserrat, Pitcairn Islands, Saint Helena, Ascension and Tristan da Cunha, Turks and Caicos Islands or the Sovereign Base Areas of Akrotiri and Dhekelia: not applied United States Annex I, II 0012-06-19921992. júna 12 0015-10-19921992. októbra 15 Uruguay 0004-06-19921992. júna 4 0018-08-19941994. augusta 18 Uzbekistan 0020-06-19931993. júna 20 Vanuatu 0009-06-19921992. júna 9 0025-03-19931993. marca 25 Venezuela 0012-06-19921992. júna 12 0028-12-19941994. decembra 28 Vietnam 0011-06-19921992. júna 11 0016-11-19941994. novembra 16 Yemen 0012-06-19921992. júna 12 0021-02-19961996. februára 21 Zambia 0011-06-19921992. júna 11 0028-05-19931993. mája 28 Zimbabwe 0012-06-19921992. júna 12 0003-11-19921992. novembra 3 
Redaktor:Jenikhollan/Zoznam stran Rámcovej zmluvy OSN o zmene klímy 
Poddruhy 
Referencie 
Brest horský, je najrozšírenejší európsky druhov brestu. Je rozšírený od Írska na východ po Ural, a od polárneho kruhu na juh do hôr Peloponézu v Grécku; rastie aj v Iráne. 
Je to veľký, opadavý strom, ide o primárne horský druh, rastie v nadmorských výškach až do 1500 m, preferuje vlhkú pôdu a vysokú vlhkosť.[1] Strom môže v Škandinávii vytvárať čistý les a vyskytuje sa severne do zemepisnej šírky 67°N v Beiarne v Nórsku. 
Bol úspešne introdukovaný v Narsarsuaqe, pri južnom cípe Grónska (61°N). 
Bol najrozšírenejším brestom na Britských strovoch a v súčasnosti sa považuje za ako jediný nesporne pôvodný druh brestu. Vzhľadom na jeho hojný výskyt v Škótsku, sa označuje ako Scotch alebo Scots elm. 
Blízko príbuzné druhy, ako U. bergmanniana a U. laciniata, pôvodom zo severovýchodnej Ázie, boli v minulosti zaradené do Ulmus glabra;[3] ďalší blízky príbuzný je U. wallichiana. 
Naopak, Ulmus elliptica Koch z Kaukazu, sa niektorými považuje za samostatný druh,[4][5][6] je často uvádzaný ako miestna forma U. glabra.[7] 
Ulmus glabra subsp. glabra v južnej časti výskytu, má široké listy, majú šikové listy, krátky vidlicovitý kmeň a nízku, širokú korunu Ulmus glabra subsp. montana (Stokes) Lindqvist v severnej časti výskytu (severné Britské ostrovy, Škandinávia), listy sú užšie, stromy bežne s jedným dlhým kmeňom s vysokou a úzkou korunou.[9] Avšak, podobné štruktúry a listy sa nachádzajú na brestoch v Taliansku, oveľa ďalej na juhu.[10] 
Je veľké prekrývanie v populáciách s týmito znakmi, a na rozlíšenie môže myť vplyv skôr environmentálny ako genetický vplyv; poddruhy akceptuje Flora Europaea.[11] 
Niekedy dosahuje výšku 40 m, zvyčajne so širokou korunou, keď rastie v otvorenom priestore, podporuje ho krátky kmeň s obvodom menším ako 2 m (obvod kmeňa vo výške 1,3 m). 
Koreňové výhonky nie sú bežné; prirodzene sa reprodukuje pomocou semien. 
Strom je známy pre svoje veľmi tvrdé, pružné mladé výhonky, ktoré sú vždy bez bujného hrebeňa koruny alebo "krídel" charakteristických pre mnohé bresty. 
Striedavú listy sú opadavé, 6 – 17 cm dlhé 3 – 12 cm široké, zvyčajne obovátne s asymetrickou základňou, laloky často úplne zakrývaju krátky (<5 mm) petiolulus; horný povrch je drsný. 
Listy na mladých, alebo v tieni rastúcich jedincoch majú niekedy tri a viac lalokov v blízkosti vrcholu. Perfektne hermafroditné kvety sa objavujú skoro na jar a skôr ako listy. Vytvárajú sa vo zväzkoch po 10 – 20; sú na 4 mm širokých a 10 mm dlhých stonkách. 
Sú vetrom opeľované a nemajú okvetné lístky. Plod je okrídlená nažka 20 mm dlhá a 15 mm široká, s jedným okrúhlym 6 mm semenom v strede. Dozrieva v neskorej jari.[13][14] 
Zatiaľ čo je brest horský veľmi citlivý na tracheomykózne hynutie brestov (grafióza brestov, odumieranie brestov, holandská choroba+ref http://www.arboristika.sk/skodci/sdata/100.htm),[15][16] je odolnejší voči podkôrnikom, ktorí pôsobia ako vektory tejto choroby. 
Pôvodcom choroby je huba Ophiostoma ulmi a Ophiostoma novo-ulmi, na ktorých prenose sa podieľajú napr. podkôrnik brestový (Scolytus scolytusa) a podkôrnik pásikavý (Scolytus multistriatus). Výskum v Španielsku ukázal prítomnosť triterpénov, vytváraných v kôre, a tým je pre chrobákom menej atraktívny ako brest hrabolistý (Ulmus minor), aj keď na 87 µg/g sušenej kôry jeho koncentrácia menšia akú má brest väzový (Ulmus laevis) (200 mg/g).[17] Navyše, keď strom umiera, jeho kôru rýchlo kolonizujú huby rodu Phoma, čo rapídne znižuje množstvo kôry k dispozícii pre chrobákov.[18] V Európskych štúdiách sa uvádza, že klony odolných stromov, ktoré zaočkovali patogénmi, spôsobilo 85 – 100% vädnutie, čo spôsobilo 68% úmrtnosť v nasledujúcom roku. 
DNA analýzy od Cemagrefu (teraz Irstea) vo Francúzsku určilo, že genetická diverzita v rámci druhov je veľmi obmedzený, takže šanca na vývoj odolného stromu je nízka.[19] 
Švédskelesnícke združenie v Källstorpe vyrobilo triploidné a tetraploidné formy stromu, ale tie sa neukázali ako odolnejšie voči grafióze brestov ako bežné diploidné formy.[20] 
V skúškach, ktoré sa vykonávali v Taliansku, sa zistilo, že má mierne až strednú náchylnosť na nákazu fytoplazmou (spôsobuje ochorenie elm yellows) a vysokú náchylnosť na chrobáka Xanthogaleruca luteola.[21] 
Brest horský je mierne toleruje tieň, ale vyžaduje hlboké a bohaté pôdy aké sa zvyčajne nachádzajú pozdĺž riečnych údolí.[22] Netoleruje ale povodne a dlhotrvajúceho suchá.[23] Zriedka sa pre svoj tvar používa ako mestská zeleň, môže prekvapivo tolerovať mestské znečistenie ovzdušia, obmedzené podmienky pre rast a rázne zrezávanie. 
Nerozmnožuje sa koreňmi, všetky mladé semenáče sú často zožrané jeleňmi, jeho regenerácia je veľmi obmedzená, obmedzuje sa na výhonky z pňov mladých stromov. 
Jeho rozšírenie výrazne pokleslo. Najlepšie sa pestuje zo semien alebo potápaním konárov do pôdy. 
Odrezky z mäkkého dreva na začiatku júna pri vlhkom prostredí spoľahlivo zakoreňujú.[24] 
V Edinburghu bol v 19. storočí často sadený ako parkový strom, a aj napriek stratám tam hojne zostáva, jedince sa obnovujú prostredníctvom semenáčikov.[25][2] Do Nového Anglicka bol introdukovaný v 18. storočí[26] a do Austrálie v roku 1860.[27] Bolo vysadených v 19. storočí ako U. montana v Dominion Arboretum, Ottawa, Kanada[28] a v Toronte.[29] 
Asi najznámejšie stromoradie bolo The Long Walk, vo Windsor Great Park vysadené v 70. roky 17. storočia na pokyn Johna Evelyna a Henry John Elwes ho opísal ako "jednu z najkrajších a najimpozantnejších alejí na svete". 
Stromy boli vyrúbané v roku 1943.[31][32] 
E. M. Forster šestnásťkrát priamo cituje brest horský v jeho románe Howards End. 
Ide o strom ktorý rástol v jeho rodnom domove v Rooks Nest, Stevenage, Hertfordshire. 
Vrchol tohto stromu visel nad domom a vraj má, "...obvod kmeňa, ktorý tucet mužov neobjíme..." 
Forster opisuje strom ako "...kamarát, ohýbajúci sa nad domom, sila a dobrodružstvo v jeho koreňoch." 
Strom v románe mal do kmeňa odávna ľuďmi zapustené zuby z prasaťa. 
Tvrdilo sa, že žuvanie kôry môže vyliečiť bolesť zubov. 
Vo filmovej adaptácii Howards End (1991) sa strom zmenil na gaštan. 
Veľký strom zasadený v 1620 rastie v Bergemolo, 5 km južne od Demonte v Piemonte, Taliansko (obvod 6,2 m vo výške 2,0 m, výška 26 m, 2008).[36][37] Ďalší starý jedinec rastie v Štajersko, v Rakúsku a v Grenzhammeri, Nemecko (pozri galériu). 
V roku 1998 bolo nájdených viac ako 700 zdravých dospelých stromov na horných svahoch vrchu Šimonka na Slovensku. Je ale možné, že prežili v dôsledku izolácie od prenášačov chorôb a nie v dôsledku prirodzenej odolnosti. 50 klonov týchto stromov boli poskytnutých pre Princa z Walesu na pestovanie v jeho sídle Highgrove House v Claphame, Yorkshire . 
Brest horský v Worcestershire sa stal neslávne známym v roku 1944, keď sa v jeho vnútri našla doteraz neidentifikovaná mŕtvola. 
Alba, Angustifolia, Balder, Bea Schwarz, Belgica, Blandford, Cicestria, Cinerea, Dampieri, Dauvessei, Daveyi, Dumont, Elegantissima, Eleganto-Variegata, Etrusca, Fastigiata, Fjerrestad, Folia Rhomboidea, Freja, Fulva, Gaujardii, Haarlemensis, Hillieri, Klemmer, Loke, Macrophylla Aurea, Major, Microphylla, Modiolina, Muscaviensis, Odin, Pioneer, Pitteurs, Serpentina, Smithii, Superba, Tricolor, Tyr, Vegeta, Viminalis, Viscosa, Wredei, Ypreau Ale, hybridy U. glabra a brest sibírsky (U. pumila), neboli pozorované vo voľnej prírode ale iba v laboratóriu. Aj keď sa areál rozšírenia oboch druhov prekrýva, čomu dopomohla introdukcia v južnej Európe, predovšetkým v Španielsku.[17] Krížením v Rusku U. glabra a U. pumila vznikol hybrid s názvom Ulmus × arbuscula. 
Hybridy pôvodného brestu horského boli v európskych experimentoch časté, predovšetkým vo Wageningene v Holandsku, a od roku 1960 bolo zverejnených množstvo komerčných hybridných kultivarov .[39] Prví stromy boli pestované v reakcii na začiatok chradnutia a holandskej choroby, ktorá postihla Európu po prvej svetovej vojne. Tieto jedince však neboli odolné voči virulentnému kmeňu tejto choroby, ktorá prišli v neskorých 60. rokoch 20. storočia. 
Ďalší výskum po roku 1989 však nakoniec vyprodukoval niekoľko stromov imúnnych k tejto chorobe.[40] 
Opis 
Škodcovia a choroby 
Významné jedince 
Coleman, Max, ed.: Wych Elm (Edinburgh, 2009; ISBN 978-1-906129-21-7). 
Štúdia, hlavne brest horský v Škótsku a jeho využitie v remesle 
22 ↑ Getty Images: Firewood Stock Photo | Getty Images, accessdate: July 27, 2016 ↑ The Brahan Elm, forestry.gov.uk ↑ CEC information; tree may be seen on Google Streetview, beside Cavalry Park Drive, E. of Holy Rood High School. ↑ Edinburgh Wych-elm photographs ↑ Association of Nature Patriarchs in Italy: Piemonte - Olmo di Bergemolo, access-date: November 23, 2016 ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ Heybroek, H.M. (1993). 
Niektorí botanici, najmä Lindquist (1931), navrhli dva poddruhy:[8] 
Redaktor:Vegetator/Brest horský 
Drevo je v remeslách cenené pre svoju farebnosť a jeho nerovnomernú kresbu. Má strednú tvrdosť a vyššiu krehkosť. 
Bolo to obľúbené drevo britského sochára Henryho Moorea. http://www.uluv.sk/sk/web/casopis-rud/archiv/rok-2001/rud-032001/niekolko-poznamok-o-dreve/ 
Britský rekordný strom v databáze The Tree Register of the British Isles (TROBI) je v Brahan Castle v Škótskej vysočine;[33] má obvod 703 cm (vo výške 2,23 m) a výšku 24 m . 
Najstarší exemplár je v Edinburghu (2016) tvrdí sa, že je to strom (má obvod 5,2 m) z pôvodného areálu Duddingston House, teraz Duddingston Golf Course[34] Ďalší zaujímavé exempláre sú Edinburghu v Learmonth Gardens a v The Meadows.[35] 
približne 40 kultivarov bolo vyšlachtených, ale asi 30 z nich, je dnes pravdepodobne stratených ako dôsledok holandskej choroby a/alebo iných faktorov: 
Albo-Variegata, Australis, Camperdownii, Cebennensis, Concavaefolia, Cornuta, Corylifolia Purpurea, Corylifolia, Crispa Aurea, Crispa, Crispa Pendula, Dovaei, Escaillard, Fastigiata Macrophylla, Fastigiata Stricta, Fastigiata Variegata, Firma, Flava, Gigantea, Gittisham, Grandidentata, Holgeri, Horizontalis, Insularis, Latifolia, Latifolia Aurea, Latifolia Aureo-Variegata, Latifolia Nigricans, Luteo Variegata, Lutescens, Macrophylla, Maculata, Minor, Nana, Nitida, Nigra, Oblongata, Pendula Macrophylla, Pendula Variegata, Pyrenaica, Ramulosa, Rugosa, Spectabilis, Superba, Tomentosa. Ulmus 'Exoniensis', je už tradične klasifikovaný ako forma U. glabra, ale jeho identita je v súčasnosti sporná. 
U. glabra vytvára prirodzené hybridy s U. minor, z ktorých vzniká skupina Ulmus x hollandica , do ktorej patria viaceré kultivary: 
# Názov skladby Dĺžka 
# Názov skladby Dĺžka 
# Názov skladby Dĺžka 
Retrieved June 14, 2017. ↑ KORN To Release 'The Serenity Of Suffering' Album In October; 'Rotting In Vain' Video Premiere [online]. 
July 22, 2016, [cit. 
2017-01-10]. 
Dostupné online. ↑ KORN's BRIAN 'HEAD' WELCH On Next Album: We're Gonna Come Out Heavier Than Anyone's Heard Us In A Long Time [online]. 
August 4, 2015, [cit. 
2017-01-10]. 
Dostupné online. ↑ DOWNEY, Ryan J.. 
“I learned by going broke”—Brian ‘Head’ Welch talks new book, Korn's next album, A Day To Remember. 
Alternative Press (Cleveland, Ohio), May 18, 2016. 
Dostupné online [cit. 
2017-01-10]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. ↑ . Dostupné online. 
1 2 "The Serenity of Suffering Reviews - Korn". 
Retrieved October 29, 2016. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Swedishcharts.com – Korn – The Serenity of Suffering". 
Mount Takamagahara (高天原山, Takamagahara-yama) je horský masiv v Gunma Prefektúry Japonska, v blízkosti obce Ueno . 
Jeho vyska je 1978,6 M. 
Crash of Japan Airlines Let 123 o August 12, 1985 bolo pôvodne nahlásené na Mount Osutaka, ale neskôr potvrdilo sa, že na hrebeni Vrchu Takamagahara vo výške približne 1535M nad morom. 
S 520 umrtiami ľudí, to je najtragickejsia nehoda jedneho lietadla v dejinách sveta.[1] 
Body záujmu 
Guatapé je mesto v regióne Antioquia v Kolumbii.[1] Je súčasťou podoblasti Východná Antioquia. 
Guatapé susedí na severe s mestom Alejandría, San Rafael na východe a Granada a El Peñol na juhu. 
Guatapé sa nachádza v blízkosti predmestia mesta Medellín, hraničiac s nádržou vytvorenou Kolumbijskou vládou na účely vodnej elektrárne, postavenej na konci roku 1960. 
Toto malebné mesto je zhromaždiskom pre "Las Vegas", teda malé farmy v tejto oblasti. Guatapé je tiež miestom na rekreáciu pre obyvateľov Medellínu, a usiluje o pozornosť zahraničných turistov. 
Pred tým než prišli do tejto oblasti Pyrenejskí dobyvatelia v 16. storočí, toto územie bolo obývané pôvodnými etnickými skupinami, z ktorých boli niektoré riadené indiánskym náčelníkom menom „Guatapé“. 
Na jeho počesť bolo mesto pomenované po ňom. 
Názov „Guatapé“, pochádza z jazyku Quechua, znamenajúci „kamene a voda“. 
V minulosti bolo mesto taktiež nazývané „La Ceja de Guatapé“. 
Celkový počet obyvateľov: 5,623 obyvateľov (2009) 
Mestské obyvateľstvo: 4 182 Vidiecke obyvateľstvo: 1 441 
Podľa údajov sčítania prezentovaných DANE v roku 2005, etnické zloženie obci je nasledovné: 
Mestic a biela rasa (99.96%) Afro-Kolumbijská rasa (0.04 %) 
Calle del Recuerdo ("Ulica suvenírov") Farský Kostol Nuestra Señora del Carmen Kaplnka panny Márie zo Santa Ana Komunitné historické múzeum. 
"Skala Peñol" (La piedra del Peñol), ktorá hraničí s jazerom je skalná formácia, ktorá sa vytvorila pred 70 miliónmi rokmi. 
S dvoma tretinami svojej výšky pod zemou, nad povrch zeme odhaluje viac ako 200 metrov a je viditeľný z celej okolitej krajiny. 
Návštevníci môžu pocítiť veľkosť skaly prí výstupe schodiskom postaveným do jednej strane, ktoré má viac než 649 schodov.[2] Na plochom vrchole skaly predajcovia potravín a nápojov ponúkajú posedenie s výhľadom na veľhory, ktoré sa tiahnu na obzore v každom smere. 
Ďalej sa tu nachádzajú darčekové obchody a veža s otvoreným výhľadom na velkolepú scenériu okolia. 
Nové rezorty, mnoho reštaurácií a domy na prenájom pozdĺž jazera sú k dispozícii pre návštevníkov. 
Takmer každý dom má naspodu fasády pestrofarebný trojrozmerný obrázok, ktorý často zobrazuje výrobky predávané v danom dome, alebo vyjadruje presvedčenie jeho obyvateľov. 
Iné sú obrazy z kultúrneho a poľnohospodárskeho dedičstva lokálnej komunity. 
↑ (po španielsky) Guatapé official website (www.guatape-antioquia.gov.co); retrieved 2010-03-24. ↑ Guatape's Official Major Office ↑ Guatape Official Site http://www.guatape-antioquia.gov.co/index.shtml 
Antal Szerb (Máj 1, 1901, Budapešť – január 27, 1945, Balf) maďarský spisovateľ. 
Jeden z najpozoruhodnejších zjavov maďarskej literatúry 20. storočia . 
Keďže jeho otec prestúpil na katolícku vieru, Antalovi sa dostalo kresťanskej výchovy a navštevoval piaristické gymnázium. 
Neskôr študoval v Grazi a na peštianskej univerzite maďarčinu a nemčinu. Ako 23-ročný obhájil doktorskú prácu z literatúry. 
Zomrel v januári 1945 v pracovnom tábore v maďarskom Balfe, kam sa dostal pre svoj pôvod a kde ho strážnici ubili na smrť. 
Je autorom viacerých románov, poviedok, publicistiky, ale aj dvoch komplexných literárnohistorických diel: Dejín maďarskej literatúry a Dejín svetovej literatúry, ktoré sú dodnes obľúbeným lirerárnohistorickým čítaním. Istý čas pracoval aj ako divadelný režisér. 
Antal Szerb je kultový maďarský autor, ktorého diela aj dnes vychádzajú v mnohých vydaniach. Jeho štýl je nevšedne ľahký, pritom jemne cizelovaný. Je strhujúcim rozprávačom zvláštneho, ťažko uchopiteľného mystéria života, očarený bytím a jeho poznávaním, pričom nikdy neupadá do prázdneho pátosu, ale udržuje si mierny odstup a vzletnosť humoru. 
Svetová literatúra akoby ho v posledných rokoch znova objavila. Jeho diela vychádzajú v mnohých prekladoch a očarili státisíce čitateľov na celom svete. 
Bude to zrejme aj tým, že z jeho románov dýcha starosvetskosť, no tiež dekadencia, sviežosť európskeho ducha i jeho sebairónia. Bol inšpirátorom celého radu maďarských autorov. 
Nie je náhoda, že odkazy na jeho dielo nájdeme i v textoch Pétera Esterházyho. Román Cesta za mesačného svitu Utas és holdvilág, Traveler a Moonlight[1] vyšiel v roku 1937, svitu je príbeh mladého muža, ktorý na svadobnej ceste v Taliansku prichádza na to, že ešte nie je pripravený vzdať sa svojich mladíckych ideálov. Ako v tranze opúšťa mladú manželku a vydá sa po stopách svojej mladosti, ktorá je nenávratne preč. 
Szerb bol aj prekladatel'om, preložil aj niekoľko prozaických diel, napríklad diela Anatola France, P. G. Wodehousa a Hugha Walpola [2] 
10. 2014 bol nahraný videoklip k piesni na YouTube. Videoklip režíroval Vít Karas a natáčalo sa na zámku Liblice a zahrala si v ňom aj Barbora Zelená - finalistka českej miss..[1][2][3][4] 
„Celibát“ Singel – Slza z albumu Katarze Vydaný March 22, 2015 Dĺžka 3:37 Vydavateľ Universal Music Group Textár Xindl X Slza chronológia singlov "Lhůta záruční" (2014) "Celibát" (2014) 
↑ . 
Dostupné online. ↑ , https://open.spotify.com/album/0V3YCah4StQuYdo4eCxmgn ↑ Skupina Slza uvádí klip k písni Celibát. Novinky.cz. 
Dostupné online [cit. 
2018-02-09]. (po česky) ↑ VIDEO: Slza nechce zůstat u jednoho hitu. 
"Celibát" má znovu velké ambice. musicserver.cz. 
Dostupné online [cit. 2018-02-09]. 
Celibát (pieseň) 
V 60. rokoch 20. storočia si francúzska armáda definovala požiadavky na nové obrnené vozidlo, ktoré malo mať výkonný kanón, moderný systém riadenia paľby, dobré jazdné vlastnosti aj v náročnom teréne a ktoré malo byť plne obojživelné. Počiatočná práca na AMX-10RC začala v roku 1970, výroba začala v roku 1976 a prvé vozidlá boli doručené v roku 1981 2. husárskemu pluku v Sourdone. 
Výroba prebiehala v Atelier de Construction Roanne. Vozidlo má veľmi silný 105mm kanón GIAT so systémom palebnej podpory COTAC. Vozidlo je vybavené centrálnym dofukovacím systémom pre pneumatiky. 
Je ďalej vybavené aj ochranným systémom NBC (nuclear/biological/chemical, ochrana proti nukleárnym, biologickým a chemickým zbraniam). AMX-10RC môže robiť prieskum aj v rádioaktívnom prostredí. AMX-10RC má dva základné nedostatky: Je drahšie, ako niektoré bojové tanky a príliš zložité pre niektorých potenciálnych užívateľov. 
Z týchto dôvodov znížila francúzska svoju pôvodnú objednávku na 337 vozidiel. Výroba tohto vozidla už skončila. 
Katarské AMX-10RC v púšti v priebehu medzinárodných cvičení, 2013 
V roku 2010, DCMAT (Direction Centrale du Matériel de l'Armée de Terre) dokončila modernizáciu 256 AMX-10RC na AMX-10RCR (Rénové), program, ktorý zahŕňal integráciu mnohých systémov, dodatočného panciera, systém aktívnej ochrany od firmy Sagem, LIRE, bojový systém SIT (Système d'Information Terminal) V1, systém dymových granátov Galix, zmeny v systéme NBC a vylepšenia podvozku.[1] 
Obrnený prieskum Obrnená podpora Ochrana bočných útokov 
Modernizácia AMX-10RCR 
AMX-10 RC AMX-10-RC.JPG AMX-10 RC Typ: Obrnené vozidlo Miesto pôvodu: Francúzsko História služby V službe: áno Používaná: 1981Šablóna:Spaced ndashsúčasnosť Vojny: Saharská vojna Druhá vojna v Perzskom zálive Vojna v Afganistane Operácia Serval História výroby Navrhnuté: 1970 Počet vyrobených kusov: 457 Základné údaje Hmotnosť: 15 ton Dĺžka: 9,15 m (Šablóna:Convert/ftin) (s delom dopredu) 6,24 m (Šablóna:Convert/ftin) (iba korba) Šírka: 2.78 m Výška: 2.56 m Obsluha: 4 
AMX-10RC je francúzske ľahké kolesové prieskumné vozidlo a stíhač tankov. Bol postavený firmou GIAT. 
Okolo 300 je v službe vo francúzskej armáde. 
108 ich predali Maroku a 12 Kataru. RC znamená Roues-Canon, čo v preklade znamená kolesové delo. 
AMX-10RC je väčšinou používané na prieskumné misie v nebezpečných podmienkach, alebo ako palebná podpora. 
AMX 10 RC nahradí EBRC Jaguar. 
↑ 1 2 . 
Dostupné online. 
Listina Práv v Národných Archívoch. 
Druhý Dodatok zblízka 
Druhý Dodatok (Dodatok II) ústavy Spojených štátov chráni právo ľudu držať a nosiť zbrane a bol prijatý 15. decembra 1791, ako súčasť prvej desiatky dodatkov ústavy obsiahnutých v listine práv.[1][2][3][4] Najvyšší Súd Spojených Štátov rozhodol, že toto právo sa vzťahuje na jednotlivcov a zároveň rozhodol, že právo na držbu zbrane nie je neobmedzené a zákon nezakazuje ďalšiu reguláciu strelných zbraní ani podobných zariadení. Štátne a miestne vlády nesmú do tohto práva zasahovať rovnako ako Kongres. 
Prezidenti James Monroe a John Adams podporovali ratifikáciu ústavy, no jej najvplyvnejším formovateľom bol James Madison. 
Vo svojej eseji v Listoch Federalistov č.46, publikovanej 29. 
Januára,1788, písal o tom, ako by federálna armáda mohla byť v prípade potreby zastavená domobranou. 
Veril, že národ by mal bojovať proti korupcii, aristokracií a vplyvu rôznych záujmových skupín. 
Porovnával Spojené štáty s európskymi kráľovstvami, o ktorých sa opovrhnutím vyjadril, že nedôverovali ľudu so zbraňami. Ubezpečil svojich spoluobčanov, že nemusia mať nikdy strach z vlády, pretože majú ako jeden z mála národov právo vlastniť zbraň. [9][10] 
Do januára 1788, štáty Delaware, Pennsylvánia, New Jersey, Georgia a Connecticut ratifikovali ústavu bez toho, že by trvali na dodatkoch. 
Boli navrhnuté viaceré špecifické zmeny a doplnenia, ale žiadne z nich neboli prijaté v čase, keď bola ústava ratifikovaná. 
Pennsylvánia zvažovala 15 dodatkov, ktoré okrem iného zahŕňali právo ľudí nosiť zbrane a vytvárať domobrany. 
Massachusetts ratifikovalo ústavu aj s navrhovanými dodatkami. 
Prvých 10 dodatkov nakoniec vstúpilo do platnosti 15. decembra 1791 po tom, ako boli ratifikované troma štvrtinami štátov. 
Najvyšší súd v prípade United States v. Cruikshenk (1875) rozhodol, že právo nosiť zbraň nie je garantované ústavou a nie je na nej závislé. Druhý dodatok znamená len to, že právo nosiť zbraň nebude porušené Kongresom a jednotlivé štáty majú ústavou zaručenú voľnosť prijímať zákony, ktoré regulujú držanie zbraní. 
V prípade United states v. Miller (1939) Najvyšší súd rozhodol, že druhý dodatok sa nevzťahuje na zbrane, ktoré nemajú odôvodnené využitie pri domobrane. (V tomto prípade puška s čiastočne odpílenou hlavňou). 
Heller (2008), Najvyšší Súd vydal zásadné rozhodnutie , že druhý dodatok chráni právo jednotlivca na držbu a nosenie strelnej zbrane.[14][15] V prípade McDonald v. Chicago (2010), Súd objasnil, že táto interpretácia druhého dodatku je záväzná pre všetky štáty. [16] V prípade Caetano v. Massachusetts (2016), Najvyšší Súd rozhodol, že druhý dodatok sa vzťahuje aj na zbrane, ktoré v čase jeho ratifikácie neexistovali (v tomto prípade paralyzér) a taktiež, že táto ochrana nie je obmedzená len na zbrane používané v boji.[17] 
Napriek týmto rozhodnutiam stále medzi rôznymi organizáciami prebieha diskusia o kontrole držby zbraní. [18] 
Existuje niekoľko verzií textu Druhého dodatku, ktoré obsahujú rozdiely v interpunkcii a písaní veľkých písmen. Rozdiely medzi konceptami, ratifikovanými a podpísanými kópiami a rôznymi zverejnenými transkripciami [19][20][21][22][23][24][25][26] sú zdrojom debát o pôvodnom význame a správnej interpretácií dodatku.[27][28] 
Retrieved March 21, 2016. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 978-0-313-38670-1. ↑ Davies, pp. 
209–16. ↑ The second amendment's capitalization and punctuation are not uniformly reported; another version has four commas, after "militia," "state," and "arms." 
29, 1976). ↑ FREEDMAN, Adam. 
Clause and Effect. 
The New York Times, December 16, 2007. 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "How A Comma Gave Americans The Right To Own Guns". 
Business Insider. 
Retrieved on 1 July 2016. ↑ "Clause and Effect". The New York Times. 
16 December 2007. 
Retrieved on 1 July 2016. ↑ In Part II-A of the Opinion of the Court in District of Columbia v. 
Heller, the Supreme Court cited this version of the amendment, but another version is found in the copies distributed and then ratified by them. ↑ "The Constitution of the United States of America: Analysis, and Interpretation – 1992 Edition – Second Amendment – Bearing Arms". 
Under any sort of collective theory, the government could completely ban all firearm ownership whatsoever.") ↑ George A. Mocsary, Explaining Away the Obvious: The Infusibility of Characterizing the Second Amendment as a Nonindividual Right, 76 Fordham L. Rev. 2113, 2133 (2008) ("Up until 2001, every federal circuit court of appeals that ruled on the issue had adopted the collective right approach."). ↑ Kenneth A. Klukowski, Citizen Gun Rights: Incorporating the Second Amendment Through the Privileges or Immunities Clause, 39 N.M. L. Rev. 195, 199–200 (2009). ↑ George A. Mocsary, Explaining Away the Obvious: The Infusibility of Characterizing the Second Amendment as a Nonindividual Right, 76 Fordham L. Rev. 
2113, 2133–34 (2008); cf. Silveira v. Lockyer, 312 F.3d 1052, 1087 (9th Cir. 
L.J. 167, 176 (2008). ↑ George A. Mocsary, Explaining Away the Obvious: The Infusibility of Characterizing the Second Amendment as a Nonindividual Right, 76 Fordham L. Rev. 2113, 2133 (2008). ↑ Kenneth A. Klukowski, Citizen Gun Rights: Incorporating the Second Amendment Through the Privileges or Immunities Clause, 39 N.M. L. Rev. 195, 200 (2009) (citing United States v. 
Wright, 117 F.3d 1265, 1273–74 (11th Cir. 1997); United States v. 
Rybar, 103 F.3d 273, 286 (3d Cir. 1996); United States v. Hale, 978 F.2d 1016, 1020 (8th Cir. 
"The linguistically correct reading of this unique construction is as though it said: 'Congress shall not limit the right of the people (that is, the potential members of the state militia) to acquire and keep the sort of arms appropriate to their military duty, so long as the following statement remains true: "an armed, trained, and controlled militia is the best – if not the only – way to protect the state government and the liberties of its people against uprisings from within and incursions or oppression from without.'" ↑ Winterer, pp. 1–21 ↑ "Amicus Brief, ACRU, Case No. 03-CV-0213-EGS, Shelly Parker, et al. vs. 
District of Columbia" (PDF). p. 14. Archived from the original (PDF) on July 4, 2010. 
Druhý dodatok bol čiastočne založený na Anglickom práve (Common law) a bol ovplyvnený Anglickou Listinou Práv 1689. 
Sir William Blackstone popísal toto právo ako pomocné právo podporujúce prirodzené právo sebaobrany, právo na odpor voči útlaku a občiansku povinnosť konať v prípade potreby kolektívnej obrany[8] 
Druhý dodatok ústavy Spojených Štátov 
Fokker Dr. I (Dreidecker, "trojplošník" v nemčine), často známy jednoduchšie ako Fokker Triplane, bol stíhacím lietadlom v Prvej Svetovej Vojne postavený firmou Fokker- Flugzeugwerke. 
Dr.I vyletel prvýkrát do vzduchu na jar 1918. 
Stal sa slávnym ako lietadlo, v ktorom Manfred von Richthofen získal svojich posledných 19 víťazstiev, a v ktorom bol zabitý 21. apríla 1918. 
Limitovaná Edícia Typ A 
Wake Up je japonský debutový štúdiový album juhokórejskej chlapčenskej skupiny BTS, ktorý bol vydaný 24. decembra 2014. 
Obsahuje 13 skladieb vrátane japonských verzií singlov ako "No More Dream", "Boy In Luv" či "Danger" rovnako ako dve nové skladby "The Stars" a "Wake up". 
Album sa umiestnil na druhej priečke japonského rebríčka Oricon Charts. 
Debutovým singlom sa stala japonská verzia ich známeho singlu "No More Dream", ktorý bol vydaný 4. júna 2014 a obsadil ôsmu priečku na týždennom japonskom rebríčku Oricon, kde sa mu podarilo predať viac než 34,000 kópií. 
Druhým singlom sa stala japonská verzia skladby "Boy In Luv", ktorý bol vydaný 16. júla 2014 a obsadil štvrtú priečku v týždennom japonskom rebríčku Oricon chart, kde sa mu podarilo predať 44,000 kópií. 
Tretím a posledný singlom sa stal japonská verzia skladby "Danger", ktorá bola vydaná 19. novembra 2014 a obsadila piate miesto na týždennom japonskom rebríčku Oricon chart, kde sa jej podarilo predať 49,124 kópií iba v prvý týždeň. 
Kvôli propagácií ich debutového japonského štúdiového albumu, BTS išlo aj na ich prvé japonské turné s názvom "防弾少年団1st JAPAN TOUR 2015 「WAKE UP: OPEN YOUR EYES」". 
Navštívili mestá ako Tokyo, Osaka, Nagoya či Fukuoka od 10. februára až do 19. februára 2015. 
Wake up - debutoval na druhej priečke japonského rebríčka Oricon Daily Album charts a na tretej priečke Oricon Weekly Charts. 
Bolo predaných viac než 25,000 kópií. 
Umiestnenie Najvyššie umiestnenie Oricon Daily Album Chart 2 Oricon Weekly Album Chart 3 
Zoznam skladieb 
Šablóna:Singles 
# Názov skladby Producer Dĺžka 1. „Intro“ Shingo Suzuki 1:15 2. „The Stars“ KM-MARKIT 4:16 3. „Jump“ (Japanese Ver.) 
Šablóna:Flatlist 3:56 4. „Danger“ (Japanese Ver.) 
Pdogg 4:05 5. „Boy In Luv“ (Japanese Ver.) 
Pdogg 3:50 6. „Just One Day“ (Japanese Ver. 
Extended) Pdogg 5:34 7. „いいね!“ (Ī ne! / I Like It!) 
Slow Rabbit 3:51 8. „いいね！Pt.2～あの場所で～“ (Ī ne! 
Pt. 
2 ~ Ano basho de ~ / I Like It Pt.2 ~In That Place~) Šablóna:Flatlist 3:55 9. „No More Dream“ (Japanese Ver.) 
Pdogg 3:42 10. „進撃の防弾“ (Shingeki no bōdan / Attack on Bangtan) Pdogg 4:07 11. „N.O“ (Japanese Ver.) 
Pdogg 3:30 12. „Wake Up“ Swing-O 5:52 13. „Outro“ Shingo Suzuki 1:36 51:44 
Wake Up DVD # Názov skladby Dĺžka 1. „Japan Official Fan Meeting Vol.1 at Tokyo Dome City Hall“ (2014年5月に行われた日本ファンミーティング時の映像数曲収録予定) 
Wake Up DVD # Názov skladby Dĺžka 1. „No More Dream MV“ 4:50 2. „Boy In Luv MV“ 4:42 3. „Danger MV“ 4:46 4. „Danger (Dance Edit)“ (Bonus Clip) 4:13 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Tiokyanat strieborný je strieborná soľ, kyseliny tiokyanatej so vzorcom AgSCN. 
Tiokyanat strieborný je monoklinický s 8 molekulami v bunke. 
Tiokyanatanová aniónová skupina má takmer lineárnu molekulárnu geometriu, s uhlom väzby 179,6 (5) °. 
Slabá dĺžka interakcií Ag—Ag je 0,3249(2) nm až 0,3338(2) nm, ktoré tvoria jednorozmerný zig-zag reťazec v tiokyanate striebornom.[5] 
Tiokyanat strieborný sa vyrába reakciou medzi dusičnanom strieborným a tiokyanatom draselným. 
{{{Názov}}} Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI. Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok. 
Tiokyanat strieborný 
Použitie v chemickej syntéze 
Tiokyanát draselný je draselná soľ, kyseliny tiokyanatej so vzorcom KSCN. Je to dôležitá soľ tiokyanátového aniónu, jeden z pseudohalogenidov. Zlúčenina má nízky bod topenia vzhľadom k väčšine iných anorganických solí. 
Vodný roztok tiokyanátu draselného reaguje takmer kvantitatívne s dusičnanom olovnatým (Pb(NO3)2) pričom vzniká tiokyanát olovnatý (Pb(SCN)2), ktorý sa používa na konverziu acylchloridov na tiokyanáty.[2] 
Tiokyanát draselný konvertuje etylénkarbonát na etylénsulfid.[3] Za týmto účelom tiokyanát draselný sa najprv roztaví vo vákuu za účelom odstránenia vody. 
V príbuznej reakcii tiokyanát draselný konvertuje cyklohexénoxid na zodpovedajúci episulfid.[4] 
KSCN je tiež východiskovým produktom syntézy karbonylsulfidu. 
Zriedený vodný roztok tiokyanátu draselného sa príležitostne používa na mierne realistické krvné účinky vo filme a divadla. 
Môže byť natretý na povrch alebo udržiavaný ako bezfarebný roztok. Pri kontakte s roztokom chloridu železitého (alebo inými roztokmi obsahujúcimi železitý katión (Fe3+)) je produktom reakcie roztok s krvavočervenou farbou v dôsledku tvorby iónovej zlúčeniny tiokyanátokomplex železa. Chemikália ako táto sa často používa na vytvorenie efektu "stigmata". 
Vzhľadom k tomu, že oba roztoky sú bezfarebné, môžu byť umiestnené na každej strane zvlášť. 
Keď ruky sa dostanú spolu do kontaktu, chemikálie pohotovo reagujú a efekt vyzerá pozoruhodne ako stigmata.[chýba zdroj] 
Podobne, táto reakcia sa používa ako test pre železitý katión Fe3+ v laboratóriach. 
{{{Názov}}} Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI. 
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok. 
Tiokyanát draselný 
Predaj a certifikácie 
Hudobné klipy 
Umiestnenia 
História 
The Most Beautiful Moment in Life: Young Forever (Hangul: 화양연화 Young Forever; Hanja: 花樣年華 Young Forever; MR: HwaYangYeonHwa Young Forever) je tretí kompilačný album juhokórejskej chlapečenskej skupiny BTS, ktorý bol vydaný 2. mája 2016. 
Fyzický album je sprístupnený v dvoch verziách a obsahuje 22 skladieb vrátane 3 nových: ("Epilogue: Young Forever", "Fire" and "Save Me"), všetky ostatné sú z albumov The Most Beautiful Moment in Life, Part 1 and The Most Beautiful Moment in Life, Part 2. 
21.marca 2016 bol oznámený návrat BTS spolu s ich novým albumom. 
Na konci apríla boli zverejnené fotky a bolo oznámené, že fyzická verzia albumu bude tentokrát vo dvoch verziach - deň a noc. Zoznam skladieb bol uverejnený 27. apríla s tým, že prezradili, že to bude kompilačný album s 22 skladbami. Len o dva dni na to, Big Hit Entertainment uverejnil krátky teaser na nový videoklip ku skladbe "Fire". 
The "Epilogue: Young Forever" bolo vydané 19. apríla 2016 a zobrazoval členov bežiac vo vnútri labyrintu plného plotov ako aj flashbackov na scény z videoklipov ako "I Need U", "On Stage: Prologue" and "Run". O produkciu sa postaral GDW. 
Videoklip ku hlavnému singlu "Fire" bol zverejnený 2.mája 2016. Členovia skupiny v ňom tancovali a zabávali sa na opustenom mieste. Americký magazín Fuse skonštatoval k videu: "Vyzerá to byť ako upravená verzia singlu "Dope" z The Most Beautiful Moment In Life, Part 1. 
Členovia skupiny tentokrát predviedli jednu z ich najintenzívnejších choreografií. Videoklip ku ďalšiemu singlu s názvom "Save Me" bol zverejnený 15. mája a bol filmovaný na jeden záber. O produkciu a réžiu videa sa opäť postaral GDW. 
Lístky na BTS prvý solo concert v roku 2016 BTS LIVE The Most Beautiful Moment in Life On Stage: Epilogue, sa vypredali okamžite, dokonca boli spôsobené chyby serveru pripojenia sa na hlavnú stránku Interpark kvôli príliš veľkému záujmu. 
Na portáloch boli dokonca kľúčové slová patriace koncertu medzi top trendami kvôli veľkému záujmu nielen fanúšikov, ale aj širokej verejnosti. Videoklipy ku skladbám "Fire" a "Save Me" sa umiestnili na prvej a druhej priečke najsledovanejších K-Pop Videá v Amerike. . 
BTS získal prvé tri priečky na Billboard World Digital Songs so singlami "Fire", "Save Me" a "Epilogue: Young Forever", čím sa stali prvým kórejskym umelcom, ktorému sa tak podarilo. 
Pieseň Program Dátum "Fire" M! 
Countdown Máj 12, 2016[44] Music Bank Máj 13, 2016[45] Inkigayo 15. mája 2016[46] 
Krajina Dátum Formát Označenie Južná Kórea Máj 2, 2016[72] CD, digitálny download Big Hit Entertainment, Loen Entertainment Japonsko 8. mája 2016 Taiwan 1. júna 2016[73][74] CD Universal Music Group 
Hudobné ceny 
Ceny hudobných programov 
Komerčné vystúpenia 
Vydanie albumu 
Šablóna:Singles Šablóna:Extra album cover 
The Most Beautiful Moment in Life: Young Forever album sa stal druhým albumom pre skupinu, ktorý sa dostal do prestížneho rebríčka Billboard 200 a umiestnil sa na 107. priečke. 
Album sa taktiež umiestnil na duhej priečke Billboard World Albums a na 10. priečke Billboard Top Heatseekers.[42] The Most Beautiful Moment in Life: Young Forever predal viac než 300,000 kópií za menej než týždeň.[47] Album sa umiestnil na prvej priečke Gaon Weekly Chart dva týždne za sebou.[48][49] Taktiež sa im podarilo dostať na prvú priečku Gaon Monthly Chart v máji s 310,000 tisíc predanými kópiami.[50], čím sa stal štvrtým najlepšie najpredávajúcim albumom Gaon Album Chart z roku 2016.[51] BTS získali aj svoj prvý daesang, alebo "grand ocenenie," za Album Roka na 8. Melón Music Awards v roku 2016.[52] Big Hit Entertainment spomenul, že The Most Beautiful Moment in Life series čoskoro dosiahnu milión predaných kópiíí.[53] 
Retrieved 2017-09-26. ↑ Jeon Su Mi (April 27, 2016). 
"BTS Releases Track List for New Album". 
Mwave. 
Retrieved 2017-09-26. ↑ J. K (April 28, 2016). 
"BTS Burns It Up In Teaser Video For "Fire" MV". 
Retrieved 2017-09-26. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ C. Hong (May 1, 2016). 
"BTS's Jin And J-Hope Share Thoughts On Wrapping Up "The Most Beautiful Moment In Life" Trilogy". 
Retrieved 2017-09-26. ↑ G. Jeong (May 1, 2016). 
"BTS Confirms Song For 3rd MV, Records 100 Million "Hearts" on Countdown Broadcast". 
Retrieved 2016-05-02. ↑ porshia (May 7, 2016). 
"BTS Urge Fans Not To Give Up Hope On Longer "Young Forever" Promotions". 
Retrieved 2017-09-26. ↑ Jung So Young (May 8, 2016). 
"BTS's 'The Most Beautiful Moment In Life' is not over yet". 
Retrieved 2016-07-28. CS1 maint: Unrecognized language (link) ↑ Won Won (April 29, 2016). 
"BTS one week of promotional activities still under discussion". 
Naver (in Korean). 
My Daily News. 
Retrieved 2016-06-02. ↑ R. Jun (April 29, 2016). 
"If You Blink You Might Miss BTS's "Young Forever" Promotions". 
Soompi. 
Retrieved 2017-09-26. ↑ Cho Hejin (May 2, 2016). 
"BTS Releases ′Young Forever′ Album". 
Mwave. 
Retrieved 2017-09-26. ↑ C. Hong (May 11, 2016). 
"BTS's Jungkook To Resume Album Promotions After Misdiagnosis". 
Retrieved 2017-09-26. ↑ Sun Mi Kyung (May 13, 2016). 
"BTS, the meaning of new records". 
Retrieved 2017-09-26. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Retrieved 2017-11-10. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 "2016년 Album Chart" (in Korean). 
Gaon. 
Retrieved 12 January 2017. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "2016 Weekly Album Chart - Week 19". 
Gaon Chart. 
Retrieved May 12, 2016. ↑ "2016 Weekly Album Chart - Week 20". 
Gaon Chart. 
Retrieved May 19, 2016. ↑ "週間 CDアルバムランキング 2015年12月14日付". 
Oricon Chart. 
December 9, 2015. 
Retrieved December 9, 2015. ↑ "ultratop.be - Bangtan Boys - 방탄소년단 Young Forever". 
Hung Medien. 
Retrieved May 25, 2017. ↑ "BTS – Chart history | Canadian Album". www.billboard.com. 
Retrieved May 25, 2017. ↑ "BTS – Chart history | Billboard 200". www.billboard.com. 
Retrieved May 10, 2016. ↑ "BTS – Chart history | Top Heatseekers". www.billboard.com. 
Retrieved May 10, 2016. ↑ "BTS – Chart history | Independent Albums". www.billboard.com. 
Retrieved May 10, 2016. ↑ "BTS – Chart history | World Albums". www.billboard.com. 
Retrieved May 10, 2016. ↑ "月間 CDアルバムランキング 2016年05月度". www.oricon.co.jp. 
Archived from the original on 2016-06-09. 
Retrieved 2016-11-19. ↑ "국내 대표 음악 차트 가온차트!". gaonchart.co.kr. 
Retrieved 1 January 2017. ↑ "Billboard World Digital Songs: Week May 21". 
Billboard Charts. 
Retrieved 2017-09-26. ↑ "Billboard Philippines Hot 100: Week August 14". 
Billboard Philippines. 
Retrieved 2017-09-26. ↑ "Billboard Philippines Hot 100: Week August 7". 
Billboard Philippines. 
Retrieved 2017-09-26. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Zoznam skladieb 
Youth je druhý japonský štúdiový album od juhokórejskej chlapčenskej skupiny BTS, ktorý bol vydaný 7. septembra 2016 a obsahuje 13 skladieb. [1] 
Obe verzie majú kompletný zoznam skladieb a foto karty so všetkými limitovanými edíciami albumu. [2] 
Album + DVD edition (PCCA-4434): Toto vydanie spolu s DVD obsahuje "For You", "I Need U" (Japonská verzia)", a "Run (Japonská verzia)" videoklipy. 
Album predal viac než 44,547 kópií hneď v prvý deň vydania na Oricon Daily Album Chart a tiež bol certifikovaný zlatou platňou za viac než 100,000 predaných kópií v Japonsku.[3][4] 
Rebríček Najvyššie umiestnenie Japonsko Oricon Denný Album Chart 1 Japonsko Oricon Týždenný Album Chart 1 
Komerčné vystúpenia 
Predaj a certifikácie 
Umiestnenia 
Šablóna:Singles 
Pridať preklad 
Chart Sales Japan Oricon sales 87,067[5] Release history Country Date Format Label Japan September 7, 2016 CD, digital download Pony Canyon References External links "For You" Japanese music video on YouTube "I Need U" Japanese music video on YouTube "Run" Japanese music video on YouTube 
Zoznam skladieb 
Face Yourself je tretí japonský štúdiový album od juhokórejskej chlapčenskej skupiny BTS, ktorý bol vydaný 4. apríla 2018. 
Obsahuje 12 skladieb vrátane japonských verzií ich predošlých singlov z albumov "Wings" či "Love Yourself: Her", tak ako aj troch nových originálnych japonských skladieb "Don't Leave Me", "Let Go" a "Crystal Snow". 
Album bol vydaný 4. apríla a spolu s nim aj tri limitované edície. 
Nové japonské verzie skladieb ako "Go Go" či "Best of Me" z ich kórejského albumu "Love Yourself: Her" boli taktiež zahrnuté v zozname skladieb. 8. marca bola oznámená nová japonská skladba "Don't Leave Me", ktorá sa stala úvodnou skladbou k japonskej televíznej dráme "Signal". 
Aj napriek tomu, že album bol vydaný 4. apríla, umiestnil sa na prvej priečke Oricon's Daily CD Album chart.[8] Svoj post si tak udržal sedem po sebe nasledujúcich dní, čo zapríčinilo, že sa objavil na prvom mieste Weekly Album Chart s viac než 282,000 predanými kópiami,[9] čím prekoval šesť ročný rekord skupiny KARA za najvyšší počet predaných kópií v prvom týždni od kórejského umelca na Oricon Chart.[10][11] Album sa udržal v rebríčku tri týždne s viac než 300,000 predanými kópiami.[8][14] 
Limitovaná Edícia Typu A (UICV-9277): Toto vydanie zahŕňa Blu-ray disk a 32-stranovú brožúrkou. 
Limited Edition, Typ B (UICV-9278): Toto vydanie obsahuje DVD a 32-stranovú brožúrkou. 
Limitovaná Edícia Typ C (UICV-9279): Toto vydanie obsahuje 68-stranovú brožúrkou. 
Pravidelné Edition (UICV-1095): Toto vydanie obsahuje CD a 24-stranovou brožúrkou. 
Vydanie albumu 
Umiestnenia 
Šablóna:Singles 
K dispozícií sú štyri verzie albumu : Typ A, Typ B, Typ C a regulárna verzia. 
Všetky albumy obsahujú také iste skladby, kým Typ A a Typ zahŕňajú aj DVD kontent. [15] 
# Názov skladby Dĺžka 
↑ KELLEY, Caitlin. 
BTS' Japanese Song 'Crystal Snow' Yearns for a Fragile Love: See the Translated Lyrics [online]. 
2017-12-08, [cit. 
2018-04-04]. 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ BTS（防弾少年団）、4月4日リリースのアルバム収録新曲が坂口健太郎初主演ドラマ主題歌に - エキサイトニュース [online]. 
2018-03-08, [cit. 
2018-04-03]. 
Dostupné online. (po japonsky) ↑ KIM, Bo-ra. [공식입장] 방탄소년단, 日드라마 '시그널' 주제가 부른다 [online]. 
2018-03-08, [cit. 
2018-04-04]. 
Dostupné online. (po kórejsky) ↑ 防弾少年団新曲「坂口健太郎のオールナイトニッポンGOLD」で初オンエア決定 [online]. 
2018-03-15, [cit. 
2018-04-03]. 
Dostupné online. (po japonsky) ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 Oricon sales: . Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . Dostupné online. ↑ "ARIA Chart Watch #467". auspOp. 
April 7, 2018. 
Retrieved April 7, 2018. ↑ "Austriancharts.at – BTS – Face Yourself" (in German). 
Hung Medien. 
Retrieved April 11, 2018. ↑ "Ultratop.be – BTS – Face Yourself" (in Dutch). 
Hung Medien. 
Retrieved April 7, 2018. ↑ "BTS Chart History (Canadian Albums)". 
Billboard. 
Retrieved April 11, 2018. ↑ "Dutchcharts.nl – BTS – {{{album}}}" (in Dutch). 
Hung Medien. 
Retrieved April 11, 2018. ↑ "Le Top de la semaine : Top Albums Téléchargés" (in French). 
Syndicat National de l'Édition Phonographique. 
April 6, 2018. 
Retrieved April 10, 2018. ↑ "Irish Albums Chart: 6 April 2018". 
Irish Recorded Music Association. 
Retrieved April 7, 2018. ↑ Hicap, Jonah (April 10, 2018). 
"BTS clinch top spot on Japan's weekly album chart for Face Yourself". 
Retrieved April 10, 2018. ↑ "Billboard Japan Hot Albums Charts". 
Billboard JAPAN (in Japanese). 
Retrieved April 11, 2018. ↑ "NZ Heatseeker Albums Chart". 
Recorded Music NZ. 
April 9, 2018. 
Retrieved April 6, 2018. ↑ "Top 100 Albumes – Semana 14: del 30.3.2018 al 5.4.2018" (in Spanish). 
Productores de Música de España. 
Retrieved April 11, 2018. ↑ "Swisscharts.com – BTS – Face Yourself". 
Retrieved April 11, 2018. ↑ "Official Albums Chart Top 100". 
Official Charts Company. 
Retrieved April 7, 2018. ↑ "BTS Chart History (Billboard 200)". 
Billboard. 
Retrieved April 10, 2018. ↑ "BTS Chart History (World Albums)". 
Billboard. 
Retrieved April 10, 2018. 
1 2 "2017년 49주차 Download Chart". gaon.com. 
Retrieved April 4, 2018. ↑ "World Digital Song Sales". 
Billboard. 
Retrieved April 11, 2018. ↑ "Le Top de la semaine : Top Singles Téléchargés" (in French). 
April 6, 2018. 
Retrieved April 10, 2018. 
1 2 "オリコン週間 デジタルシングル（単曲）ランキング 2018年04月02日～2018年04月08日 11～20位". 
ORICON NEWS (in Japanese). 
Archived from the original on April 12, 2018. ↑ "Billboard Japan Hot 100 Charts". 
Billboard JAPAN (in Japanese). 
Archived from the original on April 18, 2018. 
Retrieved April 21, 2018. ↑ "연간 2018년 14주차 Download Chart". 
Gaon (in Korean). 
Retrieved April 11, 2018. ↑ "World Digital Song Sales". 
Billboard. 
Retrieved April 10, 2017. ↑ "週間 デジタルアルバムランキング (2018年04月16日付) (Oricon Weekly Digital Album Ranking)". 
Oricon. 
April 11, 2018. 
Archived from the original on April 11, 2018. ↑ Benjamin, Jeff (April 9, 2018). 
"BTS Send Japanese Album 'Face Yourself' to the Billboard 200". 
Retrieved April 10, 2018. ↑ Benjamin, Jeff. 
"BTS Score Seventh No. 
1 on World Digital Song Sales Chart With 'Don't Leave Me'". 
Predaj a certifikácie 
Kritika 
Ceny a nominácie 
Umiestnenia 
História 
Hlavný singlom albumu sa stala skladba "Blood Sweat & Tears". 
Album bol 13. februára opäť vydaný v reedícií, You Never Walk Alone,[2] a pridané k nemu boli ďalšie tri skladby vrátane hlavných singlov "Spring Day" a "Not Today". 
Od 4. až do 13. septembra, Big Hit Entertainment, zverejňoval krátke série videí jednotlivých členov skupiny.[7][8] Krátke filmy začali s Jungkook's "Begin",[9] Jimin's "Lie",[10] V's "Stigma",[11] Suga's "First Love",[12] RM's "Reflection",[13] J-Hope's "Mama",[14] a skončili s členom Jin's "Awake".[15] 
25. septembra, BTS zverejnilo oficiálny comeback trailer,[18] na YouTube, v ktorom predviedol svoje rapové schopnosti jeden z členov skupiny, J-Hope. Video zobrazovalo myseľ chlapca, ktorá sa stretávala s dušou diabla nazývanou "pokušenie".[19][20] Od 28. septembra až po 4. október, Big Hit Entertainment zverejňoval oficiálne konceptové fotky[21][22][23][24] albumu na oficiálnej Instagram, Twitter, a Facebook stránke a taktiež oznámil, že album bude prístupný vo 4 verziách [25] W, I, N and G verzie. 
Na druhý deň bol zverejnený aj zoznam skladieb[26], či teaser videoklipu[27] ku hlavnému singlu "Blood Sweat & Tears". 
Počas tlačovej konferencie pri príležitosti ich nového albumu, líder skupiny RM vysvetlil, "Čím ťažšie je pre teba pokušeniu odolať, tým viac naňho myslíš a váhaš. 
Tá neistota je časťou procesu dospievania. 
"Blood Sweat & Tears je skladba, ktorá ukazuje ako človek myslí, aké rozhodnutia si vyberá a ako dospieva."[29] Symbol slova "Wings", čo v preklade znamená krídla, reprezentuje dospievanie, Suga k tomu dodal, "Skladba je založená na optimistickom zmýšľaní použiť naše krídla na to, aby sme sa dostali ďaleko, aj napriek tomu, že sa stretneme s pokušeniami v živote."[29] Jungkook vysvetlil, že jeho sólová skladba "Begin", bola o jeho ceste do Soulu a o tom ako stretol členov skupiny.[8] Člen V svoju sólovú skladbu "Stigma" opísal, že je o hroznej bolesti a utrpení, ktorú človeka prežíva až do takej miery, že si tú bolesť začne po čase užívať. 
J-Hope popísal svoju skladbu "MAMA" ako nezabudnuteľnú a vyjadril v nej svoje myšlienky a emócie z detstva. 
RM taktiež oznámil, že štrnásta skladba na albume s názvom "Two! 
(Still Wishing For Better Days)" bola prvá oficiálna skladba pre ich fanúšikov. [30] Pieseň s názvom "Am I Wrong" mala cítenie jazz/bluez z rokov 1994. 
18. novembra 2016, Big Hit Entertainment zverejnil teaser trailer[33] na nasledujúce koncertné turné "Wings" [34]. 
Neskoršie oznámili, že sa BTS opäť vráti 13. februára 2017 s novým albumom, druhou časťou "Wings". 
Na oficiálnej Instragram, Facebook a Twitter stránke boli 2. a 3. februára zverejnené konceptové fotky [38][39] a oznámené, že fyzický album bude k dispozícii v dvoch verziách, Ľavá a Pravá verzia. 
Zoznam skladieb[40] bol uverejnený na BTS oficiálnej stránke a na Twitter účte 7. februára. 
Teaser k videoklipu bol uverejnený na YouTube[41] len o tri dni neskôr a predstavil nový singel s názvom "Spring Day". Hneď na druhý deň bol zverejnený aj druhý videoklip teaser k druhému singlu "Not Today" 
You never walk alone album je v podstate pokračovanie "Wings". 
Obsahuje príbehy, ktoré neboli zahrnuté v predošlom albume.[37][44] Album taktiež poukazuje na myšlienku nádeje a útechy uzdravenia mladej generácie.[45] 
Videoklip ku hlavnému singlu "Blood Sweat & Tears" bol vydaný 10. októbra 2016.[46] Koncept videa má silné väzby s literatúrou, filozofiou a taktiež používa umelecké zmienky knihy Demian od spisovateľa Herman Hesse.[47][48] Produkciu a réžiu mali opäť na starosti Lumpens[49] a GDW.[50] 
Rok Ceremónia Award Nominated Work Výsledok ref 2017 26th Seoul Music Awards Record of the Year "Blood Sweat & Tears" Won [154] 6th Gaon Chart Music Awards Album of the Year (4th Quarter) "Wings" Won [155][156] 31st Golden Disc Awards Disk Bonsang / Album Division "Wings" Won [157] 19th Mnet Asian Music Awards Best Music Video "Spring Day" Won [158] 9th Melon Music Awards Album Of The Year "You Never Walk Alone" Nominated Song Of The Year "Spring Day" Won 2018 32nd Golden Disc Awards Digital Bonsang / Digital Division "Spring Day" Won [159] 
Hudobné klipy 
Wings Štúdiový album BTS Dátum vydania October 10, 2016 Nahraný 2016 Žáner Hip hop trap EDM R&B dance-pop K-pop Dĺžka 53:41 (Wings) 1:06:18 (You Never Walk Alone) Jazyk Korean Vydavateľstvo Big Hit Entertainment Producent Pdogg BTS chronológia Youth (2016) Wings (2016) Love Yourself: Her (2017) W.I.N.G version Fyzická kópia albumu Single z Wings "Blood Sweat & Tears (피 땀 눈물)" Vydané: October 10, 2016 Repackaged edition cover You Never Walk Alone artwork Single from You Never Walk Alone "Spring Day (봄날)" Vydané: February 13, 2017 "Not Today" Vydané: February 20, 2017 
Hudobné ceny 
Vydanie albumu 
Komerčné vystúpenia 
Ceny hudobných programov 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Winged BTS Becomes Million Sellers with 'Wings'". entertain.naver.com. 
Retrieved 2017-03-09. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 3 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 3 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 Tamar Herman (February 13, 2017). 
"BTS Gets Sentimental In 'Spring Day' Video: Watch". 
Billboard. 
Retrieved 2017-09-29. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "BTS 'WINGS' preview SHOW". ↑ Lee Sang-won (October 9, 2016). 
"[V Report Plus] BTS host preview show for 'Wings'". 
Kpop Herald. 
Retrieved 2017-09-27. ↑ Kim JiYeon (October 10, 2016). 
"BTS Shares Desire to Win at End-of-Year Award Ceremony". 
MWave. 
Retrieved 2017-09-27. ↑ NaverSatrcast (October 11, 2016). 
"[STARCAST] "Tempted by this boy"...5 shadows of 'BTS'". 
NAVERENTER. 
Retrieved 2017-09-27. ↑ Choi Na Young (October 13, 2016). 
"BTS to have first comeback stage today.. 
Stages of 3 songs". 
Retrieved 2017-09-27. ↑ K. Do (September 5, 2016). 
"BTS Receives Massive Interest In Large-Scale Fan Meeting". 
Retrieved 2017-09-27. ↑ Jeon Su Mi (November 15, 2016). 
"BTS Successfully Completes 3rd Official Global Fan Meeting". 
Retrieved 2017-09-27. ↑ "BTS 'YOU NEVER WALK ALONE' Preview SHOW". ↑ Hong Dam-young (May 23, 2017). 
"[V Report Plus] Social artist BTS garners success on V app". 
Kpop Herald. 
Retrieved 2017-09-29. ↑ Park So Young (February 8, 2017). 
"BTS' comeback to be on Feb. 
18 concert.. 
Will perform the follow-up to WINGS". 
Naver. 
OSEN. 
Retrieved 2017-09-29. ↑ NaverStarcast (February 20, 2017). 
"[STARCAST] "First time to see an ensemble?"… BTS in the New World of concert". 
Naver. 
NAVERENTER. 
Retrieved 2017-09-30. ↑ Seon Mi Kyung (February 19, 2017). 
"BTS, preparing to prove their global popularity". 
Naver. 
OSEN. 
Retrieved 2017-09-29. ↑ Susan Min (July 3, 2017). 
"BTS Successfully Completes ′Wings Tour′ Around the World". 
Retrieved 2017-09-30. ↑ Susan Min (February 17, 2017). 
"BTS Set to Appear on ′M COUNTDOWN′ for First Music Program Stage". 
MWave. 
Retrieved 2017-09-30. ↑ C. Oh (February 7, 2017). 
"BTS's "Outro: Wings" Deemed Unfit For Broadcast By KBS". 
Soompi. 
Retrieved 2017-09-27. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 BENJAMIN, Jeff. 
BTS' 'Wings' Sets New U.S. Record for Highest-Charting, Best-Selling K-Pop Album. 
Billboard, October 17, 2016. 
Dostupné online [cit. 
2016-10-18]. 
1 2 3 BENJAMIN, Jeff. 
BTS Extend Chart Dominance: 'Wings' Spends 2nd Week on Billboard 200, 'Blood Sweat & Tears' Debuts on Canadian Hot 100. 
Billboard, October 24, 2016. 
Dostupné online [cit. 
2016-10-24]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Jeff Benjamin. 
TWICE Hit New Highs on World Albums, World Digital Songs & YouTube Charts Thanks to 'TT'. 
Billboard, November 2, 2016. 
Dostupné online [cit. 
2016-11-11]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Choi, Seung Hae (November 10, 2016). 
"KPOP NEWS - BTS′ ′Wings′ Becomes Highest Selling Album on Gaon Chart". mwave.interest.me. 
Mwave. 
Retrieved 2016-11-11. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ Kim Eun Ae (February 26, 2017). 
"BTS the first Korean artists to enter Billboard 200 for six times". 
Naver. 
OSEN. 
Retrieved 2017-09-30. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 "2017년 07주차 Album Chart". 
Gaon Music Chart. 
February 2017. 
Retrieved 2017-02-24. 
1 2 "2017 Monthly Album Chart - February". 
Gaon Chart. 
February 2017. 
Retrieved 2017-03-09. ↑ Yeung, Neil Z. 
"Wings - BTS". 
AllMusic. 
Retrieved September 2, 2017. ↑ "BTS – WINGS: Album Review". 
IZM (in Korean). 
Retrieved April 16, 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ DAZED. 
The 20 best K-Pop songs of 2017. 
Dazed, 2017-12-07. 
Dostupné online [cit. 
2017-12-08]. (po anglicky) 1 2 3 4 "ultratop.be - Bangtan Boys - 방탄소년단 Wings". 
Hung Medien. 
October 2016. 
Retrieved 2016-10-15. ↑ "BTS Chart History (Canadian Albums)". 
Billboard. 
Retrieved 2016-10-19. ↑ "BTS: Wings" (in Finnish). 
Musiikkituottajat – IFPI Finland. 
Retrieved 2016-10-23. ↑ "Le Top de la semaine : Top Albums Fusionnes - SNEP (Week 41, 2016)" (in French). 
Syndicat National de l'Édition Phonographique. 
October 2016. 
Retrieved 2016-10-18. 
"Le Top de la semaine : Top Albums Fusionnes - SNEP (Week 58, 2017)" (in French). 
Syndicat National de l'Édition Phonographique. 
February 2017. 
Retrieved 2017-02-17. ↑ "GFK Chart-Track Albums: Week 41, 2016". 
Chart-Track. 
IRMA. 
Retrieved October 14, 2016. ↑ "週間 CDアルバムランキング 2016年10月24日付". 
Oricon. 
October 19, 2016. 
Retrieved 2016-10-21. ↑ "Japan Hot Albums - Wings". 
Billboard Japan. 
October 2016. 
Retrieved 2016-10-21. ↑ "Japan Hot Albums - You Never Walk Alone". 
Billboard Japan. 
February 2017. 
Retrieved 2017-02-24. ↑ "NZ Top 40 Albums Chart". 
Recorded Music NZ. 
October 17, 2016. 
Retrieved 2016-10-14. ↑ "NZ Top 40 Heatseeker Albums Chart". 
Recorded Music NZ. 
February 20, 2017. 
Retrieved 2017-02-24. ↑ "VG-lista - Topp 40 Album uke 41, 2016". 
VG-lista. 
October 2016. 
Retrieved 2016-10-15. ↑ "Official Scottish Albums Chart Top 100". 
Official Charts Company. 
Retrieved October 15, 2016. ↑ "Sverigetopplistan - Sveriges Officiella Topplista". 
Sverigetopplistan. 
October 2016. 
Retrieved 2016-10-14. 
Click on "Veckans albumlista". ↑ "G-Music - Wings". 
G-Music. 
Archived from the original on June 26, 2017. 
"G-Music - You Never Walk Alone". 
G-Music. 
Archived from the original on June 26, 2017. ↑ "BTS | Artist | Official Charts". 
UK Albums Chart. 
Retrieved October 15, 2016. ↑ "BTS Chart History (Billboard 200)". 
Billboard. 
Retrieved October 19, 2016. ↑ "BTS Chart History (Independent Albums)". 
Billboard. 
Retrieved October 19, 2016. ↑ "BTS Chart History (World Albums)". 
Billboard. 
Retrieved October 19, 2016. ↑ "2016 Oricon Album Chart - October" (in Japanese). 
Oricon. 
October 2016. 
Archived from the original on 10 November 2016. 
Retrieved 2016-11-29. ↑ "2016년 10월 Album Chart" (in Korean). 
Retrieved January 12, 2017. ↑ "World Albums Year-End Charts - 2016". 
Retrieved January 1, 2017. ↑ "World Albums Year-End Charts - 2017". 
Billboard. 
Retrieved January 31, 2018. ↑ Canadian Music: Top 100 Songs Chart | Billboard ↑ Music Download Charts ↑ "BillboardPH Hot 100". 
Billboard Philippines. 
June 12, 2017. 
Retrieved 2017-06-12. ↑ "Top Radio & YouTube Hits". 
February 2017. 
Retrieved 2017-05-02. ↑ Japanese Music: Top Japanese Songs Chart | Billboard ↑ WINGS Gaon Chart Sales: . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ You Never Walk Alone Gaon Chart Sales: . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ You Never Walk Alone Sales in China's three major music platforms: You Never Walk Alone - QQ China. 
QQ Music. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-16]. 
You Never Walk Alone - KuGou. 
KuGou. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-16]. 
You Never Walk Alone - Kuwo. 
Kuwo. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-16]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Wings je štvrtý štúdiový album juhokórejskej chlapčenskej skupiny BTS, ktorý bol vydaný 10. októbra 2016. 
Album je silne ovplyvnený literatúrou od Hermann Hesse a jeho kníh ako bildungsroman či Demian. Koncept albumu sa tematicky zaoberá pokušeniu. 
Celkovo obidva albumy prijali veľmi pozitívnu recenziu od kritikov a navyše predali viac než 1,5 milióna kópií po celom svete.[3] Album tiež získal pre skupinu prezývku "Million Sellers", najmä kvôli obrovskému finančnému zisku.[5] Podľa Gaon Chart, bol album "Wings" najpredávanejším albumom roka 2016 v Kórei.[6] 
Oficiálny videoklip k singlu "Spring Day" bol vydaný 13. februára 2017.[51] Pieseň hovorila o nikdy nestrácaní nádeje a čakanie na chvíľu, kedy sa opäť stretneš s kamarátom, s ktorým vás osud rozdelil.[52] "Spring Day" alebo v preklade "jarný deň", je alternatívna hip hop skladba s esenciou anglického rocku a elektronickej hudby. Melódia bola napísaná lídrom skupiny,RM.[53] Videoklip bol opäť v produkcii a réžii už známých a častých spolupracovníkov skupiny, Lumpens (YongSeok Choi)[49] a GDW[50]. 
20. februára, bol vydaný oficiálny videoklip ku druhému hlavnému singlu "Not Today". [54]. Singel je návyková moombahton skladba s veľmi intenzívnou choreografiou, ktorá je dokonale ukázaná vo videoklipe.[54] Produkciu a réžiu mal opäť na starosti GDW.[50] Choreografiu vytvoril Keone Madrid, taktiež častý spolupracovník so skupinou.[56] 
Pred predaj albumu "Wings" dosiahol viac než 500,000 kópií[72] len v prvý týždeň, čo je o povolicu viacej než ich predchádzajúci album, The Most Beautiful Moment in Life, Part 2. 
Tikety na BTS 3RD Muster [ARMY.ZIP +], z ktorých 70% miest boli prístupné výlučne iba pre členov ich oficiálneho fanklubu sa vypredali za 10 minút; všetky 38,000 miest sa predalo do 15 minút.[73] "Blood Sweat & Tears" videoklip hneď na to zlomil rekord za najrýchlejšie K-pop video, ktorého dosiahlo 10 miliónov zhliadnutí. Billboard ho zahrnul aj v listoch Most Viewed K-Pop Videos in America, Around the World: October 2016.[75][76] 
Krátko po vydaní, skupina dosiahla tzv. "all-kill" (#1 naraz) na juhokórejskych hudobných portáloch.[77][78][79][80][81] Hlavný singel, "Blood Sweat & Tears", sa stal prvým, ktorý pre skupinu zaistil prvé miesto na Gaon Digital Chart.[82][83][84][85] Všetkých 15 skladieb sa umiestnilo na rebríčku Gaon Digital Chart, dosiahnutím cez milión stiahnutí a miliónov streamov.[86][87][88][89] Medzinárodne, 13 skladieb sa umiestnilo na Billboard World Digital Songs s ich hlavným singlom, ktorý si zobral prvú priečku.[90] 
Album sa taktiež dostal do prestížneho amerického rebríčka Billboard 200, kde sa umiestnil na 26. mieste, čím sa stal najlepšie predávajúcim K-pop albumom v tom čase s 16,000 predanými kópiami. 
BTS si taktiež zobralo prvú priečku na Billboard World Albums za týždeň od 29. októbra.[92] V treťom týždni predal ďalších 1,000 kópií, čím si stále držal post najlepšie predávajúceho sa K-pop albumu.[93] BTS taktiež debutovalo na Billboard Top Album Sales Chart na 20. priečke.[94] Album sa dostal do anglického rebríčka UK Albums Chart, kde sa umiestnil na 62. priečke, čím sa skupina stala prvým kórejským umelcom, ktorému sa tak podarilo.[95] Taktiež bol zahrnutý na 6. priečke medzi World Album Year End Chart a bol vyhlásený za najlepší K-pop album roka 2016 podľa magazínu Billboard.[96][97]Taktiež zlomil aj domáce rekordy, kde sa stal opäť najviac predávajúcim sa albumom podľa rebríčka Gaon Monthly Chart[98] a bol najlepšie sa predávajúcim albumom celkovo v histórii Gaon. 
You Never Walk Alone dosiahol rekord lámajúci počet pred predajov s viac než 700,000 fyzickými kópiami. [99] Kým videoklip ku skladbe "Spring Day" taktiež zlomil rekord ich predchádzajúceho videa "Blood Sweat & Tears" a stal sa najrýchlejším K-pop videom, ktorému sa podarilo dosiahnuť 10 miliónov zhliadnutí.[100] Týždeň potom si rekord zobral druhý videoklip k singlu "Not Today".[101] BTS taktiež nastavilo nový rekord na dvojdňový koncert po sebe v Gocheok Sky Dome venue na 2017 BTS Live Trilogy Episode III: The Wings Tour V Soule a lístky na oboje domáce či zahraničné koncerty sa vypredali do 10 minút.[102][103][104] 
Hlavný singel "Spring Day" obsadil prvé priečky ôsmich kórejskych hudobných portálov, vrátane Melon, Mnet, Genie, či Naver Music a dokonca bola spôsobená porucha populárnej hudobnej stránky Melon kvôli príliš veľkému záujmu ľudí o skladbu.[105][106] Singel sa taktiež dostal na 15. priečku Billboard Bubbling Under Hot 100 a prvú priečku na Billboard World Digital Songs, s viac než 14,000 digitálnymi stiahnutiami.[108], čím sa BTS stala prvou K-pop skupinou, ktorej sa tak podarilo.[109] Ďalší singel "Not Today" si takisto zobral prvú priečku na Billboard World Digital Songs.[110] 
You Never Walk Alone debuted album debutoval na 61. priečke na americkom rebríčku Billboard 200,[109] čo bol ich šiesty album, ktorý sa v tom rebríčku umiestnil a tým sa BTS stalo prvým kórejským umelcom, ktoré mu sa tak podarilo.[111] Album si taktiež prevzal prvú priečku na Billboard World Albums.[109] Hneď po vydaní v Číne, album predal 144,400 kópií v prvý týždeň a stal sa najlepšie predávajúcim albumom týždňa.[112] V Južnej Kórei sa album umiestnil na prvej priečke Gaon Weekly Chart s 373,750 predanými kópiami, čím zlomili svoj predchádzajúci rekord s "Wings".[113][107] Taktiež bol na prvej priečke Gaon Monthly Chart za mesiac február.[114] 
Wings získal väčšinou pozitívne ohlasy od kritikov za spomenutie sociálnych problémov ako mentálne zdravie, či postavenie žien v spoločnosti. Fuse's Jeff Benjamin napísal, "Album rastúcich K-pop fenoménov robí dobre keď poukazuje na individuálne talenty a identity všetkých siedmich členov - no zároveň sú udržiava silnú identitu skupiny, dokonca silnejšiu ako kedykoľvek predtým."[8] Magazín Fuse zahrnul "Wings" na ôsmej priečke najlepších albumov roka 2016, chváliac "zraniteľný a úprimný materiál", ktoré skladby na tomto albumu ponúkli.[117] Album sa taktiež dostal na prvú priečku 10. najlepších K-pop albumov roka 2016 podľa magazínu Billboard, ktorý nazval album ako veľký úspech. 
Pochválil nielen angažovanosť členov skupiny v písaní a skladaní albumu, no najmä kompozičný výber, ktorý dovoľoval všetkým siedmim členom preukázať ich individuálne talenty v odlišných hudobných žánroch a podotkol, že "dokážu súperiť s najväčšími pop hviezdami". [118] Nick Murray s Rolling Stone nazval Wings ako "jeden z konceptovo a zvukovo najlepším pop albumom roka 2016." [119] Tamar Herman z Billboardu, napísala článok na album You Never Walk Alone, opisujúc singel "Spring Day" ako "alternatívnu hip hop skladbu s rockovými inštrumentálmi, kombinujúcu elementy rapu s čím sa BTS pôvodne preslávili. 
Herman nazvala singel "Not Today" ako totálny opak singlu "Spring Day" a nazvala ho "povzbudzujúcou hymnou pre ľudí menšinových skupín."[53] "Spring Day" získal prvú priečku na Dazed Digital's "20 najlepších K-pop skladieb roka 2017" opisujúc skladbu ako "inteligentné, presvedčivé a elegantné štúdium straty a túžby", ktoré sa vyhýba klišé slovám ako okázalosť či dráma.[120] 
Krajina Predaj Wings You Never Walk Alone Južná Kórea (Gaon) 880,660+[149] 804,307+[150] Japonsko (Oricon) 57,421[151] Čína 155,548+[152] 267,925+[153] Spojené Štáty 23,000+[91] N/A 
Kritika 
Externé linky 
Pozri si tiež 
Vydanie albumu 
Komerčné vystúpenia 
Ceny hudobných programov 
Ceny a nominácie 
Umiestnenie 
História 
Retrieved September 18, 2017. ↑ "방탄소년단, LOVE YOURSELF 承 'Her' 트랙리스트 공개". 
Retrieved September 18, 2017. ↑ "방탄소년단, 새 앨범 타이틀곡은 'DNA'..베일 벗었다". 
Retrieved September 18, 2017. ↑ ""중독적 휘파람"..방탄소년단, 신곡 'DNA' 두번째 티저 공개". 
Naver (in Korean). 
Retrieved September 18, 2017. ↑ ibighit (September 18, 2017), BTS (방탄소년단) 'DNA' Official MV, retrieved September 19, 2017 ↑ . 
Dostupné online. ↑ 한인구 (September 18, 2017). "방탄소년단 "사회적으로 좋은 영향력 주고파…책임감 느껴"". 
Naver (in Korean). 
Retrieved September 18, 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "방탄소년단, 21일 Mnet '컴백쇼' 확정…전세계 동시 컴백무대 [공식]" (in Korean). 
Retrieved September 18, 2017. ↑ K. Do (September 22, 2017). 
"Performances By BTS And More". 
Soompi. 
Retrieved September 30, 2017. ↑ "Preorders for BTS' new album top 1 mln copies: agency". 
Yonhap News Agency. 
Retrieved September 19, 2017. 
1 2 "Gaon Album Chart – Week 38, 2017". 
Gaon Chart (in Korean). 
Retrieved September 28, 2017. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 "Official Albums Chart Top 100". 
Official Charts Company. 
Retrieved September 23, 2017. ↑ "[스브수다]'120만장 돌파' 방탄소년단, 이런 디지털 소비 시대에 던진 의미". 
SBS FunE. 
Retrieved October 13, 2017. ↑ Kim, Eun-ae (October 10, 2017). "방탄소년단, 16년만에 단일앨범 120만장 돌파 대기록..가요계 대역사". 
Osen (in Korean). 
Retrieved March 8, 2018. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Retrieved October 4, 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "방탄소년단(BTS) – Love Yourself 承 'Her': Album Review". 
Retrieved October 24, 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "8 Best New Songs of the Week". 
Vulture. 
Retrieved October 20, 2017. ↑ Caramanica, Jon. 
"BTS Takes a Different Approach to K-pop: Ease". 
New York Times. 
Retrieved October 20, 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Australiancharts.com – BTS – Love Yourself %26%2325215%3B 'Her'". 
Hung Medien. 
Retrieved September 23, 2017. ↑ "Austriancharts.at – BTS – Love Yourself %26%2325215%3B 'Her'" (in German). 
Retrieved December 11, 2017. ↑ Love Yourself: Her sales on China's two major music platform: "QQ "Love Yourself: Her" sales Page". 
QQ Music (in Chinese). 
Retrieved September 26, 2017. "Kugou "Love Yourself: Her" sales Page". 
KuGou (in Chinese). 
Retrieved September 26, 2017. ↑ Love Yourself: Her sales on Oricon Chart: 月間 CDアルバムランキング 2017年09月度 [CD album monthly ranking of September 2017] (in Japanese). 
Oricon. 
Archived from the original on October 11, 2017. 
Retrieved October 11, 2017. "【周榜单】2018/03/12付 - Album Chart(see#111)" (in Chinese). 
Retrieved March 10, 2018. ↑ "BTS Surge Up Album & Song Charts Following American Music Awards Performance". billboard. 
Retrieved 1 December 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Šablóna:Singles 
Love Yourself 承 'Her' (stylized as LOVE YOURSELF 承 'Her') je piate EP od juhokórejskej chlapčenskej skupiny BTS, ktoré bolo vydané 18. septembra 2017. 
Album bol vydaný v štyroch rôznych verziách a obsahuje deväť skladieb vrátane "DNA" ako hlavného singlu. 
Na fyzickej kópií albumu sú aj dve bonus skladby. 
Od 15. augusta Big Hit Enterinment postupne zverejňoval set krátkych dramatických filmov "Highlight Reels". Len pár dní na to bolo oznámené, že skupina sa pripravuje na svoj návrat s novým mini albumom, ktorý by mal byť vydaný 18 septembra.[2] Album popisoval príbehy "mladých ľudí, ktorý sa zamilujú". 
4. septembra BTS zverejnilo aj oficiálny comeback trailer s intro skladou "Serendipity", ktorú naspieval člen skupiny, Jimin. 
Skladba bola chill out-urban na ktorej sa nedalo prepočuť mystické vokály, či osobitý text."[3] O dva dni neskôr Big Hit uverejnil konceptové fotky všetkých štyroch albumov.[4][5] Zoznam skladieb bol uverejnený 12. septembra a len dva dni na to vyšli aj dva krátke teaseri na videoklip ku hlavnému singlu "DNA".[7][8] Videoklip ku singlu "DNA" bol za posledných 24-hodín pozretí viac než 21. miliónkrát, čím sa BTS stalo prvou K-pop skupinou, ktorej sa podarilo dosiahnuť 20 miliónov zhliadnutí za 24. hodín.[9][10] 
Počas obdobia 25. až 31 augusta, LOEN Entertainment, spoločnosť, ktorá je zodpovedná za distribúciu fyzických kópií albumov BTS, napočítala 1,050,546 pred objednávok, čím sa BTS stalo prvou K-pop skupinou, ktorej sa podarilo dosiahnuť viac než 1 milión pred objednávok.[21] 
Love Yourself 承 'Her' debutovala na prvom mieste Gaon Album Chart,[22] kým singel "DNA" sa umiestnil na druhej priečke Gaon Digital Chart, ostatné skladby z nového EP sa umiestnili v TOP40.[23] Album sa takisto dostal do prestížneho amerického rebríčka Billboard 200, kde sa umiestnil na siedmej priečke, čím sa stal najlepšie umiestneným K-pop albumom vôbec.[24] Navyše zaznamenal najvyšší predaj kópií K-pop albumu za prvý týždeň.[24] BTS sa tak stalo prvým ázijským umelcom, ktorý debutoval v top 10, čím porazili rekord filipínskej speváčky Charice, ktorá sa v roku 2010 umiestnila na ôsmej priečke. BTS vstúpilo aj do anglického rebríčka, UK Albums Chart , kde sa umiestnili na štrnástom mieste.[26] 
Podľa mesačného rebríčka Gaon Album chart vydaného 14. októbra, Love Yourself 承 'Her' bol najviac predávajúcim sa albumom s viac než 1,203,533 predanými kópiami. 
Album taktiež dosiahol najvyšší predaj v histórií Gaon Chart, a stal sa prvým za posledných 16 rokov, ktorý prekročil hranicu predaných 1.2 miliónov kópi.[27][28] Love Yourself 承 'Her' sa nakoniec stal najlepším predávajúcim sa albumom skupiny, ako aj najlepšie predávajúcim sa v histórií Gaon Chart s viac než 1.61 miliónov predaných kópií.[29][30] Album vyhral hlavnú cenu na 32. odovzdávaniach Golden Disc Awards. 
Album zostal v prestížnom americkom rebríčku Billboard 200 viac než 27 týždňov, čím sa stal jediným kórejským albumom, ktorému sa tak podarilo.[33] 
Tamar Herman z magazínu Billboard opísala EP ako dvojitý prieskum elektro popu a hip hopu. Kým prvá polovica albumu je vyslovene postavená na tanečných skladbách, ktoré sympatizujú s hlasmi členov, druhá polovica albumu sa sústredi viac na tú hip hop stránku." Viri Garcia z denníku The Cornell Daily Sun komentovala BTS album "ako snaha na dosiahnutie popu, no napriek tomu udržiavanie si ich vlastného zvuku." 
Taktiež podotkla, že boli úspešný v tvorení "majstrovského diela plného emócii a muzikálnosti, ktorá sa nedá prirovnať ani k americkému či kórejskému umelcovi."[37] Avšak, Monique Melendez z magazínu Spin podotkla, že "album je tematicky sebavedomý, ale hudobne odlišný" čím narážala na nesúrodosť žánrov, ktoré boli v albume ponúknuté. [38] 
Hlavný singel sa objavil na Vulture v liste medzi ôsmimi najlepšími skladbami týždňa a k nemu dodal "zvuk skupiny sa unáša novým smerom a že BTS sa úplne zbavuje slova žáner."[39] The New York Times hudobný pop kritik John Caramanica napísal, že kým hudba skupiny často vykazuje okázalosť a často až maniacku energiu, skladby z nového EP majú viac pokojný prístup. 
Pieseň ako "Pied Piper" opísal ako "pomalú disco sympatickú záležitosť"- Caramanica však nadmieru vychválil "Outro:Her" ako skladbu s hip hop beat, sviežou inštrumentáciou ovplyvnenou z 90 rokov."[40] Tamar Herman z Billboardu taktiež pochválila textovú stránku albumu, najmä čo sa týka skladby "Pied Piper" a dodala, "narážaním na miestami až nekontrolovateľnú fanúšikovskú kultúru v K-pop, BTS touto skladbou opäť poukázali na to, čo robia najlepšie, adresovali sociálny problém prostredníctvom ich veselej hudby."[41] 
Komečné vystúpenia 
Vydanie albumu 
História 
Love Yourself 轉 'Tear' Obrázok albumu môže byť použitý iba so súhlasom držiteľa autorských práv studio - BTS Dátum vydania Šablóna:Start date Popis Korean Vydavateľstvo * Big Hit Entertainment IRIVER BTS – Chronológia Face Yourself Love Yourself 轉 'Tear' ' 
Love Yourself 轉 'Tear' (stylized as LOVE YOURSELF 轉 'Tear') je nasledujúcim tretím kórejským študiovým albumom chlapčenskej skupiny BTS. 
Album bude vydaný 18. mája 2018. 
Love Yourself: Tear bol oznámený 14. apríla 2018 aj spolu so zverejnením 9 minuútového krátkeho filmu nazvaného "Euphoria: Theme of Love Yourself 起 Wonder". Video obsahovala aj novú skladbu s názvom "Euphoria", ktorú naspieval člen skupiny, Jungkook. 
Pieseň bola zložená kanadským DJ Swiwel, Candace Nicole Sosa, Melanie Fontana, Bang Si-hyuk, Supreme Boi, Adora a lídrom skupiny, RM a získali komplimenty za synth pop štýl s elementy tropického house. Album by mal opísať témy spojené s utrpením a žiaľom odlúčenia sa.[7] 
Medzi 18. až 25. aprílom, IRIVER oznámil, že pred objednávky albumov dosiahli 1.44 miliónov kópií len čisto v Kórei.[8] Čím zlomil rekord svojho predchádzajúceho albumu a BTS sa tak stalo jedinou K-pop skupinou, ktorá mala viac než milión pred objednávok na viacerých albumoch.[9] 
Retrieved 2018-04-23. ↑ HERWECK, Nate. 
BTS Announce New Album 'Love Yourself: Tear' Out in May. 
Grammys, 2018-04-17. 
Dostupné online [cit. 2018-04-21]. ↑ HERMAN, Tamar. 
BTS Tease Next Album In 'Love Yourself' Series With 'Euphoria' Theme Video. 
Billboard, 2018-04-05. 
Dostupné online [cit. 2018-04-24]. ↑ SAMAROSA, Val. 
BTS Reveal New Album "Love Yourself: Tear" Will Be Released in May. iHeartRadio, 2018-04-17. 
Dostupné online [cit. 
2018-04-21]. ↑ HERMAN, Tamar. 
BTS Announce New Full-Length Album 'Love Yourself: Tear' To Be Released in May. Billboard, 2018-04-16. 
Dostupné online [cit. 
2018-04-21]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ LEE, Eun-jin. 방탄소년단, 새 앨범 선주문 144만장 돌파... '역대 최고' 기록 갱신 [online]. 
TenAsia, April 26, 2018, [cit. 
2018-04-26]. 
Dostupné online. (po kórejsky) ↑ 방탄소년단, 새 앨범 선주문 144만장 돌파..더블 밀리언셀러 [online]. 
Osen, April 26, 2018, [cit. 
2018-04-26]. 
Dostupné online. (po kórejsky) 
Juhokórejská chlapčenská skupina BTS vydala šesť štúdiových albumov (z ktorých jedna bola v reedícii pod iným názvom), štyri kompilačné albumy, päť EP, a 22 singlov. 
Diskografia BTS BTS in a photoshoot in Los Angeles, November 2017 Vydané nahrávky ↙Štúdiové albumy 6 ↙Kompilácie 4 ↙EP 5 ↙Single 22 
↑ . Dostupné online. ↑ "BTS – Chart history". www.billboard.com. 
Retrieved 2015-12-09. 
1 2 BENJAMIN, Jeff. 
BTS Break Into Billboard 200 With 'The Most Beautiful Moment in Life, Pt. 
2'. 
Billboard, December 2015. 
Dostupné online [cit. 
2015-12-08]. ↑ ehk38 (February 19, 2016). 
Retrieved August 24, 2017. ↑ "Foo Fighters Score Second No. 
1 Album on Billboard 200 With 'Concrete and Gold'". 
Billboard. 
Retrieved January 18, 2018. ↑ "BTS achieves double platinum status in Japan". 
Yonhap News Agency. 
Retrieved 2018-01-18. ↑ (po kórejsky) Gaon Album Chart. 
Gaon Music Chart (Korea Music Content Industry Association). 
Retrieved February 24, 2017. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 . 
Dostupné online. 
1 2 Peaks in the Netherlands: All except noted: . 
Dostupné online. 
Face Yourself: . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
Love Yourself: Her: . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 . 
Dostupné online. ↑ Cumulative sales of "Dark & Wild": . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
"Gaon Monthly Album Chart – 2018 February". 
Retrieved March 8, 2018. 
"Gaon Monthly Album Chart – 2018 March". 
Retrieved April 12, 2018. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Cumulative sales of "Wings": . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
1 2 You Never Walk Alone + WINGS Sales: WINGS – QQ. 
QQ. 
Dostupné online [cit. 
2017-07-06]. 
You Never Walk Alone – Kugou. 
Kugou. 
Dostupné online [cit. 
2017-07-06]. 
You Never Walk Alone – Kuwo. 
Kuwo. 
Dostupné online [cit. 
2017-07-06]. 
You Never Walk Alone – QQ. 
Dostupné online [cit. 
2017-07-06]. ↑ You Never Walk Alone + WINGS . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ BENJAMIN, Jeff. 
BTS Extend Chart Dominance: 'Wings' Spends 2nd Week on Billboard 200, 'Blood Sweat & Tears' Debuts on Canadian Hot 100. 
Billboard, October 24, 2016. 
Dostupné online [cit. 
2016-10-24]. ↑ HERMAN, Tamar. 
BTS Announce New Full-Length Album 'Love Yourself: Tear' To Be Released in May. 
Billboard, April 16, 2018. 
Dostupné online [cit. 
2018-04-17]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "NZ Heatseeker Albums Chart". 
Recorded Music NZ. 
April 9, 2018. 
Retrieved April 6, 2018. ↑ . Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ 週間 デジタルアルバムランキング (2018年04月16日付) [online]. 
April 11, 2018. 
Dostupné online. 週間 デジタルアルバムランキング – 2018年04月23日付 [online]. 
April 18, 2018. 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
""Gaon Chart; The Most Beautiful Moment in Life, Part 1"". 
May 3–9, 2015. 
""Gaon Chart; The Most Beautiful Moment in Life, Part 2"". 
29 November – 5 December 2015. 
Archived from the original on 11 December 2015. 
""Gaon Chart; Love Yourself: Her"". 
September 17–23, 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Šablóna:BillboardID/B/Šablóna:BillboardEncode/B/chart?f=324 Dostupné online. 
1 2 . 
Šablóna:BillboardID/B/Šablóna:BillboardEncode/B/chart?f=326 Dostupné online. ↑ Cumulative sales of "O!RUL8,2?": . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
"Gaon 2015년 Album Chart (see #87)". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Archived from the original on July 7, 2017. 
Retrieved March 18, 2016. 
"Gaon 2016년 Album Chart (see #41)". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Retrieved October 17, 2017. 
"Gaon 2017년 Album Chart - 국내(Domestic) (see #99)" (in Korean). 
Gaon. 
Retrieved January 12, 2018. 
"Gaon Monthly Album Chart – January 2018". 
Gaon Music Chart. 
Retrieved February 8, 2018. 
"Gaon Monthly Album Chart – February 2018". 
Retrieved March 8, 2018. 
"Gaon Monthly Album Chart – 2018 March". 
Gaon Music Chart. 
Retrieved April 12, 2018. ↑ Cumulative sales of "Skool Luv Affair": . 
Dostupné online. 
Retrieved April 12, 2018. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Cumulative sales of "The Most Beautiful Moment In Life, Part 1": . 
Dostupné online. 
"Gaon 2016년 Album Chart (see #20)". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Retrieved October 17, 2017. 
"Gaon 2017년 Album Chart (see #60)" (in Korean). 
Retrieved April 12, 2018. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ BENJAMIN, Jeff. 
BTS Hit New Peaks on World, Heatseekers Albums Charts With 'The Most Beautiful Moment in Life'. 
Billboard, May 7, 2015. 
Dostupné online [cit. 
2015-05-09]. ↑ Cumulative sales of "The Most Beautiful Moment In Life, Part 2": . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
Retrieved April 12, 2018. ↑ 月間 CDアルバムランキング 2015年12月度 (December). 
Oricon Chart, January 6, 2016. 
Dostupné online [cit. 
2016-01-06]. (po japonsky) ↑ Cumulative sales of "Love Yourself: Her": . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
"Gaon Monthly Album Chart – February 2018". 
Retrieved April 12, 2018. ↑ Love Yourself: Her sales on China's two major music platform: . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. "【周榜单】2018/01/15付" (in Chinese). 
Retrieved January 11, 2018. "【周榜单】2018/04/16付 - Album Chart(see #54)" (in Chinese). 
Retrieved April 12, 2018. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. ↑ "Gaon Album Chart; 2 Cool 4 Skool". 
July 21–27, 2013. 
Archived from the original on 2015-06-08. ↑ "BTS Chart History: Japan Hot 100". 
Billboard. 
Retrieved December 15, 2017. ↑ Cumulative sales for "2 Cool 4 Skool": "Gaon Yearly Chart: 2013 (see #65)". 
Retrieved December 14, 2017. CS1 maint: Unrecognized language (link) "Billboard Japan Top Singles Sales 2017/12/25 付け" (in Japanese). 
Retrieved April 12, 2018. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Dates taken from Weekly Top 20: 2016/05/27 – 2016/06/02". 
(Subscription required (help)). "【周榜单】2018/04/16付 - Album Chart(see #110)" (in Chinese). 
Retrieved April 12, 2018. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. "상남자 (Boy In Luv)". 
Retrieved April 4, 2018. ↑ Peaks on the Australian singles chart: "DNA": . 
Dostupné online. 
"Mic Drop (Remix)": "ARIA Chart Watch #449". auspOp. 
Retrieved December 2, 2017. ↑ Peaks on the Canadian Hot 100: All except noted: . 
Šablóna:BillboardID/B/Šablóna:BillboardEncode/B/chart?f=793 Dostupné online. 
"Mic Drop": . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
Retrieved September 25, 2017. ↑ . Dostupné online. 
Retrieved April 12, 2018. ↑ . 
Dostupné online. 
"Not Today, Spring Day". 
October 9, 2017. ↑ . 
Šablóna:BillboardID/B/Šablóna:BillboardEncode/B/chart?f=379 Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
"Boy In Luv/Tomorrow". 
Billboard. 
1 March 2014. 
Retrieved 8 December 2015. 
Retrieved 27 September 2017. 
"Mic Drop & Crystal Snow". 
16 December 2017. 
Retrieved 15 December 2017. 
"World Digital Song Sales". 
Retrieved April 10, 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Just One Day Sales: . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
"2014년 16주차 Download Chart". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Gaon Music Chart (in Korean). ↑ . 
Dostupné online. ↑ War of Hormone Sales: . 
Dostupné online. 
Gaon Music Chart (in Korean). ↑ Cumulative sales of "I Need U": . 
Dostupné online. 
"2016 Gaon Download Chart – Half Year". 
1 2 3 4 5 6 BENJAMIN, Jeff. 
BTS Score Seventh No. 
1 on World Digital Song Sales Chart With 'Don't Leave Me'. 
Billboard. 
Dostupné online [cit. 
2018-04-12]. ↑ Cumulative sales of "Dope": . 
Dostupné online. 
"2016 Gaon Download Chart – Half Year". 
Retrieved August 25, 2016. ↑ Cumulative sales of "Run": . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
Retrieved August 25, 2016. ↑ Epilogue: Young Forever Sales: . 
Dostupné online. 
Gaon Music Chart (in Korean). ↑ Fire Sales: . 
Dostupné online. 
Gaon Music Chart (in Korean). ↑ Save ME Sales: . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
"2016년 21주차 Download Chart". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Gaon Music Chart (in Korean). ↑ Cumulative sales of "Blood Sweat & Tears": . 
Dostupné online. 
"Gaon 2016년 11월 Download Chart (see #29)". 
"Gaon 2017년 Download Chart (see #71)". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Retrieved January 12, 2018. 
1 2 3 4 5 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Cumulative sales of "Not Today": . 
Dostupné online. . 
Dostupné online. 
"2017년 09주차 Download Chart". 
Retrieved 2017-03-15. 
"2017년 10주차 Download Chart". 
"2017년 11주차 Download Chart". 
Retrieved 2017-03-29. 
"2017년 12주차 Download Chart". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Retrieved 2017-03-29. 
"2017년 18주차 Domestic Download Chart". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Retrieved 2017-03-29. ↑ . 
Dostupné online. 
Retrieved 28 September 2017. ↑ Cumulative sales of "Mic Drop (Remix)": . 
Dostupné online. 
"2017년 48주차 Download Chart". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Retrieved 7 December 2017. 
"2017년 49주차 Download Chart". 
Gaon Music Chart (in Korean). 
Retrieved 14 December 2017. 
1 2 3 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Cumulative sales of "Chi, Ase, Namida": . 
Dostupné online. デイリー CDシングルランキング 2017年05月09日付 [CD single daily ranking from May 9, 2017] (in Japanese). 
Oricon. 
Archived from the original on May 10, 2017. 
Retrieved May 10, 2017. 방탄소년단 日 싱글 '피 땀 눈물', 오리콘 1위+20만장 돌파 [Bulletproof Boysscout's Single 'Blood Sweat Tears', Oricon No.1 + 200,000 Breakthrough] (in Korean). 
Retrieved June 15, 2017. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Skupina debutoval v Južnej Kórei 13. júna 2013 s albumom s názvom 2 Cool 4 Skool. 
Ešte v tom istom roku sa vrátili s ďalším albumom EP O!RUL8,2?. 
Vo februári 2014 skupina vydala druhé EP s názvom Skool Luv Affair s ktorým sa im aj po prvýkrát podarilo preniknúť do amerického rebríčka Billboard World Albums chart, a japonského Oricon Albums Chart.[1] 
Title Album details Peak chart positions Sales Certifications KOR [10] BEL (FL) [11] CAN [12] JPN [13] NLD [14] NZ [15] SWE [16] UK [17] US [18] US World [19] Korean Dark & Wild Released: August 19, 2014 Label: Big Hit Entertainment Formats: CD, digital download 2 — — 78 — — — — — 3 KOR: 224,636[20] JPN: 6,501[21] Wings Released: October 10, 2016 Label: Big Hit Entertainment Formats: CD, digital download 1 72 19 7 68 24 56 62 26 1 KOR: 880,660[22] CHN: 156,226[23] JPN: 68,467[24] US: 22,000[25] Love Yourself: Tear Released: May 18, 2018[26] Label: Big Hit Entertainment Formats: CD, digital download To be released Japanese Wake Up Released: December 24, 2014 Label: Pony Canyon Formats: CD, CD+DVD, digital download — — — 3 — — — — — — JPN: 27,538[27] Youth Released: September 7, 2016 Label: Pony Canyon Formats: CD, CD+DVD, digital download — — — 1 — — — — — — JPN: 94,293[28] RIAJ: Gold[29] Face Yourself Released: April 4, 2018[30] Label: Universal Music Japan Formats: CD, CD+DVD, CD+Blu-ray, digital download — 94 40 1 116 —[upper-alpha 1] — 78 43 1 JPN: 300,672 (Šablóna:Abbr)[32] JPN: 4,308 (Šablóna:Abbr)[33] US: 4,000[34] "—" denotes releases that did not chart or were not released in that region. 
Meno 
Február 1877 - 3. Júl 1952) bol nemecký technik rádiológie pôsobiaci v Marine-Hospital Service v Key West na Floride. Stal sa doslova posadnutý mladou Kubánsko-Americkou pacientkou Elenou "Helen" Milagro de Hoyos (31. 
Júl 1909 - 25. Október 1931) trpiacou tuberkulózou, ktorá neskôr spôsobila jej smrť. V roku 1933, takmer 2 roky po jej smrti, Tanzler vytiahol telo Hoyosovej z hrobu a žil spolu s jej mŕtvolou v jeho dome po dobu 7 rokov, teda pokiaľ nebola táto skutočnosť odhalená Hoyesovej príbuznými a autoritami v roku 1940. 
Narodil sa ako Karl Tänzler alebo Georg Karl Tänzler 8. 
Februára 1877 v Drážďanoch v Nemecku. 
Okolo roku 1920 si zobral za ženu Doris Shafer (1889-1977), s ktorou mal dve deti - Ayeshu Tanzler (1922-1998) a Claristu Tanzler (1924-1934), ktorá zomrela na záškrt. 
Tanzler vyrastal v Nemecku. 
Tanzler strávil obdobie pred 1. svetovou vojnou a obdobie počas nej v Austrálii. O tomto období sa dá viac dozvedieť v autobiografickom diele s názvom "The Trial Bay Organ: A Product of Wit and Ingenuity". 
Tanzlerovo tajné budovanie plachetnice atď. spomínané vyššie je potvrdené od Nyanatiloka Mahathera , ktorý spomína že chcel utiecť z väzenia s Grófom Carlom von Coselom v plachetnici a taktiež poskytnúť ostatné informácie o integrácii Nemcov v Austrálii počas 1. svetovej vojny. 
Skutočnosti, ktoré sú základom prípadu a predbežného výsluchu v tom čase vyvolali veľký záujem médii (najviac Key West Citizen a Miami Herald) a vytvorili senzáciu pre širokú verejnosť. 
Táto pozornosť verejnosti Tanzlerovi nijako neuškodila, keďže ho mnohí vnímali ako "výstredného romantika". 
Aj keď tieto informácie nie sú nikde hlásené, výskum (najmä autori Harrison a Swicegood) odhalil stopy po nekrofílii. Dvaja doktori (Dr. DePoo a Dr. Foraker), ktorí sa zúčastnili pitvy v roku 1940 odhalili, že do vaginálnej oblasti mŕtvoly bola vložená papierová rúrka, ktorá umožňovala pohlavný styk. Iní však tvrdia, že nebol predložený žiadny dôkaz o nekrofílii a keďže toto tvrdenie bolo predložené v roku 1972, čo je cez 30 rokov po tom, ako bol tento prípad uzavretý, takže toto tvrdenie je diskutabilné. 
Zatiaľ čo žiadne fotografie zhotovené počas pitvy, alebo počas toho, čo bolo telo vystavené neukazujú tubu, o nekrofílii sa hovorilo aj v programe Autopsy z roku 2005 od spoločnosti HBO. 
Posadnutosť 
Neskorší život a smrť 
Raný život 
Carl Tanzler Tanzler v roku 1942 Narodenie 8. Február 1877 Dážďany, Nemecké cisárstvo Úmrtie 3. Júl 1952(1952-07-03) (75 rokov) Pasco County, Florida, USA Profesia rádiologický technik Deti Ayesha Tanzler, Clarista Tanzler Biografický portál 
Tanzler používal veľa mien - na jeho sobášnom liste vytvorenom v Nemecku bol uvedený ako Georg Karl Tänzler, na jeho občianskych dokladoch vytvorených v USA bol uvedený ako Carl Tanzler von Cosel a na jeho úmrtnom liste vytvorenom na Floride je pod menom Carl Tanzler. 
„ Many years ago, Carl von Cosel travelled from India to Australia with the intention of proceeding to the South Seas Islands. 
Finally, she suggested that her son return to his sister in the United States ... “ 
Tanzler emigroval do USA v roku 1926 plavbou z Rotterdamu 6. Februára 1926 na Kubu. 
Nakoniec sa usadil v Zephyrhills na Floride, kde už emigrovala jeho sestra. Neskôr sa k nemu pridali aj jeho žena a dve deti, ktoré však zanechal v Zephyrhills po tom, ako dostal prácu ako rádiologický technik v U.S. Marine Hospital v Key West na Floride, kde pôsobil pod menom Carl von Cosel. 
Počas jeho detstva v Nemecku a neskôr aj počas jeho krátkych ciest do Janova v Taliansku, Tanzler tvrdil že bol navštívený víziou mŕtveho predka, grófkou Annou Constantiou von Cosel, ktorá mu odhalila tvár jeho pravej lásky, exotickej tmavovlásky. 
22. Apríla 1930, počas jeho práce v nemocnici Tanzler stretol ženu Kubánsko-Americkej národnosti menom Maria Elena "Helen" Milagro de Hoyos, ktorú do nemocnice priviezla jej matka na vyšetrenie. 
Tanzler v nej okamžite spoznal tú krásnu, exotickú tmavovlásku, ktorá mu bola predstavená v jeho "víziách". S najväčšou pravdepodobnosťou bola Hoyos považovaná za miestnu krásavicu. 
Elena bola dcérou miestneho cigarára Francisca "Pancha" Hoyosa (1883-1934) a Aurory Milagro (1881-1940). 
Mala dve sestry, Florindu "Nanu" Milagro Hoyos (1906-1944), ktorá si vzala Maria Medinu (1905-1944) a taktiež podľahla tuberkulóze; a Celiu Milagro Hoyos (1913-1934). 
Medina, Nanin manžel bol zabitý elektrinou pri tom, ako sa snažil zachrániť kolegu. 
18. Februára 1962 si Hoyos zobrala za muža Luisa Mesa (1908-?), syna Caridad a Isaaca Mesovcov. 
Luis Hoyos opustil krátko po tom, ako potratila ich dieťa a presťahoval sa do Miami. 
V čase jej smrti boli vlastne stále zobratí. 
Hoyos bola diagnostikovaná tuberkulóza - v tom čase zvyčajne fatálna choroba, ktorá nakoniec zobrala život takmer celej jej rodine. 
Tanzler, s jeho samozvanými lekárskymi schopnosťami sa pokúšal Hoyos vyliečiť s rôznymi liekmi, a takisto aj s Röntgenom a inými elektrickými prístrojmi, ktoré priniesol do domu Hoyos. Tanzler Hoyos zasypával darčekmi ako oblečenie alebo šperky a dokonca jej údajne aj vyznal lásku, no nič nenasvedčuje tomu, že by mu Hoyos tieto city oplácala. 
Napriek tomu, že sa Tanzler snažil Hoyos zachrániť, napokon tuberkulóze podľahla v dome jej rodičov v Key West 25. Októbra 1931. Tanzler zaplatil za jej pohreb a s povolením jej rodiny si neskôr objednal výstavbu nadzemného mauzólea na cintoríne v Key West, ktorý navštevoval takmer každý večer. 
Jedného večera v Apríli 1933 sa Tanzler preplížil cez cintorín, kde bola Hoyos pochovaná a odstránil jej telo z mauzólea, prepravujúc ju cez cintorín na hračkárskom vagóniku a berúc ju k sebe domov. 
Opakovane povedal že duch Hoyos k nemu chodil, keď sedával pri jej hrobe a serenádoval jej pozostatkom obľúbenú španielsku pesničku. 
Taktiež povedal že mu často krát hovorila, aby ju vytiahol z hrobu. Tenzler k sebe kosti pripevnil drôtmi a vešiakmi, taktiež do tela vsadil sklenené oči. 
Ako sa koža postupne rozkladala, Tanzler ju nahradil hodvábnou látkou namočenou vo vosku a v pálenej sadre. 
Keď vypadali vlasy, Tanzler vyrobil parochňu z vlasov Hoyos, ktoré boli nazbierané a Tanzlerovi darované matkou Hoyos krátko po jej pohrebe v roku 1931. Tanzler vyplnil vnútro tela handrami, aby zachoval jeho pôvodný tvar, obliekol pozostatky Hoyos v pančuchách, šperkoch a rukaviciach a telo nechal v jeho posteli. 
Tanzler taktiež používal neuveriteľné množstvo parfému, dezinfekčných prostriedkov a konzervačných látok aby zamaskoval pach rozkladajúceho sa tela. 
V Októbri 1940, Florinda (sestra Hoyos) začula klebety o tom, že Tanzler spáva s vyhrabanou mŕtvolou jej sestry a tak Tanzlera konfrontovala v jeho dome, kde bolo neskôr nájdené telo. 
Florinda upozornila autority a Tanzler bol zatknutý a zadržaný. 
Tanzler bol podrobený psychiatrickému vyšetreniu a bol uznaný za mentálne spôsobilého na súdne pojednávanie a obvinenie zo "zlomyseľného ničenia hrobu a odstránenia tela bez povolenia". Po predbežnom výsluchu 9. Októbra 1940 na súde v Monroe Conty v Key West, Tanzler bol zadržaný, ale prípad bol neskôr zastavený a Tanzler bol prepustený, keďže už uplynula doba premlčania zločinu. 
Čoskoro po tom, ako bolo telo objavené autoritami, bolo preskúmané lekármi a patológmi a vystavené pre verejnosť v dome smútku, kde sa naň prišlo pozrieť okolo 6800 ľudí. Telo bolo neskôr znova prenesené na cintorín v Key West, kde boli pozostatky pochované na tajnom mieste, aby sa zabránilo ďalšiemu podobnému incidentu. 
V roku 1944 sa Tanzler presťahoval do Pasco County na Floride, čo je blízko mesta Zephyrhills, kde napísal autobiografiu, Fantastic Adventures, v roku 1947. 
Býval blízko jeho manželky Doris, ktorá ho v jeho neskoršom živote podporovala. Tanzler dostal Americké občianstvo v roku 1950. 
Po tom, ako bol od Hoyesovej oddelený, Tanzler použil posmrtnú masku na to, aby vytvoril podobizeň Hoyos v životnej veľkosti a s touto podobizňou žil až do svojej smrti. 
Bolo povedané, že Tanzler bol nájdený v náručí podobizne Hoyos, ale jeho nekrológ oznámil, že zomrel na podlahe. 
Taktiež bolo povedané, že Tanzlerovi bolo telo Hoyos tajne vrátené, a že zomrel s pravým telom Hoyos. 
Her name was Maria Elena de Hoyos and she was a beautiful, 22-year-old woman. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "The Trial Bay Organ: A Product of Wit and Ingenuity," The Rosicrucian Digest, March 1939, pp.54–58, April 1939, pp.92–96. ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 0-312-97802-2. ↑ Bhikkhu Nyanatusita & Hellmuth Hecker, The Life of Nyanatiloka Thera, Kandy, 2008, pp. 53–54. 
Práca 
Martin Medňanský pseudonyms Dušan Sava Pepkin, Divinkov Svedernický, Martin Divinko Svedernicý, M. M. (maďarský: Mednyánszky Márton; * 10. november 1840, Divinka – † 15. novembra 1891) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, básnik a publicista. 
Pochádzal zo starého šľachtického rodu Medňanských z Medného. 
Narodil sa 10. novembra 1840 v Malej Divine (teraz Divinka) ako druhý z ôsmich detí baróna Ľudovíta Medňanského a Jozefy rodenej Nozdrovická.[1] Študoval na miestnej obecnej škole, potom na Piaristickom gymnáziu v Trenčíne a Nitre. 
V Trenčíne, mal niekoľko českých profesorov, čo pravdepodobne ovplyvnilo jeho pohľad na česko-slovenskú otázku. 
V Nitre študoval teológiu a bol členom slovenského vzdelávacieho spoločnosti Slovenská škola.[1] Po zrušení spoločnosti cirkevnou hierarchiou, pokračoval spolu s ostatnými žiakmi v súkromnom štúdiu v slovenskom jazyku. 
Dňa 24. septembra 1864, bol vysvätený za kňaza. 
Začiatky strávil vo farnostiach Lietava, Vysokej, Bošáci a Zliechove.[1] V roku 1869 sa stal kňazom v Beckove, kde strávil zvyšok svojej kariéry. 
V roku 1891, rezignoval zo zdravotných dôvodov a presťahoval sa do Istebníka (dnes časť Trenčína), kde sa stal známy ako úspešný ovocinár a vinár. 
Zomrel 15. novembra 1891 v Istebníku.[1] 
Medňanský publikoval svoje práce v niekoľkých slovenských časopisoch, kalendároch a almanachoch (Slovenské pohľady, Slovenský letopis, Slovenský kalendár, Slovenskosť, Slovenský Sion, Národnie noviny, Katolícke noviny, Obzor, Orol, Sokol, Tovaryštvo, Pútnik svätoštefanský /ako editor v rokoch 1882 - 1885/). 
Tiež uverejnené v českých časopisoch (Obzor, Vlast, Pozor, Posvátná kazatelna), poľský vestník Ruch literacki a v tlači amerických Slovákov (Jednota). 
Prekladal z francúzštiny, nemčiny, maďarčiny a poľštiny. 
Hoci jeho poézia bola neskôr uverejnená v dvoch prácach Poesie Dušana Savy Pepkina, bol viac uznávané ako autor próz. 
Medňanský bol členom mnohých slovenských združení, filantropických a vlasteneckých spoločností (Radhošť, Muzeálna slovenská spoločnosť, Dedičstvo sv. Cyrila a Metoda, Spolok svätého Vojtecha).[1] Ako šľachtic, bol hrdý na svoj slovenský pôvod a snažil sa dokázať, že to nie je v rozpore s jeho privilegovaným postavením.[1] bol spoluorganizátor zberu pre Múzeum v Martine, daroval svoju knižnicu Ľudovítovi Vladimírovi Riznerovi (jeden zo zakladateľov slovenskej literatúry a vykonáva niekoľko podobných kultúrnych a národných činností. 
Životopis 
Zdroje 
ISBN 9788089388677. 
Kraslice na Slovensku 
História a tradície 
Dekorácie 
Vzory 
Zvyky 
Farbenie 
Zdobené kraslice 
Kraslica (písanka, veľkonočné vajce, maľované vajce, červené vajce, križľané vajce, cifrované vajce) je zdobené slepačie, kačacie alebo husacie vajce, ktoré patrí k symbolom Veľkej Noci. 
Kraslice sa vyrábajú z uvarených alebo z vyfúknutých vajec; zdobia sa celou radou techník, jednoduchým farbením, voskovou kresbou, batikovaním, leptaním, gravírovaním alebo polepovaním slamou. Kraslice môžu byť aj drevené. 
Vajce je vo všeobecnosti symbol plodnosti a znovuzrodenia,[2] v Kresťanstve symbolizujú kraslice aj prázdny hrob Ježiša Krista, z ktorého vstal z mŕtvych.[3][4][5] Tento zvyk sa dá vystopovať až do Mezopotámie a Starovekého Egypta odkiaľ sa rozšíril prostredníctvom prvých kresťanov do Ruska a na Sibír a neskôr až do Európy. 
Zdobené pštrosie vajce z Kartága. 
Zdobenie vaječných škrupín počas jarných rituálov je starobylý zvyk; v Afrike sa našlo 60 000 rokov staré gravírované pštrosie vajce.[12] V Starobylom Egypte, Mezopotámii čí na Kréte sa vajcia spájali so smrťou a znovuzrodením ale aj s postavením panovníka; zdobené pštrosie vajcia alebo napodobeniny pštrosích vajec zo zlata a striebra boli umiestňované do hrobov starých Sumerov a Egypťanov v období 5 000 rokov p.n.l.[13] 
Veľkonočné vajíčko s krížom z gréckeho ortodoxného kláštora 
Prvý kresťania farbili vajcia na červeno na pamiatku na Kristovu krv a jeho ukrižovanie.[7][14][6][8][9] V liturgickej knihe Rituale Romanum z roku 1610 prijala Kresťanská cirkev vajcia oficiálne ako symbol zmŕtvychvstania Ježiša. Požehnávanie vajec ako súčasť veľkonočnej potravy sa však spomína už v oveľa starších textoch.[8][9] 
Vplyvný nemecký folklorista z 19. storočia Jacob Grimm predpokladá, že ľudová tradícia veľkonočných vajec u germánskych národov pochádza z jarnej slávnosti germánskej bohyne Ēostre. 
Požehnanie veľkonočného jedla v Poľsku 
Červené veľkonočné vajíčka 
Letečko 
Niektorí kresťania spájajú pukliny a otvory vo veľkonočných vajciach s prázdnym hrobom Ježiša Krista.[17] 
V pravoslávnej cirkvi na konci Veľkonočnej vigílie požehnáva kňaz vajcia a rozdáva ich veriacim. 
V Kresťanstve symbolizuje vajce aj zmŕtvychvstanie: hoci je spiace, je v ňom zapečatený nový život.[3][4] 
V Poľsku sa počas veľkonočnej slávnosti nazývanej Święconka požehnávajú vyzdobené košíky s vajíčkami a inými symbolickými potravinami. 
V Grécku farbia ženy tradične vajcia cibuľovými šupami a octom na veľkonočný štvrtok. 
Tieto slávnostné vajíčka sú známe ako kokkina avga.[18] Vajíčka zafarbené na červeno sa zase ukladajú okolo tradičného veľkonočného chleba.[19][20] 
Kraslice sa farbia pomocou cibuľových šúp, dubovej alebo jelšovej kôry, šúp z orechov, štavou z červenej repy alebo umelými farbivami. 
PRIDAT slovenke kraslice 
Okrem farbenia sa na Slovensku vyvinuli rozmanité techniky výzdoby: Batikovanie – najrozšírenejšia a najstaršia technika na Slovensku, na vajce sa nanesie vosk, vajíčko sa ponorí do farby, po vybratí sa vosk teplom odstránl. Miesta pokryté voskom zostanú nezafarbené a tvoria vzor; Maľovanie voskom – reliéfny vzor vytvorený bielym alebo farebným voskom; Vyškrabovanie – vzor vzniká mechanickým odstraňovaním farby z povrchu vajíčka; Leptanie – zo zafarbeného vajíčka sa odkrýva pôvodná farba vaječnej škrupiny, využívajú sa na to prírodné leptadlá - ocot, voda z kyslej kapusty, kyselina dusičná alebo chlorovodíková; Oblepovanie – povrch vajíčka sa oblepuje sietinou, slamou, v posledných rokoch bavlnkami alebo prírodnými semienkami. Odrôtovanie - dekor sa vytvára prepletaním drôtu; Okúvanie – ojedinelá a vzácna technika, na škrupinu sa pripevňujú kovové prvky pomocou kovových nitov s hlavičkou. 
Okrem tradičných techník sa v súčasnosti používajú aj novodobé techniky výzdoby: perforovanie – dierkový vzor vytvorený malou vŕtačkou alebo okrúhlym pilníkom, často sa kombinuje s voskom; maľovanie - maľovanie fixkami, pastelmi, olejovými, akrylovými alebo temperovými farbami. Na krasliciach prevládal geometrický a lineárny ornament, neskôr rastlinný ornament s bohatou škálou kvetov, vetvičiek, lístkov a úponkov. Ojedinele sa vyskytovali vtáčie a figurálne motívy. 
("Gulaj sa vajičko gulaj, symbolom si sviatkoch jari, v každom dome dveri otvoria ti rádi.") Vývinom sa stávali kraslice čoraz ozdobnejšie. V súčasnosti sa kraslice uplatňujú najmä v podobe dekoratívneho predmetu v období veľkonočných sviatkov. 
In Mesopotamia children secured during the 40-day period following Easter day as many eggs as possible and dyed them red, "in memory of the blood of Christ shed at that time of his Crucifixion"--a rationalization. 
Dyed eggs were sold in the market, green and yellow being favorite colors. 
The use of eggs at Easter seems to have come from Persia into the Greek Christian Churches of Mesopotamia, thence to Russia and Siberia through the medium of Orthodox Christianity. 
From the Greek Church the custom was adopted by either the Roman Catholics or the Protestants and then spread through Europe. 
1 2 3 4 [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
1 2 3 4 [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
Retrieved 2013-03-31. ↑ Treasures from Royal Tombs of Ur By Richard L. Zettler, Lee Horne, Donald P. Hansen, Holly Pittman 1998 pgs 70-72 ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 9781440836596. ↑ The Roman Ritual. 
London: George Bell and Sons. pp780-781 ↑ . Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Red and Butter, Martha Stewart magazine ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Culture – Pysanky, Ukrainian International Directory ↑ Yakovenko, Svitlana 2017, “The Magical Dyed Egg – Krashanka” in Traditional Velykden: Ukrainian Easter Recipes, Sova Books, Sydney 1 2 [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
ISBN 978-1-4191-7421-6. ↑ Tillery, Carolyn (2008-03-15). 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Scottish Country Dance of the Day | Butterscotch & Thistles". 
Scottish Country Dance of the Day | Butterscotch & Thistles. 
Retrieved 2018-01-08. ↑ "Pocking eggs or la toquette". 
Creolecajun.blogspot.com. 
Retrieved 2008-03-20. ↑ "If Your Eggs Are Cracked, Please Step Down: Easter Egg Knocking in Marksville". 
„ Lord, let the grace of your blessing + come upon these eggs, that they be healthful food for your faithful who eat them in thanksgiving for the resurrection of our Lord Jesus Christ, who lives and reigns with you forever and ever.[1] “ 
Chorvátsky veľkonočný košík 
Kraslica 
Farbenie kraslíc 
V Čechách a na Slovensku sa kraslice často vyzdobujú pomocou vosku. 
Pri varení vajec v cibuľových šupách sa priamo na škrupinu priložia rôzne listy, ktoré sa obalia gázou alebo nylonovou pančuchou, a počas farbenia sa vzorky listov otlačia na škrupinu .[21][22] 
Najstaršie kraslice na území Slovenska boli nájdené v slovanských hroboch zo 7.storočia. Kraslice ako predkresťanský symbol jarného oživenia si prispôsobila cirkev a v 12. storočí nariadila ich svätenie. Ženy a dievčatá pripravovali kraslice na Veľkonočný pondelok svojim šibačom alebo polievačom ako dar lásky. 
Ozdobené vajíčka neboli určené iba kupačom. Na strednom Slovensku bolo zvykom posielať ich krstným deťom predškolského veku, v oblasti Hontu, Novohradu a Gemeru dávali kraslice na hroby zomretých. V konfesionálne zmiešaných obciach na východnom Slovensku sa vyskytol zaujímavý zvyk, kedy rímskokatolícke rodiny obdarovali gréckokatolícke pri príležitosti Veľkej noci „paskou“ a tie sa im tento dar na svoju Veľkú noc o dva týždne odplatili. 
Zákaz publikácie 
Karla Leanne Homolka (nar. 4.5.1970), teraz známa pod menom Leanne Teale je kanadská sériová vrahyňa, ktorá spolu s jej prvým manželom Paulom Bernardom znásilnila a zabila najmenej tri maloleté deti. 
Pozornosť médií na seba upútala keď bola odsúdená za zabitie a znásilnenie dvoch násťročných dievčat, Leslie Mahaffy a Kristen French, a taktiež za zabitie a znásilnenie jej sestry Tammy. 
Homolka a Bernardo boli zatknutá v roku 1993. 
V roku 1995, Bernardo bol usvedčený z vrážd dvoch násťročných dievčat, za čo dostal doživotie a bol označený za nebezpečného delikventa, čo je najvyšší trest, aký je možný dostať v Kanade. 
Vo vyšetrovaní v roku 1993, Homolka vypovedala, že ju Bernardo týral a nútil ju spolupracovať na vraždách. Nakoniec dostala 12 rokov vo väzení. 
Jej skóre v PCL-R bolo 5/40, čo jej v porovnaní s Bernardovými 35/40 takmer nič. 
Avšak videokazety o zločinoch sa nakoniec objavili a preukázali, že sa na zločinoch zúčastňovala viac, než tvrdila. Ako výsledok bola dohoda, ktorú uzavrela s prokurátormi tlačou nazývaná ako "Zmluva s diablom". 
Verejné pobúrenie o tejto dohode pokračovalo až do roku 2005, kedy bola prepustená z väzenia 
Po tom, ako bola prepustená sa usadila v Quebecu, kde sa znova vydala a porodila chlapca. 
V roku 2007, kanadská tlač upozornila na to, že opustila Kanadu a odišla do Antíl spolu s jej manželom a dieťaťom, a že si zmenila meno na Leanne Teale. V roku 2012, žurnalistka Paula Todd našla Homolku žiť v Guadeloupe pod menom Leanne Bordelais s jej manželom a ich troma deťmi. V roku 2014 sa znovu usadila v Quebecu a v máji 2017 sa dokonca zapájala do dobrovoľníckej činnosti v škole jej detí. 
Odvolávajúc sa na potrebu chrániť Bernardovo právo na spravodlivý proces bol na predbežné vyšetrovanie Homolky udelený zákaz publikácie. 
Koruna požiadala o udelenie zákazu 5. 
Júla 1993. Homolka prostredníctvom svojich právnikov tento zákaz podporovala, zatiaľ čo Bernardovi právnici tvrdili, že ich klient bude týmto zákazom dotknutý, keďže Homolka bola predtým zobrazovaná ako obeť. 
Niektorí právnici taktiež tvrdili, že fámy by mohli súdny proces narušiť viac, než zverejnenie dôkazov. 
June 17, 2010. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 "Murder Trial in Canada Stirs Press Freedom Fight." 
December 10, 1993. ↑ . 
Dostupné online. ↑ R. v. 
Domm (1996), 31 O.R. (3d) 540 (C.A.). ↑ "Microsoft Word – Word_rr_English.doc" (PDF). 
Retrieved February 13, 2011. ↑ Vincent Larouche (December 15, 2007). 
Počas leta 1990 sa Bernardo stal doslova posadnutým Karlinou mladšou sestrou, Tammy. 
Homolka súhlasila s tým, že pomôže Bernardovi s omámením Tammy, čo videla ako príležitosť na "zníženie nejakého možného rizika, prevzatie kontroly a všetko uchovať v rodine". Podľa Bernardovej výpovede v Júli Karla dala Tammy k večeri špageti, v ktorých bol primiešaný diazepam, ktorý Karla ukradla z jej práce. 
Bernardo znásilnil Tammy minútu pred tým, než sa začala prebúdzať. 
Šesť mesiacov pred ich svadbou v roku 1991, Homolka ukradla anestetiká z kliniky, kde pracovala. 23. 
Decembra 1990, po vianočnej párty Bernardo a Karla nadrogovali Tammy s liekmi určenými na uspávanie zvierat. 
Počas toho ako bola Tammy v bezvedomí ju Bernardo a Karla znásilnili. 
Tammy sa neskôr zadusila na jej zvratkoch a zomrela. 
Pred tým ako zavolali 911 zakryli všetky stopy, prezliekli Tammy, ktorá mala na tvári chemickú popáleninu a presunuli ju do jej izby v pivnici. 
O pár hodín neskôr bola Tammy prehlásená za mŕtvu v Nemocnici svätej Kataríny. 
Bernardo povedal polícii že sa ju snažil oživiť ale nepodarilo sa mu to, a tak bola jej smrť prehlásená za náhodu. 
Redaktor:Awkwadriana/Karla Homolka 
Steven Anthony Ballmer (/ˈbɔːlmər/; narodil sa 24. Marca 1956[3]) je Americký podnikateľ, investor a filantrop, ktorý bol generálny riaditeľ z Microsoft od januára 2000 do februára 2014,[4] a je súčasný majiteľ Los Angeles Clippers z Národnej Basketbalovej Asociácií (NBA). 
Od januára 2018, jeho osobný majetok sa odhaduje na 38.7 miliárd dolárov,[5] v rebríčku je zaradený alp 21. najbohatší človek na svete.[6] 
Forbes. ↑ Sarkozy fait Steve Ballmer chevalier de la Légion d'honneur on YouTube, AFP ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 . 
Dostupné online. 
1 2 Steve Ballmer. 
Forbes. 
Dostupné online [cit. 
2017-08-23]. ↑ Forbes 400. 
Dostupné online [cit. 
2017-08-23]. ↑ "Microsoft CEO Steve Ballmer to retire within 12 months". 
Steve Ballmer Steve Ballmer na CES 2010 ostrihaný Alma mater International School of Brussels Harvard University (BA) Stanford University (dropped out) Biografický portál 
Dendritická bunka (DC, z angl. dendritic cell) je antigén-prezentujúca bunka imunitného systému. 
Jej hlavnou funkciou je spracovanie antigénu a následne prezentovanie tohto antigénu T bunkám. 
Prepája vrodené (nešpecifické) a adaptívne (špecifické) mechanizmy imunitného systému. 
Dendritické bunky sa nachádzajú v tkanivách, ktoré sú v kontakte s vonkajším prostredím, tj. v koži (tu sa nachádza špecializovaný typ dendritických buniek nazývané Langerhansove bunky) a vnútorné sliznice nosa, pľúc, žalúdka a čriev. 
Nezrelé štádia dendritických buniek sa môžu nachádzať aj v krvi. 
Po aktivácii sa presúvajú do lymfatických orgánov, kde komunikáciou s T bunkami a B bunkami iniciujú adaptívnu imunitnú odpoveď. 
Dendritickú bunku prvýkrát opísal na konci devätnásteho storočia. Paul Langerhans (z toho pojem "Langerhansova bunka"). Pojem "dendritická bunka" zaviedli v roku 1973 Ralph M. Steinman a Zanvil A. Cohn.[1] Za objavovanie centrálnej úlohy dendritickej bunky v adaptívnej imunitnej odpovedi bol Ralph M. Steinman v roku 2011 ocenený Nobelovou cenou za fyziológiu alebo medicínu. [4] 
V krvi 
Ostatné druhy 
In vivo – primáty 
↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1084/jem.137.5.1142. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1038/32588. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1186/ar567. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1128/JVI.79.1.17-27.2005. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.1084/jem.20020437. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1146/annurev.immunol.23.021704.115633. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
DOI: 10.4049/jimmunol.165.11.6037. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1182/blood-2010-02-258558. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.virusres.2006.07.006. ↑ Maverakis E, Kim K, Shimoda M, Gershwin M, Patel F, Wilken R, Raychaudhuri S, Ruhaak LR, Lebrilla CB (2015). 
"Glycans in the immune system and The Altered Glycan Theory of Autoimmunity". 
J Autoimmun. 57 (6): 1–13. doi:10.1016/j.jaut.2014.12.002. 
PMC 4340844 . 
PMID 25578468. 
1 2 Smith, C. M.; Wilson, N. S.; Waithman, J; Villadangos, J. A.; Carbone, F. R.; Heath, W. R.; Belz, G. T. (2004). 
"Cognate CD4(+) T cell licensing of dendritic cells in CD8(+) T cell immunity". 
Nature Immunology. 
5 (11): 1143–8. doi:10.1038/ni1129. 
PMID 15475958. 
1 2 Hoyer, Stefanie; Prommersberger, Sabrina; Pfeiffer, Isabell A.; Schuler-Thurner, Beatrice; Schuler, Gerold; Dörrie, Jan; Schaft, Niels (2014). 
"Concurrent interaction of DCs with CD4+and CD8+T cells improves secondary CTL expansion: It takes three to tango". 
European Journal of Immunology. 44 (12): 3543–59. doi:10.1002/eji.201444477. 
PMID 25211552. ↑ Stephens TA, Nikoopour E, Rider BJ, Leon-Ponte M, Chau TA, Mikolajczak S, Chaturvedi P, Lee-Chan E, Flavell RA, Haeryfar SM, Madrenas J, Singh B (Nov 2008). 
Dendritická bunka má vzhľadom na jej objem veľký povrch spôsobený výbežkami do okolia bunky. 
Najčastejšie je rozdelenie na takzvané "myeloidné" DC a "plazmacytoidné" (lymfoidné) DC: 
Označenie Popis Sekrétom Toll-like receptory[5] Konvenčná dendritická bunka (predtým nazývaná myeloidná dendritická bunka) (cDC alebo mDC) Najviac podobných monocytov. mDC sú zložené z najmenej dvoch podmnožín: (1) častejšie mDC-1, čo je hlavný stimulátor T buniek (2) extrémne zriedkavé mDC-2, ktoré môžu mať funkciu v boji proti infekcii rany Interleukin 12 (IL-12) TLR 2, TLR 4 Plazmacytoidná dendritická bunka (pDC) Vyzerajú ako plazmatické bunky, ale majú určité charakteristiky podobné myeloidným dendritickým bunkám. [6] Môžu produkovať vysoké množstvá interferónu-alfa a boli predtým nazývané bunky produkujúce interferóny.[8] TLR 7, TLR 9 
Značky BDCA-2, BDCA-3 a BDCA-4 môžu byť použité na rozlišovanie medzi typmi. 
Lymfoidné a myeloidné DC sa vyvíjajú z lymfoidných a myeloidných prekurzorov, a teda majú hematopoetický pôvod. 
Naproti tomu folikulárne dendritické bunky (FDC) majú pravdepodobne mezenchymálny skôr ako hematopoetický pôvod a nevyjadrujú MHC triedy II, ale sú tak nazvané, pretože sú umiestnené v lymfatických folikuloch a majú dlhé "dendritické" procesy. 
Krvné DC sú typicky identifikované a vyčíslené v prietokovej cytometrii. 
V ľudskej krvi boli definované tri typy DC: CD1c + myeloidné DCs, CD141 + myeloidné DC a CD303 + plazmacytoidné DCs. 
Toto predstavuje nomenklatúru navrhnutú Výborom pre nomenklatúru Medzinárodnej únie imunologických spoločností. Dendritické bunky, ktoré cirkulujú v krvi, nemajú všetky typické znaky svojich protějškov v tkanive, t.j. sú menej vyzreté a nemajú žiadne dendrity. 
Napriek tomu môžu vykonávať komplexné funkcie vrátane produkcie chemokínov (v CD1c + myeloidných DC), krížovej prezentácie (v CD141 + myeloidných DC) a produkcie IFNalfa (v CD303 + plazmacytoidných DCs). 
Niektoré aspekty dendritických buniek kultivovaných in vitro sú iné ako tých izolovaných ex vivo. 
Napriek tomu sa často používajú vo výskume, pretože sú ľahšie dostupné ako pravé dendritické bunky. 
Mo-DC alebo aj MDDC označujú bunky pochádzajúce z monocytov[11] HP-DC označujú bunky pochádzajúce z krvotvorných progenitorových buniek 
Hore uvedené rozdelenie dendritických buniek platí u ľudí a ostatných primátov. Iné živočíšne druhy ako napríklad hlodavce majú iné podkategórie dendritických buniek. 
Dendritická bunka 
Blanca Martínez Suárez (narodila sa 21. októbra 1988), profesionálne známa ako Blanca Suárez, je španielska herečka. 
Známa je pre jej predstavení v televíznom seriáli Na Internátnej Škole (2007-10), Lode (2011-13), a Netflix série Kábel Dievčatá. 
Blanca Suárez Alma mater King Juan Carlos University Partner Javier Pereira (2009–11) Miguel Ángel Silvestre (2011–14) Dani Martín (2014) Joel Bosqued (2015–18) Biografický portál 
Charles Korvín (November 21, 1907 – jún 18, 1998) bol filmový a televízny herec. 
Narodil sa v Rakúsko-Uhorsku (pod menom Géza Korvín Kárpáthy), neskôr sa presťahoval do Spojených Štátov a v roku 1940 dokončil štúdia na Sorbonne. 
Korvín debutoval na Broadwayi v roku 1943 po umeleckým menom Geza Korvín. 
Po podpise filmovej zmluvy s Universal Pictures si svoje rodné meno natrvalo zmenil na Charles Korvin. 
Počas tejto dekády pracoval nepretržite na troch filmoch spoločne s herečkou Merle Oberon. 
V roku 1950, po odchode z Universal Picture hral množstvo postáv "darebákov" vo filmoch a televíznych, vrátane ruského agenta Rokova v Tarzan's Savage Fury v hlavnej úlohe s Lexom Barkerom. 
V roku 1957 sa stal naturalizovaným občanom USA. 
Ako televízny herec hral vo filme Zorro José Sebastiána de Vargu a tiež latinského tanečného inštruktora vo filme The Honeymooners v epizóde s názvom "Mama Loves Mambo" V roku 1959 hral v USA/UK televíznom seriáli Interpol Calling. 
Korvín zomrel vo veku 90 rokov na Manhattane. 
Vstúpte Arsène Lupin (1944) - Arsene Lupin Táto naša láska (1945) - Dr. Michel Touzac Pokušenie (1946) - Mahoud Baroudi Berlín Express (1948) - Perrot Vrah, ktorý prenasledoval New York (1950) - Matt Krane Tarzan's Savage Fury (1952) - Rokov, ruský Agent Lydia Bailey (1952) - Plk. Gabriel D'autremont Sangaree (1953) - Felix Pagnol Búrky (1956) - Pablo Gardia Loď Bláznov (1965) - prenikol kpt. Thiele Muž, ktorý mal moc nad ženami (1970) - Alfred Felix Inside Out (1975) - Peter Dohlberg 
Charles Korvin Corvin v roku 1948. 
Rod. meno Géza Korvin Kárpáthy Narodenie Šablóna:Birth date Piešťany, Slovakia Úmrtie June 18, 1998(1998-06-18) (aged 90) Manhattan, New York, U.S. Aktívne roky 1944-1993 Partnerka Helena Maria Fredricks (1945-1955) (divorced) Natasha Korvin (?-1998) (his death) Deti Edward Danziger Dorvin Katherine Pers Biografický portál 
Mecano bol španielska pop kapela, ktorá vznikla v roku 1981 a bola aktívna až do roku 1992. 
Počas tohto obdobia vydala 6 štúdiových albumov a 1 koncertný. 
Krátky comeback mala v roku 1998, kedy vyšiel kompilačný album s niekoľkými novými skladbami. Mecano sa stala jednou z najúspešnejších španielskych popových kapiel všetkých čias. 
Kapela je s viac ako 25 miliónov albumov po celom svete dodnes najpredávanejšou španielskou kapelou.[1] V čase svojho pôsobenia bola považovaná za avant-gardu.[2] 
Kapela fungovala v zložení: Ana Torroja (speváčka) a bratia Nacho a José María Cano. V štúdiu a pri živých vystúpeniach s kapelou spolupracovali hudobníci ako Arturo Terriza, Manolo Aguilar, Nacho Mañó, Javier Quílez, Ángel Celada a Óscar Astruga. 
Hudobnú kariéru skupiny možno rozdeliť na dve odlišné etapy. 
Prvá, do roku 1985, bola v podstate synthpop, zatiaľ čo v druhej etape Mecano hralo viac akustický pop rock s prvkami balady, tanca, flamenka, bossanovy, tanga, salsy, rumba flamenca, bolera, pasodoble, a dokonca aj reggae. 
Nevídaný úspech dorazil aj do Hispánskej Ameriky. 
Vďaka úprave niektorých svojich skladieb do iných jazykov prerazili aj do nešpanielsky hovoriacich krajín ako Taliansko a Francúzsko, napr. s piesňou Une femme avec une femme (v španielskej verzii Mujer contra mujer). 
Externé odkazy 
Albumy 
Diskografia 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ https://books.google.com.mx/books?id=KHRBAgAAQBAJ&pg=PA151&lpg=PA151&dq=mecano+spandau+ballet&source=bl&ots=kJqvTYEB30&sig=3fKd9HMRRktQH2qE-evvc3B_JmM&hl=es&sa=X&ved=0ahUKEwjRzcme9MXMAhVDx2MKHbHOCXoQ6AEIPTAG#v=onepage&q=mecano%20spandau%20ballet&f=false ↑ http://www.revistavanityfair.es/celebrities/articulos/lista-singles-de-mecano-ana-torroja-jose-maria-cano-nacho-cano-hoy-no-me-puedo-levantar/21111 ↑ http://www.chartsinfrance.net/charts/9046/singles.php ↑ "Vuelve Mecano". ↑ www.elpais.com (25 November 2011). 
Medzi najväčšie hity patria Hoy no me puedo levantar, Maquillaje, Aire, Hijo de la Luna, Me cuesta tanto olvidarte, Cruz de navajas, Mujer contra mujer, La fuerza del destino, Un año más, či El 7 de septiembre. 
Jonathan Aryan Jafari (narodený Marca 24, 1990), známy svojou internet pseudonym JonTron, je Americký komik, recenzent, a internet osobnosti. 
On recenzie, videa, hier, filmov a televíznych programov rôznych žánrov v retrospektívna a comedic spôsobom v jeho YouTube web série JonTron. 
Jafari bol co-tvorca a bývalý co-hostiteľ Poďme sa Hrať webseries Hra Grumps, a co-vytvoril video hry, zábava webové stránky NormalBoots. 
Ako júl, 14 2018, Jafari má viac ako 4,3 milióna predplatiteľov a viac 606 miliónov názory na jeho YouTube kanál, JonTronShow. 
Retrieved April 27, 2017. ↑ , https://www.youtube.com/watch?v=9MdE1MVK5OA ↑ Jafari, Jon; Hanson, Arin (November 2, 2012). 
Game Grumps. |access-date= requires |url= (help) ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ BLEVINS, Joe. 
There’s a whole new world of crazy bootleg Disney video games [online]. 
A.V. Club, June 14, 2016, [cit. 
2016-06-15]. 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 Jafari, Jon; Hanson, Arin (November 3, 2012). 
Retrieved April 6, 2016. ↑ . 
Dostupné online. ↑ FOXX, Chris. 
Warcraft fans' fury at Blizzard over server closure [online]. 
BBC, April 14, 2016, [cit. 
2016-04-15]. 
Dostupné online. ↑ Ex-WoW Team Lead To Take Vanilla WoW Petition To Blizzard. 
WCCFtech, April 18, 2016. 
Dostupné online [cit. 
2016-10-20]. (po anglicky) ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
"Hey everyone - Here's an announcement regarding the future of NormalBoots" (Tweet) – via Twitter. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 Amini, Tina (June 26, 2013). 
"Fans Are Upset Over YouTube Duo 'Game Grumps' Break-Up". 
Kotaku. 
Retrieved April 6, 2016. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ , https://www.amazon.com/Love-Drugs-Jontron-Gregory-Brothers/dp/B01N3JJOE1/ref=sr_1_1?s=dmusic&ie=UTF8&qid=1482519078&sr=1-1-mp3-albums-bar-strip-0&keywords=love+is+like+drugs ↑ , http://www.billboard.com/artist/7576945/jontron/chart ↑ "Brilliant web animators team on Katy Perry charity cover vid". 
Monsters and Critics. 
Retrieved April 11, 2016. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . Dostupné online. ↑ NASH, Charlie. 
EXCLUSIVE – YouTube Star JonTron: 'I Don't Think People Will Trust' the Media Anymore. Breitbart, November 18, 2016. 
Dostupné online [cit. 
2017-04-26]. 1 2 GACH, Ethan. 
YouTuber JonTron Tries To Clarify His Controversial Views On Race. 
Kotaku, April 26, 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-19]. 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ MCCORMICK, Rich. 
When your child’s favorite YouTube celebrity is a secret racist. 
The Verge, March 16, 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-19]. ↑ . 
Dostupné online. 
36:36 ↑ GOOD, Owen. 
YouTuber JonTron reveals anti-immigrant views, loses subscribers. 
Polygon, March 14, 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-19]. ↑ TAMBURRO, Paul. 
The JonTron Controversy and Why Parents Should Be Wary of YouTube - CraveOnline. 
CraveOnline, March 14, 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-19]. ↑ KHOSRAVI, Ryan. 
JonTron's Racist Tweets: Everything you need to know about the YouTube gaming scandal. 
Mic, March 15, 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-19]. ↑ JonTron's Losing YouTube Subscribers After Destiny Debate. 
Cultured Vultures, March 13, 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-19]. ↑ JACKSON, Gita. 
Longtime Fans Of YouTuber JonTron Say They Can't Watch Him Anymore. 
Kotaku, March 17, 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-19]. ↑ SARKAR, Samit. 
JonTron being cut from Yooka-Laylee after spouting racist views. 
Polygon, 23 March 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-24]. ↑ TUCKER, Jake. 
Playtonic remove controversial YouTuber JonTron from Yooka-Laylee. 
Develop, 24 March 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-27]. ↑ GRUBB, Jeff. 
Yooka-Laylee developer removes voice of YouTube personality JonTron after racist statements. 
Venture Beat, 23 March 2017. Dostupné online [cit. 
2017-03-27]. ↑ AMATO, Peter. 
Yooka-Laylee Dev Removes JonTron's Voice Acting After Racism Controversy. Paste Magazine, 23 March 2017. 
Dostupné online [cit. 
2017-03-27]. ↑ SINCLAIR, Brendan. 
This Week In The Business: Lengthy Switch Shortages. 
Kotaku, 27 March 2017. Dostupné online [cit. 
2017-03-27]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Snemovňa reprezentantov a Senát 
Po viceprezidentovaní (2001–súčasnosť) 
Viceprezident (1993-2001) 
Synova nehoda v 1989 a prvá kniha 
Špekulácie s opätovnou kandidatúrou 
Účasť v prezidentských kampaniach 
Harvard, Vojna vo Vietname, žurnalistika, a Vanderbilt (1965-76) 
Kritika Busha 
Mladosť a vzdelávanie 
Prezident Bill Clinton inštalácia počítačových káblov, viceprezident Al Gore na NetDay v Ygnacio Valley High School v Concord, CA. 
9. Marec 1996 
Viceprezident Gore a Tipper Gore, 1997 
Gore opakoval svoju neutralitu osem rokov. Neskôr v priebehu Demokratických prezidentských primáriek 2016, kde súhlasil s Hillary Clintonovou, dňa 25. Júla 2016, prvý deň Demokratického národného konventu ohlásil jej podporu. Gore sa objavil s ňou na rally na Miami Dade College 11. októbra 2016. 
Gore dostáva Nobelovu Cenu za Mier na radnici v Oslu, 2007 
Prezident George W. Bush sa stretáva s Alom Gorom a inými ktorí získali Nobelovu cenu 26 Neovember, 2007 
Gorov prejav ohľadom Globálneho otepľovanie na University of Miami BankUnited Centrum, 28. Február 2007 
V roku 2013, sa Gore stal veganom, omnoho skôr pripustil, že: "Je to úplne správne, že rastie intenzita mäsových diét na celom svete, je to jedna z otázok, pripojená s globálnou krízou – nielen pretože, [oxid uhličitý] je súčasť toho, ale aj preto, že množstvo vody sa spotrebuje v tomto procese" a niektorí sa domnievajú, že jeho prijatie novej stravy je spojená s jeho ekologickým postojom. V roku 2014 rozhovor, Gore povedal: "Oproti minulému roku som zmenil stravu na vegánsku, naozaj len experiment, aby som videl, aké to bolo. ... 
Cítil som sa lepšie, tak som pokračoval s tým, a budem pravdepodobne pokračovať po zvyšok môjho života." 
Gorov An Inconvenient Sequel: Truth to Power, je pokračovanie jeho filmu z 2006, An Inconvenient Truth, mal premiéru v 2017 na Sundance Film Festival. 
Dokumentárny film, je jeho ďalšie úsilie bojovať s klimatickými zmenami. 
"Klimatický a zdravotnícky summit", ktorý bol pôvodne plánovaný Centrom pre kontrolu chorôb a prevencie (CDC), bol zrušený bez varovania koncom januára 2017. O niekoľko dní neskôr, Gore oživil summit, ktorý usporiadal bez CDC. 
V auguste 2017 počas rozhovoru s LADbible, Al Gore naďalej ukázal svoju podporu v boji proti zmene klímy, hovoriac: "Mladí ľudia majú kľúčovú úlohu. 
Toto klimatické hnutie je v tradícií s ostatnými veľkými morálne založenými hnutiami, ktoré majú posúvajú ľudský druh". V tom istom rozhovore povedal aj na Donalda Trumpa, že by mal"odstúpiť", keď sa spýtal, akú radu by mu dal.[222] 
Koncom roku 1980 a 1990, bol Gore kritizovaný za jeho účasť pri požiadavke na EPA pre menej prísne kontroly znečistenia pre Pigeon River. 
Gore je držiteľom mnohých ocenení, vrátane Nobelovej Ceny za Mier (spolu s Intergovernmental Panel on Climate Change 2007), Primetime Emmy Award, za Current TV v roku 2007, Webby Award v roku 2005, Prince of Asturias Award v roku 2007, za medzinárodnú spoluprácu. 
Hral v roku 2006 v dokumentárnom filme An Inconvenient Truth, ktorý vyhral Cenu akadémie za Najlepší dokumentárny film v roku 2007 a napísal knihu An Inconvenient Truth: The Planetary Emergency of Global Warming and What We Can Do About It, začo získal Grammy Award for Best Spoken Word Album v roku 2009.[8][242] 
Prezident Obama chválil Gora za presadzovanie mieru. 
Albert Arnold Gore Jr. (narodený 31.3. 1948) je Americký politik a environmentalista, ktorý pôsobil ako 45. viceprezident Spojených štátov Amerických v rokoch 1993 až 2001. 
Gore bol spolu-kandidát Billa Clintona a v ich úspešnej kampani v roku 1992 sa stal Al Gore viceprezidentom. Táto dvojica bola znovuzvolená v 1996. 
Ku koncu Clintonoveho druhého volebného obdobia, bol Gore zvolený, ako demokratický kandidát na prezidentské voľby v roku 2000, lenže prehral vo veľmi tesnom súboji s Georgeom Bushom v štáte Florida. 
Po tejto prehre skončil ako viceprezident v roku 2001. Gore ostal známy ako autor a ako environmentalista. Za celú jeho prácu v oblasti klimatických zmeien dostal (spolu s IPCC) Nobelovú cenu za mier v roku 2007. 
Gore bol zvoleným úradníkom 24 rokov. 
Bol poslanec v snemovni reprezentantov za štát Tennessee (1977–85) a od roku 1985 do roku 1993 slúžil, ako jeden zo senátorov. 
Pôsobil aj ako viceprezident, počas vlády Billa Clintona, od 1993 do roku 2001. 
Prezidentské voľby v roku 2000, boli jedny z najtesnejších volieb v celej histórií USA . 
Gore získal viacej voličov, ale po kontroverznom volebnom spore o prepočítaní hlasov v štáte Florida (rozhodnuté Najvyšším súdom USA v pomere 5 ku 4 pre prospech Georgea Busha), prehral voľby proti republikánskemu oponentovi Georgeovi W. Bushovi v zbore voliteľov v pomere 271 ku 266. 
Gore je zakladateľ a súčasný predseda Alliance for Climate Protection, spoluzakladateľ a predseda Generation Investment Management, spoluzakladateľ, teraz už zaniknutej Current TV a člen predstavenstva Apple Inc. Je hlavný poradca pre Google[1] a partnerom vo venture capital firmy Kleiner Perkins Caufield & Byers, na čele skupiny pre zmenu klímy.[2][3] Pôsobil ako hosťujúci profesor na Middle Tennessee State University, Columbia University Graduate School of Journalism, Fisk University, a University of California, Los Angeles.[1][4][5][6] Pôsobil ako člen predstavenstva vo World Resources Institute.[7] 
Gore získal značné množstvo ocenení, ako Nobelovú cenu za mier (spoločné ocenenie s Intergovernmental Panel on Climate Change, 2007), Grammy Award for Best Spoken Word Album (2009) za jeho knihu An Inconvenient Truth,[8]Primetime Emmy Award za Current TV (2007), a Webby Award (2005). 
Gore ďalej získal oskara (2007) za najlepší dokumentárny film An Inconvenient Truth z roku 2006. 
V roku 2007 bol menovaný ako runner-up (hneď za Vladimírom Putinom, ktorý sa stal osobou roka) pre magazín Time 2007 Person of the Year.[9] 
Gore sa narodil 31. marca 1948 vo Washington D.C.,[10] ako druhý z dvoch detí Alberta Gorea Sr. (1907-1998), poslanca v Snemovne reprezentantov, ktorý neskôr pôsobil 18 rokov, ako senátor za štát Tennessee, a Pauline(LaFon) Goreovej (1912-2004), jednej z prvých žien, ktorá sa stala absolventkou Vanderblit Law University School.[11] Gore, je potomkom Škótsko-Írskych prisťahovalcov, ktorí najprv sa usadili vo Virgínii, v polovici 17. storočia a presťahovali sa do Tennessee, po Americkej vojne o nezávislosť.[12] Jeho staršia sestra Nancy LaFon Goreová (1938-1984) zomrela na rakovinu pľúc.[13] 
Počas školského roka žil so svojou rodinou v Hoteli Fairfax na Embassy Row vo Washington D.C.[14] Počas letných mesiacov pracoval na rodinnej farme v Kartágo, Tennessee, kde Goreovci pestovali tabak, seno[15][16] a chovali dobytok.[17] 
Gore navštevoval St. Albans School, čo je prípravná škola a internátna škola pre chlapcov vo Washington D.C. Od roku 1956 do roku 1965, na prestížnej feeder škole pre Ivy League.[18][19] Bol kapitánom futbalového tímu, hádzal diskom, chodil na basketbal, umenie a do rady.[11][14][20] Absolvoval 25. ročník 51. triedy, chcel pokračovať na Harvard, kde bol prijatý.[18][19] 
Gore stretol Mary Elizabeth "Tipper" Aitcheson (n. 
1948) na jeho St. Albans maturitnom plese v roku 1965. 
Ona bola z neďalekej St. Agnes School.[14] Tipper išla s Goreom do Bostonu na vysokú školu[13] a zobrali sa vo Washington National Cathedral 19. mája 1970.[13][21][22][23] 
Majú štyri deti: Karenna Gore (n. 
1973), Kristin Carlson (n. 
1977), Sarah LaFon Gore (n. 
1979), a Albert Arnold Gore III (n. 
V júni 2010 (krátko po kúpe nového domova),[25] Goreovci oznámili cez e-mail priateľom, že po "dlhom a starostlivom zvážení", ktoré urobili, že sa oddelia.[26][27] V máji 2012, bolo oznámené, že sa Gore začal milostne stretávať s Elizabeth Keadleovou z Kalifornie.[28] 
Gore sa zapísal na Harvardskú univerzitu v 1965 roku. On sa hlavne chcel sústrediť na angličtinu a písať romány, ale neskôr sa rozhodol hlavne pôsobiť v školskej rade.[18][19] V jeho druhý deň na fakulte začal robiť kampaň do prváckej študentskej rady a bol zvolený ako prezident tejto rady.[19] 
Gore bol vášnivý čitateľ, ktorý sa zamiloval do vedy a matematických teórií.[19] Napriek tomu mu veľmi nešli prírodné vedy a vyhýbal sa matematike.[18] Počas jeho prvých dvoch rokov, ho jeho známky zaradili do nižšej jednej pätiny jeho triedy. 
Keď bol v druhom ročníku, trávil množstvo času pozeraním televízie, hraním biliardu a príležitostne fajčením marihuany.[18][19] V jeho treťom a štvrtom ročníku, sa viac venoval štúdiu, kde dostával Áčka a Béčka.[18] Vo štvrtom ročníku, chodieval do triedy, kde pôsobil oceánograf a teoretik na klimatické zmeny Roger Revelle, ktorý vyvolal u Gorea v globálnom otepľovaní a v ostatných environmentálnych otázkach záujem.[19][29] Gore získal Áčko za svoje tézy, "Vplyv televízie na chovanie počas prezidentovania v rokoch 1947–1969" a získal titul A.B. cum laude v júni 1969.[18][30] 
Albert Gore Sr. prednáša prejav na Demokratickom národnom konvente v roku 1968, kde mladší Gore mu pomohol ho napísať. 
Gore bol na univerzite počas anti vojenských protestoch za vojnu vo Vietname. 
On bol proti vojne, ale nesúhlasil s taktikou študentského protestného hnutia. 
Myslel si, že je hlúpe a mladistvé používať súkromnú univerzitu ako miesto na odvrátenie hnevu voči vojne. On a jeho priatelia sa nezúčastnili na Harvardských demonštráciach. 
John Tyson, bývalí spolubývajúci, pripomenul: "My sme neverili týmto hnutiam... 
Boli sme celkom tradičná banda chlapov, podporovali sme občianske práva a ženské práva ale formálne, transformáciou cez občiansku revolúciu do určitej miery, ale nie protestovať, čo považujeme za škodlivé pre našu krajinu" Gore pomohol svojmu otcovi napísať anti-vojenský prejav na Demokratickú národnú konvenciu v 1968, ale ostal so svojimi rodičmi v ich hotelovej izbe počas násilných protestov.[19] 
Tipper a Al Gore na ich svadobný deň, 19. mája 1970, vo Washingtonskej národnej katedrále 
Gore povedal, že jeho ďalší dôvod pre zaradenie bolo, že nechcel,aby niekto s menej možnosťami, ako má on sám, nastúpil na jeho miesto. Herec Tommy Lee Jones, bývalí spolubývajúci na univerzite, dodal, že Gore povedal: "Ak nájde peknú cestu ako neísť, niekto iný by mohol ísť na jeho miesto ". Jeho Harvardský poradca, Richard Neustadt, tiež uviedol, že Gore sa rozhodol, "že bude musieť ísť ako vojnový muž, pretože povedal: 'V Tennessee to je to, čo väčšina ľudí musí robiť.'" v ďalších, Michael Roche, Goreov editor pre The Castle Courier, uviedol: "Každý kto spoznal Ala Gorea vo Vietname vie, že on mohol sedieť na svojom zadku ale neurobil to." 
Stretnutie s Ivankou a Donaldom Trumpom 
Druhá prezidentská kandidatúra (2000) 
Kritika voči Gorovi 
Prepočítanie 
prezidentské voľby 1992 
Vanderbilt a žurnalistika 
Prvá prezidentská kandidatúra (1988) 
Po vstupe do Snemovne reprezentantov, Gore uskutočnil "prvé kongresové vypočutie o klimatických zmenách a spolu-organizuje/spolu-organizoval vypočutie o toxickom odpade a o globálnom otepľovaní." Naďalej hovoril o tejto oblasti v 80. rokoch. V 1990, senátor Gore predsedal trojdňovej konferencii so zákonodarcami z viac ako 42 krajín, ktoré sa snažili vytvoriť globálny Marshallov plán, "podľa ktorého by priemyselné krajiny pomohli menej rozvinutým krajinám hospodársky rásť, pričom zároveň chrániť životné prostredie." [64] 
Počas jeho pôsobenia v kongrese bol Gore považovaný za "umierneného", (raz o sebe povedal, že je "zúrivo umiernený") bol proti federálnemu financovaniu potratov, hlasoval v prospech návrhu zákona, ktorý podporoval chvíľu ticha na školách a hlasoval proti za zákaz predaja zbraní medzi štátmi. V 1981, Gore bol citovaný v súvislosti s homosexualitou: "Myslím si, že je to zlé", ďalej "Nepredstieram, že tomu rozumiem, ale nie je to ďalší normálny voliteľný životný štýl." 
V jeho senátnych voľbách v 1984, Gore povedal, keď diskutoval ohľadom homosexuality, "Neverím tomu, že to je jednoducho akceptovateľná alternatíva, ktorú by mala spoločnosť prijať." 
Ďalej uviedol, že nepoberá príspevky na kampaň od LGBT komunít. Hoci si stál za názorom ohľadom homosexuality a svadbách rovnakého pohlavia v 80. rokoch, no v roku 2008 povedal: "homosexuálni muži a ženy by mali mať rovnaké práva ako heterosexuálni muži a ženy ... a aby sa mohli spojili v manželstve." Jeho pozícia byť umiernený (na zákony ohľadom tejto témy) sa zmenila, keď sa stal viceprezidentom a keď kandidoval v prezidentských voľbách v roku 2000. 
Počas jeho pôsobenia v kongrese, Gore sedel na Energetickom a komerčnom výbore a na Vedeckom a technologickom výbore. Predsedal vedeckému výborovému podvýboru o dohľade nad šetrením na štyri roky. Ďalej sedel na výbore pre spravodajskej služby a v 1982, predstavil 'Gore plán' na kontrolu zbraní, "znížiť šance prvého jadrového úderu, znížením niekoľkých hlavíc a rozmiestniť mobilné vozidlá s jadrovými hlavicami." Zatiaľ čo v senáte, sedel na vnútornej bezpečnosti a vládnych záležitostiach, ďalej na pravidlách a administrácií, a na výboroch ozbrojených zložiek. 
Gore bol jeden z Atari Demokratov, ktorí dostali toto pomenovanie na základe "vášne k technologickým otázkam, od biomedicínskeho výskumu a genetického inžinierstva až po vplyv "skleníkových efektov" na životné prostredie.19 marca 1979, sa stal prvým členom Kongresu, ktorý sa objavil v C-SPAN. Počas tejto doby, Gore spoločne predsedal Kongresovému Clearinghouseu o budúcnosti s Newtom Gingrichom. Okrem toho, bol opísaný ako bývalý "skutočný nerd" s geek reputáciou vracajúci sa do svojich dní ako futuristický Atari demokrat v kongrese. 
Pred počítačmi boli zrozumiteľný, nieto sexy, Gore s vážnou tvárou zápasil s vysvetľovaním o umelej inteligencie a o optických sieťach ospalým kolegom." Internetoví priekopníci Vint Cerf a Bob Kahn dodali: 
Už v minulosti 70. rokoch, kongresman Gore podporil myšlienku vysokorýchlostných telekomunikácií, ako motor hospodárskeho rastu a ako zlepšenie nášho vzdelávacieho systému, bol prvým zvoleným zákonodarcom, ktorý využil potenciál počítačovej komunikácie na to, aby mal širší dopad a nie len, ako len zlepšenie vedy a školského štipendia [...] Internet, ako ho poznáme dnes, nebol nasadený v 1983. 
Keď bol internet v počiatočnom štádiu nasadenia, kongresman Gore poskytol intelektuálne vedenie tým, že pomohol vytvoriť víziu potenciálnych výhod vysokorýchlostného počítača a komunikácie. [54] 
Gore predstavil Supercomputer Network Study Act v 1986. Sponzoroval aj vypočutia o tom, ako možno využiť pokročilé technológie v oblastiach, ako je koordinácia reakcie vládnych agentúr na prírodné katastrofy a na iné krízy."[54] 
Už ako senátor, Gore začal robiť na High Performance Computing Act of 1991 (bežne označovaný ako "The Gore Bill") a po vypočutí v 1988, správa k národnej výskumnej sieti predloženej kongresu skupinou, ktorej predsedal profesor informatiky UCLA, Leonard Kleinrock, jeden z hlavných tvorcov ARPANETu. (ARPANET, najprv nasadený Kleinrockom a inými v roku 1969, je predchodcom internetu). Zákon prešiel 9. decembra 1991 a viedol k National Information Infrastructure (NII), kde ho Gore nazval "informačná super-diaľnica."[59] 
V auguste 1991, Gore oznámil, že nehoda jeho syna bola faktorom v jeho rozhodnutí nekandidovať na prezidenta počas prezidentských volieb v roku 1992. Gore uviedol: "Chcel by som byť prezidentom[...]. 
Ale som aj otec a cítim hlboko svoju zodpovednosť voči mojim deťom[...]. 
Necítil by som sa správne, keď by som sa odtrhol, do takej miery, ktorá je potrebná v prezidentskej kampani." Počas tohoto času, Gore napísal Earth in the Balance, text prvej knihy napísanou zasadajúcim americkým senátorom, bol zaradený do The New York Times Best Seller list od čias John F. Kennedyho Profiles in Courage. [32] 
Gore rozbehol kampaň za Demokratickú stranu ako nominant na prezidenta Spojených štátov amerických proti Joeovi Bidenovi, Garymu Hartovi, Dickovi Gephardtovi, Paulovi Simonovi, Jessiemu Jacksonovi, a Michaelovi Dukakisovi (ktorý vyhral demokratickú nomináciu). 
Gore získal 7 štátov v primárkach, Vo finále skončil tretí. 
Gore nakoniec bol schopný napraviť minulosť s Jacksonom, ktorý podporil Clinton-Gore ticket v 1992 a 1996 a nakoniec viedol kampaň za Gore-Lieberman ticket počas prezidentských volieb v roku 2000. Goreove zákony sa podstatne zmenili v roku 2000, čo ukázal 8 ročný post viceprezidenta.[72] 
Napriek tomu, že Gore spočiatku poprel, že by rozmýšľal kandidovať, no jeho kandidatúra bola predmetom špekulácií: "Štátni analytici tvrdia, že Sen. Gore nemá šancu na prezidenta, ale mnohí veria, že by mohol poskytnúť prírodný doplnok pre niektorého z ostatných kandidátov: mladý atraktívny, umiernený viceprezidentský nominant z juhu. 
On súčasné popiera akékoľvek záujmy, ale opatrne neodmietol tento nápad v tomto okamžiku" Po čase, mal 39 rokov a to ho robilo "najmladším serióznym prezidentským kandidátom od John F. Kennedyho."[14] 
CNN dodalo: "V 1988, po prvý krát, 12 južných štátov by malo svoje primárky v ten istý deň, titulované ako "Super utorok". Gore si myslel, že bude jediný vážny južný kandidát; no nepočítal s Jessiem Jacksonom." 
Jackson porazil Gorea v Južnej Karolíne, víťazstvo: ", viac ako polovica celkového počtu hlasov, trikrát viac ako jeho najbližší súper, senátor Albert Gore Jr. z Tennessee." Goreova ďalšia veľká nádej v Super utorok bolo rozdelenie si hlasov v južných štátoch: Jackson vyhral Alabamu, Georgiu, Louisianu, Mississippi a Virginiu. Gore vyhral Arkansas, Severnú Karolínu, Kentucky, Nevadu, Tennessee, a Oklahomu. 
Gore bol neskôr podporený New York City starostom Edom Kochom, ktorý urobil vyhlásenie v prospech Izraela a proti Jacksonovi. Tieto vyhlásenia ukazovali Gorea v negatívnom svetle, vedúcich voličov ktorý dostal Gore, získal iba 10% hlasov v primárkach štátu New Yorku. 
Gore potom odstúpil z kamapne. The New York Times povedal, že Gore tiež stratil podporu kvôli jeho útokom proti Jacksonovi, Dukakisa a ďalších. [69] 
Gore bol váhavý kandidát na viceprezidenta pre Billa Clintona vo voľbách na prezidenta Spojených štátov v roku 1992, ale po stretnutí s vládou Georgea H. W. Busha o otázkach globálneho otepľovania sa rozhodol prijať túto ponuku. Clinton uviedol, že výber Gorea bol kvôli jeho zahraničnej politike, práci so životným prostredím a angažovanosti voči svojej rodine. [73] 
Clintonova voľba bola kritizovaná, ako nekonvenčná, pretože skôr si mal vybrať svojho "running mate", ktorý by diverzifikoval kandidátku, Clinton si vybral kolegu z južného štátu, ktorý zdieľal jeho politickú ideológiu a bol takmer rovnako starý ako Clinton. Paul West, vedúci na úrade vo Washingtone povedal pre The Baltimore Sun, neskôr poznamenal: "Al Gore spôsobil revolúciu, pri výbere viceprezidenta. 
Keď sa pripojil na lístok Billa Clintona, porušil tým staré pravidlá. 
Regionálna diverzita? 
Nie s dvoma južanmi zo susedných susedných štátov. 
Ideologická rovnováha? 
Pár lavicovo až stredne umiernených. [...] 
A teraz, Gore je považovaný stratégmi v oboch stranách, za najlepšieho viceprezidentského kandidáta v priebehu najmenej 20 rokov." [76] 
Clinton a Gore prijali nomináciu na Demokratickom národnom konvente 17. júla 1992. Známy, ako Baby Boomer Ticket a ako Fortysomething Tím, The New York Times poznamenal, že ak vyhrá Clinton a Gore, v ich 45 a 44 rokoch, respektíve to bude "najmladší tým, ktorý sa dostane do Bieleho domu v celej histórií ich krajiny." Ich prvý ticket od roku 1972, ktorý sa pokúsil zachytiť hlas mládeže. 
Gore nazval tento ticket, ako "nová generácia vedenia". [73] 
Avšak, Gore súťažil s prvou dámou Hillary o v vplyv na prezidenta Clintona, počnúc jej vymenovaním do pracovnej skupiny pre zdravotníctvo, bez konzultácie s Gorom. 
Vanity Fair napísal, ohľadom prezidenta Clintona: "Nesúhlas s jeho viceprezidentom, bol znakom skutočnej hierarchie" a údajne "bolo to otvorené tajomstvo niektorých Hillariných poradcov...živé sny pre Hillary, nie pre Gora, by mali nasledovať Billa počas jeho prezidentovania". [82][83] 
Gore mal osobitný záujem na znižovaní "plytvania, podvodov a zneužívania vo federálnych inštitúciach a obhajoval zníženie veľkosti byrokracie a počtu nariadení." Počas úradovania Billa Clintona, Americká ekonomika expandovala. Podľa Davida Greenberga (profesor histórie a mediálnych štúdií na Rutgers University) povedal: "Na konci prezidentovania Billa Clintona, čísla boli pomerne prekvapujúce. 
Okrem toho, rekordne vysoké prebytky a rekordne nízka miera chudoby, ekonomika by sa mohla pochváliť najväčšou ekonomickou expanziou v histórii; najnižšia nezamestnanosť od začiatku 70. rokov 20 storočia. Najnižšia miera chudoby pre osamelé matky, afroameričanov a u dôchodcov." [84] 
Ticket získal popularitu potom, čo kandidáti cestovali so svojimi ženami, Hillary a Tipper, za "6 dní, 1,000 míľ autobusom, z New Yorku do St. Louis." Gore tiež diskutoval s ostatnými kandidátmi na viceprezidenta, Dan Quayleom, a Jamesom Stockdaleom. 
Clinton-Gore ticket porazil Bush-Quayle ticket v 43% ku 38%. [32] 
Clintonovci a Gorovci, 1993 
Al Gore slúžil, ako viceprezident počas vlády Billa Clintona. 
Clinton a Gore boli inaugurovaní 20 januára 1993. 
Na začiatku prvého obdobia, predstavili "dvoj stranový dokument o načrtnutí ich vzťahov". 
Clinton sa zaviazal k spoločným obedovým schôdzkam, uznal Gorea, ako hlavného poradcu pre nominácie a vymenoval niektorých z jeho hlavných poradcov za vedúcich zamestnancov Bieleho domu. 
Clinton zapojil Gora do rozhodovania bezprecedentným spôsobom, ako viceprezidenta. 
Prostredníctvom svojich týždenných obedov a každodenných rozhovorov sa Gore stal prezidentovým "nespochybniteľným hlavným poradcom". [32] 
Podľa Leslieho Budda, autora elektronickej ekonomiky: Rhetoric or Business Reality, ekonomický úspech bol spôsobený, aj čiastočne Gorovým pokračovaním v role Atari Demokrata, presadzujúci zavádzanie informačných technológií, ktoré viedli k dot-com boom (cca. 1995–2001). 
Clinton a Gore vstúpili do úradu s tým, že plánujú financovať výskum, ktorý mal spôsobiť "Záplavu ekonomiky inovativným tovarom a službami. Zruší všeobecnú úroveň prosperity a posilní americký priemysel." Ich finálnym cieľom bolo financovať rozvoj, "robotiky, inteligentných ciest, biotechnológie, obrábacie stroje, magneticko-levitovacie vlaky, optickú komunikáciu a národné počítačové siete. 
Tiež boli vyčlenené financie na radu základných technológií, ako je digitálne zobrazovanie a ukladanie dát." Kritici tvrdili, že iniciatívy by mali byť "zlyhaním, nafukovania bravčového kongresu a vytvorenie úplne nových kategórií federálneho plytvania." [86] 
Počas volieb a jeho pôsobenia ako viceprezident, bol Gore populárny vďaka Informačnej super-diaľnici, ktorá sa stala synonymom pre Internet. Bol zapojený do vytvorenia Národnej informačnej infraštruktúry. Gore najprv diskutoval o svojich plánoch zdôrazniť dôležitosť informačných technológií na UCLA 11. januára 1994, kde poznamenal v prejave na The Superhighway Summit. 
Bol zapojený do viacerých projektov vrátanie NetDay'96 a 24 Hours in Cyberspace. 
Clintonove a Gorove vládnutie ďalej spustilo stránku Bieleho domu v 1994 a ďalších verzií až do roku 2000. Clipper čip, čo "Clinton zdedil vďaka mnohoročnému úsiliu národnej bezpečnostnej agentúry", nájsť spôsob zašifrovať hardvér, pre vládne inštitúcie a zabrániť backdoor. Stretlo sa to so silnou kritikou skupín občianskej slobody a bolo tomu upustené v roku 1996. 
Gore bol ďalej zapojený do environmentálnych aktivít. 
Spustil GLOBE program na Dni Zeme v 1994, vzdelávacia a vedecká činnosť, ktorá podľa Forbes magazine, "aby široko využívali internet na zvýšenie povedomia študentov o ich životnom prostredí". V 1998, Gore začal podporovať NASA satelit (Deep Space Climate Observatory), ktorý by poskytoval neustály pohľad na Zem. Prvý raz, kedy by bol takýto obrázok urobený od čias The Blue Marble v 1972 z misie Apollo 17. 
Glenn T. Seaborg s Gorom v Bielom dome počas návštevy v 1993 Science Talent Search (STS) finalisti v Marci 4, 1993 
V 1996, sa Gore zaplietol do finančného škandálu počas svojej účasti na akcii v budhistickom chráme Hsi Lai v Hacienda Heights, v Kalifornií. V interview pre NBC Today, následujúci rok, Gore povedal: "Ja som nevedel, že to bol finančný podporovateľ. 
Vedel som, že to bola politická udalosť a vedel som, že sa tam budú nachádzať finančné osoby, ktoré tam aj boli, no mali mi to povedať. 'Je to nevhodné a je to chyba, nerobte to.' 
A beriem za to zodpovednosť. 
Bola to chyba." V marci 1997, Gore musel vysvetliť telefonické hovory, ktoré urobil a pri ktorých žiadal finančné prostriedky pre Demokratickú stranu na voľby v roku 1996. Na tlačovej konferencií, Gore povedal, "všetky hovory, ktoré som urobil, boli poverené Demokratickým národným výborom. 
Bolo mi povedané, že nie je na tom nič zlé. 
Môj poradca mi hovoril, že neexistuje žiadna kontrolná právna autorita, ktorá by hovorila, že ide o akékoľvek porušenie akéhokoľvek zákona." fráza "žiadna kontrolná právna autorita" bola kritizovaná fejtonistom Charles Krauthammerom, ktorý napísal: "Akékoľvek iné dedičstvo, ktoré Al Gore zanecháva medzi tým a odchodom do dôchodku, navždy odkázal, že toto najnovšie lasicové slovo sa zapíše do lexikónu americkej politickej korupcie." Robert Conrad Jr. bol vedúcim pracovnej skupiny ministerstva spravodlivosti, dosadený generálnou prokurátorkou Janet Renovou aby vyšetril Goroeve spory, týkajúce sa získavania finančných prostriedkov. 
Na jar v roku 2000, Conrad požiadal Renovu, aby vymenovala nezávislého prokurátora na pokračovanie vyšetrovania. 
Po preskúmaní veci Renová usúdila, že vymenovanie nezávislého prokurátora bolo neopodstatnené. [103] 
Gore rokoval a silne podporoval Kyoto Protocol za zníženie skleníkových plynov , ale po návrate povedal, že vláda nepredloží zmluvu do Senátu na ratifikáciu, kým nebude zmenená a doplnená na základe "zmysluplnej účasti kľúčových rozvinutých krajín". Senát už predtým jednohlasne vyhovel (95–0) Byrd–Hagel Resolution (S. Res. 98), ktorá vyslovila nesúhlas so všetkými zmluvami o skleníkových plynoch, ktoré by obmedzili emisie v USA bez podobných obmedzení v krajinách tretieho sveta, ako je napríklad Čína. 
V 1992, v jeho reči o vojne v Perzskom zálive, Gore uviedol, že sa dvakrát pokúsil získať vládu USA, aby zastavili Saddáma Husajna, pričom citoval Husajnovo použitie jedovatého plynu, podporu terorizmu a jeho rozrastajúci sa jadrový program, ale oponoval proti Reaganovej a Bushovej vláde. Po kampani Al-Anfal, počas ktorej Husajn nasadil yperit a útok nervových plynov na kurdských Iračanov, Gore sponzoroval zákon o predchádzaní genocíd z roku 1988, ktorý by znížil všetku pomoc Iraku. Návrh nebol schválený, čiastočne kvôli intenzívnemu lobingu kongresu Reaganovej-Bushovej vláde v Bielom dome a hrozbe veta prezidenta Reagana. 
V 1998, na konferencií APEC hosťovaná Malajziou, Gore namietal proti obžalobe, zatknutia a uväznenia dlhoročného veliteľa premiéra Maháraira Mohamada Anwara Ibrahima, čoho výsledkom bola negatívna reakcia vedúcich predstaviteľov. O 10 rokov neskôr, Gore opäť protestoval, keď bol druhýkrát zatknutý Ibrahim. Rozhodnutie bolo odsúdené malajským ministerstvom zahraničných vecí Datuk Seri Dr Rais Yatim. 
Čoskoro potom, Gore, tiež musel bojovať proti škandálu Lewinská, v ktorom bol zapletený prezident Clinton a stážistka Bieleho domu Monika Lewinská. 
Gore spočiatku obhajoval Clintona, ktorého považoval za nevinného, "Je prezidentom krajiny! 
On je môj priateľ [...] 
Chcem vás teraz poprosiť, každý z vás, aby ste sa pridali ku mne, aby ste ho podporili." Potom, čo bol Clinton obvinený, ho Gore naďalej bránil, keď vyhlásil, "Svoju prácu som definoval presne rovnakým spôsobom už šesť rokov [...], aby som urobil všetko, čo je v mojich silách, aby mohol byť najlepším prezidentom.“ [32][82][83] 
Hovorilo sa o potenciálnej prezidentskej kandidatúre v roku 2000. Od Gorea to zaznelo už v januári 1998. Gore diskutoval o možnosti kandidovať 9. marca 1999, v interview pre CNN Late Edition with Wolf Blitzer. 
Odpoveď na Wolf Blitzerovú otázku: "Prečo by mali Demokrati, pri pohľade na demokratický nominačný proces, podporiť vás namiesto Billa Bradleyho", Gore odpovedal: 
Keď kampaň začne, ponúknem svoju víziu. 
Bude komplexná a značná. 
Dúfam, že to bude dostatočne presvedčivé na to, aby som k nej pritiahol ľudí. 
Mám pocit, že to tak bude. 
Vyjde to z môjho dialógu s Americkým ľudom. 
Navštívil som každý kút tejto krajiny za tých 6 rokov. 
Počas svojho pôsobenia v kongrese, som sa ujal iniciatívy pri vytváraní Internetu. 
Uskutočnil som iniciatívu v tom, aby sme pokračovali v celej rade iniciatív, ktoré sa ukázali byť dôležité pre hospodársky rast a ochranu životného prostredia našej krajiny a zlepšenia nášho vzdelávacieho systému. [108] 
Bývalí profesor z UCLA informačnej vedy Philip E. Agre a novinár Eric Boehlert tvrdil, že 3 články vo Wired News viedli k vytvoreniu široko rozšírenej mestskej legendy, ktorá hovorí, že Gore "vynašiel Internet", ktorý nasledoval po tomto rozhovor. Okrem toho sa na jeho obhajobu vyjadrili aj odborníci v oblasti výpočtovej techniky a kolegovia Kongresu. 
Priekopníci Internetu Vint Cerf a Bob Kahn uviedli "nemyslíme si, ako niektorí ľudia tvrdili, že Gore si chcel privlastniť 'objavenie' Internetu. 
Navyše v našej mysli nie je žiadna otázka, že zatiaľ čo slúžil ako senátor. Goreove iniciatívy mali významný a pozitívny vplyv na stále sa vyvíjajúci internet." Cerf neskôr uviedol: "Al Gore videl, čo sa stalo s National Interstate and Defense Highways Act of 1956, ktorý predstavil jeho otec, ako vojenský návrh zákona. 
Bolo to veľmi silné. 
Bývanie sa zvýšilo, došlo k predmestskému boomu, všetci sa stali mobilnými. 
Al bol naplnený silou vytvárať siete oveľa viac ako ktorýkoľvek z jeho volených kolegov. 
Jeho iniciatívy viedli priamo ku komercionalizácii Internetu. 
Takže si naozaj zaslúži kredit." V prejave pre Americkú asociáciu politických vied, bývalí republikánsky predseda Snemovne reprezentantov USA Newt Gingrich vyhlásil: "Vo všetkej úcte je to niečo, na čom dlho Gore pracoval. 
Gore nie je otec Internetu, ale vo všetkej slušnosti, Gore je osoba, ktorá v Kongrese najviac systematicky pracovala na tom, aby sme sa uistili, že sme sa dostali na Internet. Pravda je a pracoval som s ním počínajúc od 1978, keď som sa tam dostal [do Kongresu], sme boli obaja súčasťou "budúcej skupiny" fakt je, že počas Clintonovho vládnutia sa svet, o ktorom sme hovorili v 80. rokoch, začal skutočne diať." Nakoniec, Wolf Blitzer (ktorý uskutočnil pôvodný rozhovor v roku 1999) vyhlásil v roku 2008: "Neopýtal som sa ho na internet. 
Spýtal som sa ho na rozdiely, ktoré mal s Billom Bradleym [...] 
Úprimne, v tom čase, keď to povedal, nevedel som, že to bude mať dopad, aký to má, pretože bol do určitej miery skreslený a ľudia si vzali to čo povedal, čo je starostlivo formulovaná poznámka, za iniciatívu a vytvorenie internetu—Vynašiel som internet. 
A bol to len druh zjednodušeného výrazu, a spôsob ako si to jeho nepriatelia premietli, tak to bolo zničujúcim úderom a to mu ublížilo, A som si istý, že to si priznáva dodnes" [115] 
Gore, osobne, si zo seba robil srandu. 
V roku 2000, počas Late Show with David Letterman prečítal Letterman's Top 10 List (ktorý bol pre túto show známy, "Top Ten odmietnutých Gore – Lieberman kampaň sloganov") divákom. 
Číslo 9 bolo: "Pamätaj si Amerika, dal som vám internet a môžem ho zobrať späť!" V 2005, keď Gore bol odmenení Lifetime Achievement Award "za tri desaťročia príspevkov k Internetu" na Webby Awards zavtipkoval v ďakovnej reči (obmedzená na päť slov podľa Webby Awards pravidiel): "Prosím neprepočítavajte toto hlasovanie." 
Predstavil ho Vint Cerf, ktorý používal rovnaký formát vtipu: "Všetci sme vynašli Internet." 
Gore, ktorý bol potom požiadaný, aby pridal ešte niekoľko slov k jeho prejavu, uviedol: "Je načase znovu objaviť internet pre nás všetkých, aby sme boli robustnejší a oveľa dostupnejší a využili ho na oživenie našej demokracie." [118] 
Počas prejavu 16. júna 1999, v Kartágo, Tennessee, Gore formálne oznámil svoju kandidatúru na prezidenta. Jeho hlavnou témou bola potreba posilnenia americkej rodiny. 
Bol predstavený jeho najstaršou dcérou Karennou Gorovou Schiffovou. Počas prejavu, sa Gore odtrhol od Billa Clintona, kde povedal, že mu Clinton klamal. Gore bol "na krátko prerušený" AIDS demonštranti tvrdia, že Gore pracoval s farmaceutickým priemyslom, aby zabránil prístupu ku bežným liekom pre chudobné národy a skandovali "Goreova chamtivosť zabíja." 
Ďalšie prejavy boli tiež prerušené demonštrantmi. 
Gore odpovedal, "Milujem túto krajinu. 
Milujem prvý dodatok [...] Dovoľte mi, aby som povedal, ako odpoveď na tých, ktorí si vybrali nevhodný spôsob, ako sa vyjadriť, že aktuálna kríza AIDS v Afrike je taká, že by mala byť venovaná pozornosť ľuďmi v Spojených štátoch a na celom svete." 
Gore tiež vydal vyhlásenie, v ktorom uviedol, že podporuje úsilie o zníženie nákladov na lieky proti AIDS, za predpokladu, že sú "realizované spôsobom, ktorý je v súlade s medzinárodnými dohodami." [120][121] 
Zatiaľ čo hodnotenie práce Billa Clintona bolo okolo 60%, v 1999 bola robená štúdia Pew Research Center, kde ľudia zistili, že niektorí respondenti trpia "Clintonovou únavou", kde boli "unavení zo všetkých problémov spojených s Clintonovou vládou" vrátane škandálu Lewinsky a impeachmentu. 
Texaský guvernér a pravdepodobne Republikánsky prezidentský kandidát George W. Bush viedol voči Goreovi 54% ku 41% v prieskumoch počas toho času. 
Goreovi poradcovia verili, že "Škandál Lewinsky a Billove aféry so ženami ... odradili nezávislých voličov najmä futbalové mamičky, ktoré boli za tradičné hodnoty". 
V dôsledku toho prezidentská kampaň Gorea "odbočila príliš ďaleko, keď sa odlíšila od Billa a jeho rekordov a ťažko využil legitímne úspechy Clintonovej vlády". 
Okrem toho kandidatúra Hillary na otvorené senátorské kreslo v New Yorku zhoršilo "trojstranné napätie, ktoré sa v Bielom dome odhalilo v roku 1993" a "Hillary nielenže nie je k dispozícii, ako volebná bojovníčka, ona je pyšná na najlepších demokratických fundraiserov a darcov, ktorí by sa zvyčajne sústredili na viceprezidenta. " 
V jednom prípade "Hillary trvala na tom, že je pozvaný [na fundraising v Los Angeles pre viceprezidenta] - aj cez námietky organizátorov podujatia", kde prvá dáma "šokovala podporovateľov viceprezidenta tým, že vyzývala darcov na seba pred Tipper". [82] 
Neskôr stiahli túto projekciu, a potom oznámili Florida pre Busha. Floridaská republikánska štátna tajomníčka, Katherine Harris, nakoniec potvrdila tento počet hlasov na Floride. To viedlo k opätovnej diskusií o voľbách na Floride, čo bol krok k ďalšiemu preskúmaniu výsledkov na Floride. 
Gore čelil na začiatku výzve proti bývalému senátorovi z New Jersey Billovi Bradleymu. Bradley bol jediným kandidátom proti Goreovi a bol považovaný za "novú tvár" pre Biely dom. Gore čelil Bradleymu na sériach diskusií, ktoré prebehli formou stretnutí na "radnici". 
Gore pokračoval v ofenzíve počas týchto diskusií, čo viedlo k poklesu hlasov pre Bradleyho. V Iowe odbory podporili Gora, napriek tomu, že Bradley v tomto štáte trávil veľa času. 
Bradley bol veľmi zahanbený svojou jednou porážkou z dvoch. Gore pokračoval v získaní na základe primárok 53% ku 47% New Hampshire, ktorý Bradley musel získať. 
Gore potom prečistil všetky primárky v Super utorok, zatiaľ čo Bradley skončil na druhom mieste v každom štáte. 9. marca 2000, potom, čo vo volebnom procese nezískal žiadne z prvých 20 primárnych a volebných komisií, Bradley stiahol svoju kampaň v prospech Gorea. 
Gore nakoniec vyhral všetky primárky a v marci, v roku 2000, dokonca vyhral prvé primárne voľby, ktoré sa kedy konali cez Internet, Arizonské prezidentské primárky. Do tej doby, si zabezpečil demokratickú nomináciu. [128] 
13. augusta 2000, Gore oznámil, že vybral senátora Joe Liebermana z Connecticutu za svojho viceprezidenta. 
Lieberman sa stal "prvým človekom židovskej viery, ktorý mal byť druhý najvyšší muž v USA." 
Mnohí odborníci videli Goreovu voľbu Liebermana, ako ďalšie vzdialenie sa od škandálov Clintonovho Bieleho domu. Gorova dcéra Karenna spolu s bývalým Harvardovým spolubývajúcim Tommym Leeom Jonesom, oficiálne nominovali Gorea za Demokratického kandidáta na prezidenta počas Národnej konvencie v roku 2000, Los Angeles v Kalifornii. Gore prijal nomináciu svojej strany a hovoril o hlavných témach svojej kampane, pričom uviedol najmä svoj plán na rozšírenie zdravotného poistenia, kde by štát platil za lieky na predpis a chcel pracovať na univerzálnom systéme zdravotnej starostlivosti. 
Čoskoro po konvencii, Gore rozbehol kampaň s Joe Liebermanom. Gore a Bush boli v anketách na mŕtvom bode, podieľali sa na troch televíznych diskusiách, zatiaľ čo obidve strany sa považovali za víťazov, po každej z nich, Gore bol kritizovaný za to, že bol buď príliš tuhý, príliš zdržanlivý, alebo príliš agresívny v porovnaní s Bushom. 
Prepočítavanie na Floride bolo o niekoľko týždňov neskôr zastavené Najvyšším súdom USA. 
V rozsudku Bush v. Gore sa sudcovia domnievali, že prepočet na Floride bol neústavný a má byť ukončený do 12. decembra. Toto hlasovanie 7 ku 2 viedlo na základe štandardov Floridského Najvyššieho súdu, za predpokladu prepočítať hlasy. 
Bolo to protiústavné, vrátane porušenia Rovnakej ochrannej doložky 14. dodatku a ďalej rozhodol, že do 12. decembra nedôjde k ukončeniu ústavne platného prepočtu v pomere 5 ku 4. Toto nariadenie ukončilo prepočítanie vo vybraných okrskoch na Floride, čím George W. Bush vyhral o 537 hlasov na Floride a následne 25 volebných hlasov zo zboru voliteľov na Floride a získal, tak prezidentstvo. 
Výsledok tohoto rozhodnutia viedlo k tomu, že Gore zvíťazil v ľudovom hlasovaní o približne 500 000 hlasov po celej krajine, ale dostal 266 volebných hlasov a Bush 271 (jeden volebný okres v Kolumbii sa zdržal hlasovania). 13. decembra 2000 Gore uznal voľby. Gore rozhodne nesúhlasil s rozhodnutím Najvyššieho súdu, ale vo svojom koncesnom prejave uviedol, že "kvôli našej jednotnosti ako ľudu a sile našej demokracie ponúkam svoju prehru." 
Bill Clinton a Gore udržiavali neformálnu verejnú vzdialenosť osem rokov, ale v auguste 2009 sa zišli v médiách. 
Clinton dohodol prepustenie dvoch žien, novinárok, ktoré boli držané ako rukojemníčky v Severnej Kórei. 
Ženy boli zamestnankyňami Goreovej televízie Current TV. V máji 2018 bol členom indického vládneho výboru na koordináciu celoročných osláv 150. výročia narodenia Mahatma Gandhiho z 2. októbra 2019. 
Začiatkom roku 2002, Gore začal verejne kritizovať Bushovu vládu. 
V 23. septembera, vo svojom prejave na Commonwealth Club of California, Gore kritizoval Busha a Kongres, za to ako sa ponáhľali do vojny cez vypuknutie nepriateľstva v Iraku. 
Porovnal rozhodnutie s druhou vojnou v Perzskom zálive (za, ktorý Gore hlasoval kladne) povedal: "Spätne v 1991, bol som jedným z niekoľkých Demokratov v Senáte Spojených štátov, kde som hlasoval za uznesenie, ktoré podporuje vojnu v Perzskom zálive [...] 
Pozrite sa však na rozdiely medzi uznesením, o ktorom sa hlasovalo v roku 1991 a tým, vláda navrhuje, za, ktorý kongres hlasoval v roku 2002. 
Okolnosti sú úplne odlišné. 
Porovnanie veľmi jednoduché: V 1991, Irak prekročil medzinárodné hranice, napadol susedný suverénny štát a anektoval jeho územie. 
Teraz naopak v 2002, nedošlo k takejto invázií." V prejave, ktorý predniesol v roku 2004, počas prezidentských volieb, Gore obvinil George W. Busha zo zrady a zneužitia útokov z 9/11 ako zámienku na inváziu do Iraku. Na ďalší rok, Gore dal prejav, ktorý sa týkal mnohých tém, vrátane toho, čo nazval "náboženskými zástancami", ktorí si nárokujú špeciálne poznanie Božej vôle v Americkej politike. 
Gore uviedol: "Dokonca tvrdia, že tí z nás, ktorí nesúhlasia s ich pohľadom, vedú vojnu proti ľuďom viery." Po hurikáne Katrina v 2005, Gore prenajal 2 lietadlá na evakuáciu 270 ľudí z mesta New Orleans a kritizoval Bushove vládne rozhodnutie za hurikán. V 2006, Gore kritizoval Bushove používanie domácich odposluchov bez príkazu. O mesiac neskôr,v prejave na Jeddah Economic Forum, Gore kritizoval liečenie Arabov v USA po 11. septembri, "Bohužiaľ došlo k hrozným zneužívaniam a je to zlé [...] 
Chcem, aby ste vedeli, že to nepredstavuje túžby, priania alebo pocity väčšiny občanov mojej krajiny. ". V Gorovej kihe The Assault on Reason, je analýza toho, čo Gore nazval, ako "vyprázdnenie trhu nápadmi" v občianskom prejave počas Bushovej vlády. Pripisuje tento jav k televíznemu vplyvu a tvrdí, že ohrozuje Americkú demokraciu. 
Naproti tomu Gore tvrdí, že internet môže oživiť a nakoniec "napraviť integritu reprezentatívnej demokracie". 
V 2008, Gore sa postavil proti zákazu sobášov rovnakého pohlavia na svojej Internetovej stránke Current TV, tvrdil: "Myslím si, že homosexuálni muži a ženy by mali mať rovnaké práva ako heterosexuálni muži a ženy, aby mohli uzavreli zmluvy, mali práva na nahliadnutie do zdravotných kariet a mohli sa spojiť v manželstve." V 2009, v rozhovore pre CNN, Gore komentoval bývalého viceprezidenta Dicka Cheneyho a jeho kritiku, na vládu Baracka Obamu. 
Odvolávajúc sa na jeho predchádzajúcu kritiku voči Bushovým správam, Gore uviedol: "Počkal som dva roky potom, čo som opustil úrad, aby som urobil kritické vyhlásenia a potom zákony [...] 
Viete, hovoríte o niekom, kto by nemal hovoriť o tom, že krajina bude menej bezpečná, keď ste napadli krajinu, ktorá na nás nezaútočila a nijako na neohrozovala." 
Keď Gore kritizoval Busha za jeho odpoveď na Katrinu, nehovoril verejne o svojej účasti na evakuácii 270 pacientov 3. a 4. septembra 2005 z charitatívnej nemocnice v New Orleans do Tennessee. 1. septembra bol Gore kontaktovaný neurochirurgom charitatívnej nemocnice Dr. Davidom Klinom, ktorý operoval jeho syna Alberta skrz Grega Simona z FasterCures. 
Kline informoval Gora a Simona o zúfalých podmienkach v nemocnici a požiadal Gora, a Simona, aby zabezpečili príspevok. Na osobnom finančnom záväzku, Gore poskytol dve letecké spoločnosti, ktoré poskytli lietadlo s jedným letom, ktoré boli podpísané Larry Flax. 
Do týchto letov poslali dobrovoľnícke posádky leteckých spoločností a zdravotné sestry Gorovho bratranca, vo výslužbe Col. Dar LaFona a rodinného lekára Dr. Andersona Spickarda, kde sprevádzal Gore a syn Albert. 
Gore využil svoj politický vplyv na urýchlenie pristátia v New Orleans.[149] 
Chris Anderson sa pýta: "budete znova kandidovať?" 
Gore odpovedal, "Ach, na toto ma nedostanete!" 
Ľudia špekulovali o tom, že by Gore kandidoval v prezidentských voľbách v roku 2004. (Nálepka na nárazník, "Znovu tvolite Gora v 2004!" bola populárna). 16. Decembra 2002, avšak, Gore prehlásil, že nebude kandidovať v 2004. Napriek tomu, že sa Gore dištancoval z kandidatúry, hŕstka jeho priaznivcov vytvorila národnú kampaň, ktorá ho mala dotlačiť ku kandidatúre. Jeden pozorovateľ dospel k záveru, že to bol "Al Gore ktorý má najväčšiu šancu poraziť súčasného prezidenta", uvedomujúc si to "z 43 prezidentov, iba traja boli priamymi potomkami bývalých prezidentov:" John Quincy Adams, Benjamin Harrison, a George W. Bush, že "všetci traja získali úrad len po ... anomáliách v zbore voliteľov", že prví dvaja boli porazení pri opätovnom zvolení v populistickej reakcii, a nakoniec, že "muži, ktorí prvý stratili prezidentského potomka a potom ich porazili" (to znamená Andrew Jackson and Grover Cleveland) "každý získal nejaký druh nesmrteľnosti pričom jeho obraz bol umiestnený na jednotke americkej meny", a že Gore by mal odpovedať na túto výzvu histórie. 
Vyhliadka na kandidatúru Gore sa znova objavila medzi 2006 a začiatkom 2008 vo svetle blížiacich sa prezidentských volieb. 
Avšak Gore často sa vyjadroval, že "neplánuje kandidovať", neodmietol možnosť budúceho zapojenia do politiky, ktorý viedol k špekuláciám, že by mohol kandidovať. To bolo čiastočne spôsobené jeho zvýšenou popularitou po vydaní dokumentu z roku 2006, An Inconvenient Truth. režisér filmu, Davis Guggenheim, uviedol, že po vydaní filmu "Všade, kde s ním idem, sa s ním zaoberajú ako s rockovou hviezdou." Po An Inconvenient Truth bol nominovaný na Academy Award, Donna Brazile (Gorova predsedníčka kampane z roku 2000) že Gore by mohol oznámiť prípadnú prezidentskú kandidatúru počas Oscarov. Počas 79. ceremoniálu akadémie, Gore a herec Leonardo DiCaprio zdieľali pódium a hovorili o "ekologizácii" samotného obradu. Gore začal dávať prejav, ktorý sa zdal byť vedúcim k oznámeniu, že bude kandidovať na prezidenta. 
Avšak, hudba na pozadí ho utopila a on bol eskortovaný mimo pódium, čo naznačuje, že to bol nacvičený vtip, ktorý neskôr priznal. Po An Inconvenient Truth a vyhratí Oskara za najlepší dokumentárny film, špekulácie vzrástli o možnom prezidentskom kandidovaní. Gorova popularita bola uvedená v prieskumoch verejnej mienky, ktoré ukázali, že aj bez toho, aby išiel kandidovať, prichádzal do úvahy ako druhý alebo ako tretí z možných Demokratických kandidátov ako Hillary Clinton, Barack Obama a John Edwards. Grassroots draft bojovali s nádejou, že môžu povzbudiť Gora, aby kandidoval. Gore však zostal pevný vo svojom rozhodnutí a odmietol kandidovať na prezidenta. 
Gore hovorí počas posledného dňa na Demokratickom národnom konvente 2008 v Denveri, Colorado 
Záujem o to, aby sa Gore zúčastnil na prezidentských voľbách v roku 2016, vznikol v roku 2014 a opäť v roku 2015, hoci to neurčil. 
Počas primárie v roku 2008, Gore zostal neutrálny voči všetkým kandidátom čo viedlo k špekuláciám, že by zo sprostredkovaného Demokratického národného konventu z roku 2008 dostal ako "kompromisný kandidát", ak by sa strana rozhodla, že nemôže vymenovať jedného. Gore odpovedal tým, že tieto udalosti by sa neuskutočnili, pretože kandidát by bol nominovaný prostredníctvom primárok. Senátor Ted Kennedy naliehal na Gora, aby schválil senátora Baracka Obamu, hoci Gore odmietol. Keď sa Obama stal predpokladaným demokratickým kandidátom na prezidenta 3. júna 2008, začali špekulácie, že Gore by mohol byť využitý na viceprezidenta. 16. Júna 2008, týždeň po odstúpení Hillary Clinton z kampane Gore podporil Obamu v Detroit, Michigan vo svojom prejave čo obnovilo špekulácie s Obama-Gore ticket. Gore však uviedol, že nemal záujem byť znova viceprezidentom. Pokiaľ ide o načasovanie podpory Gora, niektorí tvrdili, že Gore čakal, pretože nechcel zopakovať svoje katastrofické skoré schválením Howarda Deana počas prezidentských volieb v roku 2004. V závere noci Národného konventu v roku 2008, krátko predtým, ako Obama vydal svoju príjmateľsku reč , Gore vydal prejav, v ktorom mu vyslovil plnú podporu. Takáto podpora viedla k novým špekuláciám po tom, ako bol Obama zvolený za prezidenta počas prezidentských volieb v roku 2008, že Gore bude menovaný za člena Obamovej vlády.Táto špekulácia bola posilnená stretnutím medzi Obamom, Gorem a Joe Bidenom v Chicagu 9. 
Decembra 2008. Avšak demokratickí predstavitelia a hovorkyňa Gora však uviedli, že počas schôdze sa rokovalo iba o klimatickej kríze a Gore sa nechce pripojiť k Obamovej vláde. 19. Decembra 2008 Gore opísal Obamove environmentálne administratívne rozhodnutia Carol Browner, Steven Chu a Lisa Jackson za ako "výnimočný tím, ktorý má viesť boj proti klimatickej kríze." 
Po vyhlásení, že v prezidentských voľbách v Spojených štátoch v roku 2004 nebude kandidovať, Gore posporil v decembri 2003 guvernéra Vermontu Howarda Deana, týždne pred prvým primárnym volebným cyklom. On bol kritizovaný za toto schválenie ôsmimi demokratickými uchádzačmi najmä preto, že nesúhlasil s jeho bývalým spolu-kandidátom Joeom Liebermanom (Gore uprednostnil Deana nad Liebermanom, pretože Lieberman podporoval vojnu v Iraku a Gore nie). Deanova kampaň sa čoskoro stala terčom útokov a nakoniec zlyhala, pričom Gorova skorá podpora bolo pripísaná ako faktor. 
V New York Times, Dean povedal: "V skutočnosti si myslím, že podpora Al Gora začala klesať." 
The Times ďalej poznamenal: "Dean okamžite zintenzívnil svoje vyhlásenie, aby naznačil, že schválenie pána Gora, sila establishmentu, ohrozila ostatných demokratických kandidátov a tým začali útoky na jeho kandidatúru, ktorá mu pomohla vykoľajiť." Deanov bývalý manažér kampane, Joe Trippi, tiež uviedol, že po Gorovej podpore Dean, "v každej redakcii v krajine, v každej inej kampani v krajine", že ak by sa nič nezmenilo, Dean by bol nominovaný. Neskôr, V Marci 2004, Gore podporil Johna Kerryho a dal Kerrymu $6 miliónov finančných prostriedkoch z vlastnej neúspešnej kampane z roku 2000. 
Gore sa podieľa na otázkach životného prostredia od roku 1976, keď ako prvý kongresman usporiadal "prvé kongresové vypočutie o klimatických zmenách a sponzoroval vypočutie o toxickom odpade a o globálnom otepľovaní."V 80. rokoch naďalej hovoril o tejto téme a stále je v komunite životného prostredia. Bol známy ako jeden z Atari Demokratov, neskôr volaný ako "Zelený demokrati", politici, ktorí vidia problémy ako čistý vzduch, čistá voda a globálne otepľovanie ako kľúč k budúcim víťazstvám pre ich stranu. "[63] 
V 1990, Senátor Gore predsedal trojdňovej konferencii so zákonodarcami z viac ako 42 krajín, ktoré sa snažili vytvoriť globálny Marshallov plán "podľa ktorého by priemyselné krajiny pomohli menej rozvinutým krajinám hospodársky rásť, pričom budú zároveň chrániť životné prostredie. " Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa Gore dôrazne usiloval o prijatie Kjótskeho protokolu, ktorý požadoval zníženie emisií skleníkových plynov. Bol odmietnutý Senátom, ktorý schválil jednomyseľne (95–0) Byrd–Hagel Resolution (S. Res. 98), v ktorom sa uvádza Senát, že Spojené štáty by nemali byť signatármi žiadneho protokolu, ktorý by neobsahoval záväzné ciele a časové rozvrhy pre rozvojové, ako aj priemyselné národy, alebo "by viedlo k vážnemu poškodeniu hospodárstva Spojených štátov" 
V roku 2004, spolu založil Generation Investment Management, spoločnosť, ktorej je predsedom. 
O pár rokov neskôr, Gore založil Alliance for Climate Protection, a organizáciu, ktorá založila We Campaign. 
Gore sa ďalej stal partnerom vo venture capital firme, Kleiner Perkins Caufield & Byers, na čele skupiny pre zmenu klímy. Ďalej pomáha organizovať Live Earth benefičné koncerty. 
Konzervatívny Washington D.C. think tank a Republikánsky člen Kongresu okrem iného tvrdil, že Gore má konflikt záujmov na obhajovanie dotácií daňových poplatníkov na technológie v oblasti ekologických technológií, v rámci ktorých má osobnú investíciu. Navyše bol kritizovaný za nadpriemernú spotrebu energie pri používaní súkromných lietadiel a pri vlastníctve viacerých, veľmi veľkých domov, z ktorých jeden bol zaznamenaný v roku 2007 ako dom s využitím vysokého množstva elektriny. Goreov hovorca odpovedal tým, že tvrdí, že Gore využíva obnoviteľnú energiu, ktorá je drahšia ako bežná energia, a že dom v Tennessee bol dodatočne vybavený, aby bol energeticky účinnejší. 
Dáta v An Inconvenient Truth boli spochybnené. 
V roku 2007 súdny prípad, kde Britský sudca uviedol, že hoci "nepochybne ... bol film celkom presný" a jeho "štyri hlavné vedecké hypotézy ... sú podporované obrovským množstvom výskumov", on potvrdil deväť "dlhý harmonogram" údajných chýb predložených súdu. 
Rozhodol, že film by sa mohol ukázať školákovi v Spojenom kráľovstve, ak by boli zmenené usmernenia učiteľov, aby sa vyvážili jednostranné politické názory z filmu. 
Gorov hovorca odpovedala v roku 2007, že súd potvrdil základnú prácu filmu a jeho použitie ako vzdelávací nástroj. V roku 2009 Gore opísal britský súd, ktorý rozhodol, že je "v mojom prospechu". 
Organizácie vrátanie People for the Ethical Treatment of Animals (PETA) kritizovala Gora za to, že nepodporuje vegetariánstvo, ako spôsob, kde jednotlivci môžu znížiť svoju uhlíkovú stopu. Gore súhlasil s tým, že produkcia mäsa prispieva k zvýšeniu emisií uhlíka, ale nechcel "ísť tak ďaleko ako ... hovoriť, že každý by sa mal stať vegetariánom". Povedal, že aj keď nebol vegetarián, "prudko znížil" spotrebu mäsa. 
Dcéra prezidenta Donald Trump, Ivanka, uviedla, že sa zamýšľa nad zmenu klímy a chce z nej urobiť jednu zo svojich podpisových tém, zatiaľ čo jej otec slúžil ako prezident Spojených štátov. 
Preto sa obrátila na Al Gora a stretla sa aj s jej otcom 5. decembra 2016 v Trump Tower. Po návšteve Gore stručne povedal médiám stojacim pred výťahom Trump Tower. 
Gore uviedol toto: "Mal som dlhé a veľmi produktívne stretnutie so zvoleným prezidentom. 
Bolo to úprimné hľadanie spoločných oblastí. 
Predtým som sa stretol s Ivankou Trumpovou. 
Prevažná časť času bola so zvoleným prezidentom Donaldom Trumpom. 
Zistil som, že to bol mimoriadne zaujímavý rozhovor a chce to pokračovať, ja to nechám tak." Toto bol významný medzník, pretože Trump raz tweetol, že "koncepcia globálneho otepľovania bola vytvorená pre Číňanov a aby ich výroba v USA bola nekonkurenčná." 
388. ↑ The Life of Al Gore, The Path to Politics. 
The Washington Post, December 31, 1999. 
Dostupné online [cit. 
2010-06-28]. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 . 
Dostupné online. ↑ Maraniss, David; Nakashima, Ellen. 
Gore: To Serve or Not to Serve (The Life of Al Gore, Sixth in a series). 
The Washington Post, December 29, 1999. 
Dostupné online [cit. 2010-06-29]. [nefunkčný odkaz] 1 2 3 4 5 6 Henneberger, Melinda. 
For Gore, Army Years Mixed Vietnam and Family Politics. 
The New York Times, July 11, 2000. 
Dostupné online [cit. 
2010-06-29]. ↑ Talbott, Strobe. 
Campaign Portrait, Al Gore:Trying to Set Himself Apart. 
Time, October 19, 1987. 
Dostupné online [cit. 
2010-07-07]. 
1 2 Sack, Kevin. 
The 2000 Campaign: The Vice President; Gore Tells Fellow Veterans He Is Dedicated to Military. The New York Times, August 23, 2000. 
Dostupné online [cit. 
2010-06-29]. 
1 2 Wood, Thomas. 
Nashville now and then: Young Al's big decision. 
Nashville Post, February 29, 2008. 
Dostupné online [cit. 
2010-06-29]. 
Retrieved June 29, 2009. CS1 maint: Extra text: authors list (link) ↑ CNN staff. 
Jesse Jackson endorses Gore for president [online]. 
CNN, March 1, 2000, [cit. 
2010-06-29]. 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
1 2 3 4 Ifill, Gwen (July 10, 1992). 
"The 1992 Campaign: Democrats; Clinton selects senator Gore of Tennessee as running mate". 
Retrieved June 30, 2010. ↑ SCHLEIFER, Theodore. 
Al Gore endorses Hillary Clinton [online]. 
CNN, July 25, 2016. 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Albert A. Gore, Jr., 45th Vice President (1993–2001)". 
Retrieved June 30, 2010. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Al Gore goes vegan, with little fanfare [online]. 
The Washington Post, [cit. 2013-11-26]. 
Dostupné online. 
1 2 ALMAN, Ashley. 
Al Gore Goes Vegan [online]. 
Huffington Post, November 25, 2013, [cit. 
2013-11-26]. 
Dostupné online. ↑ Gore, Al (March 7, 2014). 
I felt better, so I've continued with it and I'm likely to continue it for the rest of my life. ↑ CHANG, Justin. 
Sundance: 'An Inconvenient Sequel' marks a welcome return to the spotlight for Al Gore. 
Los Angeles Times, 2017-01-20. 
Dostupné online [cit. 2017-01-21]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Al Gore Talks Climate Change, Trump And 'An Inconvenient Sequel'. 
LADbible, 2017-08-17. 
Dostupné online [cit. 
2017-08-21]. (po anglicky) ↑ Al Gore has one piece of advice for Donald Trump – 'resign'. 
The Independent, 2017-08-18. 
Dostupné online [cit. 
2017-08-21]. (po anglicky) ↑ Allen, Nick (November 3, 2009). 
"Al Gore urges Australia to move on carbon emissions trading" (Interview transcript). 
The 730 Report. 
Australian Broadcasting Corporation. 
Retrieved June 30, 2010. ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Urge Gore to Add Going Vegetarian to the Global Warming Pledge". 
Retrieved June 30, 2010. ↑ ROSTON, Michael. 
Gore Gets Praise From Obama, Clinton On Nobel Win [online]. 
Huffington Post, [cit. 
2014-10-10]. Dostupné online. 
3. apríla 1989, Al, Tipper a ich 6 ročný syn Albert, opúšťali baseballovú hru. 
Albert prebehol cez ulicu, lebo uvidel svojho kamaráta a vtedy ho zrazilo auto. 
Náraz ho odhodil 30 stôp (9 metrov) a potom išiel popri chodníku ďalších 20 stôp(6 metrov) potom Gore dodal: "Utekal som za ním, držal som ho a vravel jeho meno, ale nehýbal sa, bezvládne, bez dychu alebo pulzu [...]. 
Jeho oči boli otvorené bez ničoho, pohľad smrti a my sme sa modlili, obaja, tam v žľabe, iba s mojim hlasom." Albert bol zameraný dvoma zdravotnými sestrami, ktoré boli počas nehody prítomné. 
Goreovci strávili ďalší mesiac v nemocnici s Albertom. 
Gore komentoval: "Naše životy boli vyčerpané bojom na obnovenie jeho tela a ducha." Táto udalosť bola "trauma tak zničujúca [Gore] to považuje za okamih osobného znovuzrodenia", a "kľúčoví moment jeho života" ktorý "všetko zmenil." [11] 
Gore s 20. Engineer Brigade v Bien Hoa ako žurnalista s papierom The Castle Courier 
Keď Gore skončil v 1969, stal sa okamžite spôsobilý pre vojenskú službu. 
Jeho otec, hlasný odporca Vietnamskej vojny, čelil znovuzvoleniu v roku 1970. 
Gore sa nakoniec rozhodol, že narukovať do armády, bude najlepší spôsob, ako by mohol prispieť k protivojnovému úsiliu. 
To malo pomôcť zlepšiť otcove šance na zvolenie. Hoci, skoro všetci jeho spolužiaci z Harvardu, sa vyhli narukovaniu do služby vo Vietname. Gore veril, že, keď nájde spôsob ako sa vyhnúť vojenskej službe, odovzdá sa otázka otcovmu republikánskemu súperovi. Podľa Goroveho senátneho životopisu, "Vystupoval v uniforme v reklamných kampaniach svojho otca, z ktorých jedna skončila priamo s jeho otcom: 'Syn vždy miluje svoju krajinu'." Napriek tomu, Gore Sr. prehral voľby.[34] 
Po odchode na vojnu, v auguste 1969, sa Gore vrátil na protivojnovú Harvardskú fakultu, v jeho vojenskej uniforme, povedať zbohom jeho poradcovi a bol "vysmiaty" študentami. Neskôr povedal, že bol užasnutý z "emocionálneho poľa negatívnosti, nesúhlasu a prenikavých pohľadov ... ktoré pôsobili ako skutočná nenávisť".[19] 
Gore mal základný tréning vo Fort Dix, od augusta do októbra a potom bol umiestnený, ako žurnalista vo Fort Rucker, v Alabame. V apríly 1970, bol nazvaný Ruckerovým "Vojakom mesiacia".[13] 
Jeho príkazy na poslanie do Vietnamu boli: "zdržal sa" na nejaký čas, Goreova rodina mala podozrenie, že to bolo kvôli obave z vedenia Richarda Nixona, že keby sa mu niečo stalo, jeho otec by získal sympatie. Nakoniec bol nalodený do Vietnamu 2. januára 1971, potom čo Gore Sr. stratil kreslo v senáte počas senátnych volieb 1970 Gore sa stal jeden "len asi z tuctu, z 1115 absolventov Harvardu v triede 69, ktorí išli do Vietnamu." Gore bol umiestnený s 20th Engineer Brigade do Bien Hoa a bol novinár z The Castle Courier. Získal čestné absolutórium od armády v máji 1971.[13] 
Počas jeho pôsobenia v armáde, Gore neskôr povedal: "Nerobil som toho najviac, alebo, že by som bol vystavený hroznému nebezpečenstvu . 
No bol som hrdý na to, že som mohol nosiť uniformu svojej krajiny." Tiež neskôr uviedol jeho skúsenosti vo Vietname: 
Nezmenil som svoje závery o tom, že vojna je hrozná chyba, ale napadlo mi, ako odporcovia vojny, vrátane mňa, nezohľadnili skutočnosť toho, že bolo strašne veľa južných Vietnamcov, ktorí sa zúfalo snažili naplniť to, čo nazvali slobodou. 
Prichádzať do styku tvárou tvár s tými čo tieto názory vyjadrovali, boli ľudia, ktorí robili s bielizňou, riadili reštaurácie a pracovali na poliach, bolo niečo, na čo som bol naivne nepripravený. 
Gore bol "deprimovaný" po návrate z Vietnamu. NashvillePost.com poznamenal: "Porážka jeho otca vytvorila služobný konflikt. Hlboko sa postavil proti Goreovi ešte viac horlivejšie. 
Jeho skúsenosti z vojnovej zóny sa nezdajú byť sami o sebe hlboko traumatizujúce, hoci inžinierska brigáda bola občas napadnutá. 
Gore povedal, že nevidel plnú škálu bojov ale stále cíti, že jeho účasť na vojne bola zlá."[37] 
Avšak, jeho rodičia chceli, aby išiel na právnickú školu, tak Gore prvotne navštevoval Vanderblit University Divinity School (1971–72) vďaka Rockefellerovmu štimpendiu, ktoré bolo určené pre ľudí, ktorí sa chystali na sekulárnu kariéru. 
Neskôr povedal, že išiel tam, kvôli tomu, aby objavil "spirituálne otázky" a "dúfal v to, ako mu dá zmysel v spoločenskej nespravodlivosti, ktorá sa zdala, že napadne jeho náboženské presvedčenie." 
V 1971, Gore začal pracovať pre The Tennessean cez nočné zmeny, ako investigatívny novinár . Jeho investigatíva ohľadom korupcie priviedla členov Nashville's Metro Council k zatknutiu a k trestnému stíhaniu dvoch členov rady za rôzne trestné činy. 
V 1974, si zobral dovolenku od The Tennessean, aby navštevoval Vanderblit University Law School. jeho rozhodnutie, stať sa advokátom, bolo čiastočne výsledkom jeho pôsobenia ako novinár, keď si uvedomil, že hoci by mohol odhaľovať korupciu, ale nemohol to nijako zmeniť. Gore nedokončil právnickú školu, rozhodol sa náhle v 1976 kandidovať na poslanca Snemovne reprezentantov keď zistil, že bývalé miesto jeho otca v kongrese, má byť uvoľnené.[24][43] 
Gore začal slúžiť v Americkom kongrese už ako 28 ročný a ostal tam ďalších 16 rokov. Slúžil v obidvoch komorách kongresu. Najprv v Snemovne reprezentantov (1977–85) a potom v senáte (1985–93). Gore strávil množstvo víkendov v Tennessee, kde pracoval so svojimi voličmi.[11][32] 
Na konci februára 1976, Americký poslanec Snemovne reprezentantov Joe L. Evins nečakane ohlásil svoj odchod do dôchodku a tým spravil to, že Tennessee malo 4. volebný okrsok voľný, kde získal miesto Albert Gore Sr. v 1953. Len niekoľko hodín potom, ako vydavateľ z The Tennessean John Seigenthaler Sr. zavolal, aby mu povedal, že oznámenie sa očakávalo a, Gore sa rozhodol opustiť právnickú školu a kandidovať do Snemovne reprezentantov: 
Gorove unáhlené rozhodnutie kandidovať na voľné kreslo, prekvapilo aj jeho samého, povedal: "Neuvedomil som si, ako som sa do toho vtiahol." 
Správy prišli ako "bomba" k jeho žene. 
Tipper Goreová pracovala v The Tennessean vo foto laboratóriu a pracovala na magisterskom štúdiu v psychológii, ale pripojila sa k manželovej kampani (s istotou, že by mohla dostať svoju prácu v The Tennessean naspäť, ak by prehral). 
Na rozdiel od toho, Gore požiadal svojho otca, aby sa držal mimo od kampane: "Musím byť sám sebou," vysvetlil. 
"Nemôžem byť tvojím kandidátom." [32] 
Gore vyhral v 1976 Demokratické primárky pre okrsok s "32 percentami hlasov, o 3 percentuálne body viac, ako jeho najbližší rival", a bol proti nemu iba nezávislý kandidát vo voľbách, záznam hovorí o 94 percentách všetkých hlasov.[44] Pokračoval ďalej víťazstvami v ďalších 3 voľbách, v 1978 ,1980 a 1982, kde " 2 krát nemal vyzývateľa a raz vyhral so ziskom 79 percent hlasov". V 1984 , Gore úspešne kandidoval do senátu USA, kde mu to miesto uvoľnil republikánsky Senat Majority Leader Howard Baker. 
Gore bol "nevyzývateľný v Demokratických senátorských primárkach a vyhral generálne voľby s veľkým náskokom", napriek tomu, že republikánsky prezident Ronald Reagan pozametal v Tennessee počas jeho kampane za znovuzvolenie, v ten istý rok. Gore porazil Republikánskeho nominanta na senátora Victora Ashea. Následne starosta mesta Knoxville a republikán zároveň, prešiel k nezávislým, Ed McAteer, zakladateľ kresťanskej pravicovej náboženskej organizácie, tiež pracoval na zvolení Reagana za prezidenta v 1980. 
Gore počas pôsobenia v kongrese 
Pixel Federation, s.r.o. je slovenské herné štúdio so sídlom v Bratislave. Spoločnosť bola založená v roku 2007. 
Ich najúspešnejšie tituly sú free-to-play, webové a počítačové hry, ako napríklad Diggy’s Adventures, Seaport, TrainStation a Emporea. 
Sú jedným z top 20 herných štúdií vyvíjajúcich hry na platformu Facebooku v regióne EMEA [1] a je jedným z najrýchlejšie rastúcich technologických startupov v Strednej a Východnej Európe.[2] Majú viac ako 200 zamestnancov a príjem v hodnote 28 miliónov eur (2017).[3] 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ Pixel Federation's CEO Instagram post 
On je najviac spomínaý ako vodca dvoch neúspešných výprav. V roku 1520 ho poslal do Mexika Guvernér Kuby Diego Velázquez de Cuéllar, s cieľom zastaviť inváziu Hernánda Cortésa , ktorú guvernér Kuby neschválil. 
Aj keď jeho 900 mužov bolo v presile voči Cortésovym mužom 3 na 1, Narváez bol vzatý do zajatia. 
Po niekoľkých rokoch v zajatí v Mexiku sa vrátil do Španielska, kde ho Kráľ Carlos V vynoval za adelantado, s úlohou preskúmať a kolonizovať Floridu. 
V roku1527 Narváez vyplával na Floridu s piatimi loďami a 600 mužmi, medzi nimi Álvar Núñez Cabeza de Vaca , ktorí neskôr opísal expedíciu v jeho Naufragios. 
Búrka na juhu Kuby zničila niekoľko lodí. 
Zvyšok expedície pokračoval na Floridu, kde muži nakoniec uviazli medzi nepriateľské domorodcami. 
S preživšími pracoval na ceste pozdĺž pobrežia mexického zálivu kadial sa snažil dostať do provincie Pánuco. 
Počas búrky sa Narváez a malá skupinka mužov na more na svojej plti potopila. 
Iba štyria muži prežili Narváezovu expedíciu. 
Pánfilo de Narváez narodil v Kastílii (v oboch Cuéllar alebo Valladolid) v 1470 alebo 1478. 
Bol príbuzný Diego Velázquez de Cuéllar, prvý španielsky guvernér Kuby. 
Jeho synovec bol Antonio Velázquez de Narváez. 
Bartolomé de las Casas ho opisuje ako "muž autoritatívne osobnosti, vysoký telo a trochu blondína, sklon k začervenaniu"[4] 
V roku 1519, Diego Velázquez de Cuéllar, guvernér Kuby oprávnených a vyplatí za Hernán Cortés človeka expedície v Mexiku. 
Ale s druhej myšlienky o Cortés' vernosť, pripomenul expedície krátko po nástupe. 
Cortés disobeyed a pokračoval s plánovanou výprava, ktorá by nakoniec za následok vybočenie z Aztéckej Ríše. 
Príchod od Kuba Narváez bol menovaný guvernér pre Mexiko tým, Velázquez, kto ho poslal a 1400 mužov na 19 lode México zachytiť Cortés.[7]:280–281 
V medziobdobí, smrteľná choroba z kiahní šíriť od dopravcu v Narváez strany na pôvodných obyvateľov Nového Španielska, zabíja mnoho.[7]:282 
Pánfilo de Narváez Biografický portál 
Albuquerque: University of New Mexico Press. pp. 131, 164, 168. ↑ de las Casas, Bartolomé, Historia de las Indias (po španielsky), Book III, Ch. 
Osprey Publishing, pp. 
49-50 ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 978-0-465-06841-8. ↑ Oviedo y Valdez, G. F., & Davenport, H. (1923). 
The Southwestern Historical Quarterly, 27(2), 120-139. ↑ We Came Naked and Barefoot: The Journey of Cabeza de Vaca Across North America. 
By Alex D. Krieger. 
Edited by Margery J. Krieger. 
Austin: University of Texas Press, 2002 ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 0520070631. 
Guelta v blízkosti Oubankort v Adrar des Ifoghas. 
Príkladom guelty je napr. Guelta d'Archei v Čade alebo Timia v Nigeri. 
Ťavy v Guelta d'Archei v severo-východnom Čade. 
Guelta (arab. قلتة, iné prepisy qalta alebo galta; berbersky: agelmam) je vodná nádrž, ktorá sa tvorí v odvodňovacích kanáloch (wádí) na Sahare.[1] Veľkosť a trvanie závisí od polohy a podmienok. 
Môže trvať po celý rok, aj počas suchého obdobia, ak je napájaná napríklad z prameňa alebo iného zdroja.[1] Keď koryto (wádí) vyschne, pozdĺž koryta môžu zostávať vodné nádrže (porov. mŕtve rameno).[1] Na Západnej Sahare sa vokolí guelt často nachádzajú oázy.[1] 
1 2 3 4 [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. 
Billabong - termín pre podobný typ vodného útvaru v Austrálii 
Obsah 
Dinotopia je štvorhodinová (tri epizódy) TV miniséria vyrobená v koprodukcii Walt Disney Television a Hallmark Entertainment. 
Je založená na fiktívnom svete Dinotopia, utópie, v ktorej spolužijú vnímajúce dinosaury a ľudia. Vytvoril ju americký autor James Gurney. 
Miniséria vychádza z detailov z Gurneyho dvoch prvých kníh o Dinotopii: Dinotopia a Dinotopia: Svet pod. Hlavnými postavami sú dvaja americkí dospievajúci chlapci zo súčasnosti (na rozdiel od viktoriánskej éry stroskotancov v knihách — film tak stráca niektoré charakteristiky z pôvodnej knihy).[1] Chlapci sa zrútili s lietadlom svojho otca do mora a dostali sa na ostrov Dinotopia, kde sa musia prispôsobiť novej spoločnosti. 
Príbeh filmu obsahuje odkazy na veľa postáv z knihy. 
Pôvodnú hudbu skomponoval Trevor Jones. 
Pár dospievajúcich nevlastných bratov Karla a Davida Scottovcov, letí s ich otcom na jeho súkromnom lietadle, keď Karl preberá riadenie, a tak si jeho otec môže pospať. 
Po vlete do búrky má Karl problémy, čo spôsobuje, že Frank znovu preberá kontrolu, keď sa lietadlo rúti do oceánu. 
Frank zachraňuje synov, ale má problémy pri úteku z havarovaného lietadla, pretože sa mu jeho bezpečnostný pás nedarí uvoľniť. 
Karl a David sa vynoria na brehu veľkého neznámeho ostrova. 
Keď hľadajú pomoc, Karl a David stretnú muža menom Cyrus Crabb, ktorý ich dovedie k Mestu na vodopáde, hlavnému mestu Dinotopie, skrytej civilizácie, kde ľudské bytosti a dinosaury žijú pokojne vedľa seba. 
V skutočnosti, niektoré dinosaury, zvlášť neurotický, ale priateľský Troodon s názvom Zippo, majú ľudskú inteligenciu a hovoria perfektnou angličtinou. 
Medzi mnohými pravidlami v Dinotopii je uznesenie, že keď raz na ich ostrov príde niekto nový, on alebo ona už nikdy nemôže toto miesto opustiť. 
Kým sa Karl a David pripravujú na svoje nové miesta v neznámom prostredí, obaja chlapci si vytvoria silné puto s mladou Marion, ktorá je na pokraji, aby sa stala "matriarchou" Dinotopiánskej spoločnosti. 
Legenda tvrdí, že ich predkovia žili v podsvetí, ktoré bola osvetlené slnečnými kameňmi. 
Cyrus kradne artefakty a knihy, aby sa pokúsil nájsť spôsob, ako sa dostať preč z ostrova. 
Zippo nájde všetky ukradnuté predmety, ale Cyrus ho ovalí a vhodí ho do vodného kanála. 
Medzitým Karl nájde dinosaurie vajcia a ide sám na misiu. 
Slnečné kamene udržiavajú záhadnú ochranu, ktorá spôsobuje, že dinosaury nemôžu zaútočiť. 
David sa potrebuje naučiť ovládnuť svoj strach. 
Bohužiaľ, Dinotopia hrozí invázia zlých mäsožravcov, nehovoriac o neočakávaných ľudských darebákoch. 
Wentworth Miller ako David Scott; Tyron Leitso ako Karl Scott; Katie Carr ako Marion Waldo; Jim Carter ako pán starosta Waldo Seville Alice Krige ako Rosemary Waldo Colin Salmon ako kpt. Oonu; Hannah Yelland ako kadetka Romana Denison; Lee Evans ako Zippo (formálne, Prof. 
Zippo Steneosaurus); Stuart Wilson ako Scott Frank; Anna Maguire ako Samantha, Geraldine Chaplin ako Babička Oriana. 
↑ . 
Dostupné online. . 
Moria.co.nz, article, "Dinotopia" ?, 2002. ↑ . 
Nordihydrocapsaicin je capsaicinoid analogický kogener kapsaicínu v čili papričkách (Capsicum). 
Tak isto ako kapsaicín je to iritant. 
Nordihydrocapsaicin tvorí okolo 7% z celkovej kapsaicínovej zmesy[2] a spôsobuje asi 50% štipľavosti papriky. 
Čistý nordihydrocapsaicin je lipofiická bezfarebá krištalická až voskovitá látka. 
V Scoville tabuľke má 9,100,000 SHU (Scoville heat units),[1] oveľa viac ako má paprikový obranný sprej. 
Capsaicin Dihydrocapsaicin Homocapsaicin Homodihydrocapsaicin Nonivamide Scoville tabuľka Paprikový obranný sprej Korenie 
Nordihydrocapsaicin Názov IUPAC názov N-(4-Hydroxy-3-methoxybenzyl)-7-methyloctanamide Other names N-[(4-Hydroxy-3-methoxyphenyl)methyl]-7-methyloctanamide; N-Vanillyl-7-methyloctanamide; Vanillylamide of 7-methyloctanoic acid; NDHC Identifikátor CAS číslo 28789-35-7 Y 3D model (JSmol) interaktívny obrázok ChemSpider 147689 N ECHA InfoCard 100.208.673 PubChem CID 168836 InChI InChI=1S/C17H27NO3/c1-13(2)7-5-4-6-8-17(20)18-12-14-9-10-15(19)16(11-14)21-3/h9-11,13,19H,4-8,12H2,1-3H3,(H,18,20) N Key: VQEONGKQWIFHMN-UHFFFAOYSA-N N InChI=1/C17H27NO3/c1-13(2)7-5-4-6-8-17(20)18-12-14-9-10-15(19)16(11-14)21-3/h9-11,13,19H,4-8,12H2,1-3H3,(H,18,20) Key: VQEONGKQWIFHMN-UHFFFAOYAS SMILES CC(C)CCCCCC(=O)NCC1=CC(=C(C=C1)O)OC Vlastnosti Chemický vzorec C17H27NO3 Molová hmotnosť 293.41 g·mol−1 Rozpustosť vo vode velmi slabá Údaje su merané pri štandardnom stave materíálu (pri 25 °C [77 °F], 100 kPa). 
N overiť (čo je YN ?) 
Infobox odkazy 
Part V. Impact on Physiology, Pharmacology, Nutrition, and Metabolism; Structure, Pungency, Pain, and Desensitization Sequences". 
Critical Reviews in Food Science and Nutrition. 
29 (6): 435–474. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1039/j39680000442. 
Kyselina fluóroctová je chemická zlúčenina so vzorcom CH2FCOOH. 
Ako pesticíd sa používa jej sodná soľ, fluóroctan sodný. 
Inhibuje krok akotinázy v cykle kyseliny citrónovej. 
Preklad 
Kyselina fluóroctová sa prirodzene vyskytuje v najmenej 40 rastlinách v Austrálii, Brazílii a Afrike. Je to jeden z piatich známych prírodných produktov obsahujúcich fluór. 
Prvýkrát bola identifikovaná v Dichapetalum cymosum, bežne známy ako gifblaar (afrikánčina). Už v roku 1904 používali kolonisti v Sierra Leone extrakty z Chailletia toxicaria, ktorá tiež obsahuje kyselinu fluóroctovú alebo jej soli, na otrávenie potkanov. Niektoré natívne austrálske rody rastlín obsahujú toxín, vrátane: Gastrolobium, Gompholobium, Oxylobium, Nemcia a Acacia. 
Výskyt kyseliny fluóroctovej u druhov Gastrolobium 
Gastrolobium je rod kvitnúcich rastlín v čeladi bôbovité. 
Existuje viac ako 100 druhov v tomto rode, a všetky okrem dvoch sú pôvodné v juhozápadnej oblasti západnej Austrálie, kde sú známe ako "jedovatý hrach". 
Gastrolobium rastúce v juhozápadnej Austrálii je jedinečné svojou schopnosťou koncentrovať kyselinu fluóroctovú z pôd s nízkym obsahom fluóru. Kengura tmavochvostá a iné zvieratá pochádzajúce z južnej Austrálie sú schopné bezpečne jesť rastliny obsahujúce kyselinu fluóroctovú, ale hospodárske zvieratá a introdukované druhy z iných oblastí Austrálie a introdukované zvonku, ako napríklad líška hrdzavá sú na ňu vysoko náchylné. 
Skutočnosť, že mnohé druhy Gastrolobium majú tiež vysokú druhotnú toxicitu pre nepôvodné mäsožravce, je obmedzená schopnosť mačiek vytvoriť populácie v miestach, kde rastliny tvoria podstatnú časť vegetácie. 
Pozri aj 
Kyselina difluóroctová Kyselina trifluóroctová 
Pozri aj 
Sťažne 
Amerigo Vespucci, plnoplachetnica Talianskeho námorníctva 
Plnoplachetnica (angl. full-rigged ship) je pojem označujúci lode s troma alebo viacerými sťažňami, pričom na každom sťažni je priečne oplachtenie.[1] 
V 18. a na začiatku 19. storočia sa takáto plachetnica označovala iba ako loď, na rozdiel od iných veľkých trojsťažňových zaoceánskych plachetníc ako barky, barkentíny, fluyty atď. Termín plnoplachetnica je teda pojem ktorý takéto plachetnice odlišuje aj od iných vojenských či obchodných lodí s rozmanitým alternatívnym oplachtením, ako napríklad galeóny, kogy, karavely, škunery, brigy a karaky; z ktorých niektoré tiež majú trojsťažňové varianty (galeóny a škunery). 
Oplachtenie plnoplachetnice sa veľmi líši od početných jeden- a dvoj- sťažňových plachetníc slúžiacich v dnešnej dobe na rekreačné účely. 
Plnoplachetnice môžu byť označované aj inými názvami, napríklad indiamany, vojnové šalupy, fregaty, radové lode a klipre. 
V mnohých jazykoch označuje plnoplachetnicu slovo frigate. 
Sťažne plnoplachetnice, od provy po kormu, sú: 
predný sťažeň, ktorý je druhý najvyšší, hlavný sťažeň, najvyšší krížový/zadný sťažeň, tretí najvyšší 
Ak má plnoplachetnica štyri alebo päť sťažňov, môžu sa nazývať napríklad: predný, prvý hlavný, druhý hlavný, (tretí hlavný,) a krížový/zadný. Až do nedávnej minulosti bola postavená iba jedna päťsťažňová plnoplachetnica (pruský Preussen). V roku 2000 bola spustená na vodu druhá päťsťažňová plnoplachetnica (Royal Clipper). 
Už štvrtý sťažeň je pre plnoplachetnice pomerne zriedkavý. 
Lode, ktoré majú päť a viac sťažňov obvykle nie sú plnoplachetnice (napríklad škunery) a v extrémnych prípadoch môžu ich sťažne byť namiesto pomenovania očíslované. 
Ak sú sťažne z dreva, každý sťažeň sa skladá z troch alebo viacerých kusov. 
Sú to (v poradí zdola nahor): 
Spodný kus sťažňa sa nazýva peň. 
Košová čnelka Brámová čnelka Kráľovská čnelka (ak je pripevnená) 
Na plnoplachetniciach s oceľovými sťažňami sú príslušné časti sťažňov pomenované po tradičných drevených častiach. 
Najnižšia a zvyčajne najväčšia plachta na sťažni je dolná plachta, a je označovaná jednoducho podľa názvu sťažňa: predná, hlavná a krížová/zadná plachta, alebo predná dolná plachta atď. 
Plnoplachetnice však zvyčajne nemali na krížovom sťažni dolnú (rahnovú) plachtu. 
Namiesto toho bola najnižšou plachtou na krížovom sťažni zvyčajne pozdĺžna plachta—pôvodne latinská plachta a neskôr vratiplachta. 
Hlavným rozdielom medzi "loďou" a "barkom" (v modernej dobe) je, že "loď" má na krížovom sťažni rahnové plachty zatiaľ čo bark má na bezanovom sťažni (obdobný ku krížovému na plnoplachetnici) iba pozdĺžne oplachtenie. 
Cross-jackové rahno (z angličtiny) bolo najnižšie rahno na krížovom sťažni lode. 
Na rozdiel od príslušných rahien na prednom a hlavnom sťažni zvyčajne nebolo prispôsobené na zavesenie plachty z: jeho účelom bolo iba pripevnenie spodného okraja košovej plachty. 
V zriedkavých prípadoch keď na cross-jackovom rahne bola pripevnená rahnová plachta sa táto plachta nazývala skôr "cross-jacková" ako "zadná dolná". 
Nad dolnou plachtou sú zaradom: 
košová plachta, alebo dolná košová plachta, horná košová plachta, brámová plachta, alebo dolná brámová plachta, horná brámová plachta, kráľovská plachta (ak je pripevnená), oblohová plachta (ak je pripevnená), mesačná plachta (ak je pripevnená). 
Rozdelenie plachty na hornú a dolnú bolo záležitosťou praktickosti, keďže nerozdelené plachty boli väčšie, a sa teda aj viac náročne ovládali. 
Väčšie plachty si vyžadovali zamestnávať a platiť väčšiu posádku. 
Navyše, veľké rozmery niektorých lodí od konca 19. storočia znamenali, že ich zodpovedajúco veľké plachty by bolo nemožné ovládať keby neboli rozdelené. 
Plnoplachetnica Christian Radich 
Loď Garthsnaid na mori, cca. 
Radová loď Borée zastavila. 
Medzi predným sťažňom a čeleňom sú napnuté kosatky. 
Stehové plachty môžu byť napnuté medzi akýmikoľvek dvoma susediacimi sťažňami alebo medzi predným sťažňom a čeleňom. Sú pomenované podľa sťažňa z ktorého sú vytiahnuté, takže sa napríklad stehová plachta pripevnená na stehu ktorý vedie od horného konca brámovej čnelky krížového sťažňa k hornému koncu košovej čnelky hlavného sťažňa nazýva krížová brámová stehová plachta. 
Plnoplachetnica 
V slabom vetre mohli byť jednej alebo oboch stranách akejkoľvek rahnovej plachty (okrem kráľovských, oblohových a mesačných) napnuté závetrové plachty. 
Sú pomenované podľa príslušnej plachty a strany lode na ktorej sú napnuté, napríklad hlavná brámová pravobočná (pravá) závetrová plachta. 
Pod čeleňom môže byť tiež napnutá čeleňová plachta/blinda (alebo dve). 
Na krížovom sťažni je jedna alebo (zriedkavo) dve vratiplachty. Ak sú dve, nazývajú sa horná a dolná vratiplachta. 
Nad vratiplachtou môže byť napnutá vrcholová plachta. 
Plachetnica Rahnová plachta Oplachtenie 
Modré Jazero (po chorvátsky: Modro jezero alebo Plavo jezero) je krasové jazero, ktoré sa nachádza v blízkosti mesta Imotski v južnom Chorvátsku. 
Podobne ako neďaleké Červené jazero, nachádza sa v hlbokej krasovej jame, pravdepodobne vytvorenej zrútením obrovskej jaskyne.[1] Celková hĺbka od horného okraja je približne 220 metrov, pričom hĺbka vody závisí od ročného obdobia. 
Na jar, keď sa sneh v okolitých horách topí, môže dosiahnuť 90 m, a v roku 1914, dosiahla 114 m, preteká južným okrajom. 
Jazero je obľúbeným miestom pre turistiku a vyhliadku.[2] 
Maximálne rozmery jazera sú približne 800×500 m, ale výrazne sa menia vzhľadom na veľké zmeny stavu hladiny vody.[3] Na konci leta môže jazero úplne zmiznúť.[3] 
V roku 1907 bola vybudovaná zostupná cesta k jazeru. 
Zemetrasenie v roku 1942 zapríčinilo rozsiahly zosun, ktorého následkom bolo zmenšenie hĺbky jazera. 
Oficiálny crossover 
A crossover je umiestnenie dvoch alebo viacerých fiktívnych postáv, reálií, alebo vesmírov do jedného spoločného príbehu. 
Môžu vzniknúť na základe dohody majiteľov autorských práv, využitím voľného diela, alebo neautorizovanie fanúšikmi príbehov. 
Crossover sa často vyskytuje u vlasníka autorských práv, alebo kombinuje voľné dielo s autorským. Príkladom je využitie postavy Draculu v komikse X-men. 
Inou možnosťou je dohoda vlastníkov autorských práv. 
Tiokyanatan meďný (alebo tiokyanát meďný) je koordinačný polymér so vzorcom CuSCN. 
Ide o bielu pevnú látku stabilnú na vzduchu, ktorá sa používa ako prekurzor na prípravu iných tiokyanatanových solí. 
Tiokyanatan meďný s oxidom nikelnatým pôsobí synergicky ako aditívum na potlačenie dymu v polyvinylchloride. 
Tiokyanatan meďný vyzrážaný na uhlíkovom nosiči sa môže použiť na konverziu arylhalogenidov na aryltiokyanatany. 
Tiokyanatan meďný sa používa v niektorých antivegetatívnych farbách.[1][2] Výhody v porovnaní s oxidom meďnatým zahŕňajú to, že zlúčenina je biela a účinnejší biocíd. 
Retrieved 14 January 2017. ↑ "Copper in Antifouling". ↑ V.F. Vetere et al, "Solubility and Toxic Effect of the Cuprous Thiocyanate Antifouling Pigment on Barnacle Larvae", Journal of Coatings Technology, 69:39 (March 1997) https://link.springer.com/article/10.1007/BF02696144 Zdroj 
Syntéza 
Tiokyanatan meďný sa tvorí zo spontánneho rozkladu suchého tiokyanatanu meďnatého, pričom sa uvoľňuje tiokyanogén, najmä pri zahrievaní. 
Vzniká tiež z tiokyanatanu meďnatého pod vodou, pričom okrem iného uvoľňuje kyselinu tiokyanatú a vysoko jedovatý kyanovodík.[1] Výhodne sa pripravuje z meďnatých roztokov vo vode, ako je síran meďnatý. 
K meďnatému roztoku sa pridá kyselina sírová a potom sa pridá rozpustný tiokyanatan (hodne pomaly sa zamieša[2]). 
Tiokyanatan meďný sa vyzráža ako biely prášok.[3] Alternatívne môže byť ako redukčné činidlo použitý roztok tiosíranu. 
Podvojné soli 
Tiokyanatan meďný tvorí jedinú podvojnú soľ s prvkami skupiny 1, tiokyanatan cézno-meďnatý (CsCu(SCN)2). 
Podvojná soľ sa tvorí len z koncentrovaných roztokov tiokyanatanu cézneho, do ktorých sa tiokyanatan meďný rozpúšťa. 
Z menej koncentrovaných roztokov sa pevný tiokyanatan meďný separuje, čo odráža jeho nízku rozpustnosť.[1] Keď sa zmieša s tiokyanatanom draselným, sodným alebo bárnatým a kryštalizuje sa skoncentrovaním roztoku, vykryštalizujú sa zmiešané soli. 
Tieto soli sa nepovažujú za pravé podvojné soli. 
Podobne ako tiokyanatan cézno-meďnatý sa tiokyanatan meďný oddelí, keď sa tieto zmiešané soli znovu rozpustia alebo sa ich roztoky zriedia.[2] 
Použitie 
Tiokyanatan meďný je dierový vodič, polovodičoch so širokým zakázaným pásmom (3,6 eV, teda transparentný pre viditeľné a blízke infračervené svetlo). Používa sa vo fotovoltaike v niektorých bunkách tretej generácie ako vrstva na prenos dier. 
Pôsobí ako polovodič typu P a ako elektrolyt v tuhom skupenstve. 
Často sa používa v solárnych článkoch citlivých na farbivá . 
Jeho vodivosť dier je však relatívne nízka (0,01 S.m-1. 
Toto môže byť zlepšené rôznymi úpravami, napr. Vystavením plynnému chlóru alebo dopingu (SCN)2). 
Tiokyanogén, (SCN)2, je pseudohalogén odvodený od pseudohalidového tiokyanátu, [SCN]-. 
Táto hexatomická zlúčenina vykazuje symetriu skupiny C2 a má konektivitu NCS-SCN. Oxidačná schopnosť je väčšia ako u brómu. 
Reaguje s vodou: 
3 (SCN)2 + 4 H2O → H2SO4 + HCN + 5 SCN- + 5 H+ 
Tiokyanogén bol pôvodne pripravený reakciou jódu so suspenziou tiokyanátu strieborného v dietyléteri ale táto reakcia trpí konkurenčnými rovnováhami, ktoré sú pripisované slabej oxidačnej schopnosti jódu. 
Zlepšený spôsob generovania tiokyanogénu znamená oxidáciu tiokyanátu olovnatého, ktorý sa vyzráža, keď sa kombinujú vodné roztoky dusičnanu olovnatého a tiokyanátu sodného. 
Suspenzia bezvodého tiokyanátu olovnatého sa spracuje s brómom v ľadovej kyseline octovej, čím sa získa 0,1M roztok tiokyanogénu, ktorý je stabilný niekoľko dní. Alternatívne sa roztok brómu v metylénchloride prikvapká k suspenzii tiokyanátu olovnatého v metylénchloride pri teplote 0 °C a nasleduje filtrácia pod argónom, čím sa získa roztok tiokyanogénu, ktorý sa môže použiť okamžite. 
Tiokyanogén pridáva k alkénom za vzniku 1,2-bis(tiokyanato) zlúčenín a reaguje s titanacyklopentadienmi za vzniku (Z,Z)-1,4-bis(tiokyanatu)-1,3-butadiénu, ktorý môže byť konvertovaný na 1,2-ditiin. Selenokyanogén, (SeCN)2, pripravený z reakcie selenokyanátu strieborného s jódom v tetrahydrofuráne pri 0 °C, reaguje podobným spôsobom ako tiokyanogén. 
Zdroj 
Anatolij Vladimirovich Chepiga (Ruský: Анатолий Владимирович Чепига sa narodil 5. Mája 1979) je Plukovník v GRU , ktorý slúžil v Čečensku a dostal vyznamenanie Hrdina ruskej Federácie,[1] najvyššie vyznamenanie v ruskej Federácii, ktoré udeľuje spravidla osobne prezident.[2] 
Britská vyšetrovacia webová stránká Bellingcat a jej partner Insider tvrdia, že Chepiga bol jedným z podozrivých z otravy Sergeja a Júlie Skripal a zo smrti Dawn Sturgessovej, počas jeho cesty do UK pod menom Ruslan Boshirov.[3] 
↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 
Súvisiace štandardy 
Rozhranie na rozpoznávanie reči od W3C taktiež definuje ďalšie štandardy úzko spojené s VoiceXML. 
ECMAScript - skriptovací jazyk používaný vo VoiceXML OpenVXI - open source interpret VoiceXML SCXML 
VoiceXML (VXML) je digitálny štandard dokumentov na špecifikáciu interaktívnych médií a hlasových dialógov medzi počítačmi a používateľmi. 
Využíva sa na tvorbu aplikácií s hlasovou odozvou, napríklad bankových systémov a automatizované služby technickej podpory zákazníkov. 
VoiceXML aplikácie sú vyvíjané a nasadené porovnateľným spôsobom, akým webový prehliadač interpretuje a zobrazí Hypertext Markup Language (HTML), ktoré dostáva zo servera. 
Dokumenty VoiceXML sú interpretované prostredníctvom hlasového prehliadača, v niektorých architektúrach používatelia komunikujú s hlasovým prehliadačom prostredníctvom verejnej telefónnej siete. 
Formát dokumentov VoiceXML je založený na XML. 
Je to štandard, ktorý vyvíja World Wide Web Consortium (W3C). 
Aplikácie VoiceXML sú bežne používané v mnohých priemyselných odvetviach a komerčných segmentoch. 
Tieto aplikácie zahŕňajú objednávanie, sledovanie pozície balíkov, navigácie, núdzové oznámenia, sledovanie letov, hlasový prístup k e-mailom, manažérstvo vzťahov so zákazníkmi, audio verzie časopisov, hlasová voľba, informácie o nehnuteľnostiach, a pod. 
VoiceXML obsahuje značky, ktoré inštruujú hlasový prehliadač aby poskytol hlasový syntetizátor, automatické rozpoznávanie reči, riadenie dialógov a prehrávanie zvuku. 
Príklad dokumentu VoiceXML: 
<vxml version="2.0" xmlns="http://www.w3.org/2001/vxml"> <form> <block> <prompt> Ahoj svet! </prompt> </block> </form> </vxml> 
Po interpretácii interpreterom VoiceXML zaznie systetizovaným hlasom "Ahoj svet". 
Zvyčajne HTTP slúži ako prenosový protokol pre prijímanie VoiceXML stránky. 
Niektoré aplikácie môžu využívať statické VoiceXML stránky, zatiaľ čo iní sa spoliehajú na dynamické VoiceXML generovanie stránky pomocou aplikačných serverov ako Tomcat, Weblogic, IIS alebo WebSphere. 
V minulosti tvorcovia VoiceXML platform implementovali štandard rôznymi spôsobmi a pridávali ďalšie funkcie. 
Štandard VoiceXML 2.0, ktorý sa 16. marca 2004 stal odporúčaním W3C, objasnil väčšinu rozdielov. 
Na Fóre VoiceXML, skupiny podporujúcej používanie štandardu, je poskytnuté testovanie zhôd, proces, ktorý potvrdzuje správnosť implementácie. 
Spoločnosti AT&T, IBM, Lucent a Motorola vytvorili Fórum VoiceXML v marci 1999 s cieľom vytvoriť štandardný značkovací jazyk na špecifikáciu hlasových dialógov. 
V marci roku 2000 bol publikovaný VoiceXML 1.0. Krátko potom prenechalo Fórum kontrolu nad štandardom W3C. 
W3C vytvorila niekoľko skúšobných verzií VoiceXML 2.0, ktoré sa stalo Odporúčaním W3C v marci 2004.[2] 
Vo VoiceXML 2.1 bola pridaná relatívne malá skupina ďalších funkcií na základe spätnej väzby štandardu 2.0. 
Verzia 2.1 je spätne kompatibilná s VoiceXML 2.0 a stala sa Odporúčaním W3C v júni 2007.[3] 
↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ "Media Server Control (mediactrl)". 
Archived from the original on 2009-01-30. 
Retrieved 2009-01-18..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} 
No. 
75-2003. 
Retrieved 14 December 2016..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Chyba skriptu: Zadaný modul neexistuje. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ "BepiColombo to Enter Implementation Phase". 
26 February 2007..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1007/s11214-007-9260-9. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ "BepiColombo - Testing general relativity". 
Retrieved 6 April 2015..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Clark, Stephen D.; Hutchins, Mark S.; et al. (2013). 
Washington, D.C. IEPC-2013-133..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} 1 2 3 4 5 . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} 1 2 3 "MMO (Mercury Magnetospheric Orbiter) : Objectives". 
Retrieved 7 February 2014..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Yamakawa, Hiroshi; Ogawa, Hiroyuki; et al. 
Bibcode:2004AdSpR..33.2133Y. doi:10.1016/S0273-1177(03)00437-X..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} 1 2 . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ "BepiColombo's lander". 
Oficiálna web stránka </img> 
Publikované hry 
SCS Software s.r.o. je česká spoločnosť zameraná na vývoj video hrier so sídlom v Prahe. 
Vyrába predovšetkým simulačné hry pre Microsoft Windows, OS X a Linux, vrátane sérií 18 Wheels of Steel a Truck Simulator. 
Redaktor:1Mmarek/SCS Software 
Investment management je profesionálny asset management rôznych cenných papierov (akcie, dlhopisy a iné cenné papiere) a ostatných aktív (napr. nehnuteľnosti) v záujme splnenia uvedených cieľov v prospech investorov. 
Investormi môžu byť inštitúcie (poisťovne, dôchodkové fondy, združenia, charitatívne, vzdelávacie zariadenia, atď.) alebo súkromných investorov (priamo prostredníctvom investičných zmlúv a častejšie prostredníctvom kolektívneho investovania. 
Niektoré umelecké formy kombinovať vizuálny prvok, s výkonom (napr., kinematografia) alebo umelecké dielo, s písaným slovom (napr., komiks). 
Z prehistorické jaskynné maľby na moderné filmy, umenie slúži ako nádoba na rozprávanie a dopravu ľudstva vzťah s prostredím.[chýba zdroj] 
Retrieved 14 May 2017..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ [s.l.] : [s.n.]. ISBN 978-0198611127. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ " Quadrivium". 
The New International Encyclopædia. 
Wikisource. 
"The quadrivium consisted of arithmetic, music, geometry, and astronomy." ↑ In his commentary on Martianus Capella's early fifth century work, The Marriage of Philology and Mercury, one of the main sources for medieval reflection on the liberal arts ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ "Conceptual art". 
Tate. 
Retrieved 14 May 2017..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 9781841501772. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 9780199264797. 
DOI:10.1093/acref/9780199264797.001.0001 .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ "applied art" in The Oxford Dictionary of Art. 
Online edition. 
Oxford University Press, 2004. www.oxfordreference.com. 
Retrieved 23 November 2013. ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} 1 2 Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. 
ISSN 1923-2691. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. DOI: 10.1007/s10824-014-9229-y. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} 
Gastronómia 
Medicína 
Použitie mastichy 
Masticha (Grécky: Μαστίχα) je živica získavaná zo stromu mastichovníka (Pistacia lentiscus). 
Nazýva sa aj "slzy Chiosu", pretože tá pravá masticha pochádza z gréckeho ostrova Chios, kde je tradičným spôsobom získavaná a spracovávana a tvorí významnú časť hospodárskeho života ostrova. 
Živica vyteká zo stromu Pistacius Lentiscus ako priesvitná lepkavá hmota, ktorá na slnku tuhne a dostáva žltkastú farbu. 
Jej chuť je typická, živicová, trochu horká, pripomína chuť napríklad cédru. 
Aby mala masticha správnu chuť a hlavne liečivé účinky starajú sa obyvatelia ostrova Chios o jej pestovanie tradičnými spôsobmi. 
Masticha je známa už od čias antického Grécka, jej spracovanie a pestovanie má históriu vyše 2500 rokov. 
Prvá zmienka o mastiche pochádza od Hippocrates. Tento uznávaný lekár používal mastichu na liečbu a prevenciu tráciacich problémov, prechladnutí a ako osviežovač dychu. Pre rímskych cisárov bola masticha súčasťou korenistého vína conditum paradoxum spolu s medom, korením a vajcom. 
Obchodovanie s mastichou bolo v rámci histórie stále záujmom cisárov a panovníkov. 
Masticha bola cenená ako významný artikel, jej cena bola v minulosti rovná zlatu, v neskorších obdobiach striebru. Trestom za krádež mastichy bola poprava, čo svedčí o jej vysokej hodnote. 
Chioský masaker Počas gréckej vojny za samostatnosť v roku 1822 bolo vyvraždené alebo zajaté takmer celé obyvateľstvo ostrova Chios. 
Na príkaz sultána boli nakoniec od smrti ušetrení obyvatelia oblasti Mastichochorie a to kvôli ich znalostiam o pestovaní a spracovaní mastichy. 
Ďalším nebezpečným míľnikom v pestovaní mastichy bol rok 2012, kedy ostrov Chios zasiahol veľký požiar, pri ktorom bolo zničených niekoľko veľkých mastichových sadov. 
Pestovanie a spracovanie mastichovej živice na ostrove zabezpečujú lokálni obyvatelia. 
Proces získavania mastichy je zložitý a celoročný. Na začiatku roka sa okolie stromov Pistacius Lentiscus čistí a vysypáva vápnom a stromy sa "prebúdzajú" prvým nárezom kôry. 
Následne sa nárezy vykonávajú každých 4-5 dní, kedy majitelia sadov prichádzajú k stromom a narezávajú kôru pistaciovníka stále vyššie a vyššie. 
Ich znalosti a skúsenosti im nedovoľujú narezať kôru natoľko, aby stromu ublížili, presne vedia, ktorá tepna stromu je silná a bude produkovať najviac živice. 
Živica masticha následne pomaly vyteká z kôry stromov, na slnku sa vysušuje a padá do špeciálne upravenej pôdy pod stromom. 
Práve tento proces vytekania pripomína slzenie a odtiaľ pochádza názov "slzy Chiosu". Kým "slza" padne na zem, trvá to 15-20 dní. 
Farmári následne zbierajú kúsky mastichy zo zeme a kryštály potom ručne čistia. Očistené kryštály sú na ostrove vykupované Asociáciou pestovateľov chioskej mastichy. 
V súčasnosti sa pestovaniu mastichy venuje 24 obcí v oblasti Mastichochorie, Tieto obce sú na južnej strane ostrova Chios. Ak pre svoje zdravotné problémy hľadáte mastichu, skontrolujte si, či má označenie PDO - chránené označenie pôvodu. Iba táto masticha pochádza z Chioskej pestovateľskej oblasti Mastichochorie. 
Zástupcovia týchto obcí Mastichochoria sú združení v rozhodovacom orgáne Asociácie pestovateľov chioskej mastichy, kde spoločne rozhodujú o pestovaní a exporte mastichy. V roku 2016 v obci Rachi bolo otvorené veľkolepé múzeum Chioskej Mastichy, v ktorom sú zhromaždené informácie o histórií pestovania, jeho technikách a postupoch. 
Masticha sa používa ako liečivo už od čias antických lekárov. V minulosti sa používala ako liek pri uhryznutí hadom, Hippocrates ako prvý definoval jej účinky pri tráviacich ochoreniach a nachladnutí, Galenus popísal účinky mastichy v liečbe bronchitídy a na zlepšenie stavu krvi. 
V zložení mastichy sa definovalo viac ako 80 účinných látok, hlavne antioxidantov a látok s antibakteriálnymi a protiplesňovými účinkami. 
Štúdia University of Nottingham, ktorá bola publikovaná v The New England Journal of Medicine zistila, že mastix môže liečiť žalúdočné vredy a zabíjať baktériu 
Helicobacter pylori.[9] 
Ďalšie štúdie zistili, že vysoká spotreba mastichy vedie k zníženiu celkovej hladiny cholesterolu, zabraňuje oxidácii LDL cholesterolu. 
Olej z mastichy sa používa na prípravu mastí na kožné ochorenia. 
Žutie mastichových kryštálov má vplyv na prevenciu zubného kazu a likvidáciu baktérií v ústach[12] . 
Masticha, mastix je známe korenie používané hlavne v arabských krajinách a krajinách východného Stredomoria. Používa sa na varenie a pečenie, kde pridá svoju špecifickú arómu. 
Využíva sa na prípravu zmrzlín, dezertov, likérov..[14] V niektorých krajinách sa používa na prípravu džemov kvôli svojej lepivej konzistencii. Medzi najznámejšie produkty s obsahom mastichy patria žuvačky s jej obsahom. Kozmetika Masticha nachádza vďaka svojim pozitívnym účinkom na kožu využitie aj v kozmetickom priemysle. 
Mastichochorie 
Zložitosť pestovania a jej raritný výskyt robia z mastichy drahý artikel. 
Preto sa na trhu často objavuje živica, ktorá pochádza z iných stromov (napríklad Pistacia palaestina), ktoré produkujú podobnú živicu, avšak bez alebo s nedostatočným obsahom účinných látok. 
Chioská masticha je produkt, ktorý je jedinečný. [chýba zdroj] 
↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 978-960-89048-9-7. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1021/jf050639s. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1056/NEJM199812243392618. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1128/AAC.00642-06. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.jep.2006.10.031. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1016/j.archoralbio.2005.11.003. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
DOI: 10.1902/jop.2003.74.4.501. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
ISBN 978-960-89048-9-7. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ "Amazon.com : Lebanese Chiclets – Mastic Flavor : Chewing Gum : Grocery & Gourmet Food". www.amazon.com..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ "savoury mastic : anissa's blog". www.anissas.com..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ [s.l.] : [s.n.]. 
Dostupné online. .mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} 
HLM v Jardin Frémin, Survilliers. 
Vo Francúzsku, 72% HLM (95% od roku 2000) sú domy alebo malé stavby z 20 bytmi.[1] 
HLM (vyslovuje sa [aʃ ɛl ɛm]) je skratka z Habitation à Loyer Modéré (Slovensky: Moderné nájomné bývanie), formou súkromného alebo verejného bývania vo Francúzsku, Alžírsku, Senegale a Quebecu. 
HLM predstavuje 16% zo všetkých bytov vo Francúzsku.[1] To zahŕňa približne štyri milióny bytov, a odhadom asi 10 miliónov ľudí.[1] Životný štandard bytových projektov HLM je často najnižší v krajine. 
HLM by sa nemalo zamieňať s verejným bývanie vo Francúzsku; mnoho HLM organizácií sú plne súkromné, aj keď mnohé z nich sú tiež verejné. 
72% HLM projektov bolo postavených pred rokom 2001. A 95% projektov postavený v rokoch 2001 až 2011 sú malé budovy alebo jednotlivé domy. 
Priemerná veľkosť budov je 20 bytov.[1] Výstavba HLM je prevažne financovaná z prostriedkov získaných cez Livret A, tento typ sporiaceho účtu riadi Caisse des dépôts et consignations.[2] V roku 2011, Francúzi uložili 280 miliárd eur na tento typ sporiaceho účtu.[3] 
Svoje prvé sólové piesne ako Wildstylez vydal v roku 2007 vo vydavateľstve Scantraxx Reloaded, ktoré patrí pod Scantraxx. V roku 2010 spolu s Noisecontrollers založil vydavateľstvo Digital:Age, ktoré sa neskôr rozpadlo. V roku 2013 založil svoje vlastné vydavateľstvo Lose Control Music, patriace pod Be Yourself Music. 
Poňatie Kalifornského megalopolisu (SanSan) 
SanSan Megaregión Los Angeles San Francisco San Diego Krajiny Spojené štáty Mexiko Štáty Kalifornia Nevada Baja California Populácia 41,888,491 
Futuristi Herman Kahn a Anthony Wiener vytvorili názov SanSan ako narážku na mestá San Diego a San Francisco (ako aj BosWash a Chipitts) v The Year 2000[2][3] pre tento megalopolis pozdĺž pobrežia. 
Dôraz na pobrežie v tomto prípade ale nespĺňa jeho nasledovný rastový vzorec rozširujúc sa do oblasti Metropolitného Sacramenta a Inland Empire. 
Organizácia America 2050,[4] sponzorovaná Rockefellerovou a Fordovou nadáciou popisuje 11 megaregiónov v Spojených štátoch a Kanade. [5] To zahŕňa aj Severnú a Južnú Kaliforniu, v ktorej Južnú Kaliforniu tvorí oblasť Veľkého Los Angeles, San Diego – Tijuana, oblasť Inland Empire a Las Vegas Valley.[6] 
Poradie Urban agglomeration GMP Core citie(s) State(s) Census 2010 Census 2000 Growth 2000s 1 Los Angeles Metro $604.8 billion[13] Los Angeles CA 12,828,837 12,365,627 +3.75% 2 San Francisco Bay Area $487 billion[14] San Francisco Oakland San Jose CA 7,468,390 6,783,760 +10.09% 3 Inland Empire $133.3 billion San Bernardino Riverside CA 4,954,684 3,254,821 +52.23% 4 San Diego–Tijuana $136.3 billion[15] San Diego Tijuana CA–BC 4,947,694 4,129,433 +19.82% 5 Greater Sacramento $118.8 billion Sacramento CA–NV 2,461,780 2,069,298 +18.97% 6 Metro Las Vegas $103.3 billion Las Vegas Henderson NV 1,995,215 1,563,282 +27.63% 7 Metropolitan Fresno — Fresno CA 1,081,315 922,516 +17.21% 8 Metro Reno — Reno Sparks NV 477,397 377,386 +26.50% 9 Carson City — Carson City NV 55,274 52,457 +5.37% — — Total CA–NV–BC 36,364,071 32,271,777 +12.68% 
Severná Kalifornia 
Pobrežná a vnútrozemská Kalifornia 
Populácia 
Južná Kalifornia 
Zloženie oblasti 
Megalopolis Kalifornie sa skladá celkovo z 56 okresov a obcí, z toho 46 v Kalifornii, 6 v Nevade a 4 v Baja California. 
26 je súčasťou kombinovaných štatistických oblastí v Kalifornii a 5 je súčasťou metropolitných oblastí v Nevade, zatiaľ čo zvyšných 6 patrí do medzinárodnej metropolitnej oblasti. 
Jan 1968. ↑ http://www.america2050.org/about.html ↑ http://www.america2050.org/megaregions.html ↑ . 
Dostupné online. ↑ "Archived copy". 
December 3, 2007. ↑ "North American Port Container Traffic - 2006" Archived 2008-12-19 at the Wayback Machine. - Port Industry Statistics - American Association of Port Authorities (AAPA) - Updated May 14, 2007 - (Adobe Acrobat *.PDF document) ↑ . 
Dostupné online. ↑ Abate, Tom (September 8, 2009). 
Odborná práca Beyond Megalopolis, vytvorená inštitútom Virginia Tech, definuje dve megaregióny, ktoré siahajú z Kalifornie až do Nevady, nazvanej NorCal. To zahŕňa metropolitnú oblasť Reno v Nevade, a Južnú Kaliforniu pokrývajúc oblasť Veľkého Los Angeles, San Diego a metropolitnú oblasť Las Vegas. 
Žiadne z vytvorených termínov pre megalopolis v Kalifornii nedosiahli významné využitie, keďže verejnosť nepotrebovala rozlišovať medzi Kalifornským megalopolisom od Kalifornie ako takej alebo jej určité čiastkové metropolitné oblasti ako napríklad San Francisco Bay Area ("Bay Area") alebo Veľké Los Angeles ("L.A."). 
Megaregión Severnej Kalifornie 
Ekonómia Kalifornie dokopy, je najväčšou spomedzi všetkých štátov Spojených štátov amerických a je štvrtou najväčšou v rámci celého sveta.[10] Tento megaregión je domovom pre oblasť Silicon Valley, v ktorých sa nachádzajú spoločnosti ako: Cisco Systems, AppleInc., Oracle, EBay, Yahoo!, Facebook, YouTube, Google a Hewlett Packard. Taktiež sa tu nachádza the San Francisco Financial District (domov pre vedenie viacerých finančných a biznis firiem ako napríklad VISA, Wells Fargo, Union Bank of California a je najväčším finančným okrskom mimo mesta New York). V oblasti je aj známa vinárska oblasť Wine Country a väčšina územia Veľkého kalifornského údolia, ktoré je jedno zo svetových, najviac produktívnych poľnohospodárskych oblastí, produkujúc 8% z celkovej národnej úrody. 
Svoje pobočky hlavných vládnych úradov tu taktiež majú Žalobný súd Spojených štátov pre Deviaty Obvod, Federálny rezervný systém San Francisca, mincovňa Spojených štátov, ako aj Kapitol štátu Kalifornia a Kalifornský najvyšší súd. 
Oblasť zálivu má najväčšiu koncentráciu sídliacich multimilionárov spomedzi metropolitných oblasti v Kalifornii a najväčšiu koncentráciu miliardárov v rámci všetkých metropolitných oblasti v celých Spojených štátoch, takmer viac než ďalšie tri oblasti dokopy.[11] 
Megaregión Južnej Kalifornie 
Redaktor:Sbaranek1/SanSan 
Megaregión Južnej Kalifornie je tiež veľmi dôležitým ekonomickým centrom v Spojených štátoch. Zahŕňa v sebe prístavy v Los Angeles, Long Beach (prvý a druhý najvyťaženejší kontajnerový prístav v USA) a prístav v San Diegu.[12] Nachádza sa tu globálne centrum zábavného priemyslu, kde vedie svet vo filmovom, televíznom a hudobnom priemysle so sídlom v Hollywoode so štúdiami ako The Walt Disney Company, ABC, Sony Pictures, Warner Bros., Universal Studios, MGM, Paramount Pictures, a 20th Century Fox. 
Spoločnosti ako Fox Sports Net, Guess, In-n-Out Burger, ARCO, Farmers a iné logistické finančné a bankovné spoločnosti tu majú svoje sídla. 
Južna Kalifornia je taktiež dlhší čas vedúcim regiónom v oblasti letectva a kozmického inžinierstva, a je jedným z piatich regiónov v Spojených štátoch s najvyšším podielom high- tech priemyslu. 
Južná Kalifornia je tiež jedným z najväčších svetových centier priemyslu turizmu vďaka ich známym plážam, zábavnými štvrťami ako je L.A. Live a Sunset Boulevard, a zábavné parky zahŕňajúc Disneyland, Knott's Berry Farm a Universal Studios Hollywood. 
San Diego je dôležitým prístavným mestom, priemyselným, komerčným a lodiarenským centrom. 
Má prosperujúci priemysel turizmu, veľa výskumných ústavov, obrovský biomedicínsky/biotechnologický priemysel a pokrýva jednu z najväčších koncentrácií amerických vojenských základní spomedzi väčších amerických miest. 
Las Vegas je najväčším mestom v Nevade, druhé najväčšie gamblingové/hráčske centrum po Macau, a jedno z najrýchlejšie rastúcich miest a metropolitných oblasti v Spojených štátoch. 
Obrovská, relatívne riedko zaľudnená oblasť Centrálnej Kalifornie oslabuje jej návrh, že Kalifornia tvorí jeden megalopolis. Severný a južný región postupne narastajú naproti sebe. 
Ale väčšina tejto nedávnej urbanizácie sa neodohráva v okolí drahého a prehusteného samotného pobrežia – alebo aj popri nejako vyvinutej prvej úrovne vnútorných pobrežných údolí – ale nastalo ďalej vo vnútrozemí popri severojužnej osi cez strednú oblasť štátu vo Veľkom Kalifornskom údolí, Antellope Valley, Inland Empire a San Joaquin Valley. Ide o pomerne dostupnejšie oblasti, ktoré sa stávajú veľmi rýchlo viac a viac suburbanizované, pretože sú v dochádzajúcej vzdialenosti( aj keď ide o často dlhú vzdialenosť) do miesta práce, či školy v najväčších pobrežných miest štátu. [8] 
Mapa hustoty zaľudnenia Kalifornie 
V roku 2010 podpísali zmluvu s vydavateľstvom Scantraxx a nasledujúce dva roky tam vydávali svoje piesne. V tomto období vystupovali aj na troch veľkých holandských hardstylových festivaloch Defqon.1, Intents Festival a Q-Base. V roku 2012 opustili Scantraxx a začali vydávať cez vydavateľstvo Toff Music. 
Tu vydali ďalšie dva albumy, Clarity v roku 2016 a Elysian v roku 2018. Wasted Penguinz Wasted Penguinz, 2013 press picture. Background information Origin Helsingborg, Sweden Genres Hardstyle Years active 2008–present Labels Bazz Implant Records (2009) Scantraxx (2010–2012) Toff Music (2013-2014) Dirty Workz (2014–present) Website www.wastedpenguinz.com 
Tvorba 
Preložená Tvorba 
Kim Tong-ni (skutočné meno: Kim Sijong [4] ) sa narodil 24. novembra 1913 v Gyeongju, v Gyeongsangbuk-do, Kórea . 
Kim navštevoval strednú školu v Gyeseongu v Daegu, predtým ako prešiel na strednú školu Kyungshin v Soule. 
Potom, čo ho rodinné okolnosti prinútili skončiť, oddal sa četbe namiesto klasicjej výúčby. 
Čítal obrovské množstvo kníh, vrátane filozofie, svetovej literatúry a východnej klasiky. 
V skutočnosti, Kimou najstarší brat Kim Beom-bu, ktorý bol učenec čínskej klasiky a filozof, mal veľký vplyv na jeho rozsiahle čítanie a jeho vyhliadky stať sa spisovateľom kórejskej literatúry. [4] 
Kim bol od detstva tak chudobný , že hlad bol takmer súčasťou jeho života. 
Raz napísal, že niekedy, ak v miske zostal nejaký likér po tom, čo z nej otec pil, prehltol aj ten zvyšný alkohol, aby si uľavil od hladu. [5] V roku 1928 odišiel zo školy, aby sa venoval písaniu. [3] Svoju literárnu kariéru začal vydávaním básní v rôznych novinách vo veku 16 rokov. V kórejskom literárnom svete si spravil meno svojimi krátkymi poviedkami. 
Za tie roky získal množstvo literárnych ocenení. 
Kim Dongri debutoval ako básnik v roku 1934 s vydaním básne "Biela Volavka" ( Baengno ) v Chosun Ilbo a další rok sa ukázal ako spisovateľ beletrie, keď jeho príbeh "Hwarangiský potok" ( Hwarangui huye ) bol publikovaný v JoongAng Ilbo . [3] 
Bol tiež aktívny aj v mnohých organizáciách, ako je Asociácia mladých kórejských spisovateľov ( Hanguk cheongnyeon munhakga hyeophoe ), Kórejská akadémia umení ( Daehanminguk yesurwon ) a Združenie kórejských spisovateľov ( Hanguk munin hyeophoe ). [3] 
Kim bol ženatý so spisovateľkou Son So-hui (1917-1987). [6] Kim zomrel 17. júna 1995. 
Kimova tvorba sa zaoberá tradičnými a pôvodnými kórejskými témami z pohľadu 20. storočia. 
Kim Dongri ako pravicový spisovateľ a obhájca „čistej literatúry“ vytvoril sériu kritických esejí, ktoré sú proti ideologickej literatúre, vrátane "Pravý význam čistej literatúry" ( Sunsu munhagui jinui, 1946) a "Teória národnej literatúry" ( Minjok munhangnon, 1948). [3] 
Literárny svet Kim Dong-ni, charakterizovaný zmesou tradičného mysticizmu a humanistického realizmu, skúmal myšlienku osudu a miesta človeka vo vesmíre prostredníctvom duchovného sveta kórejskej tradície, zrážajúcej sa so zahraničnou kultúrou. 
Jeho rané diela ako "Portrét šamana" ( Munyeodo, 1936), "Prekliatie poštového kona" ( Yeongma ) a "Legendsa žltej zeme" ( Hwangtogi ) pramenia z prvkov tradičních mýtou, aby preskúmali vzťahy medzi šamanizmom a konfucionismom, kresťanstvom a budhizmom, fatalizmom a naturalizmom. 
"Prekliatie poštového kona" vyobrazuje mužove povstanie proti a konečné prijatie jeho osudu ako tuláka; „Portrét Šamana“, ktorý bol neskôr rozšírený na kompletný román s názvom Eulhwa, vyobrazuje konflikt medzi šamanskou matkou a kresťanským synom. 
V samovražde matky rozprávanie predpovedá úpadok šamanizmu a prevahu novo prineseného kresťanstva. 
Po Kórejskej vojne rozšíril Kim Tong-ni svoje tematické otázky o politické konflikty a výsledné utrpenie ľudí počas kórejskej vojny. " 
Hungnam evakuácia " (Hungnam cheolsu), založená na skutočnej udalosti ústupe síl OSN od mesta Heungnam počas vojny, sa ponorí do konfliktu medzi demokraciou a komunizmom. 
"Tanec existencie" ( Siljonmu ) rozpráva milostný príbeh medzi severokórejským mužom a juhokórejskou ženou, ktorá prichádza k nečakanému koncu, keď sa znovu objaví mužova žena zo Severnej Kórey. 
Zdá sa, že v týchto príbehoch je autorov pokus zovšeobecniť prvky kórejskej tradície a duchovnej identity ich premenu do súčasnej reality. 
"Šafanou kríž" ( Sabanui sipjaga, 1957), fiktívny popis muža ukrižovaného vedľa Ježiša, kombinuje predmet politického sporu s fatalistickým postojom a kritikou západnej kultúry. 
V kontraste nadprirodzeného sveta a zbavovaného Boha prezentovaného v "Šafánovom kríži“, "Socha Buddhy v životnej veľkosti“ ( Deungsinbul ) naznačuje obraz Boha, ktorý zahŕňa ľudské utrpenie. 
Niektoré z Kimových poviedok boli preložené do angličtiny a vzdané v zbierke Loess Valley . 
Poviedka "Údolie Loess" by mohla byt interpretovaná ako podobenstvo o ochromujúcom vplyve Číny na Kóreu, v ktorom čínsky generál "zavraždí" miestnu horu, aby sa ubezpečil, že žiadny miestny Herkules nemôže nikdy ohroziť Čínu, ale zdá sa, že je to hlavne o dvoch silných, tak trochu bigamních opilých kórejských hlupákoch. 
Plné nasilia, je to zaujímaví príbeh, ale nie taký, ktorý zanechá veľký vplyv. 
V "Table šamanskej čarodejnice" je šamanka, ktorý žije so svojou nepočujúcou a nemou dcérou. 
Dcéra je znovu spojená so svojím synom, ktorý je teraz kresťanom, a bojujú za náboženskú nadvládu s tragickými výsledkami. 
Rovnako ako v "Sprašovom údolí", je to dlhotrvajuca trauma a násilie. 
Tak tiež ako vo väčšine Kimovej tvorby, to končí vojnou. 
"Skala" a "Dvaja záložníci" sú krátke povirdky, prvá ďalšia tragický rodinní príbeh (opäť vracajúci sa k pokusom o vraždu) a druhá o tom, ako narastajú rodinné pocity (vrátane lásky a hnevu, ale aspoň násilie sa udržiava na minime až na prepadávanie) medzi dvomi záložníkmi, oboma prepustenými z armády. 
Ďalšie dve, posledné príbehy ktoré Kim napísal, "Strčí plač" a Deungshi-bul, boli neskôr vydané KLTI a Jimoondangom. [7]. 
The Shaman Sorceress - angličtina LHWA the Shaman - angličtina ULHWA, la exorcista - španielčina Ulhwa, die schamanin - nemčina 火 火 - čínština La Chamane - francúzština 
The Cross of Shaphan - angličtina La Croix de Schaphan - francúzština 
Potomok z Hwarangu v A Ready-made Life: Early Masters of Modern Korean Fiction Greedy Youth v Collected Short Stories from Korea 
Kim Tong-ni ( Autorom preferovaný pseudonym podľa LTI Kórea[2]) bol kórejský spisovateľ.[3] 
Tvorba v kórejčine (čiastočné) 
Ocenenia 
Retrieved 26 May 2018..mw-parser-output cite.citation{font-style:inherit}.mw-parser-output q{quotes:"\"""\"""'""'"}.mw-parser-output code.cs1-code{color:inherit;background:inherit;border:inherit;padding:inherit}.mw-parser-output .cs1-lock-free a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/65/Lock-green.svg/9px-Lock-green.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-limited a,.mw-parser-output .cs1-lock-registration a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d6/Lock-gray-alt-2.svg/9px-Lock-gray-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-lock-subscription a{background:url("//upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/aa/Lock-red-alt-2.svg/9px-Lock-red-alt-2.svg.png")no-repeat;background-position:right .1em center}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration{color:#555}.mw-parser-output .cs1-subscription span,.mw-parser-output .cs1-registration span{border-bottom:1px dotted;cursor:help}.mw-parser-output .cs1-hidden-error{display:none;font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-visible-error{font-size:100%}.mw-parser-output .cs1-subscription,.mw-parser-output .cs1-registration,.mw-parser-output .cs1-format{font-size:95%}.mw-parser-output .cs1-kern-left,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-left{padding-left:0.2em}.mw-parser-output .cs1-kern-right,.mw-parser-output .cs1-kern-wl-right{padding-right:0.2em} ↑ . 
Dostupné online. ↑ "김동 " in the Korean Author’s Database at LTI Korea: http://klti.or.kr/ke_04_03_011.do# Archived 21 September 2013 at the Wayback Machine. ↑ Great Novelist Kim Dong-ni Represents Korean Modern Literature, 2013.09.10, KBS World ↑ Great Novelist Kim Dong-ni Represents Korean Modern Literature, 2013.09.10, KBS World ↑ Dong-Ni Mok-Wol Literary Museum, KiWoong Jang, 2009_11_18일. http://www.worldyannews.com/news/quickViewArticleView.html?idxno=913 ↑ "김동 " in the Korean Author’s Database at LTI Korea: http://klti.or.kr/ke_04_03_011.do# Archived 21 September 2013 at the Wayback Machine. ↑ "김동 " in the Korean Author’s Database at LTI Korea: http://klti.or.kr/ke_04_03_011.do# Archived 21 September 2013 at the Wayback Machine. ↑ "김동 " in the Korean Author’s Database at LTI Korea: http://klti.or.kr/ke_04_03_011.do# Archived 21 September 2013 at the Wayback Machine. ↑ Naver people search| accessed 1/19/2014 http://people.search.naver.com/search.naver?where=nexearch&sm=tab_ppn&query=%EA%B9%80%EB%8F%99%EB%A6%AC&os=102353&ie=utf8&key=PeopleService ↑ "김동 " in the Korean Author’s Database at LTI Korea: http://klti.or.kr/ke_04_03_011.do# Archived 21 September 2013 at the Wayback Machine. ↑ LOESS VALLEY And Other Korean Short Stories, Reviewed at KTLIT: http://www.ktlit.com/korean-literature/loess-valley-and-other-korean-short-stories 
Chimamanda Ngozi Adichie (narodená 15. septembra 1977) je nigérijská spisovateľka.[1] Napísala romány Fialový ibištek (2003), Pol Žltého Slnka (2006), a Americanah (2013), zbierku krátkych príbehov Vec Okolo Krku (2009), a esej Všetci By Sme mali Byť Feministi (2014). 
V roku 2008 Adichie získala MacArthur Genius Grant. 
The Times Literary Supplement ju opísal ako „najvýznamnejšiu“ zo „sprievodu oceňovaných mladých anglofónnych spisovateľov, ktorí priťahujú novú generáciu čitateľov k africkej literatúre.[1] Jej najnovšia kniha, Vážený Ijeawele, alebo Feministický Manifest v Pätnástich Návrhoch, bola zverejnená v marci roku 2017.[2] 
Alojz Rigele (8. februára 1879 – 14. februára 1940) bol slovenský sochár a maliar.[1] Väčšinu svojho života pôsobil v Bratislave, kde možno dodnes vidieť množstvo z jeho sochárskych diel. 
Rigele je považovaný za popredného sochára na Slovensku v období pred Prvou svetovou vojnou. V sochárskej tvorbe sa špecializoval najmä na portrét. 
Spolu s Róbertom Kühmayerom, Jozefom Arpádom Murmannom a Alojzom Stróblom bol Alojz Rigele súčasťou skupiny slávnych umelcov, ktorá výraznou mierou ovplyvňovala umenie a architektúru Bratislavy.[1] Generácie sochárov narodené koncom 19. storočia často vyobrazovala historické a sociálne témy.[2] Rigele bol aktívnym členom zoskupenia Pressburger Kunstverein[3] a Bratislavského Okrášlovacieho Spolku. 
Jeho socha Alchymista z dvadsiatych rokov sa pokladá za jeden z jeho najlepších sochárskych výtvorov. 
Obrázok Meno / Preklad Rok Umiestnenie / Súradnice Poznámky Kristus Spasiteľ 1904 Lekáreň Salvator budova, Panská ulica č. 35, Staré Mesto Vyrobené z kameňa. 
Dievča tak srnkou (Diana) 1942 horná časť Hviezdoslavovho námestia, Staré Mesto Alojz Rigele je spoluautorom pieskovcové súsošie, ktoré je súčasťou fontány spolu s Robert Kühmayer. 
Gundelova plaketa Epitaf Petra Pázmányho (1907) 
Dejiny Bratislavy Zoznam fontán v Bratislave 
Referencie 
Literatúra 
Život 
Alojz Rigele - galéria diel (webumenia.sk) 
Alojz Rigele narodil sa v roku 1879 v Prešporku (dnes Bratislava). 
Jeho raného vzdelávanie absolvoval v bratislavskom ateliéri úžitkového sochára Adolfa Messmera. 
Svoje vlastné práce začal vystavovať v Bratislave od roku 1899. 
Študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni (1901 - 1908)[1] pod vedením Jána Bitterlicha a Edmund von Hellmera. 
V roku 1907 bol vyhlásený za víťaza autorského epitafu Petra Pázmányho a dostal ponuku 2-ročného študijné štipendia v Ríme (1908 - 1910. 
V roku 1911 sa Rigele natrvalo usadil v rodnej Bratislave. 
Ako plodný autor bral množstvo objednávok rôzneho rozsahu, čo malo za následok aj rôznu kvalitu jeho produkcie. 
Väčšinu svojich diel vytvoril v rokoch 1897 až 1938. 
Vytrvalo odmietal množstvo ponúk pracovať ako profesor na univerzitách v Prahe a Budapešti. 
Napriek vysokej kvalite niektorých sôch, ktoré vytvoril, nepodarilo sa mu na svojej práci zbohatnúť a preto si nemal súkromný profesionálny ateliér. 
Alojz Rigele zomrel v chudobe v Bratislave v roku 1940. 
Ateliér 
Jeho hlavným pracoviskom bol okrem izby v nájomnom byte v Lafranconiho paláci na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra „ateliér“ na Štefánikovej ulici (vtedy číslo 27a). 
V skutočnosti je to drevený prístrešok s jednou presklenou stenou vo dvore medzi troma obytnými objektmi, ktoré si v deväťdesiatych rokoch 19. storočia postavil stavebný podnikateľ Karl Mahr. 
Pozdĺž cesty do vinohradov, ktorá bola od 40. rokov 19. storočia cestou k hlavnej železničnej stanici a tým aj spojnicou mesta s Viedňou a Pešťou vznikala ulica reprezentačných palácov a víl, ktorá niesla meno nešťastnej korunnej princeznej Štefánie. 
Karl Mahr tam pomerne lacno získal pozemok, ktorý slúžil ako stavebný dvor počas výstavby neďalekých domov (aj na Palisádach a v Novom Svete). 
Dvor bol súčasne sídlom známej kamenárskej firmy MAHR, ktorej majiteľkou bola nevydatá sestra Karla Mahra. 
Mahrovci počas prvej svetovej vojny vložili svoje peniaze do vojnových úpisov. Verili, že Rakúsko-Uhorsko vo vojne vyhrá. Po prehre prišli všetci, ktorí ju finančne podporili o svoje úspory. 
Mahrovci museli domy predať a žili v nich ďalej ako nájomníci. Nájomné platil aj Rigele. Ešte dlho po jeho smrti (+ 1940) a po znárodnení ležali na dvore torzá jeho nedokončených diel a vzácny kamenný materiál pripravený na umelecké spracovanie, medzi iným aj blok carrarského mramoru z rozbitého Fadruszovho súsošia Márie Terézie, ktoré stálo od roku 1897 do dvadsiatych rokov na mieste terajšieho pomníku štúrovcov na dnešnom Námestí Ľ. 
Ateliér, ktorý Alojz Rigele používal, ešte stále stojí. Ateliér bol Mestským ústavom ochrany pamiatok zaradený (2007) do evidenčného listu pamätihodností Bratislavy pod názvom Ateliér firmy Mahr a Alojza Rigeleho (kategória 1A). 
Dielo 
Argument z neznalosti (z latinčiny: argumentum ad ignorantiam), tiež známy ako odvolanie sa na neznalosť (v ktorých neznalosť predstavuje "nedostatok dôkazov potvrdzujúcich opak") je logický klam. 
Deklaruje, že tvrdenie je pravdivé, pretože ešte nebolo dokázané, že nie je alebo že tvrdenie je nepravdivé, pretože ešte nebolo dokázané, že je. 
Reprezentuje tak typ falošnej dilemy v tom, že vylučuje možnosť, že sa môže jednať o nedostatočné vyšetrovanie s cieľom dokázať, že tvrdenie je buď pravdivé alebo nepravdivé.[1] Tiež nepripúšťa možnosť, že odpoveď je nepoznateľná, poznateľná až v budúcnosti, alebo ani úplne pravdivá, ani úplne nepravdivá.[2] V diskusiách sa apel na neznalosť niekedy používa v snahe presunúť dôkazné bremeno. 
Vo výskume sú experimenty s nízkou silou náchylné k falošnej negativite (účinok by bol pozorovateľný, keby bola väčšia vzorka alebo lepší dizajn experimentu) a falošnej pozitivite (účinok je pozorovateľný, avšak jednalo sa o náhodu, alebo javy korelujú, no neexistuje žiadny vzťah príčina-následok). 
Termín pravdepodobne prvý krát použil filozof John Locke koncom 17. storočia.[3][4] 
Retrieved 12 March 2015. ↑ . Dostupné online. ↑ "Don't Toss the Floss!". 
Retrieved December 24, 2018. ↑ "Flossing for the management of periodontal diseases and dental caries in adults. - PubMed - NCBI". 
Približná cesta hlavného hrdinu 
Ako som rozpútal Druhú svetovú vojnu (V Polštine Jak rozpętałem drugą wojnę światową) je poľský hraný film z roku 1969, založený na románe Kazimierza Sławińskeho "Przygody kanoniera Dolasa" (Dobrodružstvá Dolasa delostrelca). 
Bol natočený v Soči, Baku, Poświętnom, Lodži a iných miestach. 
Film má tri časti: 
Część I: Ucieczka ( časť I: Útek ) Część II: Za bronią ( časť II: Nasledujúc ) Część III: Wśród swoich ( časť III: Medzi svojimi ) 
Pôvodne bol film čiernobiely, v roku 2000 bola digitálne kolorizovaná firmou Dynacs Digital Studios. [ citácia potrebná ] 
Hlavná postava filmu je poľský vojak Franek Dolas, ktorý je v dôsledku komických náhod presvedčený, že spustil druhú svetovú vojnu. 
Pri svojich pokusoch napraviť čo spôsobil sa neustále dostáva do problémov. 
Ocitá sa na rôznych vojnových frontoch (V Juhoslávii, Stredozemnom mori, na Blízkom východe, v Taliansku). Nakoniec sa však vráti do Poľska. 
Vonkajšie odkazy 
</img> Motorové vozidlá vyrobené podľa krajín v roku 2013. 
Automobilový priemysel 
Table XIV-1 - University of Michigan, 1996 ISBN 0-472-08370-8 1 2 3 UNIVERSIDAD AUTONOMA METROPOLITANA UNIDAD El sector automotriz Mexicano ante el tratado de libre comercio de america del norte, 1994[nefunkčný odkaz] 1 2 Production automobile mondiale par continent et pour les principaux pays constructeurs,1898 2011.xls Production automobile mondiale par continent et pour les principaux pays constructeurs,1898-2011 (Tableau mde, contint, grds pays) Archived 2008-04-05 at the Wayback Machine. ↑ 15,168,000 according to other sources ↑ 1977 according to other sources ↑ "Development History Of Japanese Automobile Industry". carfromjapan.com. 
Toto je zoznam krajín podľa výroby motorových vozidiel podľa Medzinárodnej organizácii automobilov (OICA) a ďalších údajov z roku 2016 a skôr. 
# Štát Vyr. na 1000 obyv. Počet obyv. 1 Slovensko 183,93 5 445 087 2 Česká republika 133,61 10 627 794 3 Slovenia 91,71 2 070 050 4 South Korea 79,69 51 635 256 5 Japan 76,68 126 420 000 6 Germany 68,11 82 887 000 7 Spain 60,95 46 733 038 8 Canada 58,92 37 332 100 9 United States 34,06 328 502 000 10 France 33,05 67 392 000 11 Mexico 32,14 126 577 691 12 Thailand 28,75 69 183 173 13 United Kingdom 26,49 66 040 229 14 Turkey 20,98 80 810 525 15 China 20,81 1 394 170 000 16 Italy 18,91 60 395 921 17 Iran 18,46 82 111 600 18 Poland 17,95 38 433 600 19 Portugal 17,06 10 291 027 20 Finland 16,59 5 522 015 World 12,87 7 560 396 866 21 Brazil 12,85 210 098 000 22 Taiwan 12,36 23 584 865 23 Serbia 11,41 7 001 444 24 Morocco 10,78 34 899 900 25 Argentina 10,61 44 494 502 26 Russia 10,56 146 877 088 27 South Africa 10,22 57 725 600 28 Indonesia 4,59 265 015 300 29 Uzbekistan 4,29 32 653 900 30 Australia 3,91 25 217 300 31 India 3,56 1 342 010 000 32 Belgium 3,31 11 449 656 33 Vietnam 2,49 95 001 537 34 Romania 1,84 19 523 621 35 Colombia 1,52 49 464 683 36 Algeria 1,42 42 545 964 37 Belarus 1,42 9 477 100 38 Malaysia 1,41 32 606 800 39 Austria 1,13 8 857 960 40 Philippines 1,09 107 039 000 41 Kazakhstan 1,04 18 356 900 42 Netherlands 0,91 17 290 900 43 Hungary 0,52 9 771 000 44 Ukraine 0,23 42 198 483 45 Pakistan 0,11 203 302 000 46 Venezuela 0,06 31 828 110 47 Egypt 0,04 98 170 900 48 Sweden 0,02 10 215 250 49 Tunisia 0,02 11 434 994 
Efektívny potenciál (alebo aj účinný potenciál) kombinuje viaceré účinky do jedného potenciálu. 
Vo svojej základnej podobe je súčtom odstredivej potenciálnej energie s gravitačnou potenciálnou energiou dynamického systému . Môže sa použiť na určenie orbity planét. 
L je moment hybnosti r je vzdialenosť medzi týmito dvomi hmotnosťami μ je redukovaná hmotnosť dvoch telies (približne rovnaká ako hmotnosť obežného telesa, ak je jedna hmotnosť omnoho väčšia než druhá); a U (r) je všeobecná forma potenciálu . 
Chang'e 5 ( čínsky 嫦娥五号; pinyin: Cháng'é wǔhào) je robotická čínska lunárna prieskumná misia pozostávajúca z pristávacej sondy a návratovej sondy so vzorkami. 
V súčasnej dobe je vo vývoji s plánovaným štartom v decembri 2019, po tom, čo štart bol odložený kvôli zlyhaniu rakety Long March 5 v roku 2017. [1] Chang'e 5 bude prvou čínskou návratovou misiou, ktorej cieľom je návrat na Zem aspoň s 2 kilogramy vzoriek lunárnej pôdy a horniny. [2] Rovnako ako jeho predchodcovia, sonda je pomenovaná po čínskej bohyni Mesiace, Chang'e . 
Predchádzajúca mesačná misia s odberom vzoriek a ich návratom na Zem bola Luna 24 v roku 1976. 
Šartovať má na rakete Long March 5 z Wenchang Satellite Launch Center naHainan Island. Pristátie v severozápadnej oblasti Mesiaca, oblasť odberu vzoriek je Mons Rümker v Oceanus Procellarum . [2] [3] 
Misia sa skladá zo štyroch modulov: lander zhromaždí asi 2 kg vzoriek z hĺbky 2 m pod povrchom [1] a umiestní ich do vzostupnej sondy, ktoré odletí na lunárnu obežnú dráhu, kde vykoná automatické stretnutie a dokovanie s orbiterom, ktorý by preniesol vzorky do návratovej kapsuli pre dopravu na Zem. [2] [3] 
Chandrayaan-2 ( Sanskrit výslovnosť ) je druhá lunárna prieskumná misia v Indii po Chandrayaan-1 . [1] Vyvinutá indickou organizáciou pre výskum vesmíru (ISRO), plánuje sa, že misia bude spustená na Mesiac Geosynchronous Satellite Launch Vehicle Mark III (GSLV Mk III). [2] Obsahuje lunárny orbiter , lander a rover , všetky vyvinuté Indiou . 
Orbiter a pristávací modul s roverom vo vnútri povrchového výložníka 
Misia sa plánuje pre nosič Geosynchronous Satellite Launch Vehicle Mark III (GSLV Mk III) s približnou hmotnosťou 3877 kg z vesmírneho strediska Satish Dhawan na ostrove Sriharikota. [3] Od februára 2018, misia má pridelené náklady vo výške približne 125 miliónov USD. [4] 
Chandrayaan-2 má naplánovaný štart apríl 2019 a pokúsi sa o mäkké pristátie pozemnej sondy a vozítka, rovera medzi dvoma kráterami Manzinus C a Simpelius N na zemepisnej šírke asi 70 ° južne. 
Ak bude úspešná, Chandrayaan-2 bude druhou misiou na pristátie rovera v blízkosti lunárneho južného pólu . [2] [3] 
Náčrtok rovera 
Hmotnosť roveru bude asi 27 kg, napájanie zo solárnej energii. Rover sa bude pohybovať na Mesačnom povrchu na šiestich kolesách , vykoná chemickú analýzu na mieste a pošle dáta na orbitu, z ktorej sa prenesú na pozemnú stanicu. [3] [4] 
Podľa misie ISRO táto misia použije a otestuje rôzne nové technológie a uskutoční nové experimenty. [1] [2] [3] Kolesový rover sa bude pohybovať na povrchu Mesiaca a bude vykonávať chemické analýzy. 
Údaje budú odovzdávané na Zemi cez orbitový modul Chandrayaan-2, ktorý sa bude na rovnakom spustení opierať. [4] [5] 
História 
Odkazy 
Dizajn 
↑ "ISRO begins flight integration activity for Chandrayaan-2, as scientists tests lander and rover". 
Press Trust of India. 
25 October 2017. 
Retrieved 21 December 2017. ↑ Singh, Surendra (5 August 2018). 
"Chandrayaan-2 launch put off: India, Israel in lunar race for 4th position". 
The Times of India. 
Times News Network. 
Retrieved 15 August 2018. 
1 2 Táto referencia je definovaná v šablóne alebo inej generovanej časti textu a zatiaľ je možné editovať ju len v režime zdrojového kódu. ↑ Bagla, Pallava (4 August 2018). 
"India Slips in Lunar Race with Israel As Ambitious Mission Hits Delays". 
NDTV. 
Retrieved 15 August 2018. 
1 2 Táto referencia je definovaná v šablóne alebo inej generovanej časti textu a zatiaľ je možné editovať ju len v režime zdrojového kódu. ↑ Bagla, Pallava (31 January 2018). 
"India plans tricky and unprecedented landing near moon's south pole". 
Science. 
Retrieved 19 February 2018. 
1 2 Amitabh, S.; Srinivasan, T. P.; Suresh, K. (2018). 
Potential Landing Sites for Chandrayaan-2 Lander in Southern Hemisphere of Moon (PDF). 
49th Lunar and Planetary Science Conference. 
19-23 March 2018. 
The Woodlands, Texas. 
Bibcode:2018LPI....49.1975A. 
Archived from the original (PDF) on 22 August 2018. ↑ Mallikarjun, Y. (7 September 2007). 
"Chandrayaan-2 to be finalised in 6 months". 
The Hindu. 
Retrieved 22 October 2008. ↑ "Chandrayaan-II will try out new ideas, technologies". The Week. 
7 September 2010. 
Archived from the original on 14 July 2011. 
Retrieved 7 September 2010. ↑ "Landing spots for Chandrayaan-2 identified". 
DNA India. 
21 February 2014. 
Retrieved 23 February 2014. ↑ Subramanian, T. S. (4 January 2007). 
"ISRO plans Moon rover". The Hindu. Retrieved 22 October 2008. ↑ Rathinavel, T.; Singh, Jitendra (24 November 2016). 
"Question No. 1084: Deployment of Rover on Lunar Surface" (PDF). 
Rajya Sabha. ↑ Chand, Manish (12 November 2007). 
"India, Russia to expand n-cooperation, defer Kudankulam deal". 
Nerve. Archived from the original on 13 January 2014. 
Retrieved 12 January 2014. ↑ Sunderarajan, P. (19 September 2008). 
"Cabinet clears Chandrayaan-2". 
The Hindu. 
Retrieved 23 October 2008. ↑ "ISRO completes Chandrayaan-2 design". 
Domain-b.com. 
17 August 2009. 
Retrieved 20 August 2009. ↑ "India and Russia complete design of new lunar probe". 
Sputnik News. 
RIA Novosti. 
17 August 2009. Retrieved 20 August 2009. 
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 "Payloads for Chandrayaan-2 Mission Finalised" (Press release). 
Indian Space Research Organisation. 
30 August 2010. Retrieved 4 January 2010. 
1 2 3 4 Ramachandran, R. (22 January 2013). 
"Chandrayaan-2: India to go it alone". 
The Hindu. 1 2 3 Laxman, Srinivas (6 February 2012). 
"India's Chandrayaan-2 Moon Mission Likely Delayed After Russian Probe Failure". 
Asian Scientist. 
Retrieved 5 April 2012. 
1 2 "India's next moon mission depends on Russia: ISRO chief". 
NDTV. 
Indo-Asian News Service. 
9 September 2012. ↑ "Chandrayaan-2 would be a lone mission by India without Russian tie-up". 
Press Information Bureau, Government of India. 
14 August 2013. ↑ Clark, Stephen (15 August 2018). 
"Launch Schedule". 
Spaceflight Now. 
Archived from the original on 16 August 2018. ↑ "Chandrayaan-2 launch postponed to October: ISRO chief". 
The Economic Times. 
Press Trust of India. 
23 March 2018. Retrieved 16 August 2018. 
1 2 3 4 5 Táto referencia je definovaná v šablóne alebo inej generovanej časti textu a zatiaľ je možné editovať ju len v režime zdrojového kódu. 
1 2 Kumar, Chethan (12 August 2018). 
"Isro wants Chandrayaan-2 lander to orbit moon first". 
The Times of India. 
Times News Network. 
Retrieved 15 August 2018. ↑ Singh, Surendra (20 February 2018). "Chandrayaan-2 mission cheaper than Hollywood film Interstellar". 
The Times of India. 
Times News Network. 
Retrieved 3 March 2018. 
1 2 3 "Annual Report 2014-2015" (PDF). 
Indian Space Research Organisation. 
December 2014. p. 82. 
1 2 3 Táto referencia je definovaná v šablóne alebo inej generovanej časti textu a zatiaľ je možné editovať ju len v režime zdrojového kódu. 
1 2 3 Táto referencia je definovaná v šablóne alebo inej generovanej časti textu a zatiaľ je možné editovať ju len v režime zdrojového kódu. 
1 2 "Chandrayaan-2 to get closer to moon". 
The Economic Times. 
Times News Network. 
2 September 2010. 
Archived from the original on 12 August 2011. 
1 2 Táto referencia je definovaná v šablóne alebo inej generovanej časti textu a zatiaľ je možné editovať ju len v režime zdrojového kódu. 
11. októbra 2018 vydal Bad Bunny " Mia ", v spolupráci s Drakeom , ktorý mal v januári prvú upútavku . 
Pár vydal video v tandeme. [1] [2] Dosiahla číslo päť na Billboard Hot 100. [3] 
Umenie 
Bad Bunny je v prvom rade predstavitelom žánru Latino Trap . 
Ako je opísané v článku Rolling Stone , Bad Bunny spieva a rapuje s "rozhovorovým tónom", ktorý používa "nízky tón, husté a viskózne melódie a rapovú kadenciu." [1] V rozhovore s Billboardom , Bad Bunny uviedol, že jeho najväčšie hudobné inšpirácie, počas dospievania boli Héctor Lavoe , Vico C , Daddy Yankee a Marc Anthony . [2] 
Diskografia 
Skorší život a vzdelanie 
Benito Antonio Martínez Ocasio sa narodil 10. marca 1994 vo Vega Baja v Portoriku. Má dvoch bratov. 
[1] Martínez chcel byť spevákom od jeho piatich rokov. [2] Absolvoval kurzy audiovizuálnej komunikácie na University of Puerto Rico v Arecibo . [3] 
Kariéra 
2015-súčasnosť: Začiatky kariéry, prelom a spolupráce 
Počas práce v Econo ( supermarket v Puerto Rico) ako dokladač , Bad Bunny vydával hudbu ako nezávislý umelec . [1] [2] Bad Bunnyho pieseň "Diles", na SoundCloud , upútala pozornosť DJ Luiana, ktorý ho podpísal na svojom labeli "Hear this Music". 
DJ Luian, ktorý ho podpísal, dokázal spolupracovať s viacerými známymi latinskými umelcami. [3] Odvtedy získal viac ako desať záznamov v tabuľke US Hot Latin Songs . 
Jeho prelomový singel, "Soy Peor", ho zaradil medzi popredných predstavitelov v latinskoamerickom - trap žánri a dosiahol číslo 22 na horúcej latinskej piesne . [4] Lyrika a nálada skaldby "Soy Peor” súčasne vyjadrujú stratu a sexuálnu túžbu a boli opísané ako stelesňujúce "politicky životne dôležitý pocit tu a teraz". [5] 
[1] Spolupracoval v singli s Becky G " Mayors ", vydanom v júli 2017. [2] Začiatkom novembra 2017 hosťoval Bad Bunny v prvej show v španielskom jazyku Beats 1 , Trap Kingz . [3] V novembri 2017 sa takisto Bad Bunnyho skladba "Tu No Metes Cabra", vyšplhala na číslo 38 v tabuľke horúcich latinských piesní. 
V rovnakom čase pieseň " Sensualidad ", ktorá vyšla v spolupráci medzi Bad Bunnym, J Balvinom a Prince Roycom , vyvrcholila na čísle 8 v tabuľke Hot Latin Songs [5], zatiaľ čo remix " Te Boté " Ozuna a Nicky Jam dosiahli číslo jedna na tomto grafe. [6] V roku 2018 spolupracovala Cardi B s Bad Bunnym a J Balvinom na Billboard Hot 100 dosiahli číslo jedna skladbou “ I Like It ". [4] V Cardi B singli Bad Bunny rapuje v španielčine, Spanglishtine a angličtine. 
21. júla 2018 mal Bad Bunny päť minútové vystúpenie na festivale Tomorrowland v Belgicku ako súčasť súboru, ktorý predstavil DJ Alesso , ktorý ho pozval na vystúpenie. 
Spieval svoje texty zo skladby Cardi B "I Like It". [1] 
Retrieved June 28, 2018. ↑ Rivera, Nayeli (June 13, 2017). 
Graf rezov charakteristickej energie C3 pre lety k Marsu v roku 2005 (horizontálna os: dátumy odletu, vertikálna os: dátumy príletu) </br> Modré uzavreté krivky, rezy, predstavujú ekvipotenciály charakteristickej energie C3. </br> Rez v strede je optimálnym riešením s najnižším C3 . </br> Červené čiary predstavujú misie s rovnakou dobou letu. 
Graf rezov charakteristickej energie C3, skrátene graf rezov C3, anglicky porkchop plot, je graf, ktorý zobrazuje kontúry rovnakej charakteristickej energie C3 proti kombináciám dátumu štartu a dátumu príletu pre konkrétny medziplanetárny let. [1] 
Štartovacie okno Špecifická orbitálna energia Obežná dráha Charakteristická energia C3 
Externé odkazy 
Preskúmaním výsledkov grafu môžu letový inžinieri určiť, kedy existujú možnosti štartu (štartovacie okno), vhodné pre konkrétnu kozmickú raketu.[1] Kontúra rezu predstavuje konštantnú C3 a stred grafu optimálne minimum charakteristickej energie C3. 
Orbitálne prvky riešenia, kde sú fixné hodnoty dátum odletu, dátum príletu a dĺžka letu, prvýkrát matematicky vyriešil Johann Heinrich Lambert a rovnica je všeobecne známa ako Lambertov problém (alebo veta). [2] 
Použitie 
V programe Voyager inžinieri v JPL vykreslili približne 10 000 potenciálnych trajektórií pomocou grafu rezov C3, z ktorých vybrali približne 100, ktoré boli optimálne pre ciele misie.[1] 
Španielska chrípka (január 1918 - december 1920) bola nezvyčajne smrteľnou pandémiou chrípky, prvou z dvoch pandémií zahŕňajúcich vírus H1N1 chrípky.[1] Infikovala 500 miliónov ľudí na celom svete[2], vrátane ľudí na vzdialených pacifických ostrovoch a v Arktíde, čo viedlo k úmrtiu 50 až 100 miliónov (tri až päť percent svetovej populácie) [2], čo z nej robí jednu z najnebezpečnejších prírodných katastrof v ľudskej histórii. [4] [5] [6] 
Infekcia limitovala predpokladanú dĺžku života na začiatku 20. storočia. 
V prvom roku pandémie klesla priemerná dĺžka života v Spojených štátoch približne o 12 rokov.[1] [2] [3] Väčšina výskytov epidémií chrípky neúmerne zabíja mladistvých, starších alebo už oslabených pacientov, ale pandémia v roku 1918 zabila predovšetkým zdravých mladých dospelých. [4] 
Na zachovanie morálky cenzúra počas vojny minimalizovala prvotné správy o chorobe a úmrtnosti v Nemecku, Spojenom kráľovstve, Francúzsku a Spojených štátoch. [11] [1] Dokumenty o epidémii sa mohli slobodne šíriť v neutrálnom Španielsku (napríklad vážne ochorenie kráľa Alfonza XIII. ). [13] To vytvorilo falošný dojem, že Španielsko bolo obzvlášť napadnuté, [14] čím vznikla prezývka "španielska chrípka". 
Vedci ponúkajú niekoľko možných vysvetlení pre vysokú mieru úmrtnosti tejto pandémie. 
Niektoré výskumy naznačujú, že špecifický variant vírusu bol nezvyčajne agresívny. 
Jedna skupina výskumníkov obnovila vírus z tiel zmrazených obetí a transfikovali ním zvieratá, čo spôsobilo rýchlu progresívnu poruchu dýchania a smrť syndrómom uvoľnenia cytokínov (nadmerná reakcia imunitného systému). 
Predpokladalo sa, že silné imunitné reakcie mladých dospelých devastovalo telo, zatiaľ čo slabší imunitný systém detí a dospelých v strednom veku spôsobil v týchto skupinách menej úmrtí. [16] 
V roku 2007 analýza zdravotníckych časopisov z obdobia pandémie [1] [2] zistila, že samotná vírusová infekcia nebola agresívnejšia ako ktorákoľvek predchádzajúca chrípka, ale že osobitné okolnosti epidémie (podvýživa, preplnené lekárske tábory a nemocnice, slabá hygiena) podporovali bakteriálnu superinfekciu, ktorá zabila väčšinu obetí, zvyčajne po trochu predĺženej smrti. [3] [4] 
Historické a epidemiologické údaje nie sú dostatočné na identifikáciu geografického pôvodu pandémie. [2] Niektoré štúdie predpokladajú, že pandémia bola zapletená do vypuknutia letargickej encefalitídy v dvadsiatych rokoch minulého storočia. [21] 
Modrá krivka v tomto obrázku je príkladom hyperbolickej dráhy, zelená parabolickej, červená eliptickej a sivá kruhovej. 
Hyperbolická dráha je zobrazená v pravo dole, kde gravitačná studňa (čierna) centrálnej hmoty ukazuje potenciálnu energiu a kinetická energia hyperbolickej trajektórie je zobrazená červenou farbou. 
S rastúcou vzdialenosťou od centra kinetická energie s poklesom rýchlosti klesá a gravitačná sa zvyšuje. 
Časť kinetickej energie, ktorá zostáva nad nulovou celkovou energiou, je spojená s hyperbolickou rýchlosťou v nekonečne. Vľavo hore je kruhová, vedľa eliptická a vľavo dole parabolická dráha. 
Hlavná polos ( a ) je spojená so špecifickou obežnou energiou ( ε ε ) a charakteristickou energiou C3 cez hyperbolickú rýchlosť v nekonečne ( proti ∞ {\ displaystyle v _ {\ infty} \, \!} </img> ). 
kde: μ = G m {\ displaystyle \ mu = Gm \, \!} </img> je štandardný gravitačný parameter a C 3 {\ displaystyle C_ {3}} </img> je charakteristická energia, bežne používaná pri plánovaní medziplanetárnych misií 
Všimnite si, že celková energia je pozitívna v prípade hyperbolickej trajektórie (pre eliptickú obežnú dráhu je negatívna). 
Hyperbolická dráha je v astrodynamike alebo nebeskej mechanike trajektóriou akéhokoľvek objektu okolo centrálneho telesa s viac ako dostatočnou rýchlosťou, aby unikla gravitačnej sile centrálneho telesa. 
Za zjednodušených predpokladov letí teleso po hyperbolickej dráhe do nekonečna, kde dosiahne konečnú rýchlosť. 
Podobne ako parabolické trajektórie sú všetky hyperbolické trajektórie tiež únikovými trajektóriami. 
Špecifická energia dráhy hyperbolickej trajektórie je pozitívna (ε>0). 
Rýchlosť 
Obežnú rýchlosť ( v ) telesa pohybujúceho sa po hyperbolickej trajektórii možno vypočítať z rovnice vis-viva ako: 
μ {\ displaystyle \ mu \,} je štandardný gravitačný parameter , r {\ displaystyle r \,}r je radiálna vzdialenosť obiehajúceho telesa od centrálneho telesa , {\ displaystyle a \, \!}a je (záporná) hlavná polos . 
Pre obežnú rýchlosť ( v ) platí nasledujúci vzťah: 
proti 2 = proti e s C 2 + proti ∞ 2 {\ displaystyle v ^ {2} = {v_ {esc}} ^ {2} + {v _ {\ infty}} ^ {2}} </img> vesc je úniková rýchlosť a v je hyperbolická rýchlosť v nekonečne. 
Parametre popisujúce hyperbolickú dráhu 
Radiálna hyperbolická dráha je neperiodická trajektória na priamke, kde relatívna rýchlosť oboch objektov vždy prekračuje rýchlosť úniku . 
Existujú dva prípady: telá sa vzďaľujú od seba alebo od seba navzájom. 
Ide o hyperbolickú obežnú dráhu s hlavnou polosou = 0 a excentricitou = 1. 
Hoci excentricita je 1, toto nie je parabolická obežná dráha. 
Obežná dráha Eliptická dráha Planétový let 
Rovnako ako eliptická môže byť aj hyperbolická dráha definovaná pre daný systém jeho hlavnou polosou a excentricitou. 
Pre pochopenie pohybu telesa po hyperbolickej dráhe sú užitočné ďalšie parametre. 
Nasledujúca tabuľka uvádza hlavné parametre opisujúce dráhu telesa po hyperbolickej trajektórii. 
Hlavná polos, energia a hyperbolická rýchlosť v nekonečne 
Pri hyperbolickej trajektórii hlavná polos ( a ) {\ displaystyle a \, \!}nie je zreteľná, ale môže byť skonštruovaná. 
Je to vzdialenosť od periapsis k bodu, v ktorom sa pretínajú asymptoty. 
Hyperbolic trajectory equations Element Symbol Formula using v ∞ {\displaystyle v_{\infty }} (or a {\displaystyle a} ), and b {\displaystyle b} Standard gravitational parameter μ {\displaystyle \mu \,} v 2 ( 2 / r − 1 / a ) {\displaystyle {\frac {v^{2}}{(2/r-1/a)}}} b v ∞ 2 cot ⁡ θ ∞ {\displaystyle bv_{\infty }^{2}\cot \theta _{\infty }} Eccentricity (>1) e {\displaystyle e} ℓ r p − 1 {\displaystyle {\frac {\ell }{r_{p}}}-1} 1 + b 2 / a 2 {\displaystyle {\sqrt {1+b^{2}/a^{2}}}} Semi-major axis (<0) a 1 / ( 2 / r − v 2 / μ ) {\displaystyle 1/(2/r-v^{2}/\mu )} − μ / v ∞ 2 {\displaystyle -\mu /v_{\infty }^{2}} Hyperbolic excess velocity v ∞ {\displaystyle v_{\infty }} − μ / a {\displaystyle {\sqrt {-\mu /a}}} (External) Angle between asymptotes 2 θ ∞ {\displaystyle 2\theta _{\infty }} 2 sin − 1 ⁡ ( − 1 / e ) {\displaystyle 2\sin ^{-1}(-1/e)} π + 2 tan − 1 ⁡ ( b / a ) {\displaystyle \pi +2\tan ^{-1}(b/a)} [1] Impact parameter (semi-minor axis) b {\displaystyle b} − a e 2 − 1 {\displaystyle -a{\sqrt {e^{2}-1}}} Semi-latus rectum ℓ {\displaystyle \ell } a ( 1 − e 2 ) {\displaystyle a(1-e^{2})} b 2 / a = h 2 / μ {\displaystyle b^{2}/a=h^{2}/\mu } Periapsis distance r p {\displaystyle r_{p}} a ( 1 − e ) {\displaystyle a(1-e)} a 2 + b 2 + a {\displaystyle {\sqrt {a^{2}+b^{2}}}+a} Specific orbital energy ε {\displaystyle \varepsilon } − μ / 2 a {\displaystyle -\mu /2a} v ∞ 2 / 2 {\displaystyle v_{\infty }^{2}/2} Specific angular momentum h {\displaystyle h} μ ℓ {\displaystyle {\sqrt {\mu \ell }}} b v ∞ {\displaystyle bv_{\infty }} 
Parabolická dráha v astrodynamike alebo nebeskej mechanike jeKeplerovou dráhou s excentricitou rovnou 1 ( e=1 ). 
Nazýva sa úniková dráha. 
Charakteristická energia sa rovná nule ( C3=0 ). 
Energia 
Podľa štandardných predpokladov špecifická orbitálna energia ( ε {\ displaystyle \ epsilon \,} ) parabolickej trajektórie je nula, takže rovnica pre zachovanie orbitálnej energie pre túto trajektóriu má podobu: 
proti {\ displaystyle v \,} je orbitálna rýchlosť obiehajúceho tela, r {\ displaystyle r \,} je radiálna vzdialenosť obiehajúceho telesa od centrálneho telesa , μ {\ displaystyle \ mu \,} je štandardný gravitačný parameter . 
Charakteristická energia (štvorec rýchlosti v nekonečne) je 0: 
Podľa štandardných predpokladov teleso, pohybujúce sa po parabolickej trajektórii letí do nekonečna, kde relatívna rýchlosť oproti centrálnemu telesu je rovná nule. Teleso sa nikdy nevráti. Parabolické trajektórie sú minimálne energetické únikové trajektórie, oddeľujúce pozitívne energetické hyperbolické dráhy od eliptických dráh s negatívnou energiou. 
Parabolická dráha je teoretická dráha, pre lety okolo centrálneho telesa sa používa eliptická dráha a pre odlet od telesa hyperbolická dráha. 
Rýchlosť 
Radiálna parabolická trajektória je neperiodická trajektória na priamke, kde relatívna rýchlosť oboch objektov je vždy úniková rýchlosť. 
Existujú dva prípady: telesá sa vzďaľujú od seba alebo sa k sebe približujú. 
Keplerova dráha Eliptická dráha Hyperbolická dráha Parabola Hyperbola 
Úniková rýchlosť ( proti {\ displaystyle v \,}) telesa, pohybujúceho sa po parabolickej trajektórii: 
r {\ displaystyle r \,} je radiálna vzdialenosť obiehajúceho a centrálneho telesa , μ {\ displaystyle \ mu \,} je štandardný gravitačný parameter . 
Diagram Keplerových dráh a ich excentricita. Zelená krivka v tomto obrázku je parabolická dráha, modrá hyperbolická, červená eliptická a sivá kruhá. 
Parabolická dráha je zobrazená v vľavo dole, kde gravitačná studňa (čierna) centrálnej hmoty ukazuje potenciálnu energiu a kinetická energia parabolickej trajektórie je zobrazená červenou farbou. S rastúcou vzdialenosťou od centra kinetická energie s poklesom rýchlosti klesá a gravitačná sa zvyšuje. 
Kinetická energia v nekonečne je rovná nule. Vľavo hore je kruhová, vedľa eliptická a vpravo dole hyperbolická dráha. 
ISBN 0-486-60061-0. ↑ Montenbruck, Oliver; Pfleger, Thomas (2009). 
Kruhová dráha je vľavo hore. Gravitačná studňa centrálneho telesa ukazuje potenciálnu energiu je vykreslená čiernou farbou a kinetická energia orbitálnej rýchlosti je zobrazená červenou farbou. 
Veľkosť kinetickej energie zostáva konštantná. 
Kruhová dráha je obežná dráha s pevnou vzdialenosťou okolo baryenterua, teda má tvar kružnice. 
Rýchlosť 
G je gravitačná konštanta M je hmotnosť obidvoch obežných telies (M1 + M2), hoci v bežnej praxi, ak je väčšia hmotnosť podstatne väčšia, menšia hmotnosť je často zanedbávaná s minimálnou zmenou vo výsledku. μ = G M je štandardný gravitačný parameter . 
Uhlová rýchlosť a obežná doba 
Z toho vyplýva, že obežnú dobu ( T ) možno vypočítať ako: 
V tomto prípade je nielen vzdialenosť, ale aj rýchlosť, uhlová rýchlosť, potenciálna a kinetická energia konštantná. 
Neexistuje žiadny periapsis alebo apoapis. 
Energia 
Špecifická orbitálna energia ( ε ) je negatívna a 
Preto vis-viva veta platí aj bez časového priemeru: 
Édouard Albert Roche (17. október 1820 - 27. apríla 1883 ) bol francúzsky astronóm a matematik , ktorý je známi pre svoju prácu v oblasti nebeskej mechaniky. 
Jeho meno bolo pomonová Rocheova sféra , Rocheova oblasť a Rocheov lalok. 
Bol tiež autorom prác v oblasti meteorológie. 
Pozri aj 
Životopis 
Narodil sa v Montpellier a študoval na univerzite v Montpellier , kde získal titul D.Sc. v roku 1844 a neskôr sa stal profesorom v tej istej inštitúcii, kde pôsobil na fakulte vedy od roku 1849. [1] Roche urobil matematickú štúdiu o Laplaceovej nebulárnej hypotéze a predložil svoje výsledky v sérii článkov na akadémii v Montpellier od jeho vymenovania až do roku 1877. 
Najdôležitejšie boli práce o kométach (1860) a hypotéze hmloviny (1873). 
Rocheove štúdie skúmali účinky silných gravitačných polí na roje malých častíc. 
Najznámejší je pre svoju teóriu, že planetárne prstence Saturnu vznikli, keď veľký mesiac prišiel príliš blízko k Saturnu a bol roztrhaný gravitačnými silami. 
Opísal metódu výpočtu vzdialenosti, pri ktorej by sa objekt, ktorý držal iba gravitáciou, rozpadol v dôsledku slapvových síl . Táto vzdialenosť sa stala známa ako Rocheova hranica. 
Jeho ďalšie známe diela zahŕňali aj orbitálnu mechaniku. 
Rocheova sféra opisuje hranice, v ktorých bude predmet, ktorý je na obežnej dráhe okolo dvoch ďalších objektov, zachytený jedným alebo druhým a Rocheov lalok sa približuje gravitačnej sfére vplyvu jedného astronomického tela tvárou v tvár poruchám z iného ťažšieho tela okolo ktorých obieha. 
Dielo 
Rocheov lalok Roche oblasť Rocheova sféra 
Referencie 
List of works [permanent dead link], on the site of the Académie des sciences (31 items) (Includes—unnumbered—works commenting that of Roche. 
Dvojriadkové prvky dráhy alebo súbor elementov v dvoch riadkoch (Two-line element set TLE ) je dátový formát, ktorý kóduje zoznam orbitálnych prvkov objektu obiehajúceho okolo Zeme pre daný časový bod, epochu . 
Pomocou vhodnej predikčnej formulácie môže byť stav (poloha a rýchlosť) v ktoromkoľvek bode minulosti alebo budúcnosti odhadnutý s určitou presnosťou. 
Zobrazenie údajov TLE je špecifické pre zjednodušené modely perturbácií (SGP, SGP4 , SDP4 , SGP8 a SDP8), takže akýkoľvek algoritmus, ktorý používa TLE ako zdroj údajov, musí implementovať jeden z modelov SGP na správny výpočet stavu v čase záujmu , TLE môžu opisovať trajektórie len objektov obiehajúcich okolo Zeme. 
TLE sú široko používané ako vstupy pre projektovanie budúcich orbitálnych dráh vesmírnych úlomkov na účely charakterizácie "budúcich udalostí trosiek na podporu analýzy rizík, analýzy blízkeho prístupu, manévrovania na vyhýbanie sa kolízii " a forenznej analýzy . [1] 
Formát bol pôvodne určený pre dierne štítky , ktoré kódujú súbor prvkov na dvoch štandardných štítoch s 80 stĺpcami. 
Tento formát bol nakoniec nahradený textovými súbormi s každou sadu prvkov zapísaných do dvoch 70-stĺpcových riadkov ASCII . 
Spojené letectvo USA sleduje všetky detekčné objekty na obežnej dráhe Zeme, vytvára zodpovedajúce TLE pre každý objekt a sprístupňuje TLE pre neklasifikované objekty na webovej stránke Space Track. [1] [2] Formát TLE je de facto štandardom pre distribúciu orbitálnych prvkov obkolesujúcich Zem. 
The meaning of this data is as follows:[1] 
Pole stĺpce obsah príklad 1 01-24 Názov satelitu ISS (ZARYA) 
Súbor TLE môže obsahovať riadok nadpisu pred údajmi o prvkoch, takže každý záznam môže v súbore mať až tri riadky. 
Názov sa nevyžaduje, pretože každý dátový riadok obsahuje jedinečný kód identifikátora objektu. 
Pole stĺpce obsah príklad 1 01-01 Poradové číslo 1 2 3.7 číslo satelitu 25544 3 08.08 Klasifikácia (U = neklasifikovaná) U 4 10-11 International Designator (posledné dve číslice roka) 98 5 12-14 International Designator (číslo začiatku roka) 067 6 15-17 International Designator (somostatná časť štartu) 7 19-20 Epocha Rok (posledné dve číslice roka) 08 8 21-32 Epocha (deň v roku a časť dňa) 264.51782528 9 34-43 Prvá derivácia stredného pohybu rozdelený dvoma [1] -.00002182 10 45-52 Druhá časová derivácia stredného pohybu rozdelená na šesť (predpokladaná desatinná čiarka) 00000-0 11 54-61 BSTAR brzdný koeficient (predpokladaná desatinná čiarka) [1] -11606-4 12 63-63 Číslo 0 (pôvodne malo byť "Ephemeris type") 0 13 65-68 Číslo sady prvkov. 
Zvýšená pri vytváraní nového TLE pre tento objekt. [1] 292 14 69-69 Kontrolný súčet ( modulo 10) 7 
Pole stĺpce obsah príklad 1 01-01 Poradové číslo 2 2 3.7 číslo satelitu 25544 3 09-16 Sklon (stupňov) 51,6416 4 18-25 Dlžka vzostupného uzla (stupňov) 247.4627 5 27-33 Excentricita (predpokladaná desatinná čiarka) 0006703 6 35-42 Argument perigee (stupňov) 130.5360 7 44-51 Stredná anomálie (stupňov) 325.0288 8 53-63 Stredný pohyb (otáčky za deň) 15.72125391 9 64-68 Číslo revolúcie v čase (otáčky) 56353 10 69-69 Kontrolný súčet (modulo 10) 7 
Presnosť, ktorú možno dosiahnuť modelom SGP4 pre teleso s nízkou obežnou dráhou je 1 km v priebehu niekoľkých dní od vydania TLE. 
[1] Historicky algoritmy SGP definujú nízku obežnú dráhu ako obežnú dráhu kratšiu ako 225 minút. 
Satelitné katalógové číslo (známe tiež ako katalógové číslo NORAD , NORAD ID , katalógové číslo NASA, číslo objektu USSPACECOM alebo jednoduché katalógové číslo a podobné varianty) je sekvenčné 5 miestne číslo pridelené USSPACECOM ( US Space Command ) satelitu v poradí identifikácie. 
Pred USSPACECOM bol katalóg spravovaný veliteľstvom NORAD. 
Prvý katalógový objekt, katalógové číslo 00001, je raketa Sputniku 1, ktorý má priradené číslo 00002. [1] 
V januári 2019 bolo v hlavnom katalógu National Space Science Data Center uvedených viac ako 44 000 sledovaných objektov vrátane viac ako 8 410 satelitov, ktoré boli vypustené na obežnú dráhu od roku 1957. [1] 
Medzinárodné označenie, anglicky International Designator, alebo označenie COSPAR a v Spojených štátoch ako NSSDC ID, je medzinárodná konvencia pre označovanie satelitov. 
Skladá sa z roku štartu, trojciferného prírastkového čísla od začiatku daného roka a až troj-písmenového kódu predstavujúceho sekvenčný identifikátor kusu v štarte. 
Napríklad 1990-037A je raketoplán Discovery na misii STS-31 , ktorá niesla Hubbleov kozmický ďalekohľad ( 1990-037B ) do vesmíru. 
Tento štart bol v roku 1990 37. v poradí. 
Kozmické lode, ktoré nedokončia obežnú dráhu Zeme, napríklad po štarte nedosiahli obežnú dráhu, nemajú zvyčajne pridelené ID. [ citácia potrebná ] 
Systém označovania je všeobecne známy ako systém COSPAR, ktorý bol vymenovaný pre Výbor pre vesmírny výskum (COSPAR) Medzinárodnej rady pre vedu. COSPAR zahŕňa- prvý označenie systém, navrhnutý na Harvardovej univerzite v roku 1958. 
Tento systém používal písmená gréckej abecedy na označenie umelých satelitov. 
Sputnik 1 bol napríklad označený ako 1957 Alpha 2. 
Systém označovania v Harvarde pokračoval v používaní satelitov, ktoré boli spustené až do konca roku 1962, kedy bol nahradený moderným systémom. Prvý satelit, ktorý dostal označenie noveho formátu, bola Luna E-6 č. 2 , 1963-001B, 
Katalóg spravuje v Spojených štátoch National Space Science Data Center (NSSDC), súčasť NASA. [1] 
Katalógové číslo satelitu 
Archived from the original on 2010-09-25. 
Model kozmickej sondy Beresheet , pôvodne nazývanej Sparrow , bol predstavený na 66. IAC v októbri 2015 
V októbri 2015 spoločnosť SpaceIL podpísala zmluvu na vypustenie mesačného landeru z Cape Canaveral na Floride na SpaceX Falcon 9 prostredníctvom Spaceflight Industries . [1] [2] Štart je plánovaný na februári 2019 [3] [4] ako sekundárne užitočné zaťaženie spolu s telekomunikačným satelitom PSN-6 . [5] 
585 kilogramový pristávací modul - lander, predtým známy ako Sparrow , bol oficiálne pomenovaný Beresheet ("Genesis") v decembri 2018. 
[1] Po dosiahnutí obežnej dráhy Zeme sa od Falconu 9 Beresheet oddelí a po niekoľkých obehoch Zeme bude cca 2,5 mesiaca zvyšovať obežnú dráhu, tak aby dosiahol oblasť vplyvu Mesiaca. Ak tam bude, vykoná manévre pre zachytené na obežnej dráhe a bude okolo neho 2 týždne až 1 mesiac obiehať. 
Na správnej obežnej dráhe okolo miesta pristátia spomalí, a mäkko pristane na povrchu Mesiaca. [2] 
Rozmery: priemer približne 2 m a vyška 1,5 m . [1] Hmotnosť: 585 kg pri štarte; z toho približne 400 kg pohonné hmoty. [1] Úžitkové zaťaženie vedy: Magnetometer , od Weizmanského inštitútu vedy Laserový odrážač od NASA Goddard Space Flight Center [2] [3] Doba prevádzky: Približne 2 dni na povrchu Mesiaca [4], pretože nemá žiadnu tepelnú kontrolu a očakáva sa jeho prehriatie. 
[5] 
Umelecká predstava Beresheetu na povrchu Mesiaca 
Referencie 
Toto je zoznam diplomatických misií Spojených štátov. 
Spojené štáty majú najväčší počet diplomatických misií spomedzi všetkých štátov sveta.[1] 
Alžír (veľvyslanectvo) Luanda (veľvyslanectvo) Cotonou (veľvyslanectvo) Gaborone (veľvyslanectvo) Ouagadougou (veľvyslanectvo) Bujumbura (veľvyslanectvo) N’Djamena (veľvyslanectvo) Džibuti (veľvyslanectvo) Káhira (veľvyslanectvo) Alexandria (generálny konzulát) Asmara (veľvyslanectvo) Addis Abeba (veľvyslanectvo) Libreville (veľvyslanectvo) Banjul (veľvyslanectvo) Akkra (veľvyslanectvo) Konakry (veľvyslanectvo) Pretória (veľvyslanectvo) Kapské Mesto (generálny konzulát) Durban (generálny konzulát) Johannesburg (generálny konzulát) Juba (veľvyslanectvo) Yaoundé (veľvyslanectvo) Praia (veľvyslanectvo) Nairobi (veľvyslanectvo) Brazzaville (veľvyslanectvo) Kinshasa (veľvyslanectvo) Maseru (veľvyslanectvo) Monrovia (veľvyslanectvo) Antananarivo (veľvyslanectvo) Lilongwe (veľvyslanectvo) Bamako (veľvyslanectvo) Nouakchott (veľvyslanectvo) Port Louis (veľvyslanectvo) Rabat (veľvyslanectvo) Casablanca (generálny konzulát) Maputo (veľvyslanectvo) Windhoek (veľvyslanectvo) Niamey (veľvyslanectvo) Abuja (veľvyslanectvo) Lagos (generálny konzulát) Abidjan (veľvyslanectvo) Malabo (veľvyslanectvo) Kigali (veľvyslanectvo) Dakar (veľvyslanectvo) Freetown (veľvyslanectvo) Mogadišo (veľvyslanectvo) Bangui (veľvyslanectvo) Chartúm (veľvyslanectvo) Mbabane (veľvyslanectvo) Dar es Salaam (veľvyslanectvo) Lomé (veľvyslanectvo) Tunisko (veľvyslanectvo) Kampala (veľvyslanectvo) Lusaka (veľvyslanectvo) Harare (veľvyslanectvo) Algeria Algiers (Embassy) Angola Luanda (Embassy) Benin Cotonou (Embassy) Botswana Gaborone (Embassy) Burkina Faso Ouagadougou (Embassy) Burundi Bujumbura (Embassy) Cameroon Yaoundé (Embassy) Cape Verde Praia (Embassy) Central African Republic Bangui (Embassy) Chad N'Djamena (Embassy) Republic of the Congo Brazzaville (Embassy) Côte d'Ivoire Abidjan (Embassy) Democratic Republic of the Congo Kinshasa (Embassy) Djibouti Djibouti (Embassy) Egypt Cairo (Embassy) Alexandria (Consulate General) Equatorial Guinea Malabo (Embassy) Eritrea Asmara (Embassy) Ethiopia Addis Ababa (Embassy) Gabon Libreville (Embassy) Gambia Banjul (Embassy) Ghana Accra (Embassy) Guinea Conakry (Embassy) Kenya Nairobi (Embassy) Lesotho Maseru (Embassy) Liberia Monrovia (Embassy) Madagascar Antananarivo (Embassy) Malawi Lilongwe (Embassy) Mali Bamako (Embassy) Mauritania Nouakchott (Embassy) Mauritius Port Louis (Embassy) Morocco Rabat (Embassy) Casablanca (Consulate General) Mozambique Maputo (Embassy) Namibia Windhoek (Embassy) Niger Niamey (Embassy) Nigeria Abuja (Embassy) Lagos (Consulate General) Rwanda Kigali (Embassy) Senegal Dakar (Embassy) Sierra Leone Freetown (Embassy) Somalia Mogadishu (Embassy) South Africa Pretoria (Embassy) Cape Town (Consulate General) Durban (Consulate General) Johannesburg (Consulate General) South Sudan Juba (Embassy) Sudan Khartoum (Embassy) Swaziland Mbabane (Embassy) Tanzania Dar es Salaam (Embassy) Togo Lomé (Embassy) Tunisia Tunis (Embassy) Uganda Kampala (Embassy) Zambia Lusaka (Embassy) Zimbabwe Harare (Embassy) 
Amerika 
Saint John’s (konzulárny úrad) Buenos Aires (veľvyslanectvo) Bridgetown (veľvyslanectvo) Nassau (veľvyslanectvo) Belmopan (veľvyslanectvo) La Paz (veľvyslanectvo) Santa Cruz (konzulárny úrad) Brazília (veľvyslanectvo) Recife (generálny konzulát) Rio de Janeiro (generálny konzulát) São Paulo (generálny konzulát) Belo Horizonte („American Presence Post“) Fortaleza (konzulárny úrad) Manaus (konzulárny úrad) Porto Alegre (konzulát) Salvador (konzulárny úrad) Ottawa (veľvyslanectvo) Calgary (generálny konzulát) Halifax (generálny konzulát) Montreal (generálny konzulát) Quebec (generálny konzulát) Toronto (generálny konzulát) Vancouver (generálny konzulát) Winnipeg (konzulát) Santiago (veľvyslanectvo) Bogota (veľvyslanectvo) Cartagena (pobočka veľvyslanectva) Barranquilla (konzulárny úrad) San José (veľvyslanectvo) Santo Domingo (veľvyslanectvo) Bávaro (konzulárny úrad) San Felipe de Puerto Plata (konzulárny úrad) Quito (veľvyslanectvo) Santiago de Guayaquil (generálny konzulát) San Salvador (veľvyslanectvo) Saint George’s (veľvyslanectvo) Guatemala (veľvyslanectvo) Georgetown (veľvyslanectvo) Port-au-Prince (veľvyslanectvo) Tegucigalpa (veľvyslanectvo) San Pedro Sula (konzulárny úrad) Kingston (veľvyslanectvo) Montego Bay (konzulárny úrad) Mexiko (veľvyslanectvo) Ciudad Juárez (generálny konzulát) Guadalajara (generálny konzulát) Hermosillo (generálny konzulát) Matamoros (generálny konzulát) Mérida (generálny konzulát) Monterrey (generálny konzulát) Nogales (generálny konzulát) Nuevo Laredo (generálny konzulát) Tijuana (generálny konzulát) Acapulco de Juárez (konzulárny úrad) Cabo San Lucas (konzulárny úrad) Cancún (konzulárny úrad) Mazatlán (konzulárny úrad) Oaxaca de Juárez (konzulárny úrad) Piedras Negras (konzulárny úrad) Playa del Carmen (konzulárny úrad) Puerto Vallarta (konzulárny úrad) San Miguel de Allende (konzulárny úrad) Managua (veľvyslanectvo) Panama (veľvyslanectvo) Asunción (veľvyslanectvo) Lima (veľvyslanectvo) Cusco (konzulárny úrad) Paramaribo (veľvyslanectvo) Port of Spain (veľvyslanectvo) Montevideo (veľvyslanectvo) Caracas (veľvyslanectvo) Maracaibo (konzulárny úrad) Antigua and Barbuda St. John's (Consular Agency) Argentina Buenos Aires (Embassy) Barbados Bridgetown (Embassy) Bahamas Nassau (Embassy) Belize Belmopan (Embassy) Bolivia La Paz (Embassy) Santa Cruz (Consular Agency) Brazil Brasília (Embassy) Recife (Consulate General) Rio de Janeiro (Consulate General) São Paulo (Consulate General) Belo Horizonte (American Presence Post) Fortaleza (Consular Agency) Manaus (Consular Agency) Porto Alegre (Consulate) Salvador (Consular Agency) Canada Ottawa (Embassy) Calgary (Consulate General) Halifax (Consulate General) Montreal (Consulate General) Quebec City (Consulate General) Toronto (Consulate General) Vancouver (Consulate General) Winnipeg (Consulate) Chile Santiago (Embassy) Colombia Bogotá (Embassy) Cartagena (Embassy Branch Office) Barranquilla (Consular Agency) Costa Rica San José (Embassy) Cuba Havana (Embassy) Dominican Republic Santo Domingo (Embassy) Bávaro (Consular Agency) Puerto Plata (Consular Agency) Ecuador Quito (Embassy) Guayaquil (Consulate General) El Salvador San Salvador (Embassy) Grenada St. George's (Embassy) Guatemala Guatemala City (Embassy) Guyana Georgetown (Embassy) Haiti Port-au-Prince (Embassy)[13] Honduras Tegucigalpa (Embassy) San Pedro Sula (Consular Agency) Jamaica Kingston (Embassy) Montego Bay (Consular Agency) Mexico Mexico City (Embassy) Ciudad Juárez (Consulate General) Guadalajara (Consulate General) Hermosillo (Consulate General) Matamoros (Consulate General) Mérida (Consulate General) Monterrey (Consulate General) Nogales (Consulate General) Nuevo Laredo (Consulate General) Tijuana (Consulate General) Acapulco (Consular Agency) Cabo San Lucas (Consular Agency) Cancún (Consular Agency) Mazatlán (Consular Agency) Oaxaca (Consular Agency) Piedras Negras (Consular Agency) Playa del Carmen (Consular Agency) Puerto Vallarta (Consular Agency) San Miguel de Allende (Consular Agency) Nicaragua Managua (Embassy) Panama Panama City (Embassy) Paraguay Asunción (Embassy) Peru Lima (Embassy) Cusco (Consular Agency) Suriname Paramaribo (Embassy) Trinidad and Tobago Port of Spain (Embassy) Uruguay Montevideo (Embassy) Venezuela Caracas (Embassy) Maracaibo (Consular Agency) 
Ázia 
Kábul (veľvyslanectvo) Jerevan (veľvyslanectvo) Baku (veľvyslanectvo) Manáma (veľvyslanectvo) Dháka (veľvyslanectvo) Bandar Seri Begawan (veľvyslanectvo) Phnom Pénh (veľvyslanectvo) Peking (veľvyslanectvo) Čcheng-tu (generálny konzulát) Kanton (generálny konzulát) (generálny konzulát) Šanghaj (generálny konzulát) Šen-jang (generálny konzulát) Wu-chan (generálny konzulát) Tbilisi (veľvyslanectvo) Naí Dillí (veľvyslanectvo) Chennai (generálny konzulát) Hajdarábad (generálny konzulát) Kalkata (generálny konzulát) Bombaj (generálny konzulát) Jakarta (veľvyslanectvo) Denpasar (konzulárny úrad) Medan (konzulát) Surabaya (generálny konzulát) Teherán („U. S. Interest Section“ na veľvyslanectve) Bagdad (veľvyslanectvo) Basra (generálny konzulát) Arbíl (generálny konzulát) Jeruzalem (veľvyslanectvo) Tel Aviv-Jafo (pobočka veľvyslanectva) Tokio (veľvyslanectvo) Naha (generálny konzulát) Osaka (generálny konzulát) Sapporo (generálny konzulát) Fukuoka (konzulát) Nagoja (konzulát) Ammán (veľvyslanectvo) Astana (veľvyslanectvo) Alma-Ata (generáln konzulát) Kuvajt (veľvyslanectvo) Biškek (veľvyslanectvo) Vientian (veľvyslanectvo) Bejrút (veľvyslanectvo) Kuala Lumpur (veľvyslanectvo) Ulanbátar (veľvyslanectvo) Rangún (veľvyslanectvo) Káthmandu (veľvyslanectvo) Maskat (veľvyslanectvo) Islamabad (veľvyslanectvo) Karáči (generálny konzulát) Láhaur (generálny konzulát) Pešawar (generálny konzulát) Manila (veľvyslanectvo) Cebu (konzulárny úrad) Dauha (veľvyslanectvo) Rijád (veľvyslanectvo) Dahrán (generálny konzulát) Džidda (generálny konzulát) Singapur (veľvyslanectvo) Soul (veľvyslanectvo) Pusan (konzulát) Kolombo (veľvyslanectvo) Damask („U. S. Interest Section“ na veľvyslanectve) Tchaj-pej (Americký inštitút na Taiwane – Kancelária v Tchaj-peji) Kao-siung (Americký inštitút na Taiwane – Pobočka v Kao-siungu) Dušanbe (veľvyslanectvo) Bangkok (veľvyslanectvo) Chiang Mai (generálny konzulát) Dili (veľvyslanectvo) Ankara (veľvyslanectvo) Istanbul (generálny konzulát) Adana (konzulát) Izmir (generálny konzulát) Ašchabad (veľvyslanectvo) Abú Zabí (veľvyslanectvo) Dubaj (generálny konzulát) Taškent (veľvyslanectvo) Hanoj (veľvyslanectvo) Hočiminovo Mesto (generálny konzulát) Afghanistan Kabul (Embassy) Armenia Yerevan (Embassy) Azerbaijan Baku (Embassy) Bahrain Manama (Embassy) Bangladesh Dhaka (Embassy) Brunei Bandar Seri Begawan (Embassy) Cambodia Phnom Penh (Embassy) China Beijing (Embassy) Chengdu (Consulate General) Guangzhou (Consulate General) Hong Kong (Consulate General) Shanghai (Consulate General) Shenyang (Consulate General) Wuhan (Consulate General) Georgia Tbilisi (Embassy) India New Delhi (Embassy) Chennai (Consulate General) Hyderabad (Consulate General) Kolkata (Consulate General) Mumbai (Consulate General) Indonesia Jakarta (Embassy) Denpasar (Consular Agency) Medan (Consulate) Surabaya (Consulate General) Iran Tehran (Interests Section in Swiss Embassy) Iraq Baghdad (Embassy) Basra (Consulate General) Erbil (Consulate General) Israel Jerusalem (Embassy) Tel Aviv (Embassy Branch Office) Japan Tokyo (Embassy) Naha (Consulate General) Osaka (Consulate General) Sapporo (Consulate General) Fukuoka (Consulate) Nagoya (Consulate) Jordan Amman (Embassy) Kazakhstan Astana (Embassy) Almaty (Consulate General) Kuwait Kuwait City (Embassy) Kyrgyzstan Bishkek (Embassy) Laos Vientiane (Embassy) Lebanon Beirut (Embassy) Malaysia Kuala Lumpur (Embassy) Mongolia Ulaanbaatar (Embassy) Myanmar Yangon (Embassy) Nepal Kathmandu (Embassy) Oman Muscat (Embassy) Pakistan Islamabad (Embassy) Karachi (Consulate General) Lahore (Consulate General) Peshawar (Consulate General) Philippines Manila (Embassy) Cebu City (Consular Agency) Qatar Doha (Embassy) Saudi Arabia Riyadh (Embassy) Dhahran (Consulate General) Jeddah (Consulate General) Singapore Singapore (Embassy) South Korea Seoul (Embassy) Busan (Consulate) Sri Lanka Colombo (Embassy) Syria Damascus (Interests Section in Czech Embassy)[note 1] Taiwan [14] Taipei (American Institute in Taiwan—Taipei Office) Kaohsiung (American Institute in Taiwan—Kaohsiung Branch Office) Tajikistan Dushanbe (Embassy) Thailand Bangkok (Embassy) Chiang Mai (Consulate General) Timor-Leste Dili (Embassy) Turkey Ankara (Embassy) Istanbul (Consulate General) Adana (Consulate) Izmir (Consular Agency) Turkmenistan Ashgabat (Embassy) United Arab Emirates Abu Dhabi (Embassy) Dubai (Consulate General) Uzbekistan Tashkent (Embassy) Vietnam Hanoi (Embassy) Ho Chi Minh City (Consulate General) 
Tirana (veľvyslanectvo) Viedeň (veľvyslanectvo) Minsk (veľvyslanectvo) Brusel (veľvyslanectvo) Sarajevo (veľvyslanectvo) Banja Luka (pobočka veľvyslanectva) Mostar (pobočka veľvyslanectva) Sofia (veľvyslanectvo) Záhreb (veľvyslanectvo) Nikózia (veľvyslanectvo) Praha (veľvyslanectvo) Kodaň (veľvyslanectvo) Tallinn (veľvyslanectvo) Helsinki (veľvyslanectvo) Paríž (veľvyslanectvo) Marseille (generálny konzulát) Štrasburg (generálny konzulát) Bordeaux („American Presence Post“) Lyon („American Presence Post“) Rennes („American Presence Post“) Toulouse („American Presence Post“) Fort-de-France, (konzulárny úrad) Tahiti, (konzulárny úrad) Berlín (veľvyslanectvo) Brémy (konzulárny úrad) Düsseldorf (generálny konzulát) Frankfurt nad Mohanom (generálny konzulát) Hamburg (generálny konzulát) Lipsko (generálny konzulát) Mníchov (generálny konzulát) Atény (veľvyslanectvo) Solún (generálny konzulát) Rím (veľvyslanectvo) Budapešť (veľvyslanectvo) Reykjavík (veľvyslanectvo) Dublin (veľvyslanectvo) Rím (veľvyslanectvo) Florencia (generálny konzulát) Miláno (generálny konzulát) Neapol (generálny konzulát) Janov (konzulárny úrad) Palermo (konzulárny úrad) Benátky (konzulárny úrad) Priština (veľvyslanectvo) Riga (veľvyslanectvo) Vilnius (veľvyslanectvo) Luxemburg (veľvyslanectvo) Skopje (veľvyslanectvo) Valletta (veľvyslanectvo) Kišiňov (veľvyslanectvo) Podgorica (veľvyslanectvo) Haag (veľvyslanectvo) Amsterdam (generálny konzulát) Willemstad, (generálny konzulát) Oslo (veľvyslanectvo) Varšava (veľvyslanectvo) Krakov (generálny konzulát) Poznaň (konzulárny úrad) Lisabon (veľvyslanectvo) Ponta Delgada (konzulát) Bukurešť (veľvyslanectvo) Moskva (veľvyslanectvo) Vladivostok (generálny konzulát) Jekaterinburg (generálny konzulát) Belehrad (veľvyslanectvo) Bratislava (veľvyslanectvo) Ľubľana (veľvyslanectvo) Madrid (veľvyslanectvo) Barcelona (generálny konzulát) Las Palmas de Gran Canaria, (konzulárny úrad) Malaga (konzulárny úrad) Palma de Mallorca, (konzulárny úrad) Sevilla (konzulárny úrad) Valencia (konzulárny úrad) Štokholm (veľvyslanectvo) Bern (veľvyslanectvo) Ženeva (konzulárny úrad) Zürich (konzulárny úrad) Kyjev (veľvyslanectvo) Londýn (veľvyslanectvo) Belfast (generálny konzulát) Edinburgh (generálny konzulát) Hamilton, (generálny konzulát) George Town, (konzulárny úrad) Albania Tirana (Embassy) Austria Vienna (Embassy) Belarus Minsk (Embassy) Belgium Brussels (Embassy) Bosnia and Herzegovina Sarajevo (Embassy) Banja Luka (Embassy Branch Office) Mostar (Embassy Branch Office) Bulgaria Sofia (Embassy) Croatia Zagreb (Embassy) Cyprus[15] Nicosia (Embassy) Czech Republic Prague (Embassy) Denmark Copenhagen (Embassy) Estonia Tallinn (Embassy) Finland Helsinki (Embassy) France Paris (Embassy) Marseille (Consulate General) Strasbourg (Consulate General) Bordeaux (American Presence Post) Lyon (American Presence Post) Rennes (American Presence Post) Toulouse (American Presence Post) Fort-de-France, Martinique (Consular Agency) Tahiti, French Polynesia (Consular Agency) Germany Berlin (Embassy) Bremen (Consular Agency) Düsseldorf (Consulate General) Frankfurt (Consulate General) Hamburg (Consulate General) Leipzig (Consulate General) Munich (Consulate General) Greece Athens (Embassy) Thessaloniki (Consulate General) Holy See Rome (Embassy)[note 2] Hungary Budapest (Embassy) Iceland Reykjavík (Embassy) Ireland Dublin (Embassy) Italy Rome (Embassy) Florence (Consulate General) Milan (Consulate General) Naples (Consulate General) Genoa (Consular Agency) Palermo (Consular Agency) Venice (Consular Agency) Kosovo Pristina (Embassy) Latvia Riga (Embassy) Lithuania Vilnius (Embassy) Luxembourg Luxembourg (Embassy) Macedonia Skopje (Embassy) Malta Valletta (Embassy) Moldova Chişinău (Embassy) Montenegro Podgorica (Embassy) Netherlands The Hague (Embassy) Amsterdam (Consulate General) Willemstad, Curaçao (Consulate General) Norway Oslo (Embassy) Poland Warsaw (Embassy) Kraków (Consulate General) Poznań (Consular Agency) Portugal Lisbon (Embassy) Ponta Delgada (Consulate) Romania Bucharest (Embassy) Russia Moscow (Embassy) Vladivostok (Consulate General) Yekaterinburg (Consulate General) Serbia Belgrade (Embassy) Slovakia Bratislava (Embassy) Slovenia Ljubljana (Embassy) Spain Madrid (Embassy) Barcelona (Consulate General) Las Palmas (Consular Agency) Málaga (Consular Agency) Palma de Mallorca (Consular Agency) Seville (Consular Agency) Valencia (Consular Agency) Sweden Stockholm (Embassy) Switzerland Bern (Embassy) Geneva (Consular Agency) Zürich (Consular Agency) Ukraine Kiev (Embassy) United Kingdom London (Embassy) Belfast (Consulate General) Edinburgh (Consulate General) Hamilton, Bermuda (Consulate General) George Town, Cayman Islands (Consular Agency) 
Canberra (veľvyslanectvo) Melbourne (generálny konzulát) Perth (generálny konzulát) Sydney (generálny konzulát) Suva (veľvyslanectvo) Majuro (veľvyslanectvo) Kolonia (veľvyslanectvo) Wellington (veľvyslanectvo) Auckland (generálny konzulát) Koror (veľvyslanectvo) Port Moresby (veľvyslanectvo) Apia (veľvyslanectvo) Honiara (konzulárny úrad) Australia Canberra (Embassy) Melbourne (Consulate General) Perth (Consulate General) Sydney (Consulate General) Fiji Suva (Embassy) Marshall Islands Majuro (Embassy) Federated States of Micronesia Kolonia (Embassy) New Zealand Wellington (Embassy) Auckland (Consulate General) Palau Koror (Embassy) Papua New Guinea Port Moresby (Embassy) Samoa Apia (Embassy) Solomon Islands Honiara (Consular Agency) 
Addis Abeba (delegácia pri Africkej únii) (zriadená v roku 2006) [1] Brusel (delegácie pri Európskej únii) Ženeva (delegácie pri niekoľkých medzinárodných organizáciách) Jakarta (delegácia pri Združení národov juhovýchodnej Ázie) Manila (delegácia pri Ázijskej rozvojovej banke) Montréal (delegácia pri Medzinárodnej organizácii civilného letectva) New York (delegácia pri OSN) Paríž (delegácie pri Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a UNESCO ) Rím (delegácia pri Organizácii pre výživu a poľnohospodárstvo) Viedeň (delegácie pri Organizácii Spojených národov a Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe) Washington, DC (delegácia pri Organizácii amerických štátov) 
Pozri aj 
V astrodynamike a nebeskej dynamike sú orbitálne stavové vektory , alebo len stavové vektory, obežnej dráhy karteziánske vektory polohy ( r {\ displaystyle \ mathbf {r}} ) a rýchlosť ( proti {\ displaystyle \ mathbf {v}} ), ktoré spolu s ich časom ( epocha ) ( T {\ displaystyle t \,} ) jednoznačne určujú trajektóriu obiehajúceho telesa v priestore. 
Vektor polohy, vektor orbitálnej rýchlosti, iné orbitálne prvky 
: 
Pozri aj 
Stavové vektory sú definované s ohľadom na niektorý referenčný rámec , zvyčajne, ale nie vždy, inerciálny referenčný rámec . 
Jedným z najpopulárnejších referenčných rámcov pre stavové vektory telies pohybujúcich sa v blízkosti Zeme je rovnovážny systém definovaný nasledovne: 
Stred je centrum hmotnosti Zeme; Os Z je zhodná s rotačnou osou Zeme, pozitívna na sever; Rovina X / Y sa zhoduje s rovníkovou rovinou Zeme, pričom os X + smeruje k jarnej rovnodennosti a os Y je v zmysle pravidla pravej ruky. 
Tento referenčný rámec nie je skutočne inerciálny, z dôvodu pomalej 26 000 rokov precesie zemskej osi , takže referenčné rámce definované orientáciou Zeme na štandardnej astronomickej dobe, ako napríklad B1950 alebo J2000, sú tiež používané. 
Pozičný vektor r {\ displaystyle \ mathbf {r}}opisuje polohu telesa vo zvolenom referenčnom rámci , zatiaľ čo vektor rýchlosti proti {\ displaystyle \ mathbf {v}} opisuje jeho rýchlosť v tom istom rámci súčasne. 
Tieto dva vektory a čas, v ktorom sú platné, jednoznačne opisujú trajektóriu telesa. 
V astronómii je systém nebeských súradníc (alebo nebeský referenčný systém ) systém určujúci polohu nebeských objektov: satelitov , planét , hviezd , galaxii atď. Systémy súradníc môže určiť polohu objektu v trojrozmernom priestore alebo vykresliť len jeho smer na nebeskúej sfére , ak je vzdialenosť objektu neznáma alebo triviálna. 
Rovníkový súradnicový systém je súradnicovým systémom pre väčšinu profesionálnych a amatérskych astronómov, ktorí majú rovníkovú montáž astronomického ďalekohľadu. Montáž pohonom rovníkovej osi sleduje pohyb oblohy. 
Pre voľbu pólu a rovníka sa používajú staršie B1950 a moderné systémy J2000 , ale môže sa použiť aj pól a rovník "k dátumu", ktorý je vhodný pre daný dátum, napríklad keď sa meria poloha planéty alebo kozmického telesa. 
Existujú aj ďalšie delenie na súradnice "stredného dátumu", ktoré priemerne vynechávajú alebo ignorujú nutáciu , a "true date", ktoré zahŕňajú nutáciu. 
Súradnicové systémy sú implementované v sférických alebo karteziánskych súradniciach . 
Sférické súradnice premietané na nebeskej sfére sú analogické geografickému súradnicovému systému, ktorý sa používa na povrchu Zeme . 
Tieto sa líšia vo výbere základnej roviny , ktorá rozdeľuje nebeskú guľu na dve rovnaké hemisféry pozdĺž veľkého kruhu . 
Pravouhlé súradnice vo vhodných jednotkách sú jednoducho karteziánsky ekvivalent sférických súradníc s rovnakou základnou ( x, y ) rovinou a primárnym ( x -axis) smerom. 
Každý súradnicový systém je pomenovaný po výbere základnej roviny. 
Symboly 
Nasledujúca tabuľka uvádza spoločné súradnicové systémy, ktoré používa astronomická komunita. 
Základná rovina rozdeľuje nebeskú sféru na dve rovnaké hemisféry a definuje základňu pre zemepisné súradnice, podobne ako rovník v geografickom súradnicovom systéme . 
Póly sú umiestnené v základnej rovine ± 90 °. 
Primárnym smerom je východiskový bod pozdĺžnych súradníc. 
Východ je nulový bod vzdialenosti, "stred nebeskej sféry", hoci definícia nebeskej sféry je nejednoznačné o definícii jej stredového bodu. 
Horizontálny systém alebo systém azimutu a výšky je založený na pozícii pozorovateľa na Zemi, ktorá sa otáča okolo svojej vlastnej osi jedenkrát počas jedného hviezdneho dňa (23 hodín, 56 minút a 4.091 sekúnd) vo vzťahu k hviezdnemu pozadiu. 
Umiestnenie nebeského objektu v horizontálnom systéme sa mení s časom. Je užitočným súradnicovým systémom na lokalizáciu a sledovanie objektov pre pozorovateľov na Zemi. 
Je založený na pozícii hviezd vzhľadom na horizont pozorovateľa. 
Rovníkový systém, ekvatoriálny systém 
Rovníkový súradnicový systém alebo ekvatoriálny systém je systém sústredený do stredu Zeme, s orientáciou voči nebeským pólom a jarnej rovnodennosti . 
Súradnice sú založené na umiestnení hviezd v porovnaní s rovníkom Zeme premietnuté do nekonečnej vzdialenosti. 
Moderné mapy hviezd takmer výlučne používajú rovníkové súradnice. 
Note that azimuth (A) is measured from the south point, turning positive to the west.[1] Zenith distance, the angular distance along the great circle from the zenith to a celestial object, is simply the complementary angle of the altitude: 90° − a.[2] 
Ozbrojení muži bez insígnie (takzvaní "malí zelení mužíkovia") na letisku Simferopol, 28. februára 2014. 
Spočiatku prezident Ruska Vladimír Putin uviedol, že zelení mužíkovia nie sú súčasťou ruských ozbrojených síl, ale skupiny miestnych milícií, ktoré sa zmocnili zbraní ukrajinskej armády.[1] Generál Philip Breedlove, vrchný veliteľ spojeneckých síl v Európe a najvyšší veliteľ NATO, povedal, že títo "zelení mužíkovia" boli v skutočnosti ruské jednotky.[2] 
V marci 2014 Putin naďalej tvrdil, že neexistoval žiaden vopred naplánovaný zásah[1] [2],, ale že "ťažko ozbrojené a úzko koordinované skupiny, ktoré na začiatku vpádu obsadili letiská a prístavy Krymu - boli len spontánne "skupiny sebaobrany", ktoré možno získali uniformy podobné tým ruským z miestnych [vojenských] obchodov".[3] [4] Podľa ukrajinského Združenia vlastníkov zbraní ukrajinské právo okrem poľovníctva nepovoľuje predaj alebo nosenie strelných zbraní.[5] 
Dňa 17. apríla prezident Putin verejne prvýkrát pripustil, že sa ruské špeciálne jednotky podieľali na udalostiach na Kryme s cieľom chrániť miestnych obyvateľov a vytvárať podmienky pre referendum.[1] [2] [3] [4] Neskôr priznal, že ruské ozbrojené sily počas udalostí zablokovali ukrajinské ozbrojené sily na Kryme.[5] 
V odpovedi na otázku prítomnosti ruských vojsk na Kryme ruský minister obrany Sergej Šojgu povedal: "Pokiaľ ide o vyhlásenia o používaní ruských špeciálnych jednotiek v ukrajinských udalostiach, môžem povedať iba jednu vec - je ťažké hľadať čiernu mačku v tmavej miestnosti, najmä ak tam nie je" a dodal tajomne, že hľadanie mačky by bolo "hlúpe", ak je tá mačka "múdra, statočná a zdvorilá".[1] [2] 
V apríli 2015 ruský admirál vo výslužbe Igor Kasatonov (Игорь Касатонов) uviedol, že "malí zelení mužíkovia" boli členmi ruských špeciálnych jednotiek Spetsnaz. 
Podľa jeho informácií nasadenie ruských vojsk na Kryme zahŕňalo šesť pristátí vrtuľníkov a tri vylodenia Ilyushin Il-76 s 500 ľuďmi. [1] 
Počas vojny v Donbase spravodajca agentúry Reuters hlásil 26. augusta 2014 z dedinky Kolosky v Doneckej oblasti, že desiatky ťažko ozbrojených cudzincov s ruským prízvukom sa objavili cez víkend a zablokovali cestu (asi 10 kilometrov od ruskej hranice).[1] Muži mali biele pásy na ramenách, rovnakú identifikačnú značku, ako desať mužov zajatých ukrajinskými jednotkami niekoľko kilometrov odtiaľ a ktorí vo videu uverejnenom v utorok 26. augusta 2014 uviedli, že sú to ruskí výsadkári.[1] Správa BBC sa hovorila o neoznačených ruských silách v Donbase ako o "Armáde duchov".[2] 
Dňa 13. januára 2015 ukrajinské médium censor.net hlásilo ruské špeciálne jednotky v Luhansku spolu so záznamom ôsmich neoznačených vojakov v zelených uniformách, ktoré hliadkujú na ulici. Niekoľkí z nich boli ozbrojení útočnou puškou AS Val, ktorú používajú výhradne ruské ozbrojené sily.[1] 
Dňa 17. decembra 2015 ruský prezident Putin potvrdil, hoci elipticky, prítomnosť ruského ľudu na Ukrajine, ktorý sa venoval určitým úlohám, vrátane vojenskej oblasti, a dodal, že to neznamená prítomnosť ruskej armády (aj keď iné vojenské sily, napríklad mariňáci, neboli vylúčené) na Ukrajine . [1] 
"Malí zelení mužíkovia" ozbrojení AK-74M blokujú vojenskú základňu Perevalne , 25 km južne od Simferopolu, 9. marca 2014. 
Do konca roka 2017 pozorovateľská misia OBSE napočítala len na dvoch hraničných priechodoch, ktoré im umožnil sledovať, približne 30 000 ľudí vojenského personálu, ktorí prešli z Ruska do Donbassu.[1] 
Výraz malí zelení mužíkovia (rus. зелёные человечки, ukr. зелені чоловічки) označuje maskovaných vojakov v neoznačených zelených uniformách s modernými ruskými zbraňami a vybavením, ktorí sa objavili počas ukrajinskej krízy v roku 2014. 
Termín bol prvýkrát použitý pred anexiou Krymu Ruskou federáciou, keď títo vojaci obsadili a blokovali medzinárodné letisko Simferopol, väčšinu vojenských základní na Kryme[1] a parlament v Simferopole. 
Známi sa stali aj pod označením zdvorilí ľudia (rus. вежливые люди), pretože sa správali pokojne a veľmi nezasahovali do každodenných aktivít obyvateľov.[1][2] 
Zbrane a vybavenie 
V marci 2014 vydal fínsky časopis Suomen Sotilas (Fínky vojak) analýzu zbraní a vybavenia na snímkach "malých zelených mužíkov". 
Článok poukazuje na viacero druhov zbraní a vybavenia, ktoré sa vydáva len ozbrojeným silám v Ruskej federácii : 
Nové bojové uniformy EMR Nové taktické vesty 6Sh112 alebo 6Sh117 Nové prilby 6B27, 6B7-1M Nové 7.62mm guľomety PKP Pečeneg (Печенег) 6B26 kompozitné prilby (používajú ju iba vzdušné jednotky Ruskej federácie) 6Sh92-5 taktická vesta (používajú ju iba vzdušné jednotky Ruskej federácie) Bojová uniforma Gorka-3 (používajú ju iba ruské špeciálne jednotky a horské jednotky) Smash AK / VOG taktická vesta (používajú ju iba ruské špeciálne jednotky) 
Článok ďalej konštatuje, že s veľmi vysokou pravdepodobnosťou "ide o jednotky Specnaz zo 45. samostatného prieskumného pluku VDV so sídlom v Kubinke (Moskovská oblasť).[1] 
Iné médiá uverejnili fotografiu neoznačeného ruského vojaka ozbrojeného VSS Vintorezom, ako dôkaz nasadenia ruských špeciálnych jednotiek.[1] 
1 2 . 
Dostupné online. ↑ OLIPHANT, Roland. 
Ukraine crisis: 'Polite people' leading the silent invasion of the Crimea. 
The Daily Telegraph, 2 March 2014. 
Dostupné online [cit. 
2015-11-18]. - . 
Dostupné online. - Shaun Walker. 
Syrian mission restores pride in Russian military after years of decay. 
The Guardian (Moscow), 16 March 2016. 
Dostupné online [cit. 
2016-03-17]. ↑ Parameter "periodikum" je povinný!. 
Dostupné online. ↑ VAUX, Pierre. 
Ukraine Presents Russian Sniper Rifle Taken From Captured Soldiers, Will Charge Them With 'Terrorism' [online]. 
[Cit. 
2017-04-19]. 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. ↑ RBK Ukraine, 12 March 2014, [cit. 
2017-11-09]. 
Dostupné online. (po ukrajinsky) ↑ FERNÁNDEZ, Rodrigo. 
Putin no descarta una intervención si el caos se apodera de Ucrania. 
El País, 4 March 2014. 
Dostupné online [cit. 
2017-11-09]. (po španielsky; kastílsky) ↑ KAUFMANN, Stefan. 
Kommentar: Der Unberechenbare. 
Handelsblatt, 4 March 2014. 
Dostupné online [cit. 
2017-11-09]. (po nemecky) ↑ BORGER, Julian. 
Putin offers Ukraine olive branches delivered by Russian tanks. 
The Guardian, 5 March 2014. 
Dostupné online [cit. 2017-11-09]. ↑ AVRIL, Pierre. 
Ukraine : Poutine souffle le chaud et le froid. 
Le Figaro, 4 March 2014. 
Dostupné online [cit. 
2017-11-09]. (po francúzsky) ↑ . 
Dostupné online. ↑ Radio Free Europe/Radio Liberty, 17 April 2014. 
Dostupné online [cit. 
2015-11-19]. (po rusky) ↑ LALLY, Kathy. 
Putin's remarks raise fears of future moves against Ukraine. 
The Washington Post, 17 April 2014. 
Dostupné online [cit. 
2015-11-19]. ↑ . 
Dostupné online. ↑ GREGORY, Paul Roderick. 
Putin's 'Human Rights Council' Accidentally Posts Real Crimean Election Results. 
Forbes, 5 May 2014. 
Dostupné online [cit. 
2016-02-27]. ↑ liga.net, 17 November 2014. 
Dostupné online [cit. 
2017-11-09]. (po rusky) ↑ Moskovskij Komsomolets, 17 April 2014. 
Dostupné online [cit. 
2015-04-10]. (po rusky) ↑ Kiev's claims over special forces 'resemble paranoia': Russia [online]. 
Zee News, 17 May 2014, [cit. 
2015-03-21]. 
Dostupné online. ↑ . 
Dostupné online. 1 2 ↑ SWEENEY, John. 
MH17 disaster: Russians 'controlled BUK missile system'. 
BBC News, 8 September 2014. 
Dostupné online [cit. 
2014-09-08]. ↑ ↑ ↵- ↵- ↑ . 
Dostupné online. 
V roku 1992 riaditeľ SVZ Jevgenij Primakov priznal, že KGB stála za sovietskymi novinovými článkami, ktoré tvrdia, že AIDS bolo vytvorené americkou vládou.[1] 
Operácia INFEKTION bola dezinformačná kampaň organizovaná KGB v 80. rokoch s cieľom šíriť nepravdivé informácie, že Spojené štáty vynašli HIV / AIDS[1] ako súčasť výskumného projektu biologických zbraní vo Fort Detrick v Marylande. 
Sovietsky zväz ju použil na oslabenie dôveryhodnosti Spojených štátov, na podporu antiamerikanizmu, izolovanie Ameriky v zahraničí a na vytvorenie napätia medzi hostiteľskými krajinami a USA ohľadom prítomnosti amerických vojenských základní (ktoré boli často vykresľované ako príčina prepuknutia AIDS u miestnej populácie).[2] 
Príbeh o AIDS sa rozšíril po celom svete a bol opakovaný v sovietskych novinách, časopisoch, rozhlasových vysielaniach a v televízii. 
Len v roku 1987 sa v sovietskych médiách objavil 40 krát. 
Príbeh sa šíril vo viac ako 80 krajinách vo viac ako 30 jazykoch[1],, predovšetkým v publikáciách ľavicových a komunistických médií a dostal sa do tak vzdialených krajín ako Bolívia, Grenada, Pakistan, Nový Zéland, Nigéria, či Malta. 
Niekoľko verzií sa dostalo do nekomunistickej tlače v Indonézii a Filipínach.[1] 
Diseminácia zvyčajne prebiehala podľa známeho vzoca: propaganda a dezinformácia sa najskôr objavila v krajine mimo ZSSR a až potom ju prebrala sovietská tlačová agentúra, ktorá ju pripísala zahraničnej investičnej žurnalistike. 
To, že príbeh pochádza z cudzieho zdroja (o ktorom nebolo všeobecne známe, že je ovládaný alebo ovplyvnený Sovietmi), zvyšovalo dôveryhodnosť obvinení, najmä v chudobných a menej vzdelaných krajinách, ktoré si vo všeobecnosti nemohli dovoliť prístup k západným spravodajským kanálom. 
Publikovanie správ sovietskej propagandy bolo bezplatné a mnohé príbehy dokonca prinášali peňažné výhody.[1] Toto bol najmä prípad v Indii a Ghane, kde Sovietský zväz udržiaval veľké propagandistické a dezinformačné nástroje na skryté publikovanie v médiách.[1] 
Sovietsky naratív 
Aby vysvetlili výskyt epidémií AIDS v Afrike, Rádio Moskva oznámilo, že sovietsky korešpondent Aleksander Žukov zistil, že začiatkom sedemdesiatych rokov sa Pentagonom kontrolovanému západonemeckénu laboratóriu v Zaire „podarilo modifikovať neletálny Green Monkey vírus na smrteľný vírus AIDS“. 
Rádio Moskva tiež tvrdilo, že namiesto testovania očkovacej látky proti cholere americkí vedci v skutočnosti infikovali nevedomých Zairčanov, čím sa vírus šíril po celom kontinente. 
Títo vedci si neboli vedomí dlhého obdobia pred vznikom príznakov a pokračovali experimentovaním s odsúdenými po návrate do USA, kde sa vírus rozšíril, keď niektorí väzni utiekli.[1] 
Tvrdenia, že CIA posielala „kondómy nainfikované AIDSom“ do iných krajín, vznikli po začatí operácie nezávisle v africkej tlači.[1] V roku 1987 vydala tlačová agentúra Novosti knihu (Ešte raz o CIA), v ktorej sa píše: 
Riaditeľstvo pre vedu a techniku CIA neustále modernizuje inventár patogénnych prípravkov, baktérií a vírusov a skúma ich vplyv na človeka v rôznych častiach sveta. 
Na tento účel CIA využíva americké zdravotnícke strediská v cudzích krajinách. 
Jedným z príkladov bol pakistanský zdravotnícky výskumný areál v Lahore ... založený v roku 1962 údajne pre boj proti malárii. 
Kvôli takto vyvolanému odporu verejnosti nakoniec legitímne centrum lekárskeho výskumu zatvorili. 
Podľa sovietskych obvinení, cieľom výskumných projektov, ktoré zahŕňali aj AIDS, bolo „rozšírenie amerického vojenského arzenálu“.[1] 
Celosvetová odpoveď na obvinenia o AIDS 
Ilustrácia propagandy z operácie INFEKTION na titulke Podvod, dezinformácia a strategické komunikácie[1]. 
Je iróniou osudu, že mnohí sovietski vedci žiadali o pomoc amerických výskumníkov, aby im pomohli riešiť narastajúci problém s AIDS, pričom zdôrazňovali prirodzený pôvod vírusu. 
USA odmietala pomôcť, kým dezinformačná kampaň pokračovala.[1] Západní aj sovietski virológovia označili Segalovu správu a množstvo článkov v tlači za nezmysly.[1] 
Podľa analytikov amerického ministerstva zahraničných vecí ďalším dôvodom, prečo Sovietsky zväz „propagoval dezinformáciu o AIDS, mohla byť snaha odpútať medzinárodnú pozornosť od svojho vlastného ofenzívneho programu biologického boja, ktorý bol sledovaný desaťročia“. 
Okrem antraxu sa predpokladalo, že Sovieti vyvinuli tularemiu, mor a choleru na účely biologickej vojny, ako aj botulotoxín, enterotoxíny a mykotoxíny.[1] Alternatívnym vysvetlením je, že táto operácia mohla byť odvetou za americké obvinenia, že Sovieti používali chemické zbrane v juhovýchodnej Ázii.[2] 
Dr. Meinrad Koch, expert na AIDS v Západnom Berlíne, v roku 1987 uviedol, že Segalova správa je „úplný nezmysel“ a nazval ju „zlovestný pseudo-vedecký politický koktejl“. 
Ďalší vedci tiež poukázali na nedostatky a nepresnosti v Segalovej správe, vrátane Dr. Viktora Ždanova z Ivanovského inštitútu virológie v Moskve, ktorý bol v tom čase najlepším sovietskym expertom na AIDS. 
Prezident Sovietskej akadémie lekárskych vied jasne uviedol, že verí, že vírus má prirodzený pôvod. 
Ďalší vedci a lekári z Paríža, východného a západného Berlína, Indie a Belgicka nazývali chýry o AIDS vedecky neopodstatnenými lžami, ktoré sa nedajú brať vážne.[1] Hoci Segal sám nikdy nepovedal, že ide o fakt a tejto línie sa veľmi opatrne držal v celej svojej správe, „tieto technické kvalifikátory nezmenšujú vplyv obvinení, nakoľko ich čitatelia alebo poslucháči pri opakovaní často vynechajú či prehliadnu.“[1] 
Úradníci veľvyslanectva USA napísali desiatky listov rôznym redaktorom novín a novinárom a usporiadali stretnutia a tlačové konferencie s cieľom objasniť záležitosti. 
Vďaka ich úsiliu bolo viacero článkov stiahnutých a viacero redakcií sa za články ospravedlnilo.[1] Argumenty vyvracajúce obvinenia sa objavili v správach Kongresu a ministerstva zahraničných vecí. 
Podľa nich vírus tak komplexný ako AIDS v tom čase nebolo možné vytvoriť; lekársky výskum vtedy dokázal iba klonovať jednoduché vírusy. Segalova správa obsahovala nepresnosti dokonca v takých základných veciach, ako je americká geografia - Segal povedal, že AIDS prepukol v New Yorku, pretože to bolo najbližšie veľké mesto pri Fort Detricku. 
V skutočnosti sú Philadelphia, Baltimore a Washington, DC všetky bližšie, zatiaľ čo New York je vzdialený 400km.[1] 
Gorbačovova administratíva tiež reagovala rozhorčene a spustila obrannú popierajúcu kampaň „zameranú na zachovanie dôveryhodnosti, ktorú poškodzovalo úsilie USA o zvýšenie povedomia o rozsahu sovietskych dezinformačných aktivít.“ [1] Napríklad Literaturnaja Gazeta 3. decembra 1986, ostro kritizovala brazílske noviny, ktoré v priebehu roka zverejnili a následne stiahli dezinformáciu o AIDS. 
V roku 1987 tlačová agentúra Novosti v Moskve rozšírila správu údajne z Brazzaville (Kongo), ktorá vyzývala Západ, aby ukončil „anti-africkú kampaň“ a opakovala obvinenia, že vírus bol vytvorený v amerických vojenských laboratóriách.[1] 
V roku 1988 vypustila Sovetskaja Rossija článok, v ktorom obhajovala svoje právo hlásiť rôzne názory. 
Šéf Novosti uviedol, že pri pokrývaní témy AIDS väčšinou čerpajú zo zahraničných zdrojov a že tlač je v období glasnosti slobodná.[1] 
Mitrochinov archív odhaľuje, že 
čeliac americkým protestom a zavrhnutiu príbehu medzinárodnou vedeckou komunitou, sa Gorbačov a jeho poradcovia zjavne obávali, že odhalenie sovietskej dezinformácie by mohlo poškodiť nový sovietsky imidž na Západe. 
V roku 1987 v Moskve bolo americkým predstaviteľom povedané, že Sovietsky zväz fámu o AIDS oficiálne neuznáva a spravodajstvo o nej takmer úplne prestalo.[1] 
Kampaň postupne vymizla z väčšiny sovietskych médií, ale príležitostne sa znovuobjavila v krajinách tretieho sveta ešte aj v roku 1988.[1] 
Následky 
V roku 1992 15% Američanov považovalo za pravdu alebo pravdepodobne pravdu, že „vírus AIDS bol zámerne vytvorený v americkom štátnom laboratóriu.“[1] V roku 2005 štúdia RAND Corporation a Oregon State University ukázala, že takmer 50% afroameričanov verilo, že AIDS bol vytvorený človekom, viac ako 25% verilo, že AIDS je produktom vládneho laboratória, 12% verilo, že ho vytvorila a šírila CIA a 15% verilo, že AIDS je forma genocídy černošského obyvateľstva.[1] Ostatné konšpiračné teórie v súvislosti s AIDS prežili napriek tomu, že boli vedeckou komunitou vyvrátené. 
V roku 1992 riaditeľ KGB Jevgenij Primakov pripustil, že KGB stojí za novinovými článkami, ktoré tvrdia, že AIDS bolo vytvorené americkou vládou.[1] Segalovu úlohu odhalil dezertér KGB Vasilij Mitrochin v Mitrochivonom archíve. 
Kniha Stasi z roku 1999 opisuje, ako Stasi spolupracovala s KGB na šírení príbehu. [2] 
Genéza príbehu 
Podklad sa objavil v pro-sovietskych indických novinách Patriot, ktoré podľa prebehlíka, bývalého agenta KGB menom Ilja Dzerkvelov zriadila KGB v roku 1962 čisto na účel zverejňovania dezinformácií.[1] V júli 1983 prišiel editorovi anonymný list od „známeho amerického vedca a antropológa“, ktorý tvrdil, že AIDS vyrobili genetickí inžinieri vo Fort Detrick. 
Tento „vedec“ tvrdil, že „táto tajomná smrteľná choroba je považovaná za výsledok pokusov Pentagonu pri vývoji nových a nebezpečných biologických zbraní“. Zapletení mali byť aj vedci CDC (Centra pre výskum a prevenciu chorôb), ktorí vraj boli vyslaní do Afriky a Latinskej Ameriky, aby našli nebezpečné vírusy, ktoré sa v Ázii a Európe nevyskytujú. 
Výsledky mali byť údajne analyzované v Atlante a Fort Detricku a mali predstavovať „najpravdepodobnejší priebeh udalostí“ vedúci k rozšíreniu AIDS.[1] 
Segalova správa 
Príbeh bol dva roky ignorovaný a kampaň sa vážne rozbehla až v októbri 1985. Pôvodný článok znovu uverejnili sovietske noviny Literaturnaja Gazeta.[1] Aby vzbudili dôveryhodnosť, začali sa odvolávať na pseudo-vedecký článok, ktorý napísal v roku 1986 biofyzik na dôchodku z východného Nemecka, pôvodom Rus, Dr. Jakob Segal, spolu s manželkou Dr. Lilli Segalovej. a Dr. Ronaldom Dehmlowom z Humboldtovej univerzity vo Východnom Berlíne. 
Správa bola vysoko citovaná sovietskymi propagandistmi a Segalovci (ktorí vyštudovali vo Francúzsku) boli často označovaní ako francúzski vedci, aby sa skrylo ich prepojenie na východný blok. 
Dr. Segal predpokladal, že vírus AIDS bol syntetizovaný kombináciou častí dvoch vzdialene príbuzných retrovírusov: VISNA a HTLV-1.[2] Výňatok zo správy spoločnosti Segal hovorí: 
Pomocou genetických technológií je veľmi jednoduché zjednotiť dve časti úplne nezávislých vírusov… ale kto by o to mal záujem? Vojsko, samozrejme… V roku 1977 bolo zriadené špeciálne laboratórium ... v centrálnom biologickom laboratóriu Pentagonu. 
O rok neskôr sa v USA objavili prvé prípady AIDS v New Yorku. 
Pochopiť prečo práve vtedy a ako sa vírusu podarilo dostať z utajovaného laboratória, je celkom ľahké. 
Každý vie, že v USA sa väzni používajú na vojenské experimenty. Sľúbili im slobodu, ak experiment prežijú.[1] 
V inej časti správy uviedol, že jeho hypotéza bola založená výlučne na domnienkach, extrapoláciach a klebetách, a nie na priamych vedeckých dôkazoch.[1] 
LEROS je rada chemických raketových motorov vyrábaných firmou Nammo (Nordic Ammunition Company)[1] v meste Westcott, Buckinghamshire , Veľká Británia. 
Motory LEROS sa používajú ako primárne apogeové motory pre telekomunikačné družice, ako napríklad Lockheed Martin A2100 [2], ako aj misie v hlbokom vesmíre, ako napríklad Juno . [3] 
Rodina motorov pochádza z modelu LEROS 1, ktorý bol v 90. rokoch vyvinutý a kvalifikovaný Royal Ordnance. 
Spoločnosť British Aerospace začala podnikať v oblasti vesmírnych pohonov, stala majiteľom americkej spoločnosti American Pacific Corporation, Moog [1] (od roku 2012) a Nammo (2017). 
Motory LEROS sú vyrobené z nióbovej zliatiny , ktorá sa tradične používa pre raketové motory na kvapalné palivo , ako bol hlavný motor lunárneho modulu Apollo . 
Od roku 2011 bolo úspešne použitých viac ako 70 motorov série LEROS 1. [2] 
Použitie 
Juno NASA a motor LEROS 1b (počítačom generovaný obraz) 
Došlo k problémom s héliovým spätným ventilom na Juno, ktoré viedli k odloženým manévrom a k poruche po prvom spustení na Intelsat 33e, ktorý si vyžadoval zálohovanie nízkopriepustných trysiek, umožňujúcich aby sa satelit dostal na zamýšľanú obežnú dráhu. [1] 
Motor Palivo Ťah Isp Poznámka LEROS 1c[1] Hydrazine / MON 460 N 325 LEROS 1b Hydrazine / MON 635 N 318 LEROS 2b MMH / MON 407 N 318 LEROS 4 MMH / MON 1100 N 323[2] Vyvinutý cca 2014 pre Program robotického prieskumu Marsu Európskej vesmírnej agentúry (ESA)[3] 
NEAR Shoemaker (Near Earth Asteroid Rendezvous) Mars Global Surveyor [1] Mercury Messenger [2] Juno JCSAT-13 [3] Sirius 4 Nimiq 1 [4] SBIRS GEO 1 and GEO 2 [5][6] Intelsat 33e[7] Beresheet lunar lander[8] 
Referencie 
Terminátor alebo zóna súmraku je pohyblivá čiara, ktorá rozdeľuje dennú stranu a tmavú nočnú stranu planetárneho telesa . 
Terminátor je definovaný ako množina bodov na planéte alebo mesiaci, kde čiara cez svoju materskú hviezdu je dotyčnica . 
Pozorovateľ na terminátor takého obiehajúce telo s atmosférou by dochádzať súmrak v dôsledku rozptylu svetla časticami v plynnej vrstvy. 
This is primarily because the D layer, which absorbs high frequency signals, disappears rapidly on the dark side of the terminator, whereas the E and F layers above the D layer take longer to form.[1] This time-difference puts the ionosphere into a unique intermediate state along the terminator, called the “grey line”.[2] 
Reina Ueda Profil na 81 Produce 
Slnečné svetlo je časťou elektromagnetického žiarenia vydávaného Slnkom , najmä infračerveným , viditeľným a ultrafialovým svetlom. 
Na Zemi sa slnečné svetlo filtruje cez zemskú atmosféru a je viditeľné ako denné svetlo, keď je Slnko nad horizontom . 
Keď priame slnečné žiarenie nie je blokované mrakmi , označuje sa ako slnečné svetlo, je kombináciou jasného svetla a sálavého tepla . 
Keď je blokované mrakmi alebo sa odráža od iných objektov , označuje sa ako rozptýlené svetlo. 
Svetová meteorologická organizácia používa termín „ trvanie slnečného svitu “ na označenie kumulatívneho času, počas ktorého oblasť prijíma priamu ožiarenosť zo Slnka najmenej 120 wattov na meter štvorcový . [1] Iné zdroje označujú "priemer za celú zem" "164 wattov na meter štvorcový za 24 hodín denne". [2] 
Ultrafialové žiarenie v slnečnom svetle má pozitívne aj negatívne účinky na zdravie, pretože je aj predpokladom pre syntézu vitamínu D 3, a tiež je mutagénne . 
Dosiahnutie Zeme z povrchu Slnka trvá svetlu približne 8,3 minúty. 
10 000 až 170 000 rokov, bude trvať fotónu ,kým sa dostane na povrch zo stredu Slnka, pretože zmení smer zakaždým, keď sa stretne s nabitou časticou,[1] 
Slnečné svetlo je kľúčovým faktorom pri fotosyntéze , procese používanom rastlinami a inými autotrofnými organizmami na premenu svetelnej energie na chemickú energiu, ktorá sa využíva na syntézu sacharidov a na pohon aktivít organizmov. 
Merania 
Zvýšené dávky slnečného UV- B zvyšujú frekvenciu rekombinácie DNA v rastlinách Arabidopsis thaliana a tabaku ( Nicotiana tabacum ). [1] Tieto zvýšenia sú sprevádzané silnou indukciou enzýmu, ktorý má kľúčovú úlohu pri rekombinačných opravách poškodenia DNA. 
Takže úroveň slnečného UV-B žiarenia na povrchu Zeme pravdepodobne ovplyvňuje stabilitu genómu v rastlinách. 
↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ Calculated from data in The first of each set of two figures is for total solar radiation reaching a panel aimed at the Sun (which is 42° above the horizon), whereas the second figure of each pair is the "direct plus circumsolar" radiation (circumsolar meaning coming from the part of the sky within a couple degrees of the Sun). 
The totals, from 280 to 4000 nm, are 1000.4 and 900.1 W/m2 respectively. 
It would be good to have more direct figures from a good source, rather than summing thousands of numbers in a database. ↑ Vypočítané z ASTM spektra uvedeného vyššie. ↑ ↑ Appleton, EV, Nature 3966: 535 (1945) ↑ Iqbal, M., "Úvod do slnečného žiarenia", Academic Press (1983), kap. 
3 ↑ NASA Solar System Exploration – Sun: Facts & Figures retrieved 27 April 2011 "Effective Temperature ... 
5777 K" ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ 1 2 ↑ ↑ Willson, R. C., and A. V. Mordvinov (2003), Secular total solar irradiance trend during solar cycles 21–23, Geophys. 
Res. 
Lett., 30(5), 1199, ACRIM ↑ ↑ ↑ 1 2 ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ ↑ 1 2 ↑ 
Externé odkazy 
Mravčan vápenatý je vápenatá soľ kyseliny mravčej. 
Je tiež známy ako E238. 
Pod týmto číslom E sa používa ako konzervačná látka v krmivách pre zvieratá v rámci EÚ, ale nie v potravinách určených pre ľudí. [1] 
Mravčan vápenatý môže byť použitý na odstránenie škodlivé pre životné prostredie (pozri kyslý dážď), oxidov síry (SOX) od fosílnych palív výfukov napr elektrární. 
K vlhkému uhličitanu vápenatému sa pridá mravčan vápenatý, aby sa podporila tvorba sadry, keď cez ňu prechádza výfuk. 
Tento proces sa nazýva mokré odsírovanie spalín (WFGS). 
Sadra viaže oxidy síry, čím znižuje ich uvoľňovanie do životného prostredia prostredníctvom výfuku. 
Mravčan vápenatý sa javí ako účinnejší alebo takmer rovnako účinný ako niektoré iné priemyselne používané činidlá WFGS. [1] 
Výroba 
Počas výroby trimetylolpropánu sa tvorí ko-produkt mravčanu vápenatého. 
Ako zdroj vápnika sa používa hydratované vápno (hydroxid vápenatý). 
Butyraldehyd a formaldehyd reagujú vo vodnom roztoku v prítomnosti bázického katalyzátora za vzniku nestabilného medziproduktu , dimetylol butyraldehydu. 
Dimetylol butyraldehydu ďalej reaguje s formaldehydom za vzniku trimetylolpropánu a mravčanu vápenatého. 
Z roztoku sa oddelí mravčan vápenatý, tepelne sa spracuje na odstránenie formaldehydu a potom sa vysuší.[1] 
Mravčan vápenatý môže byť tiež vyrobený z hydroxidu vápenatého a oxidu uhoľnatého pri vysokom tlaku a teplote[1] - napr. od 180 °C a 35 atm.[2] Môže byť tiež vyrobený z chloridu vápenatého a kyseliny mravčej.[1] 
Bezpečnosť 
Čistý práškový mravčan vápenatý vážne dráždi oči, ale nespôsobuje podráždenie pokožky. 
Vdýchnutie prášku môže byť nebezpečné.[1] Zlúčenina má pichajúcu chuť. 
Požitie tekutín s vysokými koncentráciami mravčanu vápenatého spôsobuje vážne gastrointestinálne lézie.[2] 
Zdroj 
Použitie 
Mravčan vápenatý sa používa v rámci EÚ ako konzervačná látka v krmive pre zvierata. 
Okysľuje krmivo, čím zabraňuje rastu mikróbov a zvyšuje jeho životnosť. 
Približne 15 g prídavku mravčanu vápenatého na kg krmiva znižuje jeho pH o jeden stupeň. 
15 g/kg je maximálna odporúčaná koncentrácia krmiva v rámci EÚ - táto úroveň sa považuje za bezpečnú pre ošípané, kurčatá, ryby a prežúvavce. 
Táto zlúčenina nie je environmentálne škodlivá pri použití v krmivách na týchto úrovniach. 
Mravčan vápenatý zabraňuje rastovým baktériám, ako sú E. coli, Pseudomonas aeruginosa, Staphylococcus aureus a Enterococcus hirae v rastových médiách. 
Zabraňuje tiež rastu húb, ako sú Aspergillus niger a Candida albicans. 
Význam týchto experimentálnych pozorovaní na konzerváciu krmiva však nie je známy. [1] 
Mravčan vápenatý sa používa ako maskovacie činidlo pri opaľovaní kože. 
V zložení s trieslovinami podporuje rýchlejšie a účinnejšie prenikanie chrómu do kože. 
Mravčan vápenatý môže byť tiež použitý ako náhrada kyseliny mravčej pri morení.[1] 
Ako injektážna a cementová prísada poskytuje mravčan vápenatý v konečnom produkte množstvo požadovaných vlastností, napríklad zvýšenú tvrdosť a skrátenie času tuhnutia. 
Jeho pridanie je žiaduce pre prácu pri nízkej teplote a pre inhibíciu korózie kovových substrátov v cementovo-injektážnej zmesi. 
Je tiež účinný pri prevencii výkvetov. 
V sadrokartóne (sadrokartónová doska) môže mravčan vápenatý fungovať ako spomaľovač horenia.[1] 
Mravčan vápenatý v zmesi s močovinou je účinnou odmrazovacou latkou a má tendenciu spôsobovať menšie korózie oceľových a cementových povrchov v porovnaní s niektorými inými odmrazovacími látkami. [1] 
Výskum 
Mravčan vápenatý sa zdá byť bezpečný ako doplnok vápnika pre ľudí s jednorazovými dávkami 3,9 g (1200 kalcia) denne.[1] Pri takýchto dávkach sa pozorovalo zvýšenie koncentrácie mravčanu v krvi, ale u zdravých jedincov sa mravčan neakumuluje a rýchlo sa metabolizuje. 
Ukazuje sa, že mravčan vápenatý je ľahšie absorbovaná forma vápnika ako uhličitan vápenatý a citrát vápenatý.[2] Nepozorovali sa žiadne poškodenia optického nervu pri suplementácii mravčanom vápenatým - spolu s formaldehydom, mravčan je hlavným metabolickým produktom metanolu, ktorý môže po požití spôsobiť slepotu.[3] 
Brilantná čierna BN, brilantná čierna PN, brilantná čierna A, čierna PN, je syntetické čierne azofarbivo. 
Je rozpustná vo vode. 
Zvyčajne sa dodáva ako tetrasodná soľ. 
Má vzhľad pevného, ​​jemného prášku alebo granúl. 
Povolené sú aj vápenaté a draselné soli. 
V potravinárskom priemysle, sa brilantná čierna označuje ako E 151. 
Používa sa v potravinárskych dekoráciách a náteroch, dezertoch, sladkostiach, zmrzline, horčici, džemoch z červeného ovocia, nealkoholických nápojoch, ochutených mliečnych nápojoch, rybích pastách a iných potravinách.[1] 
Brilantná čierna, bola zakázaná v Spojených štátoch, Švajčiarsku a Japonsku. Je schválená v Európskej únii.[1] V Nórsku bola zakázaná až do roku 2001, keď bola povolená kvôli obchodným vzťahom s inými krajinami. [ potrebná citácia ] 
Brilantná čierna sa používa na farbenie živočíšnych vedľajších produktov v kategórii 2. 
Food Standards Agency, UK. 
Brilantná zelená BS (tiež známa ako zelyonka alebo zelenka) je jedným z triarylmetánových farbív. 
Úzko súvisí s malachitovou zeleňou. 
Brilantná zelená pri požití vyvoláva zvracanie a pri požití je toxická. Táto zlúčenina môže pri kontakte s okom viesť k vážnym poraneniam, dokonca môže mať za následok bilaterálnu slepotu v dôsledku zakalenia rohovky. 
V Rusku a niekedy aj na Ukrajine sa Briliantová zelená používala na fyzický útok na politických oponentov. Od roku 2016, mnoho odporcov ruskej vlády Vladimíra Putina boli postriekaný roztokom obsahujúcim Briliantovú zelenú. 
Zdroj 
Použitie 
Je indikovaný na dezinfekciu čerstvých pooperačných a poúrazových jaziev, pupočnej šnúry novorodencov, odrenín, porezaní a iných narušení celistvosti pokožky, pri liečbe purulentno-zápalových procesov pokožky - hordeolum („jačmeň“), meibomit, blefaritída, pyodermia, lokálna furunkulóza, karbunkulóza, stafylokoková infekcia. Aplikuje sa zvonka, liečivo sa nanáša na poškodený povrch, pričom zachytáva okolité zdravé tkanivo. [ citácia potrebná ] 
Brilantná zelená je v organickej syntéze fotokatalyzátor aktivovaný viditeľným svetlom. 
Brilantná zelená je účinná proti grampozitívnym baktériám . 
Hlavnou výhodou brilantnej zelenej oproti bežnejším antiseptikom, ako je jód, je to, že pri náhodnom kontakte nedráždi tak silno sliznice. 
Sovietska lekárska doktrína usúdila, že „nie je určená na použitie na sliznici“, a varuje, že môže spôsobiť poškodenie očí a chemické očné popáleniny a popáleniny, prinajmenšom v typických formuláciách určených na lekárske použitie. [ citácia potrebná ] 
Joule na mol (symbol: J·mol−1 alebo J/mol) je jednotka energie odvodená zo sústavy SI. 
Energia sa meria v jouloch a množstvo materiálu sa meria v móloch . 
Napríklad Štandardná Gibbsová energia sa kvantifikuje ako jouly na mol. 
Vzhľadom k tomu, 1 mol = 6,02214179 × 10 23 častice (atómy, molekuly, ióny atď.), 1 Joule na mol sa rovná 1 Joule delené 6,02214179 × 10 23 častice, alebo (6,022 × 10 ^ 23 častíc/mol), 1,66054 × 10 -24 Joule na časticu. 
Toto veľmi malé množstvo energie sa často vyjadruje v menšej jednotke, ako je elektronvolt (eV, pozri nižšie). 
Fyzikálne veličiny merané v jouloch na mol zvyčajne opisujú množstvá energie prenášanej počas fázových transformácií alebo chemických reakcií. 
Rozdelenie podľa počtu mólov uľahčuje porovnanie medzi procesmi zahŕňajúcimi rôzne množstvá materiálu a medzi podobnými procesmi zahŕňajúcimi rôzne typy materiálov. 
Význam takéhoto množstva je vždy závislý od kontextu a najmä pre chemické reakcie závisí od (možno ľubovoľnej) definície „móla“ pre konkrétny proces. 
Kvôli výhodnosti a vzhľadom na rozsah príslušných veličín sú tieto veličiny takmer vždy uvádzané skôr v kilojouleoch na mol než v jouleoch na mol. 
Napríklad teplo tavenia a vyparovania sú zvyčajne rádovo 10 kJ/mol, energie väzieb sú rádovo 100 kJ/mol a ionizačné energie rádovo 1 000 kJ/mol. 
1 kJ/mol sa rovná 0,239 kcal/mol alebo 1,04 × 10 −2 eV na časticu. 
Pri teplote miestnosti (25 °C, 77 °F, alebo 298,15 K ) 1 kJ/mol sa rovná 0,4034 
V astronómii je svetelná krivka grafom intenzity svetla nebeského objektu alebo oblasti ako funkcie času. 
Svetlo je zvyčajne v určitom frekvenčnom intervale alebo pásme . 
Svetelné krivky môžu byť periodické, ako v prípade zákrytových dvojhviezd, premenných Cepheid, iných periodických premenných a tranzitujúcich extrasolránych planét, alebo neperiodické, ako je napríklad svetelná krivka novy, kataklyzmatickej premennej hviezdy, supernovy alebo mikrošošovká udalosť alebo binárna udalosť. pozorované počas okultačných udalostí. 
Štúdium svetelnej krivky, spolu s ďalšími pozorovaniami, môže priniesť značné informácie o fyzikálnom procese, ktorý ju vytvára, alebo obmedzovať fyzikálne teórie o nej. 
Mikrošošovky 
Externé odkazy 
Supernovy 
Igor Kollár (narodený 25. júna 1965 v Žiari nad Hronom, Banskobystrický kraj) je bývalý československý a slovenský reprezentant v chôdzi, trojnásobný olympionik. 
Dosiahnuté výsledky 
SkyCity Challenge založená v roku 2016 je dvojročnou architektonickou súťažou. 
Porota vybrala 17 víťazov z 89 predložených projektov z 54 rôznych krajín a pozvala všetkých členov víťazných tímov (cca 50 účastníkov) na Týždeň Rezidencie SkyCity, ktorá sa konala v Broad Town v marci 2018. 
Medzi víťazmi boli: 1. 
Artur Zakrzewski / Konrad Weka (Poľsko) 3. 
Anna Andronova (Rusko) a další. 
SkyCity Challenge 19 „Budúcnosť bývania“ je pokračujúca výzva, ktorú reprezentuje porota zložená z lídrov architektúry a oblastí dizajnu: Daan Roosegaarde, Carlo Ratti, Liu Xiaodu (spoluzakladateľ architektúry URBANUS) a ďalšie. , , Cieľom tejto súťaže je nájsť konečný prefabrikovanu stavebnicu pre účely bytovej výstavby, ktorý sa dá ľahko zostaviť a prepravovať v lodných kontajneroch do ktorejkoľvek časti sveta. 
Uzávierka súťaže je 1. október 2019. 
Odkazy 
Oficiálne stránky Oficiálny účet SkyCity na Instagrame SkyCity Challenge 17 víťazi SkyCity Challenge 17 na Treehugger SkyCity Challenge 17 na Archdaily 
Dvojtaktný trojvalcový vidlicový motor Honda MVX250F 
Trojvalcový vidlicový motor (iné názvy: trojvalcový V-motor, V3, vidlicový trojvalec, trojvalcový motor/trojvalec do V, trojvalcový motor/trojvalec s valcami do V/s usporiadaním valcov do V/s usporiadaním do V) je zriedkavá konfigurácia vidlicového motora. 
Motor má dva rady valcov, pričom jedna obsahuje dva a druhá len jeden valec. Kľukový hriadeľ je spoločný. Táto konfigurácia sa používala len pre dvojtaktné závodné motocykle. 
V3 motor bol použitý firmou DKW v roku 1953. 
Neskôr tento koncept použila spoločnosť Honda v motocykloch: 
Honda NS500 závodný motocykel pre Veľké ceny zo začiatku 80. rokov Honda MVX250F Honda NS400R 
Spoločnosť Suzuki tiež vyrobila dvojtaktný V3 motor s názvom RP68, ktorý mal výkon 19 koní dosahoval až 20.000 otáčok za minútu. 
Fizz buzz je skupinová slovná hra pre deti, ktorej účelom je naučiť ich delenie čísel. Hráči postupne vymenúvajú čísla, pričom nahrádzajú každé číslo deliteľné tromi slovom "fizz" a každé číslo deliteľné piatimi slovom "buzz". 
Hra 
Hráči zvyčajne sedia v kruhu. 
Prvý hráč povie číslo "1" a každý ďalší hráč povie číslo o jedno vyššie od predošlého. 
Akékoľvek číslo deliteľné tromi musí hráč nahradiť slovom fizz a akékoľvek číslo deliteľné piatimi slovom buzz. 
Čísla deliteľné oboma sa nahrádzajú slovami fizz buzz. 
Hráč, ktorý zaváha alebo urobí chybu je vylúčený z hry. 
Typická hra fizz buzz môže začínať takto: 
Programovanie 
Fizz buzz (v tomto kontexte často nazývaný FizzBuzz) býva používaný pri vstupnom interview pre počítačových programátorov. Vytvorenie programu, ktorý vypíše výstup prvých 100 čísel hry FizzBuzz je triviálnym problémom pre každého potenciálneho programátora, takže zamestnávatelia môžu ľahko odhaliť tých, ktorí nie sú dostatočne schopní programátori. 
Snímok, ktorý môže ľuďom 
Liečba 
Okrem expozičnej terapie neexistujú žiadne známe spôsoby liečby trypofóbie. Tá sa často používa na liečbu rôznych fóbií, takže pravdepodobne je účinná aj pri liečbe trypofóbie. 
Trypofóbia (niekedy aj tripofóbia) je odpor k nepravidelným vzorom alebo zhlukom malých dier a hrbolov. Nie je oficiálne uznávaná ako duševná porucha, ale spadá do širokej kategórie špecifických fóbií, najmä ak dotknutý jedinec cíti nadmerný a znepokojujúci strach. Ľudia trpiaci trypofóbiou môžu k trypofóbnym snímkam cítiť iba odpor, alebo aj strach. 
Podobné články 
Vedecké chápanie trypofóbie je obmedzené. Aj keď o trypofóbii bolo urobených len málo štúdií, výskumníci predpokladajú, že môže mať evolučný základ - je výsledkom biologického odporu k takýmto tvarom, pretože si ich ľudia spájali s nebezpečenstvom. Ako spôsob liečby bola navrhnutá expozičná terapia, ktorá sa už používa aj na liečbu iných fóbií. 
Predpokladá sa, že termín trypofóbia vytvoril účastník internetového fóra v roku 2005. Odvtedy sa téma trypofóbie stala populárnou na sociálnych sieťach. 
Príznaky a symptómy 
Trypofóbia sa často prejavuje reakciou autonómneho nervového systému. Tvary, ktoré vyvolávajú trypofobickú reakciu zahŕňajú zhluky otvorov u bežných, neškodných predmetoch, ako je ovocie alebo bubliny, ale aj v situáciách spojených s nebezpečenstvom, ako sú otvory od poštípnutia hmyzom alebo otvory vzniknuté pri poranení. 
Niektorí ľudia sa pri pohľade na tieto výjavy otrasú, potia sa, cítia zimomriavky, chvejú sa alebo sa jednoducho necítia dobre. 
Prisťahovalectvo do Ruskej federácie je proces vstupu cudzincov pre trvalý pobyt na území Ruskej federácie . 
Podľa súčasného práva môžu prisťahovalci získať aj ruské občianstvo, a to po piatich rokoch pobytu a po preskúmaní znalosti ruského jazyka. 
Prisťahovalectvo do Ruska je reguluje Hlavné riaditeľstvo pre migračné záležitosti . [1] Prisťahovalectvo zohráva dôležitú úlohu v moderných ruských demografických procesoch, pretože je od roku 2011 príčinou nárastu počtu obyvateľstva . [2] 
Rusko používa jednu z najliberálnejších prisťahovaleckých politík na svete; občan, ktorý pracuje v Rusku päť rokov a plynule ovláda ruský jazyk, sa môže stať občanom za toho predpokladu, že nespáchal trestný čin a takmer každý, koho zamestnáva ruská firmou, môže zostať v krajine a pracovať tam na dobu neurčitú [1]. ] Odráža to zmenu politiky vlády Vladimíra Putina ako reakciu na klesajúcu pôrodnosť a na reštriktívnu politiku prijatú po páde Sovietskeho zväzu. [2] Veľké neslovanské prisťahovalecké populácie, ktoré prichádzajú v reakcii na Putinovu liberálnu politiku, sa niekedy stretávajú s xenofóbiou; proti tomu ruský štát rozpustil rôzne združenia proti prisťahovalcom, a to podľa ruských zákonov o nenávistných prejavoch, ako je napríklad Hnutie proti nelegálnemu prisťahovalectvu . 
Počet prisťahovalcov do Ruska podľa štátu narodenia 
Pozri aj 
1 Šablóna:Flag 2,651,109 2 Uzbekistan 2,335,960 3 Tajikistan 1,105,500 4 Azerbaijan 610,327 5 Moldova 586,122 6 Kazakhstan 575,400 7 Kyrgyzstan 552,014 8 Armenia 514,663 9 Belarus 498,878 10 China 273,034 11 Germany 244,662 12 Afghanistan 150,000 13 United States of America 142,405 14 Turkey 111,681 15 United Kingdom 111,275 16 Finland 77,665 17 Vietnam 53,649 18 Italy 53,649 19 France 53,382 20 Spain 45,935 21 Lithuania 42,672 22 Without citizenship 35,489 23 Philippines 34,755 24 North Korea 34,217 25 Serbia 33,591 26 Canada 32,107 27 Georgia 30,718 28 Israel 30,126 29 Estonia 28,356 30 Poland 27,979 31 India 15,500 
Pamätníky venované pionierom - hrdinom Veľkej vlasteneckej vojny blízko mesta Toljatti pri bývalom pionierskom tábore "Šarlátové plachty". Sprava doľava: pamätníky Borja Carikov, Marat Kazej, Zinajda Portnová, Lena Goliková, Vaľja Kotiková a Voloda Dubinič. 
Poštová známka Sovietskeho zväzu s portrétom pionierov-hrdinov: Lena Golikovová a Vaľja Kotik. 
Pionieri-hrdinovia pred 2. svetovou vojnou 
Pamätník Šurovi Koberovi a Viťe Chomenkovej v meste Nikolajevo 
Prvá zmienka o pionieroch-hrdinoch pochádza z roku 1920. 
Noviny začali publikovať poznámky o využívaní mladých "bojovníkov proti triednumu nepriateľovi", najmä o Pavlikovi Alexejevičovi Morozovovi. 
Na XII. zjade Komsomolu bola v roku 1954 založená Kniha cti Všezväzovej pionierskej organizácie Vladimira iľjiča Lenina. 
Pavlik Alexejevič Morozov bol v tejto knihe uvedený ako prvý oficiálne za to, že statočne odhaľoval zločiny kulakov proti Sovietskej moci a tí ho preto zabili. 
Ako druhý v poradí bol uvedený Koľa Mjagotin, ktorého tiež zabili triedni nepriatlia. 
Treba poznamenať, že niektoré popisy činov pionierov, napríklad Pavlika Morozova,[1] Grišu Akopjana [2] a ďalšich uvedené v "Knihe cti Všezväzovej pionierskej organizácie Vladimira iľjiča Lenina" do roku 1941 nie sú pravdivé. 
Podľa Jurija Družnikova [cit.?] Morozov nikdy nebol pionierom,[1][3] ako ani další hrdinovia 30. rokov 20.storočia zavraždení triednym nepriateľom: Koľa Mjagotin či Griša Akopjan (ktorý je úplne románovou postavou). [potrebná je citácia][2][4] 
Referencie 
Pionieri - hrdinovia boli sovietski pionieri, ktorí v čase ustanovenie sovietskej moci a počas Veľkej vlasteneckj vojny vykonávali hrdinské činy. 
Ich obrázky sa v Sovietskom zväze používali ako vzory vysoko morálneho správania sa. 
V roku 1954 bol vydaný oficiálny zoznam pionireov-hrdinov[1] spolu s Knihou cti Všezväzovej pionierskej organizácie Vladímíra [Iľjiča] Lenina. Dop=lnali ich knihy cti lokálnych organizácií pionierov. 
2 kW Hallov motor v prevádzke ako súčasť experimentu Hall Thruster na Laboratóriu fyziky plazmy Princeton 
Hallov motor ( anglicky Hall-effect thruster HET ) je typ iónového motora, v ktorom je hnací plyn urýchľovaný elektrickým poľom. 
Hnacie motory s Hallovým efektom používajú magnetické pole na obmedzenie axiálneho pohybu elektrónov a potom ich používajú na ionizáciu hnacieho plynu, účinne urýchľujú ióny na vytvorenie ťahu a neutralizujú ióny v oblaku. 
Hallovy motory (založené na objave Edwina Halla ) sa niekedy označujú ako Hall thrusters alebo Hall-current thrusters. 
Hallov motor má špecifický impulz (1600 s) a od 60. rokov 20. storočia ťažia zo značného teoretického a experimentálneho výskumu. [1] 
motory so širokou akceleračnou zónou, SPT ( ; , Stacionárny plazmový motor) na Design Bureau Fakel motory s úzkou akceleračnou zónou, DAS ( ; , motor s anódovou vrstvou), v Ústrednom výskumnom ústave pre strojárstvo (TsNIIMASH). 
Dizajn SPT bol do značnej miery prácou AI Morozova. [1] [2] Prvý SPT, ktorý funguje vo vesmíre, SPT-50 na palube sovietskej kozmickej lode Meteor, bol vypustený v decembri 1971. 
Používali sa hlavne na stabilizáciu satelitov v smere sever-juh a východ-západ. 
Odvtedy až do konca deväťdesiatych rokov dokončilo svoju činnosť 118 motorov SPT a približne 50 pokračuje v prevádzke. 
Ťah prvej generácie motorov SPT, SPT-50 a SPT-60 bol 20 a 30 mN. 
V roku 1982 boli zavedené SPT-70 a SPT-100, ktorých ťahy boli 40 a 83 mN. 
V postsovietskom Rusku boli predstavené vysoko výkonné (niekoľko kilowattov ) SPT-140, SPT-160, SPT-200, T-160 a nízko výkonné (menej ako 500 W) SPT-35. [3] 
Medzi sovietske a ruské motory typu TAL patria D-38, D-55, D-80 a D-100. [1] 
Sovietsky motory boli predstavené na Západe v roku 1992 po tom, čo tím špecialistov na elektrické pohony z NASA Jet Propulsion Laboratory, výskumného centra Glenn Research a laboratória Air Force Research Laboratory pod záštitou Organizácie protiraketovej obrany navštívil ruské laboratóriá a experimentálne hodnotil SPT-100 (tj 100 mm priemer SPT motora). 
Za posledných tridsať rokov bolo na sovietskych / ruských satelitoch viac ako 200 hallových motorov. 
Na obežnej dráhe sa nikdy nevyskytli žiadne zlyhania. 
Hallove motory aj naďalej používajú na ruských kozmickej sondách a tiež letel na európskej a americkej kozmickej lodi. 
Space Systems / Loral, americký komerčný výrobca satelitov, teraz používa Fakel SPT-100 na svojich GEO komunikačných satelitoch . 
Od ich zavedenia na západe začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, Hallove motory boli predmetom veľkého množstva výskumných aktivít v Spojených štátoch, Francúzsku, Taliansku, Japonsku a Rusku (s mnohými menšími snahami roztrúsenými v rôznych krajinách po celom svete). 
Výskum Hallových motorov v USA sa vykonáva v niekoľkých vládnych laboratóriách, univerzitách a súkromných spoločnostiach. 
Vládne a vládne financované centrá zahŕňajú NASA Jet Propulsion Laboratory, výskumné centrum NASA Glenn Research Center, Laboratórium pre výskum vzdušných síl (Edwards AFB, CA) a The Aerospace Corporation . 
Univerzity zahŕňajú technologický inštitút US Air Force Institute, [1] University of Michigan, Stanford University, Massachusetts Institute of Technology, Princeton University, Michigan Technological University a Georgia Tech . 
Značný objem vývoja sa realizuje v priemysle, ako napríklad IHI Corporation v Japonsku, Aerojet a Busek v USA, SNECMA vo Francúzsku, LAJP na Ukrajine a SITAEL v Taliansku. 
Prvým použitím Hallových motorov na mesačnej dráhe bola mesačná misia Európskej vesmírnej agentúry (ESA) SMART-1 v roku 2003. 
Rakety s Hallovým motorom boli vyvíjané nezávisle v USA a ZSSR od roku 1950 a ďalej potom 60. rokoch. 
Operácie 
Základným princípom fungovania Hallového motora je, že využíva elektrostatický potenciál na urýchlenie iónov až do vysokých rýchlostí. 
V Hallovom motore je priťahovaný záporný náboj zabezpečený elektrónovou plazmou na otvorenom konci trysky namiesto mriežky. 
Radiálne magnetické pole približne 100 – 300 G (0,01–0,03 T ) sa používa na obmedzenie elektrónov, kde kombinácia radiálneho magnetického poľa a axiálneho elektrického poľa spôsobí, že elektróny sa posunú v azimute, čím sa vytvorí Hallov prúd, podľa ktorého zariadenie získalo svoje meno. 
6-kW Hallov motor v prevádzke v laboratóriu NASA Jet Propulsion Laboratory . 
Na obrázku je znázornená schéma Hallovho motora. 
Medzi anódou a katódou je aplikovaný elektrický potenciál medzi 150 až 800 voltov. 
Xenónové ióny sa potom urýchľujú elektrickým poľom medzi anódou a katódou. 
Pre výbojové napätie 300 V, ióny dosahujú rýchlosti okolo 15 km/s a špecifický impulz 1 500 sekúnd (15 kN·s/kg). 
Pri odchode však ióny vytiahnu s nimi rovnaký počet elektrónov, čím sa vytvorí plazma s nulovým nábojom. 
Radiálne magnetické pole je navrhnuté tak, aby bolo dostatočne silné na to, aby v podstate vychýlilo elektróny s nízkou hmotnosťou, ale nie ióny s vysokou hmotnosťou, ktoré majú oveľa väčší gyrorádius a sotva prekážajú. 
Väčšina elektrónov je teda prilepená na obežnej dráhe v oblasti vysokého radiálneho magnetického poľa v blízkosti výstupnej roviny výtoku, zachytenej v E × B (axiálne elektrické pole a radiálne magnetické pole). 
Táto orbitálna rotácia elektrónov je cirkulujúcim Hallovým prúdom. 
Zrážky s inými časticami a stenami, ako aj nestabilita plazmy, umožňujú, aby sa niektoré elektróny uvoľnili z magnetického poľa a driftovali smerom k anóde. 
V porovnaní s chemickými raketami je ťah veľmi malý, rádovo 83 mN pre typický hnací motor pracujúci pri 300 V, 1,5 kW. 
Pre porovnanie, hmotnosť mince, ako je americká štvrť alebo 20-centová eurová minca, je približne 60 mN. 
Rovnako ako u všetkých foriem elektricky poháňaných kozmických lodí, ťah je obmedzený dostupným výkonom, účinnosťou a špecifickým impulzom . 
Hallove hnacie motory však pracujú pri vysokých špecifických impulzoch, ktoré sú typické pre elektrický pohon. 
Zvláštnou výhodou Hallových trysiek v porovnaní s mriežkovým ionizujúcim motorom je to, že generovanie a urýchľovanie iónov prebieha v kvázi neutrálnej plazme, takže nie je žiadne obmedzenie nasýteného prúdu podľa Child-Langmuirovho náboja (priestorový náboj). hustota ťahu. 
To umožňuje oveľa menšie trysky v porovnaní s mriežkovými iónovými tryskami. 
Hallové motory pracujú s rôznymi pohonnými látkami, najčastejšie látky sú xenón a kryptón. 
Ďalšie zaujímavé hnacie látky zahŕňajú argón, bizmut, jód, horčík a zinok . 
Aplikácie 
Hallové motory lietajú vo vesmíre od decembra 1971, keď Sovietsi spustili SPT-50 na meteorickom satelite. [1] Viac ako 240 rakiet lietalo vo vesmíre od tej doby so 100% úspešnosťou. [2] Hallove motory teraz bežne lietajú na komerčných geostacionárnych komunikačných satelitoch, kde sa používajú na orbitálne umiestnenie a udržanie polohy . 
Prvý Hallov motor na západnom satelite bol ruský D-55 postavený TsNIIMASH, na satelite NRO's STEX ktorá bol vypustený 3. októbra 1998. [1] 
Systém slnečného elektrického pohonu kozmickej lode SMART-1 Európskej vesmírnej agentúry používal Hallov motor Snecma PPS-1350 -G. [1] SMART-1 bola technologická demonštračná misia, ktorá obiehala okolo Mesiaca . 
Toto použitie PPS-1350-G, počnúc 28. septembrom 2003, bolo prvým použitím Hall thrusteru mimo geosynchrónnej orbity Zeme (GEO). 
Na rozdiel od väčšiny propulzných systémov používaných v komerčných aplikáciách, Hall thruster na SMART-1 mohol byť škrtený cez rozsah sily, špecifický impulz a ťah. [2] Mal výkon 0,46–1,19 kW, špecifický impulz 1 100 - 1 600 s a ťah 30-70 mN. 
Najväčší plánovaný Hallov motor je 40 kW pokročilý elektrický pohonný systém NASA (AEPS), určený na podporu rozsiahlych vedeckých misií a nákladnej dopravy v hlbokom vesmíre. [1] 
Hnacie motory sú schopné zrýchliť výtokový plyn na rýchlosti medzi 10 a 80 km/s (špecifický impulz (ISP) 1 000 – 8 000 s), pričom väčšina modelov pracuje medzi 15 a 30 km/s (špecifický impulz 1 500 - 3 000 s). 
Vyrobený ťah závisí od úrovne výkonu. 
Zariadenia s výkonom 1,35 kW produkujú asi 83 mN ťahu. 
Modely s vysokým výkonom preukázali až 5,4 N v laboratóriu. [1] 
Odkazy 
Vstupné výkony hnacých motorov s Hallovým efektom sa pohybovali od roku 2009 v úrovniach od 1,35 do 10 kilowattov a mali výfukové rýchlosti 10 - 50 kilometrov za sekundu, s ťahom 40–600 milinewtonov a účinnosťou v rozsahu 45–60 percent. [1] 
Aplikácie Hallových motorov zahŕňajú riadenie orientácie a polohy satelitov obiehajúcich na obežných dráhach a použitie ako hlavný hnací motor pre stredne veľké robotické vesmírne sondy. [1] 
História 
Hallové motory boli študované samostatne v Spojených štátoch a v Sovietskom zväze. 
Prvýkrát boli verejne opísané v USA na začiatku 60. rokov. [1] [2] [3] Hallov motor pre sondu bol najprv vyvinutý v Sovietskom zväze. 
V USA sa vedci zameriavali na vývoj mriežkových iónových rakiet . 
V Sovietskom zväze boli vyvinuté dva typy Hallových motorov: 
KDE Plasma 5 je piatou a súčasnou generáciou pracovného prostredia vytvoreného KDE primárne pre systémy Linux. 
KDE Plasma 5 je nástupcom KDE Plasma 4 a bola prvýkrát vydaná 15. júla 2014. [2] [3] Obsahuje novú predvolenú tému, známu ako "Vánok", ako aj zjednotenie prostredia naprieč rôznymi zariadeniami. 
Grafické rozhranie bolo plne migrované na QML, ktorý využíva OpenGL pre hardvérovú akceleráciu, čo malo za následok lepší výkon a zníženú spotrebu energie. [4] 
Od rozdelenia KDE Software Compilation na KDE Plasma, KDE Frameworks a KDE Applications sa každý podprojekt môže vyvíjať vlastným tempom. [1] KDE Plasma 5 má vlastný plán vydaní, s novými funkciami vydanými každé tri až štyri mesiace a opravnými vydaniami v priebehu mesiaca. 
KRunner - Funkcia vyhľadávania s niekoľkými dostupnými doplnkami. 
Okrem rýchleho spúšťania aplikácií prehľadáva súbory a priečinky a vykonáva mnoho ďalších úloh, ako je konverzia cudzej meny a konverzia fyzikálnych veličín.Tak isto funguje aj ako kalkulačka. 
[1] Aktivity - "virtuálne plochy ", ktoré majú svoje vlastné rozloženia a tapety. 
Môžu byť pomenované a navigované cez menu Aktivity. 
Prispôsobenie si plôch, rozloženia a panelov na viacerých monitoroch Widgety, nazývané "Plasmoidy", môžu byť pridané do panela alebo pracovnej plochy Správca súborov Dolphin - hromadné premenovanie súborov, možnosť prispôsobenia prostredníctvom "servisných menu", ktoré pridávajú nové funkcie do kontextového menu [2] Správa sedení Spectacle - na vytváranie snímok obrazovky 
História 
Prvá Plasma 5 Technology Preview (v tom čase nazvaná Plasma 2 ) bola vydaná 13. decembra 2013. [1] Dňa 15. júla 2014 bola vydaná prvá verzia - Plazma 5.0 - uzrela svetlo sveta. Plazma 5 nahradila na jar 2015 Plasma 4 v mnohých populárnych distribúciách, ako napríklad Fedora 22, [3] Kubuntu 15.04, [4] a openSUSE Tumbleweed. 
Vydania 
Vydania nových funkcií sa vydávajú každé štyri mesiace a opravné vydania v priebehu nasledujúcich mesiacov. [1] Od verzie 5.8 LTS KDE plánuje podporovať každú novú verziu LTS 18 mesiacov s opravami chýb, zatiaľ čo nové pravidelné vydania budú mať nové funkcie. [2] 
Predvolená obrazovka uzamknutia v Plasma 5 Plazma 5.0 znázorňujúca KRunner a správu displeja OSD správy napájania a jasu klávesnice Obrazovka pri vypínaní Plasma 5 Prihlasovacia obrazovka Systémové Nastavenia Prvá verzia Plasma 5 
Maskot Konqi pre KDE a Plasma desktop 
Plazma KDE 5 je vytvorená s použitím Qt 5 a KDE Frameworks 5[1]. 
Zlepšuje podporu pre HiDPI displeje a dodáva zjednotenégrafické prostredie, ktoré sa môže prispôsobiť podľa používaného zariadenia. 
Verzia 5.0 tiež obsahuje novú predvolenú tému, prezývanú "Vánok". 
Zmeny vo vnútri zahŕňajú migráciu na nový, plne hardvérovo akcelerovaný grafický balík, s použitím OpenGL(ES) . Plazma 5 dokončuje migráciu KDE Plasma 4 na QtQuick. 
Systémy okien 
KDE Plasma 5 využíva X Window System, ale podpora pre Wayland je vo vývoji. Počiatočná podpora pre Wayland bola sprístupnená vo verzii 5.4. [2] Stabilná podpora pre základnú reláciu Wayland bola poskytnutá vo vydaní 5.5 (december 2015). 
Vývoj 
[1] [1] 
KWrite je ľahký textový editor od KDE, ktorý je po K Desktop Environment 2 založený na textovom editore KATE a technológii KDE KParts, ktorá mu umožňuje používať mnoho funkcií KATE. 
Export do formátov HTML, PDF alebo PostScript Režim výberu bloku (pozrite si obrázok) Zalamovanie kódu Záložky Zvýraznenie syntaxe Výber kódovania Výber režimu konca riadku (Unix, Windows, klasický Mac OS ) Dokončovanie slov Podporuje doplnky[1] Podporuje vstupný režim Vi 
Pozri aj 
Referencie 
Okular je multiplatformný prehliadač dokumentov vyvinutý komunitou KDE a založený na knižniciach Qt a KDE Frameworks . 
Je distribuovaný ako súčasť balíka KDE Applications . 
Pôvodne bol založený na KPDF a nahradil KPDF, KGhostView, KFax, KFaxview a KDVI v KDE 4. 
Jeho funkcie môžu byť ľahko vložené do iných aplikácií. 
Formát PDF ( Portable Document Format ) PostScript Tagged Image File Format (TIFF) XPS Formát OpenDocument (ODF) (iba OpenDocument Text) ePub Rôzne obrazové formáty, ako napríklad JPG Markdown [1] a iné... 
História 
Projekt Okular začal na Google Summer of Code v roku 2005; Piotr Szymański bol prijatým študentom. 
Okular bol identifikovaný ako úspešný príbeh 2007 Season of Usability.[1] V tejto sezóne bola vytvorená maketa nástrojov Okular na základe analýzy ďalších populárnych prehliadačov dokumentov a prieskumov použitia. 
Keď bol v decembri 2016 portovaný do Qt 5, číslovanie verzií sa zmenilo z 0.26 na 1.0. [1] 
Medzi funkcie anotácie Okularu patria komentovanie dokumentov PDF, zvýrazňovanie a kreslenie čiar, geometrické tvary, pridávanie textových polí a pečiatok. 
Anotácie sa ukladajú oddelene od nemodifikovaného PDF súboru, alebo ich je možné uložiť do dokumentu ako štandardné PDF poznámky. 
Text je možné extrahovať do textového súboru. 
Je možné vybrať časti dokumentu a skopírovať text alebo obrázok do schránky. 
Medzi ďalšie funkcie patrí čítanie textu nahlas pomocou Qt Speech modulu časti Qt od Qt 5, orezanie okrajov bielych strán a nastavenie záložiek. 
Gwenview je prehliadač obrázkov pre systémy podobné Unixu (vrátane Linuxu) a vydáva sa ako súčasť balíka KDE Applications. 
Súčasným správcom je Aurélien Gâteau. 
Slovo "Gwen" znamená "biely" v bretónskom jazyku a bežne sa používa ako krstné meno. 
Histórie 
Gwenview bol prvýkrát dostupný pre K Desktop Environment 3 . 
Neskôr bol vydaný ako súčasť KDE Software Compilation 4 so zjednodušeným používateľským rozhraním, čo ho robí vhodnejším na rýchle prezeranie zbierok obrázkov. [1] Poskytol tiež rozhranie na celú obrazovku, ktoré možno použiť na zobrazenie obrázkov ako prezentáciu. 
V roku 2014 bol Gwenview portovaný do KDE Framework 5 a vydaný ako súčasť KDE Applications. [2] 
Prehliadač adresárov Rastrové obrázky (vrátane, nie však výlučne, BMP, PNG, JPEG, GIF, MNG, TIFF a PSD ), SVG, podpory RAW (obmedzené) a podpory videa Ľahko použiteľné rozhranie [1] Editor metaúdajov Zobrazenie miniatúry aktuálneho adresára Importovať obrázky z externého ukladacieho priestoru Použitie zásuvných modulov KIPI (KDE Image Plugins Interface) na manipuláciu s obrázkami Filtrovanie na základe typu súboru, vzoru názvu súboru a dátumu. 
Zdieľanie obrázkov na stránkach sociálnych sietí [2] 
Porovnanie prehliadačov obrázkov digiKam 
Toto je zoznam aplikácií KDE a ďalších aplikácií vyvinutých komunitou KDE . 
Je triedený podľa kategórií, ktoré väčšinou používajú aj v tíme KDE. [1] 
Vývoj 
blinKen - počítačová verzia hry Simon Says Cantor - zobrazenie pracovného hárku na iné balíky Free Software Math. 
GUI frontend pre SageMath, Maxima, R a KAlgebra KAlgebra - matematická kalkulačka založená na jazyku MathML Kalzium - Zobrazí informácie o periodickej tabuľke prvkov Kanagram - prispôsobiteľná anagramová hra KBruch - program na generovanie úloh s vulgárnymi zlomkami KGeografia - program geografického vzdelávania KHangMan - klasická hra na kata Kig - Program na skúmanie geometrických konštrukcií Kiten - Japonský referenčný / vzdelávací nástroj KLettres - Pomáha naučiť sa abecedu a potom čítať niektoré slabiky v rôznych jazykoch KmPlot - matematický funkčný ploter KTouch - program pre učenie sa dotykového písania KTurtle - vzdelávacie programovacie prostredie pomocou korytnačkovej grafiky KStars - program planetária KWordQuiz Marble - geografická mapa Parley - školiteľ slovnej zásoby založený na systéme Leitner Step - interaktívny fyzický simulátor 
Veda 
Cirkuit - Aplikácia na generovanie údajov pripravených na publikovanie [1] KBibTeX - aplikácia na správu bibliografických databáz vo formáte BibTeX Semantik - nástroj na mapovanie myšlienok pre generovanie dokumentov [2] [3] Kst - program zobrazovania a zobrazovania údajov [4] RKWard - ľahko ovládateľný, transparentný frontend pre R 
Maskot pre herné aplikácie KDE. 
Hry 
Bombardovanie - Arkády Bombing Game Bovo - Päť-in-a-radová spoločenská hra Granatier - klon Bomberman Kajongg - Mahjong Board Game. 
Môže hrať proti robotom alebo v multiplayeri cez sieť. 
Kapman - Pac-Man klon KAtomic - klon začiatku deväťdesiatych rokov komerčnej hry Atomix KBattleship - Battleship-štýl hry KBlackbox - Black-box logická hra. 
Strieľať lúče do čiernej skrinky nájsť nejaké gule KBlocks - klon Tetris KBounce - klon JezzBall KBreakout - hra typu Breakout KDiamond - hra typu Bejeweled KFourInLine - Stolná hra so štyrmi v rade KGoldrunner - Hunt Gold, Dodge Enemies a Riešenie hádaniek Kigo - hra Go Board Kiriki - hra Yahtzee KJumpingCube - stolová hra, kde hráči robia boxy na zmenu farby a snažia sa uspieť v preberaní dosky KMahjongg - Mahjong solitaire KMines - hra Minesweeper KNetWalk - logická hra. 
Pre pripojenie počítačov musí prehrávač usporiadať časti drôtu Rytieri - Chess board programu [1] Kolf - golfová hra Kollision - hra obratnosti GNUlactic Konquest - Galaktická strategická hra KPatience - Patience Kartová hra KReversi - Othello / Reversi hra KŠAM KShisen KsirK KSpaceDuel KSquares KSudoku KTron KTuberling Kubrick LsKat Palapeli 
Hračky 
KTeaTime - Časovač varenia čaju KTux KWeather 
Maskot pre Grafické aplikácie KDE. 
Grafika 
Maskot Konqi pre aplikácie na vývoj softvéru KDE. 
DigiKam - editor digitálnych fotografií Gwenview - Prehliadač obrázkov Karbon - škálovateľná grafická aplikácia KColorChooser - výber farieb KColorEdit - editor farebných paliet KFax - faxová aplikácia KGrab - program na zachytávanie obrazovky KGraphViewer - A Graphviz bodka graf viewer KIconEdit - editor ikon KolourPaint - Malý bitmapový grafický editor (podobný programu Microsoft Paint ) Konštrukcia - LEGO CAD [1] KPhotoAlbum - správca digitálnych fotografií a obrázkov KPovModeler - Modelovací a kompozičný program pre vytváranie POV-Ray scén Krita - Digitálne maľovanie a ilustrácie suite KRuler - pravítko obrazovky Spectacle - nástroj obrazovky Kuickshow - prehliadač obrázkov Okular - univerzálny prehliadač dokumentov Skanlite - aplikácia na skenovanie obrázkov 
Maskot pre internetové aplikácie KDE. 
Multimédiá 
Prehrávače 
Produktivita 
Systém 
Nástroje 
Cervisia - CVS frontend KAppTemplate - Šablóna-generátor kódu projektu projektu Kate - textový editor pre programátorov. 
Od KDE 4, KEdit bol nahradený Kate a / alebo Kwrite. [1] KBugBuster - KDE-zameraný správca chýb KCachegrind - Valgrind frontend KDESvn - grafický klient Subversion KDevelop - integrované vývojové prostredie pre viaceré jazyky KDiff3 - rozhranie Diff / Patch Kommander - Dynamický dialógový editor Kompare - Diff / Patch frontend KUIViewer - Qt Designer UI prehliadač súborov Lokalize - počítačovo podporovaný prekladový systém Okteta - hex editor Poxml Swappo Massif Visualizer - Visualizer pre dátové súbory Valgrind Massif [2] Umbrello - UML aplikácia 
Prístupnosť 
Prerušený vývoj 
Vývoj webových aplikácií 
Vzdelávanie 
Maskot pre vzdelávacie aplikácie KDE. 
Maskot pre vedecké aplikácie KDE. 
Lya de Putti vo filme Manon Lescaut (1926) od Arthura Robinsona. 
Fotograf Alexander Binder . 
Zbierka EYE Film Institute Holandsko. 
Návrat na Broadway 
Nasledujúci rok de Putti odišla do Hollywoodu, ale získala len malý úspech. 
Cez prácu s významnými hercami, ako sú Adolphe Menjou a Zasu Pitts sa nepodaril a v roku 1929 sa vrátila na Broadway. 
Neskôr odišla do Anglicka, aby natočila nemé filmy a študovala anglický jazyk. 
Potom sa vrátila do USA, aby sa pokúsila o zvukové filmy. 
Zomrela v roku 1931, vo veku 34 rokov, v Harbor Sanitorium, pričom zanechala len 800 libier a niekoľko kúskov šperkov. 
Štyri roky skôr bola £ 800 jej týždenná mzda. 
Je pochovaná na cintoríne Ferncliff v Hartsdale, New York. 
Tvorba a filmografia 
Lya de Putti (10. januára 1897, Vojčice - 27. november 1931, New York) bola maďarská filmová herečka počas tichej éry . 
Bola známa svojimi zobrazeniami vamp postav. 
Externé odkazy 
Život a kariéra 
Narodil sa ako Amália Putti [1] Vojčiciach. Bola jednou zo štyroch detí Júliusa Putti, ktorý bol vojakom [2] a jeho manželk Márie Holyos [3]. 
Mala dvoch bratov, Gézu a Sándora, ktorí boli v službách armády [3] a sestru Máriu. 
Divadelnú kariéru začala v maďarskej estráde. 
Čoskoro sa dostala do Berlína, kde po vystúpení v balete debutovala vo filme v roku 1918. 
V roku 1924 sa stala prvou tanečnicou v Berlin Winter Garten. 
V tomto období si ju všimol nemecký filmový režisér Joe May a obsadil ju vo svojej prvej dôležitej filmovej roli The Mistress of the World (1919). 
Po tomto úspechu nasledovala pozoruhodné vystúpenia v Manon Lescaut a Varieté (1925). 
V poslednom menovanom bol jej filmovým partnerom Emil Jannings v réžii E.A. Duponta . 
Obidva filmy boli nakrúcané v spoločnosti UFA . 
Počas pôsobenia v Nemecku de Putti hrala s takými hercami ako Conrad Veidt, Alfred Abel, Werner Krauss, Grete Mosheim, a Lil Dagover a pod vedením režisérov F.W. Murnaua a Fritza Langa . 
De Putti prišla do Ameriky vo februári 1926. 
V tom čase povedala novinárom, že má 22 rokov aj keď už mala takmer 30. 
De Putti bola všeobecne obsadzovaná ako charakterová postava vampírov a často nosila tmavé vlasy krátke v štýle Louise Brooksovej alebo Colleen Mooreovej . 
De Putti hrala v D.W. Griffithovom snímku Sorrows of Satan (1926). 
Film bol vydaný v dvoch verziách, jedna v USA a druhá v Európe. 
V americkej verzii, kde v jednej scéne bola de Putti úplne oblečená, zatiaľ čo v rovnakej scéne v európskej verzii bola de Putti "hore bez" . 
De Putti kedysi hovorila, že mala vzťah s grófom Ludwigom von Salm-Hoogstraeten, bývalým manželom ropnej dedičky Millicent Rogers. 
V roku 1913 sa vydala za Zoltána Szepessyho, župného sudcu. 
V roku 1918 sa rozviedli. 
Pár mal dve dcéry, Ilonu (1914) a Judithu (1916). 
Priehrada Caban Coch 
Elan Valley (Údolie Elan, po walesky Cwm Elan) je údolie vo Walese ležiace západne od mesta Rhayaderu, ktoré je situované v grófstve Powys. 
Nachádza sa tu niekoľko jazier, pričom celková rozloha oblasti predstavuje 180 km2. 
V údolí sú vybudované vodné nádrže Elan Valley Reservoirs a taktiež Elan Village (sídlo vytvorené pre pracovníkov udržiavajúcich vodné nádrže), ktoré navrhol architekt Herbert Tudor Buckland ako súčasť rovnakej schémy. 
Údolie sa pýši malebnými scenériami, cez ktoré sa popri nádržiach kľukatí populárna cyklotrasa Elan Valley Trail. 
Viac ako 80% územia je označených ako Sites of Special Scientific Interest , (oblasti mimoriadneho vedeckého záujmu). 
Ďalšie odkazy 
Oficiálne stránky Elan Valley 
LightSail je viacročný projekt, ktorý demonštruje riadenú solárnu plavbu/let na nízkej orbite Zeme pomocou CubeSat vyvinutý The Planetary Society, globálnej neziskovej organizácie venovanej prieskumu vesmíru . [1] Do roku 2019 vyvinula Planetárna spoločnosť dve LightSail CubeSats - LightSail 1 a LightSail 2 - ako pokračovanie väčšej svetelnej plachty - Cosmos 1 - ktorú navrhli na začiatku 2000-tych rokov a začali v roku 2005. 
Dizajn 
Ako solárna plachta. Pohon LightSail 2 je závislý iba od slnečného žiarenia . 
Solárne fotóny vyvíjajú na plachtu radiačný tlak, čo spôsobuje malý stupeň zrýchlenia . 
Takže slnečná plachta bude poháňaná tlakom zo samotného slnečného svetla a nie z nabitých častíc slnečného vetra . [1] Planetárna spoločnosť očakáva, že sa dráha LightSail 2 zvýši až o kilometer za deň. [2] 
Štruktúra 
Modulárna konštrukcia LightSail 2 je založená na modulárnom 3x CubeSat. 
Jeden modul CubeSat nesie kamery, senzory a riadiace systémy a ostatné dva moduly budú obsahovať solárne plachty a a systém na ich rozvinutie. [1] 
Kozmická loď obsahuje štyri trojuholníkové plachty, ktoré sa spoja do tvaru obdĺžnikového povrchu. 
Plachty sú vyrobené z Mylar, reflexného polyesterového filmu. [1] 
Predbežná technologická demonštračná kozmická loď, LightSail 1 (predtým LightSail-A [1] ), bola vypustená ako sekundárne užitočné zaťaženie na palube lietadla United Launch Alliance Atlas V v 15:05 UTC dňa 20. mája 2015 z Cape Canaveral Air Force Station na Floride. [2] [3] [4] Misia dodala satelit na obežnú dráhu, kde bol atmosférický odpor väčší ako sila vyvíjaná tlakom slnečného žiarenia. [5] 
Nerozvinutá sonda LightSail meria 10 × 10 × 30 cm a solárna plachta sa rozprestiera na ploche 32 m2 . [1] 
LightSail 2 bola vypustená 25. júna 2019 a nasadená satelitným nosičom Prox-1, na oveľa vyššiu obežnú dráhu na nízkej úrovni Zeme ako Light Sail 1 na orbitálnej výške nad 720 km. [1] [2] Bude demonštrovať riadenú solárnu plavbu na nízkej orbite Zeme. 
Riadením orientácie plachty vo vzťahu k Slnku sa letový tím pokúsi zdvihnúť obežnú dráhu a zvýšiť orbitálnu energiu po nasadení plachty. 
Prox-1 a LightSail 2 boli sekundárne užitočné zaťaženia na palube druhého operačného systému SpaceX Falcon Heavy, ktorý prenášal užitočné zaťaženie STP-2 pre americké letectvo. [3] 
štart: T + 0 vypustenie satelitného nosiča Prox-1 vo výške 720 km kruhová dráha : T + 100 minút vypustenie LightSail 2 z dávkovača P-POD CubeSat cez veľkú pružinu: T + 7 dní počiatočné skúšky na obežnej dráhe: zdravotná prehliadka, rádiová komunikácia so pozemnými štyrmi pozemnými stanicami, fotografické testovacie obrazy; všetko so solárnymi panelmi, ktoré ešte nie sú plne nasadené nasadenie solárnych panelov / odklopenie odkladacích priestorov pre solárne plachty: T + 12 dní 3-minútová sekvencia nasadenia solárnej plachty: ~ T + 13 dní operačné testovanie svetelnej plachty - zvýšenie apogee a zníženie periférie LightSail 2 - bude trvať približne jeden mesiac návrat do atmosféry Zeme spôsobený zníženým perigénom spôsobujúcim, že satelit sa stretne s dostatočnou atmosférou na zníženie perigee do hrubšej časti atmosféry 
Japonská solárna plachta IKAROS, ktorá sa začala v máji 2010 NanoSail-D2, nástupca NanoSail-D, ktorý sa začal v novembri 2010 Asteroid Scout, slnečná plachta plánovaná na spustenie v roku 2019 OKEANOS, veľký návrh japonskej solárnej plachty pre Jupitera Trojanov 
Dňa 20. mája 2015 bola spustená prvá kozmická loď CubeSat, LightSail 1 (predtým nazývaná LightSail-A [1] ), ktorá nasadila svoju solárnu plachtu 7. júna 2015. 
LightSail 2 bol vypustená ako sekundárny užitočný náklad na vesmírnom testovacom programe (STP-2) na rakete Falcon Heavy 25. júna 2019. 
História 
V roku 2005 sa Planetárna spoločnosť pokúsila poslať do vesmíru väčší satelitný plachtový satelit s názvom Cosmos 1, ale ruskéj rakete Volna sa nepodarilo dosiahnuť na obežnú dráhu. [1] V roku 2009 spoločnosť začala pracovať na solárnej plachte na báze CubeSat založenej na projekte NASA NanoSail-D [2], ktorý bol stratený v auguste 2008 v dôsledku zlyhania svojho štartovacieho vozidla Falcon 1 . [3] (Druhá jednotka, NanoSail-D2, bola úspešne nasadená začiatkom roka 2011. ) 
Oxid meďný je anorganická zlúčenina mede so vzorcom Cu2O Je to jeden z hlavných oxidov medi, druhým je oxid meďnatý (CuO). 
Táto červeno sfarbená pevná látka je súčasťou niektorých antivegetatívnych farieb. 
Zlúčenina sa môže objaviť buď žltá alebo červená, v závislosti od veľkosti častíc.[1] Oxid meďnatý sa nachádza ako červenkastý minerál kuprit. 
Vlastnosti 
Oxid meďný je pevná diamagnetická látka. 
Pokiaľ ide o jeho koordinačné sféry, medené centrá sú 2-koordinované a oxidy sú tetraedrické. 
Štruktúra teda podobá v určitom zmysle polymorfnému oxidu kremičitému, a obe štruktúry majú podobne interpretovanú mriežku. 
Oxid meďný sa rozpúšťa v koncentrovanom amoniaku roztoku za vzniku bezfarebného komplexu [Cu(NH3)2]+, ktorý sa ľahko oxiduje na vzduchu do modrej [Cu(NH3)4(H2O)2]2+, Rozpúšťa sa vo kyseline chlorovodíkovej, pričom vzniká CuCl2-. 
Zriedená kyselina sírová a kyselina dusičná produkujú síran meďnatý a dusičnan meďnatý.[1] 
Oxid meďný degraduje na oxid meďnatý vo vlhkom vzduchu. 
V histórii polovodičovej fyziky, oxid meďný, je jednou z najviac študovaných látok, a mnoho experimentálnych polovodičových aplikácii bolo preukázané prvýkrát v tomto materiáli: 
polovodič Polovodičové diódy[1] Fononitóny[2][3] 
Najnižšie excitóny v oxide meďnom, sú extrémne dlhé; absorpčné čiary boli demonštrované s neV lineárnymi šírkami, čo je najužšia objemová excitačná rezonancia, aká bola kedy pozorovaná.[1] Súvisiace kvadrupólové polaritóny majú nízku skupinovú rýchlosť, ktorá sa blíži rýchlosti zvuku. 
V tomto médiu sa teda svetlo pohybuje takmer rovnako pomaly ako zvuk, čo vedie k vysokej hustote polaritónu. 
Ďalším neobvyklým znakom excitónov v základnom stave je to, že všetky primárne mechanizmy rozptylu sú kvantitatívne známe.[2] Oxid meďný bol prvou látkou, u ktorej bolo možné vytvoriť model rozširovania absorpčnej šírky pásma podľa teploty bez parametrov, ktoré umožňujú odvodiť zodpovedajúci absorpčný koeficient. 
Pomocou Oxidu meďného je možné dokázať, že vzťahy Kramers-Kronig sa nevzťahujú na polaritóny. 
Príprava 
Aplikácia 
Oxid meďný sa bežne používa ako pigment, fungicíd a ako prostriedok proti znečisteniu morských farieb. 
Usmerňovacie diódy založené na tomto materiáli sa priemyselne používajú už v roku 1924, dávno predtým, ako sa kremík stal štandardom. 
Oxid meďnatý je tiež zodpovedný za ružovú farbu v pozitívnom Benediktovom teste. 
Pozri aj 
Zdroj 
Oxid meďnatý sa môže vyrábať niekoľkými spôsobmi.[1] Najjednoduchšie je to oxidáciou medi: 
Prísady ako voda a kyseliny ovplyvňujú rýchlosť tohto procesu, ako aj ďalšiu oxidáciu na oxid meďnatý. 
Vyrába sa tiež komerčne redukciou meďnatých roztokov oxidom siričitým. 
Vodné roztoky chloridu meďného reagujú so zásadou za vzniku rovnakého materiálu. 
Vo všetkých prípadoch je farba vysoko citlivá na procedurálne podrobnosti. 
Pourbaixov diagram pre meď v nekomplexných médiách (anióny iné ako OH - neuvažované). 
Koncentrácia iónov 0,001 m (mol / kg vody). 
Teplota 25 ° C. 
Tvorba oxidu meďného je základom Fehlingovho testu a Benediktovho testu na redukciu cukrov. 
Tieto cukry redukujú alkalický meďnatý roztok, na jasne červenú zrazeninu oxidu meďného. 
Vytvára sa na postrieborných medených častiach vystavených vlhkosti, keď je strieborná vrstva porézna alebo poškodená. 
Tento druh korózie je známy ako červený mor. 
Existuje málo dôkazov o hydroxide meďnatom, o ktorom sa predpokladá, že rýchlo podlieha dehydratácii. 
Podobná situácia platí pre hydroxid zlatný a strieborný. 
Mestský štadión Žiar nad Hronom je viacúčelový štadión v Žiari nad Hronom na Slovensku . 
V súčasnosti sa používa prevažne na futbalové zápasy a je domovom FK Pohronie . 
Na štadióne sa nachádza 2 309 ľudí. 
V rokoch 1989 a 1999 sa konal posledný zápas Slovenského pohára. 
Rekonštrukcia 
V roku 2016 začala rekonštrukcia štadióna. 
Pôvodná kapacita 12 910 bola znížená na 2 309 divákov (sediaci). 
Náklady boli odhadnuté na 2 milióny EUR. 
Slovenská vláda poskytla dotáciu vo výške 750 000 EUR, mesto Žiar nad Hronom poskytlo 1 000 000 EUR a 250 000 až 300 000 EUR bolo od ďalších súkromných sponzorov ako Nemak [1] [2] 
Externé odkazy 
Vo fiškálnom roku 2017 predstavovali hrubé príjmy spoločnosti vrátane predaja známych viacúčelových zariadení WD-40, ako aj ďalších produktov, ročný príjem vo výške 381 miliónov dolárov. Asi polovica z toho bola na predaj mimo USA. 
Generálny riaditeľ Garry O. Ridge informoval publikáciu NASDAQ, že vyrába „tajnú receptúru“ v štyroch závodoch umiestnených v rôznych krajinách a dodáva ju iným spoločnostiam, ktoré tento produkt pred dodaním zákazníkom zmiešajú a zabalia. [1] 
Funkčnosť 
Dlhodobou účinnou látkou je neprchavý viskózny olej, ktorý zostane na povrchu na ktorý sa aplikuje, čím poskytuje mazanie a ochranu pred vlhkosťou. [1] Tento olej sa zriedi prchavým uhľovodíkom, aby sa vytvorila tekutina s nízkou viskozitou, ktorá sa môže aerosolizovať, aby prenikla trhlinami. 
Prchavý uhľovodík sa potom odparí a zostane iba viskózny olej. 
Hnací plyn (pôvodne nízkomolekulárny uhľovodík, teraz oxid uhličitý) vytvára tlak v plechovke, aby tlačila kvapalinu cez dýzu plechovky pred odparením. [1] Výrobok sa tiež predáva vo veľkom ako tekutina priemyselným spoločnostiam. [2] 
Zloženie 
Vzorec WD-40 je obchodným tajomstvom a podľa historičky Iris Engstrand sa v priebehu rokov nezmenil. [1] 
Aby sa predišlo zverejneniu jeho zloženia, produkt nebol nikdy patentovaný v roku 1953 a priestor na patentovanie je už dávno uzavretý. [1] Podľa informácií v bezpečnostnom liste USA sú hlavné zložky WD-40 dodávaného v aerosólových plechovkách: 
50% „ alifatické uhľovodíky “. 
Webová stránka výrobcu tvrdí, že tento pomer v súčasnej formulácii nemožno presne opísať ako Stoddardovo rozpúšťadlo, podobná zmes uhľovodíkov. [1] <25% ropný základný olej. 
Pravdepodobne minerálny olej alebo ľahký mazací olej. 
12–18% alifatický uhľovodík s nízkym tlakom pár . 
Znižuje viskozitu kvapaliny, aby sa mohla používať v aerosóloch. 
Počas aplikácie sa uhľovodík odparuje. 
2–3% oxidu uhličitého. 
Hnací plyn, ktorý sa teraz používa namiesto pôvodného skvapalneného ropného plynu na zníženie horľavosti WD-40. 
(Hromadná kvapalná verzia bez hnacej látky sa tiež vyrába na priemyselné použitie.) <10% inertných zložiek. 
60 - 80% ťažký benzín ošetrený vodíkom (ropný produkt používaný v zapaľovačoch cigaretového zapaľovača) 1 - 5% oxidu uhličitého 
Varuje pred vysokou horľavosťou produktu a rizikom podráždenia ľudskej pokožky pri opakovanom vystavení účinkom WD-40. 
Odporúča sa nosiť gumené rukavice a bezpečnostné okuliare. 
Tiež sa v ňom uvádza, že voda nie je vhodná na hasenie horenia WD-40. 
Sprej WD-40 z Nemecka 
V roku 2009 publikoval Wired článok s výsledkami plynovej chromatografie a testov hmotnostnej spektroskopie na WD-40, ktorý dokazuje, že hlavnými zložkami boli alkány C9 až C14 a minerálny olej. [1] 
Retrieved July 30, 2015. 1 2 Martin, Douglas (July 22, 2009). 
Externé odkazy 
WD-40 je obchodná značka penetračného oleja a vody vytesňujúceho spreja. 
Sprej je vyrábaný spoločnosťou WD-40 Company so sídlom v San Diegu v Kalifornii . [1] 
Histórie 
Sprej WD-40 sa prvý krat objavil v roku 1953 ako súčasť Rocket Chemical Company (neskôr premenovanej na WD-40 Company) v San Diegu v Kalifornii, vzorec sa uchovával ako obchodné tajomstvo a nikdy nebol patentovaný. [1] 
Podľa Iris Engstrand, historičky dejín San Diega a Kalifornie na univerzite v San Diegu, bol vynálezcom vzorca Iver Norman Lawson [1], zatiaľ čo webové stránky spoločnosti WD-40 a ďalšie knihy a noviny pripisujú vynalezenie vzorca Normanový Larsenovy. 
Podľa Engstrandanovej „Lawson bol v tom čase uznaný, ale jeho meno sa neskôr zamieňalo s prezidentom spoločnosti Normanom B. Larsenom.“ [2] [3] [4] Pojem „WD-40“ sa označuje skratku „Výtlak vody, 40ty vzorec“, čo naznačuje, že bol výsledkom 40-teho pokusu o vytvorenie produktu. [5] Sprej zložený z rôznych uhľovodíkov bol pôvodne navrhnutý na použitie spoločnosťou Convair na ochranu vonkajšieho obalu rakety Atlas pred hrdzou a koróziou. [6] [7] Táto vonkajšia ochrana tiež fungovala ako vonkajšia stena papierovo tenkých palivových nádrži rakety, ktoré boli tak krehké, že keď boli prázdne, museli byť udržiavané nahuštěné dusíkom, aby sa zabránilo ich kolapsu. 
Neskôr sa zistilo, že WD-40 má veľa použití v domácnosti [5] a bol sprístupnený spotrebiteľom v San Diegu v roku 1958. [6] 
Podľa Iris Engstrandovej to bol Iver Norman Lawson, ktorý pri práci so zmesou na vytlačenie vody prišiel po práci doma a obrátil ju na spoločnosť Rocket Chemical Company za sumu 500 dolárov, čo je v dnešnej dobe (2018) približne 4 600 dolárov. 
Bol to Norman Larsen, prezident spoločnosti, ktorý mal predstavu o jeho balení do aerosólových plechoviek a predával ju týmto spôsobom. [1] 
[1] Do roku 1965 ho používali letecké spoločnosti vrátane spoločností Delta a United. United ho napríklad používali na údržbu a opravu spojov svojich strojoch DC-8 a Boeing 720. [2] V tom čase letecké spoločnosti používali variant nazývaný WD-60 na čistenie turbín, odstraňovanie jemnej hrdze z ovládacích vedení a pri manipulácii alebo skladovaní kovových častí. 
[2] Do roku 1969 sa WD-40 uvádzal na trh pre poľnohospodárov a mechanikov v Anglicku. [3] V roku 1973 spoločnosť WD-40 Company, Inc., zverejnila svoju prvú ponuku akcií. Jeho NASDAQ burzový symbol je (NASDAQ). 
V roku 2014 bol WD-40 uvedený do Medzinárodnej silovej a vesmírnej siene slávy v San Diego Air & Space Museum . [1] 
Demonym je slovo, ktoré pomenúva obyvateľov alebo domorodcov konkrétneho miesta, napríklad mesta, štátu alebo kontinentu. Zvyčajne sa odvodzuje od názvu miesta. 
Napríklad demonymy pre obyvateľov Slovenska sú Slovák a Slovenka. Demonym pre obyvateľa Prahy je Pražák, Američan označuje obyvateľa Spojených štátov amerických. 
Z demonymu nie je vždy možné rozpoznať, či sa ním myslí geografické miesto pôvodu, etnický pôvod, miesto bydliska alebo občianstvo. Mnoho demonymov sa prekrýva s etnonymom, najmä u etnických skupín s najväčším zastúpením v regióne. 
Slovák tak môže byť pomenovanie pre obyvateľa Slovenskej republiky, ale aj pre príslušníka slovenského národa. 
V Slovenčine sa pomenovania obyvateľov aj národov, rovnako ako u miest a krajín, píšu s veľkým začiatočným písmenom. 
Chelsea je zámožná oblasť juhozápadného Londýna, [1] ohraničená na juhu riekou Temžou . 
Chelsea mala kedysi povesť londýnskej bohémskej štvrti. 
Chelsea žiarila, ale krátko, v období Swinging London v šesťdesiatych rokoch a začiatkom sedemdesiatych rokov. 
Slovo Chelsea [1] pochádza zo staroanglického výrazu „miesto pristátia [pri rieke] pre kriedu alebo vápeniec“ ( Cealc-hyð : krieda - prístavisko, v anglosaskom jazyku) ). 
Freska „Dormition“ (1315) Georgiosa Kalliergisa v kostole Zmrtvychvstania 
Kostol Vzkriesenia z byzantskej éry 
Pohľad na starú metropolitnú katedrálu svätého Pavla. 
Počas Byzantskej ríše Berrhoea naďalej rástla a prosperovala, rozvíjala veľkú a vzdelanú obchodnú triedu (grécku a židovskú) a stala sa strediskom stredovekého gréckeho učenia; známky tejto prosperity sa odrážajú v mnohých byzantských kostoloch, ktoré boli v tom čase postavené. 
Byzantské múzeum v meste Veria 
Veria ( Greek ), úradne prepisované Veroie, historicky označované ako Berea alebo Berœa, [1] je mesto v Macedónsku v severnom Grécku, ktoré sa nachádza 511 km severozápadne od hlavného mesta Atény a 73 km západo-juhozápadne od Solúna . 
Osmanská Veria 
Mešita Medrese 
Pod osmanskou vládou bola Veria aj naďalej regionálnym centrom gréckeho obchodu a učenia a mnoho významných gréckych vedcov (napr. Ioannis Kottounios ) to žilo alebo sa tu narodilo. 
Vďaka veľkej, prosperujúcej a vzdelanej buržoázii sa Veria stala jedným z centier gréckeho nacionalizmu v regióne Macedónsko a obyvatelia mesta sa aktívne podieľali na gréckej vojne za nezávislosť ; Medzi dôležitých vojenských vodcov počas povstania patrili okrem iného Athanasios Syropoulos, Georgios Syropoulos, Dimitrios Kolemis a Georgios Kolemis; [1] však, ako to bolo v prípade zvyšku severného Grécka, povstanie bolo nakoniec porazené a Veria sa stala súčasťou moderného Grécka v roku 1912 počas balkánskych vojen. [2] 
Veria je staré mesto; prvýkrát zmienené v spisoch Thucydida v roku 432 pred Kristom, existujú dôkazy, že mesto bolo osídlené už v roku 1000 pred Kristom. [1] Veria bola dôležitým majetkom Filipa II. Macedónského (otec Alexandra Veľkého ) a neskôr aj Rimanov . 
Apoštol Pavol kázával v meste a jeho obyvatelia boli medzi prvými kresťanmi v ríši. 
Neskôr, pod Byzantskou a Osmanskou ríšou, bola Veria centrom gréckej kultúry a vzdelávania. 
Dnes je Veria obchodné centrum Strednej Makedónie, hlavné mesto Imathie a sídlo metropolitného biskupa Cirkvi Gréckej v Ekumenického patriarchátu, rovnako ako katolíckého titulárného biskupa . 
Rozsiahle archeologické nálezisko Vergina (staroveké Aegae, prvé hlavné mesto Macedónska ) sa nachádza 12 km juhovýchodne od centra mesta. Súčasťou náleziska, ktoré je na zozname svetového dedičstva UNESCO, je hrobka Filipa II. Macedónského. 
Histórie 
Oltár sv. Pavla Socha sv. Pavla Pohľad na židovskú štvrť Barabuta Kirzikos a byzantský kostol Ioulitta (14.) Kristova freska Georgiosa Kalliergisa (1315) v kostole „Vzkriesenie Krista“ Freska Stará metropola Veria (14.) Twin Hamam z Osmanskej éry Štadión Veria Panoramatický výhľad z kopca Vikela Tradičný kroj 
Kreatinín je produkt rozkladu kreatínfosfátu vo svaloch a zvyčajne ho telo vytvára pomerne konštantnou rýchlosťou (v závislosti od svalovej hmoty). [1] 
Kreatinín v séru (meranie krvi) je dôležitým ukazovateľom zdravia obličiek, pretože je to ľahko merateľný vedľajší produkt metabolizmu svalov, ktorý sa vylučuje v nezmenenej forme obličkami. 
Samotný kreatinín sa vyrába[…] prostredníctvom biologického systému zahŕňajúceho kreatín, fosfokreatín (známy aj ako kreatínfosfát) a adenozíntrifosfát (ATP, okamžitý prísun energie v tele). 
↑ Creatinine in Mayo Clinic 
Kreatín je syntetizovaný primárne v pečeni z metylácie glykocyamínu (guanidinoacetát, syntetizovaný v obličkách z aminokyselín arginínu a glycínu) pomocou S-adenozylmetionínu. 
Ten je potom transportovaný krvou do iných orgánov, svalov a mozgu, kde sa fosforyláciou stáva vysoko energetickou zlúčeninou fosfokreatínu[1]. Premena kreatínu na fosfokreatín je katalyzovaná kreatínkinázou; počas reakcie dochádza k spontánnej tvorbe kreatinínu.[…] 
Kreatinín sa z krvi odbúrava hlavne obličkami, predovšetkým glomerulárnou filtráciou, ale aj proximálnou tubulárnou sekréciou. 
Vyskytuje sa len malá alebo žiadna tubulárna reabsorpcia kreatinínu. 
Ak je filtrácia v obličkách nedostatočná, koncentrácia kreatinínu v krvi stúpa. 
Preto sa na výpočet klírensu kreatinínu (CrCl) môžu použiť koncentrácie kreatinínu v krvi a moči, čo približne koreluje s rýchlosťou glomerulárnej filtrácie (GFR). 
Koncentrácie kreatinínu v krvi sa môžu tiež použiť samostatne na výpočet odhadovaného GFR (eGFR). 
Ano Doliana (Ano znamená "vrchný") alebo jednoducho Doliana, je kamenný horskej dedine v obci Severnom Kynouria, vo východnej časti Arcadia, Grécko. [1] Od roku 2011 mala 90 obyvateľov. 
Je to chránené tradičné osídlenie. [2] [3] 
Aktivity 
Európska diaľnica E4 prechádza priamo cez Doliana, vďaka čomu je ideálnym miestom pre pešiu turistiku. [1] [2] [3] 
Vonkajšie odkazy 
Meskwaki podpis líšky na mírovej zmluve Great peace of Montreal. 
Meskwaki sú algonquského pôvodu . 
Meskwaki jazyk je dialekt jazyka, kterým hovorí Saukové a Kickapooomové. 
Táto rozsiahla skupina zahŕňa mnoho kmeňov na atlantickom pobreží a okolo Veľkých jazier. 
Meskwaki a Sauk sú dva odlišné kmene. 
Jazykové a kultúrne prepojenia medzi týmito dvoma kmeňmi ich často spájajú v histórii. americkí vládni úradníci považujú Sac (anglický termín pre Sauk indiány ) a Meskwaki za jednu politickú jednotku, napriek ich rozdielnej identite. 
Historicky Meskwaki žili pozdĺž rieky Saint Lawrence v dnešnom Ontáriu, severovýchodne od jazera Ontario. 
Kmeň mohol mať až 10 000, ale roky vojny s Huronskymi indiánmi, ktorým francúzski koloniálni agenti dodávali zbrane, a vystavenie novým európskym infekčným chorobám ich počet znížil. 
V reakcii na tieto tlaky Meskwaki kmeň migroval na západ do oblasti dnešného Wisconsin. 
Vojny 
Meskwaki bojovali proti Francúzom v tzv. vojnách Líščich indiánov viac ako tri desaťročia (1701 - 1742). 
Prvá vojna Líščich indiánov s Francúzmi trvala od 1712 do 1714. 
Po druhej vojne v roku 1728 sa počet Meskwaki znížili na približne 1500 ľudí. 
V bitke 9. septembra 1730 bolo zabitých väčšina Meskwaki bojovníkov; mnoho žien a detí bolo zajatých alebo ich zabili francúzski spojenci. 
[1] 
Meskwaki (niekedy hláskovaný Mesquaki ) sú domorodí Američania, ktorých západná spoločnosť často nazýva Líščí indiáni (anglicky Fox tribe) . 
Boli úzko prepojení so Saukmi z tej istej jazykovej rodiny. 
Ich pôvodnou vlasťou je oblasť Veľkých jazier . 
Kmeň sa zlúčil v údolí rieky St. Lawrence v dnešnom Ontáriu v Kanade. 
Pod francúzskymi koloniálnymi tlakmi migroval na južnú stranu Veľkých jazier na územie, ktoré je dnes známe ako štáty Michigan, Wisconsin, Illinois a Iowa . 
Oblasť stredozápadu 
Sauk a Meskwaki indiáni sa spojili v roku 1735 na obranu proti Francúzom a ich spojeneckým indiánskym kmeňom. 
V roku 1829 americká vláda odhadovala, že v južnom Wisconsinu žilo 1 500 Meskwaki spolu s 5 500 indiány kmene Sac (Sauk). 
Oba kmene sa presťahovali na juh z Wisconsinu do Iowy, Illinois a Missouri. 
Meskwaki a Sac boli nútení opustiť svoje územie 
V zmluve z októbra 1842 Spojené štáty presvedčili indiánov kmeňov Sauk a Meskwaki, aby predali všetky svoje pohľadávky a odišli do štátu Iowa . 
Presťahovali sa roku 1843 na územie západne od dočasnej línie (Red Rock Line). 
V roku 1845 boli presťahovaní do indiánskej rezervácie. 
Niektorí Meskwaki zostali ukrytí v Iowe, iní sa v priebehu niekoľkých rokov vrátili. 
V roku 1851 zákonodarca Iowy prijali bezprecedentný zákon, ktorý umožnil Líščim indiánom kúpiť pozemoky. Americký indiáni to vo všeobecnosti nemali povolené, pretože vláda USA tvrdila, že indiáni z právneho hľadiska nie sú občanmi USA a pôdu si mohli kúpiť iba občania. 
V roku 1857 Meskwaki kúpili prvý pozemok v okrese Tama; Tama bol pomenovaný za Taimah, Meskwaki náčalníka zo začiatku 19. storočia. 
Mnoho Meskwaki sa sem neskôr presťahovalo . 
Začiatkom 18. storočia Meskwaki viedli vojny s Francúzmi a ich pôvodnými americkými spojencami, pričom jedna z nich v roku 1730 kmeň vyhladila. 
V priebehu 19. storočia euroamerická kolonizácia a osídlovanie pokračovali a vytlačili Meskwaki na juh a západ do prérie na americkom stredozápade. 
V roku 1851 zákonodarca štátu Iowa prijal neobvyklý akt, ktorý umožnil indiánom kúpiť pozemky a zostať v Iowe. 
Ostatný indiáni boli premiestnení na územie dnešného Kansasu, Oklahomy a Nebrasky. 
V roku 1910 žilo asi tisíc Sac a Meskwaki indiánov. 
Do roku 2000 sa ich počet zvýšil na takmer 4 000. 
V druhej svetovej vojne Meskwaki muži slúžili v americkej armáde. 
Niektorí slúžili ako "hovorcovia kódov" [1], spolu s Navaho indiány a niektorými ďalšími hovorcami neobvyklých jazykov. 
Používali svoj jazyk na utajenie spojeneckých komunikácií v akciach proti Nemcom v severnej Afrike . 
Dvadsaťsedem mužov kmene Meskwaki, vtedy 16% obyvateľov Meskwaki v Iowe, sa v januári 1941 prihlásilo do americkej armády. 
Etymológia 
Geschriebenstein ( German: ), menej bežne nazývaný Írott-kő ( Hungarian: ), v anglických prameňoch je hora vysoká 884 metrov [1], ktorá sa, nachádza na hranici medzi Rakúskom a Maďarskom . 
Je to najvyššia hora pohoria Kőszeg, najvyšší bod v západnom Maďarsku ( Zadunajsko ) a najvyšší bod v Burgenlande . [1] Jej výška je podľa rakúskych prameňov 884 m, zatiaľ čo maďarské referencie väčšinou uvádzajú 883 m. 
Najvyšší bod na strane Burgenlandu na hranici je 879 m. 
Jeho bývalými maďarskými názvami boli Fenyőhegy a Szálkő. 
Jeho súčasné meno ( Írottkő v maďarčine, Geschriebenstein v angličtine a nemčine) sa dá preložiť ako napísaný kameň a je pravdepodobne odvodené z hraničných kameňov s nápismi medzi majetkami rodov Batthyány a Esterházy . 
Na vrchole sa nachádza vyhliadková veža postavená v roku 1913. 
Nachádza sa presne na hranici medzi Rakúskom a Maďarskom. 
Najbližšie mestá na rakúskej strane sú Rechnitz a Lockenhaus. 
Na maďarskej strane je najbližšou obcou Velem a najbližším mestom je Kőszeg . 
Externé odkazy 
C/2019 Q4 (Borisov) (interný názov Gb00234 ) je medzihviezdna kométa s heliocentrickou orbitálnou excentricitou ~ 3 a nie je viazaná na Slnko. [1] [2] [3] Môže mať nadbytočnú hyperbolickú rýchlosť (v nekonečne ) 30 km/s.[4] 
ʻOumuamua - jediný známy medzihviezdny objekt s excentricitou 1.19951, objavený v roku 2017 C / 1980 E1 (Bowell) - najexcentrickejšia kométa slnečnej sústavy s excentricitou 1,057 
Objav 
Objekt objavil 30. augusta 2019 v MARGO, Nauchnij Gennady Borisov pomocou svojho 0,65 metrového ďalekohľadu[1]. 
Pri objavení bol 3 au od Slnka. 
Prišiel zo smeru od Cassiopeji neďaleko hranice s Perzeom [2] a veľmi blízko ku galaktickej rovine . 
K perihelionu dôjde okolo 7. decembra 2019. [3] 
Excentricita 
Z 12-dňového pozorovania má Bill Grey odhad: hyperbolická obežná dráha, excentricita asi 3,4, perihélium asi 2,0 au 7. decembra 2019. [1] Na základe 151 pozorovaní odhaduje JPL Scout rozsah excentricity 2,9–4,5. [2] 
Pri pozorovaní len 12 dní existovali určité pochybnosti o tom, či je objekt medzihviezdny. 
Obežná dráha sa však priblížila k hyperbolickému riešeniu, ktoré by naznačovalo medzihviezdny pôvod. 
Rozsahy excentricity JPL Scout [1] počet pozorovaní pozorovanie (hodín) excentricita 81 225 0,9 - 1,6 99 272 2,0 - 4,2 127 289 2,8 - 4,7 142 298 2,8 - 4,5 151 302 2,9 - 4,5 
Prichádzajúca medzihviezdna rýchlosť Objekt Rýchlosť C / 2010 X1 (Elenin) (Na porovnanie, keď je 200 au od Slnka) 2,96 km / s [1] 0,62 au / rok 1I/2017 U1 (ʻOumuamua) 26,33 km / s [2] 5,55 au / rok C / 2019 Q4 (Borisov) 30,7 km / s [3] 6,47 au / rok 
Sekundárne sondy 
Aby skúmala ešte bližšie k cieľu, niekoľko týždňov pred preletom okolo kométy vypustí hlavná sonda (sonda A) dve malé sondy (B1 a B2), pričom každá by niesla doplnkové užitočné vedecké zaťaženie a vzorkovala kómu.[1] Každá z troch sond bude vzorkovať zloženie plynov, tok prachu, hustotu, magnetické polia, interakciu plazmy a slnečného vetra, na vytvorenie trojrozmerného profilu oblasti okolo kométy.[2] 
Sonda Agentúra Užitočné vedecké zaťaženie A ESA CoCa: Viditeľný/takmer infračervený snímač MIRMIS: NIR/termálne IR spektrálne zobrazovacie zariadenie DFP: Prach, polia a plazma B1 JAXA HI: zobrazovač vodíka Lyman-alfa PS: Plazma Suite WAC: širokouhlý fotoaparát B2 ESA OPIC: Optický zobrazovač komét (Vis/IR) MANIaC: Hmotnostný analyzátor neutrónov a iónov v kométach ( hmotnostný spektrometer ) EnVisS: Celý mapovateľ kómy viditeľného neba DFP: Prach, polia a plazma 
Comet Interceptor je robotická misia kozmickej sondy vedená Európskou vesmírnou agentúrou (ESA), s plánovaným začiatkom v roku 2028. 
Sonda bude "zaparkovaná" v libračnom bode L 2 Slnka a Zeme a zhruba tri roky pripravená na let k dlho periodickej kométe, ktorá sa objaví v jej dosahu. 
Hlavným riešiteľom je Geraint Jones z Mullard Space Science Laboratory vo Veľkej Británii . 
Maximálne náklady na kozmickú sondu, bez vedeckých nástrojov a ceny štartu, sú stanovené na 150 miliónov EUR.[1] 
Dlhodobé kométy majú vysoko excentrické obežné dráhy a periódu obehu v rozmedzí od 200 do tisíce rokov.[1], Zvyčajne sa objavujú iba mesiace pred tým, ako prejdú vnútornou Slnečnou sústavou a vrátia sa do vzdialených častí vonkajšej Slnečnej sústavy. To je príliš málo času na plánovanie a spustenie misie. 
Preto ESA bude "parkovať" sondu Comet Interceptor na stabilnej halo orbite okolo L 2 bodu Slnko-Zem a čakať na zistenie vhodnej kométy, ktorú môže dosiahnuť a blízko nej preletieť.[2] 
Misia Comet Interceptor je jedinečná v tom, že je navrhnutá tak, aby sa stretla s doteraz neznámym cieľom, pričom musí čakať 2 až 3 roky na cieľ, ktorý môže dosiahnuť s primeranou zmenou rýchlosti ( delta-v ) v rámci celkovej dĺžky misie približne 5 rokov.[1] [2] Základná konštrukcia je solárny elektrický pohon.[1] 
Nájdenie vhodnej kométy na prelet bude závisieť od pozemných pozorovacích prieskumov, ako sú Pan-STARRS, ATLAS alebo budúci Large Synoptic Survey Telescope (LSST).[1] V prípade, že nebude možné včas zachytiť dlhodobú kométu, preskúma záložnú krátkodobú kométu (napríklad: 73P / Schwassmann – Wachmann ). [2] Existuje tiež možnosť zachytiť medzihviezdny objekt prechádzajúci cez slnečnú sústavu, ak to umožní dynamika obežnej dráhy.[2] [3] [4] 
Hlavným cieľom misie je „preskúmať novú kométu vrátane jej povrchového zloženia, tvaru, štruktúry a zloženie plynovej kómy“.[1] 
Comet Interceptor sa vyvíja ako prvá misia ESA triedy Fast (F-class) programu Cosmic Vision. 
Misiu plánuje a rozvíja konzorcium, ktoré zahŕňa ESA a japonskú vesmírnu agentúru JAXA.[1] Comet Interceptor bude zdieľať nosič s vesmírnym teleskopom ARIEL ESA, ktorý bude tiež umiestnený v Lagrange Point 2.[2] [3] 
Pohľad na Deep Space 1, zobrazujúci solárne panely a iónový motor. 
Xenónový tank pred integráciou do kozmickej sondy Dawn. 
Xenón bol hnacou látkou pre iónový pohon sondy, ktorá letela k dvom rôznym asteroidom. 
Solárny elektrický pohon bol skúmaný ako technológia pre misiu na Mars.[1] Najmä vysoký špecifický impulz iónových motorov by mohol znížiť celkovú hmotnosť a vyhnúť sa nutnosti používať jadrovú technológiu na napájanie solárnych panelov.[2] Štúdia solárneho elektrického pohonu z roku 1998 pre ľudskú misiu naznačuje, že kozmická loď s veľkosťou človeka by potrebovala 600 až 800 kilowattov elektrickej energie spojenej s iónovými motormi so špecifickým impulzom 2 000 až 2 500 sekúnd. [3] 
Misia BepiColombo na Merkúr [1] Dawn misia k asteroidu Misia Deep Space 1 Hayabusa misia k asteroidu Misia EMISAT PSLV-C45 Asteroid Redirect Mission (zrušená) Lunárna orbitálna platforma - brána (plánovaná) Psyche misia k asteroidu (plánovaná) 
Raketa Resistojet Iónový pohon Vysoko výkonný elektrický pohon Pulzný plazmový thruster Hallov motor Magnetoplazmadynamický pohon Elektrický pohon s Variabilná špecifická impulzová magnetoplazmatická raketa (VASMIR) 
Batérie vo vesmíre Raketa na kvapalné palivo Zoznam kozmických lodí s elektrickým pohonom Jadrová elektrická raketa Solárne panely na kozmickej lodi Slnečná plachta Solárna termálna raketa Sterlingový motor 
Solárny elektrický pohon je kombinácia solárnych článkov a elektrických pohonných jednotiek, ktoré poháňajú kozmickú sondu.[1] Túto technológiu využíva Európska vesmírna agentúra, Japonská vesmírna agentúra, Indická organizácia pre vesmírny výskum a NASA.[1] Solárny elektrický pohon má výrazne vyšší špecifický impulz ako chemické rakety, preto sa z kozmickej sondy vypustí menej pohonnej hmoty. Bol vyhodnotený ako vhodný pre misie k Marsu.[2] 
Solárny elektrický pohon kombinuje solárne panely na sondei a jeden alebo viac elektrických pohonných jednotiek používaných v tandeme. 
Existuje mnoho rôznych typov elektrických rakety, vrátane tzv iónový motor, termín, ktorý sa často nesprávne používa na popis všetkých typov elektrických motorov. 
Je tiež možné vyrábať elektrinu zo Slnka bez použitia fotovoltaických panelov, napríklad so solárnymi koncentrátormi a Stirlingovým motorom . 
V roku 2010 bol skúmaný systém solárny elektrický pohon s výkonom 50 kilowattov pre misiu k asteroidu.[1] Vo februári 2012 NASA zadala zákazku na systém solárneho elektrického pohonu.[2] 
Príkladom práce na tomto type technológie je moderný elektrický pohonný systém.[1] 
Iónový motor NASA Solar Technology Application Readyiness (NSTAR) sa používa s fotovoltaickými solárnymi panelmi, ktoré boli testované na misii Deep Space 1 spolu so solárnymi koncentračnými sústavami (uvedené na trh v roku 1998 ako súčasť programu nového tisícročia ) [1] [2 ] 
Cooking Fever je simulačná mobilná hra o varení, ktorá bola vyvinutá spoločnosťou Nordcurrent. 
V hre hráči spravujú rôzne reštaurácie tým, že vyrábajú jedlá a nápoje, osluhujú zákazníkov a zarábajú peniaze. 
Hráči musia vykonať určité vylepšenia svojich kuchynských spotrebičov a vnútorných prvkov, aby vyčistili vyššie úrovne. 
Cooking Fever má momentálne tri rôzne režimy; prvá obrazovka je mesto, ktoré má 10 reštaurácií, druhým režimom je Ostrov Paradise Island, ktorý má v súčasnosti 9 reštaurácií, a nakoniec tretím režimom sú alpské hory, ktoré v súčasnosti majú 8 reštaurácií. 
Predajňa pre rýchle občerstvenie je k dispozícii na začiatku hry a ďalšie reštaurácie budú k dispozícii pri zvyšovaní úrovne známej ako XP. 
Každá reštaurácia má 40 úrovní na hranie a je potrebné minimálne skóre, aby ste sa dostali na ďalšiu úroveň. 
K dispozícii sú aj nákupy v aplikácii; ak sa tak hráč rozhodne, môže minúť skutočné peniaze za to, aby získal ďalšie mince a drahokamy namiesto toho, aby si ich počas hry zarobil. [1] 
Retrieved 2 December 2017. Zdroje 
Externé odkazy 
Kyánamid je organická zlúčenina so sumárnym vzorcom CN2H2. 
Táto biela pevná látka sa široko používa v poľnohospodárstve a pri výrobe farmaceutík a iných organických zlúčenín. 
Používa sa tiež ako liek odstrašujúci od alkoholu. 
Molekula obsahuje nitrilovú skupinu pripojenú k aminoskupine. 
Deriváty tejto zlúčeniny sa tiež označujú ako kyánamidy, najbežnejší je kyánamid vápenatý (CaCN2).[1] 
Kyánamid možno považovať za funkčný jednouhlíkový fragment, ktorý môže reagovať ako elektrofil alebo nukleofil. 
Hlavná reakcia, ktorú vykazuje kyánamid, spočíva v pridaní zlúčenín obsahujúcich kyslý protón. 
Voda, sírovodík a selenid vodíka reagujú s kyánamidom za vzniku močoviny, tiomočoviny a selenomočoviny: 
Týmto spôsobom sa kyánamid správa ako dehydratačné činidlo, a môže tak vyvolať kondenzačné reakcie. 
Alkoholy, tioly a amíny reagujú analogicky za vzniku alkylizomočovín, „pseudotiomočovín“ a guanidínov. 
Protivredové liečivo cimetidín sa generuje pomocou takejto reaktivity. 
Súvisiace reakcie využívajú bifunctionalitu kyánamidu, na heterocykly, a tento druhý reaktivity je základom niekoľkých farmaceutických syntéz, ako je aminopyrimidin imatinibu) a výroba herbicídov amitrol a hexazinón. 
Liek na ošetrenie vypadávania vlasov minoxidil a antihelmintiká albendazol, flubendazol a mebendazol obsahujú 2-aminoimidazolové subštruktúru odvodenú od kyánamidu.[1] Kyánamid sa tiež používa pri syntéze ďalších farmaceutických liekov vrátane tirapazamínu, etravirínu, revaprazanu a dasantafilu. 
Kyánamidový anión má charakter pseudochalkogénu, a preto sa môže považovať za analogický s vodou alebo sírovodíkom. 
Pomocou kyánamidového aniónu, sa pripravujú sekundárne amíny, ktoré nie sú kontaminované primárnymi alebo terciárnymi amínmi, akou je reakcia kyánamidu s alkylhalogenidmi na N,N-dialkylkyánamidy, ktoré sa dajú ľahko hydrolyzovať na dialkylamíny a potom dekarboxylovať.[1] Kyánamid sa pridáva v prítomnosti N-brómsukcínimidu k olefinickým dvojitým väzbám. 
Adičný produkt sa prevedie bázami na N-kyanaziridín,[2] cyklizovaný v prítomnosti kyselín na imidazolíny, ktoré môžu ďalej reagovať na vicinálne diamíny alkalickým štiepením.[3] 
Kyánamid je tiež všestranným syntetickým stavebným prvkom pre heterocykly: vytvára 2-aminobenzimidazol s 1,2-diaminobenzénom[1] a vytvára sa s ľahko dostupným cyklickým enamínom 4-(1-cyklohexenyl)morfolínom [2] a s elementárnou sírou a 2-aminotiazol v dobrých výťažkoch.[3] 
Dikyánamid sodný je dostupný v dobrom výťažku a vysokej čistote z kyánamidu a kyanogénchloridu[1][2], ktorý je vhodný ako medziprodukt na syntézu aktívnych farmaceutických zložiek.[3] Guanidínová skupina sa zavádza reakciou kyánamidu so sarkozínom Pri priemyselnej syntéze kreatínu:[4] 
Tento spôsob syntézy sa väčšinou vyhýba problematickým nečistotám, ako sú kyselina chlóroctová, kyselina iminodioctová alebo dihydrotriazín, ktoré sa vyskytujú inými spôsobmi. 
Fyziologický prekurzor kyselina guanidinooctová sa získa analogicky reakciou kyánamidu s glycínom. 
Metódy stabilizácie kyánamidfmelu umožňujú jeho sprístupnenie v priemyselnom meradle. 
Kvôli silnej afinite k samokondenzácii v alkalickom prostredí (pozri vyššie) sú roztoky kyánamidu stabilizované pridaním 0,5% hmotn. dihydrogenfosforečnanu sodného ako pufru. 
Tuhý kyánamid sa vyrába opatrným odparením rozpúšťadla a následným pridaním hydrolyticky labilného esteru kyseliny mravčej. 
Ester absorbuje stopy vlhkosti (potlačenie tvorby močoviny), neutralizuje zásaditosť (amoniak) a neustále uvoľňuje malé množstvo kyseliny mravčej.[1] 
Kyánamid, pod obchodným názvom Dormex, je bežné poľnohospodárske odbúravadlo používané na jar na stimuláciu rovnomerného otvárania púčikov, skorého lístia a kvitnutia. 
Kyánamid môže účinne kompenzovať mierny nedostatok chladiacich jednotiek nahromadený na predchádzajúcu jeseň a zachrániť úrodu, ktorá by sa inak stratila. 
Je obzvlášť efektívny pre dreviny, ako sú bobuľoviny, hrozno, jablká, broskyne a kivi. 
Predávkovanie, vysoká koncentrácia a chyby v načasovaní aplikácie môžu poškodiť púčiky (najmä broskyňových).[1] 
50% vodný roztok kyánamidu sa tiež používa ako biocíd (dezinfekčný prostriedok), najmä v chove ošípaných, pretože účinne ničí salmonely a šigely a bojuje s muchami vo všetkých vývojových štádiách. 
Kyánamid sa rozkladá hydrolýzou na močovinu, vynikajúce hnojivo. 
Huby, ako napríklad Myrothecium verrucaria, urýchľujú tento proces pomocou enzýmu kyánamid hydratáza.[1] 
Kyánamid je názov pre funkčnú skupinu so vzorcom NCNRR ', kde R a R' môžu byť rôzne skupiny. 
Tieto zlúčeniny sa nazývajú kyanamidy. 
Jedným z príkladov je naftylkyánamid, C10H7N(H)CN[1] Niektoré kyánamidy sa pripravujú alkyláciou kyánamidu vápenatého. 
Ďalšie, napríklad naftylové deriváty, sa vyrábajú nepriamo.[2] 
Vďaka vysokému trvalému dipólovému momentu (tj. 4,32 ± 0,08 D) bol[1] kyánamid detegovaný spektrálnymi emisiami pochádzajúcimi z molekulárneho mračna Sgr B2 (T <100 K) prostredníctvom jeho mikrovlnných prechodov ako prvá známa medzihviezdna molekula obsahujúca rámec NCN.[2] 
Kyánamid, obsahuje nukleofilné aj elektrofilné miesto v tej istej molekule, prechádza rôznymi reakciami so sebou. 
Kyánamid existuje v dvoch tautomérom, prvý je N≡CNH2 a druhý je HN=C=NH ("karbodiimidový" tautomér). 
Prevláda najmä forma N≡CNH2, ale v niekoľkých reakciách (napr. v silanizácii) táto diimidová forma sa zdá byť dôležitá.[1] 
Kyánamid sa používa ako droga odstrašujúca od alkoholu v Kanade, Európe a Japonsku.[1] 
U ľudí má kyánamid miernu toxicitu.[1] Bolo hlásené, že expozícia na pracovisku sprejom s kyanamidom alebo expozícia u ľudí žijúcich v blízkosti postreku spôsobuje podráždenie dýchacích ciest, kontaktnú dermatitídu, bolesti hlavy a gastrointestinálne príznaky nevoľnosti, vracania alebo hnačky.[1] 
International Chemical Safety Card 0424 Pokyny OSHA pre kyánamid 
Kyánamid dimerizuje, čím vzniká 2-kyánoguanidín (dikyándiamid). 
Táto dimerizácia je nepriaznivo ovplyvnená kyselinami a je inhibovaná nízkymi teplotami. 
Cyklický trimer sa nazýva melamín.[1] 
Kyánamid sa vyrába hydrolýzou kyánamidu vápenatého, ktorý sa zase pripravuje z karbidu vápnika, prostredníctvom procesu Frank-Caro.[1] 
N≡CNCa + H2O + CO2 → CaCO3 + N≡CNH2 
Správna rada EPSA 
Súčasťou webovej stránky Asociácie je tiež EPSA Blog. 
V rámci tohto blogu EPSA pravidelne publikuje články o svojich aktivitách a aktivitách svojich členov a tiež články z externých zdrojov. 
Sociálne siete 
EPSA na dennej báze používa tiež viacero sociálnych sietí, ako napríklad Facebook, Twitter, Instagram a EPSA Blog so zámerom priblížiť sa študentom čo najviac a poskytovať im najčerstvejšie informácie o svojich aktivitách. 
Webová stránka EPSA 
Oficiálnym zdrojom informácií o Asociácii je webová stránka EPSA, kde jej návštevníci môžu nájsť informácie o všetkých jej projektoch a aktivitách. 
Na webovej stránke sú k dispozícii aj všetky publikácie EPSA. 
Projekty 
EPSA Webinár o projektoch a aktivitách 
Usporadúva sa dvakrát v priebehu mandátu a má za úlohu priblížiť EPSA projekty a aktivity členom Asociácie. 
EPSA Kalendár udalostí a edukačných podujatí 
Správna rada EPSA (The EPSA Executive) sa stará o záležitosti Asociácie a je vedúcou pracovnou skupinou v jej mnohých projektoch. Momentálne sa Správna rada EPSA skladá z ôsmich volených členov a jedného ustanoveného člena, ktorým je prezident z minulého volebného obdobia. 
EPSA Kalendár (The EPSA Events and Activities Calendar) poskytuje prehľad edukačných príležitostí určených pre európskych študentov farmácie a čerstvých absolventov, ktoré poskytujú profesionáli alebo členské organizácie EPSA. 
EPSA Kalendár môžu záujemcovia nájsť na webovej stránke EPSA a v LLeaP. 
Projekt EPSA Alumni 
Projekt EPSA Alumni (The EPSA Alumni project) prepája aktuálny tím EPSA s členmi bývalých tímov. 
Členovia bývalých tímov poskytujú svojim nasledovníkom rôzne rady a posudky a prispievajú tým k ďalšiemu rastu Asociácie. 
Časťami projektu EPSA Alumni sú aj víkend Alumni (Alumni Weekend, AW), organizovaný počas kongresov EPSA, a poradná rada Alumni (Alumni Advisory Board, AAB), zriadenú za účelom poskytovania rád a podpory aktuálnemu Tímu EPSA. 
Next Generation Chats a Next Generation Training 
Cieľom týchto projektov je prezentácia činnosti tímu EPSA členom Asociácie. 
Rozhovory prebiehajú on-line približne mesiac pred výročným kongresom, tréningy počas víkendu pred kongresom. 
Platforma celoživotného vzdelávania EPSA (The EPSA Lifelong Learning Platform, LLeaP) poskytuje študentom farmácie aktívne zapojeným do profesionálnych a edukačných aktivít príležitosť získať za tieto nadštandardné aktivity relevantný kredit. 
Funguje tiež ako vstupná brána do dôležitých princípov celoživotného vzdelávania pre týchto budúcich zdravotníckych pracovníkov a kladie dôraz na dôležitosť dokumentácie profesionálnych aktivít a ich propagácie medzi študentmi naprieč Platformou. 
The Methodology Booklet je zbierkou názorov európskych študentov farmácie na európsky vzdelávací systém v oblasti farmácie. 
Aktualizuje sa každých päť rokov a v priebehu mandátov sa na európskej i národných úrovniach organizujú ďalšie podujatia súvisiace s týmito témami. 
Webináre a on-line diskusné fóra 
Webináre sú prezentácie konkrétnych tém vedené profesionálmi, ktorých súčasťou je aj priestor vyhradený pre otázky a odpovede. 
On-line diskusné fóra sú interaktívne rozhovory, ktorých cieľom je zozbierať názory členov EPSA na rôzne relevantné témy a podnietiť členov EPSA k rozprúdeniu vzájomného dialógu. 
Verejné zdravie a charitatívne aktivity 
Kampane verejného zdravia sa organizujú on-line na sociálnych sieťach, na národných úrovniach aktivitami členských organizácií EPSA. 
Rôzne charitatívne aktivity ako dobročinné behy a zbierky šatstva sa organizujú v rámci udalostí EPSA a on-line počas celého mandátu. 
EPSA Science Day sa koná počas výročného kongresu EPSA. 
Jeho hlavným cieľom je prezentácia výskumnej činnosti študentov, ktorú vykonávali na svojich domácich fakultách počas magisterského alebo doktorandského štúdia, účastníkom výročného kongresu. 
Jeho súčasťou sú aj posterové a orálne prezentácie. 
EPSA Science! 
Monthly sa organizuje raz mesačne, vždy na špecifickú tému. 
V rámci tohto projektu je na webovej stránke Asociácie a na sociálnych sieťach každý mesiac publikovaných šesť rôznych článkov z oblasti farmácie. 
Vedecké exkurzie 
Vedecké exkurzie (Science Excursions) ponúkajú študentom zaujímajúcim sa o vedu možnosť nahliadnuť do sveta skutočného vedeckého výskumu. 
Organizujú sa v rámci udalostí EPSA a na národných úrovniach členskými organizáciami EPSA. 
Science Blog je interaktívnou platformou, ktorá členom EPSA ponúka bližší kontakt s vedou. 
Pravidelne naň pribúdajú články na rôzne témy či rozličné výzvy. 
Tréning je neformálny druh vzdelávania, prebieha formou získavania skúseností. 
Prebieha v priateľskom duchu, pre účastníkov je ideálnym spojením učebného procesu so zábavou, čo má za následok formovanie pozitívneho prístupu k celoživotnému vzdelávaniu a sebarozvoju. 
Tréningy sa konajú v rámci udalostí EPSA, existuje tiež možnosť pozvať trénerov EPSA priamo do svojho mesta. 
Súťaže na sociálnych sieťach 
Oddelenie pre styk s verejnosťou organizuje počas svojho mandátu rôzne súťaže na sociálnych sieťach, do ktorých sa môžu zapojiť všetci členovia EPSA. 
Projekt individuálnych mobilít 
Projekt individuálnych mobilít (The EPSA Individual Mobility Project, IMP) je dlhodobý projekt, ktorý študentom farmácie (predovšetkým tým vo vyšších ročníkoch štúdia) a čerstvým absolventom zo všetkých európskych krajín (členských organizácií EPSA) poskytuje možnosť získania nadštandardných pracovných skúseností, predovšetkým na poli výskumu a priemyslu. 
Projekt TWINNET je konceptom, ktorý je navrhnutý za účelom zvýšenia spolupráce medzi jednotlivými členskými asociáciami EPSA. 
Students' Guide 
Prezident/President (president@epsa-online.org) – jeho hlavnou úlohou je koordinácia všetkých aktivít Asociácie. 
The Students' Guide je platforma, ktorá ponúka informácie ohľadom príležitostí v rámci projektu Erasmus študentom farmácie, ako aj informácie o štúdiu a živote v rôznych európskych mestách. 
Projekt humanitárnych mobilít EPSA 
Projekt humanitárnych mobilít EPSA (The EPSA Humanitarian Mobility Project) kombinuje študentskú mobilitu s humanitárnou činnosťou. 
Členovia EPSA cestujú do konkrétnych oblastí a pomáhajú ľuďom v núdzi prostredníctvom rôznych aktivít. 
Tento projekt má za úlohu spájať profesionálov z praxe so študentmi a týmto spôsobom zabezpečiť študentom kariérne poradenstvo z medzinárodnej perspektívy rozvoja. 
Rozhovory s profesionálmi 
Rozhovory s profesionálmi (Chat with Professional) sú aktivitou, ktorá sprostredkúva kontakt medzi študentmi/čerstvými absolventmi a profesionálmi. 
Môžu sa uskutočňovať on-line alebo naživo na udalostiach EPSA. 
Kariérny týždeň 
Viceprezident pre interné záležitosti/Vice President of Internal Affairs (vp.ia@epsa-online.org) – je zodpovedný za udržiavanie internej komunikácie v Asociácii, je hlavným kontaktným uzlom pre lokálnych zástupcov. 
Kariérny týždeň (Career Week) je týždeň plný on-line aktivít spojených s profesionálnym rozvojom. 
Kariérne prehliadky 
Kariérne prehliadky (Career Fairs) sú organizované v rámci udalostí EPSA. 
EPSA a RC partneri sa predstavujú prostredníctvom svojich stánkov alebo krátkych prezentácií. 
Usporadúvajú sa aj iné interaktívne aktivity. 
Generálny tajomník/Secretary General (secgen@epsa-online.org) — spravuje všetku dokumentáciu Asociácie. 
Hospodár/Treasurer (treasurer@epsa-online.org) — jeho hlavnou úlohou je správa financií Asociácie. 
Viceprezident pre vzdelávanie/Vice President of Education (vp.education@epsa-online.org) – jeho náplňou práce je prinášanie tém spojených so vzdelávaním do diskusií v rámci Asociácie. 
Je hlavnou spojkou pre členov výboru pre výročnú recepciu vo vzťahu k vzdelávaniu a k edukačnému programu udalostí EPSA. 
Viceprezident pre styk s verejnosťou/Vice President of Public Relations (vp.pr@epsa-online.org) – jeho primárnou úlohou je koordinácia všetkých aktivít EPSA spojených s propagáciou a tvorbou celkového obrazu Asociácie na verejnosti. 
Európska asociácia študentov farmácie (European Pharmaceutical Students‘ Association, EPSA) je nezisková, mimovládna, apolitická a profánna federácia združujúca 45 asociácií študentov farmácie z 37 krajín, ktorá reprezentuje vyše 100 000 študentov farmácie z celej Európy. 
Motto EPSA '"Bringing Pharmacy, Knowledge and Students Together" (v preklade „Spájame farmáciu, poznatky a študentov“) vyjadruje primárnu úlohu Asociácie šíriť a propagovať myšlienky a názory všetkých európskych študentov farmácie za účelom zvýšenia kvality vzdelávania, výkonu profesií a vedeckého pokroku v oblasti farmácie. 
EPSA sídli v Bruseli (Belgicko) spolu so Zväzom lekárnikov Európskej únie (PGEU). 
Viceprezident pre externé záležitosti/Vice President of External Relations (vp.er@epsa-online.org) – jeho primárnou úlohou je posilnenie vzťahov medzi európskymi študentmi farmácie a profesionálmi z praxe, ako aj inými študentskými organizáciami s podobnými cieľmi. 
Viceprezident pre európske záležitosti/Vice President of European Affairs (vp.ea@epsa-online.org) – počas celého výkonu mandátu sídli v Bruseli a pracuje v kancelárii Zväzu lekárnikov Európskej únie (PGEU) ako stážista na plný úväzok pre EPSA aj PGEU. 
Prezident z minulého volebného obdobia/Immediate Past President (ipp@epsa-online.org) – v rámci správnej rady EPSA má úlohu poradcu. 
Tím EPSA (The EPSA Team) pozostáva z 30 členov EPSA rozdelených do jednotlivých oddelení: oddelenie pre interné záležitosti (Internal Affairs Department), oddelenie pre vzdelávanie (Education Department), oddelenie pre styk s verejnosťou (Public Relations Department), oddelenie pre externé záležitosti (External Relations Department) a oddelenie pre európske záležitosti (European Affairs Department). 
Povinnosti a úlohy každého oddelenia sú podrobne vysvetlené na webovej stránke EPSA. 
Lokálni zástupcovia 
Štruktúra 
Lokálni zástupcovia EPSA (EPSA Liaison Secretaries) sú volení alebo určení členskými organizáciami a ich hlavnou úlohou je zabezpečenie implementácie projektov a aktivít EPSA na lokálnej úrovni a udržiavanie kontaktu medzi správnou radou EPSA a správnymi radami národných asociácií ich domovských krajín. 
Rada pre koordináciu projektu individuálnych mobilít (IMP) 
Rada pre koordináciu IMP (The IMP Coordination Board) pracuje za účelom rozvoja projektov individuálnych mobilít EPSA ako celku. 
EduProf platforma 
EduProf platforma (The Educational and Professional Affairs Advocacy Platform) má za cieľ zvýšiť úroveň advokácie v Asociácii a poskytovať podporu členom EPSA v konkrétnych prípadoch. 
Jej hlavnou úlohou je zaoberať sa strategickými dokumentmi so zámerom zastupovať názory členov EPSA. 
Každý člen EPSA je zastupovaný jedným alebo dvoma reprezentantmi EduProf platformy, ktorí sú volení alebo určení členskými organizáciami EPSA. 
Valné zhromaždenie 
Individuálni členovia, priatelia Asociácie a pozorovatelia 
O individuálne členstvo v EPSA môžu požiadať študenti farmácie a čerství absolventi minimálne dva roky po skončení ich štúdia z krajín, ktoré sú členmi Rady Európy, pričom nie sú reprezentovaní žiadnou členskou asociáciou EPSA. 
Individuálne asociácie, spoločnosti a iné strany, ktoré majú záujem o podporu Asociácie a zapojenie do jej aktivít, sa môžu uchádzať o status priateľov EPSA. 
Členské organizácie 
Riadne a pridružené členské organizácie EPSA (The EPSA Ordinary and Associate Member Associations) sú národnými a lokálnymi asociáciami študentov farmácie z krajín, ktoré sú geografickou súčasťou Európy a sú uznané Radou Európy ako nezávislé štáty. 
Do Asociácie v súčasnosti patrí 38 členských organizácií. 
Dozorná rada 
Dozorná rada (The Board of Trustees) je zložená z uznávaných profesionálov z rôznych farmaceutických odvetví a poskytuje správnej rade EPSA pomoc v podobe vypracúvania odborných posudkov a sprostredkovávania kontaktov. 
Valné zhromaždenie EPSA (The EPSA General Assembly, GA) je najvyššou autoritou a výkonným orgánom Asociácie. 
Pozostáva z delegátov volených spomedzi členských organizácií Asociácie (Ordinary, Associate Members of EPSA), ktorí vystupujú v mene týchto organizácií. 
Valné zhromaždenie sa uskutočňuje dvakrát do roka – počas výročného kongresu EPSA (EPSA Annual Congress) a počas jesenného zhromaždenia EPSA (EPSA Autumn Assembly). 
Čestné členstvo 
Čestné členstvo (The Honorary Life Membership) sa udeľuje osobám, ktoré vo významnej miere prispeli k rozvoju a fungovaniu Asociácie. 
Subkomisie a pracovné skupiny 
V súčasnosti sú aktívnymi subkomisiami Poradná rada Alumni (The Alumni Advisory Board) a Subkomisia pre styk s verejnosťou. 
Poradná rada Alumni pozostáva z bývalých členov tímu EPSA, ktorí poskytujú poradenstvo aktuálnemu Tímu EPSA. 
Subkomisia pre styk s verejnosťou zahŕňa členov EPSA, ktorí majú na starosti asistenciu Oddeleniu pre styk s verejnosťou pri jeho úlohách. 
Udalosti 
Výročný kongres 
Výročný kongres EPSA (The EPSA Annual Congress) je najväčšou udalosťou Asociácie. 
Všetci členovia EPSA tu majú príležitosť stretnúť sa a diskutovať o smerovaní Asociácie i o profesii farmaceuta vo všeobecnosti. 
Výročný kongres sa tradične uskutočňuje v apríli. 
Pozostáva z edukačnej časti (workshopy, tréningy), spoločenskej časti a valného zhromaždenia. 
Pre nasledujúci výročný kongres 2020 bolo ako hosťujúce mesto zvolené mesto Lyon (Francúzsko). 
Jesenné zhromaždenie 
Tím EPSA 
Jesenné zhromaždenie EPSA (The EPSA Autumn Assembly) je druhým najdôležitejším podujatím EPSA, zvyčajne sa usporadúva v októbri. 
Zmyslom jesenného zhromaždenia je poskytnutie prehľadu činnosti EPSA po pol roku mandátu členom Asociácie a obnovenie motivácie pre napĺňanie cieľov EPSA stanovených na začiatku roka. 
Nasledujúce jesenné zhromaždenie EPSA sa uskutoční v októbri 2019 v meste Poreč (Chorvátsko). 
Letná univerzita 
Letná univerzita (The Summer University) je treťou najdôležitejšou udalosťou v kalendári Asociácie, uskutočňuje sa na konci júla. 
V poradí 21. ročník Letnej univerzity sa bude konať v krásnom meste Portorož (Slovinsko) v júli 2019. 
Výročná recepcia 
Výročná recepcia (The Annual Reception, AR) sa každoročne koná v Bruseli, v sídle Asociácie, zvyčajne vo februári. 
Hlavným cieľom tohto podujatia je prezentácia práce a projektov tímu EPSA dozornej rade, partnerom a iným stranám zaujímajúcim sa o činnosť EPSA. 
Styk s verejnosťou 
Tím EPSA (The EPSA Team) je každoročne volený valným zhromaždením na výročnom kongrese EPSA. 
Vedie ho správna rada a jeho úlohou je po celý rok spolupracovať s členskými organizáciami za účelom dosiahnutia stanovených cieľov EPSA pre dané obdobie. 
Newsletter EPSA (The EPSA Newsletter) je oficiálnou publikáciou Asociácie, ktorá obsahuje články členov EPSA i profesionálov z praxe. 
Kladie si za cieľ šíriť povedomie o Asociácii, jej projektoch a celkovom rozvoji, takisto poskytovať priestor na výmenu vedomostí, skúseností a názorov. 
Vychádza trikrát do roka. 
Monthly Dose EPSA (The EPSA Monthly Dose) je projekt prinášajúci užitočné informácie o Asociácii a je určený primárne študentom, ktorým chýba širší prehľad v činnostiach EPSA. Vypracúva ho koordinátor pre publikácie EPSA a vychádza raz mesačne. 
Monthly Dose obsahuje informácie o projektoch EPSA, o jej členských organizáciách, nadchádzajúcich udalostiach a čerstvo vydaných článkoch a iných publikáciách. 
Publikácia EPSA o študentskej vedeckej činnosti (ESSP) 
ESSP (EPSA Students‘ Science Publication) zbiera a publikuje abstrakty vedeckých prác študentov, ktorí sú členmi EPSA. 
Všetky abstrakty sú recenzované Európskou federáciou farmaceutických vied (European Federation for Pharmaceutical Sciences, EUFEPS), študenti tak majú možnosť dostať profesionálnu spätnú väzbu na svoju prácu. Vychádza trikrát do roka. 
The Activity Booklet vychádza raz ročne a obsahuje informácie o úspechoch Asociácie dosiahnutých v predchádzajúcom kalendárnom roku. 
Edukačné výstupy 
EPSA pripravuje a publikuje edukačné výstupy o udalostiach EPSA a o on-line aktivitách Asociácie, napríklad o webinároch. 
Hoci Kongres v roku 2005 poveril NASA dosiahnuť do roku 2020 konkrétnu úroveň vyhľadávania, katalogizáciu a charakterizáciu nebezpečných asteroidov väčších ako 140 m (zákon z roku 2005, HR 1022; 109.),[1] [2] na toto úsilie neboli vyčlenené žiadne nové prostriedky, [3] NASA tento mandát neuprednostňovala a opakovane nariadila projektu NEOCam, aby súťažil o prostriedky proti vedeckým misiám nesúvisiacim s planetárnou obranou a plánovaním zmierňovania následkov katastrof.[4] [5] 
Návrhy na NEOCam boli predložené v rokoch 2006, 2010 a 2015 do programu NASA Discovery Program . 
V roku 2010 bola spoločnosť NEOCam vybraná na získanie finančných prostriedkov na vývoj technológií na navrhovanie a testovanie nových infračervených detektorov optimalizovaných na zisťovanie a určovanie veľkosti asteroidov a komét. [1] [2] Dňa 30. septembra 2015 v programe Discovery postúpil NEOCam spolu so štyrmi ďalšími kandidátskymi misiami na zdokonalenie v priebehu budúceho roka, pričom každá misia dostala na ročnú štúdiu 3 milióny US$.[3] [4] [5] Aj keď NEOCam nebol úspešný pri výbere v januári 2017, získala ďalší rok financovania na rozvoj.[6] NEOCam zostáva koncepčnou štúdiou (Fáza A), [7] [8] a existujú výzvy na financovanie misie niekde mimo divíziu planetárnej vedy NASA, napríklad z Programu planetárnej obrany [9] alebo priamo od samotného Kongresu, pretože ide o otázku verejnej bezpečnosti. [10] [11] Celkové náklady na misiu NEOCam sa odhadujú na 500 až 600 miliónov dolárov. 
Vedecký užitočný náklad 
Primárnym nástrojom je 50 cm infračervený ďalekohľad pracujúci v dvoch vlnových dĺžkach, 4–5,2 µm a 6-10 µm,[1] s veľkým zorným poľom 11,56 štvorcových stupňov.[2] Využíval by modifikovanú verziu detektora ortuti-kadmia a teluridu s názvom HgCdTe Astronomical Wide Area Infrared Imager (HAWAII) vyvinutého spoločnosťou Teledyne Imaging Sensors,[3], ktorého prototyp bol úspešne testovaný v apríli 2013.[4] Detekované pole by bolo 2 048 × 2 048 pixelov a produkuje 82 Gb údajov za deň. [2] Detektor má dobrý infračervený výkon bez použitia chladenia kryogénnou tekutinou[3] a to pasívne chladenie na 30 Kelvinov s použitím techník overených Spitzerovým vesmírnym teleskopom.[2] 
Operácie 
Sonda by fungovala na halo orbite okolo bodu L1 Slnka - Zeme a použije slnečný štít.[1] Táto obežná dráha by umožnila rýchle sťahovanie dát na Zem, čo by umožnilo stiahnutie celých snímok z ďalekohľadu.[2] 
Obrázky 
Dráha obehov známych potenciálne nebezpečných asteroidov (veľkosť nad 140 m a do vzdialenosti 7,6 miliónov km od orbity Zeme) začiatkom roku 2013. ( alternatívny obrázok ). 
Near-Earth Object Camera ( NEOCam ) je navrhnutý vesmírny infračervený teleskop, určený na prieskum potenciálnych nebezpečných asteroidov v slnečnej sústave.[1] [2] NEOCam by skúmal z Lagrangeovho bodu Slnko - Zem L1 , čo by mu umožňovalo pozerať sa od Slnka a vidieť objekty na obežnej dráhe Zeme.[3] [4] NEOCam by bol nástupcom misie NEOWISE; hlavný výskumný pracovník Amy Mainzer z NASA ' Jet Propulsion Laboratory pracuje na NEOWISE.[5] 
Zoznam navrhovaných vesmírnych observatórií 
Finalisti Discovery program s touto misiou 
DAVINCI, navrhovaná vstupná sonda Venuša Lucy (kozmická loď), plánovaná misia preletu asteroidmi Psyche (kozmická loď), plánovaný orbiter asteroidov VERITAS (kozmická loď), navrhovaná orbita okolo Venuše 
Nadácia B612, organizácia, ktorá študovala NEO a navrhla podobnú misiu Kanadský malý satelit v Near Earth Object Surveillance Satellite, ktorý má detekovať NEO The Spaceguard Foundation, organizácia, ktorá sa pokúša nájsť NEO Whipple (kozmická loď), navrhnutý vesmírny teleskop v programe Discovery Asteroid Terrestrial-impact Last Alert System, pozemný detekčný systém NEO, ktorý začal NASA na konci roku 2015 
Externé odkazy 
Návrhy pre NEOCam boli predložené v rokoch 2006, 2010 a 2015 do programu NASA Discovery Program, ale neboli vybrané. 
Hlavným vedeckým cieľom NEOCam je objaviť a charakterizovať obežnú dráhu väčšiny potenciálne nebezpečných asteroidov väčších ako 140 m v priebehu svojej štvorročnej misie. 
Zorné pole NEOCam by bolo dosť veľké, aby umožnilo misii objaviť desiatky tisíc nových NEO s veľkosťou menšou ako 30 m v priemere.[1] Medzi sekundárne vedecké ciele patrí detekcia a charakterizácia približne jedného milióna asteroidov v pásme asteroidov a tisíce komét, ako aj identifikácia potenciálnych NEO cieľov pre ľudské a robotické prieskumy. [2] [3] 
V roku 2016 tím NEOCam navrhol spustiť misiu v roku 2021 a do štyroch rokov nájsť dve tretiny chýbajúcich objektov v kategórii väčšej ako 140 metrov.[1] 
NEOCam sa stal základom Near-Earth Object Surveillance Mission, podobného vesmírneho ďalekohľadu zameraného na asteroidy v misii NASA, ktorú zverejnila v septembri 2019. 
Z administratívneho hľadiska ide o samostatný program (ide o osobitne zameranú misiu na obranu planéty, na rozdiel od konkurenčného návrhu na vedeckú misiu), ale zverejnené obrázky sa zdajú byť identické s NEOCam a takmer určite budú vychádzať z nástrojov vyvinutých pre NEOCam,[1] Koľko zvyšku projektu NEOCam a personálu bude migrovaných alebo nahradených, zatiaľ nie je jasné. 
Dizajn 
NEOCam pozostáva z infračerveného ďalekohľadu a kamery so širokým poľom, ktorá pracuje s infračervenou vlnovou dĺžkou.[1] 
Financovania 
Softvér Planetárium je aplikačný softvér, ktorý užívateľovi umožňuje simulovať nebeskú sféru kedykoľvek, najmä v noci, na počítači, tablete alebo inteligentnom telefóne. 
Takéto aplikácie môžu byť len základné, ako je zobrazenie hviezdnej mapy alebo mapy oblohy pre konkrétny čas a miesto, zobrazovanie ilustrácií súhvezdí a asterizmou, alebo zložité, ako je vykreslenie fotorealistických pohľadov na oblohu. 
Aplikácie sa môžu používať aj na prepojenie a ovládanie ďalekohľadov[…] alebo projektorov planetárií . Voliteľné funkcie môžu ponúkať vloženie a následne zobrazenie orbitálnych prvkov novoobjavených telies (komét, asteroidov, medzihviezdnych objektov) a umelých družíc. Môžu simulovať pohlaď cez ďalekohľad s rôznymi parametrami. 
Súčasťou bývajú aj astronomické kalkulátory a simulácie astronomických dejov. Jednotlivé planetária sú vyvíjané pre operačné systémy Linux, MacDos, Windows, Android 
Planetária 
C2A Cartes du Ciel Celestia CyberSky Digital Universe Atlas Digistar Nightshade Google Sky Sky Map HNSKY KStars RedShift TheSky SkyTechX Starry Night Stellarium XEphem SpaceEngine WinStars WorldWide Telescope 
Cartes du Ciel („CDC“ a „SkyChart“)[…] je bezplatný a otvorený zdrojový planetárný program pre systémy Linux, MacOS a Windows . 
So zmenou na verziu 3 bol Linux pridaný ako cieľová platforma, licencovanie sa zmenilo z freewaru na GPLv2 a projekt sa presunul na novú webovú stránku. 
CDC zahŕňa schopnosť ovládať počítačové GoTo montáž ďalekohľadu, je ASCOM a INDI kompatibilné a podporuje USNO UCAC katalógy je i ESA Gaia dát, spolu s mnohými ďalšími katalógy a utilít. 
WinStars je simulátor planetária vyvinutý Richard Franck pre Android, iOS, Linux, OS X a Microsoft Windows operačné systémy . 
Medzi funkcie WinStars patrí možnosť ovládať počítačom montáž ďalekohľadov . 
C2A Cartes du Ciel Celestia Google Mars Google Moon Google Sky Hallo Northern Sky (HNSky) KStars NASA World Wind RedShift Skyglobe Starry Night Stellarium TheSky Universe Sandbox WinStars WorldWide Tlescope XEphem 
Externé odkazy 
História 
Verzia WinStars 1.0 bola vyvinutá Richardom Franckom v roku 2001 v programovacom jazyku C ++ . 
WinStars verzia 2.0 bola vydaná ako komerčný softvér v roku 2004, teraz je však k dispozícii na bezplatné stiahnutie z webovej stránky spoločnosti Franck. 
Koncom roku 2017 debutovala alfa verzia WinStars 3.0, po ktorej nasledovala prvá stabilná verzia v máji 2018. 
Franck zostáva jediným vývojárom a správcom aplikácie. 
Katalógy 
WinStars 2 obsahuje databázu 2 500 000 hviezd a (SAC) katalóg 10 000 hmlovín, galaxií a hviezdokop, dokáže čítať niekoľko astrometrických katalógov v ich pôvodných formátoch. 
Zahrnuté sú aj katalógy Bright Star, Digitized Sky Survey, Sky2000 a Tycho 2 . 
Katalógy USNO UCAC a údaje ESA Gaia sú podporované vo Winstars 3. 
KStars je voľne licencovaný planetárny program využívajúci platformu KDE. 
Je k dispozícii pre systémy Linux, BSD, MacOS a Microsoft Windows. 
Odľahčená verzia KStars je k dispozícii pre Android. 
Poskytuje presné grafické znázornenie nočnej oblohy z ktoréhokoľvek miesta na Zemi, v ľubovoľnom termíne a čase. 
Obsahuje až 100 miliónov hviezd (s ďalšími doplnkami), 13 000 objektov hlbokej vesmíru, konštelácie súhvezdí z rôznych kultúr, všetkých 8 planét, Slnko a Mesiac a tisíce komét, asteroidov, satelitov a supernov . 
Má vlastnosti, ktoré môžu apelovať na používateľov na všetkých úrovniach, od informatívnych hypertextových článkov o astronómii, po robustné ovládanie ďalekohľadov a CCD kamier a zaznamenávanie pozorovaní konkrétnych objektov. 
Externé odkazy 
Official website Referencie 
KStars podporuje nastaviteľné rýchlosti simulácie, aby bolo možné sledovať javy, ktoré sa vyskytujú v dlhých časových intervaloch. 
Pri astronomických výpočtoch sa astrokalkulačka môže používať na predpovedanie konjunkcii, zatmení Mesiaca a vykonávanie mnohých bežných astronomických výpočtov. 
). Vysoko kvalitné výtlačky pre mapy oblohy. 
Ekos je sada pre astrofotografiu, kompletné riešenie pre astrofotografiu, ktoré dokáže ovládať všetky zariadenia INDI vrátane početných ďalekohľadov, CCD, DSLR, zaostrovačov, filtrov a ešte oveľa viac. 
Ekos podporuje vysoko presné sledovanie pomocou online a offline riešiča astrometrie, automatického zaostrovania a automatického vedenia a snímania jedného alebo viacerých obrázkov pomocou výkonného vstavaného manažéra sekvencií. 
KStars bol zabalený do mnohých distribúcií Linux/BSD, vrátane Red Hat Linux, OpenSUSE, Mandriva Linux a Debian GNU / Linux. 
Spoločnosť KStars sa zúčastnila programu Google Summer of Code v roku 2008, [1] 2009, [2] 2010, [3] 2011 [4] 2012, [5] 2015 [6] a 2016. [7] Zúčastnil sa aj na prvom behu Letného kódexu ESA vo vesmíre v roku 2011. [8] 
Najnovšia verzia KStars je 3.3.6. 
HNSKY alebo Hallo Northern Sky je bezplatný planetárny program pre systémy Linux, Microsoft Windows a Raspberry Pi na simuláciu nočnej oblohy. 
Je vybavený niekoľkými neanglickými jazykovými modulmi, početnými astronomickými katalógmi, nástrojmi na konverziu, ako aj niekoľkými hviezdnymi databázami. 
Spočiatku základný program rozšírila schopnosť počítačom ovládať GoTo montáž ďalekohľadu, a je ASCOM[1] a INDI[…] kompatibilný a podporuje USNO UCAC katalógy je i ESA Gaia dáta. 
Pozri tiež Cartes du Ciel Celestia Google Mars Google Moon Google Sky Hallo Northern Sky (HNSky) KStars SkytechX Stellarium TheSky WorldWide Tlescope 
Externé odkazy 
Softvér planetárium Cartes du Ciel Celestia Google Mars Google Moon Google Sky KStars SkytechX Stellarium WinStars WorldWide Tlescope 
Externé odkazy 
Sky Map na GitHub 
Sky Map je softvérové planetárium pre Android . [1] [2] 
Histórie 
Aplikácia Sky Map bola navrhnutá a vyvinutá skupinou technikov spoločnosti Google v Pittsburghu v Pensylvánii. [1] 
Licencia 
20. januára 2012 spoločnosť vydala program Sky Map pod licenciou Open Source Apache 2.0 . [1] 
Kód 
Projekt je v súčasnosti k dispozícii v úložisku GitHub . [1] 
Ďalekohľad na azimutovej GoTo montáži. 
Všimnite si klávesnicu spočívajúcu na plošine medzi nohami statívu, čo je ručné ovládanie teleskopu. 
V amatérskej astronómii sa výraz „ GoTo “ vzťahuje na typ montáže ďalekohľadu a súvisiaci softvér, ktorý dokáže automaticky nasmerovať ďalekohľad na astronomické objekty, ktoré si používateľ vyberie.[…] Obe osi montáže GoTo sú poháňané motorom a riadené počítačom. 
Môže to byť integrovaný radič na báze mikroprocesorov alebo externý osobný počítač . 
To sa líši od poloautomatizovaného sledovania tradičnej rovníkovej montáže s hodinovým pohonom . 
Odpojené ručné ovládanie držiaka ďalekohľadu s GoTo. 
Veľké tlačidlá so šípkami sa používajú na otáčanie ďalekohľadu. 
Číselné tlačidlá pod nimi sa používajú ako na zadávanie informácií, tak na výber, z ktorého katalógu sa majú vyberať objekty. 
Užívateľ môže zadať prípaz, aby GoTo montáž nasmerovala ďalekohľad na nebeské súradnice, ktoré používateľ vkladá, alebo na objekty z predprogramovanej databáze vrátane tých v katalógu Messier, Nového všeobecného katalógu alebo veľkých telies Slnečnej sústavy ( Slnko, Mesiac a planéty ). 
Rovnako ako štandardné rovníkové montáže, môžu GoTo rovníkové montáže sledovať nočnú oblohu tým, že budú riadiť rektascenziu . 
Pretože obe osi sú riadené počítačom, technológia GoTo tiež umožňuje výrobcom ďalekohľadov pridávať ekvatoriálne sledovanie k mechanicky jednoduchším azimutálnym montážam . 
Mechanizmus pohonu hodín na nemeckej rovníkovej montáže pre 8-palcový refrakčný teleskop observatória Aldershot . 
Hodinový pohon v astronómii je motorom riadený mechanizmus, ktorý sa používa na posúvanie teleskopu namontovaného na ekvatoriálnej montáži pozdĺž jednej osi, aby udržal cieľ v presnej synchronizácii so zdanlivým pohybom stálych hviezd na nebeskej sfére. [1] 
Referencie 
Hodinový pohon pracuje tak, že otáčajú polárnu os montáže teleskopu, os rovnobežnú s polárnou osou Zeme (tiež nazývanou os rektascenzie) v opačnom smere, ako je rotácia Zeme, jednu otáčku každých 23 hodín a 56 minút ( hviezdny deň ), čím sa tieto pohyby vyrušia. [1] Toto umožňuje ďalekohľadu zostať zamierený na určitý bod na oblohe bez toho, aby muselo byť ručne neustále posúvané jeho namierenie kvôli rotácii Zeme. 
Samotný mechanizmus bol hodinovým strojom, ale dnes je obvykle poháňaný elektricky. 
Hodinový pohon môže byť ľahký a prenosný pre menšie ďalekohľady [2] alebo môže byť mimoriadne ťažký a zložitý pre väčšie, ako je napríklad 60-palcový ďalekohľad v observatóriu Mount Wilson . [3] 
História 
Pôvodný vynálezca hodinového pohonu nie je známy, ide o nápad, ktorý sa v histórii vyskúšal niekoľkými spôsobmi. [1] V Číne v roku 1094 postavil Su Song počas dynastie Song vodnú vežu s hodinami, ktorá mala mnoho funkcií, vrátane 20 tonovej bronzovej armilárnej gule, ktorá zostala v súlade s nebesami. [2] 
V 17. a 18. storočí boli postavené alebo navrhnuté rôzne typy teleskopov s rovníkovými hodinami vrátane návrhu anglického astronóma Roberta Hookeho z roku 1674, [1] hodinová šošovka objektívu beztubusového ďalekohľadu vyrobená v roku 1685 taliansko- francúzskym astronómom Giovannim Domenicom Cassinim [2] a jeden údajne postavený anglickým hodinárom a vynálezcom Georgom Grahamom na začiatku 18. storočia. [3] 
Ďalekohľad ‘Great Dorpat’ Josepha von Fraunhofera, ktorý kombinoval ďalšie inovácie, napríklad achromatickú šošovku a Fraunhoferovu „ nemeckú rovníkovú montáž “, čím sa stal prototypom. všetkých budúcich veľkých refrakčných teleskopov. [1] [2] [3] Prvé teleskopy s hodinovým strojom používali hodiny s kyvadlom a klesajúcimi závažiami. [4] V priebehu času boli klesajúce závažia a kyvadlá nahradené elektrickým motorom. 
GoTo (ďalekohľady) 
Dobsonov ďalekohľad (skrátene Dobson) je Newtonov ďalekohľad namontovaný na "debničkovej" azimutálnej montážy, spopularizoval ho John Dobson v roku 1965. Dobsonovej "debničkovej" montáži sa pripisuje zväčšenie veľkosti ďalekohľadov dostupných amatérskym astronómom.[…] Dobsonove ďalekohľady sa vyznačujú zjednodušenou mechanickou konštrukciou, ktorú je možné ľahko vyrobiť z dostupných komponentov a vytvoriť veľký, prenosný a lacný ďalekohľad. 
Dizajn je optimalizovaný na pozorovanie slabých objektov s hlbokého vesmíru, ako sú hmloviny a galaxie. 
Tento typ pozorovania vyžaduje veľký priemer objektívu s relatívne krátkou ohniskovou vzdialenosťou a prenosnosť na menej svetelne znečistené miesta. [1] [2] 
Dizajn 
Komerčne vyrobený 10 ″ Dobson 
4,5 ″ LightBridge Mini Dobson 
Externé odkazy 
Najväčší prenosný Dobsonov teleskop na svete (42 palcov - 107 cm) 
Tenké zrkadlo : Namiesto drahých polotovarov zrkadiel Pyrex so štandardnými pomermi hrúbok 1: 6 [1] (1 cm hrúbky na každých 6 cm v priemere), takže sa nebudú ohýbať a prevísať pod svojou vlastnou hmotnosťou, Dobson použil zrkadlá vyrobené s pomerom hrúbky 1:16. 
[2] Konštrukcia tubusu: Dobson nahradil tradičný ďalekohľadový tubus z hliníku alebo sklenených vlákien hrubým papierovým tubusom používaným v stavebníctve na odlievanie betónových stĺpov. 
Štvorcový „zrkadlový box“ : Dobson použil preglejku pre základňu tubusu a kryt zrkadla. 
To poskytlo pevný plochý povrch na pripevnenie podpory zrkadiel, ktoré používal, a uľahčilo sa pripevňovanie výškových ložísk. 
Jednoduchá azimutálna montáž: Dobson použil základnú dosku na ktorej je umiestnená otočná debnička s polkruhovými priehlbinami vyrezanými v hornej časti pre výškové ložiská. 
Všetky časti sú vyrobené z preglejky a iných bežných materiálov. 
Na pohyb v azimute a výške použil Dobson kombináciu teflónových blokov. 
Henrich Kalkarský (Heinrich Egher; 1328 - 20. decembra 1408) bol kartuziánskym spisovateľom. 
Henrich sa narodil v Kalkare v kniežatstve Cleves . 
Štúdium začal v Kolíne nad Rýnom a ukončil ho v Paríži, kde sa v roku 1357 stal majstrom umenia. 
Okamžite obsadil post prokurátora nemeckého národa v roku 1358, bol tiež profesorom teológie. 
Stal sa kanovníkom v kolegiálnych kostoloch sv. Swiberta v Kaiserswerte a sv. Juraja v Kolíne. V roku 1362 sa vrátil do svojej rodnej krajiny. 
Čoskoro potom, však, znechutený svetom, odišiel v roku 1365 do kartuziánskeho kláštora v Kolíne, kde bol vďaka svojim talentom a cnostiam rýchlo povýšený na najdôležitejšie úrady. 
Následne sa stal priorom v kartuziánskom kláštore v Arnheim (1368-72), v Ruremonde (1372-77), ktorý postavil, v Kolíne nad Rýnom (1377-84) a Štrasburgu (1384-96), ktorý obnovil a ako obyvateľ jeho provincie po dobu dvadsiatich rokov, preto vzhľadom na okolnosti, ktoré spôsobila Veľká západná schyzma zohrával významnú úlohu v Holandsku a nemecky hovoriacich krajinách. 
Práca 
Ako spisovateľ zanechal množstvo diel na veľmi rôznorodé témy. 
Významný hudobník, teológ a asketik, zložil pojednania: Loquagium de rhetorica , Cantuagium de musicâ, De Continentiis et Distinctione Scientiarum a bol tiež autorom kázní, listov, pojednávaní o duchovnom živote atď. 
11, 2011[1] Canada Wood Buffalo National Park[2] Alberta/NWT 4,480,700 1–2 UNESCO World Heritage Designated on June 28, 2013[3] Canada Cattle Point Oak Bay, British Columbia 5 Urban Star Park Designated March 29, 2013[4] Canada McDonald Park British Columbia 5 2–3 Designated in 2003 Canada Fundy National Park New Brunswick 20,700 2 Designated on Oct. 
31, 2011[5] Canada Irving Nature Park Urban Star Park Saint John, New Brunswick 243 ? 
6, 2009[6] Canada Mount Carleton Provincial Park New Brunswick 17,427 2 Designated on Jul. 
18, 2009[7] Canada Kejimkujik National Park Nova Scotia 40,400 2 Designated on Aug. 
7, 2010[8] Canada Bluewater Outdoor Education Centre Ontario 129 2 Designated on Nov. 
15, 2009; designation is only for the Park though Manitoulin Island (276,611 ha) follows dark-sky practices[9] Canada North Frontenac Township Ontario 116,000 1–2 Designated on June 28, 2013 Canada Point Pelee National Park Ontario 2,000 3–4 Designated in 2006 Canada Torrance Barrens Ontario 1906 3 Designated in 1999; first Canadian dark sky preserve Canada Mont Mégantic Observatory Quebec 527,500 2–3 Reserve Designated Sept. 
2007; first IDA International Dark-Sky Reserve[10] Canada Cypress Hills Saskatchewan/Alberta 39,600 2 Designated on Sep. 
28, 2004[11] Canada Grasslands National Park Saskatchewan 92,100 1 Designated on Oct. 
2, 2009[12] Czech Republic, Slovakia Beskydy Dark-Sky Park Moravian-Silesian Region, Czech Republic Čadca District, Slovakia 30,800 3–4 Designated on Mar. 
4, 2013; The second world's bilateral dark-sky park[13] Czech Republic Manětín Dark-Sky Park Plzeň Region 34,600 3–5 Designated on Sep. 
15, 2014[14] Germany Westhavelland Nature Park Brandenburg Designated an IDA International Dark Sky Reserve on Feb. 
12, 2014[15] France Pic du Midi de Bigorre Hautes-Pyrénées 311,200 2–4 International Dark Sky Reserve Designated an IDA International Dark Sky Reserve in December 2013; First IDA International Dark Sky Reserve in France (still now) and in Europe.[16] Hungary Hortobágy Starry Sky Park 10,000 ? 
31, 2011; IDA's third international dark-sky park (Silver tier)[17] Hungary Zselic National Landscape Protection Area 9,042 3–4 Designated on Nov. 
27, 2014[18] Israel Ramon Crater (Makhtesh Ramon) 113.2 2–3 Dark Sky Park Designated September 14, 2017[19] Korea Yeongyang Firefly Eco Park North Gyeongsang Province, Yeongyang County, Subimyeon 390 Designated on Nov. 
26, 2015 New Zealand Aoraki/Mount Cook National Park Tekapo 430,000 2[20] Reserve Designated on 9 June 2012[21][22] Poland Bieszczady Starry-Sky Park Subcarpathia 113,846.5 2–3 Designated on Mar. 
8, 2013[23] Poland, Czech Republic Izera Dark-Sky Park Lower Silesia, Poland Liberec Region, Czech Republic 7,500 3–4 Designated on Nov. 
4, 2009; the first European dark-sky park and the first world's bilateral dark-sky park[24] Slovakia, Poland, Ukraine East Carpathian Dark-Sky Tripark Poloniny Dark-Sky Park (Slovakia); Bieszczady Starry-Sky Park (Poland); Transcarpathian Dark-Sky Park (Ukraine) 208,667 2–3 Designated on Sep. 
3, 2010[25] Slovakia Veľká Fatra Dark-Sky Park Veľká Fatra National Park (part of) 325 3–4 Designated on Jun. 
12, 2015[26] Ukraine Transcarpathian Dark-Sky Park Uzhansky National Nature Park 46,302 2 Designated on Jun. 
16, 2009[27] United Kingdom Sark British Crown Dependency of Guernsey 545 3 Designated on Jan. 
31, 2011; IDA's first international dark-sky island (Silver tier)[17][28] United Kingdom Isle of Coll Inner Hebrides, Scotland Designated on Dec. 
9, 2013[29] United Kingdom Northumberland National Park Northumberland, England 103,000 Dark Sky Park Designated on Dec. 
9, 2013[30] United Kingdom Brecon Beacons Wales Reserve Designated 19 February 2013 United States Grand Canyon-Parashant National Monument Arizona 4,242 km2 Dark Sky Park Designated 2014 United States Death Valley National Park California 13,743 km2 Dark Sky Park Designated 2013 United States Joshua Tree National Park California 3,199.59 km2 Dark Sky Park Designated July 26, 2017[31] United States Black Canyon of the Gunnison National Park Colorado 124.4 km2 Dark Sky Park Designated 2015 United States Hovenweep National Monument Colorado, Utah 3.1 km2 Dark Sky Park Designated 2014 United States Big Cypress National Preserve Florida 2,916 km2 Dark Sky Park [32] Designated 2017 United States Kissimmee Prairie Preserve State Park Florida ?? km2 Dark Sky Park[32] Designated 2016 United States Stephen C. Foster State Park Georgia 32 Dark Sky Park Designated November 2016[33] United States Central Idaho Dark Sky Reserve Idaho Dark Sky Reserve Designated December 2017[34] United States Potawatomi Wildlife Park Indiana 116 4.5 Designated in 2003 United States Lake Hudson State Recreation Area Michigan 890 3 Dark Sky Preserve Designated in 1993[35] United States Negwegon State Park Michigan 1,513 Dark Sky Preserve Designated in 2016[36] United States Port Crescent State Park Michigan 2.4 km2 Dark Sky Preserve Designated in 2012[37] United States Rockport State Recreation Area Michigan 17.15 km2 Dark Sky Preserve Designated in 2016[38] United States Thompson's Harbor State Park Michigan 20.68 km2 Dark Sky Preserve Designated in 2016[39] United States Wilderness State Park Michigan 4,254 Dark Sky Preserve Designated in 2012[40] United States The Headlands Michigan 220 3–5 Dark Sky Park Designated in 2011[41] United States Chaco Culture National Historical Park New Mexico 13759 km2 2–3[42] Dark Sky Park Designated on Aug. 
28, 2013[43] United States Clayton Lake New Mexico 69 Designated June 29, 2010[44] United States Observatory Park Ohio 418.5 ? 
20, 2011[45] United States Cherry Springs State Park Pennsylvania 20 2[46] Dark Sky Park Designated as a State DSP in 2000 by the Pennsylvania Department of Conservation and Natural Resources (DCNR) and as the second International DSP by the IDA on June 11, 2007. 
United States Big Bend National Park Texas 324,219 ac Dark Sky Park Designated February 11, 2012[47] United States Copper Breaks State Park Texas 770 Dark Sky Park Designated Aug. 
6, 2014[48] United States Dripping Springs Texas Dark-sky Community Designated February 11, 2014[49] United States Enchanted Rock Texas 665 Dark Sky Park Designated Aug. 
6, 2014[48] United States Canyonlands National Park Utah 1365 km2 Dark Sky Park Designated 2015 United States Capitol Reef National Park Utah 980 km2 Dark Sky Park Designated 2015 United States Natural Bridges National Monument Utah 3090 2 Dark Sky Park Designated in 2007; first international dark-sky park United States Goldendale Observatory Washington 2 Designated June 29, 2010[44] United States Newport State Park Wisconsin 960 Designated in 2017[50][51] 
Cho Hun-hyun ( Kórejsky: ; narodený 10. marca 1953) je juhokórejský 9-danový profesionálny hráč Go . 
Považovaný za jedného z najväčších hráčov všetkých čias [1] [2] Cho dosiahol profesionálnu úroveň v Kórei v roku 1962. [3] Od tej doby Cho nazhromaždil 150 profesionálnych titulov, viac ako ktorýkoľvek hráč na svete. 
Cho tiež získal 11 medzinárodných titulov[3], v ich počte je tretí na svete za Lee Chang-ho (21) [5] a Lee Sedol (15). [6] V roku 1995 dosiahol 1000 víťazstiev v kariére. [6] 
Cho sa začal učiť Go vo veku štyroch rokov. Skúšku potrebnú aby sa stal profesionálnym hráčom zložil v roku 1962. 
V roku 1963 bol Cho pozvaný do Japonska. 
Pôvodne mal v pláne študovať pod učiteľom a profesionálnym hráčom Minoru Kitani ale ujal sa ho Kensaku Segoe. 
Segoe do Japonska už v minulosti priniesol osobnosti ako Go Seigen a vyučoval Utaro Hashimoto, zakladateľa Kansai Ki-in[1]. Cho bol v Kórei považovaný za 2 dan profesionála, ale po príchode do Japonska bol jeho stupeň znížený na 4 kyu. 
Metylskopolamín alebo metylskopolamínbromid, je metylovaný derivát skopolamínu, muskarínový antagonista štruktúrne podobný neurotransmiteru acetylcholínu. Jeho mechanizmus účinku spočíva v blokovaní muskarínových acetylcholínových receptorov. Metylskopolamín alebo jeho bromidové alebo dusičnanové soli, sú perorálne lieky používané spolu s ďalšími liekmi na liečbu peptických vredov znížením sekrécie žalúdočnej kyseliny.[1] Inhibítory protónovej pumpy a antihistamínové lieky spôsobili, že toto použitie je zastarané. 
Môže sa tiež použiť na kŕče žalúdka alebo čriev, na zníženie slinenia a na liečbu kinetózy. 
Metylskopolamín sa tiež bežne používa ako sušiace činidlo, na vyschnutie post-nazálnej kvapky, pri studenom syndróme dráždivého čreva a alergických liekoch.[2]. 
Metylskopolamín bol patentovaný v roku 1902 a schválený na lekárske použitie v roku 1947. FDA ho schválila ako analóg butylskopolamínu . 
Referencie 
Zdroj 
Trospiumchlorid je liečivo zo skupiny tropánových derivátov a je jedným zo syntetických anticholinergík. Používa sa na liečbu urgentnej a reflexnej inkontinencie. 
Vedľajšie účinky sú typické pre gastrointestinálne účinky anticholinergík a zahŕňajú sucho v ústach, tráviace ťažkosti a zápchu. 
Tieto vedľajšie účinky vedú k problémom s dodržiavaním užívania lieku, najmä u starších ľudí.[1] Jediným z vedľajším účinkom na CNS je bolesť hlavy, ktorá je veľmi zriedkavá. 
Tachykardia je zriedkavý vedľajší účinok.[2] 
Mechanizmus účinku 
Trospiumchlorid je muskarínový antagonista, blokuje účinky acetylcholínu na orgány s muskarínovými receptormi, ktoré reagujú na jeho zlúčeniny vrátane močového mechúra.[1] Parasympatolytický účinok trospiumchloridu uvoľňuje hladké svalstvo v močovom mechúre.[2] Receptorové testy ukázali, že trospiumchlorid má zanedbateľnú afinitu k nikotínovým receptorom v porovnaní s muskarínovými receptormi v koncentráciách získaných z terapeutických dávok. 
Farmakokinetika 
Po perorálnom podaní sa absorbuje menej ako 10% dávky. 
Priemerná absolútna biologická dostupnosť 20 mg dávky je 9,6% (rozmedzie: 4,0 až 16,1%). 
Maximálne plazmatické koncentrácie (Cmax) sa vyskytujú medzi 5 a 6 hodinami po podaní dávky. 
Priemerná Cmax sa zvyšuje v závislosti od dávky; pri zvýšení dávky z 20 mg sa pozorovalo 3-násobné a 4-násobné zvýšenie Cmax z 20 mg na 40 mg, a resp. z 20 mg na 60 mg. 
AUC vykazuje linearitu dávky pre jednotlivé dávky až do 60 mg. 
Trospiumchlorid vykazuje dennú variabilitu expozície so znížením Cmax a AUC až o 59% a AUC o 33% pre večer v porovnaní s rannými dávkami.[1] 
Podávanie s jedlom s vysokým obsahom tukov malo za následok zníženú absorpciu, pričom hodnoty AUC a Cmax boli o 70 až 80% nižšie ako hodnoty, ktoré sa získali pri podaní trospiumchloridu na lačno. 
Z tohto dôvodu sa odporúča, aby sa trospiumchlorid užíval najmenej jednu hodinu pred jedlom alebo nalačno.[1] 
Väzba na proteíny sa pohybovala od 50 do 85%, keď sa hladiny koncentrácie trospiumchloridu (0,5 až 50 ng/ml) inkubovali s ľudským sérom in vitro. 
Pomer 3H-trospiumchloridu v plazme na podiel v plnej krvi bol 1,6:1. 
Tento pomer ukazuje, že väčšina 3H-trospiumchloridu je distribuovaná v plazme. 
Zdanlivý distribučný objem pre 20 mg perorálna dávka je 395 (± 140) litrov. [1] 
Metabolická dráha trospia u ľudí nebola úplne definovaná. 
Z 10% absorbovanej dávky tvoria metabolity po perorálnom podaní približne 40% vylúčenej dávky. 
Hlavná metabolická dráha sa predpokladá ako hydrolýza esteru s následnou konjugáciou kyseliny benzylovej za vzniku azoniaspironortropanolchloridu s kyselinou glukurónovou. 
Neočakáva sa, že cytochróm P450 významne prispieva k eliminácii trospia. 
Údaje získané z in vitro z ľudských pečeňových mikrozómov skúmajúcich inhibičný účinok trospia na siedmych substrátov izoenzýmu cytochrómu P450 (CYP1A2, 2A6, 2C9, 2C19, 2D6, 2E1 a 3A4) svedčia o nedostatočnej inhibícii v klinicky relevantných koncentráciách.[1] 
Plazmatický polčas pre trospiumchlorid po perorálnom podaní je približne 20 hodín. 
Po perorálnom podaní lieku s okamžitým uvoľňovaním 14C-trospiumchloridu, väčšina dávky (85,2%) sa vylúči v stolici a menšie množstvo dávky (5,8%) sa vylúči v moči; 60% rádioaktivity vylúčenej močom bolo nezmenené trospium. 
Priemerný renálny klírens trospia (29 l/h) je 4-krát vyšší ako priemerná rýchlosť glomerulárnej filtrácie, čo naznačuje, že aktívna tubulárna sekrécia je hlavným spôsobom eliminácie trospia. 
Môže existovať konkurencia pri eliminácii s inými zlúčeninami, ktoré sa tiež vylučujú obličkami.[1] 
Má vedľajšie účinky typické pre podobné lieky, najmä sucho v ústach, žalúdočné ťažkosti a zápcha; tieto vedľajšie účinky spôsobujú problémy ľuďom, ktorí užívajú svoj liek podľa pokynov. 
Avšak nespôsobuje vedľajšie účinky na centrálny nervový systém ako iné lieky svojej triedy.[1] Je zaradený do tehotenskej kategórie C a do materského mlieka sa trochu vylučuje. [2] 
Anticholinergické lieky používané na liečbu hyperaktívneho močového mechúra boli od roku 2003 všetky amíny. 
Kvartérne amóniové katióny sú vo všeobecnosti hydrofilnejšie ako iné amíny a neprechádzajú dobre cez membrány, takže majú sklon sa zle vstrebávať z tráviaceho systému a neprechádzajú hematoencefalickou bariérou. 
Oxybutynín, tolterodín, darifenacín a solifenacín sú terciárne amíny, zatiaľ čo trospiumchlorid a propantelín-bromid sú kvartérne amíny.[1] 
História 
Syntézu trospia opísali vedci z USA Dr. Robert Pfleger Chemische Fabrik GmbH, Heinz Bertholdt, Robert Pfleger a Wolfram Schulz. 
3,480,626 (v USA ekvivalent k DE119442) a jeho aktivita bola prvýkrát publikovaná v literatúre v roku 1967. 
Prvé regulačné schválenie bolo v Nemecku udelené v auguste 1999 spoločnosti Madaus AG pre liek Regurin 20 mg tablety.[1] Madaus sa považuje za pôvodcu regulačných podaní na celom svete.[2] Nemecké predpisy boli uznané v celej Európe na základe postupu vzájomného uznávania. 
Od roku 2016 je liek dostupný na celom svete pod mnohými obchodnými názvami a formuláciami, vrátane perorálnych, s predĺženým uvoľňovaním, čapíkov a injekcií.[1] 
Po chemickej je trospiumchlorid, kvartérny amóniový katión, ktorý ostáva skôr v periférnej oblasti, než aby pokračoval cez hematoencefalickú bariéru.[1] Účinkuje tak, že uvoľňuje hladký sval v močovom mechúre.[2] 
Zdroj 
Bol patentovaný v roku 1966 a schválený na lekárske použitie v roku 1974.[1] Prvýkrát bol schválený v USA v roku 2004 a v roku 2007 bola uvedená na trh verzia s predĺženým uvoľňovaním s dávkovaním jedenkrát denne. 
V roku 2009 sa v Európe stal druhovou látkou a v USA bol v roku 2012 schválený prvá generická látka s predĺženým uvoľňovaním. 
Trospiumchlorid sa používa na liečbu hyperaktívneho močového mechúra so symptómami urgentnej inkontinencie a častého močenia.[1][2][3] 
Nepoužíva sa u ľudí, ktorí zadržiavajú moč, ktorí majú závažné zažívacie ťažkosti, ťažkú myasténiu, glaukóm s úzkym uhlom alebo tachyarytmiu.[1] 
Liek by sa mal používať opatrne u ľudí, ktorí majú problémy s autonómnym nervovým systémom (dysautonómia) alebo ktorí trpia refluxnou chorobou pažeráka alebo u ktorých sú nežiaduce rýchle srdcové frekvencie, ako sú ľudia s hypertyreózou, ischemickou chorobou srdca a kongestívnym zlyhaním srdca.[1] 
Trospiumchlorid je zaradený v kategórii Tehotenstvo C[1], pretože neexistujú dostatočné a dobre kontrolované štúdie o trospiumchloride u tehotných žien a v štúdiách na zvieratách sa vyskytli známky poškodenia plodu. 
Trospiumchlorid sa trochu vylučoval do mlieka dojčiacich matiek.[2] 
HAT-P-5 je hviezda 12. magnitúdy v súhvezdí Lýra vzdialená približne 1 000 svetelných rokov od Zeme. Je to hviezda spektrálneho typu G, s hmotnosťou zhruba 1,16-násobku hmotnosti Slnka a polomerom 1,1-krát väčším než ten slnečný. 
Jej povrchová teplota je od tej slnečnej vyššia o 200 K a vek je odhadovaný na 2,6 miliardy rokov. V októbri roku 2007 bol ohlasený objav planéty - horúceho Jupitera s obežnou dobou necelé tri dni. Hustota planéty je menšia, než hustota vody, zhruba 0,7 g/cm3 a okolo hviezdy obieha so sklonom 87°. 
Vrámci projektu NaCeExoWorlds dostalo Slovensko možnosť vybrať meno pre túto hviezdu a jej planétu. Víťazný návrh bude ohlásený v decembri 2019. 
Aegaeon, tiež Saturn LIII (dočasné označenie S/2008 S 1) je prirodzený satelit Saturnu. Okolo planéty obieha po takmer kruhovej dráhe raz za 19,5 hodiny. Jeho obežná dráha sa nachádza vnútri prstenca G medzi mesiacmi Janusom a Mimasom, s ktorým je zároveň v dráhovej rezonancii 7:6. 
Prvé zábery tohto mesiaca boli získané sondou Cassini 15. augusta 2008. Jeho objav pod provizórnym označením S/2008 S1 bol ohlásený 3. marca 2009. V máji 2009 dostal mesiačik meno Aegaeon, po Ægæonovi, jednom z hekatoncheirov. 
Rudolf Emil Kálmán [1] (19. mája 1930 - 2. júla 2016) bol maďarsko-americký elektrotechnik, matematik a vynálezca. 
Najznámejší bol pre svoj vynález a vývoj Kalmanovho filtra, matematického algoritmu, ktorý sa bežne používa pri spracovaní signálov, riadiacich systémoch a navádzaní, navigácii a riadení . 
Za túto prácu udelil prezident USA Barack Obama Kálmánovi národnú medailu za vedu 7. októbra 2009. [2] 
Kálmán bol členom Americkej národnej akadémie vied, Americkej národnej akadémie inžinierov a Americkej akadémie umení a vied . 
Bol zahraničným členom Maďarskej, francúzskej a ruskej akadémie vied. 
Získal mnoho čestných doktorátov z iných univerzít. 
V roku 2012 sa stal členom American Mathematical Society . [2] 
Kálmán získal medailu cti IEEE v roku 1974, medailu IEEE k stému výročiu v roku 1984, Kjótsku cenu Nadácie Inamori za vyspelé technológie v roku 1985, Cenu Steele od American Mathematical Society v roku 1987, cenu Richard E. Bellman Control Heritage Award v roku 1997, [1] a Cenu Charlesa Stark Drapera od Národnej akadémie strojárstva v roku 2008. 
V roku 1990 získal Kálmán čestný doktorát na univerzite Heriot-Watt . [1] 
Zoznam členov Národnej akadémie strojárstva (elektronika) 
Externé odkazy 
Webová stránka Kalman Filter Kjótska cena Pre doktorandov Kálmana pozri Rudolfa Emila Kálmána na stránke projektu Mathematics Genealogy Project . 
O'Co,nnor, John J. .; Robertson, Edmund F., "Rudolf E. Kálmán", archív histórie matematiky MacTutor, University of St. 
Andrews , Životopis Kalmanovho Ph.D. poradca, JR Ragazzini je uvedený v „Dynamical Systems, Measurement and Control“, jún 1977, s. 73-75. 
Obsahuje tiež zoznam najdôležitejších publikácií Kalmana. 
Životopis Kalmana z IEEE 
Od roku 1958 do roku 1964 pôsobil ako výskumný matematik vo Výskumnom ústave pre pokročilé štúdium v Baltimore v Marylande . 
Od roku 1964 do roku 1971 pôsobil ako profesor na Stanfordskej univerzite a od roku 1971 do roku 1992 ako profesor postgraduálneho výskumu a riaditeľ Centra pre teóriu matematického systému na Floridskej univerzite . 
Pravidelne sa vracal do Fontainebleau v rokoch 1969 až 1972 v MINES ParisTech, kde pôsobil ako vedecký poradca pre Centre de recherches en automique. 
Od roku 1973 pôsobil aj ako predseda teórie matematického systému na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte v Zürichu vo Švajčiarsku . 
Kálmán bol elektrotechnický inžinier s vysokoškolským a postgraduálnym štúdiom na MIT a Columbia University. Známy je pre jeho spoločný vynález Kalmanovho filtra (alebo Kalman-Bucy Filter), čo je široko používaná matematická technika v digitálnych počítačoch riadiacich systémov, navigačných systémov, avioniky a kozmických lodí ako extrahovať signál z dlhého sledu rušených alebo neúplných meraní, zvyčajne tých, ktoré sa vykonávajú elektronickými a gyroskopickými systémami. 
Kálmánove myšlienky o filtrovaní sa spočiatku stretávali s obrovským skepticizmom, natoľko, že bol nútený urobiť prvú publikáciu svojich výsledkov v strojárstve, a nie v elektrotechnike alebo systémovom inžinierstve. 
Kálmán mal však väčšie úspechy pri prezentácii svojich nápadov, keď v roku 1960 navštívil Stanleyho F. Schmidta vo výskumnom stredisku NASA Ames . 
To viedlo k použitiu Kálmánových filtrov počas programu Apollo a ďalej v raketopláne NASA, v námorných ponorkách a v bezpilotných vzdušných prostriedkoch a zbraniach, ako sú napríklad rakety s plochou dráhou letu . [ citácia potrebná ] 
Počas šesťdesiatych rokov publikoval Kálmán niekoľko seminárnych prác, ktoré dôsledne stanovili, čo sa dnes nazýva popis stavu dynamických systémov . 
Predstavil formálnu definíciu systému, predstavy o kontrolovateľnosti a pozorovateľnosti, ktoré nakoniec viedli k Kalmanovmu rozkladu . 
Kálmán tiež urobil priekopnícke príspevky k teórii optimálneho riadenia a vo svojej spoločnej práci s J. E. Bertramom poskytol komplexnú a dôkladnú expozíciu teórie stability pre dynamické systémy. 
S B. L. Ho spolupracoval aj na probléme minimálnej realizácie a poskytol známy Ho-Kalmanov algoritmus. 
Uzlová precesia (nodálna precesia) je precesia orbitálnej roviny satelitu okolo rotačnej osi astronomického objektu ako je napríklad Zem. 
Táto precesia je spôsobená nesférickou povahou rotujúceho telesa, ktoré vytvára nehomogénne gravitačné pole. 
Nasledujúci článok sa týka nízkej obežnej dráhy umelých satelitov Zeme, ktoré nemajú merateľný vplyv na pohyb Zeme. 
Uzlová precesia mohutnejších prírodných satelitov, ako je Mesiac, je zložitejšia. 
Okolo guľového telesa by obežná rovina zostala zafixovaná v priestore gravitačné primárneho telesa. 
Väčšina telies sa však točí, čo spôsobuje rovníkové vydutie, rovníkový priemer je väčší ako polárny. 
Toto vydutie vytvára gravitačný efekt, ktorý spôsobuje, že obežné dráhy rotujú okolo osi rotácie primárneho telesa. 
ωp je miera precesie (rad/s) RE je rovníkový polomer telesa (6 378 137 m pre Zem) a je semi-major axis e je excentricita ω uhlová rýchlosť (2π deleno obežná doba, rad / sek) i je inklinácia J2 je druhý dynamicky faktor ( 1,082 626 68 x 10-3 pre Zem). 
J2 súvisí s sploštením takto: 
εE je sploštenie RE je rovníkový polomer telesa (6 378 137 m pre Zem) ωE uhlová rýchlosť ( 7,292 115 x 10-5 pre Zem) GME je gravitačná konštanta (3.986 004 418 x 1014 pre Zem) 
Uzlová precesia nízkych obežných dráh Zeme je zvyčajne niekoľko stupňov za deň na západ (negatívna). 
Pre satelit na kruhovej orbite (e = 0) s výškou 800 km a sklonom 56 ° okolo Zeme: 
Obežná doba je 6052,4 s, takže uhlová rýchlosť je 0,001038 rad/s. 
Precesia je preto 
Smer precesie je opačný ako smer otáčania. 
Pre typickú prográdnu obežnú dráhu okolo Zeme (tj v smere rotácie primárneho telesa) sa dĺžka vzostupného uzla znižuje, to znamená, že uzol rotuje na západ. 
Ak je obežná dráha retrográdna, zvyšuje sa dĺžka vzostupného uzla, tj uzol rotuje smerom na východ. 
Uzlová precesia umožňuje heliosynchronným obežným dráham udržiavať takmer konštantný uhol vzhľadom k Slnku . 
To sa rovná -3,683 ° za deň, takže obežná rovina urobí za 98 dní jedno úplné otočenie (v inerčnom rámci). 
Pohyb Slnka je približne + 1 ° za deň (360 ° za rok / 365,2422 dní za tropický rok ≈ 0,9856473 ° za deň), takže zdanlivý pohyb slnka vzhľadom k rovine obežnej dráhy je asi 2,8 ° za deň, čo vedie k v úplnom cykle za asi 127 dní. 
Pre retrográdne dráhy ω je negatívny, takže precesia sa stáva pozitívnou. 
(Alternatívne, ω možno považovať za pozitívny, ale sklon je väčší ako 90 °, takže kosínus sklonu je negatívny.) 
V tomto prípade je možné, aby sa precesia približne zhodovala so zdanlivým pohybom slnka, čo by viedlo k heliosynchronnej obežnej dráhe. 
Axiálna precesia alebo „precesia rovnodenností“ pre Zem Apsidálna precesia, iný druh orbitálnej precesie (zmena argumentu periapsy ) 
Popis 
Popis uzlovej regresie z USENET-u [ mŕtvy odkaz ] 
Rovníkové vydutie stáča obežnú dráhu satelitu, čo je uzlová precesia 
Neotáčajúce teleso planetárnej mierky alebo väčšie by bolo gravitáciou vytvarované do gule. 
Prakticky sa však všetky objekty otáčajú. 
Odstredivá sila deformuje teleso tak, že má rovníkové vydutie. 
Z dôvodu vydutia nesmeruje gravitačná sila pôsobiaca na satelit priamo do stredu centrálneho telesa, ale je posunutá smerom k rovníku. 
Akákoľvek pologuľa, v ktorej je satelit, je prednostne pritiahnutá mierne k rovníku. 
To vytvára krútiaci moment na obežnej dráhe. 
Tento krútiaci moment neznižuje sklon; ale spôsobuje gyroskopickú precesiu indukovanú krútiacim momentom a táto precesia spôsobuje, že sa orbitálne uzly časom posúvajú. 
Rovnice 
Miera precesie závisí od sklonu orbitálnej roviny k rovníkovej rovine (inklinácia), veľkosti obežnej dráhy, ako aj od orbitálnej excentricity. 
Schéma znázorňujúca orientáciu slnečnej synchronnej obežnej dráhy (zelená) pre štyri body v roku. 
Ako referencia sa tiež zobrazuje nesynchrónna obežná dráha (purpurová). 
Dátumy sú zobrazené bielou farbou: deň / mesiac. 
Heliosynchronná obežná dráha je takmer polárna obežná dráha okolo planéty, v ktorej satelit prechádza cez ktorýkoľvek daný bod povrchu planéty v rovnakom miestnom strednom slnečnom čase. [2] [3] Technicky precesia uzlovej priamky danej obežnej dráhy za rok spraví jednu celú otáčku, takže si vždy zachováva rovnaký uhol k Slnku. 
Uhlová precesia na jeden obeh pre obežnú dráhu okolo sploštenej planéty je daná 
J2 zonálny geopotenciálny koeficient druhého stupňa, 1,082 626 68 x 10-3 pre Zem RE je stredný polomer planéty, pre Zem 6378,137 km p je parameter elipsy, i je sklon obežnej dráhy k rovníku. 
Obežná dráha bude synchrónna so Slnkom, keď sa miera precesie ρ rovná strednému pohybu Zeme okolo Slnka, ktorý je 360 ° za hviezdny rok, takže musíme nastaviť ΔΩ / T = ρ, kde T je doba obehu. 
Ak je obežná doba satelitu 
kde a je hlavnou polos orbity μ je gravitačný parameter planéty; p ≈ a pre kruhové alebo takmer kruhové obežnej dráhe, to znamená, že 
Aplikácia 
alebo keď ρ je 360 ° za rok, 
Podľa tohto vzťahu heliosynchrónna orbita s a = 7200 km, satelit vo výške asi 800 km, má inklináciu 98,696 °. 
Zaujímavé je, že podľa tejto aproximácie sa cos (i) rovná -1, keď sa veľká polos rovná 12352 km, čo znamená, že iba dráhy s polosou menšou ako 12 352 km môžu byť heliosynchrónne. 
Perióda obehu môže byť v rozsahu od 88 minút pre veľmi nízku obežnú dráhu (a = 6554 km, i = 96 °) do 3,8 hodiny (a = 12352 km, ale táto obežná dráha by bola rovníková s i = 180 °). 
Dlhšie obežné doby sú možné len pomocou excentrických dráh s perigeom bližším, avšak apogeom vzdialenejším. 
Ak chceme, aby určitý satelit prelietal nad určeným miestom každý deň vždy v rovnakú hodinu, možno vybrať z dráh s 7 až 16 oblety okolo Zeme za deň, ako je uvedené v tabuľke nižšie. 
(Obežná doba, ktorá by sa mala použiť, je v skutočnosti o niečo dlhšia. 
Napríklad, retrográdna rovníková obežná dráha, ktorá prechádza cez rovnaké miesto po 24 hodinách, má skutočnú periódu okolo 365/364 ≈ 1.0027 dlhšiu ako je čas medzi preletmi. 
Pre nerovníkové obežné dráhy je faktor bližší k 1.) 
Keď niekto povie, že obežná dráha synchronizovaná so Slnkom prechádza zakaždým cez miesto na Zemi v rovnakom miestnom čase, znamená to stredný slnečný čas, nie zdanlivý slnečný čas . 
Slnko nebude v priebehu roka presne na tej istej pozícii na oblohe (pozri Rovnica času a Analéma ). 
Heliosynchronné obežné dráhy sú väčšinou vybrané pre satelity na pozorovanie Zeme, s nadmorskou výškou typicky medzi 600 a 1000 km nad zemským povrchom. 
Aj keď obežná dráha zostane synchrónna so Slnkom, budú sa meniť ďalšie orbitálne parametre, ako napríklad argument pericentra a excentricita, v dôsledku vyšších porúch v gravitačnom poli Zeme, tlaku slnečného žiarenia a ďalších príčin. 
Najmä satelity na pozorovanie Zeme preferujú obežné dráhy s konštantnou nadmorskou výškou, keď prechádzajú cez rovnaké miesto. 
Dôkladný výber excentricity a umiestnenia perigea odhaľuje špecifické kombinácie, v ktorých sa perturbácie do značnej miery rušia, a preto je obežná dráha relatívne stabilná - zamrznutá obežná dráha. 
ERS-1, ERS-2 a Envisat z Európskej vesmírnej agentúry, ako aj satelit MetOp z EUMETSAT, sú prevádzkované v zmrazených heliosynchrónnych obežných dráhach. [1] 
Heliosynchronná obežná dráha umožňuje umiestniť satelit do stáleho slnečného svetla a preto môžu solárne panely nepretržite pracovať. 
Táto obežná dráha je užitočná pre zobrazovacie, špionážne a meteorologické satelity [1], pretože zakaždým, keď satelit prelietava ponad dané miesto, bude uhol osvetlenia povrchu planéty pod ním takmer rovnaký. 
Toto konzistentné osvetlenie je užitočná vlastnosť pre satelity, ktoré zobrazujú zemský povrch vo viditeľných alebo infračervených vlnových dĺžkach, ako sú meteorologické a špionážne satelity. 
Satelit na heliosynchrónnej dráhe môže prelietavať cez rovník dvanásťkrát denne zakaždým v približne 15:00 stredného miestneho času. 
Externé odkazy 
Schéma znázorňujúca heliosynchronnú obežnú dráhu z pohľadu zhora na ekliptickú rovinu so zónami miestneho slnečného času (LST) pre referenciu a zostupným uzlom 10:30. 
Zóny LST ukazujú, ako sa miestny čas pod satelitom mení v rôznych zemepisných šírkach a rôznych bodoch na jeho obežnej dráhe. 
Špeciálnymi prípadmi heliosynchrónnej obežnej dráhy sú poludňajšie a polnočné orbity, kde miestny priemerný slnečný čas prechodu cez rovníkovú šírku je okolo poludnia alebo polnoci. Úsvitová a súmraková obežná dráha, kde miestny stredný slnečný čas prechodu cez rovníkové šírky je okolo východu alebo západu slnka, takže satelit letí v terminátory. 
Let v terminátore je užitočný pre aktívne radarové satelity, pretože solárne panely satelitov sú vždy osvetlené. 
To je užitočné aj pre niektoré satelity s pasívnymi prístrojmi, ktoré musia obmedzovať vplyv Slnka na merania. U nich je možné nasmerovať prístroje na nočnú stranu Zeme. 
Obežná dráha úsvit/súmrak sa používa pre vedecké satelity pozorujúce slnečné žiarenie, ako sú Yohkoh, TRACE, Hinode a PROBA2, umožňuje im takmer nepretržité pozorovanie Slnka. 
Heliosynchronná obežná dráha sa dosiahne tak, že orbitálna rovina precesuje (rotuje) každý deň približne o jeden stupeň na východ vzhľadom na nebeskú sféru, aby držala tempo s pohybom Zeme okolo Slnka. [1] Táto precesia sa dosiahne vyladením sklonu a výšky obežnej dráhy (pozri technické podrobnosti ) tak, aby rovníkové vydutie Zeme spôsobilo požadovanú rýchlosť rotácie roviny obežnej dráhy družice. 
Rovina obežnej dráhy teda nie je vo vzťahu k vzdialeným hviezdam fixovaná, ale pomaly sa otáča okolo zemskej osi. 
Typické heliosynchrónne dráhy na Zemi sú vo výške okolo 600–800 km, s periódami v rozmedzí 96 - 100 minút a sklony okolo 98 °. 
Heliosynchronné obežné dráhy sa môžu vyskytovať okolo iných sploštených planét, napríklad u Marsu. 
Satelit okolo takmer sférickej Venuše bude potrebovať vonkajšiu silu, aby udržal heliosynchronnú obežnú dráhu. 
Bolo založené po úspechu filmu Nausicaä z Údolia vetra z roku 1984, ktorý napísal a režíroval Miyazaki[1] [2] Štúdio založil spolu so Suzukim, ktorý bol súčasťou produkčného tímu a Mayao pozval aj Takahatu aby sa pripojil k novému štúdiu. 
Štúdio vyrábalo hlavne Mijazakiho filmy, pričom druhým najplodnejším režisérom bol Takahata (najmä s filmom Hrob svetlušiek). 
Skladateľ Joe Hisaishi poskytol soundtracky pre väčšinu Miyazakiho filmov. Štúdio sa v určitom období nachádzalo v Kičijóji, Musašino, Tokio. 
[2] 
V auguste 1996 Disney a Tokuma Šoten vytvorili partnerstvo, v ktorom by Buena Vista Pictures bola jediným medzinárodným distribútorom Šotenových animovaných filmov Štúdia Ghibli. 
Vtedy boli všetky tri spomínané Miyazakiho filmy, ktoré boli dabované Streamline Pictures, boli predabované od Disney. [1] 
V októbri 2001 bolo otvorené múzeum Ghibli v Mitake v Tokiu . [1] Obsahuje exponáty založené na filmoch Štúdia Ghibli a ukazuje animácie vrátane niekoľkých krátkych filmov Studio Ghibli, ktoré nie sú k dispozícii nikde inde. 
Štúdio je tiež známe svojou prísnou „bez úpravovou“ politikou pri udeľovaní licencií na svoje filmy v zahraničí, pretože Nausicaä z Údolia vetra bola výrazne upravená pre Spojené štáty s názvom Warriors of the Wind (Strážci vetra). 
Politika „nestrihania filmu“ bola zdôraznená, keď Harvey Weinstein navrhol úpravu filmu princezná Mononoke, aby sa lepšie predával. 
Hovorí sa, že producent Štúdia Ghibli poslal autentický japonský meč so správou: „Žiadne sekanie“. [1] 
Štúdio Ghibli (Japonsky: 株式会社スタジオジブリ, Hepburn: Kabushiki gaisha Sutajio Jiburi ) je japonské filmové štúdio so sídlom v Tokiu, Japonsko. [1] Štúdio je známe pre svoje anime celovečerné filmy, no produkovalo aj niekoľko krátkych filmov a televíznych reklám. 
Štúdio bolo založené 15. júna 1985, po úspechu Nausicaä z veterného údolia (1984). 
Štúdio Ghibli tiež spolupracovalo s niekolkými videohernými štúdiami na vývoji grafiky pre viaceré videohry. [2] 
Práce 
Šesť filmov Štúdia Ghibli patrí medzi 10 najzárobkovejších anime filmov vyrobených v Japonsku, s filmom Cesta do fantázie (2001) na prvom mieste. 
Päť filmov štúdia Ghibli bolo nominovaných na Oscara. 
Totoro, postava z filmu Môj sused Totoro, je maskotom štúdia. [1] 
Názov 
Hayao Miyazaki pomenoval Štúdio Ghibli na základe talianskeho podstatného mena ghibli, ktoré pochádza z líbyjsko-arabského mena pre horúci púštny vietor. Hayao vybral toto meno preto, lebo štúdio malo „prifúknuť nový vietor cez anime priemysel“. 
[1] [2] Názov vychádza aj s mena talianskeho lietadla Caproni Ca.309 Ghibli. 
História 
Štúdio bolo založené 15. júna 1985 režisérmi Hayao Mijazakim a Isao Takahatom spolu s producentom Toshio Suzukim. 
Už pred založením štúdia spolu Hayao a Isao spolupracovali na niekoľkých filmoch a obaja už mali dlhú kariéru v Japonskom filmovom priemysle. 
Rok Názov Režisér Scénarista Producent Hudba Hodnotenie 1986 Hayao Miyazaki Isao Takahata Joe Hisaishi 95%[1] 1988 Hrob svetlušiek Isao Takahata Tōru Hara Michio Mamiya 97%[2] Môj sused Totoro Hayao Miyazaki Joe Hisaishi 94%[3] 1989 Doručovacia služba čarodejnice Kiki Hayao Miyazaki 97%[4] 1991 Jedine včera Isao Takahata Toshio Suzuki Katz Hoshi 100%[5] 1992 Porco Rosso Hayao Miyazaki Joe Hisaishi 94%[6] 1993 Vlny v oceáne Tomomi Mochizuki Nozomu Takahashi & Seiji Okuda Shigeru Nagata 87% 1994 Pom Poko Isao Takahata Shang Shang Typhoon 82%[7] 1995 Šepot srdca Yoshifumi Kondō Hayao Miyazaki Yuji Nomi 92%[8] 1997 Princezná Mononoke Hayao Miyazaki Joe Hisaishi 92%[9] 1999 Moji susedia Yamadašiovci Isao Takahata Akiko Yano 75%[10] 2001 Cesta do fantázie Hayao Miyazaki Joe Hisaishi 97%[11] 2002 Mačka sa vracia Hiroyuki Morita Reiko Yoshida Nozomu Takahashi & Toshio Suzuki Yuji Nomi 90%[12] 2004 Zámok v oblakoch Hayao Miyazaki Toshio Suzuki Joe Hisaishi 87%[13] 2006 Príbehy zo Zememora Gorō Miyazaki G. Miyazaki & Keiko Niwa Toshio Suzuki & Tomohiko Ishii Tamiya Terashima 41%[14] 2008 Ponyo Hayao Miyazaki Toshio Suzuki Joe Hisaishi 91%[15] 2010 Arrietty Hiromasa Yonebayashi Hayao Miyazaki & Keiko Niwa Cécile Corbel 95%[16] 2011 Z vrchu kopca divých makov Gorō Miyazaki Satoshi Takebe 85%[17] 2013 Vietor sa zdvíha[18] Hayao Miyazaki Joe Hisaishi 88%[19] Príbeh Princeznej Kaguje[18] Isao Takahata Takahata & Riko Sakaguchi Yoshiaki Nishimura & Seiichiro Ujiie 100%[20] 2014 Keď tu bola Marnie [21] Hiromasa Yonebayashi Yonebayashi, Keiko Niwa & Masashi Ando Yoshiaki Nishimura & Toshio Suzuki Takatsugu Muramatsu 90%[22] TBA Ako žiješ?[23][24][25][26] Hayao Miyazaki Toshio Suzuki TBA TBA 
San Giorgio Piacentino je obec v provincii Piacenza v talianskom regióne Emilia-Romagna, ktorá sa nachádza asi 140 km severozápadne od Bologne a 11 km južne od Piacenza . 
San Giorgio Piacentino hraničí s týmito obcami: Carpaneto Piacentino, Gropparello, Podenzano, Ponte dell'Olio, Pontenure, Vigolzone . 
Oficiálna web stránka (taliansky) 
Slovalco je veľká slovenská spoločnosť, ktorá vyrába približne 160 000 ton hliníka a hliníkových výrobkov ročne. Vznikla z bývalého národného podniku Závody Slovenského národného povstania. 
História 
December 1985 - schválenie inovačného projektu vládou ČSSR v Prahe ; Marec 1986 - podpísaná zmluva o know-how so spoločnosťou Hydro Aluminium a začiatok výstavby; 1987 - nový závod na výrobu uhlíka je dokončený 1989 - posledný rok financovania zo štátnych centralizovaných zdrojov 1992 - zastavenie výstavby (65% dokončeného projektu) Apríl 1993 - rokovania s EBOR 7. júna 1993 - Založenie spoločnosti Slovalco Júl 1994 - Slovalco podpísalo so EBRD zmluvu o štátnom záručnom úvere Október 1994 - EBRD a Hydro Aluminium sa stali akcionármi Jún - december 1995 - uvedených do prevádzky prvých 172 buniek 1996 - plná prevádzka elektrolýzy - vyrobených 112 000 ton August 2003 - do prevádzky bolo uvedených ďalších 54 redukčných buniek - v prevádzke 226 buniek Jún 2004 - miliónta tona vyrobeného hliníka 
Vlastnícka štruktúra 
Slovalco vlastní 44,7% Penta Investments[1] prostredníctvom slovenskej spoločnosti ZSNP, zatiaľ čo zvyšných 55,3% je vo vlastníctve nórskej spoločnosť Hydro Aluminium, ktorá je súčasťou Norsk Hydro so sídlom v Oslo v Nórsku. 
Referencie Externé odkazy 
Koum nazval aplikáciu WhatsApp aby to znelo ako "čo sa deje“. 
24. februára 2009 založil spoločnosť WhatsApp Inc. v Kalifornii. 
Keďže prvé verzie WhatsApp stále padali, Koum zvažoval či to vzdať a hľadat si nové zamestnanie. 
Acton ho povzbudil aby počkal „ešte niekoľko mesiacov“.[1] 
Zákazy 
WhatsApp je vo vlastníctve Facebooku, ktorého hlavná služba sociálnych médií je od roku 2009 v Číne zablokovaná.[1] V septembri 2017 Výskumníci v oblasti bezpečnosti informovali New York Times, že služba WhatsApp bola v Číne úplne zablokovaná.[2] 
Podľa Time bol Sarsenbek Akaruli, 45, veterinár a obchodník z Ili, Sin-ťiang, zatknutý v Sin-ťiangu 2. novembra 2017. 
Od novembra 2019 je stále vo väzenskom tábore . 
Podľa jeho manželky Gulnur Kosdaulet bol Akaruli uväznený v tábore potom ako polícia v jeho mobilnom telefóne našla zakázanú aplikáciu na odosielanie správ WhatsApp. 
Kosdaulet, občianka susedného Kazachstanu, cestovala do Sin-ťiangu štyrikrát, aby hľadala svojho manžela, ale nikto z priateľov v Čínskej komunistickej strane jej nechcel pomôct. 
Kosdaulet povedala o svojich priateľoch: „Nikto nechcel riskovať aby bol nahratý na bezpečnostných kamerách keď so mnou hovoria, aby nakoniec sami neskončili v táboroch.“[1] 
Iránska vláda 9. mája 2014 oznámila, že navrhla zablokovať prístup iránskych občanov k službe WhatsApp. „Dôvodom je že vo vedeni WhatsApp je zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg, ktorý je americkým sionistom,“ uviedol Abdolsamad Khorramabadi, vedúci výboru pre internetové zločiny v krajine. 
Následne iránsky prezident Hassan Rouhani vydal ministerstvu ICT príkaz na zastavenie filtrovania WhatsApp.[1][2] 
Turecko dočasne zakázalo WhatsApp po atentáte na ruského veľvyslanca v roku 2016.[1] 
Viceprezident Facebooku pre Latinskú Ameriku Diego Dzodan bol 1. marca 2016 zatknutý v Brazílii za to, že nespolupracoval pri vyšetrovaní, v ktorom boli vyžiadané hovory z WhatsApp.[1] Na druhý deň 2. marca 2016 za úsvitu bol Dzodan prepustený nakoľko odvolací súd rozhodol, že zatknutie bolo neprimerané a neodôvodnené.[2] 
V júni 2009 spoločnosť Apple spustila push notifikácie, ktoré umožňujú aby užívatelia mohli byt pripojeni, aj keď aplikáciu nepoužívajú. 
Koum zmenil WhatsApp tak, že keď sa zmení status užívateľa, bude to oznámené všetkým v jeho sieti. WhatsApp 2.0 s komponentom na posielanie správ bol spustený a počet aktívnych užívateľov sa náhle zvýšil na 250 000. Aj keď Acton riadil ďalší startup, rozhodol sa do spoločnosti vstúpiť. 
V októbri 2009 presvedčil Acton svojich päť bývalých priateľov z Yahoo!, aby investovali 250 000 dolárov do počiatočného financovania ako štartovací kapitál, Acton sa stal spoluzakladateľom a dostal svoj podiel. 
Oficiálne sa pripojil k WhatsApp 1. novembra. Po mesiacoch vo fáze beta, v novembri 2009 bola aplikácia spustená v App Store exkluzivne pre iPhone. 
Koum potom najal priateľa v Los Angeles, Chrisa Peiffera, aby vyvinul verziu BlackBerry, ktorá dorazila o dva mesiace neskôr. 
Mobilným operátorom bolo 2. mája 2016 v Brazílii nariadené zablokovať WhatsApp na 72 hodín pre druhé zlyhanie spolupráce služby so súdnymi trestným príkazmi.[1][2]Blokovanie bolo po takmer 24 hodinách po odvolaní opäť zrušené.[3] 
WhatsApp, jedna z najviac aktivovaných aplikácií na posielanie správ spolu s ostatnými sociálnymi sieťami ako sú Facebook a Instagram, bol dočasne zablokovaný, zakázaný a v niektorých častiach krajiny nedostupný približne dva dni (7. - 8. marca 2018), aby sa odstránilo komunálne násilie, najmä protimuslimské nepokoje.[1]Toto bol pravdepodobne prvý prípad, keď boli na Srí Lanke zakázané platformy sociálnych médií. 
Zákaz bol nakoniec na Srí Lanke zrušený 14. marca 2018 okolo polnoci.[2] 
Vláda Ugandy zakázala WhatsApp a Facebook, ako aj ďalšie platformy sociálnych médií, aby mohla vymáhat daň z používania sociálnych médií.[1]Podľa nového zákona ustanoveného parlamentom, za prístup k týmto službám sa užívateľom účtuje 200 šiltov denne.[2] 
Štatistika užívateľov 
WhatsApp v auguste 2012 spracoval desať miliárd správ za deň,[1] čo predstavovalo nárast z dvoch miliárd z apríla 2012[2]a jednej miliardy z predošlého októbra.[3] WhatsApp oznámil 13. júna 2013, že spracovaním 27 miliárd správ dosiahli svoj nový denný rekord.[4] Podľa Financial Times, WhatsApp "urobil pre SMS na mobilných telefónoch to čo urobil Skype pre medzinárodné volania na pevné linky."[5] 
WhatsApp mal od 22. apríla 2014 viac ako 500 miliónov aktívnych užívateľov mesačne, zdieľalo sa 700 miliónov fotografií a 100 miliónov videí denne a systém na posielanie správ spracovával viac ako 10 miliárd správ.[1][2] 
Koum 24. augusta 2014 na svojom Twitter účte oznámil, že WhatsApp má po celom svete viac ako 600 miliónov aktívnych užívateľov. 
V tom čase WhatsApp pridával každý mesiac približne 25 miliónov nových užívateľov alebo 833 000 aktívnych užívateľov za deň.[1][2] So 65 miliónmi aktívnych užívateľov, čo predstavuje 10% z celkového počtu užívateľov na celom svete má India najväčší počet spotrebiteľov.[3] 
V máji 2017 bolo oznámené, že užívatelia WhatsApp každý deň strávia viac ako 340 miliónov minút na videohovory v aplikácii. 
Rovná sa to približne 646 rokom videohovorov za deň.[1] 
WhatsApp bol zmenený z bezplatnej služby na platenú, aby sa pokryli primárne náklady na zasielanie verifikačných textov užívateľom. 
V decembri 2009 bola do verzie pre iPhone pridaná možnosť odosielať fotografie. 
Začiatkom roku 2011 bol WhatsApp jednou z 20 najlepších aplikácií v App Store spoločnosti Apple. 
WhatsApp mal od februára 2017 viac ako 1,2 miliardy užívateľov na celom svete[1]a do konca roku 2017 dosiahol počet 1,5 miliardy aktívnych užívateľov mesačne.[2] 
Zďaleka najväčší trh WhatsApp z hľadiska celkového počtu užívateľov predstavuje India. 
V Indii, ktorá je tiež ich najväčšou krajinou podľa počtu aktívnych užívateľov za mesiac WhatsApp v máji 2014 prekročil 50 miliónov aktívnych užívateľov za mesiac,[1] potom v októbri 2014 70 miliónov, čím sa užívatelia v Indii stali 10% z celkovej základne užívateľov WhatsApp.[2] Vo februári 2017 dosiahol WhatsApp v Indii 200 miliónov aktívnych užívateľov mesačne.[3] 
Z hľadiska všadeprítomného použitia jedným z najsilnejších trhov WhatsApp predstavuje Izrael. 
Podľa Globes bola aplikácia už do roku 2013 nainštalovaná na 92% zo všetkých smartfónov, pričom 86% užívateľov uvádza denné používanie.[1] Veľa izraelských rodín WhatsApp funkciu group chat údajne používa na to, aby zostali jeden s druhým v kontakte.[2] 
Súťaž 
WhatsApp súťaží s množstvom služieb správ. Od roku 2019 to boli služby ako iMessage (odhadom 1,3 miliardy aktívnych užívateľov[1] ), WeChat (1 miliarda aktívnych užívateľov[2]), Viber (260 miliónov aktívnych užívateľov[3]), Telegram (200 miliónov užívateľov[4]) a LINE (187 miliónov aktívnych užívateľov[5] ). 
Bolo hlásené, že najmä telegram získal registračné hroty počas výpadkov a sporov WhatsApp.[6][7][8] 
WhatsApp sa pri svojich inováciách stále viac inšpiruje konkurenčnými službami[1]ako je Telegramom inšpirovaná webová verzia[2] a funkcie pre skupiny.[3] V roku 2016 bol WhatsApp obvinený z kopírovania funkcií z vtedy ešte nevydanej verzie iMessage.[4] 
Po mesiacoch vyjednávania s partnerom spoločnosti Sequoia Jimom Goetzom, v apríli 2011 Sequoia Capital investovala približne 8 miliónov dolárov do odkúpenia viac ako 15% spoločnosti.[1][2][3] 
Externé odkazy 
Do februára 2013 používalo WhatsApp približne 200 miliónov aktívnych užívateľov a spoločnosť mala 50 zamestnancov. 
Sequoia investovala ďalších 50 miliónov dolárov a hodnota spoločnosti WhatsApp sa vyšplhala na 1,5 miliardy dolárov. 
V blogovom príspevku z decembra 2013 WhatsApp vyhlásil, že službu každý mesiac využívalo 400 miliónov aktívnych užívateľov.[1] 
19. februára 2014, mesiace po kole financovania rizikového kapitálu v hodnote 1,5 miliardy dolárov,[1] Facebook, Inc. oznámil, že kupuje WhatsApp za 19 miliárd dolárov, čo bola do toho času zatiaľ najväčšia investícia spoločnosti.[2]V tom čase to bola najväčšia kúpa spoločnosti financovanej rizikovým kapitálom v histórii.[3] Sequoia Capital získala približne 5 000% návratnosť svojej počiatočnej investície.[4] Facebook, ktorému poskytovala poradenstvo spoločnost Allen & Co, zaplatil 4 miliardy dolárov v hotovosti, 12 miliárd dolárov v akciách Facebooku a (na radu Morgan Stanley ) dodatočne 3 miliardy dolárov v akciách s obmedzením, prevedených na zakladateľov spoločnosti WhatsApp Koumu a Actona.[5] Akcie zamestnancov boli naplánované tak, aby sa vyplatili štyri roky po uzavretí.[6]Pár dní po oznámení, užívatelia WhatsApp zaznamenali stratu služby, čo viedlo k hnevu naprieč sociálnymi médiami.[7] 
Akvizícia spôsobila, že značný počet užívateľov sa pokúsil alebo začal používať iné služby na posielanie správ. Telegram tvrdil, že získal 8 miliónov nových užívateľov[1] a Line, 2 milióny.[2] 
Na hlavnej prezentácii na Mobile World Kongrese v Barcelone vo februári 2014 generálny riaditeľ Facebooku Mark Zuckerberg uviedol, že odkúpenie podielov WhatsApp spoločnosťou Facebook úzko súvisí s víziou Internet.org.[1][2] V článku TechCrunch sa hovorí o Zuckerbergovej vízii: 
Povedal ze myšlienkou je vytvoriť skupinu základných internetových služieb, ktoré by boli zadarmo - takzvanú 'internetovú 911'. 
Môže to byť služba sociálnych sietí, ako je Facebook, služba posielania správ, možno vyhľadávanie a ďalšie veci, ako napríklad počasie. 
Poskytovanie takéhoto balika užívateľom bezplatne by malo účinok ako vstupná brána - užívatelia, ktorí si v dnešnej dobe môžu dovoliť dátové služby a telefóny, jednoducho nechápu, prečo by za tieto dátové služby mali platiť. 
To by im poskytlo určitý kontext, prečo sú dôležité a to ich povedie k plateniu za viac podobných služieb - alebo tak aspoň dúfa.[1] 
Len tri dni po oznámení kúpy Facebookom Koum povedal, že pracujú na zavedení hlasových hovorov. 
Uviedol tiež, že nové mobilné telefóny sa budú so značkou WhatsApp predávať v Nemecku a že ich konečným cieľom je aby boli na všetkých smartfónoch.[1] 
V auguste 2014 bola WhatsApp najobľúbenejšou aplikáciou na posielanie správ na svete s viac ako 600 miliónmi užívateľov.[1] Do začiatku januára 2015 mal WhatsApp 700 miliónov užívateľov mesačne a vyše 30 miliárd správ každý deň.[2]V apríli 2015 magazín Forbes predpovedal, že medzi rokmi 2012 a 2018 stratí telekomunikačný priemysel 386 miliárd dolárov kvôli OTT službám ako WhatsApp a Skype.[3]V tom istom mesiaci mal WhatsApp vyše 800 miliónov užívateľov.[4][5]Do septembra 2015 to vzrástlo na 900 miliónov[6]a do februára 2016 na jednu miliardu.[7] 
30. novembra 2015 Android WhatsApp klient vytvoril odkazy na inú službu na posielanie správ, Telegram, neklikateľnú a nekopírovateľnú.[1][2][3] Viacero zdrojov potvrdilo, že to bolo zámerné a nie chyba,[4] a že to bolo implementované identifikáciou zdrojoveho kódu systému Android, ktorý rozpoznáva URL adresy Telegramu.[5] (Slovo „telegram“ sa objavilo v kóde WhatsApp.[6]) Niektorí to považovali za protisúťažné opatrenie,[7][8][9]ale WhatsApp neposkytol žiadne vysvetlenie. 
Recent (2016 - súčasnosť) 
Jan Koum, Spoluzakladateľ WhatsApp, 18. januára 2016 oznámil, že sa už nebude užívateľom účtovať ročné predplatné vo výške 1 dolára v snahe odstrániť bariéru, ktorej čelia užívatelia, ktorí nie sú držiteľmi kreditných kariet.[1][2]Ďalej uviedol, že aplikácia nebude zobrazovať žiadne reklamy tretích strán a že bude mať nové funkcie, ako napríklad schopnosť komunikovať s firmami.[3][4] 
Blog spoločnosti zverejnil, že do júna 2016 sa na WhatsApp uskutočnilo viac ako 100 miliónov hlasových hovorov za deň.[1] 
10. novembra 2016 WhatsApp spustil beta verziu dvojstupňového overenia pre užívateľov systému Android, čo im umožnilo používať ich e-mailové adresy na ďalšiu ochranu.[1]Taktiež v novembri 2016 Facebook prestal zhromažďovať údaje z WhatsApp pre reklamu v Európe.[2] 
24. februára 2017 (8. narodeniny WhatsApp) WhatsApp uviedol na trh novú funkciu podobnú Snapchat a Facebook stories.[1] 
18. mája 2017 bolo ohlasené, že Európska komisia uloží spoločnosti Facebook pokutu 110 miliónov EUR za „zavádzanie“ počas prevzatia spoločnosti WhatsApp v roku 2014. 
Komisia tvrdila, že v roku 2014, keď Facebook získal aplikáciu na posielanie správ, „falošne tvrdil, že je technicky nemožné automaticky kombinovať užívateľské informácie z Facebooku a WhatsApp“. 
Avšak v lete 2016, WhatsApp začal zdieľať užívateľské informácie so svojou materskou spoločnosťou, čo umožnilo použitie informácií, ako sú telefónne čísla na cielené reklamy na Facebooku.Facebook pripustil porušenie ale uviedol, že ich chyby uvedené v ich podaní za rok 2014 neboli „úmyselné“.[1] 
Posielanie správ s WhatsApp 
Spoluzakladateľ WhatsApp Brian Acton opustil spoločnosť v septembri 2017, aby založil neziskovú spoločnosť,[1]neskôr pomenovanú ako Signal Foundation, ktorá teraz vyvíja konkurenta WhatsApp Signal.[2]WhatsApp tiež ohlásil prípravu biznis platformy, ktorá umožní spoločnostiam poskytovať služby zákazníkom vo veľkom meradle[3]a letecké spoločnosti ako KLM a Aeroméxico oznámili svoju účasť na testovaní.[4]Obe letecké spoločnosti predtým poskytovali zákaznícke služby na platforme Facebook Messenger. 
WhatsApp spustil službu WhatsApp Business pre malé podniky v januári 2018.[1] 
Spoluzakladateľ a CEO WhatsApp Jan Koum v apríli 2018 oznámil, že opustí spoločnosť.[1]Facebook neskôr oznámil, že náhradou za Koumu bude Chris Daniels.[2] 
Neskôr v septembri 2018 spoločnosť WhatsApp predstavila funkcie skupinového audio a videohovoru.[1][2]V októbri bola do verzie beta systému Android pridaná možnosť „Swipe to Reply“, 16 mesiacov po jej zavedení do systému iOS.[3] 
WhatsApp dňa 25. novembra 2019 oznámil investíciu 250 000 dolárov do startupu ekosystém prostredníctvom partnerstva so spoločnosťou Startup India, kde poskytne 500 startupov s reklamnými kreditmi na Facebooku po 500 $.[1] 
WhatsApp v decembri 2019 oznámil, že nová aktualizácia zablokuje všetkých užívateľov Apple, ktorí si neaktualizovali verziu na iOS 9 alebo novšiu a užívateľov Samsung, Huawei, Sony a Google, ktorí si neaktualizovali verziu 4.0 do 1. februára 2020. 
Spoločnosť tiež uviedla, že operačné systémy Windows Phone už nebudú podporované po 31. decembri 2019.[1]WhatsApp bol treťou najviac sťahovanou mobilnou aplikáciou desaťročia od roku 2010 do roku 2019.[2] 
WhatsApp bol napadnutý v máji 2019 hackermi, ktorí nainštalovali spyware do smartfónov niektorých obetí.[1]Hack, ktorý údajne vyvinula izraelská spravodajská spoločnosť NSO Group, inštaloval malware do telefónov užívateľov aplikácie WhatsApp prostredníctvom remote-exploit chyby, ktorá bola vo volacích funkciách Voice over IP v aplikácii. 
V správe magazínu Wired sa uvádza, že útok bol schopný preniesť škodlivý softvér prostredníctvom volaní na cieľový telefón, aj keď užívateľ na hovor neodpovedal.[2]29. októbra WhatsApp podal na súd v San Franciscu žalobu proti NSO a tvrdil, že údajný kybernetický útok porušil zákony USA vrátane zákona Computer Fraud and Abuse Act (CFAA).[3]Podľa WhatsApp sa tento útok „zameral na najmenej 100 obhajcov ľudských práv, novinárov a ďalších členov občianskej spoločnosti“ z celkového počtu 1 400 užívateľov z 20 krajín.[4][5][6] 
Do roku 2017 bol WhatsApp určený na individuálne použitie medzi dvoma smartfónmi. 
Toto umožnilo firmám komunikovať so zákazníkmi,[1]ale nie vo veľkej miere (napr. v prostredí kontaktných centier ). 
V septembri 2017 WhatsApp potvrdil fámy[2], že pripravujú a testujú dva nové nástroje pre podnikateľské firmy:[3] 
WhatsApp Messenger je freeware, multi-platformová aplikácia na posielanie správ a Voice over IP (VoIP) služba, ktorej vlastníkom je Facebook, Inc. [1] Umožňuje užívateľom odosielať textové správy a hlasové odkazy[2] uskutočňovať hovory a video hovory a zdieľať obrázky, dokumenty, polohy užívateľov a ďalšie médiá.[3][4] Klientská aplikácia WhatsApp sa spúšťa na mobilných zariadeniach, ale je prístupná aj z počítača, pokiaľ je mobilné zariadenie užívateľa pripojené k internetu počas používania desktopovej aplikácie.[5] Táto služba si vyžaduje, aby užívateľ poskytol pre registráciu štandardné celulárne mobilné číslo.[6] V januári 2018 spoločnosť WhatsApp vydala samostatnú business aplikáciu zameranú na majiteľov malých firiem s názvom WhatsApp Business, ktorá umožňuje spoločnostiam komunikovať so zákazníkmi, ktorí používajú štandardného klienta WhatsApp.[7][8] 
Bezplatnú aplikáciu WhatsApp Business pre malé spoločnosti[1] Enterprise Solution pre väčšie spoločnosti s celosvetovými zákazníckymi základňami, ako sú letecké spoločnosti, maloobchodníci s elektronickým obchodom a banky, ktorí by boli schopní ponúkať služby zákazníkom a conversational commerce ( e-commerce ) prostredníctvom WhatsApp chat, pomocou živých agentov alebo chatbotov. 
(Spoločnosti ako Meteordesk[2] poskytovali neoficiálne riešenia pre podniky, aby mohli osloviť veľký počet užívateľov už v roku 2015, ale WhatsApp ich zrušil. ) 
Po mesiacoch používania vo fáze beta bol produkt WhatsApp prvý krát uvedený na trh v novembri 2009 a to výlučne v App Store pre iPhone.Podpora pre smartfóny BlackBerry bola pridaná v januári 2010 a následne pre Symbian OS v máji a pre Android OS v auguste 2010. 
Beta verzia pre Nokia non-smartphone OS Series 40 bola pridaná v auguste 2011. 
O mesiac neskôr bola pridaná podpora pre Windows Phone, nasledovaná BlackBerry 10 v marci 2013.[1]Pre operačný systém Samsung Tizen bola podpora pridaná v apríli 2015. Neoficiálne porty, Wazapp a Yappari, boli tiež vydané pre Nokia N9 na báze MeeGo[2] a Nokia N900 na báze Maemo.[3] 
Najstarším zariadením, ktoré bolo schopné prevádzkovať WhatsApp, bola Nokia N95 založená na Symbianoch vydaná v marci 2007. 
(Od júna 2017 WhatsApp s ňou už nie je kompatibilný.) 
WhatsApp vydal v auguste 2014 aktualizáciu systému Android a pridal podporu pre Android Wear smartwatches.[1] 
Neoficiálny open source plug-in whatsapp-purple, ktorý implementoval XMPP a umožnil použitie WhatsApp na počítačoch so systémom Microsoft Windows a Linux [1]bol zverejnený pre Pidgin v roku 2014. WhatsApp reagoval zablokovaním telefónnych čísiel, ktoré plug-in používali. [ citácia potrebná ] 
Dňa 21. januára 2015 WhatsApp uviedol na trh WhatsApp Web, webového klienta založeného na prehľiadavači, ktorý by sa mohol použiť synchronizáciou s pripojením mobilného zariadenia.[1] 
WhatsApp 26. februára 2016 oznámil, že do konca roku 2016 sa zruší podpora pre BlackBerry (vrátane BlackBerry 10), Series 40 a Symbian S60, ako aj staršie verzie systému Android (2.2), Windows Phone (7.0) a iOS (6).[1]Podpora pre BlackBerry, Series 40 a Symbian bola potom predĺžená do 30. júna 2017. Podpora pre BlackBerry a Series 40 bola v júni 2017[2] opäť predĺžená do konca roku 2017, zatiaľ čo Symbian bol zrušený.[3] 
Podpora BlackBerry a starších (verzia 8.0) Windows Phone a starších (verzia 6) zariadení so systémom iOS bola zrušená 1. januára 2018, ale podpora Nokia Series 40[1] bola predĺžená do decembra 2018. V júli 2018 bolo oznámené že WhatsApp bude čoskoro k dispozícii pre telefóny s funkciou KaiOS.[2][3] 
WhatsApp oficiálne uviedol na trh novú funkciu uzamykania aplikácie odtlačkami prstov pre užívateľov systému Android v októbri 2019.[1] 
Klientská aplikácia bola vytvorená spoločnosťou WhatsApp Inc. Mountain View v Kalifornii, ktorú odkúpil Facebook vo februári 2014 za približne 19.3 miliardy dolárov.[1][2] Do roku 2015 sa stala najobľúbenejšou aplikáciou na posielanie správ na svete[3][4] a vo februari 2018[5][6] má viac ako 1,5 miliardy užívateľov na celom svete. Stala sa hlavným komunikačným prostriedkom vo viacerých krajinách a lokalitách vrátane Latinskej Ameriky, Indie, Pakistanu a vo veľkých častiach Európy vrátane Spojeného kráľovstva, Španielska a Francúzska.[7] 
WhatsApp bol oficiálne sprístupnený pre počítače cez webového klienta pod názvom WhatsApp Web koncom januára 2015, prostredníctvom oznámenia Koumu na jeho facebookovej stránke: „Náš webový klient je jednoducho rozšírením vášho telefónu: webový prehliadač zrkadlí konverzácie a správy z vášho mobilného zariadenia - to znamená, že všetky vaše správy sú stále v telefóne “. 
Aby fungovala aplikácia prehliadavača, telefón musí byť ešte stále pripojený k internetu. 
Podporované sú všetky hlavné prehliadače stolových počítačov okrem prehliadača Internet Explorer. 
Užívateľské rozhranie WhatsApp Web je založené na predvolenom rozhraní Android. [ citácia potrebná ] 
Táto počítačová verzia bola od 21. januára 2015 k dispozícii iba pre užívateľov systému Android, BlackBerry a Windows Phone. 
Neskôr pribudla podpora aj pre systémy iOS, Nokia Series 40 a Nokia S60 (Symbian).[1][2] 
Bol vyvinutý neoficiálny derivát s názvom WhatsAppTime, čo je štandardná aplikácia Win32 pre počítače a podporuje notifikácie prostredníctvom Windows notification area.[1] 
Podobné riešenia existujú pre MacOS, ako napríklad open-source ChitChat.[1][2][3] 
Pre operačné systémy Microsoft Windows a MacOS bola služba pre posielanie správ zavedená 10. mája 2016. 
V súčasnosti WhatsApp neumožnuje z operačných systémov pre desktopy vykonávať zvukové a video hovory. 
Aplikácia, ktorá bude synchronizovaná s mobilným zariadením užívateľa je podobne ako webový formát WhatsApp k dispozícii na stiahnutie na webovej stránke. 
Podporuje verzie operačného systému Windows 8 a OS X 10.9 a vyššie.[1][2] 
Technické údaje 
WhatsApp používa prispôsobenú verziu otvoreného štandardu XMPP ( Extensible Messaging and Presence Protocol ).[1] Po inštalácii sa vytvorí užívateľské konto, ktoré ako svoje užívateľské meno použije telefónne číslo ( Jabber ID: [phone number]@s.whatsapp.net ). 
Softvér WhatsApp automaticky porovnáva s centrálnou databázou užívateľov WhatsApp všetky telefónne čísla z adresára zariadenia aby automaticky pridával kontakty do užívateľovho WhatsApp zoznamu kontaktov. 
Verzie Android a Nokia Series 40 predtým používali ako heslo MD5-hashed, obrátenú verziu IMEI[1], zatiaľ čo sa vo verzii iOS namiesto IMEI používala Wi-Fi MAC adresu v telefóne.[2][3] Aktualizácia z roku 2012 teraz generuje náhodné heslo na strane servera.[4] 
História 
Niektoré Dual SIM zariadenia možno nebudú s WhatsApp kompatibilné aj keď sú pre to určité riešenia.[1] 
WhatsApp predstavila funkciu voice calling vo februári 2015, čo pomohlo WhatsApp prilákať úplne iný segment populácie užívateľov.[1][2] Voice codec WhatsApp je Opus,[3][4][5]ktorý používa modifikovanú diskrétnu kosínusovú transformáciu (MDCT) a lineárne prediktívne kódovanie (LPC) audio compression algoritmy[6]WhatsApp používa Opus pri pri 8-16 kHz sampling rates.[7][8] Dňa 14. novembra 2016 Whatsapp pridal funkciu video calling pre užívateľov v zariadeniach so systémom Android, iPhone a Windows Phone.[9][10] 
Whatsapp vydal novú funkciu, ktorá užívateľom umožňovala odstrániť správy odoslané omylom v časovom rámci 7 minút v novembri 2017.[1] 
Multimediálne správy sa odosielajú nahraním obrázka, zvuku alebo videa, ktoré sú odoslané na server HTTP, a potom poslaním odkazu na obsah spolu s jeho miniatúrou kódovanou Base64 (ak je to možné).[1] 
WhatsApp používa na výmenu správ medzi dvoma užívateľmi metódu „ store and forward “. 
Keď užívateľ odošle správu, tá je najskôr odoslaná na WhatsApp server, kde je uložená. 
Potom server opakovane od príjemcu požaduje, aby potvrdil prijatie správy. 
Ihneď po potvrdení správy server správu zruší; už nie je k dispozícii v databáze servera. 
Server WhatsApp uchováva správu vo svojej databáze iba 30 dní, keď nie je doručená (keď príjemca nie je na WhatsApp aktívny 30 dní).[1] [ samo-publikovaný zdroj? 
Open Whisper Systems oznámili partnerskú spoluprácu s WhatsApp 18. novembra 2014 s cieľom poskytnúť šifrovanie typu end-to-end začlenením šifrovacieho protokolu použitého v Signal do každej klientskej platformy WhatsApp.[1] Open Whisper Systems uviedli, že protokol už zahrnuli do najnovšieho klienta WhatsApp pre Android a že čoskoro podporia ďalších klientov, skupinové správy/médiá a overenie kľúčov.[2] WhatsApp reportérom spoluprácu potvrdil, ale k oznámeniu a k zverejneniu dokumentácie o funkcii šifrovania na oficiálnej stránke nedošlo a dalšie žiadosti o komentár boli zamietnuté.[3] Nemecký magazín Heise Security použil v apríli 2015 ARP spoofing, aby potvrdil, že protokol pre posielanie správ z Android-to-Android bol implementovaný a že posielanie WhatsApp správ z alebo do telefónov iPhone s operačným systémom iOS stále nebolo šifrované pomocou end-to-end encryption.[4] Vyjadrili obavy, že bežní užívatelia WhatsApp stále nedokážu rozlíšiť rozdiel medzi šifrovanými správami typu end-to-end a bežnými správami.[5] Dňa 5. apríla 2016 WhatsApp a Open Whisper Systems oznámili, že dokončili pridávanie medzifázového šifrovania do „každej formy komunikácie“ na WhatsApp a že užívatelia si teraz môžu navzájom overiť svoje kľúče.[6] Užívatelia dostali tiež možnosť si zapnúť mechanizmus trust on first use, aby mohli byť upozornení na prípad zmeny kľúča korešpondenta.[7]Podľa white paper,ktorá bola vydaná spolu s oznámením, sú správy WhatsApp šifrované použitim Signal Protocol.[8] Hovory WhatsApp sú šifrované pomocou SRTP a všetka komunikácia medzi klientom a serverom je „usporiadaná v rámci samostatného šifrovaného kanála“.[9] Signal Protocol library, ktorú WhatsApp používa, je open-source a je publikovaná pod licenciou GPLv3.[10] 
Cade Metz pre Wired napísal : „WhatsApp, viac ako ktorákoľvek spoločnosť pred tým, prevzal šifrovanie do más.“ [1] 
WhatsApp Payments je funkcia prevodu peňazí typu peer-to-peer, ktorá je v súčasnosti k dispozícii iba v Indii. 
WhatsApp dostal povolenie od National Payments Corporation of India (NPCI) na vstup do partnerstva s viacerými bankami v júli 2017[1]s cieľom umožniť užívateľom uskutočňovať platby a prevody peňazí pomocou Unified Payments Interface (UPI).[2]UPI umožňuje prevody z účtu na účet pomocou mobilnej aplikácie bez akýchkoľvek detailov o banke príjemcu.[3]Táto služba sa momentálne testuje od apríla 2019 s viac ako miliónom užívateľov, avšak v konečnom uvedení na trh nedošlo k žiadnym aktualizáciám.[4] 
The New York Times informovali 28. februára 2019, že Facebook „dúfal, že uspeje tam, kde bitcoiny zlyhali“ vyvinutím svojej vlastnej cryptocurrency, ktorá by sa začlenila do WhatsApp. 
Projekt údajne zahŕňa viac ako 50 inžinierov pod vedením bývalého prezidenta PayPal Davida Marcusa. 
Táto „Facebook coin“ bude údajne stablecoin viazanou na hodnotu balíka rôznych cudzích mien.[1] 
Hoaxy a falošné správy 
Vraždy rozhnevaného davu v Indii 
WhatsApp v júli 2018 vyzval ľudí, aby hlásili podvodné alebo k násiliu podnecujúce správy po tom, čo rozhnevané davy v Indii zlynčovali nevinných ľudí z dôvodu takýchto škodlivých správ na WhatsApp nepravdivo obviňujúcich obete, že majú v úmysle uniesť deti.[1] 
Voľby v Brazílii 2018 
Vo vyšetrovaní používania sociálnych médií v politike sa zistilo, že v prezidentských voľbách v Brazílii v roku 2018 bol WhatsApp zneužívaný na šírenie falošných správ.[1] Ďalej sa uvádza, že sa minuli 3 milióny dolárov na ilegálne a nezdanené príspevky v súvislosti s touto praxou.[2] 
Vedci a novinári vyzvali materskú spoločnosť WhatsApp, Facebook, aby prijala opatrenia podobné tým, ktoré boli prijaté v Indii a obmedzila tak šírenie hoaxov a falošných správ.[1] 
WhatsApp založili v roku 2009 Brian Acton a Jan Koum, bývalí zamestnanci spoločnosti Yahoo! , Po odchode z Yahoo!, v septembri 2007 si vzali voľno a odcestovali do Južnej Ameriky. V určitom období sa uchádzali aj o prácu vo Facebooku, ale boli zamietnutí. 
WhatsApp bol spočiatku kritizovaný za nedostatok šifrovania posielaním informácii ako plaintext.[1] Šifrovanie bolo prvýkrát pridané v máji 2012.[2][3][4] 
WhatsApp bol veľmi cenený za doplnenie šifrovania end-to-end a získal 6 zo 7 bodov na „Secure Messaging Scorecard“ Electronic Frontier Foundation.[1] Výskumníci v oblasti bezpečnosti a Nadácia Electronic Frontier Foundation kritizovali WhatsApp za použitie záloh, na ktoré sa nevzťahuje šifrovanie typu end-to-end a ktoré umožňujú prístup k správam tretími stranami.[2][3] 
V máji 2019 bola vo WhatsApp nájdená a opravená chyba bezpečnostného zabezpečenia, ktorá vzdialenej osobe umožňovala nainštalovať spyware uskutočnením hovoru, na ktorý nebolo potrebné odpovedať.[1][2] 
WhatsApp bol v septembri 2019 kritizovaný za implementáciu funkcie „vymazať pre všetkých“. Užívatelia iOS si môžu zvoliť ukladanie médií do svojho priečinku camera roll automaticky. 
Keď užívateľ vymaže médiá pre všetkých, WhatsApp neodstráni obrázky uložené v iOS priečinku camera roll a títo užívatelia si môžu obrázky uchovať. 
WhatsApp vydal vyhlásenie, v ktorom sa uvádza, že „táto funkcia funguje správne“ a že obrázky uložené v priečinku camera roll nie je možné odstrániť z dôvodu bezpečnostných vrstiev, ktoré vytvoril Apple.[1] 
V novembri 2019 WhatsApp vydal novú funkciu ochrany osobných údajov, ktorá umožňuje užívateľom sa rozhodnúť, kto si ich pridá do skupiny.[1] 
17. decembra 2019 WhatsApp opravil bezpečnostnú chybu, ktorá umožnila kybernetickým útočníkom opakovane nabúrať aplikáciu správ pre všetkých členov skupinového chatu, ktorú bolo možné opraviť iba úplným odinštalovanim a opätovnou inštaláciou aplikácie. 
Chyba bola objavená a nahlásená WhatsApp, ktorého vývojári v auguste 2019 v aktualizácii pre verziu 2.19.246 a ďalšie chybu opravili.[1][2] 
V roku 2018 bolo hlásené, že približne 500 000 zamestnancov NHS používalo WhatsApp a ďalšie systémy na posielanie správ v práci, a okolo 29 000 čelilo disciplinárnemu konaniu. 
Vyšší počet použití hlásil klinický personál prvej línie, aby držal krok s potrebami starostlivosti, aj keď predpisy o dôvere v NHS ich použitie nepovoľujú.[1] 
Mods a falošné verzie 
V januári 2009, po kúpe iPhonu a uvedomení si potenciálu, ktorý aplikácie v App Store majú, Koum a Acton začali navštevovať Koumovho priateľa Alexa Fishmana vo West San Jose, aby prediskutovali nový typ aplikácie na odosielanie správ, ktorá by "zobrazovala statusy vedľa jednotlivých mien ľudí ". 
Uvedomili si, že ak chcú túto myšlienku ďalej rozvíjať, budú potrebovať iPhone vývojára. 
Fishman navštívil RentACoder.com, našiel ruského vývojára Igora Solomennikova a predstavil ho Koumovi . 
V marci 2019 WhatsApp vydal príručku pre užívateľov, ktorí si nainštalovali neoficiálne upravené verzie WhatsApp kde varoval pred stratou údajov v prípade, že ich užívatelia aj naďalej používajú a zvažoval takýchto užívateľov zakázať.[1] 
WhatsApp začal bezprecedentný súdny spor proti izraelskej spravodajskej firme NSO Group v októbri 2019 pričom ich obvinil, že stoja za vysoko sofistikovanými kybernetickými útokmi na viac ako 100 aktivistov z oblasti ľudských práv, novinárov, právnikov a akademikov. 
WhatsApp tiež tvrdil, že firma porušila americký zákon „nezameniteľným spôsobom zneužívania“.[1] 
Terorizmus 
V decembri 2015 sa zistilo, že teroristi z islamského štátu používali WhatsApp na zorganizovanie parížskych útokov v novembri 2015.[1] ISIS tiež používa WhatsApp na prevádzanie sexuálnych otrokov.[2] 
Britský minister vnútra Amber Rudd v marci 2017 vyhlásil, že šifrovacie schopnosti nástrojov na odosielanie správ, ako je WhatsApp sú neprijateľné, keď bolo v správach zverejnené, že Khalid Masood použil aplikáciu niekoľko minút pred tým, ako sa dopustil útoku na Westminster v roku 2017 . 
Rudd verejne požiadal, aby sa policajným a spravodajským agentúram poskytol prístup k WhatsApp a iným šifrovaným servisom, ktore slúžia na posielanie správ aby sa tak zabránilo budúcim teroristickým útokom.[1] 
Páchateľ útoku v Štokholme údajne použil WhatsApp na výmenu správ s jeho podporovateľom z ISIS krátko pred a po útoku v Štokholme v roku 2017. 
Správy zahŕňali diskusiu o tom ako vyrobiť výbušné zariadenie a o priznaní sa páchateľa po spáchaní útoku.[1] 
Tvrdí sa, že WhatsApp je zamorený podvodmi, ktoré hackeri využívajú na šírenie škodlivých vírusov alebo škodlivého softvéru.[1][2]V máji 2016 boli niektorí užívatelia WhatsApp podvedení spôsobom, pri ktorom si mali stiahnuť aplikáciu tretej strany s názvom WhatsApp Gold, ktorá bola súčasťou podvodu, ktorý infikoval telefóny užívateľov škodlivým softvérom.[3] Správa, ktorá sľubuje povoliť prístup k hovorom svojich priateľov WhatsApp alebo k ich zoznamom kontaktov sa stala v Brazílii najobľúbenejším spôsobom ako podvodom zasiahnuť kohokoľvek kto používa aplikáciu. 
Od decembra 2016 na nu kliklo a stratilo peniaze viac ako 1,5 milióna ľudí.[4] 
Ďalšia aplikácia s názvom GB Whatsapp je spoločnosťou Symantec, ktorá sa venuje cybersecurity, považovaná za škodlivú, pretože na zariadeniach koncového užívateľa vykonáva niektoré neoprávnené operácie.[1] 
Halo orbita je periodická, trojrozmerná obežná dráha blízko Lagrangeovho bodu L1, L2 alebo L3 . 
Aj keď Lagrangeov bod je iba bodom v prázdnom priestore, jeho zvláštnou charakteristikou je to, že ho možno obiehať. 
Halo orbity môžu byť považované za výsledok interakcie gravitačného ťahu dvoch hmotných telies a odstredivými zrýchleniami na satelit. 
Halo orbity existujú v akomkoľvek systéme s tromi telesami, napr. v satelitnom systéme Slnko - Zem - satelit alebo Zem - Mesiac - satelit. 
V každom Lagrangeovom bode existujú kontinuálne „rodiny“ severných aj južných halo orbít. 
Pretože halo orbity bývajú nestabilné, na udržanie satelitu na obežnej dráhe sa vyžaduje aktívne udržiavanie. 
Medziplanetárna dopravná sieť Lissajousova orbita, ďalšia Lagrange-ovská obežná dráha generujúca halo orbity. 
Kategória: Sonda používajúca halo orbity 
Externé odkazy 
SOHO - Výlet na L1 Halo Orbitu Nízkoenergetické medziplanetárne transfery pomocou metódy halo orbitálných skokov s STK / Astrogator Gaia's Lissajous Type Orbit - obežná dráha typu Lissajous, tj takmer kruhová elipsa alebo „halo“ 
Robert W. Farquhar prvýkrát použil pre tieto obežné dráhy meno „halo“ vo svojej Ph.D. práci v roku 1968.[1] Farquhar obhajoval použitie satelitu na halo orbite na odvrátenej strane Mesiaca (Zem - Mesiac L2) ako komunikačnú prenosovú stanicu pre misiu Apollo na odvrátenú stranu Mesiaca. 
Satelit na takejto halo orbite by mal nepretržitý výhľad na Zem a aj na vzdialenú stranu Mesiaca. 
Nakoniec nebol pre Apollo vypustený žiadny prenosový satelit, pretože všetky pristátia boli na privrátenej strane Mesiaca.[2] 
Farquhar použil analytické výrazy na znázornenie halo orbít; Kathleen Howell ukázala, že presnejšie trajektórie je možné vypočítať číselne.[1] 
Prvou misiou, ktorá použila halo orbitu bola sonda ISEE-3, vypustená v roku 1978. 
Cestovala k bodu L1 Slnko - Zem a zostala tam niekoľko rokov. 
Ďalšou misiou využívajúcou halo orbitu bola Solar and Heliospheric Observatory (SOHO), spoločná misia ESA a NASA na štúdium Slnka, v bode L1 Slnko-Zem od roku 1996. 
Použila obežnú dráhu podobnú ako ISEE-3.[1] Hoci odvtedy niekoľko ďalších misií letelo k Lagrangeovým bodom, zvyčajne používali súvisiace neperiodické variácie nazývané Lissajousove obežné dráhy, a nie skutočnú halo orbitu. 
Príkladom je misia Genesis, ktorá sa začala v roku 2001 a ktorá bola priekopníkom vo využívaní teórie dynamických systémov na nájdenie nízkoenergetických prenosov z a na jej obežnú dráhu. 
V máji 2018 Farquharovu pôvodnú myšlienku nakoniec zrealizovala Čína, keď umiestnila prvý prenosový komunikačný satelit na orbitu okolo bodu L2 Zem-Mesiac.[1] 3. januára 2019 pristála kozmická loď Chang'e 4 v kráteri Von Kármán na odvrátenej strane Mesiaca a na komunikáciu so Zemou použila prenosový satelit Queqiao.[2] [3] 
Max q je bod, keď atmosférický let kozmickej rakety dosiahne maximálny dynamický tlak, drak rakety je v ňom vystavený maximálnemu mechanickému namáhaniu. Štrukturálne zaťaženie rakety je úmerné dynamickému tlaku. 
To môže viesť k obmedzeniu letovej obálky rakety. 
Dynamický tlak q je matematicky definovaný ako[1] 
Bod max q je kľúčovým medzníkom pri vypustení rakety. 
Zákon o ideálnom plyne 
kde ρ je hustota vzduchu a v je rýchlosť rakety; dynamický tlak sa môže považovať za hustotu kinetickej energie vzduchu vzhľadom na raketu. 
Pri vypustení rakety zo zeme do vesmíru je dynamický tlak 
nula pri štarte, keď je hustota vzduchu ρ vysoká, ale rýchlosť v = 0 nula mimo atmosféru, kde je rýchlosť v vysoká, ale hustota vzduchu ρ = 0 vždy nezáporný 
Preto (podľa Rollovej vety) bude vždy miesto, kde je maximálny dynamický tlak. 
Inými slovami, pred dosiahnutím max q je zmena dynamického tlaku v dôsledku zvyšujúcej sa rýchlosti väčšia ako zmena v dôsledku klesajúcej hustoty vzduchu, takže dynamický tlak pôsobiaci na raketu sa neustále zvyšuje. 
Po absolvovaní max q je to naopak. 
Dynamický tlak pôsobiaci proti rakete sa znižuje so znižovaním hustoty vzduchu a nakoniec dosahuje 0, keď sa hustota vzduchu rovná nule. 
Príklady štartu rakety 
Napríklad pri normálnom štarte raketoplánu došlo k maximu q vo výške približne 11 km.[1] Keď sa dynamický tlak priblížil k max q, tri hlavné motory raketoplánu znížili ťah na asi 60 - 70% menovitého (v závislosti od užitočného zaťaženia).[2] V kombinácii s konštrukciou zŕn hnacej hmoty pomocných urýchlovacích rakiet, ktoré znížili ťah pri max q o jednu tretinu po 50 sekunde horenia sa celkové namáhanie raketoplánu udržiavalo na bezpečnej úrovni. 
Počas typickej misie Apollo sa max q vyskytlo medzi 13 a 14 km;[1] [2] hodnoty sú pre SpaceX Falcon 9 približne rovnaké. […] 
Externé odkazy 
Webstránka FCC Pravidlá FCC FCC Záznam FCC z digitálnej knižnice UNT 
Kancelárie 
FCC má jedenásť úradov pre zamestnancov.[1] Kancelárie FCC poskytujú podporné služby. 
Ústredie 
Federálna komisia pre komunikáciu (angl. Federal Communications Commission FCC ) je nezávislá agentúra vlády Spojených štátov vytvorená štatútom ( 47 U.S.C. §151 a 47 U.S.C. § 154) regulovať medzištátnu (USA) komunikáciu prostredníctvom rádia, televízie, drôtu, satelitu a kábla. 
FCC si zachováva jurisdikciu v oblasti širokopásmového prístupu, spravodlivej hospodárskej súťaže, využívania rádiových frekvencií, zodpovednosti médií, verejnej bezpečnosti a vnútornej bezpečnosti.[1] 
Federálna komisia pre komunikáciu, 445 12th Street Washingtone, DC 
FCC v budove Portals v juhozápadnom Washingtone, DC. 
FCC bola založená zákonom o komunikáciách z roku 1934, aby nahradila funkcie rádiovej regulácie Federálnej rozhlasovej komisie . 
FCC prevzala nariadenie o drôtovej komunikácii od Interstate Commerce Commission. 
Mandát FCC sa vzťahuje na 50 štátov, okres Columbia a územia Spojených štátov. 
FCC tiež poskytuje rôzne stupne spolupráce, dohľadu a vodcovstva pre podobné komunikačné orgány v iných krajinách Severnej Ameriky. 
FCC je financovaná výlučne z regulačných poplatkov. 
Má odhadovaný fiškálny rozpočet na rok 2016 vo výške 388 miliónov US $. 
Od decembra 2017 má 1 688 federálnych zamestnancov a to 50% mužov a 50% žien.[1] 
Miesto narodenia Karla Linného 
Råshult je obec severne od mesta Älmhult v okrese Kronoberg, Småland, Švédsko . 
Råshult je dedinka, v ktorej sa roku 1707 narodil švédsky vedec Carl Linnaeus. [1] 
Rovníkové vydutie je rozdiel medzi rovníkovým a polárnym priemerom planéty v dôsledku odstredivej sily vyvíjanej rotáciou okolo osi tela. 
Rotujúce teleso má tendenciu vytvárať sploštený sféroid, nie guľu. 
Pokiaľ neexistuje rovnováha, môže dôjsť k násilnej konvekcií a pokiaľ dôjde k násilnej konvekcií, môže trenie konvertovať kinetickú energiu na teplo, čím sa zo systému vypustí rotačná kinetická energia. 
Po dosiahnutí rovnovážneho stavu prestane konverzia kinetickej energie na teplo v mierke. 
V tomto zmysle je rovnovážny stav najnižší stav energie, ktorý sa dá dosiahnuť. 
Miera rotácie Zeme sa stále spomaľuje, aj keď postupne, asi o dve tisíciny sekundy na rotáciu každých 100 rokov.[1] Odhady rýchlosti rotácie Zeme sa v minulosti líšili, pretože nie je presne známe, ako sa Mesiac vytvoril. 
Odhady rotácie Zeme pred 500 miliónmi rokov sa pohybujú okolo 20 hodín za „deň“. 
Rýchlosť rotácie Zeme sa spomaľuje hlavne kvôli slapovým interakciám s Mesiacom a Slnkom. 
Pretože tuhé časti Zeme sú rozťažné, rovníkové vydutie Zeme postupne klesalo so znižovaním rýchlosti rotácie. 
Sily pri hre v prípade planéty s rovníkovým vydutím v dôsledku rotácie. 
Červená šípka: gravitácia Zelená šípka, normálna sila Modrá šípka: výsledná sila Výsledná sila poskytuje požadovanú strednú silu. 
Bez tejto centripetálnej sily by sa objekty bez trenia posúvali smerom k rovníku. 
Pri výpočtoch, keď sa použije súradnicový systém, ktorý sa otáča spolu so Zemou, ukazuje vektor pomyselnej odstredivej sily smerom von a je rovnako veľký ako vektor predstavujúci stredovú silu. 
Vďaka rotácii planéty okolo svojej vlastnej osi je gravitačné zrýchlenie na rovníku menšie ako na póloch. 
V 17. storočí francúzski vedci po vynáleze kyvadlových hodín zistili, že hodiny poslané do Francúzskej Guyany na severnom pobreží Južnej Ameriky bežali pomalšie ako ich presné náprotivky v Paríži. 
Pri meraní zrýchlenia v dôsledku gravitácie na rovníku sa musí zohľadniť aj rotácia planéty. 
Akýkoľvek objekt, ktorý je vzhľadom na povrch Zeme stacionárny, v skutočnosti sleduje kruhovú trajektóriu obiehajúcu okolo zemskej osi. 
Vytiahnutie objektu do takejto kruhovej dráhy vyžaduje silu. 
Odstredivé zrýchlenie pozdĺž rovníka pri jednej otáčke za hviezdny deň, je 0,0339 m/s2. 
Toto zrýchlenia znižuje efektívne gravitačné zrýchlenie. 
Na rovníku je zrýchlenie 9,7805 m/s2 . 
To znamená, že skutočné gravitačné zrýchlenie na rovníku musí byť 9,8144 m/s2 (9,7805+0,0339 =9,8144). 
Na póloch je gravitačné zrýchlenie 9,8322 m/s2. 
Rozdiel 0,0187 m/s2 medzi gravitačným zrýchlením na póloch a skutočným gravitačným zrýchlením na rovníku je to, že objekty umiestnené na rovníku sú asi 21 kilometrov ďalej od ťažiska zeme ako na póloch, čo zodpovedá menšiemu počtu gravitačné zrýchlenie. 
Zem má pomerne malé rovníkové vydutie: rovník je okolo 43 km širší ako priemer cez póly, čo je rozdiel blízky 1/300 priemeru. 
Keby sa Zem zmenšila na zemeguľu s priemerom 1 meter na rovníku, tento rozdiel by bol iba 3 milimetre. 
Aj keď je tento rozdiel príliš malý na to, aby sa dal vizuálne všimnúť, tento rozdiel je stále viac ako dvakrát najväčšia odchýlka skutočného povrchu od elipsoidu vrátane najvyšších hôr a najhlbších oceánskych priekop. 
Diagram ukazuje, že vo všetkých zemepisných šírkach je efektívne gravitačné zrýchlenie znížené požiadavkou na poskytnutie centripetálnej sily; znižujúca účinok je najsilnejší na rovníku. 
Skutočnosť, že gravitačné pole Zeme sa mierne odchyľuje od sféricky symetrického, ovplyvňuje aj obežné dráhy satelitov prostredníctvom sekulárnych orbitálnych precesií.[1] [2] [3] Závisia od orientácie zemskej symetrickej osi v inerciálnom priestore a vo všeobecnosti ovplyvňujú všetky keplerovské orbitálne prvky s výnimkou veľkej osi . 
V prípade, že referencie z osi súradnicového systému prijatého je vyrovnaná pozdĺž zemskej osi symetrie, potom iba dĺžka výstupného uzla Q je argument pericenter ω a na stredná anomália M podstúpiť sekulárnej precessions. [4] 
Takéto poruchy, ktoré sa predtým používali na mapovanie zemského gravitačného poľa z vesmíru[1], môžu hrať významnú rušivú úlohu, keď sa satelity používajú na testovanie všeobecnej relativity[2], pretože oveľa menšie relativistické účinky sú kvalitatívne nerozoznateľné od oblatity - poruchy spôsobené pohonom. 
Všeobecne akékoľvek nebeské teleso, ktoré sa otáča (a ktoré je dostatočne masívne na to, aby sa vtiahlo do sférického alebo takmer sférického tvaru), bude mať rovníkové vydutie zodpovedajúcu jeho rýchlosti rotácie. 
Saturn je planéta s najväčším rovníkovým vydutím v Slnečnej sústave (11 808 km). 
Nasleduje tabuľka rovníkového vydutia niektorých veľkých nebeských telies Slnečnej sústavy: 
Teleso Rovníkový priemer Polárny priemer Rovníkové vydutie Pomer sploštenia Zem 12 756,27 km 12 713,56 km 42,77 km 1: 298,2575 Mars 6 805 km 6 754,8 km 50,2 km 1: 135,56 Ceres 975 km 909 km 66 km 1: 14,77 Jupiter 143 884 km 133 709 km 10 175 km 1: 14,14 Saturn 120 536 km 108 728 km 11 808 km 1: 10,21 Urán 51 118 km 49 946 km 1 172 km 1: 43,62 Neptune 49 528 km 48 682 km 846 km 1: 58,54 
Rovníkové vydutie by sa nemalo zamieňať s rovníkovými hrebeňmi . 
Rovníkové hrebene sú najmenej u troch Saturnových mesiacov: veľký mesiac Iapetus a malé mesiace Atlas, Pan a Daphnis . 
Tieto hrebene pozorne sledujú rovníky mesiacov. 
Hrebene sa zdajú byť jedinečné pre saturnský systém, nie je však jasné, či sú tieto udalosti súvisiace alebo náhoda. 
Prvé tri boli objavené sondou Cassini v roku 2005; hrebeň u Dafné bol objavený v roku 2017. 
Hrebeň na Iapete je takmer 20 km široký, 13 km vysoký a 1 300 km dlhý. 
Hrebeň na Atlase je ešte úmerne výraznejší vzhľadom na oveľa menšiu veľkosť Mesiaca, čo mu dodáva tvar disku. 
Obrázky Pan ukazujú štruktúru podobnú Atlasu, zatiaľ čo štruktúra na Daphnis je menej výrazná. 
Formulácia 
Rotácia Zeme ovplyvňuje aj hladinu mora, pomyselnú plochu, z ktorej sa merjia nadmorská výška. 
Tento povrch sa zhoduje so strednou hladinou vody v oceánoch a extrapoluje sa po súši, pričom sa berie do úvahy miestny gravitačný potenciál a odstredivá sila. 
Koeficient sploštenia f {\displaystyle f} pre rovnovážnu konfiguráciu gravitačného sféroidu, zloženého z nestlačiteľnej tekutiny s rovnomernou hustotou, rotujúcej stabilne okolo pevnej osi, pre malú mieru sploštenia, sa aproximuje:[1] 
kde: a e = a ( 1 + f 3 ) {\displaystyle a_{e}=a{\bigg (}1+{f \over 3}{\bigg )}} a a p = a ( 1 − 2 f 3 ) {\displaystyle a_{p}=a{\bigg (}1-{2f \over 3}{\bigg )}} sú rovníkový a polárny polomer, a {\displaystyle a} je stredný polomer, ω = 2 π T {\displaystyle \omega ={2\pi \over T}} je uhlová rýchlosť, T {\displaystyle T} je doba rotácie, G {\displaystyle G} je univerzálna gravitačná konštanta, M ≃ 4 3 π ρ a 3 {\displaystyle M\simeq {4 \over 3}\pi \rho a^{3}} je celková telesná hmotnosť ρ {\displaystyle \rho } je hustota tela. 
Rozdiel polomerov je teda asi 21 km. 
Pozorovateľ, ktorý stojí na hladine mora na oboch póloch, je preto 21 km bližšie k stredu Zeme, než keby stál na hladine mora na rovníku. 
Výsledkom je, že najvyšší bod na Zemi meraný od stredu a von je skôr vrchol hory Chimborazo v Ekvádore než Mount Everest . 
Keďže však oceán sa odstredivou silou vyduje, podobne ako Zem a aj jeho atmosféra, nie je Chimborazo tak vysoko nad morom ako Everest. 
Presnejšie povedané, povrch Zeme sa zvyčajne aproximuje ideálnym splošteným elipsoidom na účely presného definovania zemepisnej šírky a šírky pre kartografiu, ako aj „stredu Zeme“. 
V štandardnom zemskom elipsoide WGS-84, ktorý sa bežne používa pri tvorbe máp a systéme GPS, sa predpokladá, že polomer Zeme je 6 378,137 km na rovníku a polárny je 6 356,7523142; čo znamená rozdiel 21.3846858 km v polomeroch, 42.7693716 km v priemeroch a relatívnym sploštením 1/298,257223563. 
Hladina hladiny mora je oveľa bližšie k tomuto štandardnému elipsoidu, ako je povrch pevnej Zeme. 
Gravitácia má tendenciu sťahovať nebeské teleso do gule, ktorej tvar má všetku hmotu čo najbližšie k ťažisku. 
Rotácia spôsobuje zdeformovanie z tohto guľového tvaru; spoločnou mierou skreslenia je sploštenie (niekedy nazývané elipticita alebo oblatita), ktoré môže závisieť od množstva faktorov vrátane veľkosti, uhlovej rýchlosti, hustoty a elasticity . 
Long March 5 ( LM-5, CZ-5 alebo Changzheng 5, v preklade Dlhý pochod) je čínský kozmický systém na vynášanie ťažkých nákladov vyvinutý China Academy of Launch Vehicle Technology (CALT). 
CZ-5 je prvý čínsky nosič navrhnutý od základov na nehypergolické kvapalné pohonné hmoty.[1] V súčasnosti sa plánujú dve konfigurácie nosiča CZ-5, s maximálnymi užitočným nákladom ~ 25 000 kg na LEO [2] a ~ 14 000 kg na GTO.[3] Model Long March 5 zhruba zodpovedá schopnostiam amerických nosičov EELV, ako je Delta IV Heavy. 
Prvú raketu CZ-5 odoslali z prístavu Tianjin v severnej Číne 20. septembra 2015 na skúšku (niektoré z testov vykonaných v kozmodróme Wenchang zahŕňali nosič aj sondu) plánovanej mesačnej misie Chang'e- 5.[1] Prvý skúšobný let bol pôvodne naplánovaný na rok 2014, potom však skĺzol do roku 2016. 
Štart sa mal uskutočniť okolo 3. novembra 2016 10:00 UTC, ale počas prípravy sa zistilo niekoľko problémov týkajúcich sa ventilácie kyslíka a chladenia motorov, čo spôsobilo oneskorenie takmer o tri hodiny. 
Konečné odpočítavanie bolo trikrát prerušené kvôli problémom s počítačom riadenia letu a sledovacím softvérom.[1] Raketa odštartovala o 12:43 UTC.[2] Podľa internetového blogera na platforme Weibo sa počas letu vyskytol malý problém a raketa umiestnila horný stupeň YZ-2 so satelitom na obežnú dráhu, ktorá bola menej presná, ako sa očakávalo. 
Trajektóriu však korigoval horný stupeň YZ-2 a užitočné zaťaženie bolo vynesené na požadovanú obežnú dráhu.[3] 
Druhý štart 2. júla 2017 mal krátko po štarte anomáliu a let prešiel na alternatívnu, jemnejšiu trajektóriu. 
45 minút po štarte však bolo vyhlásené zlyhanie.[1] Príčinu poruchy potvrdil CASC, súvisela s anomáliou na jednom z motorov prvého stupňa YF-77.[3] 
Motor YF-77 po prepracovaní CASC testovali v roku 2018.[1] Na Long March 5 v januári 2019 pri testovaní YF-77 sa vyskytli nové problémy, čo spôsobilo ďalšie oneskorenie. 
Po opakovanom zrušení a meškaní sa očakáva štart 27. decembra 2019.[3] 
Rodina CZ-5 Dizajn 
Hlavným konštruktérom CZ-5 je Li Dong z Čínskej akadémie kozmických technológií (CALT). 
Rodina rakiet CZ-5 bude obsahovať tri primárne modulárne centrálne stupne s priemerom 5,2 m (maximum). 
Celková dĺžka nosiča je 60,5 metrov a jeho hmotnosť pri štarte je 643 ton, ťah 833,8 ton. 
Z troch modulárnych centrálnych stupňov a pripútaných stupňov by sa zostavili boostre s rôznymi parametrami a priemermi v rozsahu od 2,25 metra do 3,35 metrov. 
Prvý stupeň a pomocné stupne by mali na výber motory, ktoré používajú rôzne kvapalné palivo: motory s ťahom 1 200 kN na LOX/petrolej alebo 500 kN na LOX/LH2. 
Horná časť by používala vylepšené verzie motora YF-75 . 
Vývoj motorov sa začal v rokoch 2000 - 2001 a testovanie sa začalo v roku 2005 Čínskou národnou vesmírnou agentúrou (CNSA). 
Verzie oboch nových motorov, YF-100 a YF-77, boli úspešne testované do polovice roku 2007. 
Séria CZ-5 môže vyniesť ~ 23 ton užitočného zaťaženia na LEO alebo ~ 13 ton užitočného zaťaženia na GTO (geosynchrónna prechodová obežná dráha).[1] Nahradí sériu rakiet CZ-2, CZ-3 a CZ-4 a poskytne nové schopnosti, ktoré nevlastnila predchádzajúca skupina rakiet Long March. 
Nosič CZ-5 by mal pozostávať z centrálneho stupňa s priemerom 5,0 ma a zo štyroch pomocných bočných stupňov s priemerom 3,35 m, ktoré by boli schopné vyniesť užitočné zaťaženie s hmotnosťou ~ 25 ton na obežnú dráhu Zeme (LEO). 
Pri svojom prvom štarte z kozmodrómu Wenchang 3. novembra 2016 vyniesla CZ-5 svoje užitočné zaťaženie na málo optimálnu, ale realizovateľnú obežnú dráhu.[1] Druhý štart 2. júla 2017 zlyhal v dôsledku problému s motorom v prvého stupňa. 
Pôvodne sa plánovalo šesť variantov CZ-5,[1] [2], ale ľahké varianty sa zrušili v prospech CZ-6 a CZ-7. [ citácia potrebná ] 
V roku 2019 Rusko ponúklo Číne svoju technológiu na vyriešenie súčasných technických problémov kryogénnych motorov Long March 5, pretože „Čína naliehavo potrebuje vysokovýkonné raketové motory na kvapalné palivo, v ktorých má Rusko dobrú ponuku,“ uviedol vojenský analytik Zhou Chenming.[1] 
Technické údaje 
Verzia CZ-5 CZ-5B boostery 4 × CZ-5-300, 2 × YF-100 4 × CZ-5-300, 2 × YF-100 Prvý stupeň CZ-5-500, 2 × YF-77 CZ-5-500, 2 × YF-77 Druhý stupeň CZ-5-HO, 2 × YF-75D - Tretí stupeň (voliteľné) Yuanzheng-2 - Ťah (na hladine mora) 10 565 KN 10 565 KN Hmotnosť pri štarte 867 t 837 t Výška 62 m 53,66 m Užitočné zaťaženie ( LEO 200 km) - ~ 25 t [1] Užitočné zaťaženie ( GTO ) ~ 14 t [1] - Referencie: [2] 
Verzia CZ-5-200 CZ-5-320 CZ-5-522 CZ-5-540 Boostere - 2 × CZ-5-200, YF-100 2 × CZ-5-200, YF-100; 2 × CZ-5-300, 2 × YF-100 4 × CZ-5-200, YF-100 Prvý stupeň CZ-5-200, YF-100 CZ-5-300, 2 × YF-100 CZ-5-500, 2 × YF-77 CZ-5-500, 2 × YF-77 Druhý stupeň CZ-YF-73, YF-73 SK-5-KO, CZ-5-HO, 2 × YF-75D CZ-5-HO, 2 × YF-75D Tretí stupeň (nepoužíva sa pre LEO ) - CZ-5-HO, YF-75 - - Ťah (na zem) 1,34 MN 7,2 MN 8,24 MN 5,84 MN Hmotnosť pri štarte 82 t 420 t 630 t 470 t Výška (maximálna) 33 m 55 m 58 m 53 m Užitočné zaťaženie ( LEO 200 km) 1,5 t 10 t 20 t 10 t Užitočné zaťaženie ( GTO ) - 6 t 11 t 6 t Referencie: [1] 
Zoznam štartov 
Let č Dátum (UTC) Kozmodrom Horná časť Payload Orbit výsledok Y1 3. novembra 2016 </br> 12:43 Wenchang LC-1 YZ-2 Shijian 17 GEO Success Y2 2. júla 2017 </br> 11:23 Wenchang LC-1 YZ-2 Shijian 18 GTO Failure Y3 27. decembra 2019 [2] Wenchang LC-1 YZ-2 Shijian 20 GTO Planned Y4 Q4 2020 [3] Wenchang LC-1 nikto Chang'e 5, lunárny návrat vzorky TLI Planned LM5B Y1 September 2020 [3] Wenchang LC-1 nikto Skúšobný let pre posádku kozmickej lode novej generácie LEO Planned 23. júla 2020 [3] Wenchang LC-1 nikto Mars Global Remote Sensing Orbiter and Small Rover TMI Scheduled 2021 [3] Wenchang LC-1 nikto Tianhe, základný modul vesmírnej stanice LEO Planned 2021 [3] Wenchang LC-1 nikto Wentian, experimentálny modul vesmírnej stanice 1 LEO Planned 2022 [3] Wenchang LC-1 nikto Mengtian, experimentálny modul 2 vesmírnej stanice LEO Planned 2024 [3] Wenchang LC-1 nikto Chang'e 6, návrat lunárnej vzorky TLI Planned 2024 [3] Wenchang LC-1 nikto Xun Tian, vesmírny teleskop LEO Planned 2024 [3] Wenchang LC-1 nikto SPORT (Solar Polar Orbit Telescope) heliocentrický Planned 
História 
Od roku 2010 predstavuje program Long March 15–25% všetkých vesmírnych štartov na celom svete. 
Rastúci domáci dopyt udržiava zdravý vývoj. 
Medzinárodné dohody prostredníctvom balíka ktorý spája štart s čínskym satelitom obchádza americké embargo.[1] 
Po dvoch desaťročiach štúdií uskutočniteľnosti Čínska vláda schválila vývoj rakety Long March 5 v roku 2007. 
Mala byť vyrobená v zariadení v pobrežnom meste Tianjin neďaleko Pekingu.[1] V roku 2008 sa predpokladalo, že prvý štart Long March 5 sa uskutoční vo Wenchangu v najjužnejšej ostrovnej provincii Hainan, kde sa vybuduje nový kozmodróm. 
Výroba a testovanie prvej rakety CZ-5 v závode Tianjin bolo dokončené okolo 16. augusta 2016 a krátko nato bola dopravená na kozmodróm na ostrove Hainan.[1] 
Vývoj 
Hlavným konštruktérom pre raketu CZ-5 bol Long Lehao. 
Hlavným cieľom rakety CZ-5 je splniť požiadavku Číny na vynesenie ťažšieho užitočného zaťaženia pre misie na LEO a GTO na nasledujúcich 20 - 30 rokov. 
Projekt CZ-5 bol pôvodne vyhlásený vo februári 2001, počiatočný vývoj mal začať v roku 2002 a prvé verzie nosiča sa mali uviesť do prevádzky do roku 2008. 
Ako odhalili vývojári počas výstavy v severovýchodnej Číne, financovanie začalo až v roku 2007. 
30. októbra 2007 začala výstavba výrobného závodu CZ-5 v oblasti západná TEDA neďaleko novej oblasti Binhai v Tianjine. 
Výrobné zariadenie bolo vybudované v blízkosti prístavu, aby sa znížili logistické problémy spojené s prepravou rakiet po súši a umožnila sa ľahšia preprava po mori z Tianjinu na kozmodrom Wenchang na ostrove Hainan. 
Nová výrobná prevádzka by mala mať rozlohu viac ako pol milióna metrov štvorcových a stála by 650 miliónov USD, pričom prvá etapa výstavby by mala byť dokončená do roku 2009. 
Po dokončení výrobného závodu v roku 2012 by bol schopný dosiahnuť maximálnu produkciu tridsať CZ-5 ročne. 
V júly 2012 bol test vyvíjaného motora na LOX/kerozín s ťahom .[1] [2] Nové fotografie CZ-5 a jeho testov boli zverejnené v marci 2015.[3] 
Konstantin Batygin (po rusky: Константи́н Юрьевич Батыгин) je rusko-americký astronóm, ktorý v podľa Forbes patril v roku 2015 medzi 30 vedcov, ktorí menia náš svet a v roku 2016 bol zaradený medzi "brilliant 10" ľudí podľa časopisu Popular Science. 
Lissajousova obežná dráha (pomenovaná po Julesovi Antoine Lissajousovi) v orbitálne mechanike je kvázi-periodická dráha okolo Lagrangovho bodu systému troch telies bez potreby akéhokoľvek pohonu. 
Lyapunovské dráhy okolo Lagrangovho bodu úplne ležia v rovine dvoch primárnych telies, teda pohyb je v dvoch dimenziách. 
Na rozdiel od toho Lissajousove obežné dráhy obsahujú komponenty v tejto rovine a kolmé na ňu, pohyb je v 3 dimenziách a sledujú Lissajousovu krivku. 
Halo orbity tiež zahŕňajú komponenty kolmé na rovinu, sú však periodické, zatiaľ čo Lissajousove obežné dráhy nie.[1] 
Externé odkazy 
V praxi sú akékoľvek obežné dráhy okolo Lagrangeových bodov L1, L2 alebo L3 dynamicky nestabilné, čo znamená, že malé odchýlky od rovnovážneho stavu sa v priebehu času zvyšujú.[1] V dôsledku toho musí sonda na týchto Lagrangeových orbitálnych dráhach používať svoje pohonné systémy na stabilizovanie orbitálnej stanice . 
Aj keď nie sú dokonale stabilné, malé úsilie na udržiavanie staníc udržuje sondu na požadovanej Lissajoussovej obežnej dráhe po dlhú dobu. 
V neprítomnosti iných vplyvov, dráhy okolo Lagrangeových bodov L4 a L5 sú dynamicky stabilné, tak dlho, kým pomer hmotností oboch hlavných objektov je väčší ako približne 25.[1] Prirodzená dynamika udržiava sondu (alebo prírodné nebeské teleso) v blízkosti Lagrangeovho bodu bez použitia pohonného systému, aj keď je rovnováha mierne narušená.[2] Tieto dráhy však môžu destabilizovať iné blízke masívne objekty. 
Napríklad obiehanie okolo L4 alebo L5 bodu systému Zem-Mesiac môže trvať len niekoľko miliónov rokov namiesto miliardy kvôli pertuberanciam ostatných planét.[3] 
Sondy využívajúce Lissajousove obežné dráhy 
Niekoľko misií využilo Lissajousove obežné dráhy: ACE okolo L1 Slnko - Zem, [1] SOHO L1 Slnko - Zem, DSCOVR L1 Slnko - Zem,[2] WMAP Slnko - Zem L2[3], a tiež misia Genesis k L1, zachytávanie slnečných častíc.[4] 14. mája 2009 Európska vesmírna agentúra (ESA) vypustila do vesmíru observatóriá Herschel a Planck, ktoré využívajú Lissajousove obežné dráhy okolo L2 Slnko - Zem.[5] Súčasná misia ESA Gaia využíva aj Lissajousovu obežnú dráhu ololo L2 Slnko - Zem.[6] V roku 2011 NASA previedla dve zo svojich kozmických sond THEMIS zo obežnej dráhy Zeme na Lunárnu obežnú dráhu prostredníctvom Lissajousových obežných dráh Zem - Mesiac L1 a L2.[7] V júni 2018, Queqiao, prenosový satelit pre čínsku lunárnu misiu Chang'e 4, vstúpil na obežnú dráhu okolo L2 Zem Mesiac.[8] 
Podmnožiny komplexných čísel 
Číslo je matematický objekt, ktorý sa používa na počítanie, meranie a označovanie. 
Pôvodnými príkladmi čísel sú prirodzené čísla – 1, 2, 3, 4 atď. Aby sa s jednotlivými číslami dalo pracovať, musia byť označené symbolmi. Tieto symboly sa nazývajú číslice alebo cifry; napr. znak „5“ je číslica, ktorá reprezentuje číslo päť. 
Keďže je možné zapamätať si len obmedzené množstvo číslic, základné číslice sú usporiadané do číselných sústav, pomocou ktorých je možné vyjadriť akékoľvek číslo. 
Najpoužívanejšou číselnou sústavou je hindsko-arabská sústava, ktorá umožňuje zapísať akékoľvek číslo pomocou desiatich základných číslic (0, 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8 a 9). Okrem počítania a merania sa čísla používajú aj na označovanie a tvorenie kódov (napr. telefónne čísla, sériové čísla, čiarové kódy a pod.). 
V bežnej reči nebývajú pojmy číslo a číslica jasne odlíšené. 
V matematike bol pojem číslo počas storočí rozšírený o nulu, záporné čísla (-1, -2, -3 atď.), racionálne čísla (napr. 1/2, -2/3), reálne čísla (napr. π, odmocnina z dvoch) a komplexné čísla. Výpočty s číslami sa robia pomocou tzv. aritmetických operácií, z ktorých najbežnejšie sú sčítanie (8 + 2 = 10), odčítanie (8 - 2 = 6), násobenie (8 * 2 = 16), delenie (8 / 2 = 4) a umocňovanie (8 na druhú = 64). 
Časť matematiky, ktorá sa zaoberá aritmetickými operáciami, sa nazýva aritmetika. 
Časť matematiky, ktorá sa zaoberá vlastnosťami čísel, sa nazýva teória čísel. 
Okrem praktického využitia majú čísla aj kultúrny význam. Napr. v západnej kultúre býva číslo 13 považované za nešťastné (pozri napr. piatok trinásteho) alebo číslo „milión“ môže v prenesenom význame znamenať „veľmi veľa“ (napr. veta „Nevidel som ťa snáď milión rokov!“ znamená „Nevidel som ťa veľmi dlhú dobu.“). Pseudoveda, ktorá sa zaoberá údajným nadprirodzeným vplyvom čísel, sa nazýva numerológia. 
Delenie čísel 
N Prirodzené 1, 2, 3, 4, ... Z Celé ..., -4, -3, -2, -1, 0, 1, 2, 3, 4, ... 
Q Racionálne a/b, kde a a b sú celé čísla a b sa nerovná 0 R Reálne C Komplexné 
Hrebeň na mesiaci Iapet 
Hrebeň na Atlase 
Externé odkazy 
Hrebeň na mesiaci Pan 
Rovníkové hrebene sú najmenej na troch Saturnových mesiacoch: veľký mesiac Iapetus a malé mesiace Atlas a Pan . 
Sú to hrebene, ktoré pozorne sledujú rovníky mesiacov. 
Zdá sa, že sú jedinečné pre systém Saturnu, nie je však jasné, či sú tieto udalosti súvisiace alebo náhoda. 
Všetky tri boli objavené sondou Cassini v roku 2005. 
Zdá sa, že Daphnis má taký hrebeň. 
Hrebeň na Iapete je takmer 20 km široký, 13 km a 1 300 km dlhý. 
Hrebeň na Atlase je úmerne ešte výraznejší vzhľadom na oveľa menšiu veľkosť mesiaca, čo mu dodáva tvar disku. 
Obrázky mesiaca Pan ukazujú štruktúru podobnú štruktúre Atlasu. 
Vytvorenie 
Nie je jasné, ako sa tieto hrebene vytvorili, alebo či medzi nimi existuje nejaká súvislosť. 
Pretože Atlas a Pan obiehajú vo vnútri Saturnových prstencov, pravdepodobné vysvetlenie pre vytvorenie ich hrebeňov je to, že počas obehu zametajú častice Saturnovho prstenca, ktoré vytvárajú hrebeň okolo ich rovníku. 
Táto teória je menej aplikovateľná na Iapetus, ktorý obieha ďaleko za prstencami. 
Jeden vedec navrhol, že Iapetus zametal prsteň skôr, ako bol nejako vyhodený na svoju súčasnú vzdialenú obežnú dráhu.[1] Iní si myslia, že Iapetus sa nepremiestnil, ale prstene sa odtiahli, spadli do gravitačného poľa Saturnu. Snáď ešte pravdepodobnejšie je teória, že preto, že Iapetus má nezvyčajne veľkú Hillovu sféru v porovnaní s inými mesiacmi vo Slnečnej sústave, mohol kedysi mať svoj vlastný prsteň, alebo dokonca mesiačik, ktorý sa pomaly dostal bližšie, roztrhal sa do prstenca a potom postupne vytvoril Iapetov rovníkový hrebeň. 
Ale väčšina vedcov predpokladá, že hrebeň Iapeta bol vytvorený nejakým vnútorným zdrojom a nesúvisí s hrebeňmi Atlasu a Panu. [ citácia potrebná ] 
Ďalšia navrhovaná teória je, že vydutie mohli vytvoriť kolízie medzi mesiacmi pri nízkych rýchlostiach, hoci okolnosti pre takúto udalosť sú malo pravdepodobné.[1] 
Jacobiho konštanta, povrch s nulovou rýchlosťou a krivka nulovej rýchlosti 
Povrch s nulovou rýchlosťou alebo povrch nulovej rýchlosti je koncept, ktorý sa týka gravitačného problému n-telies . 
Predstavuje hraničný povrch, ktorý teleso s danou energiou nemôže prekročiť, pretože má na ňom nulovú rýchlosť. 
Prvýkrát ho predstavil George William Hill.[1] Povrch s nulovou rýchlosťou je obzvlášť významný pri práci so slabými gravitačnými interakciami medzi obiehajúcimi telesami. 
Všimnite si, že nulová rýchlosť je v rotujúcom rámci, v neotáčajúcom rámci sa častice považujú za rotujúce s ostatnými telesami. 
Povrch tiež predpovedá len to, do ktorých oblastí nie je možné vstúpiť, nie tvar trajektórie vnutri povrchu.[1] 
Zovšeobecnenie 
Túto koncepciu možno zovšeobecniť na zložitejšie problémy, napríklad na telesá na eliptických obežných dráhach,[1] všeobecný rovinný problém s tromi telesami,[2] problém so štyrmi telesami so slnečným vetrom[3] alebo v prstencoch.[4] 
Povrch s nulovou rýchlosťou je tiež dôležitým parametrom pri hľadaní Lagrangeových bodov. 
Tieto body zodpovedajú miestam, kde má effektívny potenciál rotujúceho súradnicového systému extrémny. 
To zodpovedá miestam, kde sa povrchy s nulovou rýchlosťou zachytia a vytvárajú otvory ak sa zmení C {\displaystyle C} .[1] Pretože trajektórie sú ohraničené povrchmi, trajektória, ktorá sa snaží uniknúť (alebo vstúpiť) do oblasti s minimálnou energiou, bude typicky prechádzať blízko Lagrangeovho bodu, ktorý sa používa pri plánovaní nízko energetickej trajektórie 
Vzhľadom na skupinu galaxií, ktoré gravitačne intereagujú, sa povrch nulovej rýchlosti používa na určenie toho, ktoré objekty sú gravitačne viazané (tj nie sú prekonané Hubblovou expanziou ), a teda sú súčasťou klastra galaxií, ako je napríklad miestna skupina . [1] 
Hillova sféra Nízko energetický transfer Orbitálna mechanika Zdroj Tento článok je čiastočný preklad článku na českej a anglickej Wikipédii. 
Zdroj Referencie 
Problém troch telies 
Trajektória (červená) v rovinnom kruhovo obmedzenom probléme troch telies, ktoré viackrát obieha okolo ťažšieho telesa a potom sa dostane na obežnú dráhu okolo ľahšieho telesa. 
Obrysy označujú hodnoty Jacobiho integrálu. 
Tmavomodrá oblasť je pre trajektóriu zakázaná oblasť. Je ohraničená krivkou s nulovou rýchlosťou, ktorú nie je možné prekročiť. 
Pri kruhovom obmedzenom probléme troch telies obiehajú dve ťažké telesá v konštantnej radiálnej vzdialenosti, konštantnou uhlovou rýchlosťou a častica zanedbateľnej hmotnosti je ovplyvnená ich gravitáciou. 
V rotačnom súradnicovom systéme, v ktorom sú telesá nehybné, sa zavedie odstredivá sila. 
V tomto súradnicovom systéme energia a hybnosť nie sú oddelene a Jacobi integrál je konštantný: 
kde ω {\displaystyle \omega } je rýchlosť rotácie, x , y {\displaystyle x,y} umiestnenie častice v rotujúcom súradnicovom systéme, r 1 , r 2 {\displaystyle r_{1},r_{2}} - vzdialenosti k telesám a - μ 1 , μ 2 {\displaystyle \mu _{1},\mu _{2}} ich hmotnosti krát gravitačná konštanta.[1] 
Pre danú hodnotu C {\displaystyle C} , body na ploche 
vyžadujú, aby x ˙ 2 + y ˙ 2 + z ˙ 2 = 0 {\displaystyle {\dot {x}}^{2}+{\dot {y}}^{2}+{\dot {z}}^{2}=0} . 
To znamená, že častica nebude schopná prejsť cez tento povrch. 
Toto je povrch s nulovou rýchlosťou.[1] 
Toto je zoznam konkrétnych ročných období lesných požiarov v Austrálii, vrátane niektorých významných udalostí lesných požiarov z každej sezóny. 
Udalosti sú uvedené, ak spôsobujú smrteľné udalosti, ničia domy alebo pália viac ako 100 000 ha pôdy. 
Každá sezóna sa začína v júni (začiatok austrálskej zimy) a prechádza nasledujúcim májom (koniec austrálskej jesene). 
2010 
7 domov stratených 11. novembra v Tulke pri Port Lincoln v Južnej Austrálii [1] Niekoľko nehnuteľností stratených od 8. do 10. decembra v Myora Springs, Stradbroke Island, Queensland [2] Tasmánske lesné požiare v roku 2013 : 1 smrteľná smrť a 203 domov stratených od 3. do 5. januára v Dunally, Boomer Bay, Bicheno, Sommers Bay a Copping [3] [4] [5] 1 dom stratený 9. januára v Jugiong v Novom Južnom Walese [6] 9 domov stratených 8. januára v Snake Valley, Chepstowe a Carngham vo Victorii [7] [8] 51 domov stratených 13. - 17. januára pri požiari v národnom parku Warrumbungle západne od Coonabarabran v Novom Južnom Walese [9]. 1 smrteľná smrť a 22 domov stratených od 17. do 18. januára v bushfires ovplyvňujúcich Coongulla, Glenmaggie, Heyfield, Newry a Seaton vo Victorii [10] [10] 2 hasiči zabití padajúcim stromom 13. februára, ktorí bojujú s ohňom neďaleko Harrietville [11] 1 smrteľná smrť a 4 domy stratené počas februára pri požiaroch ovplyvňujúcich Esperance, [12] Boddington [13] a Bridgetown [14] v západnej Austrálii 16 domov stratených 27. marca v Dereeli vo Victorii [15] 1 dom stratený 9. mája neďaleko Cherryville v Južnej Austrálii [16] 
2011 - 2012 Austrálska lesná požiarna sezóna : stratených 32 domov 
32 domov stratených 23. - 26. novembra pri rieke Margaret v Západnej Austrálii [1] 
Austrálska lesná požiarna sezóna 2010 - 2011 : stratilo sa 83 domov 
10 domov stratených 10. - 12. januára pri jazere Clifton v Západnej Austrálii [1] 2 domy stratené 1. - 3. februára v Gippsland, Viktória [2] 71 stratených domov 5. - 7. februára v blízkosti Roleystone a Kelmscott v Západnej Austrálii [3] 
2000 
Austrálska lesná požiarna sezóna 2009–10 : 2 úmrtia, strata najmenej 57 domov 
5 domov stratených počas novembra v blízkosti Swansea a St. Helens v Tasmánii Strážca parku zomrel 9. decembra pri havárii vrtuľníka v národnom parku Dorrigo v Novom Južnom Walese 9 domy prehral 17. decembra v Gerogery, toom a Michelago v Novom Južnom Walese [1] 6 domov stratených 23. decembra v Port Lincoln v Južnej Austrálii [2] 37 domov stratených 29. decembra neďaleko Toodyay v Západnej Austrálii [3] Hasič zabitý pri dopravnej nehode 10. januára neďaleko Tatongu na ceste k požiaru neďaleko Mansfieldu vo Victorii. [4] 
2008 - 1989 Austrálska lesná požiarna sezóna : 173 obetí na životoch, stratených 2 060 domov 
2 domy stratené 13. januára v Port Lincoln v Južnej Austrálii [1] 31 domov stratených od 30. januára do 1. februára v Yinnar, Boolarra a Mirboo North vo Victorii [2] Čierna sobota lesný požiarov: 173 úmrtí, 2 056 stratených domov a 239637 ha spálených 7. februára na mnohých miestach vo Victorii [3] 
2019–20 Austrálska lesná požiarna sezóna 2018-1919 Austrálska lesná požiarna sezóna : 35 stratených domov, 1 smrteľná smrť 2017 - 18 Austrálska lesná požiarna sezóna : stratených 94 budov 2016 - 17 Austrálska lesná požiarna sezóna : stratilo sa 46 domov 2015 - 16. Austrálska lesná požiarna sezóna : 9 úmrtí, stratilo sa 408 domov 
2007 - 2008 Austrálska lesná požiarna sezóna : 5 úmrtí, 1 stratený dom 
3 hasiči zabití 30. decembra v národnom parku Boorabbin v Západnej Austrálii [1] Jeden dom stratil 10. januára v oblasti Kangarilla a Echunga v Južnej Austrálii [2] 
2006 - 2007 Austrálska lesná požiarna sezóna : 5 úmrtí, 63 stratených domov 
7 domov stratených 24. septembra v Pictone, Thirlmere a Oakdale v Novom Južnom Walese 1 smrteľná smrť, 33 stratených domov a 1 154 828 spálených v požiarnom komplexe Great Divide od 1. decembra 2006 do 7. februára 2007 v alpskej Viktórii [1]. 22 domov stratených 11. - 14. decembra v Scamander a Four Mile Creek v Tasmánii 1 dom stratený 12. decembra v Kalamunda v Západnej Austrálii 
2005 - 2006 Austrálska lesná požiarna sezóna : 3 a viac úmrtí, stratených 54 domov 
Jail Break Inn Fire : 10 domov stratených 1. januára blízko Junee v Novom Južnom Walese [1] 3 domy stratené 1. januára neďaleko Gosfordu v Novom Južnom Walese [1] Krížová hora Lubra : 2 úmrtia, strata 41 domov 116 380 ha zhorených od 19. januára okolo Národného parku Grampians vo Victorii [2]. 2 úmrtia a 16 domov stratených pri iných požiaroch počas januára vo Victorii [3] 
2004 - 2005 Austrálska lesná požiarna sezóna : 9 úmrtí, 3 stratené domy 
Lesný požiar na polostrove Eyre : 9 úmrtí a 93 domov stratených 11. januára na polostrove Eyre v Južnej Austrálii [1] 
2002 - 2003 Austrálska lesná požiarna sezóna : stratených 7 úmrtí a najmenej 549 domov 
1 smrteľná smrť a 10 domov stratených od 16. do 29. októbra v blízkosti Toowoomba v Queenslande [1] 10 domov stratených 9. októbra v Engadine v Novom Južnom Walese [2] 2002 Sydney : 4. decembra 2002 bolo stratených 41 domov v Glenorie, predmestí severne od Sydney. 
2003 východné viktoriánske vysokohorské bushfires : 41 stratených domov a 1 200 000 ha spálených od 8. januára do 19. marca v severovýchodnej Viktórii. [3] 2003 Krížové požiare v Canberre : 18 úmrtí a 488 domov stratených 18. januára v západnej Canberre a blízkych mestách. [4] 
Najničivejšie obdobie lesných požiarov z hľadiska ľudského života a majetkových strát od austrálskeho obdobia lesných požiarov v rokoch 2008 - 2009. 
Poistné straty vo výške približne AUD 353 milión[1] Najmenej 317 000 ha spalených Strata 408 domov a najmenej 500 nebytových budov 8 úmrtí v dôsledku požiaru: 6 ľudí zomrelo v západnej Austrálii, 2 v južnej Austrálii. 
V Novom Južnom Walese dobrovoľný hasič zomrel v dôsledku nesúvisiacich zdravotných komplikácií počas služby. [2] Svetové požiare v roku 2015 : 4 úmrtia; 19 budov bolo zničených Svetový požiar v roku 2015 : 2 úmrtia; Zničených 470+ budov Tasmánske bushfires 2016 : katastrofický dopad na územia svetového dedičstva Tasmánskej divočiny 
2001 - 2002 Austrálska lesná požiarna sezóna : stratených 110 domov 
„Čierne vianočné požiare“ od 24. decembra do 16. januára na mnohých miestach v Novom Južnom Walese 109 domov a 733 342 ha spalených. [1] 1 dom stratený v marci v Glenaroua vo Victorii [2] 
2000 - 01 Austrálska lesná požiarna sezóna : 11 stratených domov 
11 domov stratených od 1. do 9. februára v Tule v Južnej Austrálii. [1] 
1990 
1998 - 1999 Austrálska lesná požiarna sezóna : 5 úmrtí 
1997 - 1998 Austrálska lesná požiarna sezóna : stratené 4 úmrtia a 10 domov 
1996 - 97 Austrálska lesná požiarna sezóna : 3 straty a 44 stratených domov 
2014 - 2015 Austrálska lesná požiarna sezóna : 1 smrteľná smrť, 48 stratených domov 
1994 - 95 Austrálska lesná požiarna sezóna : 23 domov stratených 
1993 - 94 Austrálska lesná požiarna sezóna : 4 úmrtia, 206 stratených domov, 800 000 ha spálených v NSW 
1992 - 1993 Austrálska lesná požiarna sezóna : stratené 4 domy 
1991 - 1992 Austrálska lesná požiarna sezóna : 3 úmrtia, 17 stratených domov. 
1990 - 91 Austrálska bushfire sezóna : 4 úmrtia, 25 stratených domov 
V septembri bolo 75 000 ha spalených počas dvanásť dní a ohrozovalo mesto Tom Price a západnú časť národného parku Karijini v Západnej Austrálii [1] [2]. 1 farmár zahynul a dvaja hasiči boli zranení 1. Novembra pri hasení požiaru asi 100 km severne od Adelaide v Nantawarre v Južnej Austrálii . 
Oheň vyhorel asi 1 800 ha trávnych porastov [3] 2015 Sampson Flat lesný požiar, Južná Australia: 32 stratených domov, 125 budov [4] [5] 
1982-1983: Požiare „Popolcovej stredy“ zo 16. februára 1983 spôsobili vážne škody vo Victorii a južnej Austrálii. 
Vo Victorii bolo spálených 210 000 ha, zničených 2 080 domov, viac ako 27 000 stratených zásob a 47 ľudí prišlo o život (CFA 2003a; DSE 2003b, 2003d). 
Škody súvisiace s majetkom sa odhadovali na viac ako 200 miliónov dolárov a viac ako 16 000 hasičov, 1 000 policajtov a 500 obranných pracovníkov bojovalo proti požiarom vo Victorii. 
V Južnej Austrálii bolo spálených 208 000 ha, 383 domov bolo zničených, 28 ľudí bolo zabitých a škody na majetku sa odhadujú na viac ako 200 miliónov dolárov (DSE 2003d). [1] 
1966-67 Austrálska lesná požiarna sezóna : 62 úmrtí, 900 zranených, 7 000 zostalo bez domova, stratilo sa 4 286 budov 
2013 - 2014 Austrálska lesná požiarna sezóna : 3 úmrtia, stratených 335 budov 
1943-44 Austrálska lesná požiarna sezóna 
1938-1939 - „Čierny piatok“ lesných požiarov 
1925-26 Austrálska lesná požiarna sezóna 
Lesné požiare v Novom Južnom Walese v roku 2013 : 2 smrteľné úrazy, 208 domov stratilo 86 000 ha vypálených lesnej pôdy vrátane častí svetového kultúrneho dedičstva – zaradené do Veľkých modrých hôr [1] [2] [3] 1 obeť a 52 domy stratili na 12-13 januára v Perth Hills okolo Parkerville, Stoneville a Mount Helena . [4] 32 domov stratených 15. - 20. januára okolo severných Grampiánov na západe Viktórie [5] 15 domov stratených 17. - 19. januára v údolí Barossa a Flinders Range v Južnej Austrálii. [6] Snowy River lesný požiar vo východnej Victorii vo februári 2014. 
Lesný požiar, ktorý trval 70 dní, vzrástol na 165 800 ha a bol zhruba rovnaká ako Melbourne. 
Horeli tiež požiare v uhoľnej bani Hazelwood a Kilmore 
2012 - 2013 Austrálska lesná požiarna sezóna : 4 úmrtia, 314 stratených budov 
George William Hill (3. marca 1838 – 16. apríl 1914) bol americký astronóm a matematik. 
Pracoval nezávisle a zväčša izolovane od širšej vedeckej komunity a významne prispel k rozvoju nebeskej mechaniky a k teórii obyčajných diferenciálnych rovníc. 
Dôležitosť jeho práce výslovne uznal Henri Poincaré v roku 1905. 
V roku 1909 bol Hill vyznamenaný Kráľovskou spoločnosťou Copleyovou medailou, "na základe jeho výskumov v oblasti matematickej astronómie". 
Dnes je predovšetkým spomínaný pre Hillovu diferenciálnu rovnicu . 
V roku 1878 Hill poskytol prvé úplné matematické riešenie problému apsidálnej precesie obežnej dráhy Mesiaca okolo Zeme, čo bol ťažký problém lunárnej teórie, ktorý sa prvýkrát objavil v Principia Mathematica Isaaca Newtona z roku 1687.[1] Rovnaká práca tiež predstavila to, čo je dnes vo fyzike a matematike známe ako „Hillova diferenciálna rovnica“, ktorá opisuje správanie parametrického oscilátora a ktorá významne prispela k matematickej Floquetovej teórii. 
Vplyv a ocenenie 
Hillova práca pritiahla pozornosť medzinárodnej vedeckej komunity a v roku 1894 bol zvolený na dva roky za prezidenta Americkej matematickej spoločnosti. 
Hill prednášal na Kolumbijskej univerzite v rokoch 1898 až 1901, prilákal však len niekoľko študentov. Preto sa rozhodol pokračovať v samostatnej práci vo svojom dome v West Nyack, a nie v akademickej obci.[1] 
Hillove Zobrané diela boli publikované v rokoch 1905-07 Carnegieho inštitúciou pre vedu, s 12-stranovým úvodom popredného francúzskeho matematika a teoretického fyzika Henriho Poincarého. 
V tomto úvode Poincaré uviedol, že v Hillovom článku z roku 1878 s názvom „Výskumy v lunárnej teórii“ „je dovolené vnímať zárodok väčšiny pokroku, ktorý [nebeská mechanika] odvtedy dosiahla“.[1] 
George William Hill bol v roku 1902 zvolený za zahraničného člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne. 
V roku 1908 sa stal členom Kráľovskej spoločnosti v Edinburgu a vedeckých akadémií v Belgicku (1909), Nórsku (1910), Švédsku (1913) a Holandsku (1914).[1] Zomrel v roku 1914 vo West Nyack. 
Nikdy sa neoženil a nemal deti. 
Vyznamenanie 
Zlatá medaila Kráľovskej astronomickej spoločnosti (1887) Damoiseauova cena od Institut de France (1898) Copleyova medaila Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1909) Medaila Catherine Bruceovej z Astronomical Society of the Pacific (1909) Hillov kráter na Mesiaci Hillov Asteroid 1642 Hillove Centrum pre matematické vedy v Rutgers University 
Detstvo a vzdelanie 
Externé odkazy 
Hill sa narodil v New Yorku maliarovi a rytcovi John William Hill a jeho manželka Catherine Smith. 
Keď mal osem rokov, presťahoval sa so svojou rodinou do West Nyack. 
Po strednej škole navštevoval Rutgers College, kde sa začal zaujímať o matematiku. 
V Rutgers Hilla ovplyvnil profesor Theodor Strong, ktorý bol priateľom priekopníckeho amerického matematika a astronóma Nathaniel Bowditch. 
Silne povzbudil Hilla, aby si prečítal veľké práce týkajúce sa analýzy od Sylvestra Lacroixa a Adrien-Marie Legendre, ako aj pojednania o mechanike a matematickej astronómii, ktoré vypracovali Joseph-Louis Lagrange, Pierre-Simon Laplace, Siméon Denis Poisson a Gustave de Pontécoulant . 
Hill vyštudoval Rutgers College v roku 1859 s titulom bakalár. 
V tom istom roku vydal svoju prvú vedeckú prácu o geometrickej krivke padacieho mosta. 
O dva roky neskôr získal cenu od Runkle Mathematical Monthly za prácu na matematickej teórii tvar Zeme. 
Začiatkom 60. rokov 19. storočia začal Hill študovať diela Charlesa Eugena Delaunaya a Petra Andreasa Hansena o lunárnej teórii, ktoré Hilla inšpirovali a motivovali väčšinu jeho následného výskumu. 
V roku 1861 bol Hill najatý Johnom Danielom Runklom, aby pracoval v námornej almanachovej kancelárii Námorného observatória Spojených štátov so sídlom v Cambridge v štáte Massachusetts.[1] 
V roku 1862 Rutgers udelil Hillovi titul Master of Arts. 
Hill chvíľu žil v Cambridge a neskôr vo Washingtone, DC, ale radšej vykonával svoju matematickú prácu na svojej rodinnej farme vo West Nyack, na ktorú odišiel po roku 1892. 
Práce o matematickej astronómii 
Hillova zrelá práca sa zamerala na matematiku problému troch telies, neskôr problému štyroch telies, na výpočet obežnej dráhy Mesiaca okolo Zeme, ako aj planét okolo Slnka. 
Hill dokázal vypočítať gravitačnú sféru vplyvu astronomického telesa v prítomnosti iných ťažkých telies zavedením koncepcie povrchu s nulovou rýchlosťou. 
Priestor je teraz známy ako Hillova sféra a zodpovedá oblasti okolo telesa, v ktorej môže teleso zachytávať satelity. 
Tvar Zeme alebo tvar zemského telesa je pojem v geodézii, ktorý sa týka veľkosti a tvaru použitého na model Zeme. 
Veľkosť a tvar, závisí od kontextu vrátane presnosti potrebnej pre model. 
Sférická Zem je aproximácia tvaru Zeme, ktorá je na mnohé účely postačujúca. 
Bolo vyvinutých niekoľko modelov s väčšou presnosťou, takže súradnicové systémy môžu slúžiť presným potrebám navigácie, geodézie, katastra, využívaniu pôdy a rôznym ďalším oblastiam. 
Motivácia 
Najjednoduchším modelom pre tvar celej Zeme je guľa. 
Polomer Zeme je vzdialenosť od stredu Zeme k jej povrchu, asi 6 371 km. 
Zatiaľ čo „polomer“ je zvyčajne charakteristický pre dokonalé gule, Zem sa od sférického tvaru odchýli len o tretinu percenta, dostatočne blízko na to, aby sa s ním v mnohých kontextoch zaobchádzalo ako s guľou a aby sa ospravedlňoval termín „polomer Zeme“. 
Koncept sférickej Zeme sa datuje okolo 6. storočia pred n.l.,[1], ale do 3. storočia pred n.l. zostal záležitosťou filozofických špekulácií. 
Prvý vedecký odhad polomeru Zeme dal Eratosthenes asi 240 pred n.l., s odhadmi presnosti merania Eratosthenesa v rozsahu od 2% do 15%. 
Zem je iba približne sférická, takže ako jej prirodzený polomer neslúži žiadna jediná hodnota. 
Vzdialenosti bodov na povrchu k stredu sa pohybujú od 6 353 do 6 384 km. 
Niekoľko rôznych spôsobov modelovania Zeme ako gule poskytujú priemerný polomer 6 371 km. 
Bez ohľadu na model, akýkoľvek polomer spadá medzi polárne minimum okolo 6 357 km a rovníkové maximum asi 6 378 km. 
Rozdiel 21 km zodpovedá polárnemu polomeru, ktorý je približne o 0,3% kratší ako polomer rovníka. 
Rotačný elipsoid 
Sploštený sféroid, vysoko zväčšené sploštenie v porovnaní so skutočnou Zemou 
Mierka spološtenia z roku 2003 IERS referenčný elipsoid. 
Vonkajší okraj tmavo modrej čiary je elipsa s rovnakou excentricitou ako Zem. 
Na porovnanie, svetlo modrý kruh vo vnútri má priemer rovnajúci sa vedľajšia osi elipsy. 
Červená krivka predstavuje Kármánovu hranicu 100 km nad hladinou mora, zatiaľ čo žltý pás označuje výškový rozsah ISS na nízkej obežnej dráhe Zeme . 
Pretože Zem je sploštená na póloch a vydutá na rovníku, predstavuje geodézia tvar Zeme ako sploštený sféroid. 
Sploštený sféroid alebo sploštený elipsoid je rotačný elipsoid získaný rotáciou elipsy okolo jej kratšej osi. 
Je to pravidelný geometrický tvar, ktorý takmer zodpovedá tvaru Zeme. 
Sféroid popisujúci tvar Zeme alebo iného nebeského tela sa nazýva referenčný elipsoid. 
Referenčný elipsoid pre Zem sa nazýva elipsoid Zeme . 
Rotačný elipsoid je jednoznačne definovaný dvoma parametrami. 
V geodézii sa používa niekoľko konvencií na vyjadrenie týchto dvoch veličín, všetky sú však navzájom rovnocenné a navzájom sa môžu prevádzať: 
Rovníkový polomer a {\displaystyle a} (hlavná os) a polárny polomer b {\displaystyle b} (vedľajšia os); a {\displaystyle a} a excentricita e {\displaystyle e} ; a {\displaystyle a} a sploštenie f {\displaystyle f} , 
Topografický povrch Zeme je rozmanitý svojimi tvarmi povrchu a vodnými plochami. 
Tento topografický povrch sa všeobecne týka topografov, hydrografov a geofyzikov. 
Je to povrch, na ktorom sa uskutočňujú merania Zeme, jeho matematické modelovanie pri zohľadnení nepravidelností je mimoriadne komplikované. 
Excentricita a sploštenie sú rôzne spôsoby vyjadrenia toho, ako je stlačený elipsoid. 
Ak sa sploštenie objaví v geodézii ako jedna z definujúcich veličín, vo všeobecnosti sa vyjadruje jeho recipročnou hodnotou. 
Napríklad v sféroide WGS 84 ktorý používajú dnešné systémy GPS, recipročné sploštenie 1 / f {\displaystyle 1/f} je presne 298,257223 563. 
Rozdiel medzi guľou a referenčným elipsoidom pre Zem je malé, iba asi jedna časť z 300. 
Historicky bolo sploštenie vypočítané z meraní stupňov. 
V súčasnosti sa používajú geodetické siete a satelitná geodézia. 
V praxi sa v priebehu storočí vyvinulo mnoho referenčných elipsoidov z rôznych prieskumov. 
Hodnota sploštenia sa mierne líši od jedného referenčného elipsoidu k druhému, odrážajúc miestne podmienky a to, či je referenčný elipsoid určený na modelovanie celej Zeme alebo len jej časti. 
Guľa má jediný polomer zakrivenia, čo je jednoducho polomer gule. 
Zložitejšie povrchy majú polomery zakrivenia, ktoré sa líšia po povrchu. 
Polomer zakrivenia opisuje polomer gule, ktorý najlepšie aproximuje povrch v tomto bode. 
Sploštené elipsoidy majú konštantný polomer zakrivenia východne - západne pozdĺž rovnobežiek, ak je na povrchu nakreslená mriežka, ale zakrivenie sa mení iným smerom. 
Pre sploštený elipsoid, polárny polomer zakrivenia r p {\displaystyle r_{p}} je väčší ako rovník 
pretože pól je sploštený: čím je plocha plochšia, tým musí byť guľa väčšia, aby sa jej priblížila. 
Naopak, polomer zakrivenia elipsoidu na severe a juhu je pri rovníku r e {\displaystyle r_{e}} je menšia ako polárny 
kde a {\displaystyle a} je vzdialenosť od stredu elipsoidu k rovníku (hlavná polosa) a b {\displaystyle b} je vzdialenosť od stredu k pólu. (vedľajšia polosa) 
Merania sa vykonávajú na zdanlivom alebo topografickom povrchu Zeme a výpočty sa vykonávajú na elipsoide. 
Iný povrch sa používa na geodetické merania: geoid . 
Pri geodetickom prieskume sa výpočet geodetických súradníc bodov obyčajne vykonáva na referenčnom elipsoide, ktorý sa v oblasti prieskumu približuje veľkosti a tvaru Zeme. 
Skutočné merania vykonané na povrchu Zeme pomocou určitých nástrojov sa však vzťahujú na geoid. 
Elipsoid je matematicky definovaná pravidelná plocha so špecifickými rozmermi. 
Geoid sa naopak zhoduje s tým povrchom, ku ktorému by sa oceány prispôsobili po celej Zemi, ak by sa mohli prispôsobiť kombinovanému účinku hmotnej príťažlivosti Zeme (gravitácii) a odstredivej sile zemskej rotácie . 
V dôsledku nerovnomerného rozloženia zemskej hmoty je geoidný povrch nepravidelný a keďže elipsoid je pravidelný povrch, rozdiely medzi nimi, označované ako geoidné zvlnenia, geoidálne výšky alebo geoidné separácie, budú nepravidelné rozložené. 
Geoid je povrch, po ktorom je gravitačný potenciál všade rovnaký a na ktorý je smer gravitácie vždy kolmý (pozri ekvipotenciálny povrch). 
Kolmosť je zvlášť dôležitá, pretože optické prístroje obsahujúce gravitačné referenčné nivelačné zariadenia sa bežne používajú na vykonávanie geodetických meraní. 
Pri správnom nastavení sa zvislá os nástroja zhoduje so smerom gravitácie, a preto je kolmá na geoid. 
Uhol medzi ohybovou čiarou, ktorý je kolmý na geoid (niekedy nazývaný „vertikál“) a kolmý na elipsoid (niekedy nazývaný „elipsoidná normál“), je definovaný ako vychýlenie vertikály . 
Má dve zložky: východ-západ a sever-juh.[1] 
Pythagorov koncept sférickej Zeme ponúka jednoduchý povrch, s ktorým je ľahké sa matematicky vyrovnať. 
Mnoho astronomických a navigačných výpočtov používa sféru na modelovanie Zeme ako blízku aproximáciu. 
Presnejšie čísla sú však potrebné na meranie vzdialeností a plôch na mierke čisto lokálnej. 
Lepšiu aproximáciu je možné dosiahnuť modelovaním celého povrchu ako splošteného sféroidu, pomocou sférických harmonických na aproximáciu geoidu, alebo modelovaním oblasti s najvhodnejšími referenčnými elipsoidmi. 
Geoidné zvlnenie vo falošnej farbe, tieňované reliéfy, zvislá mierka je zväčšená 10 000 krát. 
Geoidné zvlnenie vo falošnej farbe v mierke. 
Možnosť, že rovník Zeme je lepšie charakterizovaný skôr ako elipsa ako kruh, a preto je elipsa tri axiálna, je vecou vedeckého bádania už mnoho rokov.[1][2] Moderný technologický vývoj poskytol nové a rýchle metódy zberu údajov a od uvedenia Sputniku 1 sa orbitálne údaje použili na skúmanie teórie elipticity. [3] Najnovšie výsledky naznačujú 70 m rozdiel medzi dvoma rovníkovými hlavnými a vedľajšími osami zotrvačnosti, s väčšou polosou smerujúcou k 15° západnej zemepisnej dĺžky. [4] [5] 
Druhá teória, zložitejšia ako tri osi navrhla, že pozorované dlhé periodické orbitálne variácie prvých pozemských satelitov naznačujú ďalšiu depresiu na južnom póle sprevádzanú vydutím rovnakého stupňa na severnom póle. 
Tvrdí sa tiež, že severné stredné šírky boli mierne sploštené a južné stredné šírky boli vypuklé v podobnom množstve. 
Táto koncepcia navrhla mierne hruškovitú Zem a bola predmetom mnohých verejných diskusií po vypustení prvých umelých satelitov. [1] 
Moderná geodézia má tendenciu udržať rotačný elipsoid ako referenčný elipsoid a zaobchádza s tri axialitou a tvarom hrušky ako s časťou geoidného útvaru: sú reprezentované sférickými harmonickými koeficientmi C 22 , S 22 {\displaystyle C_{22},S_{22}} a C 30 {\displaystyle C_{30}} zodpovedajúc stupňom 2,2 pre tri ososť a pre hruškovitý tvar 3,0. 
Sú možné jednoduchšie lokálne aproximácie, napr. Oscilačná guľa a lokálna tangenciálna rovina. 
Rotácia Zeme a stavba Zeme 
Pre prieskumy malých plôch postačuje rovinný, plochý model zemského povrchu, pretože lokálna topografia skrýva zakrivenie povrchu Zeme. 
Merania sa robia pre relatívne malé oblasti bez ohľadu na veľkosť a tvar celej Zeme. 
Meranie mesta, môže byť vykonané týmto spôsobom. 
Určenie presného tvaru Zeme nie je iba geometrickou úlohou geodézie, ale má aj geofyzikálne úvahy. 
Podľa teoretických argumentov Isaaca Newtona, Leonharda Eulera a ďalších by telo, ktoré má jednotnú hustotu 5,515 g/cm3 ktoré sa otáča ako Zem, malo mať sploštenie 1:229. 
Toto je možné uzavrieť bez akýchkoľvek informácií o zložení zemského telesa.[1] Namerané sploštenie je však 1:298,25, čo je bližšie ku guli a je silným argumentom, že jadro Zeme je mimoriadne kompaktné. 
Preto je hustota musí byť funkciou hĺbky, v rozmedzí od 2,6 g/cm3 na povrchu (skalné útvary, žuly, atď.) až do 13 g/cm 3 vo vnútornom jadre.[2] 
Tiež s dôsledkami pre fyzikálny prieskum zemského jadra je gravitačné pole, ktoré je možno merať veľmi presne na povrchu a na diaľku pomocou satelitov. 
Skutočná vertikálka obyčajne nezodpovedá teoretickej vertikále (rozsah vychýlenia do 50 "), pretože topografia a všetky geologické hmoty narušujú gravitačné pole. 
Hrubú štruktúru zemskej kôry a plášťa je preto možné určiť geodeticko-geofyzikálnymi modelmi vnútra Zeme. 
Objem 
Objem referenčného elipsoidu je 1,08321x1012 km3 . [1] 
Pozri aj 
Clairautova veta EGM96 Poludníkový oblúk Teoretická gravitácia Gravitačné vzorce Tiažové zrýchlenie História Plochá Zem Pierre Bouguer Friedrich Robert Helmert História metra Sekundové kyvadlo Meridian arc # History Obvod Zeme # História Polomer Zeme # História História geodézie 
Koncom 16. storočia sa venovalo úsilie modelu Zeme ako elipsoidu, počnúc meraním stupňov pozdĺž parížskeho poludníka Jeanom Picardom. 
Vylepšené mapy a lepšie meranie vzdialeností a oblastí národných území motivovali tieto prvé pokusy. 
Geodetické prístroje a techniky sa v nasledujúcich storočiach zlepšili a tým sa postupne zlepšili aj modely pre tvar Zeme. 
Guy Bomford, Geodesy, Oxford 1962 a 1880. 
Guy Bomford, Stanovenie európskeho geoidu pomocou vertikálnych výchyliek . 
14, IUGG 10. gener . Ass., Rím 1954. 
Karl Ledersteger a Gottfried Gerstbach, Zemepisná zemepisná oblasť Isostasie / Das izostatische Geoid 31. 
Ordnung . 
Helmut Moritz a Bernhard Hofmann, Fyzikálna geodézia . 
Springer, Wien a New York 2005. 
Geodézie pre laika Defense Mapping Agency, St. Louis, 1983. 
Externé odkazy 
V polovici až koncom 20. storočia prispel výskum v oblasti geovied k drastickému zlepšeniu presnosti tvaru Zeme. 
Primárnym využitím tejto zlepšenej presnosti bolo poskytnúť geografické a gravitačné údaje pre inerciálne navádzacie systémy balistických rakiet.Toto financovanie viedlo aj k rozširovaniu geovedeckých disciplín, k podpore vytvárania a rastu rôznych geovedeckých odborov na mnohých univerzitách.[1] Tento vývoj prospel aj mnohým civilným snahám, ako je napríklad satelitná predpoveď počasia, komunikácia, zisťovanie polohy GPS, čo by nebolo možné bez vysoko presných modelov tvarr zemského telesa. 
Modely 
Modely tvaru Zeme sa líšia v spôsobe, akým sa používajú, v ich zložitosti a presnosti, s akou predstavujú veľkosť a tvar Zeme. 
Sféra 
Nutmegs bola americká doo-wopová vokálna skupina z 50. rokov 20. storočia z New Haven, štát Connecticut, Spojené štáty americké.[1] Ich najznámejšie piesne sú „Story Untold“ a „Ship of Love“, ktoré vyšli v roku 1955.[1][2] Každá z nich sa dostala do národného R&B rebríčka (hitparády), prvá pieseň na 2. a druhá na 13. miesto. 
Kvinteto viedol tenor Leroy Griffin a malo zmluvu s Herald Records.[3] 
Externé odkazy 
Nutmegs na stormyweather.de 
Sonda bude na obežnej dráhe okolo Slnka obiehať Lagrangeov bod L2 Slnko-Zem na halo orbite asi 1,5 milióna kilometrov od Zeme. 
Let na toto miesto trval tri mesiace, počas ktorých boli dva ďalekohľady skontrolované a skalibrované. 
Nasledujúce štyri roky sa strávia vykonaním ôsmich prieskumov zameraných na celú oblohu. 
Cieľom je, aby sa potom tri roky pozorovali vybrané klastre galaxií a AGN (aktívne galaktické jadrá).[1] 
V pondelok 21. októbra 2019 Spektr-RG absolvoval 100-dňový let k bodu L2. 
17. októbra 2019 hlavný prístroj eROSITA zachytil prvé svetlo.[1] 
Prístroje 
Prístroje na observatóriu Spektr-RG eROSITA [1] ART-XC [2] Organizácia MPE IKI / VNIIEF Typ ďalekohľadu Wolter Wolter Vlnová dĺžka röntgenový röntgenový hmotnosť 810 kg 350 kg Rozsah citlivosti 0,3-10 keV 4-30 keV Zorné pole 1 stupeň 30 arcminút Uhlové rozlíšenie 15 sekúnd 45 sekúnd Veľkosť senzora 2400 cm 2 pri 1 keV 450 cm 2 na 8 keV 
IXPE - plánovaný röntgenový ďalekohľad s vysokým rozlíšením Zoznam röntgenových vesmírnych teleskopov ROSAT - sledoval podobné röntgenové energie v 90. rokoch TAUVEX - nástroj pôvodne plánovaný pre Spektr-RG; bol postavený, ale nikdy nelietal 
Externé odkazy 
Oficiálne stránky projektu v Rusku Oficiálne stránky ďalekohľadu eROSITA Vesmírny ďalekohľad mapuje prvú mapu vesmíru vo vysoko energetických röntgenových lúčoch 
Spektr-RG ( rusky: Спектр-РГ, Spectrum + Röntgen + Gamma ; tiež nazývaný Spectrum-X-Gamma, SRG, SXG ) je rusko-nemecké vysokovýkonné astrofyzikálne vesmírne observatórium, ktoré bolo vypustené 13. júla 2019.[1] Vychádza zo satelitného ďalekohľadu Spektr-R z roku 2011.[2] 
História 
Prvý návrh na röntgenový pozorovací satelit obiehajúci nad zemskou atmosférou, ktorá filtruje röntgenové lúče, v 80-tych rokoch 20. storočia podal Rashid Sunyaev z Ruského inštitútu pre výskum vesmíru v Sovietskom zväze. 
Dvadsať inštitúcií z dvanástich krajín sa spojilo, aby navrhli veľké observatórium s piatimi ďalekohľadmi. 
Po páde Sovietskeho zväzu sa však misia odsunula z dôvodu znižovania nákladov ruského vesmírneho programu Roscosmos. 
Projekt bol vzkriesený v roku 2003 so zmenšeným dizajnom.[…] 
Hlavným nástrojom misie je eROSITA, ktorú postavil Inštitút mimozemskej fyziky Maxa Plancka (MPE) v Nemecku. 
Uskutoční sedemročný röntgenový prieskum,[1], prvý v strednom röntgenovom pásme s energiou menšou ako 10 keV a prvý, ktorý zmapuje odhadovaných 100 000 klastrov galaxií.[2] Tento prieskum môže odhaliť nové zhluky galaxií a aktívnych galaktických jadier. 
Druhým prístrojom, ART-XC, je ruský vysokoenergetický röntgenový ďalekohľad schopný odhaliť supermasívne čierne diery.[3] 
Observatórium 
Koncept misie Spektr-RG bol zverejnený v roku 2005.[1] Stavba bola dokončená v roku 2016 a testovala sa do polovice roku 2018. 
Štart bol 13. júla 2019, z Baikonuru rampa 81/24. 
Observatórium bolo integrované do satelitnej základne Navigator [3] produkovanej spoločnosťou NPO Lavochkin.[4] 
Metak bola Chorvátsky rocková skupina založená v roku 1978 v Split Metak Origin Split, SR Croatia SFR Yugoslavia Genres Rock, pop rock, new wave, psychedelic rock, rock'n roll, post punk, punk rock, hard rock Years active 1978-1981 Labels Jugoton Suzy Diskoton Croatia Records Associated acts Jappa, Bijelo Dugme, Osmi Putnik, Crvena Jabuka, Ranko Boban, Che Past members Mirko Krstičević, Željko Brodarić Jappa, Doris Tomić, Zlatko Brodarić, Matko Jelavić, Ranko Boban 
Hlavný vchod do budovy observatória v Cambridge 
Zoznam najväčších optických teleskopov na britských ostrovoch 
Externé odkazy 
Observatórium Cambridge (angl. Cambridge Observatory) je astronomické observatórium na University of Cambridge vo východnej časti Anglicka. 
Bola založená v roku 1823[1] a teraz je súčasťou areálu Astronomického ústavu. 
V starej budove Observatória sa nachádza Inštitút astronómie, ktorý má zbierku moderných a historických astronomických kníh.[2] 
Na Madingley Road v západnej časti Cambridge je skupina optických ďalekohľadov. 
Podľa moderných štandardov sú tieto ďalekohľady malé a tiež ovplyvnené svetelným znečistením. 
Napriek tomu sa 36-palcový ďalekohľad naďalej používa na štúdium radiálnych rýchlostí hviezd a historické ďalekohľady Northumberland a Thorrowgood sa používajú ako súčasť verejných podporných aktivít inštitútu. 
Oveľa významnejšie je Mullard Radio Astronomy Observatory, ktoré bolo postavené v roku 1957, niekoľko kilometrov juhozápadne. 
Od roku 1990 do roku 1998 bolo Royal Greenwich Observatory, založené v Cambridge, v Greenwich House, severne od observatória. 
Významní pozorovatelia 
John Couch Adams [1] Hugh Ernest Butler[…] Arthur Eddington [3] Hugh Newall [4] Robert Woodhouse [5] 
Pozri aj 
Výsledok Č. Dátum Turnaj Povrch Partnerka Súperky Skóre Víťazka 1. 
14. októbra 2007 Espinho antuka Sylwia Zagorska Liudmila Nikoyan Inna Sokolova 3–6, 6–1, [10–4] Finalistka 1. 
11. mája 2008 Michalovce antuka Nikola Vajdová Lenka Juriková Katarzyna Piter 1–6, 1–6 Víťazka 2. 
18. mája 2008 Bukurešť antuka Klaudia Boczová Ioana Ivan Vivian Segnini 6–2, 6–0 Víťazka 3. 
16. augusta 2008 Iława antuka Ima Bohush Lisa Marshall Anna Movsisyan 6–3, 6–2 Finalistka 2. 
6. júna 2009 Brno antuka Karin Morgošová Sophie Ferguson Trudi Musgrave 4–6, 1–6 Víťazka 4. 
6. marca 2010 Antalya antuka Michaela Pochabová Diana Marcu Simona Matei 6–1, 6–1 Finalistka 3. 
18. apríla 2010 Bol antuka Chantal Škamlová Alexandra Cadanțu Alexandra Damaschin 2–6, 6–1, [5–10] Finalistka 4. 
25. júna 2011 Lenzerheide antuka Nikola Hofmanova Ani Mijacika Amra Sadiković 6–4, 2–6, [4–10] Víťazka 5. 
18. mája 2012 Caserta antuka Katarzyna Piter Aleksandra Krunić Viktorija Golubic 6–2, 6–4 
Dvojhra - juniorky: 
Víťazka (2): 2007 - Piešťany - G2, Prato - G2 
Štvorhra - juniorky: 
Víťazka (2): 2008 - Umag - G1 ; 2006 - Bratislava - G4 
Ocenenia 
2008: Juniorka roka v Slovenskej republike 
Kariéra 
2003 - skončila na 3. mieste v slovenskom rebríčku do 12 rokov, 2004 - získala 1 titul na turnaji na Slovensku, 2005 - skončila na 9. mieste v slovenskom rebríčku do 14 rokov, získala 5 titulov na slovenských turnajoch, 2006 - skončila na 13. mieste v slovenskom rebríčku do 18 rokov, vyhral dva tituly vo dvojhre, odohrala svoj prvý juniorský turnaj ITF v Bratislave, taktiež získala svoj prvý titul vo štvorhre na juniorskom turnaji ITF v Bratislave kategórie G4, 2007 - skončila na 4. mieste v slovenskom rebríčku do 18 rokov, vyhrala dva juniorské turnaje kategórie G2 v Piešťanoch a Prate, zažila juniorskú grandslamový debut vo Wimbledone, v máji 2007 sa dostala v rebríčku ITF medzi 100 najlepších tenistiek sveta, hrala na Majstrovstvách Európy juniorov do 16 rokov a taktiež odohrala svoj prvý turnaj ITF v Maribore, kde sa dostala do 1. kola ako kvalifikantka, v októbri získala svoj prvý ženský titul na turnaji ITF v Espinhe, 2008 - skončila na 1. mieste v slovenskom rebríčku do 18 rokov, na 46. mieste v rebríčku ITF, na 588. mieste vo dvojhre a na 481. priečke vo štvorhre v rebríčku WTA, odohrala všetky štyri juniorské grandslamové turnaje, na French Open sa prebojovala do semifinále štvorhry s Lenkou Juríkovou a vo Wimbledone dosiahla semifinále vo dvojhre, kde prehrala s Laurou Robsonovou. 
Hrala na Majstrovstvách Európy juniorov do 18 rokov, vyhrala juniorskú štvorhru na turnaji G1 v Umagu, vyhral jeden titul ITF pre vo dvojhre v poľskej Ilawe a dva tituly ITF vo štvorhre v Bukurešti a Ilawe. Bola menovaná ako Najlepšia juniorka roka 2008 na Slovensku v ankete Slovenského tenisového zväzu. 
25. júna hrala vo Wimbledone, [1] jej priateľom bol Grigor Dimitrov a sprevádzal ju na večeri pre šampiónov. 
2009 - skončila na 678. mietste v rebríčku WTA dvojhry a na 349. mieste vo štvohre, odohrala prvú kvalifikáciu WTA na turnaji v Prahe [2] 2010 - skončila na 808. mieste v rebríčku WTA vo dvojhre a na 619. vo štvorhre, vyhrala 1 titul vo dvojhre na ITF v Bournemouthe [3] a 1 titul vo štvorhre v Antalyi. 
Od júna 2010 do marca 2011 nehrala žiadne turnaje s výnimkou turnaja ITF Espinho kvôli zraneniu kolena. 
2011 - skončila na 255. mieste v rebríčku dvojhry WTA a na 436. mieste vo štvorhre, vyhrala 4 ITF tituly vo dvojhre v Båstad (dotácia 10000 USD) a trikrát v Asuncióne (dotácie 10 000 USD, 10 000 USD a 25 000 USD, Tabak taktiež bola finalistkou na ITF turnaji v Bournemouthe. 
[4], 9. mája 2011 však stratila svoje hodnotenie WTA Singles Ranking, [5] ju získala 23. mája 2011. [6] Romana bola ocenená ako najlepšia hráčka ITF mesiaca november. 
Romana Tabak alebo Romana Tabaková je slovenská profesionálna tenistka. Narodila sa 7. mája 1991 v Bratislave. V juniorskej kategórii patrila medzi najlepšie tenistky sveta. 
V roku 2008 sa prebojovala do semifinále juniorského turnaja vo Wimbledone. V ženskej kategórii vyhrala 6 turnajov kategórie ITF vo dvojhre a 5 vo štvorhre. 
Jej kariérnym maximom bolo 240. miesto v rebríčku WTA, ktoré dosiahla 27. februára 2012. 
Romana bola taktiež súťažiacou v roku 2007 v TV show Hľadá sa Supermodelka, ale po niekoľkých epizódach odstúpila z dôvodu nesúhlasu rodičov. [1] 
Štatistiky 
Dvojhra (6–3) 
ITF turnaje s dotáciou 100 000 dolárov ITF turnaje s dotáciou 75 000 dolárov ITF turnaje s dotáciou 50 000 dolárov ITF turnaje s dotáciou 25 000 dolárov ITF turnaje s dotáciou 10 000 dolárov 
Výsledok Č. Dátum Turnaj Povrch Súperka Skóre Finalistka 1. 
11. mája 2008 Michalovce antuka Klaudia Boczová 2–6, 3–6 Víťazka 1. 
17. augusta 2008 Iława antuka Aleksandra Rosolska 6–3, 4–6, 6–1 Víťazka 2. 
2. mája 2010 Bournemouth antuka Lisa Whybourn 6–1, 6–7 (7–9), 7–6 (9–7) Finalistka 2. 
1. mája 2011 Bournemouth antuka Scarlett Werner 3–6, 5–7 Víťazka 3. 
14. mája 2011 Båstad antuka Olga Brózda 7–5, 6–7 (2–7), 6–2 Víťazka 4. 
5. novembra 2011 Asunción antuka María Irigoyen 5–7, 7–6 (9–7), 7–5 Víťazka 5. 
12. novembra 2011 Asunción antuka Tina Schiechtl 6–7 (4–7), 6–4, 6–4 Víťazka 6. 
19. novembra 2011 Asunción antuka Florencia Molinero 6–1, 6–0 Finalistka 3. 
10. decembra 2011 Buenos Aires antuka Julia Cohen 5–7, 2–6 
ITF turnaje s dotáciou 100 000 dolárov ITF turnaje s dotáciou 75 000 dolárov ITF turnaje s dotáciou 50 000 dolárov ITF turnaje s dotáciou 25 000 dolárov ITF turnaje s dotáciou 10 000 dolárov 
Interleukín-38 (IL-38) je členom rodiny IL-1. 
Je dôležitý v procese zápalu a obrany hostiteľa. 
Tento cytokín je u človeka známy ako IL-1HY2 a má podobnú trojrozmernú štruktúru ako antagonista receptoru IL-1. 
Organizácia génu IL-1HY2 je konzervovaná s ostatnými členmi rodiny IL-1 a umiestnenie je na chromozóme 2. 
IL-38 je produkovaný bunkami cicavcov a viaže sa na interleukín-1 receptor typu I. Je exprimovaný v bazálnom epiteli kože, proliferujúcimi B-lymfocytmi v mandliach a tiež v slezine. 
Tento cytokín hrá dôležitú úlohu pri regulácii vrodenej a adaptívnej imunity. [1] 
Prútikár z francúzskej knihy o poverách z 18. storočia 
Prútikárstvo je pseudovedecká metóda, ktorá sa pokúša nájsť podzemnú vodu, kovy alebo rudy, drahokamy, ropu, hroby, [1] alebo iné predmety a materiály bez použitia vedeckých prístrojov. 
Neexistujú vedecké dôkazy o tom, že je tento spôsob je účinnejší než náhodný výber miesta. [2] [3] Prútikári sú mnohokrát uspešní vďaka tomu, že v skúmanej lokalite je vysoká šanca natrafiť na podzemnú vodu. [4] 
Pohyb virgule sa vo všeobecnosti pripisuje ideomotorickej reakcii [1] [2] [3], pri ktorej subjekt vykonáva pohyby nevedome. 
Gama delta T lymfocyty (γδ T bunky) sú T lymfocyty, ktoré majú na svojom povrchu charakteristický receptor T-buniek (TCR). 
Väčšina T lymfocytov sú aβ (alfa beta) T bunky s TCR zloženým z dvoch glykoproteínových reťazcov nazývaných α (alfa) a β (beta). 
Naproti tomu gama delta (γδ) T bunky majú TCR, ktorý je tvorený jedným γ (gama) reťazcom a jedným δ (delta) reťazcom. 
Táto skupina T lymfocytov je menej obvyklá ako aß T lymfocyty. Najvyššie zastúpenie majú v črevnej sliznici v populácii lymfocytov známych ako intraepiteliálne lymfocyty (IEL). [1] 
Antigénne molekuly, ktoré aktivujú gama delta T lymfocyty, sú stále do značnej miery neznáme. 
Sú zvláštne v tom, že nevyžadujú spracovanie antigénu a prezentáciu peptidových epitopov hlavným histokompatibilným komplexom (MHC), hoci niektoré rozpoznávajú molekuly MHC triedy Ib. 
Môžu byť tiež aktivované signálmi nebezpečenstva (napríklad proteíny tepelného šoku (HSP)). 
Subpopulácie γδ-T lymfocytov tiež existujú v epidermálnom kompartmente kože myší . 
Vznikajú počas vývoja plodu a exprimujú invariantný a kanonický receptor T-buniek Vγ3 Vδ1. [2] 
Gama delty T lymfocyty vrodenej a adaptívnej imunity 
Okolnosti, ktoré vedú k odpovedi gama delta T lymfocytov, nie sú úplne známe. 
Tvoria systém lymfocytov, ktorý sa vyvíja pod vplyvom iných leukocytov v týme a na periférii. 
Vyvíjajú sa z nich funkčne odlišné subpopulácie, ktoré majú veľa priamych a nepriamych efektov na zdravé tkanivá, imunitné bunky, patogény a infikované tkanivá, a na odpoveď hostiteľa na tieto stimuly. 
Tak ako iné „netradičné“ subpopulácie T lymfocytov, ktoré nesú invariantné TCR, (napríklad prirodzené zabíjačské T bunky), aj gama delta T lymfocyty sú charakteristické tým, že sú na hranici medzi evolučne primitívnejšou vrodenou imunitou, ktorá umožňuje rýchlu odpoveď na rôzne patogény a nebezpečné stimuly, a adaptívnou imunitou, kde B a T lymfocyty spôsobujú pomalšiu, ale vysoko antigénne špecifickú imunitnú odpoveď. To vedie k dlhotrvajúcej pamäti proti tým istým antigénom. 
Za súčasť adaptívnej imunity sa gama delta T lymfocyty môžu považovať preto, že u nich dochádza k preusporiadaniu génov pre TCR, aby produkovali diverzitu receptorov. 
Rôzne subpopulácie však môžeme tiež považovať za súčasť vrodenej imunity [1],, pretože špecifický TCR môže fungovať ako receptor na rozpoznávanie vzorov . [2] Napríklad veľké množstvo ľudských Vγ9/Vδ2 T lymfocytov reaguje v priebehu hodín na bežné molekuly produkované mikróbmi, a vysoko obmedzené intraepiteliálne Vδ1 T lymfocyty reagujú na epiteliálne bunky vystavené stresu, ktoré nesú signály nebezpečenstva. 
Nedávne práce ukázali, že ľudské Vγ9/Vδ2 T lymfocyty sú tiež schopné fagocytózy- procesu pripisovanému výlučne myeloidnému radu buniek vrodenej imunity (neutrofilom, monocytom, dendritickým bunkám).[1] 
Mravčan (názov IUPAC: metanát) je anión odvodený od kyseliny mravčej. 
Jeho vzorec je reprezentovaný rôznymi ekvivalentnými spôsobmi: HCOO- alebo CHOO- alebo HCO2-. 
Je produktom deprotonácie kyseliny mravčej. 
Je najjednoduchší karboxylátový anión. 
Mravčan (zlúčenina) je soľ alebo ester kyseliny mravčej.[1] 
HCO2CH3 → HCOOH + CH3OH 
Estery kyseliny mravčej sú často vonné alebo majú výrazný zápach. 
V porovnaní s bežnejšími etylestermi sa formiátové estery komerčne používajú menej často, pretože sú menej stabilné.[1] Etylformiát sa vyskytuje v niektorých cukrovinkách.[2] 
Soli 
Soli majú všeobecný vzorec M(O2CH)(H2O)x. 
Takéto soli sú náchylné k dekarboxylácii. 
Napríklad hydratované dekarboxyláty mravčanu nikelnatého pri asi 200 °C poskytujú jemne práškový kovový nikel: 
Takéto jemné prášky sú užitočné ako hydrogenačné katalyzátory.[1] 
Etylformiát, C2H5HCOO Mravčan sodný, NaCOOH Mravčan draselný, KCOOH Mravčan cézny, CsCOOH Metylformiát, CH3HCOO Metylchlorformiát, CH3ClCOO Trietylortoformiát, CH(OC2H5)3 Trimetylortoformiát, CH(OCH3)3 Fenylformiát HCOOC6H5 Amylformiát HCOO(CH2)4CH3 
Biochémia 
Aliphatic Compounds" in Ullmann's Encyclopedia of Industrial Chemistry, 2015, Wiley-VCH, Weinheim.doi:10.1002/14356007.t11_t01 Zdroj 
Mravčan je reverzibilne oxidovaný enzýmom formiátdehydrogenázou z Desulfovibrio gigas:[1] 
HCOO- → CO2 + H+ + 2 e- 
Estery 
Estery majú všeobecný vzorec ROC(O)H (alternatívny spôsob písania vzorca RO2CH). 
Mnohé vznikajú spontánne, keď sa alkohol rozpustí v kyseline mravčej. 
Najdôležitejším esterom kyseliny mravčej je metylformiát, ktorý sa vyrába ako medziprodukt pri jej výrobe. 
Metanol a oxid uhoľnatý reagujú v prítomnosti silnej bázy, ako je metoxid sodný:[1] 
Hydrolýzou metylformiátu sa získa kyselina mravčia a regeneruje metanol: 
Populácia buniek prezentujúcich antigén (APC) je lokalizovaná v darcovských tkanivách a je prenášaná z darcu na príjemcu pomocou transplantácie. 
Táto populácia sa preto nazýva „passenger cells“ (cestujúce bunky). 
Krátko po transplantácii do nového hostiteľa tieto bunky (najmä dendritické bunky ) opúšťajú svoje pôvodné prostredie vo vnútri štepu a migrujú cez lymfatický systém do regionálnych lymfatických uzlín. [1] Vo vnútri lymfatických uzlín sú tieto dendritické bunky konfrontované s naivnými T lymfocytmi príjemcu a ich kontakt vyvrcholí rozpoznaním alogénneho MHC ( hlavný histokompatibilný komplex ) - peptid komplexu exprimovaného na povrchu „passenger“ buniek. 
Tento jav sa nazýva priame rozpoznávanie alloantigénu a vedie k akútnemu odmietnutiu aloimplantátov sprostredkovaných špecializovanými CD4 + T lymfocytmi a CD8 + T lymfocytmi.[2] 
V tomto prípade sú aloreaktívne T bunky stimulované donorovými APC, ktoré exprimujú alogénny MHC a rovnako majú aj kostimulačnú aktivitu. 
Druhá cesta rozpoznávania alloantigénov napodobňuje normálny antigénový mechanizmus stimulácie T lymfocytov nominálnymi antigénmi . 
V tomto prípade sú aloantigény pochádzajúce zo štepu internalizované, spracované a prezentované vo forme peptidov pomocou APC príjemcu na ich molekulách MHC II . 
Odhojenie sprostredkované T lymfocytmi senzibilizovanými priamym rozpoznávacím spôsobom dominuje v období krátko po transplantácii, zvyčajne však ustupuje s vyčerpaním „passenger“ buniek, zatiaľ čo nepriame rozpoznávanie prispieva k pokračujúcemu poškodeniu štepu a hrá úlohu pri chronickom odhojení.[1] 
Hlavný rozdiel medzi nepriamym a priamym rozpoznaním alloantigénu pramení z pôvodu makrofágov (typ APC ). 
Na priamom rozpoznávaní aloantigénu sa zúčastňujú dendritické bunky pochádzajúce od darcu. 
Pri nepriamom rozpoznávaní alloantigénu zohrávajú hlavnú úlohu dendritické bunky (APC) hostiteľa. 
Polopriame rozpoznávanie alloantigénu („cross-dressing") 
Tretí spôsob rozpoznávania tiež zahŕňa donorové APC, avšak v tomto prípade sú ich membránové komponenty fúzované s príjemcovými APC, a preto môžu hostiteľovi prezentovať intaktné molekuly MHC pochádzajúce od darcu. [1] Toto je možné jedinečnou schopnosťou výmeny molekúl, ako sú RNA alebo proteíny, ktorou disponujú leukocyty. 
Existuje niekoľko možností, ako sa táto výmena dá dosiahnuť: kontakt bunka-bunka ( trogocytóza ), nanorúrky alebo uvoľnenie extracelulárnych vezikúl, ako sú exozómy . 
APC myeloidného pôvodu, špeciálne dendritické bunky, sú jedným z hlavných producentov exozómov . 
Je známa najmä ich schopnosť transportovať funkčné molekuly MHC s naviazaným antigénnym peptidom (pMHC) na rôzne populácie buniek vrátane iných dendritických buniek . 
V dôsledku toho sa tieto dendritické bunky, ktoré získali nový pMHC, vystavený na svojom povrchu, stali „cross- dressed“. [2] pMHC je schopný normálnej prezentácie antigénu efektorovým bunkám hostiteľa. 
Mechanizmus „cross- dressingu“ obvykle slúži na zosilnenie imunitnej reakcie proti konkétnym antigénom, avšak v prípade alloantigénov sú APC schopné vďaka tomuto mechanizmu primovať T lymfocyty aj priamym aj nepriamym sôsobom, exprimovaním tak vlastných, ako aj darcovskýh MHC peptidov odvodených z darcovských „passenger“ APC . 
Polopriame rozpoznávanie alloantigénu preto prispieva k akútnej rejekcii štepu vyvolaním reakcie špecializovaných CD4 + a CD8 + T lymfocytov .[3] 
Rozpoznávanie alloantigénov súvisí s rozpoznávaním geneticky zakódovaných polymorfizmov medzi geneticky odlíšiteľnými jedincami rovnakého druhu imunitným systémom ("self-non-self" diskriminácie). 
K post-transplantačnému rozpoznávaniu alloantigénov dochádza v sekundárnych lymfoidných orgánoch. 
Špecifické antigény darcu sú rozpoznané T lymfocytmi príjemcu a spúšťajú adaptívne pro-zápalové reakcie, ktoré vedú k odhojeniu allogénneho transplantátu. 
K stimulácii allošpecifických T lymfocytov dochádza tromi hlavnými spôsobmi: priame rozpoznanie, nepriame rozpoznanie a polopriame rozpoznanie. 
Spôsob rejekcie ktorý sa uplatňuje v jednotlivých prípadoch určujú vnútorné a vonkajšie faktory allo-štepu a tento spôsob následne priamo ovplyvňuje povahu a závažnosť T lymfocytmi sprostredkovanej imunitnej odpovede. 
Okrem toho, jednotlivé tkanivá a orgány ako sú koža alebo rohovka môžu byť rozpoznané rozdielnymi sôsobmi a preto sa imunitná odpoveď môže líšiť.[1] 
Myrotočec (μυροβλύτης) je svätý, ktorého "po smrti z tela vyteká voňavá a liečivá tekutina, tzv. myro": 
Literatúra 
Demeter Solúnsky[1] Štefan Nemanja Ján (apoštol) Mikuláš z Myry Filip (apoštol) 
Ako a kde v koróne vzniká slnečný vietor a magnetické pole ? 
Ako solárne prechody poháňajú variabilitu heliosféry? 
Ako solárne erupcie produkujú energetické častice žiarenia vypĺňajúce heliosféru? 
Ako funguje solárne dynamo a riadi vzťah medzi Slnkom a heliosférou? 
Vedecký náklad 
Užitočné zaťaženie na vedecké účely sa skladá z: [1] 
Heliosférické nástroje 
Solar Wind Analyzer (SWA): Na meranie vlastností a zloženia slnečného vetra[1] Detektor energetických častíc (EPD): Na meranie supratermálnych iónov, elektrónov, neutrálnych atómov, ako aj energetických častíc v energetickom rozsahu od 0,002 MeV až 20 MeV pre elektróny, 0,003 MeV až 100 MeV pre protóny, 0,008 MeV/n až 200 MeV/n pre ťažké ióny.[2] Magnetometer (MAG): poskytne podrobné merania magnetického poľa [3] Analyzátor rádiových a plazmových vĺn (RPW): Na meranie magnetických a elektrických polí vo vysokom časovom rozlíšení [4] 
Polarimetrické a helioseizmické zobrazovače (PHI): Poskytujúce merania fotosférického magnetického poľa celého disku vo vysokom rozlíšení[1] Zobrazovač EUV celého Slnka a s vysokým rozlíšením (EUI): Na zobrazenie rôznych vrstiev slnečnej atmosféry EUV spektrálny zobrazovač (SPICE): Poskytujúci spektrálne zobrazovanie slnečnej fotosféry a koróny charakterizujúce plazmové vlastnosti na Slnku [2] [3]. Spektrometrický ďalekohľad pre zobrazovanie röntgenových lúčov (STIX): Poskytujúci zobrazovaciu spektroskopiu tepelnej a netepelnej slnečnej röntgenovej emisie od 4 do 150 keV Koronograf (Metis): Poskytujúci simultánne UV žiarenie (121.6 nm) a zobrazovanie korónovým polarizovaným viditeľným svetlom[4] Heliospheric Imager (SoloHI): Na zobrazenie kvázi stálych a prechodných tokov slnečného vetra (poskytnuté USA)[5] 
Časová os 
2012 apríl: zadanie zákazky na výstavbu vo výške 300 miliónov EUR spoločnosti Astrium UK.[1] Jún 2014: dokončenie 2-týždňového testu ohrevu slnečného štítu .[2] 2018 september: Solar orbiter je dodaný do IABG v Nemecku, kde začali environmentálne testy.[3] 
Oneskorenie štartu 
Solar Orbiter [1] je plánovaná sonda na prieskum Slnka, ktorú vyvíja Európska vesmírna agentúra (ESA). 
Solar Orbiter je určený na vykonávanie podrobných meraní vnútornej heliosféry, slnečného vetra a na vykonávanie dôkladných pozorovaní polárnych oblastí Slnka. 
V apríli 2015 bolo plán štartu od júla 2017 do októbra 2018.[1] V auguste 2017 bol plán štartu február 2019.[2] Súčasne je štart naplánovaný na 10. februára 2020 04:03 UTC na rakete Atlas V 411.[5] 
Trajektória orbitera 
Po štarte bude Solar Orbiteru trvať približne 3,5 roka, pri použití opakovanej gravitačnej asistencie Zeme a Venuše, aby dosiahol svoju operačnú dráhu, eliptickú obežnú dráhu s perihéliom 0,28 au a s aphéliom 0,9 au. 
Počas očakávaných 7 rokov trvania misie použije ďalšiu gravitačnú pomoc Venuše, aby zvýšil svoj sklon z 0° na 25°, čo mu umožní lepší pohľad na póly Slnka. 
Ak bude schválená predĺžená misia, sklon by sa mohol ďalej zväčšiť na 34 °.[1] [2] 
Externé odkazy 
Solar Orbiter bude pozorovať Slnko z excentrickej obežnej dráhy s perihéliom ~ 60 slnečných polomerov (RS), alebo 0,284 au.[1] Počas plánovanej 7-ročnej misie sa orbitálny sklon zvýši asi na 25°.[2] 
Porovnanie veľkosti Slnka pri pohľade zo Zeme (vľavo, 1 au) a z sondy Solar Orbiter (0,284 au, vpravo) 
Štrukturálny model Solar Orbiter krátko pred opustením výrobnej haly Airbus v Stevenage vo Veľkej Británii. 
Sonda sa každých päť mesiacov priblíži k Slnku.tak, aby sa umožnilo opakované štúdium tej istej oblasti slnečnej atmosféry. Solar Orbiter bude pozorovať hromadenie magnetickej aktivity v atmosfére, ktorá môže viesť k silným slnečným erupciam. 
Vedci budú mať tiež možnosť koordinovať pozorovania s misiou Parker Solar Probe (2018–2025) agentúry NASA, ktorá vykonáva merania koróny Slnka. 
Cieľom misie je vykonať detailné štúdie Slnka a jeho vnútornej heliosféry s vysokým rozlíšením, ktoré pomôžu nájsť odpovede na tieto otázky: 
Prehľad pracovísk na Live eventov 
Živé predstavenia vrátane divadla, hudby, tanca, opery, používajú produkčné zariadenia a služby, ako sú pódiová technika, scenérie, mechaniky, zvuk, osvetlenie, video, špeciálne efekty, preprava, balenie, komunikácia, kostýmy a líčenie, aby presvedčili živých divákov, že sú na najlepšom mieste, kde môžu byť. 
Tento článok poskytuje informácie o mnohých možných nástrojoch a službách podpory výroby a o tom, ako spolu súvisia. 
Jeden z prvých video systémov pre hudobné tour vytvoril video dizajnér TJ McHose v roku 1975 pre rockovú skupinu The Tubes pomocou čiernobielych televíznych monitorov. 
Čiernobiely video systém pre tour The Tubes 1975 
Farebný prenosný systém Kool Jazz Festival 1978 
V roku 1978 TJ McHose navrhol prenosný farebný video systém, ktorý priblížil účinkujúcich fanúšikom na festivaloch Kool Jazz Festivals na športových štadiónoch po celých Spojených štátoch. 
Posilnenie vyzuálu živého vytúpenia je dodatočné pridanie svetelních a obrazových efektov na akýkoľvek typ vystúpenia. 
Vizuálne posilnenie sa začalo pred viac ako 2000 rokmi. 
V Číne počas dynastie Han bolo vynájdené tieňové bábkarstvo, aby „ oživilo “ obľúbenú konkubínu cisára Wua . 
V 13. storočí šírilo Mongolské vojsko túto tieňovú hru po celej Ázii a na Strednom východe. 
Tieňové bábkarstvo sa dostalo na Taiwan v roku 1650 a misionári ho priviedli v roku 1767 do Francúzska. 
Ďalším veľkým pokrokom vo vizuálnom posilňovaní akcií, bola čarovná lampa (starodávny premietací prístroj), ktorú prvýkrát navrhol Giovanni Battista della Porta vo svojej 1558. diele Magiae naturalis. 
Čarovná lampa sa začala používať v roku 1750 s olejovou lampou a sklenenými šošovkami. 
V 30. rokoch 19. storočia boli pridané špeciálne efekty animácie . 
V roku 1854 spôsobil novo vynájdený fotografický proces na sklo, že používanie čarovnej lampy bolo oveľa lacnejšie. 
Čarovná lampa sa značne zlepšili použitím reflektorov na živú produkciu v roku 1837 v divadle Covent Garden Theatre a opäť sa zlepšili, keď sa v roku 1880 sprístupnilo elektrické oblúkové osvetlenie. 
Živé predstavenia majú dlhú históriu vizuálnych scenérií, osvetlenia, kostýmového vizuálu a kratšiu históriu vizuálnej projekcie a spracovania zvuku. 
Tento článok popisuje technológie, ktoré boli použité na zkvalitnenie a posilnenie živých udalostí. 
V častiach tohto článku sa dozviete, ako sú vzájomne prepojené nástroje a služby potrebné na usporiadanie, zkvalitnenie a posilnenie živých udalostí. 
V roku 1910 vymyslel Adolf Linnebach lampu Linnebach, širokouhlý projektor zo skla bez šošoviek. 
V roku 1933 umožnil kovový tieňový vzor Gobo pre bodový reflektor premietať obrazy, ktoré zmizli pomocou ovládádania stmievača (využívané do dnes). 
V roku 1935, 16mm Kodachrome folmové projektory pridali k živým akciám prvé plne animované vizuálne posilnenie. V roku 1986 bola Americkým inštitútom pre divadelnú techniku vynájdena technológia DMX512, vďaka ktorej bolo možné digitálnym procesom ovládať osvetlenie a vizuálne efekty. 
1600: Tieňové divadlo kožené alebo papierové bábky vrhajú tiene na priesvitnú obrazovku 1760: Čarovná lampa bodový premietací diaprojektor Obrazový projektor čarovná lampa (Magic Lantern) 1905: Linnebachova lampa [1] Mníchovská opera 1933: Kovová tieňová maska Gobo dodáva vzor bodovím svetlám 1940: Spätný projektor Neskôr používaný na psychedelické svetelné predstavenia 1950: diaprojektor 35 mm Kodak 1965: Thomas Wilfred popisuje [2] Vysoko podrobný systém na vytváranie scenérií pomocou zadných projekcií 1986: Vynájdenie protokolu DMX512 na ovládanie osvetlenia a vizuálnych efektov 
Zvuk 
Zvukový zosilňovací systém je profesionálny zvuk, ktorý bol prvýkrát vyvinutý pre kiná v roku 1927, keď bol uvedený na trh prvá snímka so zvukom s názvom The Jazz Singer . 
Zvuk kina sa výrazne zlepšil v roku 1937, keď debutoval systém Shearer Horn. 
Jeden z prvých rozsiahlych vonkajších systémov miestneho rozhlasu bol na svetovom veľtrhu v New Yorku v roku 1939 . 
V 60. rokoch 20. storočia vyvolali rock and roll koncerty, ktoré propagoval Bill Graham v The Fillmore, potrebu rýchlo sa meniacich zvukových systémov. 
Na začiatku sedemdesiatych rokov založil Graham spoločnosť FM Productions na zabezpečenie zvukových a svetelných systémov pre hudobné tour. 
V roku 1976 v San Franciscu v FM prebehla technická diskusia o nekonečných subwooferoch vs štruktúrovaným subwooferom a line array systémom vs driver array systémom kvôli blízkosti The Grateful Dead festival a ich scén Ultrazvuk, John Meyer a ďalšie. 
V tom čase však došlo k paralelnému vývoju v iných častiach USA - spoločnosti Showco ( Dallas ) a Clair Bros ( Philadelphia ) mali odlišné prístupy; Najmä Clair sa pohyboval v smere modulárnych celorozsahových systémoch. 
Zostavili by si toľko, koľko bolo potrebné (alebo si mohli klienti ako Bruce Springsteen dovoliť) v akejkoľvek konfigurácii, o ktorej sa domnievali, že sa bude vzťahovať na konkrétne miesto konania. 
Stanal Sound v južnej Kalifornii používal futuristicky vyzerajúce vybavenie zo skla pre umelcov, ako je Kenny Rogers . 
1876: Reproduktor Alexander Graham Bell 1878: Uhlíkový mikrofón / zosilňovač 1924: Reproduktor - Chester W. Rice a E. Kellogg, s pohybujúcou sa cievkou 1924: Reproduktor - stuhový Walter H. Schottky 1930: vákuový elektrónkový zosilňovač 1937: Reproduktor - kino systém Shearer Horn 1939: vonkajší rozhlas pre verejnosť 1939 New York World Fair 1945: Reproduktor - koaxiálny Altec "Hlas divadla" 1953: Reproduktor - elektrostatický - asistent Arthur Janszen zvukový systém na tour 1953: Mikrofón - bezdrôtový 1965: Reproduktor - basový reproduktor 1965: Reproduktor - subwoofer 1970: Mikrofón - kondenzátorový 1974: Reproduktor - filmový zvukový systém Sensurround pre efekt „zemetrasenia“ 1974: Reproduktor - Dolby Stereo 70 mm Six Track 1975: Reproduktor - turné - McCune JM-3 John Meyer 1979: Reproduktor - Meyer Sound Laboratories - Grateful Dead festival - zvuková stena 1983: Reproduktor - zvukový systém filmu THX pre Star Wars 
Balenie pre Tour 
Schéma balenia Tour 
Dobre navrhnuté cestovné systémy sa z nákladného vozidla vykladajú jemne, ľahko sa pohybujú na svoje miesto pod pódiom a rýchlo sa k sebe pripájajú. 
Dobre navrhnutý systém obsahuje duplikáty kritických komponentov a položiek „vymeniteľných v teréne“, ako sú káble, vypínače a poistky . 
Každý komponent by mal byť chránený dobre vyplneným cestným kufríkom, ktorý má priestor pre všetky pripojovacie káble a umožňuje ľahký prístup ku komponentom, aby bolo možné rýchle prepájanie káblov pre náhradu zlých komponenty a pre opravu počas Tour. 
Cestovné púzdra potrebujú dobrú ventiláciu a pre vonkajšie použitie by mali byť biele, aby sa minimalizovalo hromadenie slnečného tepla. 
Veľkosti prenosných púzdier by mali byť modulárne, aby sa dali pevne zabaliť do vozidla. 
Schéma balenia video systému Schéma caseov pre video zobrazovací systém Kool Jazz Festival 1978 Farebný videoprojektor v cestnom púzdre - Kool Jazz Festival 
Vizuálne zosilnenie živých eventov je zobrazovanie živých a vopred zaznamenaných obrazov ako súčasť eventu. 
Vizuálne zosilnenie sa začalo, keď ku filmom, premietaným na javisko, pridávála produkcia postavy alebo informácie na pozadí. 
35mm filmové projektory boli k dispozícii v roku 1910 - ale ktoré divadelné alebo operné spoločnosti prvýkrát použili film v divadelnej produkcii, nie je známe. 
V roku 1935, lacnejšie 16mm filmové vybavenie umožnilo mnohým iným predstaveniam a školským divadlám používať filmy v scénach. 
V roku 1970 sa začali do obehu dostávať videokamery, videokazety a premyselné televíze a perto nastala éra vizuálneho zosilnenia. 
Prvýkrát sa v reálnom čase mohli zobraziť živé detaily účinkujúcich. 
Tieto systémy tiež umožnili ukázať vopred zaznamenané videá, ktoré k živej udalosti pridali informácie a vizuálnu intenzitu. 
Pápežský orientálny inštitút (ďalej len „Orientál“) je katolícka inštitúcia vyššieho vzdelania v Ríme. 
Plán vytvorenia školy tohto druhu pre východných kresťanov bol na programe katolíckej cirkvi prinajmenšom už od pápeža Lea XIII[1], realizoval ho až pápež Benedikt XV (1914-1921) v roku 1917. 
Orientál je súčasťou konzorcia spolu s Pápežskou Gregorovou univerzitou (založenou v roku 1551) a Pápežským biblickým inštitútom (založeným v roku 1909), ktoré sa tiež nachádzajú v Ríme. Všetky tri inštitúcie riadi Spoločnosť Ježišova. 
Zatiaľ čo Orientál závisí od Svätej stolice, jeho správa a vedenie je zverené Spoločnosti Ježišovej. 
Jeho veľkým kancelárom je prefekt Kongregácie pre východné cirkvi a vice-kancelárom je generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, zatiaľ čo kompetenciou Kongregácie pre katolícku výchovu je schvaľovanie akademických programov Orientálu. 
Orientálny inštitút mal v akademickom roku 2018/2019 spolu 422 študentov, z ktorých je 242 hosťujúcich študentov z iných fakúlt. 351 študentov navštevovalo Fakultu východných cirkevných vied (SEO) a 71 študovalo na Fakulte východného kánonického práva (DCO). Súčasťou Orientálu je aj moderná knižnica, ktorú okrem domácich profesorov a študentov každý rok navštívi približne 400 ďalších študentov či vedeckých pracovníkov. 
Orientál bol vytvorený ako bratská inštitúcia Kongregácie pre východnú cirkev, ktorej meno sa v roku 1967 zmenlo na Kongregáciu pre východné cirkvi. 
Bez úzkeho prepojenia na túto dôležitú inštitúciu Svätej stolice by nebolo možné pochopiť účel a poslanie Orientálu. O jeho dôležitosti svedčí i skutočnosť, že bol založený uprostred „zbytočného masakru“ prvej svetovej vojny, v roku 1917. 
Otázka, prečo bol založený Orientálny Inštitút má i ďalšie, časovo vzdialenejšie dôvody. 
Bola známa ako la question d’Orient, otázka sa po prvýkrát vynorila po ponižujúcej porážke Otomanov zo strany Rusov v roku 1774, (por. Zmluvu Kutchuk-Kainarji), ktorá nabrala na svojej intenzite po vstupe Napoleona do Egypta v roku 1798: vynorili sa otázky budúcej existencie miliónov kresťanov žijúcich pod vládou Osmanov. 
Tieto otázky odzneli na eucharistickom kongrese v Jeruzaleme v roku 1893, keď východní katolícki patriarchovia informovali pápežského legáta kardinála Benoîta Langenieux o krutom zaobchádzaní s členmi ich spoločenstiev. Tento o situácii informoval pápeža Leva XIII. 
Pápež okamžite zvolal stretnutie východných katolíckych patriarchov na nasledujúci rok (1894), z ktorého vyšiel apoštolský list Orientalium dignitas[1], známy ako Magna Charta o právach východných katolíkov. 
Krátko po februárovej revolúcii v roku 1917, po zániku Ruského impéria a po postupnom zániku osmanskej ríše sa pápež rozhodol konať[1]. 
Svojím Motu proprio Providentis Dei [2] (1.05.1917), pápež vytvoril Východnú kongregáciu a ďalším motu proprio Orientis catholici (15.10.1917)[3] založil Pápežsky Orientálny Inštitút[4]. 
Prefektom novej Kongregácie sa stal samotný Sv. Otec i keď jeho bezprostredné vedenie zveril sekretárovi, ktorý podľa kánonickej normy (por. kán. 257 Pio-Benedectine[5] Codex Iuris canonici[6] z roku 1917 to presnejšie špecifikoval) mal byť kardinálom. 
Už o tri roky po založení Orientálu Benedikt XV. prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Quod nobis in condendo, dal právo novovzniknutej inštitúcii udeľovať akademické tituly[7]. 
Pápež od samotného začiatku zdôrazňoval potrebu budovania bohatej špecializovanej knižnice[8], ktorá je neodlúčiteľnou súčasťou štúdia a vedeckého poznania kresťanského východu. 
Na začiatku boli profesori vyberaní z rôznych rehoľných rádov a dokonca aj laikov. 
Bol tam Antoine Delpuch (1868 - 1936)[1] z kongregácie Biely otec, ktorý mal v prvom roku po založení Orientálu (1918 - 1919) funkciu pro - prezident[2]; dvaja benediktíni medzi ktorými bol blahoslavený Ildefonsa Schustera; traja asuncionisti, medzi ktorými bol Martin Jugie (1878-1954), ktorý pôsobil na Orientáli iba počas prvých piatich rokov, ale ktorý je autorom monumentálnej syntézy dejín východnej teológie. Ďalej tu pôsobil jeden dominikán; mechitarista; štyria jezuiti, medzi ktorými bol známy archeológ Guillaume de Jerphanion (1877-1948); dvaja Rusi, Grék a Etiópčan; z troch laikov treba spomenúť Michelangela Guidiho, vynikajúceho filológa a historika[3]. 
Po tom, čo sa stal pápežom Pius XI., prevládal názor, že by bolo lepšie, keby sa vedenie Orientálu zverilo jednej reholi, ktorá by mala na starosti prípravu budúcich pedagógov. 
Jeho voľba padla na jezuitov a na istom stretnutí s generálnym predstaveným Vladimírom Ledochowským (14.09.1922) poveril jezuitov vedením Orientálu[1]. 
Na toto rozhodnutie pápeža mal vplyv i prvý prezident Orientálneho Inštitútu opát Alfredo Ildefonso Schuster, OSB, po ktorom nasledovali už len jezuiti. 
Prvým z nich v rokoch (1922-1931), bol Michel d’Herbigny (1880-1957). 
Bol to veľmi talentovaný človek, ktorý i vďaka vlastným publikáciam, vniesol do rodiacej sa inštitúcie na novom mieste Piazza S. M. Maggiore nový elán. 
Komplikácie jeho veľmi delikátnej misie v Rusku viedli k jeho predčasnému odchodu do dôchodku. 
Po D'Herbigny nasledoval ďalší prezident Inštitútu Emil Hermann (1932-1951), nemecký cirkevný právnik, ktorého notárska opatrnosť pomohla viesť inštitút počas vojny; nasledoval Ignacio Ortiz de Urbina (1951-1957), uznávaný patológ, ktorý pochádzal zo Španielskeho Baskicka; Alphonse Raes (1957-1962), vynikajúci odborník sýrskej tradície, ktorý sa neskôr stal prefektom Vatikánskej knižnice; Joseph Gill (1962 – 1967), uznávaný odborník na koncil vo Florencii (1438 - 1445) a hlavný editor Aktov tohto koncilu. Počas jeho pôsobenia v roku 1965 sa začal používať titul Jezuitský rektor; Ivan Žužek (1967-1972), neskorší tajomník Pápežskej komisie pre revíziu východného kánonického práva; Georges Dejaifve (1972-1976), známy ekumenista; Eduard Huber (1976-1981), bývalý rektor Meudonskej školy v Rusku; Peter-Hans Kolvenbach (1981 - 1983), ktorý sa po krátkom pôsobení na Orientáli stal štvrťstoročným generálnym predstaviteľom Spoločnosti Ježišovej (1983 - 2008); Gilles Pelland (1984-1986), ktorý sa neskôr stal rektorom Gregoriánskej univerzity; Gino Piovesana (1986 - 1990), ktorého skúsenosť rektora na jezuitskej univerzite Sophia v Tokiu a jeho odborná znalosť ruskej filozofie bola dobrým základom pre vedenie Orientálu; Clarence Gallagher (1990 - 1995), cirkevný právnik, dekan a rektor; Gilles Pelland (1995 - 1998), jediný rektor, ktorý bol zvolený v dvoch obdobiach, ktoré však nenasledovali bezprostredne za sebou; Hèctor Vall Vilardell (1998-2007), odborník na ekumenizmus, ktorý bol deväť rokov rektorom; Cyril Vasil'(2007 - 2009), ktorý sa po dvoch rokoch rektorátu stal sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Sunny Kokkaravalayil sa stal pro-rektorom na jeden rok(2009 - 2010), avšak predstaveným komunity bol sedem rokov; James McCann (2010 - 2015), ktorý sa následne stal viceprezidentom nadácie Gregorian Foundation v New Yorku, a David Nazar (2015), v ktorého funkčnom období sa Orientál nielenže reštrukturalizoval, ale komunita na Orientáli sa zjednotila s komunitou Pápežskského Collegia Russicum[2]. 
Storočná história Orientálneho inštitútu (1917 - 2017) by sa mohla rozdeliť najskôr na jedenásťročné obdobie, kedy sa Orientál snažil presadiť a stať sa uznávanou inštitúciou, k čomu prispela encyklika Pia XI. venovaná Orientálu, Rerum orientalium (1928)[1]. 
Potom nasledovalo tridsaťročné obdobie, ktoré nás priviedlo k začiatku Druhého vatikánskeho koncilu (1928-1958), kedy už bolo možné zozbierať časť bohatej úrody a kedy sa položili základy ďalšej výstavby. 
Ďalších tridsať rokov po Koncile (do roku 1989) svieži vánok Druhého Vatikánskeho koncilu vyvolal obnovený záujem o kresťanský východ a Orientálny inštitút. 
Keď sa v roku 1989 otvorili hranice východnej Európy, začala i pre Inštitút nové možnosti. Dovtedy uzavretá časť sveta dostala nové možnosti a mnohým študentom z týchto krajín začali študovať na Orientáli[2]. 
</br> 
V súlade s modernými pedagogickými štandardmi pre akademický výskum bola do knižnice namontovaná klimatizácia so špičkovým LED osvetlením, modernou akustikou a stále viac digitalizovanými prvkami. 
Pri príležitosti 100. výročia Orientálu (1917-2017) 12. októbra 2017 navštívil pápež František túto inštitúciu. 
Vďaka jeho veľkorysému daru sa mohli uskutočniť ďalšie rekonštrukčné práce súvisiace s rozšírením Inštitútu, profesorom sa mohli poskytnúť kancelárie, vytvorila sa jedáleň pre študentov, ako i ďalšie užitočné priestory. 
Orientál používa Suite e Google for Education, zatiaľ čo jeho internetová služba bola rozšírená na 1 gigabajt up and down. 
To umožňuje konferenčnej sále stream-konferencie online a taktiež poskytuje možnosti kurzov a konferencií online pomocou služby Google Hangout. 
Osvetlenie a akustika vyučovacích priestorov boli modernizované tak, aby vyhovovali moderným digitálnym a pedagogickým normám. </br> 
Pápežská knižnica Orientálneho Inštitútu je nepochybne najväčším klenotom tejto vzdelávacej inštitúcie. 
Pokiaľ ide o kresťanský východ, je to najbohatšia knižnica na svete. 
Niektoré publikácie, ktoré boli vyhodené v prvých rokoch Sovietskeho Zväzu boli zakúpené pre knižnicu Inštitútu no dnes sú už nedostupné. Orientál vždy starostlivo sledoval všetky udalosti východného bloku. V knižnici sa preto nachádza napríklad celá zbierka denníka Pravda. 
Vďaka záujmu a návšteve pápeža Jana Pavla II., ktorá sa uskutočnila v roku 1987 bol knižničný priestor značne rozšírený. 
Konferenčná sála „aula magna“, ktorá je súčasťou knižnice a bola zrekonštruovaná pri príležitosti stého výročia založenia Orientálu v roku 2017, poskytuje safe space pre medzinárodné diskusie o problematických ako i citlivých témach. 
Sýria, autocefalia, genocída, násilie, to sú niektoré z tém, na ktorých sa zúčastnili imamovia, diplomati, patriarchovia, kardináli ale i „jednoduchí ľudia“. </br> 
Orientálny inštitút má dve fakulty, jednu pre Východné cirkevné vedy a druhú pre Východné cirkevné právo. 
Spočiatku existovala iba jedna fakulta a zahŕňala program uvedený v zakladajúcej listine pápeža Benedikta XV. (1917), t.j. teológiu zahŕňajúcu spiritualitu, liturgiu a cirkevné právo, archeológiu a také vedľajšie vedy, ktoré sú potrebné na zabezpečenie vyváženého programu spoločenských štruktúr, ako je umenie, kultúra a história. 
V tomto študijnom pláne zohrávajú hlavnú úlohu jazyky a okrem taliančiny, ktorá je hlavným vyučovacím jazykom, sa vyučuje klasická gréčtina, sýrčina, ruština a staroslovienčina, ktoré vždy patrili k hlavnému rámcu štúdia. 
Okrem arménskeho koptského, etiópskeho a gruzínskeho jazyka, ktoré sa stali súčasťou študijných programov, boli v posledných rokoch pridané aj moderný grécky a rumunský jazyk. 
Moderná gréčtina je rozdelená do štyroch úrovní, na základe ktorých je možné získať diplom od gréckej vlády. 
Pre študentov kanonického práva sa vyučuje latinčina. 
Dobre vypracovaný program talianskeho jazyka sa stal ťažiskom jadra prípravného - propedeutického ročníka. 
Oddelenie fakulty východných cirkevných vied, od fakulty kánonického práva sa uskutočnilo v roku 1971, čiastočne i z dôvodu revízie východného kánonického práva a pripravovaného zodpovedajúceho kódexu. 
Tajomníkom tejto komisie bol p. 
Orientálny inštitút spolu s profesormi kánonického práva naďalej slúži ako hlavné centrum spracovania a interpretácie Kódexu, ktorý nepoužívajú len východné katolícke cirkvi, ale s istým záujmom ho sledujú i niektorí pravoslávni kresťania. </br> 
Poslanie 
Okrem vyučovania a udeľovania akademických hodností licenciátu a doktorátu, Orientál je známy svojimi publikáciami. 
V roku 1923 vyšlo prvé číslo publikácie Orientalia christiana. 
Po publikovaní sto takýchto čísel, séria bola v roku 1934 rozdelená na Orientalia Christiana Analecta výlučne pre monografie a Orientalia Chrisitana Periodica na články a recenzie kníh[1]. 
Autori týchto publikácii boli skutoční odborníci v daných oblastiach a obe publikácie boli distribuované do rôznych knižníc. 
Po promulgácii Kódexu kánonického práva východných cirkví (CCEO) v roku 1990 sa rozhodlo o zavedení novej série monografií v oblasti kanonického práva. 
V roku 1992 vyšla nová publikácia Kanonika[2], ktorej prvé číslo sa objavilo v roku 1992. 
Kritické vydanie Anaphorae Orientales, ktoré začal Alphonse Raes v roku 1939, upozornilo na jeden z viacerých zabudnutých pokladov kresťanského východu a pokračoval v ňom známy liturgista Orientale, profesor Robert Taft, SJ. 
Keď William Macomber uverejnil najstarší text Anafory z Addai a Mari, nedalo sa predstaviť, aký užitočný vplyv bude mať tento text na Kongregáciu pre náuku viery v roku 2001, keď sa rozhodlo o uznaní ortodoxie a platnosti anafory i bez výslovných slov konsakrácie[3]. 
Významné úspechy 
a) CCEO sa vo veľkej miere pripravovala na Orientálnom inštitúte. 
Pre východných kresťanov predstavuje Kodex východného práva obrovský krok vpred, pretože prvýkrát v histórii majú vlastné právo ako základ, ktorý umožňuje každej z východných cirkví sui juris rozvíjať svoje vlastné osobitné právo. b) Ďalším monumentálnym prínosom Orientálu bolo kritické vydanie dokumentov Florentského koncilu (1438 - 1445)[1], na ktorých sa podieľali profesori Fakulty východných cirkevných vied. 
Toto dielo viedlo v roku 1947 k rozhodnutiu Pia XII. o odstránenie latinských vplyvov na arménsko-katolícky obrad[2]. 
Medzi ďalšie významné vedecké diela, dodnes neprekonane´patrí 6 zväzková štúdia liturgie sv. Jána Chrysostoma; encyklopedický slovník kresťanského východu; anotované preklady sýrskych rukopisov z 9. až 13. storočia; vydanie siedmich zväzkov vatikánskych archívnych dokumentov o arménskej otázke (1894-1925) a podobné vydanie o chaldejsko-asýrskej otázke (1908 - 1938); anotovaný katalóg 150 etiópskych rukopisov; podrobné archeologické štúdie mozaík, fresiek a architektúry raného kostola v Malej Ázii atď. 
Guillaume Jerphanion, SJ, si získal meno vďaka štúdiu archeológie a kostolov vytesaných v skale, ktoré sa nachádzajú v Kappadocii[1]. Marcel Viller, SJ, po krátkom vyučovaní patristiky z Orientálneho inštitútu odišiel, aby sa stal jedným zo zakladateľov monumentálneho slovníka Dictionnaire de Spiritualité. 
Kardinál Tomáš Špidlík, SJ, bol známym odborníkom v oblasti ruskej duchovnosti a jeho knihy nestratili nič zo svojej aktuálnosti; Jeho predchodcom bol Irenée Hausherr[2], ktorý položil základy východnej spirituality. 
Podobnú aktuálnosť majú diela Juana Mateosa, SJ, ktorý nadviazal na Antona Baumstarka (1872 - 1948), a je považovaný R.F. Taftom SJ a G. Winklerom, za zakladateľa „Mateosovej školy porovnávacej liturgiológie[3]“. Georg Hofmann, SJ, bol nemeckým Cirkevným historikom, ktorý mal veľkú úlohu pri edícii Aktov florentského koncilu. Orientálny Inštitút bol obdarený celou generáciou významných liturgistov, ku ktorým patril aj Miguel Arranz, SJ. 
Samir Khalil Samir, SJ sa výrazne zaslúžil o zviditeľnenie arabsko-kresťanskej literatúry. Gustav Wetter, SJ bol svetovou autoritou na marxizmus. Placid J. Podipara, C.M.I, bol svetovým expertom na kresťanov svätého Tomáša. 
Pozoruhodní Alumni 
Založený bol pápežom Benediktom XV. v roku 1917 a jeho správou poveril v roku 1922 Pius XI. Spoločnosť Ježišovu. Pápežský orientálny inštitút je škola vyšších štúdii, ktorá si kladie za cieľ službu východným cirkvám. 
Ide o umožnenie poznania východných cirkví a ich „nesmierneho bohatstva, ktoré sa nachádza v pokladoch ich tradície“ (GP II, Orientale Lumen 4) a rovnako o sprostredkovanie týchto bohatstiev, tak málo poznaných, latinskej cirkvi. 
Jeho misiou je uskutočňovať výskum, výučbu a publikácie súvisiacich s tradíciami východných cirkví v oblasti teológie, liturgii, patristike, histórii, cirkevného práva, literatúry a jazykov, spirituality, archeológie a zaoberať sa i otázkami, ktoré majú ekumenický a geopolitický význam. 
Patriarch Bartholomaios Archondonis, súčasný patriarcha Konštantínopolu, ktorý na Orientálnom Institute študoval od roku 1963 do roku 1968 a napísal svoju tézu O kodifikácii posvätných kánonov a kanonických predpisov29 Prácu písal pod vedením prof. Ivana Žužeka. 
Patriarcha Gregorios III Laham, katolícky patriarcha Antiochie 
Kardinál Josef Slipyj, prvý arcibiskup gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. 
Patriarcha Paul Cheiko Paul, babylonský a Chaldejský patriarcha. 
Patriarcha Bidawid Raphael, babylonský a Chaldejský patriarcha 
Patriarcha Ignace Antoine Hayek, patriarchá Antiochijcov a Sýrčanov. 
Patriarcha Paul Méouchi, Patriarcha Antiochijských koptov. 
Arcibiskup Sviatoslav Ševčuk, súčasný hlavný arcibiskup ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. 
Cieľom Orientálu je výučba študentov, ktorí už získali prvý stupeň akademického vzdelania, bez ohľadu na ich náboženské vyznanie, latinských alebo východných katolíkov, pravoslávnych a iných. Ide o prehĺbenie ich vedomosti o kresťanskom východe v ich cirkvách, teológii, spiritualite, liturgii, disciplíne, histórii a kultúre. 
Študenti pochádzajú prevažne z krajín východných cirkví: T.j. z oblasti Blízkeho východu, východnej Európy, Afriky (Egypt, Etiópia a Eritrea) a Ázie ( Keraly a iných častí Indie). Nemalý počet študentov, ktorý sa taktiež zaujíma o kresťanský východ pochádza z Európy a Ameriky. 
V súčasnosti, pri záplavách migrantov a utečencov z niektorých vyššie uvedených krajín, prichádzajú študenti aj z komunít žijúcich v diaspóre. 
Dvaja generálni predstavení Spoločnosti Ježišovej: Peter Kolvenbach, ktorý bol rektorom Orientálu, a Jean-Baptiste Janssens. 
</br> Zoznam kardinálov, ktorí mali niečo s Orientalom je nasledujúci. 
</br> Kardinál Alfredo Ildefonso Schuster, SJ, prvý prezident Orientálu a profesor liturgie. 
Kardinál Gregorio Pietro Agaganian. 
Kardinál Franz König, kardinál arcibiskup vo Viedni a zakladateľ Pro Oriente. 
Kardinál Franz Ehrle, profesor na Orientáli. 
Kardinál Ladisław Ruben, prefekt Východného kongregácie. 
Kardinál Eugène Tisserant, tajomník kongregácie 
Kardinál Aloys Grillmeier, SJ, teolog a patrológ. 
Kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. 
História 
Kardinál Tomáš Špidlík, SJ, známy odborník na spiritualitu kresťanského východu. 
Zoznam známych študentov začína s blahoslaveným mučeníkom Eugènom Bossilkoffom, biskupom z Nicopolis v Bulharsku. 
V apríli 2013 boli v Sýrii v meste Aleppo unesení dvaja pravoslávni biskupi: grécky pravoslávny biskup Paul Yazigi a sýrsky pravoslávny biskup Mor Gregorius Yohanna Ibrahim. Doteraz nie je známe miesto, kde by sa mohli nachádzať. 
Ďalšími významnými absolventmi Orientálneho inštitútu sú: Engelbert Kirschbaum, SJ, archeológ; Robert Murray, SJ, sýrista; Alessandro Bausani, islamológ; Hans-Joachim Schultz, liturg, Lambert Beauduin, OSB, zakladateľ mnižskej komunity v Chevetogne a René Vouillaume, prior Petits Frères de Jésus. 
Študoval tu tiež veľmi talentovaný teológ, ktorého nacisti zastrelili počas druhej svetovej vojny: Yves de Montcheiul, SJ (1900-1942). 
Prvé, dočasné miesto Orientálu bolo v bezprostrednej blízkosti Vatikánu, v budove Palazzo dei Convertendi, na námestí Piazza Scossacavalli, ktorú neskôr zabrala ulica Via della Conciliazione[1]. 
Orientál bol do roku 1926 premiestnený do súčasných priestorov Pápežského biblického inštitútu, na ulici Via della Pilotta 25, odkiaľ sa natrvalo presťahoval na námestie Piazza Santa Maria Maggiore, 7[2]. 
Na tomto námestí sa nachádza i Bazilika Santa Maria Maggiore, ktorá je zo všetkých chrámov v Ríme kresťanskému východu najbližšie. 
Slávne mozaiky, ktoré sa nachádzajú v tejto Bazilike boli vytvorené za pápeža Sixta III. (432-440) a to na oslavu Tretieho ekumenického koncilu v Efeze (431), ktorý zdôraznil, že Ježiš Kristus je jedna osoba (nie dvoma oddelenými osobami). Koncil vyniesol v dôsledku toho konsekvenciu, že Mária, jeho matka, je Božia matka, alebo Theotokos, ako ju nazývajú Gréci. 
Okrem toho je táto Bazilika známa i tým, že sa v nej nachádzajú pozostatky jasličiek, preto ju nazývajú ako ad Praesepe, chrám Betlehemu. 
Okrem toho koncom roku 860 apoštoli Slovanov, svätý Cyril a Metod, tu položili na oltár svoje liturgické knihy, čo je znakom toho, že od tohoto momentu, čo boli knihy schválené pápežom, bolo možné sláviť liturgiu v staroslovienskom jazyku. 
V bočnej uličke oproti Orientálu sa nachádza Bazilika Santa Prassede s karolínskymi mozaikami, ktoré svedčia o pápežovi sv. Pascalovi I, odporcovi ikonoklazmu, ktorý v čase výstavby Baziliky (r. 817) sa rozširoval na kresťanskom východe. 
Neďaleko od vchodu do tejto baziliky je umiestnená mramorová doska, ktorá pripomína, že v roku 869 na tomto mieste zomrel brat Cyrila, sv. Metod. 
V rámci komplexu budov, v ktorom sa nachádza Orientál, je i kostol sv. Antona Veľkého (S. Antonio Abate), ku ktorému majú východní kresťania mimoriadnu úctu. 
Veľmi obľúbený je aj v Ríme, pretože donedávna sa v tomto kostole konalo požehnanie zvierat. 
Od vzniku Pápežského kolégia Russicum roku 1929, Piom XI. (1921 - 1939), bolo vedenie chrámu zverené jezuitom žijúcim v tomto kolégiu[3]. 
Lokalita Orientálneho Inštitútu je v mnohých ohľadoch ideálna. </br> 
Jeon Jungkook (kórejsky: 전정국; anglický prepis: Jeon Jeongguk; slovenský prepis: Džon Džong-guk, narodený 1. september 1997 ), s umeleckým menom Jungkook je juhokórejský spevák, skladateľ piesní a tanečník. 
Je členom juhokórejskej chlapčenskej skupiny BTS, kde zastáva pozíciu hlavného vokalistu.[1] 
Detstvo a mladosť 
Jungkook sa narodil 1. septembra 1997 v Busane v Južnej Kórei. [1] [2] [3] Jeho rodina pozostáva z rodičov a staršieho brata. [4] [3] Navštevoval Baekyang základnú a nižšiu strednú školu v Busane. 
Keď začal trénovať pre Big Hit Entertainment, prestúpil na nižšiu strednú školu Singu v Soule. [5] Jungkook sa spočiatku túžil stať badmintonovým hráčom, ale po tom, čo videl G-Dragon vystupovať v televízii s Heartbreaker, ovplyvnilo ho to do takej miery, že sa chcel stať spevákom. [6] 
V roku 2011 sa zúčastnil konkurzu do juhokórejskej talentovej šou Superstar K v juhokórejskom meste Daegu. Aj keď nebol vybraný, dostal ponuky na spoluprácu od siedmich zábavných spoločností. 
Nakoniec sa rozhodol začať trénovať v Big Hit Entertainment po tom, ako videl RM, v súčanosti jeho kolegu zo skupiny a lídra BTS. [1] V rámci prípravy na debut sa venoval zlepšovaniu tanečných schopností a počas leta 2012 odišiel do Los Angeles, kde absolvoval tanečný tréning od Movement Lifestyle.[2] V roku 2017 ukončil štúdium na strednej škole múzických umení v Soule. [5] [6] V súčasnosti je zapísaný na Global Cyber University spolu s ostatnými členmi BTS, a to s RM, Suga, J-Hope, Jimin a V. [7] 
Kariéra 
12. júna 2013 Jungkook debutoval ako člen BTS vydaním singla 2 Cool 4 Skool . [1] V rámci pôsobenia BTS naspieval dve sólové skladby; prvá skladba „Begin“ z albumu Wings z roku 2016, rozprávala jeho príbeh o presťahovaní sa do Soulu v mladom veku, aby sa mohol stať idolom a vyjadruje vďačnosť ostatným starším členom BTS za to, že sa o neho v tom čase starali. [2] Druhá skladba s názvom „Eufória“, bola vydaná spolu so sprievodným deväť minútovým krátkym filmom 5. apríla 2018 ako úvod do tretej časti série BTS „Love Yourself“. 
[3] Celá štúdiová skladba bola zahrnutá do ich albumu Love Yourself: Answer , ktorý oficiálne vyšiel 24. augusta 2018. 
Jungkook sa podieľal ako hlavný producent na dvoch spoločných piesňach BTS: "Love is Not Over" a "Magic Shop". [1] [2] 
2020 CD3 je malý asteroid a dočasný satelit Zeme. 
Objavili ho astronómovia Theodore Pruyne a Kacper Wierzchos 15. februára 2020 v observatóriu Mount Lemmon ako súčasť prieskumov Mount Lemmon Survey a Catalina Sky Survey. 
Objav oznámilo Centrum pre malé planétky 25. februára 2020 po tom, ako následné pozorovania vylúčili možnosť umelého pôvodu objektu. Je to druhý dočasný mesiac Zeme objavený in situ po asteroide 2006 RH120,, ktorý bol objavený v roku 2006. 
Na základe predbežných pozorovaní jeho obežnej dráhy sa predpokladá, že 2020 CD3 bola zachytená Zemou okolo rokov 2017 - 2018 a očakáva sa, že zostane na obežnej dráhe Zeme do apríla 2020. 
2020 CD3 má absolútnu magnitúdu okolo 32, čo naznačuje, že objekt je veľmi malý, s priemerom okolo 1,9 až 3,5 metra. Centrum pre malé planétky klasifikuje 2020 CD3 ako asteroid skupiny Amor, keďže obieha okolo Slnka za orbitou Zeme, hoci Databáza malých telies JPL ho pokladá za súčasť skupiny Apollo, ktoré pretínajú obežnú dráhu Zeme. 
Védické slovanstvo, védická kultúra, hnutie známe aj ako Inglizmus ( Rus : Инглиизм), oficiálny názov: Starodávna ruská Inglistická cirkev pravoslávnych Starovercov- Inglingov (Древнерусская Инглиистическая Церковь Православных Староверов-Инглингов, Drevnerusskaya Ingliisticheskaya Cerkov'Pravoslavnykh Staroverov-Inglingov) je odnož slovanského novopohanstva (Rodnoveria) založeného v roku 1990 Alexandrom Chinevičom v meste Omsk, na Sibíri. Prívrženci sa sa nazývajú „ pravoslávnymi starovercami“, alebo „ Inglinmi“. 
Kaarina Aitamurto popísala túto odnož ako hnutie s dobre definovanou doktrínou, autoritatívnym vedením a zameraním na ezoterické učenie.[[…]] 
Loveč (msto) 
Balkan bol prvý výrobca motocyklov v Bulharsku. 
Posledným modelom v rade bol Balkan 250 C2, ktorý mal rovnaký motor ako jeho predchodca. Rozdiely boli v tachometri, ktorého horný limit bol zvýšený zo 140 km / h na 160 km / h, celé dvojmiestne sedlo miesto dvoch menších za sebou. Maximálna rýchlosť sa pohybovala okolo 110 km / h V Loveči sa vyrábali aj dvojtaktné mopedy Balkan 50 s výkonom 2,3 k pri 5000 ot. / min. a tromi prevodmi. 
Poznámky ↑ Tragatsch, Erwin (1964), The world's motorcycles, 1894-1963: a record of 70 years of motorcycle production, Temple Press, p. 18, BALKAN, National Motorcycle Works, Levec. 
Filmografia 
Televízia 
rok nadpis úloha Poznámky 2015 Sense8 Shugs Opakujúca sa rola (sezóna 1); 3 epizódy 2015-2018 Fear the walking dead Nick Clark Hlavná rola (série 1 - 4); 41 epizód 2016 Fear the Walking Dead: Flight 462 Epizóda: „Časť 16“ 
rok Cena kategórie Nominovaná práca výsledok 2016 42. ceny Saturn Najlepší výkon mladšieho herca v televíznom seriáli Fear the walking dead Nominated 
Frank Stephenson Dillane (narodený 21. apríla 1991) [1] je anglický herec, známy stvárnením postavy Nicka Clarka v seriáli Fear the Walking Dead (2015 - 2018) a hraním mladého Toma Riddla vo filme Harry Potter a Half-Blood Prince (2009). 
Ako Owen Coffin sa objavil aj vo filme V srdci mora (2015). 
Externé odkazy 
Granty EHP a Nórska sú príspevkom Islandu, Lichtenštajnska a Nórska na zníženie sociálnych a ekonomických rozdielov v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru a posilnenie vzájomných vzťahov s 15 členskými štátmi EU strednej a južnej Európy. 
Granty sú tiež nástrojom na posilňovanie základných európskych hodnôt akými sú demokracia, rešpekt a právny štát. [ citácia potrebná ] 
Najskôr sa EU a tri poskytujúce krajiny dohodnú na rámcovej dohode, v ktorej sa určí celková výška príspevkov a ich prerozdelenie pre prijímacie krajiny. 
Príspevky pre jednotlivé štáty sa určujú podľa veľkosti a výšky HDP na obyvateľa. Poľsko je tak najväčším prijímateľom. Nasleduje Rumunsko. 
Najmenším prijímateľom je Malta. 
V druhom rade Island, Lichtenštajnsko a Nórsko dojednajú a odsúhlasia s každým prijímajúcim štátom konkrétne programy, priority a príspevky do jednotlivých programov. 
Dohody sú založené na potrebách a prioritách v prijímacích krajinách a rozsahu spolupráce s poskytujúcimi krajinami. 
Počas rokovaní priahajú konzultácie s Európskou komisiou s cieľom zamedziť duplicitám a zabezpečiť, aby prostriedky boli určené do oblastí, kde budú mať najväčší dopad. 
Programy implementované v rámci grantov EEA a Nórska musia spĺňať pravidlá EU o ľudských právach, dobrej správy verejných vecí, trvale udržateľného rozvoja a rodovej rovnosti. 
Fondy poskytnuté EU a v rámci grantov EHP a Nórska sa vzájomne dopĺňajú a spravidla ich spravuje tá istá správna autorita v každom štáte. 
Granty EHP a Nórska často financujú projekty v oblastiach, pre ktoré EU a štátna podpora zvyčajne nie sú dostupné. 
Každý národný kontaktný bod je zodpovedný za celkové spravovanie v rámci prijímacej krajiny. 
Programový operátori (PO) rozvíjajú a spravujú programy, často v spolupráci s partnermi z poskytujúcich krajín a prideľujú prostriedky projektom. 
Projekty sa väčšinou vyberajú na základe výzvy na podávanie návrhov PO. 
Posilňovanie vzájomnej spolupráce 
Jedným z hlavných cieľov grantov EHP a Nórska je posilňovanie spolupráce a vzťahov medzi prijímacími a poskytujúcimi štátmi. 
Partnerské dohody medzi organizáciami v prijímacích krajinách a ich partnermi na Islande, v Lichtenštajnsku a Nórsku sú dôležitou súčasťou grantov a ponúkajú jedinečnú možnosť pre dosiahnutie spoločných európskych cieľov. 
Uzatváranie vzájomných partnerstiev medzi verejnými a súkromnými organizáciami v poskytujúcich krajinách sa podnecuje v čo najširšom rozsahu. 
Spolupráca medzi občanmi a inštitúciami na správnej a politickej úrovni, súkromným sektorom, vzdelávacími inštitúciami a občianskou spoločnosťou je základnou podmienkou pre posilňovanie vzájomnej spolupráce. 
Granty EHP a Nórska 2014-2021 
V rámci grantov boli určené na roky 2014-2021 prostriedky v celkovej výške 2,8 miliárd €. 
Na financovaní grantov EHP (1,55 miliárd €) sa spoločne podieľajú Island (3%), Lichtenštajnsko (1%) a Nórsko (96%) a sú dostupné v 15 krajinách. 
Príspevky do nórskych grantov (1,25 miliárd €) realizuje jedine Nórsko a prístupné pre 13 krajín, ktoré vstúpili do EU po roku 2003. 
Výška príspevku každej poskytujúcej krajiny sa odvíja od hrubého domáceho produktu (HDP). 
Graf 1. 
Celkové prerozdelenie grantov EHP 2014-2021 
Základné informácie 
Graf 2. Celkové prerozdelenie nórskych grantov 2014-2021 
Päť prioritných sektorov (PSs) a 23 programových oblastí (PAs), ktoré sú predmetom podpory pre finančné obdobie 2014-2021 odzrkadľuje priority uvedené v "Európskej stratégii 2020" – desaťročná stratégia Európskej únie pre inteligentný, udržateľný a inkluzívny rast – a 11 kohéznymi cieľmi. 
Zameriavajú sa na rast, vytváranie pracovných miest, zvládnutie klimatických zmien, znižovanie energetickej závislosti a zároveň znižovanie chudoby a sociálneho vylúčenia. 
Taktiež podnecujú bilaterálnu a medzinárodnú spoluprácu. 
PS 1: Inovácia, výskum, vzdelávanie a konkurencieschopnosť 
Rozvoj obchodu, inovácia, malé a stredné podniky 
Výskum 
Vzdelanie, štipendiá, učňovské školstvo a podpora mladých podnikateľov 
Rovnováha súkromného a pracovného života 
Sociálny dialóg - vhodné pracovné prostredie 
PS 2: Sociálne začlenenie, zamestnávanie mladých a odstraňovacie chudoby 
Poskytovanie grantov EHP a Nórska sa upravuje v Dohode o EHP. 
Na základe tejto dohody sú Island, Lichtenštajnsko a Nórsko súčasťou Európskeho jednotného trhu (ESM), ktorý umožňuje slobodný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb v rámci vnútorného trhu. 
Dohoda o EHP stanovuje spoločné ciele vzájomnej spolupráce pri znižovaní sociálnych a ekonomických rozdielov v rámci Európy a posilňovanie spolupráce medzi európskymi krajinami. 
Výzvy pre európsky zdravotný systém 
Znak grantov EHP a Nórska 2014-2021. 
Island, Lichtenštajnsko a Nórsko prispievali od nadobudnutia účinnosti Dohody o EHP k zlepšeniu sociálnej a ekonomickej situácie vo viacerých krajinách EU a EHP. 
Podpora sa realizovala prostredníctvom finančného mechanizmu (1994–1998, finančného inštrumentu (1999–2003) a grantov EHP a Nórska (2004-2009, 2009-2014, 2014-2021). 
Nórsko, Island a Lichtenštajnsko poskytli celkom 3,3 miliárd € počas po sebe nasledujúcich programových období od roku 1994 po rok 2014. 
Ďalších 2,8 miliárd € bolo poskytnutých počas programového obdobia 2014-2021. 
Tri poskytujúce krajiny realizujú svoje príspevky podľa svojej veľkosti a HDP. 
Na základe tohto prerozdelenia, Nórsko poskytlo do grantov EHP a Nórska 97,7% prostriedkov, Island 1,7% a Lichtenštajnsko 0,7%. 
Od roku 2004 existujú dva rozdielne mechanizmy: Granty EHP a nórske granty. 
Do grantov EHP prispievajú tri poskytujúce krajiny: Island, Lichtenštajnsko a Nórsko. Zatiaľ čo nórske granty sú financované jedine Nórskom. 
Štát Granty EHP Nórske granty Celková čiastka % Čerpanie * Bulharsko 78 600 000 EUR 48 000 000 EUR 126 600 000 EUR 79.49% Chorvátsko 5 000 000 EUR 4 600 000 EUR 9 600 000 EUR 63,33% Cyprus 3 850 000 EUR 4 000 000 EUR 7 850 000 EUR 96,38% Česká republika 61 400 000 EUR 70 400 000 EUR 131 800 000 EUR 84.13% Estónsko 23 000 000 EUR 25 600 000 EUR 48 600 000 EUR 97,12% Grécko 63 400 000 EUR 0 € 63 400 000 EUR 86,28% Maďarsko 70 100 000 EUR 83 200 000 EUR 153 300 000 EUR 57,76% Lotyšsko 34 550 000 EUR 38 400 000 EUR 72 950 000 EUR 87.66% Litva 38 400 000 EUR 45 600 000 EUR 84 000 000 EUR 95,26% Malta 2 900 000 EUR 1 600 000 EUR 4 500 000 EUR 98,76% Poľsko 266 900 000 EUR 311 200 000 EUR 578 100 000 EUR 91,69% Portugalsko 57 950 000 EUR 0 € 57 950 000 EUR 90,51% Rumunsko 190 750 000 EUR 115 200 000 EUR 305 950 000 EUR 82,21% Slovensko 38 350 000 EUR 42 400 000 EUR 80 750 000 EUR 79,80% Slovinsko 12 500 000 EUR 14 400 000 EUR 26 900 000 EUR 91,37% španielsko 45 850 000 EUR 0 € 45 850 000 EUR 89,46% Celkom 993 500 000 EUR 804 600 000 EUR 1 798 100 000 EUR 85,11% 
Kvalifikačné predpoklady 
Podmienky pre poskytnutie grantov EHP a Nórska sú založené na kritériách Kohézneho fondu EU a sú určené štátom, ktorých hrubý národný dôchodok na obyvateľa je menej ako 90% priemeru EU. 
V programovom období 2014-2021 sa jedná o tieto krajiny: Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus, Česká republika, Estónsko, Grécko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Malta, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. 
Krajiny, ktoré vstúpili do EU pred rokom 2004 nedostávajú príspevky z nórskych grantov. Grécko a Portugalsko sa preto môžu uchádzať jedine o granty EHP. 
Ako to funguje 
"Európsky hospodársky priestor (EHS)". 
Vláda č. Nájdené 15. februára 2020 "Naše dejiny - granty EHP". eeagrants.org. Nájdené 15. februára 2020 "Ktoré štáty dostávajú príspevok?". 
Vláda č. Nájdené 15. februára 2020 "O grantoch EHP a Nórska". 
Vláda č. Nájdené 15. februára 2020 "Dohoda medzi Nórskom a EU o grantoch EHP a Nórska a bezplatných kvótach pre rybolov". 
Vláda č. Nájdené 15. februára 2020 "Prerušenie poskytovania grantov EHP a Nórska Maďarsku". Vláda č. Nájdené 15. februára 2020 "Vyšetrovanie úradu hlavného audítora ohľadom grantov EHP a Nórska". 
Uložené z originálu dňa 15. februára 2020 
Výročná správa 2017/2018 Výsledky a portál údajov Oficiálna stránka grantov EHP a Nórska Instagram grantov EHP a Nórska Twitter grantov EHP a Nórska LinkedIn grantov EHP a Nórska Facebook grantov EHP a Nórska Európske združenie voľného obchodu (EZVO) EZVO dozorná autorita Stránka Vlády Nórska o grantoch EHP a NórskaJedným z hlavných cieľov grantov EHP a Nórska je posilňovanie spolupráce a vzťahov medzi prijímacími a poskytujúcimi štátmi. Partnerské dohody medzi organizáciami v prijímacích krajinách a ich partnermi na Islande, v Lichtenštajnsku a Nórsku sú dôležitou súčasťou grantov a ponúkajú jedinečnú možnosť pre dosiahnutie spoločných európskych cieľov. 
Začleňovanie a integrácia Rómov 
Deti a mládež v ohrození 
Agentúra EÚ pre základné práva sa podieľa na viacerých programoch a projektoch zameraných na začleňovanie Rómov a na základných právach. 
Granty taktiež spolupracujú s agentúrou pri organizovaní podujatí zameraných na základné práva. 
Rada Európy je najvšestrannejší externý partner grantov a podieľa sa na viacerých programoch. 
Organizácia poskytuje strategické poradenstvo ako aj technickú podporu v oblastiach ľudských práv, demokracie a právneho štátu. 
Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) je strategickým partnerom grantov pre oblasť dobre spravovanej spoločnosti, v rámci ktorého sa podieľa na viacerých programoch a projektoch. 
Rýchle vyhodnotenie rastu rómskej populácie Rýchle vyhodnotenie genderových programov Predbežné vyhodnotenie podpory posilňovania bilaterálnych vzťahov Hodnotenie dobrého pracovného miesta a tripartitného dialógu - záverečná správa Predbežné vyhodnotenie kultúrneho dedičstva - hlavná správa Predbežné vyhodnotenie programov mimovládnych organizácii - hlavná správa Granty EHP a Nórska 2009-2014: Vyhodnotenie správy rizík 
Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj Zachovanie európskeho kultúrneho dedičstva Občianska spoločnosť Schengen a súdnictvo Starostlivosť o zdravie a detské zdravie Rozvoj inštitúcií a ľudských zdrojov Akademický výskum a štipendiá Regionálna a cezhraničná spolupráca Rozvoj inštitúcií 
Udržateľné mestské vzdelávacie centrum v Corku (Írsko): Celoživotný laboratórny projekt Finančný inštrument v rokoch 1999-2003 podporil obnovu a premenu bývalej vodárne na viacúčelové zariadenie. 
Z celkového hľadiska bolo cieľom projektu podporiť energetickú efektívnosť a udržateľnosť a zároveň obnoviť architektonické a priemyselné dedičstvo mesta Cork. 
Grécko, Írsko, Severné Írsko, Portugalsko a Španielsko získali v rokoch 1999-2003 od štátov EHP-EZVO (Island, Lichtenštajnsko a Nórsko) pomoc vo výške 119,6 miliónov €. 
Pomoc smerovala na podporu projektov v oblasti životného prostredia, obnovy mestských priestorov, znečistenia v mestských aglomeráciách, ochrane kultúrneho dedičstva, dopravy, vzdelávania a učňovského školstva a akademického výskumu. 
Približne 93% prostriedkov bolo použitých na financovanie projektov zameraných na ochranu životného prostredia. 
Stiahni záverečnú správu finančného inštrumentu 1999-2003. 
Finančný mechanizmus 1994–1998 
V rámci španielskeho projektu Vía de la Plata – Extremadura bola prevedená vynikajúca rekonštrukcia starej rímskej cesty Vía de la Plata. 
Tento projekt získal v roku 2005 prestížnu európsku cena v oblasti kultúrneho dedičstva v kategórii uchovania kultúrnej krajiny. 
V rámci finančného mechanizmu 1994-1998 bola poskytnutá finančná pomoc Grécku, Írsku, severnému Írsku, Portugalsku a Španielsku. 
Pomoc smerovala na podporu projektov zameraných na ochranu životného prostredia, vzdelávania a učňovského školstva a dopravy. 
K 500 miliónom € zameraných na podporu projektov, boli poskytnuté zľavy na úrokoch z pôžičiek v celkovej hodnote 1,5 miliardy € poskytnutých Európskou investičnou bankou (EIB). 
Fínsko, Švédsko a Rakúsko, ktoré boli do roku 1994 súčasťou EZVO vystúpili zo združenia, aby sa stali členmi EU. 
Európska komisia prevzala na seba záväzok uhradiť príspevky do finančného mechanizmu 1994-1998 prislúchajúce týmto trom štátom. 
Stiahni záverečnú správu finančných mechanizmov 1994-1998. 
Referenčné materiály 
Ostatné odkazy 
Účasť mladých na pracovnom trhu 
Miestny rozvoj a znižovanie chudoby 
PS 3: Životné prostredie, zmena klímy a ekonomika s nízkou uhlíkovou stopou 
Životné prostredie a ekosystémy 
Obnoviteľné zdroje energie, energetická efektívnosť a energetická bezpečnosť 
Znižovanie dopadov klimatických zmien a prispôsobovanie 
PS 4: Kultúra, občianska spoločnosť, dobrá správa vecí verejných a základné práva a slobody 
Podnikanie v oblasti kultúry, kultúrne dedičstvo a kultúrna spolupráca 
Občianska spoločnosť 
Dobrá správa vecí verejných, zodpovedné inštitúcie, transparencia 
Ľudské práva - národné zavádzanie 
Projekt AYEN (aktívna sieť mladých podnikateľov) financovaný fondom pre podporu zamestnávania mladých začal v roku 2018. 
Cieľom projektu je vytvorenie nadnárodnej siete medzi podnikateľmi. 
Mladým ľuďom, ktorý neštudujú, nie sú zamestnaný alebo žiakmi v učilištiach umožňuje nájsť príležitosti v rámci ich komunity, ktoré môžu vyústiť do nových obchodných aktivít alebo vytváraniu nových pracovných miest. 
Na projekte sa zúčastňujú partneri z Chorvátska, Grécka, Talianska, Bulharska, Cyprusu, Rumunska a Nórska. 
PS 5: Spravodlivosť a domáce záležitosti 
Azyl a migrácia 
Väzenské služby a predbežné zadržanie 
Medzinárodná policajná spolupráca a boj proti trestným činom 
Efektívnosť a výkonnosť súdnych systémov a posilňovanie právneho štátu 
Domáce a rodové násilie 
Príprava a zamedzovanie prírodným katastrofám 
Novou charakteristikou EHP a nórskych grantov 2014-2021 je založenie fondu pre podporu zamestnávania mladých (65,5 miliónov €) a fondu pre regionálny rozvoj (34,5 miliónov €). 
Tieto fondy podporujú európsku cezhraničnú spoluprácu a nadnárodné iniciatívy pre hľadanie riešení pre spoločné európske výzvy. Všetky programy v rámci grantov EHP a Nórska 2014-2021 sa budú uplatňovať do 30. apríla 2024. 
Spolupráca a externí partneri 
Partneri darcovského programu (DPPs) zohrávajú kľúčovú úlohu pri plánovaní a zavádzaní programu ako aj pri uľahčovaní spolupráce v rámci jednotlivých projektov. 
Na programovom období 2014-2021 sa zúčastňuje 21 DPPs (2 z Islandu, 1 z Lichtenštajnska a 18 z Nórska). 
Väčšinu partnerov darcovského programu predstavujú verejné inštitúcie s národným mandátom pre vykonávanie činností v rámci ich poľa pôsobnosti a rozsiahlymi skúsenosťami v medzinárodnej oblasti. 
Títo partneri boli vybratí z iniciatívy poskytujúcich krajín. 
Medzivládne organizácie a inštitúcie zohrávajú dôležitú úlohu v rámci grantov EHP a Nórska v rámci ich činnosti spočívajúcej v kontrole plnenia medzinárodných dohôd a dohovorov v rámci Európy. 
Tieto organizácie poskytujú podporu v oblastiach spojených s ľudskými právami, demokraciou a právnym štátom. 
Aby boli programy a projekty z grantov EHP a Nórska zosúladené s európskymi a medzinárodnými štandardami, darcovia uzavreli strategické partnerstvá s tromi európskymi partnermi, ktorí vykonávajú činnosť ako medzinárodné partnerské organizácie počas programového obdobia 2014-2020: 
Granty EHP a Nórska 2009–2014 
Logo grantov EHP a Nórska 2009-2014. 
Pre obdobie rokov 2009-2014 bolo na granty vyčlenených 1,8 miliárd €. 
Granty EHP (993,5 miliónov €) boli spolufinancované Islandom (3%), Lichtenštajnskom (1%) a Nórskom (96%) a boli dostupné v 16 krajinách. 
Nórske granty (804,6 miliónov €) boli financované jedine Nórskom a boli dostupné v 13 krajinách, ktoré vstúpili do EU po Roku 2003. 
Pre Španielsko boli určené fondy iba počas prechodného obdobia 2009-2014. 
Po vstupe do EU v roku 2013 sa Chorvátsko sa stalo členským štátom EHP v roku 2014 s čím krajina získala aj právo žiadať aj o granty EHP a Nórska. 
Tabuľka 1. 
Granty EHP a Nórska počas obdobia 2009-2014 
* % čerpania z celkového množstva poskytnutých prostriedkov. 
Údaje boli konzultované 5. Septembra 2019 a môžu sa meniť. 
Zdroj: Konečné zhrnutie EHP a nórskych grantov 2009-2014, rýchle hodnotenie: konečná správa, marec 2019. 
Oblasti podpory 
Graf 3. Prerozdelené prostriedky podľa preferovaného odvetvia 
Podpora grantov EHP a Nórska v rokoch 2009-2014 bola sústredená na 9 prioritných odvetví (PSs) a 32 programových oblastí tak ako sa to uvádza v tabuľke č.2. 
Fondy urěné pre prioritné oblasti sú zobrazené v nižšie uvedenom grafe. 
Tabuľka 2. 
Prioritné odvetvia (PSs) a programové oblasti (PAs) v rámci grantov EHP a Nórska 2009-2014 
Granty EHP Nórske granty Ochrana a správa životného prostredia Integrovaná správa morských a vnútrozemských vôd Biodiverzita a služby pre ekosystém Monitorovanie, integrované plánovanie a kontrola životného prostredia Znižovanie množstva škodlivých látok Zachytávanie a ukladanie uhlíka (CCS)Zachytávanie a ukladanie uhlíka Klimatická zmena a obnoviteľné zdroje energie Energetická efektívnosť Obnoviteľné zdroje energie Prispôsobovanie sa klimatickým zmenám Námorný sektor Výskum a technológia v oblasti životného prostredia a klímy Ekologické inovácie Ekologické inovácie Občianska spoločnosť Fondy pre mimovládne organizácie Dôstojná práca a tripartitný dialógGlobálny fond pre financovanie podpory dôstojnej práce a tripartitného dialógu Spravodlivosť a domáce záležitosti Domáce a rodovo založené násilie Schengenská spolupráca a boj proti cezhraničnej a organizovanej kriminalite, vrátane pašeráctva a migrujúcich zločineckých skupín Vytváranie súdnych orgánov a podnecovanie spolupráce Väzenské služby, vrátane nápravných opatrení bez trestu odňatia slobody Spravodlivosť a domáce záležitosti Ľudský a sociálny rozvoj Deti a mladí v ohrození Miestne a regionálne iniciatívy pre zníženie rozdielov a podpora sociálneho začleňovania Iniciatívy v oblasti verejného zdravia Podporovanie rodovej rovnosti a vyváženia osobného a pracovného života Inštitucionálny rámec v oblasti azylu a migrácie Ľudský a sociálny rozvoj Vytváranie kapacít a inštitucionálna spolupráca medzi prijímajúcim štátom a nórskymi verejnými inštitúciami, miestnymi a regionálnymi autoritami Cezhraničná spolupráca Iniciatívy v oblasti verejného zdravia Podporovanie rodovej rovnosti a vyváženia osobného a pracovného života Ochrana kultúrneho dedičstva Ochrana a revitalizácia kultúrneho a prírodného dedičstva. Podpora rozdielnosti v kultúre a umení v rámci európskeho kultúrneho dedičstva Výskum a štipendiá Výskum v rámci prioritných sektorov Štipendiá Výskum a štipendiá Bilaterálna spolupráca v rámci prioritných sektorov Bilaterálny štipendijný program 
Zdroj: Modrá kniha 2009-2014 
Spolupráca 
Spolupráca prostredníctvom bilaterálnych programov a projektov poskytuje priestor pre výmenu poznatkov, vzájomného podávania vedomostí v oblasti najlepších praktík a spoločných politík. 
Na grantoch sa podieľalo v rokoch 2009-2014 23 darcovských programových partnerov (DPPs) (20 z Nórska, 2 z Islandu a 1 z Lichtenštajnska). 
Rada Európy sa navyše podieľala ako DPP na viacerých programoch. 
Na viac ako 30% zo 7 000 projektov sa spolupodieľali darcovskí partneri. 
Na grantoch sa spolupodieľalo takmer 1 000 partnerov z poskytujúcich krajín (185 z Islandu, 11 z Lichtenštajnska a 780 z Nórska). 
Výsledky 
Záverečná správa o grantoch EHP a Nórska 2009-2014 popísala, akým spôsobom sa poskytovala pomoc v rámci grantov v 16 členských štátoch EU. 
Pre vyhodnotenie obdobia z rokov 2009-2014 boli prevedené nasledovné nezávislé prieskumy a hodnotenia: 
Vďaka podpore grantov EHP a Nórska, mimovládna organizácie Satispen v Rumunsku vyškolila zdravotnícky personál rómskeho pôvodu pre poskytovanie základnej zdravotnej starostlivosti pre ľudí žijúcich v odľahlých lokalitách. 
Vďaka tejto podpore bolo založených 45 kliník a pre 130 000 obyvateľov sa zlepšil prístup k zdravotnej starostlivosti. 
Zber údajov podporený grantami poskytol potrebné informácie o zdravotných problémoch rómskej populácie. 
Rýchle vyhodnotenie výskumných programov 
Portál výsledkov a údajov obsahuje podrobnejšie informácie o projektoch a programoch financovaných počas programového obdobia 2009-2014. 
Granty EHP a Nórska 2004–2009 
Logo grantov EHP a Nórska 2004-2009, ktoré sa označovalo tiež ako EHP a nórsky finančný mechanizmus 2004-2009. 
S rozšírením EU v roku 2004 o desať nových krajín – Cyprus, Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko sa uvedené štáty stali súčasťou taktiež Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP). 
Granty EHP a Nórska boli počas obdobia 2004-2009 dotované čiastkou 1,3 miliardy €. 
Granty EHP (672 miliónov €) boli určené pre 15 prijímacích štátov v strednej a južnej Európe. 
Nórske granty poskytli ďalších 567 miliónov € pre štáty, ktoré vstúpili do EU v Roku 2004. 
Okrem týchto dvoch mechanizmov, Nórsko poskytlo 68 miliónov € prostredníctvom nórskych bilaterálnych nástrojov spolupráce s Bulharskom a Rumunskom potom čo tieto krajiny vstúpili do EU v roku 2007. 
Nórsko ako najväčší darca poskytol takmer 97% z celkového množstva prostriedkov v rokoch 2004-2009. 
Oblasti podpory 
Od roku 2004 do roku 2009 bolo podporených celkovo 1 250 projektov v rámci finančných mechanizmov EHP a Nórska. 
Tieto projekty boli financované v rámci nasledujúcich podporných oblastí: 
Spolupráca 
Viac ako pätina podporených projektov boli partnerské projekty medzi prijímajúcimi štátmi a Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom. 
Výsledky 
Granty EHP a Nórska poskytujú sústavnú podporu pre dom spolupráce, ktorý sa nachádza v nárazníkovej zóne OSN v srdci Nikózie na Cypre. 
Kultúrne a vzdelávacie centrum sa stalo dôležitým miestom na stretávanie pre organizácie z celého ostrova. 
V správe grantov EHP a Nórska 2004-2009 bolo konštatované, že “granty EHP a Nórska prispeli k zníženiu rozdielov v rámci Európy […] a značne prispeli k rozvoju na miestnej úrovni” (Záverečná správa, Nordic Consulting Group, január 2012). 
Počas programového obdobia 2004-2009 boli vypracované nasledovné nezávislé hodnotenia a štúdie: 
Granty EHP a Nórska 2004–2009: Správa o nórskych partnerských projektoch Granty EHP a Nórska 2004–2009: Vyhodnotenie fondov pre mimovládne organizácie Granty EHP a Nórska 2004–2009: Správa o financovaní projektov zameraných na úsporu energie a produkciu energie z obnoviteľných zdrojov v Poľsku Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie v polovici obdobia uplatňovania projektu Granty EHP a Nórska 2004–2009: Správa o financovaní projektov zameraných na biodiverzitu Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie podpory uplatňovania Schengenského acquis a posilňovanie súdnictva Granty EHP a Nórska 2004–2009: Správa o podpore kultúrneho dedičstva v Českej republike Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie o financovaní zdravotníctva a starostlivosti o deti v Rumunsku Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie o financovaní zdravotníctva a starostlivosti o deti v Litve Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie o financovaní zdravotníctva a starostlivosti o deti v Maďarsku Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie o financovaní zdravotníctva a starostlivosti o deti v Českej republike Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie o financovaní zdravotníctva a starostlivosti o deti Granty EHP a Nórska 2004–2009: Správa o regionálnom rozvoji a cezhraničnej spolupráci Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie o financovaní projektov zameraných na kultúrne dedičstvo Granty EHP a Nórska 2004–2009: Záverečná správa Granty EHP a Nórska 2004–2009: Hodnotenie o financovaní projektov zameraných na akademický výskum 
Finančný inštrument 1999-2003 
Štúdie ukázali, že PHMG v roztoku má fungicídnu aj baktericídnu aktivitu proti gram-pozitívnym aj gram-negatívnym baktériám . [1] Látka má tiež detergentné, antikorózne a flokulačné vlastnosti a zabraňuje biologickému znečisteniu . [2] PHMG-P je biela prášková pevná látka a je ako všetky polyguanidínové soli ľahko rozpustná vo vode. 
Toxicita 
Na rozdiel od príbuzného polymérneho polyhexanidu (PHMB) bol PHMG opísaný ako relatívne nová zlúčenina, ktorej vlastnosti, účinnosť a účinky ešte nie sú podrobne rozpoznané. 
Predbežné zistenia naznačujú, že PHMG a jeho deriváty sa primárne spoliehajú na poškodenie bunkovej membrány inhibíciou aktivity bunkových dehydrogenáz . [1] 
Keď je PHMG aerosolizovaný a vdychovaný, poškodzuje pľúca, spôsobuje umieranie buniek sliznice priedušiek a rozsiahle poškodenie alveol, spolu s bronchiolitídou obliterans [1] [2],, často fatálnou formou nevratných obštrukčných pľúcnych ochorení, pri ktorých priedušky sú stlačené a zúžené fibrózou (tkanivo jazvy) a / alebo zápalom . [3] 
Príbeh hračiek 2 je americký počítačom animovaný komediálny film z roku 1999, ktorý režíroval John Lasseter a ktorý produkoval Pixar Animation Studios pre Walt Disney Pictures . [1] Je to pokračovanie v roku 1995, Toy Story, druhý film série Toy Story a vôbec prvé počítačové animované pokračovanie. 
Vo filme je Woodyho ukradnutý zberateľ hračiek, čo Buzza Lightyeara a jeho priateľov podnieti, aby ho zachránili. 
Tom Hanks, Tim Allen, Don Rickles, Wallace Shawn, John Ratzenberger, Jim Varney, Annie Potts, R. Lee Ermey, John Morris a Laurie Metcalf všetci opakujú svoje postavy z pôvodného filmu. 
K vrhnutiu sa pridajú Joan Cusack, Kelsey Grammer, Estelle Harris, Jodi Benson a Wayne Knight, ktorí vyjadrujú nové postavy predstavené v tomto filme. 
Príbeh hračiek 3 je americký počítačom animovaný komediálny film z roku 2010, ktorý produkoval Pixar Animation Studios pre Walt Disney Pictures . 
Je to tretia (pôvodne zamýšľaná posledná) splátka série Pixar's Toy Story [1] a pokračovanie Toy Toy Story 2 z roku 1999. 
To bolo režírované Lee Unkrich, editor prvých dvoch filmov a spolu-režisér Toy Story 2, napísal Michael Arndt, zatiaľ čo Unkrich napísal príbeh spolu s John Lasseter a Andrew Stanton, respektíve režisér a spoluautor filmu prvé dva filmy. 
Autá 3 je americká 3D počítačom animovaná komédia - dobrodružný film, ktorý produkoval Pixar Animation Studios a ktorý vydal Walt Disney Pictures . 
Réžia Briana Feeho v jeho režijnom debute a napísanom Kielom Murrayom, Bobom Petersonom a Mike Richom, je to tretia časť série filmov o autorských filmoch Cars a samostatné pokračovanie filmu Cars 2 (2011). 
Tvoril ju výkonný vedúci kreatívnych pracovníkov Walt Disney Animation Studios a Pixar John Lasseter, ktorý režíroval prvé dva filmy Cars . 
Vracajúcim sa hlasom Owena Wilsona, Bonnie Huntovej a Larryho z The Cable Guy sa okrem tuctu osobností NASCAR pridajú Cristela Alonzo, Chris Cooper, Armie Hammer, Nathan Fillion, Kerry Washington a Lea DeLaria . [1] Vo filme sa Lightning McQueen chystá ukázať novej generácii pretekárskych automobilov vysokej technológie, že je stále najlepším závodným autom na svete. 
Neskrotná je americký počítačom animovaný fantasy film z roku 2012, ktorý produkoval Pixar Animation Studios a ktorý vydal Walt Disney Pictures . 
Réžia bola Mark Andrews a Brenda Chapman a spolurežírovala Steve Purcell . 
Príbeh je Chapmanom, s scenáristami Andrewsa, Purcella, Chapmana a Irene Mecchi . 
Film bol produkovaný Katherine Sarafian, s výkonnými producentmi John Lasseter, Andrew Stanton a Pete Docter . 
Vo filme sa prejavujú hlasmi Kelly Macdonald, Billy Connolly, Emma Thompson, Julie Walters, Robbie Coltrane, Kevin McKidd a Craig Ferguson . 
Film sa odohráva v Škótskej vysočine a rozpráva príbeh princeznej Meridy, ktorá sa vzpiera starému zvyku a spôsobuje chaos v kráľovstve tým, že vyjadruje túžbu po zasnúbení. 
Merida je prvá a momentálne jediná Disney princezná vytvorená spoločnosťou Pixar. 
Film je venovaný aj Steve Jobsovi, ktorý zomrel pred vydaním filmu. 
Technické údaje 
Hardvér 
iPhone 11 spolu s telefónom iPhone 11 Pro používa procesor A13 Bionic od spoločnosti Apple, ktorý obsahuje nervový modul tretej generácie. 
Predáva sa v troch pamäťových veľkostiach: 64 GB, 128 GB a 256 GB. 
Má tiež 4 GB RAM. [1] IPhone 11 je odolný voči vode do 2 metrov po dobu 30 minút, a prachu s hodnotením IP68. 
Záruka výrobcu však nepokrýva tekuté poškodenie telefónu. 
Rovnako ako predchádzajúce telefóny iPhone, nemá konektor pre slúchadlá a je dodávaný so slúchadlami EarPods s konektorom Lightning. [2] [1] iPhone 11 je prvým smartfónom so zabudovaným ultraširokopásmovým hardvérom prostredníctvom čipu Apple U1. [3] [4] [5] 
Displej 
iPhone 11 má 6,1-palcový (15,5 cm) IPS LCD displej, na rozdiel od modelov Pro, ktoré majú OLED displeje. 
Rozlíšenie displeja 1792 × 828 pixelov (1,5 megapixelov pri 326 ppi ) s maximálnym jasom 625 nitov a kontrastným pomerom 1400:1. 
Podporuje Dolby Vision a HDR10,. 
Rovnako ako v prípade zariadení iPhone 11 Pro, XR, XS a X má displej v hornej časti výrez pre kamerový systém TrueDepth a reproduktor. 
Displej má oleofóbny povlak odolný voči odtlačkom prstov. [1] [2] Spoločnosť Apple v septembri 2019 ohlásila, že iPhone 11 aj iPhone 11 Pro budú varovať, ak bude displej nahradený neautorizovanou časťou. 
Spoločnosť Apple uviedla, že problémy s telefónom môžu vzniknúť, ak sa počas opravy použijú nesprávne časti alebo postupy. [3] 
Kamera 
IPhone 11 obsahuje duálnu 12mpx kameru: jeden ultraširokouhlý objektív f/ 2,4 so zorným uhlom 120 stupňov a 2x optickým zoomom a jeden širokouhlý objektív f/ 1,8. 
IPhone 11 podporuje 4K video rýchlosťou až 60 fps a 1080p, spomaleneé video rýchlosťou až 240 fps. [1] iPhone je vybavený funkciou audio zoom, ktorá zaostruje zvuk na oblasť, na ktorú sa priblíži, podobne ako v prípade modelu Pro. 
[2] Obe kamery podporujú video, hoci stabilizáciu obrazu má iba primárny objektív. 
Obsahuje režim Portrét so šiestimi efektmi (Prirodzené, Štúdiové, Obrysové, Pódiové, Pódiové z jednej strany, Čiernobiele high-key svetlo) a ovládaním hĺbky a pokročilým efektom Bokeh. iPhone 11 má aj automatický nočný režim, ktorý umožňuje fotoaparátu vytvárať svetlejšie fotografie so zníženým šumom v prostredí so slabým osvetlením. 
K dispozícii je tiež prerobená aplikácia Kamera, ktorá pridáva nové funkcie, ako napríklad posuvné koliesko na výber medzi rôznymi objektívmi, a funkciu s názvom „QuickTake“, ktorá umožňuje používateľovi natočirť video po podržaní tlačidla pre fotografiu. 
Softvér 
Telefón iPhone 11 bol dodaný so systémom iOS 13 [1], ktorý zahŕňa Siri, Face ID (prostredníctvom kamery TrueDepth), Apple Pay a podporuje Apple Card. 
Recenzie 
Po uvedení iPhonu 11 na trh získal všeobecne pozitívne recenzie. [1] [2] Recenzie vo všeobecnosti ocenili výkon telefónu, výdrž batérie a fotoaparáty, pričom kritizovali displej ako priechodný, ale rýchlo starnúci. 
Recenzenti kritizovali zárez ako príliš veľký na rok 2019. 
Podľa trhového impulzu Counterpoint Research's Market Pulse to bol druhý najpredávanejší model na svete za rok 2019, za menej ako štyri mesiace od uvedenia na trh. [3] 
Časová os modelov iPhon 
Odkazy 
iPhone 11 je smartfón navrhnutý vyvinutý a predávaný spoločnosťou Apple. 
Je trinástou generáciou generáciou lacnejších iPhonov, jeho predchodcom je iPhone XR. 
Bol predstavený Timom Cookom 10. septembra 2019 v Divadle Steva Jobsa v Apple parku, Cupertino. 
Predobjednávať sa začalo 13. septembra 2019 a do predaja bol oficiálne spustený 20. septembra 2019, deň pred vydaním iOS 13 
Medzi významné zmeny v porovnaní s telefónom iPhone XR patrí čip Apple A13 Bionic a ultra široký duálny kamerový systém. [1] Kým iPhone 11 Pro je dodávaný s 18W rýchlonabíjačkou Lightning, iPhone 11 je dodávaný s rovnakou 5W nabíjačkou, aká sa nachádza na predchádzajúcich iPhonoch, aj keď táto rýchlejšia nabíjačka je kompatibilná s oboma modelmi. [2] [3] 
Dizajn 
Telefón iPhone 11 je k dispozícii v šiestich farbách: fialová, žltá, zelená, čierna, biela a červená. 
Na prednej strane je výrez pre kamerový systém TrueDepth a reproduktor. 
V zadnej časti sú kamery a blesk, ktoré sú rovnaké ako na iPhone 11 Pro, hoci iPhone 11 má v porovnaní s tromi fotoaparátmi na iPhone 11 Pro iba dve kamery. [1] čo iPhone 11 Pro má v zadnej časti matné sklo a okolie kamier má z lesklého skla. 
Logo Applu je vycentrované na stred iPhonu a v spodnej časti sa nenachádza text, čo je rozdiel od predchádzajúcich modelov. 
Dekomunizácia v Rusku je proces vyrovnania sa s komunistickými odkazmi a minulosťou, v zmysle inštitúcií a personálu, ktoré majú tendenciu pripomínať sovietsku minulosť . 
V porovnaní s úsilím ostatných bývalých predstaviteľov východného bloku a Sovietskeho zväzu, Rusko vykonalo iba obmedzené a polovičné opatrenia, ak nejaké vôbec. [1] 
Fasáda Veľkého Kremľa bola po rozpustení ZSSR v roku 1991 obnovená do pôvodnej podoby. 
Štátny znak ZSSR a písmená tvoriace skratku ZSSR (CCCP) boli odstránené a nahradené piatimi ruskými orliakmi s dvoma hlavami . 
Nad orlami bola umiestnená obnova erbu rôznych území Ruskej ríše 
Vyšetrovanie prevratu, 1991 - 1992 
Veľká časť archívov Komunistickej strany (zachovaných teraz v štátnych archívoch, ako napríklad Archív prezidenta Ruskej federácie, Ruský štátny archív súčasných dejín, Ruský štátny archív sociálno-politických dejín a Štátny archív Ruskej federácie ), vrátane takmer všetkých dokumentov jeho ústredného výboru, zostáva utajená. [1] [2] [3] Pre pohľad na problém z roku 1993 pozri Khubova, Dar'ia a Vitaly Chernetsky (1993). [4] Príklad dokumentov, ktoré v týchto archívoch tajne skopíroval Vladimír Bukovský v roku 1992, nájdete v Bukovskom archíve: Komunizmus na súdnom konaní, 1937–1994 [5] zostavenom a zverejnenom online na konci roku 1999 Juliou Zaksovou. 
V roku 1992 niekoľkí poslanci žalovali Jeľcina, požadujúc, aby jeho dekréty o Komunistickej strane z roku 1991 boli vyhlásené za činy, ktoré porušujú princípy súčasnej ústavy . 
30. novembra 1992 Ústavný súd Ruskej federácie čiastočne preskúmal vyhlášky a zrušil zákaz komunistickej strany Ruskej SFSR [1]. 
Významnými protikomunistickými opatreniami v Ruskej federácii sú zákaz Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (a vytvorenie Komunistickej strany Ruskej federácie ) ako aj zmena názvov niektorých ruských miest, ktoré sa vracali k starým názvom, ktoré mali pred revolúciou v októbri 1917 (Leningrad sa stal Petrohrad, Sverdlovsk Jekaterinburg a Gorky Nižný Novgorod ) [1], hoci iné mestá ako Ulyanovsk a Tolyatti si svoje mená nechali. 
Aj keď boli mestá Leningrad a Sverdlovsk premenované, regióny, ktoré boli pomenované po nich, sa stále oficiálne nazývajú Leningradské a Sverdlovské regióny. 
Nostalgia za Sovietskym zväzom sa však v Rusku postupne zvyšuje. Komunistické symboly sú naďalej dôležitou súčasťou rétoriky používanej v štátnych médiách, pretože ich zákaz považuje ministerstvo zahraničia za „svätokrádež“ a „zvrátenú myšlienku dobra a zla“. [2] Proces dekomunizácie v susednej Ukrajine sa stretol s kritikou Ruska, [2] a sovietske vojnové zločiny sa naďalej pravidelne zamietnu ako „západný mýtus“. 
Pokus o štátny prevrat v Auguste 1991 
23. augusta 1991, dva dni po neúspechu Augustového štátneho prevratu, ľudia tlieskali ruskému prezidentovi Borisovi Jelcinovi za pozastavenie existencie Komunistickej strany ruského SFSR až do vyšetrenia jej úlohy v nedávnych udalostiach. 
Toto rozhodnutie bolo prevzaté aj proti námietkam sovietskeho prezidenta Michala Gorbačova, ktorý trval na tom, že strana ako celok nie je na vine. [1] Regionálne výbory Komunistickej strany (obkom) v ruskom SFSR boli zatvorené a budova Ústredného výboru KSSS na Starom námestí v Moskve bola uzavretá. 
V priebehu niekoľkých týždňov od štátneho prevratu sa Sovietsky zväz rozpadol. 
Jeľcin 6. novembra 1991 zakázal Sovietsku komunistickú stranu (CPSU), ktorá už roky vykonávala všadeprítomnú kontrolu nad sovietskou spoločnosťou. [1] Rozpad Sovietskeho zväzu bol potvrdený v dohodách z Belavezha z 8. decembra, ktoré 12. decembra ratifikoval Najvyšší soviet ruskej SFSR. 
26. decembra 1991 bol vyhlásenýrozpad Sovietskeho zväzu . 
Jeho najväčšia zložka, Ruská SFSR, bola premenovaná na Ruskú federáciu . 
Bola formálne založená 1. januára 1992 a stala sa nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu. 
Na mnohých bývalých koloniálnych územiach bol proti britskej nálade obzvlášť prevládajúci pred dosiahnutím nezávislosti a bezprostredne po ňom. Po dosiahnutí nezávislosti sa zmierňuje. [ citácia potrebná ] 
Od normanskej invázie do Írska sa často presnejšie anglofóbie existuje v írskom nacionalizme dlhá tradícia proticideckého sentimentu, najmä protialmického sentimentu. 
Väčšina z toho bola založená na nepriateľstve cítenom prevažne katolíckymi chudobnými pre anglo-írske šľachty, ktoré boli hlavne anglikánmi. 
V post-hladomorskom Írsku bolo proti-anglické nepriateľstvo prijaté do filozofie a založenia írskeho nacionalistického hnutia. 
Na prelome dvadsiateho storočia hnutie keltské oživenie spájalo hľadanie kultúrnej a národnej identity so zvyšujúcim sa protikoloniálnym a antial anglickým sentimentom. 
Britský antisemitizmus je predsudkom, strachom alebo nenávisťou voči britskej vláde, kultúre alebo ľudu Spojeného kráľovstva alebo jeho zámorským územiam . 
Kazachstan, najväčšia krajina v celej Euroázijskej stepi, bola historickou „križovatkou“ a domovom mnohých rôznych národov, štátov a ríš. 
Ľudská činnosť v tomto regióne sa začala s už dnes vymretým druhom Pithecanthropus a Sinanthropus pred jedným miliónom až 800 000 rokmi v pohorí Karatau, v oblasti Kaspického a Balkášského mora. 
Neandertálci boli prítomní pred 140 000 až 40 000 rokmi v pohorí Karatau a strednom Kazachstane. 
Moderné Homo sapiens sa objavili pred 40 000 až 12 000 rokmi v južnom, strednom a východnom Kazachstane. 
Po skončení posledného obdobia ľadovcov (pred 12 500 až 5 000 rokmi) sa ľudské osídlenie rozšírilo po celej krajine a viedlo k vyhynutiu mamutov a nosorožcov . 
Obce lovcov a zberačov vynašli luky a člny a na lov využívali domestikované vlky a pasce. 
Neolitická revolúcia bola poznačená výskytom chovu zvierat a poľnohospodárstva, čo viedlo k kultúre Atbasaru, [1] Kelteminara, [1] Botaiho, [1] a Ust-Narymu. [1] Kultúre Botai (3600 - 3100 BCE) sa pripisuje prvá domestikácia koní a počas tohto obdobia sa objavili aj keramika a nástroje z lešteného kameňa. 
Štvrtá a tretia tisícročia boli svedkami začiatku kovovýroby, výroby medených nástrojov a používania odlievacích foriem. 
V druhom tisícročí pred Kristom sa ťažba rúd rozvinula v strednom Kazachstane. 
Zmena podnebia prinútila masívne premiestňovanie obyvateľstva do stepného pásma a z neho. 
Suché obdobie, ktoré trvalo od konca druhého tisícročia do začiatku prvého tisícročia pred našim letopočtom, spôsobilo vyľudňovanie suchých pásm a oázových oblastí údolí riek; populácie týchto oblastí sa presunuli na sever k lesnej stepi. 
Ural ( Russian 09 ) je geografická oblasť ležiaca okolo pohoria Ural, medzi východoeurópskou a západosibírskou nížinou. 
Považuje sa za súčasť euroázijského stepa, ktorý siaha približne od severu k juhu. 
Od Severného ľadového oceánu až po koniec rieky Ural neďaleko mesta Orsk . Hranica medzi Európou a Áziou vedie pozdĺž východnej strany pohoria Ural. 
[1] Ural väčšmi leží v Rusku, ale zahŕňa aj malú časť severozápadného Kazachstanu . 
V minulosti boli časti súčasného Uralského regiónu považované za vstupnú bránu do Sibíra alebo dokonca už za samotnú Sibír. 
Dnes existujú dva oficiálne celky, menovite; Uralský federálny okruh a Uralský ekonomický rajón. 
Kým druhý z nich sleduje historické hranice, prvý je politickým produktom; okres vynecháva Západný Ural a namiesto toho zahŕňa Západný Sibír. 
Etymológia 
Od 11. storočia bol región Uralov Rusmi nazývaný Kamyen (Камень, „kameň“). 
V polovici 16. - začiatku 17. storočia sa južné časti stali známymi pod menom Ural, ktoré sa neskôr rozšírilo na označenie celej oblasti. 
Názov pravdepodobne pochádza z turkického „aralu“. 
Toto slovo doslova znamená „ostrov“ a používalo sa pre akékoľvek územie odlišné od okolitého terénu. 
V Baškirsku však existuje legenda z 13. storočia o hrdinovi menom Ural . 
Obetoval svoj život kvôli svojmu ľudu a na jeho hrob naliali kamennú hromadu, ktorá sa neskôr zmenila na pohorie Ural. [1] 
Topografia 
Vatikán 31. augusta 2016 oznámil vytvorenie Dikastérie na podporu integrovaného ľudského rozvoja (Dicasterium ad integram humanam progressionem fovendam v latinke) a účinnosť nadobudol 1. januára 2017. 
Prvým prefektom bol kardinál Peter KA Turkson . 
Prefektovi pomáha tajomník a najmenej jeden zástupca. 
Toto dikastérium Rímskej kúrie spojilo prácu štyroch pápežských rád založených po Druhom vatikánskom koncile : spravodlivosť a mier, pastoračná starostlivosť o migrantov a cestujúcich, pastoračná pomoc zdravotníckym pracovníkom a Cor Unum.[1]Pápež František mu dal zodpovednosť za „otázky týkajúce sa migrantov, tých, ktorí to potrebujú, chorých, vylúčených a odsunutých na okraj, uväznených a nezamestnaných, ako aj obetí ozbrojených konfliktov, prírodných katastrof a všetkých foriem otroctva a mučenia“.[2] 
16. júna 2017 pápež vymenoval francúzskeho profesora Bruna Marie Duffého, dlhoročného odborníka v oblasti ľudských práv a humanitárnej pomoci, za tajomníka dikastérie. 
[1] Fr. Nicola Riccardi a Msgr. Segundo Tejado Muñoz bol 8. júla 2017 vymenovaný za zástupcu. 
Pápež oznámil, že „dočasne“ bude osobne riadiť špeciálnu sekciu pre migrantov a utečencov ako súčasť dikasterstva. [1] Vymenoval kanadského jezuita za otca. 
Michael Czerny (neskôr kardinál) a taliansky Scalabrinian Fr. Fabio Baggio bude slúžiť ako zástupca pre záležitosti týkajúce sa utečencov a migrantov. [2] 
Adaptívny tempomat (ACC) je dostupný systém tempomatu pre cestné vozidlá, ktorý automaticky upravuje rýchlosť vozidla tak, aby bola zachovaná bezpečná vzdialenosť od vozidiel vpredu. 
Od roku 2019 sa tiež nazýva 20 jedinečných mien, ktoré opisujú túto základnú funkčnosť. 
Nazýva sa to aj dynamický tempomat. [1] 
Technológia ACC sa všeobecne považuje za kľúčovú súčasť budúcich generácií inteligentných automobilov . 
Ovplyvňujú bezpečnosť a pohodlie vodiča, ako aj zvyšujú kapacitu cesty udržiavaním optimálneho oddelenia medzi vozidlami a znižovaním chýb vodiča. 
Vozidlá s autonómnym tempomatom sa považujú za autonómne vozidlo úrovne 1 podľa definície SAE International . [1] V kombinácii s ďalšou funkciou asistencie vodiča, napríklad udržiavanie v jazdnom pruhu, sa vozidlo považuje za autonómne vozidlo úrovne 2 . 
Adaptívny tempomat neposkytuje úplnú autonómiu: systém poskytuje vodičovi iba určitú pomoc, ale sám nejazdí. [1] 
História 
Gosperove krídelné delo, ktoré v Hre života vytvára "krídla" 
Conway je najviac známy svojou Hrou života, jednou z prvých príkladov celulárneho automatu. 
Prvé experimenty v tejto oblasti robil pomocou pera a papieru, dávno pred existenciou osobných počítačov. 
Od uvedenia hry v časopise Scientific American v roku 1970 podnietila vznik stoviek počítačových programov, webových stránok a článkov. 
Stala sa neoddeliteľnou súčasťou rekreačnej matematiky. Existuje rozsiahla wiki venovaná katalogizácii rôznych aspektov hry. Je obľúbená aj pre svoje teoretické možnosti, aj ako praktické cvičenie v programovaní. 
Conway niekedy tvrdil, že hru života nenávidí - hlavne preto, lebo ho s ňou vždy spájali a zatieňovala jeho odbornejšie a dôležitejšie objavy. Jeho hra však pomohla spustiť nové odvetvie matematiky - oblasť celulárnych automatov. 
O hre života je známe, že je Turingovo úplná. 
Conwayova kariéra bola spojená s kariérou popularizátora matematiky a prispievateľom do časopisu Scientific American Martina Gardnera . 
Keď Gardner uverejnil Conwayovu hru života vo svojom stĺpci o matematických hrách v októbri 1970, stal sa najviac čítaným zo všetkých jeho stĺpcov a urobil z Conway celebritu. Gardner a Conway si na konci 50. rokov začali navzájom dopisovať a počas ďalších rokov Gardner často písal o rekreačných aspektoch Conwayovej práce. Diskutoval napríklad o Conwayovej hre Výhonky (júl 1967), Hackenbush (január 1972) a o probléme anjela (február 1974). 
V septembri 1976 recenzoval Conwayovu knihu On Numbers and Games a dokonca dokázal vysvetliť Conwayove nadreálne čísla. 
Conway bol asi najdôležitejším členom skupiny Mathematical grapevine vedenej Martinom Gardnerom. 
Gardnera pravidelne navštevoval a často mu písal dlhé listy, v ktorých zhrnul svoj výskum v rekreačnej matematike. 
Počas návštevy v roku 1976 sa u Gardnera zdržal týždeň, počas ktorého mu rozprával svoje objavy o Penroseovom dláždení. 
Conway objavil veľa dôležitých vlastností tejto teselácie. Gardner použil tieto výsledky, keď vo svojom stĺpci v januári 1977 predstavil Penroseové dláždenie svetu. Na obálke časopisu Scientific American boli Penroseové dlaždice vychádzajúce z Conwayových náčrtov. 
Konferencie Gathering 4 Gardner sa konajú každé dva roky, aby si pripomenuli prínos Martina Gardnera, pričom Conway bol na týchto podujatiach často rečníkom a diskutoval o rôznych aspektoch rekreačnej matematiky. 
Oblasti výskumu 
Conway bol známy pre svoje objavy v oblasti kombinatorickej teórii hier. 
Spolupracoval s Elwyn Berlekamp a Richardom Guyom, s ktorými tiež napísal knihu Winning Ways for your Mathematical Plays. 
Napísal i knihu On Numbers and Games, v ktorej uvádza základy kombinatorickej teórie hier. 
Bol jedným z tvorcov hier Výhonky a Phutball a vypracoval podrobnú analýzu mnohých ďalších hier a hádaniek, ako sú Soma kocka, kolíkový solitare a Conwayovi vojaci. 
Vytvoril Problém anjela ktorý bol vyriešený v roku 2006. 
Vymyslel nový systém čísel - nadreálne čísla, ktoré úzko súvisia s istými hrami a boli predstavené v matematickom románe Donalda Knutha. Taktiež vynašiel spôsob zapisovania príliš veľké množstvo, Conwayova notácia reťazca šípok. 
Geometria 
V polovici 60. rokov spolu s Michaelom Guyom zistil, že existuje 64 uniformných konvexných štvorrozmerných telies (okrem dvoch nekonečných množín hranolovitých tvarov). 
Conway tiež navrhol spôsob notácie mnohostenov zvaný Conwayova notácia mnohostenov. 
V teórii teselácie vymyslel Conwayove kritérium, ktoré popisuje, či je možné telesami vydláždiť rovinu. 
V teórii uzlov sformuloval nový variant Alexandrovho polynómu, ktorý sa teraz nazýva Conwayov polynóm. Po vyše desiatich rokoch sa tento koncept stal dôležitou súčasťou nových uzlových polynómov. Conway ďalej vymyslel systém notácie na jednoduchšie pozorumenie uzlov, známy ako Conwayova notácia, pričom opravil množstvo chýb v starých tabuľkách uzlov z 19. storočia a rozšíril ich. 
Teória grúp 
John Horton Conway (26. decembra 1937 - 11. apríla 2020) bol britský matematik zaoberajúci sa teóriou konečných grúp, teóriou uzlov, teóriou čísel, kombinatorickou teóriou hier a teóriou kódovania. 
Bol veľkým prínosom pre rôzne odvetvia rekreačnej matematiky, najmä svojím celulárnym automatom Hra života. 
Prvú polovicu svojej dlhej kariéry strávil v Cambridgeskej univerzite v Anglicku, druhú polovicu na Princetonskej univerzite v New Jersey. Dňa 11. apríla 2020 zomrel vo veku 82 rokov na ochorenie COVID-19 vo svojom dome v New Jersey. 
Bol hlavným spoluautorom ATLASu konečných grúp. 
V spolupráci so svojimi kolegami Robertom Curtisom a Simonom P. Nortonom skonštruoval prvé konkrétne zobrazenia niektorých sporadických grúp. 
Na základe pozorovaní matematika Johna McKaya sformulovali Conway a Norton komplex dohadov známych ako monstrous moonshine. 
Táto téma spája monster grupu s eliptickými modulárnymi funkciami, čím premosťuje predtým odlišné oblasti matematiky - konečné grupy a teóriu komplexných funkcií. 
O tejto teórii sa zistilo, že súvisí s teóriou strún. 
Teória čísel 
Ako postgraduálny študent dokázal platnosť jedného prípadu domnienky Edwarda Waringa o tom, že každé celé číslo možno zapísať ako súčet 37 čísel umocnených na piatu, hoci Chen Jingrun vyriešil tento problém nezávisle pred uverejnením Conwayovej práce. 
Conway napísal niekoľko učebníc algebry a vo svojej práci sa zameriaval na kvaternióny a oktonióny. 
Algoritmy 
Raný život a vzdelanie 
Na výpočet dňa v týždni z dátumu vytvoril Doomsday algoritmus. 
Tento algoritmus je dostatočne jednoduchý, aby ho každý so základnými znalosťami aritmetiky vedel vykonať v hlave. 
Conway dokázal dať správnu odpoveď do dvoch sekúnd. 
Aby zlepšil svoju rýchlosť počítania, precvičoval si výpočty na svojom počítači, ktorý sa ho pri každom prihlásení pýtal na deň v týždni z náhodného dátumu. 
Jedna z jeho prvých kníh bola o konečných automatoch. 
Teoretická fyzika 
V roku 2004 dokázali Conway a Simon B. Kochen teóriu o slobodnej vôli v oblasti kvantovej mechaniky. 
Uvádza, že ak sa experimentátor môže slobodne rozhodnúť, čo chce zmerať v konkrétnom experimente, potom si elementárne častice musia zvoliť svoj spin, aby boli merania v súlade s fyzikálnymi zákonmi. 
Slovami Conwaya: „Ak majú experimentátori slobodnú vôľu, potom ju musia mať aj elementárne častice“. 
Conway získal Berwickovu cenu (1971), bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti (1981), získal i Pólyovu cenu Londýnskej matematickej spoločnosti (1987), Nemmersovu cenu v matematike (1998) a získal Leroy P. Steele Prize za propagáciu matematiky (2000). 
V roku 2017 získal Conway čestné členstvo v Britskej Matematickej Asociácii. 
Úmrtie 
Conway, ktorý už roky bojoval so zdravotnými problémami, dostal dňa 8. apríla 2020 horúčku spôsobenú vírusom COVID-19. 
Dňa 11. apríla 2020 zomrel vo veku 82 rokov. 
Conway sa narodil 26. decembra 1937 v Liverpoole rodičom Cyril Horton Conway a Agnes Boyce. O matematiku sa začal zaujímať od skorého veku - už v jedenástich rokov mal ambíciu stať sa matematikom. 
Vyštudoval matematiku na vysokej škole Gonville and Caius College. 
Podľa jeho slov sa práve v tomto období zmenil z introverta a extroverta. 
V roku 1959 získal titul bakalára a začal sa venovať výskumu v oblasti teórii čísel pod vedením Harolda Davenporta. 
Po vyriešení otvoreného problému vyjadrovania čísel ako súčtov piatych mocnín sa začal zaujímať o nekonečné ordinály. Jeho záujem o hry sa začal počas jeho štúdia na Cambridge, kde sa stal zanieteným hráčom backgammonu. 
V roku 1964 získal doktorát a bol menovaný lektorom matematiky na Sidney Sussex College v Cambridge. 
Po odchode z Cambridge v 1986 nastúpil na katedru matematiky Johna von Neumanna na Princetonskej univerzite. 
Pápež František ho 14. decembra 2016 vymenoval za tajomníka sekcie pre migrantov a utečencov Dikasterstva toré sa tento jav nedotkne. Aj keď si to mnohí neuvedomujú, v Rusku a Číne sa dnes pohybuje viac ľudí ako v ktorejkoľvek inej časti sveta. “ [2] 
V roku 2016 poveril Timothyho Schmalza, aby vytvoril sochu Angels Unawares ktorej je vyobrazená loď nesúca migrantov a utečencov v oblečení, ktoré ich identifikuje s rôznymi kultúrami a časovými obdobiami. 
Bola slávnostne otvorená na námestí sv. Petra vo Vatikáne v roku 2019. [1] 
Dňa 4. mája 2019 ho Francis menoval za jedného z dvoch osobitných tajomníkov pre synod biskupov v októbri 2019 pre región Pan-Amazon . 
5. októbra 2019 ho pápež František stal kardinálom. [1] 
Michael F. Czerny SJ (18. júla 1946) je kanadský katolícky kardinál narodený v Československu, člen jezuitov, ktorých práca v Latinskej Amerike, Afrike a Ríme podporovala sociálnu spravodlivosť. 
Od 1. januára 2017 je tajomníkom sekcie pre migrantov a utečencov Dikasterstva na podporu integrovaného ľudského rozvoja. 
Pápež František ho 5. októbra 2019 stal kardinálom.[1] 
Od roku 1992ek ich úspechu „mimo Afriky a medzi identifikovateľnými podskupinami (napr. Prostitútky, homosexuáli)“. 
[2] [3] 
Laudato si' je druhá encyklika pápeža Františka. 
Pápež v ňom kritizuje konzumerizmus a nezodpovedný rozvoj, lamentuje zhoršovanie životného prostredia a globálne otepľovanie a vyzýva všetkých ľudí na svete, aby podnikli „rýchle a jednotné globálne kroky“. 
Encyklika z 24. mája 2015 bola dňa 18. júna 2015 oficiálne uverejnená v poludnie spolu s tlačovou konferenciou. Vatikán zverejnil dokument v talianskom, nemeckom, anglickom, španielskom, francúzskom, poľskom, portugalskom a arabskom jazyku spolu s pôvodnou latinkou. 
Encyklika je druhým vydaním Františka po Lumen fidei (Svetlo viery), ktoré vyšlo v roku 2013. 
Pretože Lumen fidei bol zväčša dielom Františkovho predchodcu Benedikta XVI., Laudato si' sa všeobecne považuje za prvú encykliku, ktorá je výlučne dielom Františka. 
Fabio Baggio (Bassano del Grappa, 1965) je taliansky kňaz scalabrínskych misionárov, spolupracovník pápeža Františka a jeden z vatikánskych predstaviteľov zodpovedných za migráciu.[1] Obhajuje otvorenie zákonných dverí pre migrantov a utečencov.[2][3] 
Má titul Teológia a história a doktorát z Cirkevných dejín na Pápežskej Gregoriánskej univerzite . 
Vyučoval na niekoľkých univerzitách. 
Bol konzultantom v oblasti migrácie biskupskej konferencie v Čile a riaditeľom pre migrácie arcidiecézy v Buenos Aires. 
Od roku 2010 do roku 2010 je riaditeľom Migračného centra Scalabrini na Filipínach a Medzinárodného migračného inštitútu Scalabrini na Pápežskej mestskej univerzite od roku 2010.[1][2] Od januára 2017 je spolu s Michaelom Czernym zástupcom sekcie pre migrantov a utečencov dikasterstva na podporu integrovaného ľudského rozvoja.[3][4] 
Hekima College je jezuitská teologická škola v Nairobi v Keni, ktorá je pridružená ku Katolíckej univerzite východnej Afriky . 
Bolo otvorené v roku 1984 ako seminár pre jezuitov, ktorí študujú kňazov . [1] Hekima od svojho otvorenia diverzifikovala svoju študentskú základňu. 
V roku 2004 otvoril Inštitút mierových štúdií a medzinárodných vzťahov (HIPSIR).[2] 
Od roku 2015 slúži vysokoškolský teologický program širokému spektru študentov vrátane laických žien a mužov a jednotlivcov zo štrnástich ďalších náboženských zborov. 
Iniciatíva kolégia HIPSIR bola akreditovaná Komisiou pre vysokoškolské vzdelávanie od roku 2007 a naďalej rozširuje svoj dosah.[1][2] 
Theodore John Kaczynski ( /k ə Z ɪ n s k i / ; narodený 22. mája 1942), tiež známy ako Unabomber ( /j U N ə b ɒ m ər / ), je americký terorista, anarchista, a bývalý profesor matematiky. [1] [2] [3] Bol považovaný za matematického génia, [4], ale v roku 1969 opustil akademickú kariéru, aby mohol žiť primitívistickým životným štýlom . 
V rokoch 1978 až 1995 zabil troch ľudí a 23 ďalších zranil v snahe rozpútania revolúcie, ktorú chcel spustiť viacerými bombovými útokmi zameranými na ľudí nejakým spôsobom spojenými s modernými technológiami. 
V roku 1971 sa Kaczynski presťahoval na samotu bez elektriny alebo tečúcej vody v blízkosti Lincolnu v Montane, kde žil strániac sa ľudí, zatiaľ čo sa zručnostiam potrebným na prežitie, aby sa stal sebestačným. 
Bol svedkom zničenia divočiny obklopujúcej jeho zrubu a dospel k záveru, že život v prírode je neudržateľný; svoju bombovú kampaň začal v roku 1978. 
V roku 1995 poslal list do New York Times a sľúbil, že „upustí od terorizmu“, ak The Times alebo The Washington Post uverejnia jeho esej Priemyselná spoločnosť a jej budúcnosť, v ktorej tvrdil, že jeho bombové útoky boli extrémne, ale nutné na to, aby upútali pozornosť na eróziu ľudskej slobody a dôstojnosti modernými technológiami, ktoré si vyžadujú rozsiahlu spoločenskú organizáciu. 
Kaczynski bol predmetom najdlhšieho a najdrahšieho vyšetrovania v histórii Federálneho úradu pre vyšetrovanie. 
Predtým, ako bola známa jeho totožnosť, FBI použili na identifikáciu svojho prípadu identifikátor UNABOM ( Un iversity and A Irline Bom ber), čo malo za následok to, že ho médiá pomenovali „Unabomber“. 
Generálny prokurátor Janet Reno sa presadil publikovanie eseje Priemyselná spoločnosť a jej budúcnosť, čo viedlo k podnetu od Kaczynského brata Davida, ktorý rozpoznal jeho štýl písania. 
Po svojom zatknutí v roku 1996 sa Kaczynski neúspešne pokúsil o odmietnutie svojich právnikov pridelených súdom, pretože aby sa vyjli trestu smrti ho chceli obhajovať na základe jeho choromyseľnosti, zatiaľ čo Kaczynski s tým nesúhlasil. 
V rou 1998 sa na súde podarilo dosiahnuť dohodu o vine a treste, podľa ktorej sa priznal k všetkým obvineniam, a bol odsúdený na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. 
Haitská revolúcia bolo úspešným povstaním otrokov proti francúzskej koloniálnej nadvláde na Saint-Domingue, teraz zvrchovanom štáte Haiti. 
Povstanie sa začalo 22. augusta 1791 [1] a skončilo v roku 1804 nezávislosťou bývalej kolónie. 
Do povstania sa zapojili černosi, mulati ako aj francúzi, španieli a briti - zatiaľ čo sa bývalý otroko Toussaintom Louverture stal najprominentnejším vodcom revolúcie a hrdinom Haiti. 
Revolúcia bola jediným povstaním otrokov, ktoré viedlo k založeniu štátu, kde bolo zrušené otroctvo, a v ktorom nevládli bieli osadníci ale bývalí otroci. [2] V súčasnosti sa všeobecne považuje za určujúci moment v histórii atlantického sveta . [3] [4] 
Vplyv revolúcie na inštitúciu otroctva sa prejavil na celom americkom kontinente. 
Po ukončení francúzskej nadvlády a zrušení otroctva v bývalej kolónii nasledovala úspešná obrana slobôd, ktoré získali, a za spolupráce so slobodnými farebnými osobami, ich nezávislosť od bielych Európanov. [1] [2] [3] Revolúcia predstavovala najväčšie otrokárske povstanie od Spartakovho neúspešného povstania proti Rímskej republike takmer pred 1900 rokmi [4] a podkopala dlhodobé presvedčenie európanov o údajnej podradenosti černochov a o schopnosti zotročených osôb dosiahnuť a udržať si svoju slobodu. 
Organizačné schopnosti a húževnosť povstalcov pod obrovským tlakom inšpirovala príbehy, ktoré šokovali a vystrašili majiteľov otrokov na celej západnej pologuli. [5] 
Saskia je ženské meno pôvodom z Nemecka. 
Na Slovensku oslavuje meniny 21 apríla. [ citácia potrebná ] 
Saskia Bartusiak nemecká futbalistka Saskia Burmeister austrálska herečka Saskia Clarková námorníčka Saskia Howard Clarke, súťažiaca v britskom televíznom seriáli Big Brother v roku 2005 Saskia de Brauw holandská umelkyňa a modelka Saskia de Coster belgická spisovateľka Zdroje http://www.mojslovnik.sk/krstne-meno/Saskia 
461 Saskia, planétka Noah a Saskia, detský televízny program 
Bull je americký seriál právnickej drámy s Michaelom Weatherlym . 
Tento seriál mal premiéru 20. septembra 2016 
6. mája 2020 bol seriál obnovená na piatu sezónu. 
Popis 
Obsadenie 
Nayib Armando Bukele Ortez (* 24. júl 1981, San Salvador) je salvadadorský politik a podnikateľ, súčasný prezident Salvádoru. V roku 2019 zvíťazil v prezidentských voľbách a stal sa tak 46. prezidentom Salvádoru. 
Do úradu nastúpil 1. júna 2019. 
Nayib Bukele bol kandidátom stredopravicovej strany GANA a stal sa tak prvým prezidentom od čias vlády Josého Napoleóna Duarte (1984 - 1989), ktorý nebol zvolený ako kandidát jednej z dvoch hlavných politických strán v krajine, FMLN a ARENA. 
Je tiež zakladateľom politickej strany Nuevas Ideas. 
11. marca 2012 bol zvolený za starostu mesta Nuevo Cuscatlán, nasledovne 1. marca 2015 bol zvolený za starostu hlavného mesta San Salvador a 1. mája 2015 sa ujal úradu. 
Protestoval a vyhral voľby do oboch verejných funkcií pod záštitou ľavicovej strany Front národného oslobodenia Farabunda Martího . [1] 
Nayib Bukele sa narodil 24. júla 1981 v San Salvadore. 
Je synom Olgy Ortez de Bukele a Armanda Bukele Kattán. 
Podľa The Times of Israel Bukeleho starí rodičia z otcovej strany boli palestínski kresťania z Jeruzalema a Betlehema, zatiaľ čo jeho stará mama z matkinej strany bola katolíčka a starý otec bol pravoslávny. „Jeho otec neskôr konvertoval na islam a stal sa imámom “. „Nayib“ je hispanicizovaná verzia arabského mena „Najib“. 
Nayib založil svoju prvú spoločnosť vo veku 18 rokov. V článku v digitálnych novinách El Faro sa uvádza, že Nayib Bukele vlastní spoločnosť Yamaha Motors El Salvador, spoločnosť, ktorá predáva a distribuuje produkty Yamaha v Salvádore. Bol tiež riaditeľom a prezidentom spoločnosti OBERMET, S.A. DE C.V. 
Počas svojho predsedníctva bol mnohokrát kritizovaný opozíciou, ktorá označila jeho politiku za diktátorskú a fašistickú,najmä po nasadení armády v zákonodarnom zhromaždení . [1] , Jeho prísne nariadenia týkajúce sa vírusu covid-19 a zvládanie endemického násilia v Salvádore boli predmetom diskusie, rovnako ako nariadenie armáde obkľúčiť zákonodarný orgán, po ktorom bol označovaný za autokrata. 
Život 
Ahmad Šáh Masúd ( Dari احمد شاه مسعود / Pashto : احمد شاه مسعود ; [1] 2. septembra 1953 9. september 2001) bol afganský politik a vojenský veliteľ. Bol mocným veliteľom partizánov počas odboja proti sovietskej okupácii v rokoch 1979 až 1989. 
V 90. rokoch viedol vládne vojenské krídlo proti súperiacim milíciám a po prevzatí Talibanu bol hlavným veliteľom opozície proti ich režimu, proti ktorému bojoval až kým nebol zavraždený v roku 2001. 
Masúd pochádzal z etnického tadžického sunnitského moslimského prostredia v údolí Pandžšír v severnom Afganistane. 
V 70. rokoch začal študovať strojárstvo na Polytechnickej univerzite v Kábule, kde sa zapájal do náboženských protikomunistických hnutí v okolí popredného islamistu Burhánuddín Rabbání . 
Bol súčasťou neúspešného povstania proti vláde Muhammada Dáúda Chána. Neskôr sa pripojil k Rabbaninho strane Jamiat-e Islami . 
Počas sovietsko-afganskej vojny mu jeho úloha ako mocného povstaleckého vodcu mudžahedínov priniesla medzi jeho stúpencami prezývku „Lev z Pandžšíru“ ( شیر پنجشیر ), keď úspešne bránil Sovietom v tom, aby zabrali údolie Pandžšír. 
V roku 1992 podpísal, v postkomunistickom islamskom štáte Afganistan, Pešawarskú dohodu o mieri a zdieľaní moci, a bol tak vymenovaný za ministra obrany, ako aj za hlavného vojenského veliteľa vlády. 
Jeho milície obraňovali hlavné mesto Kábul proti milíciám vedenými Gulbuddínom Hekmatjárom a ďalšími vojvodcami, ktorí bombardovali mesto - a nakoniec proti Talibanu, ktorý začal obliehať hlavné mesto v januári 1995 potom, čo mesto zažilo tvrdý boj s aspoň 60 000 zabitými civilistami. 
Po vzostupe Talibanu v roku 1996 sa Masúd, ktorý odmietol fundamentalistický výklad islamu Talibanu, vrátil k ozbrojenej opozícii, kým nakoniec neunikol do Kulobu v Tadžikistane, predtým avšak, na svojej ceste na sever, strategicky zničil tunel Salang. 
Stal sa vojenským a politickým vodcom Zjednoteného islamského frontu pre Spásu Afganistanu alebo Severnej aliancie, ktorá do roku 2000 ovládala iba 5 až 10 percent krajiny. 
V roku 2001 navštívil Európu a na stretnutiach na vysokej úrovni s Európskym parlamentom vyzval lídrov, aby vyvíjali tlak na Pakistan, za ich podporu Talibanu. 
Taktiež požiadal o humanitárnu pomoc, aby pomohol ľudom, ktorí žili v biednych podmienkach za vlády Talibanu. Masúd bol zavraždený na podnet al-Káidy a Talibanu pri samovražednom bombovom útoku 9. septembra 2001. O dva dni neskôr došlo k útokom z 11. septembra v Spojených štátoch, čo viedlo Organizáciu Severoatlantickej zmluvy podniknúť inváziu do Afganistanu, kde sa spojili s Masúdovými silami. 
Jeho sily nakoniec vyhrali dvojmesačnú vojnu v decembri 2001, čím bol Taliban zbavený moci. 
Masúd bol po smrti vyhlásený „národným hrdinom“ na príkaz prezidenta Hamída Karzaja potom, čo bol Taliban zbavený moci. Dátum Masúdovej smrti, 9. september, sa považuje za štátny sviatok známy ako „deň Masúda“. 
Jeho nasledovníci ho nazývajú Amer Sāhib-e Shahīd ( آمر صاحب شهید ), čo sa prekladá ako „(náš) umučený veliteľ“. Masúd bol opísaný ako jeden z najväčších partizánskych vodcov 20. storočia a bol porovnávaný s Josipom Broz Titom, Hočiminom a Che Guevarom . Jedným z dôvodov bolo to, že sa mu úspešne podarilo opakovane ubrániť miestne údolie Pandžšír pred Sovietmi a potom Talibanom. 
Špirálová galaxia NGC 1232 je jednou z najjasnejších v kope Eridanus. 
V kope galaxií Eridanus je najznámejšia špirálová galaxia NGC 1300. 
Kopa galaxií Eridanus je kopa galaxií vzdialená približne 75 miliónov svetelných rokov od Zeme, ktorá obsahuje asi 73 hlavných galaxií a asi 200 galaxií celkom. 
Z nich má približne 30 % má Hubblovu klasifikáciu eliptickú alebo S0 a zvyšných 70% je špirálových alebo nepravidelných.[1] Tieto galaxie sa nachádzajú v menších skupinách, ktoré sú navzájom voľne gravitačne spojené, čo naznačuje, že systém stále kondenzuje z Hubblovho zákona a môže prípadne tvoriť zhluk približne 1014 M☉. 
Táto hypotéza podporuje nízku rýchlosť rozptylu v porovnaní napríklad s kopou galaxií Coma. Kopa Eridanus sa nachádza v súhvezdí Eridanus v blízkosti kopy galaxií Pec a niekedy sa nazýva „kopa galaxií Pec II“. 
Zoznam galaxií 
Stĺpec 1: Názov galaxie Stĺpec 2: Rektascenzia pre epochu J2000 Stĺpec 3: Deklinácia pre epochu J2000 Stĺpec 4: Fotografická magnitúda galaxie Stĺpec 5: Typ galaxie: E = eliptická; S0 = šošovková; Sa, Sb, Sc, Sd = špirálová (bez priečky); SBa, SBb, SBc, SBd = špirálová (s priečkou); SAB = prechodná špirálová; Sm, SBm, Irr = nepravidelná; (r), (rs) = prstencová štruktúra Stĺpec 6: Uhlový priemer galaxie (uhlové minúty) Stĺpec 7: Priemer galaxie (v tisícoch svetelných rokov) Stĺpec 8: Rýchlosť recesie (km / s) galaxie vzhľadom na pozadie kozmického mikrovlnného žiarenia 
Pozri aj 
Zoznam skupín a kôp galaxií Coma (kopa galaxií) Pec (kopa galaxií Pravítko (kopa galaxií) Panna (kopa galaxií) 
Name R Dec Blue Mag Typ Size (arcmin) Size (kly) RV (km/s) ESO 547-09 03 06.0 -19 23 16.8 Irr 1.3 35 1509 ESO 547-12 03 09.6 -17 50 16.5 Scd 1.5 35 1837 NGC 1232 03 09.8 -20 35 10.7 SAB(rs)c 6.9 170 1517 IC 1898 03 10.3 -22 24 13.7 SBc 3.4 85 1164 ESO 547-20 03 13.0 -17 56 16.0 SBm 1.2 30 1825 NGC 1258 03 14.1 -21 46 13.9 SBc 1.3 30 1340 NGC 1297 03 19.2 -19 06 13.5 E 2.0 50 1395 NGC 1300 03 19.7 -19 25 11.2 SBbc 6.0 110 1421 NGC 1315 03 23.1 -21 23 14.0 S0 1.5 35 1534 PGC 12680 03 23.4 -19 17 ? 
Ostenfeld, C. H. a Eugenius Warming. „Geografia, geológia a podnebie Faeröesu, s historickými poznámkami o botanickom vyšetrovaní týchto ostrovov“. 
Kodaň: H. H. Thiele, 1901 Peacock, Martin A. 
''Recent Lines of Fracture in the Færoes in Relation to the Theories of Fiord Formation in Northern Basaltic Plateaux''. 
Štatistika 
ZOO Park Stropkov je zoologická záhrada v meste Stropkov na Slovensku. 
Otvorené bolo v roku 1984. 
Od roku 2006 mala viac ako 200 vtákov, cicavcov a plazov z viac ako 60 druhov. 
Zoo ponúka množstvo aktivít a atrakcií pre deti. 
Vonkajšie odkazy 
</img> Oficiálne stránky (po slovensky) 
Gróf Fidél Pálffy de Erdőd (6. máj 1895 Svätý Jur - 2. marec 1946 Budapešť ) bol šľachtic, ktorý bol popredným podporovateľom nacizmu v Maďarsku . 
Biografia 
Po vojenskej službe v prvej svetovej vojne žil na statku v Československu, neskôr odišiel do Maďarska, kde v dôsledku veľkej hospodárskej krízy v roku 1929 zbankrotoval.[1] 
V roku 1933 založil skupinu s názvom Maďarská nacionálno-socialistická strana a neskôr ju spojil s dvoma podobnými skupinami pod vedením Sándora Festeticsa a Zoltána Meskóa . 
V roku 1935 prevzal Pálffy výlučnú kontrolu nad touto skupinou, hoci sa jej nepodarilo prosperovať, pretože podpora smerovala k Gyule Gömbösovej.[1] Zbavený vplyvu, Pálffy sa obrátil na nacistické Nemecko a stal sa agentom RSHA.[1] Pri snahe o opätovné získanie vplyvu spolupracoval s Lászlóm Bakym a Ferencom Szálasim pri pokuse o otvorenie pro-nemeckej strany. 
To sa podarilo v roku 1941 obnovením maďarskej nacionálnej socialistickej strany (v porovnaní so Stranou šípových krížov bola však považovaná za konzervatívnu). [1] 
Aktivizmus počas 2. svetovej vojny a poprava 
Pálffy sa stal dôležitým kontaktom pre Wilhelma Höttla v Maďarsku.[2] Pálffy v rokoch 1944 - 1945 zastával funkciu ministra poľnohospodárstva za čo sa ako jeden z prvých členov vlády postavil po vojne pred súd. 
Ako člen jednej z popredných šlachtických rodín bol po skončení 2. svetovej vojny obvinený zo spolupráce s nacistami a napriek nedostatku dôkazov o vine bol v marci 1946 obesený.[3] 
Shinzen Young (真善, Shinzen) je učiteľom meditácie pochádzajúcim z USA. 
Vedie rezidenčné i diaľkové meditačné ústrania pre študentov zaujímajúcich sa o budhistickú tradíciu Vipassana (vhľad), ale i ďalšie tradičné či novodobé spôsoby meditácie. 
Shinzen bol pôvodne ordinovaný za mnícha v Japonsku v tradícii Shingon (japonská tradícia Vajrayana).[1] Dlhú dobu študoval a trénoval i v iných tradíciá a to vrátatene Zen and tradíciách pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky. 
Vonkajšie odkazy 
Eseje popisujúce meditačný systém Shinzena Younga 
Čo je vnímavosť? 
Úvod do ULTRA: Univerzálna knižnica pre tréning pozornosti See, Hear, Feel: Úvod Základný rámec tréningu Päť spôsobov ako sa spoznať: Úvod do Basic Mindfulness 
Je známy tiež tým, že často používa pojmy z matematiky ako metaforu na ilustráciu abstraktných konceptov týkajúcich sa meditácie. 
Výsledkom je, že jeho učenia sú populárne i medzi akademikmi a profesionálmi z rôznych disciplín. [1] Jeho záujem o integráciu meditácie s vedeckými paradigmami viedol k spolupráci s neurovedcami na lekárskych fakultách University of Harvard, [2] [3] Univerzity of Massachusetts, Yale, Carnegie Mellon a na University of Vermont. [4] Pracuje na rôznych spôsoboch, ako priblížiť prax sekulárneho tréningu meditácie (ang. mindfulness) širšiemu publiku pomocou vylepšenej terminológie a techník, ako aj automatizovaných expertných systémov. 
Shinzen prispôsobil centrálny budhistický koncept piatich agregátov do moderného jazyka, zoskupil ich do zmyslových kategórií s potenciálnymi neurologickými korelátmi a vyvinul rozsiahly systém meditačných techník na prácu s týmito kategóriami individuálne i v kombináciách. 
Shinzen Young sa narodil ako Steve Young v Los Angeles v Kalifornii. 
Jeho rodičia boli židovského pôvodu. 
Počas strednej školy ho fascinovali ázijské jazyky a kultúry. 
Po ukončení UCLA so zameraním na ázijské jazyky bol prijatý na doktorandské štúdium na University of Wisconsine v programe budhistických štúdií. 
S cieľom zhromaždiť materiály pre svoju dizertačnú prácu sa v roku 1970 stal mníchom v tradícii Shingon na Mount Kōya v Japonsku. Postupom času sa intenzívne venoval každej z troch hlavných budhistických tradícií: Vajrayana, Zen (Mahayana) a Vipassana . [1] 
Knihy 
Prekonaj bolesť: Program meditácie všímavosti krok za krokom na transformáciu chronickej a akútnej bolesti (2006) Emocionálne liečenie prostredníctvom meditácie všímavosti: Príbehy a meditácie pre ženy hľadajúce jednotu (2002) Sprievodca meditáciou pre začiatočníkov (2002) Veda osvietenia: Ako funguje meditácia (2016) 
Slacklining je chodenie alebo balansovanie na plochom popruhu, ktorý je napnutý medzi dvoma kotviacimi bodmi - väčšinou stromami. 
Slacklining je podobný chôdzi po lane alebo povrazochodectvu (tightrope walking). 
Popruhu, ktorý sa používa na slacklining hovoríme slackline. Slackliny sa líšia od povrazov a ocelových lán určených na chodenie najmä použitým materiálom a silou napnutia. 
Slackliny sú napnuté výrazne menej ako laná používané pri povrazochodectve, čím sa vytvorí dynamická - pohyblivá balančná plocha. 
Narozdiel od povrazochodectva sa nepoužíva vyvažujúca palica. Balansuje sa pomocou pohybu rúk a nakláňania tela. 
120347 Salacia, dočasný názov bol 2004 SB60, je transneptunským objektom v Kuiperovom páse s priemerom približne 850 kilometrov. Planétka bola objavená 22 septembra 2004 americkými astronómami Henrym Roe, Michaelou Brown a Kristinou Barkume na Palomarskom observatóriu v Kalifornii v Spojených štátoch. Predobjavové snímky boli spätne dohľadané až do roku 1982. 
Vzhľadom na veľkosť je možné, že planétka patrí medzi trpasličie planéty. Avšak kvôli nízkej hustote, len okolo 1.2 g/cm3 , pravdepodobne nikdy nedošlo ku dosiahnutiu hydrostatickej rovnováhy a v jej vnútri sú stále dutiny. Zo všetkých veľkých transneptúnických objektov má Salacia najnižšie známe albedo. 
Planétka má jeden mesiac, s názvom Actaea. Bol objavený Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom v roku 2006. 
Za predpokladu, že planétka aj mesiac majú rovnaké albedo, je mesiac veľký zhruba 280 km. Obieha vo vzdialenosti približne 5600 km raz za 5,5 dňa. po dráhe s nízkou excentricitou, len okolo 0,008 Pomenovaný je po nereidke Aktaii. 
Pedro Sánchez Pérez-Castejón (* 29. február 1972, Madrid) je španielsky politik, ktorý je predsedom vlády Španielska od júna 2018. Od júna 2017 je tiež generálnym tajomníkom Španielskej socialistickej robotníckej strany (PSOE), predtým túto funkciu zastával od roku 2014 do roku 2016. 
Sánchez začal svoju politickú kariéru v roku 2004 ako poslanec mestského zastupiteľstva v Madride a následne bol v roku 2009 zvolený za člena Španielskeho poslaneckého kongresu. 
V roku 2014 bol zvolený za generálneho tajomníka PSOE a stal sa lídrom opozície . 
Viedol túto stranu počas nerozhodných parlamentných volieb v rokoch 2015 a 2016, krátko po druhých voľbách však rezignoval na funkciu generálneho tajomníka po verejných sporoch s exekutívou strany. 
O osem mesiacov neskôr bol vo voľbách na post predsedu strany znovu zvolený, keď porazil Susanu Díaz a Patxi López . 
Sánchez nastúpil do funkcie 2. júna 2018 za prítomnosti bývalého predsedu vlády Rajoya, predsedkyne kongresu Any Pastorovej, ako aj kráľa Filipa VI . Španielske médiá poznamenali, že zatiaľ čo Sánchez skladal prísahu, nebola vystavená biblia ani kríž, a to po prvýkrát v modernej španielskej histórii kvôli Sánchezovmu ateizmu. Po prísahe Sánchez oznámil, že predloží iba tie opatrenia, ktoré budú mať značnú podporu v parlamente, a opätovne potvrdil, že vláda bude dodržiavať požiadavky EÚ ohľadom deficitu. 
Sedemnásť ministrov jeho nového kabinetu nastúpilo do úradu 7. júna 2018. Sánchez vytvoril kabinet, v ktorom 11 z 18 ministerských funkcií Rady získali ženy. 
1. júna 2018 strana PSOE vyhlásila vyjadrenie nedôvery premiérovi Marianovi Rajoyovi, ktorý bol úspešné prijatý po tom, čo strana získala podporu strany Unidas Podemos, ako aj rôznych regionálnych a nacionalistických strán. 
Nasledujúceho dňa bol Sánchez uvedený do úradu kráľom Filipom VI . 
V parlamentných voľbách v apríli 2019 Sanchézova strana PSOE získala 38 kresiel, čo znamenalo pre PSOE prvé národné víťazstvo od roku 2008, aj keď nedosiahli väčšinu. 
Po neúspešných rokovaniach o vytvorení vlády, Sánchez opäť získal najviac hlasov v parlamentných voľbách v novembri 2019 a v januári 2020 vytvoril koaličnú vládu s Unidas Podemos . 
Pedro Sánchez Pérez-Castejón sa narodil v Madride . Jeho otec je ekonóm a podnikateľ a jeho matka je právnička a štátna zamestnankyňa v odbore sociálneho zabezpečenia . Vyštudoval štátnu strednú školu Instituto Ramiro de Maeztu, kde hral basketbal v profesionálnom klube Estudiantes cantera, prepojením na školu a dostal sa tak do U-21 tímu. 
V roku 2006 sa Sánchez oženil s Mariou Begoñou Gómez Fernándezovou a spolu majú dve dcéry, Ainhou a Carlotu. 
Civilnú svadbu vykonala Trinidad Jiménez . 
Okrem španielčiny hovorí Sánchez plynule anglicky a francúzsky. Je prvým španielskym premiérom, ktorý plynule ovláda angličtinu počas svojej funkcie (bývalý premiér José María Aznar sa naučil angličtinu po odchode z funkcie). 
Cudzie jazyky sa na španielskych školách nevyučovali až do polovice 70. rokov a bývalí predsedovia vlády boli známi tým, že s nimi zápasili. 
Je prvým premiérom, ktorý je otvoreným ateistom . 
V roku 1990 začal študovať na Universidad Complutense de Madrid (Madridská univerzita) ekonómiu a obchodné vedy. 
V roku 1993 sa stal členom strany PSOE po víťazstve Felipeho Gonzáleza vo voľbách toho roku . Sánchez promoval v roku 1995. 
V roku 1998 získal titul v odbore politika a ekonómia po ukončení Université Libre de Bruxelles (Slobodná univerzita v Bruseli) a titul obchodného vedenia na IESE Business School na univerzite v Navarre, súkromnej univerzite a apoštoláte Opus Dei. 
V roku 2012 získal titul doktora filozofie v odbore obchod a ekonomika. [2] 
Pred začiatkom jeho kariéry v regionálnej a národnej politike pôsobil Sánchez ako parlamentný asistent v Európskom parlamente a ako vedúci personálu vysokého predstaviteľa OSN v Bosne počas vojny v Kosove. Bol tiež profesorom ekonómie a publikoval verziu svojej dizertačnej práce „La nueva diplomacia económica europea“. 
PureOS je distribúcia operačného systému GNU/ Linux zameraná na súkromie a bezpečnosť, je založená na linuxovej distribúcii Debian a využíva desktopové prostredie GNOME. PureOS je udržiavaný spoločnosťou Purism torá ho využíva vo svojich vlastných notebookoch a smartfónoch Librem. 
"Download PureOS". pureos.net. 
Retrieved 2019-09-11. Vaughan-Nichols, Steven (2019-03-07). 
Retrieved 2019-07-23. Evangelho, Jason (2019-03-25). 
Retrieved 2019-07-23. Roston, Brittany (2015-06-22). 
Retrieved 2019-07-23. "PureOS – a pure Linux phone experience". 
Retrieved 13 August 2019. "Exploring the Librem 5 Free Phone". 
Retrieved 13 August 2019. Robertson, Donald (2017-12-21). 
Retrieved 2019-07-23. "Free GNU/Linux distributions". www.gnu.org. 
Retrieved 2019-07-23. "What is PureOS and how is it built?". puri.sm. 
Retrieved 2019-07-23. "Librem 5 design report #5". 
Externé odkazy 
Oficiálna stránka PureOS na DistroWatch 
PureOS je navrhnutý tak, aby obsahoval iba slobodný softvér s otvoreným zdrojovým kódom (FOSS / FLOSS) a vďaka tomu je aj zahrnutý v zozname slobodných distribúcií GNU/Linux, ktorý vydala Nadácia slobodného softvéru. 
PureOS využíva na ochranu súkromia napríklad vlastný webový prehliadač PureBrowser, ide o variantu Firefoxu, upravenú pre ochranu súkromia. 
Ako hlavný internetový vyhľadávač využíva DuckDuckGo. 
Mobilné rozhranie mobilných telefónov PureOS, Phosh 
Canavanova choroba je recesívna [1] degeneratívna porucha, ktorá spôsobuje progresívne poškodenie nervových buniek v mozgu a je jedným z najbežnejších degeneratívnych mozgových ochorení dojčiat. 
Je spôsobený nedostatkom enzýmu aminoacylázy 2 [2] a je jedným zo skupiny genetických ochorení označovaných ako leukodystrofia . 
Je charakterizovaná degeneráciou myelínu vo fosfolipidovej vrstve izolovajúcej axón neurónu a je spojená s génom umiestneným na ľudskom chromozóme 17 . 
Liečba 
Nie je známy žiadny liek na ochorenie Canavan a neexistuje ani štandardný liečebný postup. 
Liečba je symptomatická a podporná. 
Fyzikálna terapia môže pomôcť zlepšiť motorické zručnosti a vzdelávacie programy môžu pomôcť zlepšiť komunikačné zručnosti. 
Záchvaty sa liečia antiepileptikami a pri výskyte ťažkostí s prehĺtaním sa používa gastrostómia na udržanie primeraného príjmu potravy a hydratácie. [1] Experimentálne ošetrenie tiež používa citran lítny. 
Keď má človek ochorenie Canavan, jeho hladiny N- acetyl aspartátu sú chronicky zvýšené. 
Citrát lítny sa v krysom genetickom modeli Canavanovej choroby ukázal ako schopný významne znížiť hladiny N-acetyl-aspartátu . 
Pri testovaní na človeku sa stav subjektu zvrátil počas dvojtýždňového vymývacieho obdobia po vysadení lítia. [ citácia potrebná ] 
Výsledky experimentálnych pokusov s génovou terapiou uverejnené v roku 2002 využili zdravý gén na prevzatie defektného génu, ktorý spôsobuje Canavanovu chorobu. [1] V pokusoch na ľuďoch, ktorých výsledky boli uverejnené v roku 2012, sa zdá, že táto metóda zlepšuje život pacienta bez dlhodobých nepriaznivých účinkov počas 5-ročného sledovania. [2] 
Prognóza 
Geografická distribúcia 
Histórie 
Symptomy a príznaky 
Canavanova choroba bola prvýkrát popísaná v roku 1931 Myrtelle Canavan . [1] V roku 1931 napísala článok, v ktorom sa zaoberala prípadom dieťaťa, ktoré zomrelo vo veku 16 mesiacov a ktorého mozog mal hubovitú bielu časť. 
Canavanová bola prvá, kto identifikoval túto degeneratívnu poruchu centrálneho nervového systému, ktorá sa neskôr volala „Canavanova choroba“. [2] 
Výzkum génu choroby a soudné spory 
Objav génu pre Canavanovu chorobu a následné udalosti vyvolali značnú polemiku. 
V roku 1987 Greenbergovi, rodina s dvoma deťmi postihnutými Canavanovou chorobou, darovala vzorky tkanív Reubenovi Matalonovi, výskumníkovi z University of Chicago, ktorý hľadal gén Canavanovy choroby. 
Gén úspešne identifikoval v roku 1993 a vyvinul preň test, ktorý by umožnil prenatálne (pred narodením) poradenstvo párom, u ktorých existuje riziko, že budú mať dieťa s touto chorobou. [1] Nadácia Canavan na chvíľu ponúkla bezplatné genetické testovanie pomocou Matalonovho testu. 
Avšak v roku 1997, keď sa Reuben Matalonov presťahoval na Floridu, jeho nový zamestnávateľ , Miami Children's Hospital, patentoval gén a začal si nárokovať licenčné poplatky za genetický test, čo prinútilo Canavan Foundation, aby stiahlo svoje bezplatné testovanie. 
Následný súdny spor podaný nadáciou Canavan proti Miami Children's Hospital bol vyriešený uzavretím mimosúdneho vyrovnania. [1] Prípad je niekedy citovaný v argumentoch o vhodnosti patentovania génov. [ citácia potrebná ] 
Výskum génových lieků 
Výskum zahŕňajúci suplementáciu triacetínom sa ukázal ako sľubný na potkanoch. [1] Triacetín, ktorý môže byť enzymaticky štiepený za vzniku acetátu, vstupuje do mozgu ľahšie ako negatívne nabitý acetát. 
Defektný enzým pri Canavanovej chorobe, aspartoacyláza, prevádza N- acetylaspartát na aspartát a acetát. 
Mutácie v géne pre aspartoacylázu bránia rozkladu N- acetylaspartátu a znižujú dostupnosť acetátu v mozgu počas vývoja mozgu. 
Účelom suplementácie acetátom pomocou triacetínu je poskytnúť chýbajúci acetát, takže vývoj mozgu môže normálne pokračovať. [ citácia potrebná ] 
Tím vedcov vedený lekárkou Paolou Leone na Univerzite medicíny a zubného lekárstva v New Jersey, vyskúšal postup zahŕňajúci vloženie šiestich katétrov do mozgu, ktoré dodávajú roztok obsahujúci 600 až 900 miliárd geneticky modifikovaných vírusových častíc. 
Vírus, (modifikovaná verzia adeno- asociovaného vírusu ), je navrhnutý tak, aby nahradil enzým aspartoacylázy. [1] Deti liečené týmto postupom doteraz preukázali výrazné zlepšenie, vrátane rastu myelínu, zníženými hladinami toxínu N -acetyl-aspartátu. [2] 
Tím výskumníkov vedený Guangpingom Gaom z University of Massachusetts Medical School pracuje na vývoji a optimalizovanej terapii génovej náhrady založenej na rAAV, ktorá by putovala hematoencefalickou bariérou a zachránila fenotyp smrteľných chorôb [1] [2]. ] 
Vonkajšie odkazy 
Patofyziológia 
Canavanova choroba sa dedí autozomálne recesívne. 
Ak sú obaja rodičia prepravcami, šanca na postihnuté dieťa je 25%. 
Genetické poradenstvo a genetické testovanie sa odporúča pre rodiny s dvoma rodičmi prepravcami. 
Canavanova choroba je spôsobená defektným génom ASPA, ktorý je zodpovedný za produkciu enzýmu aspartoacylázy . 
Znížená aktivita aspartoacylázy bráni normálnemu rozkladu N- acetyl-aspartátu, kde akumulácia N- acetylaspartátu alebo nedostatok jeho ďalšieho metabolizmu interferuje s rastom myelínového obalu nervových vlákien mozgu. 
Myelínový obal je tuková vrstva, ktorá obklopuje nervové bunky a pôsobí ako izolátor a umožňuje efektívny prenos nervových impulzov. 
Tour de France 2020 je 107. ročník cyklistických pretekov Tour de France, jedného z troch pretekov Grand Tour. 
Pôvodne sa mali začať 27. júna 2020, ale boli odložené na 29. august 2020 z dôvodu pandémie COVID-19 vo Francúzsku.[1] 
Odloženie 
Preteky Tour de France 2020 boli v dôsledku pandémie COVID-19 v ohrození.[1] Medzinárodná cyklistická únia (UCI) oznámila 14. apríla, že začiatok Tour de France 2020 bude odložený na 29. augusta, pričom Giro d'Italia a Vuelta a España.[2] 
V júli 2020 sa uskutočnila virtuálna Tour pomocou aplikácie Zwift.[1] 
Tímy 
Prezentácia tímov v Nice 
Tour de France 2020 sa zúčastnilo 22 tímov (vrátane všetkých . 
Všetkých devätnásť svetových tímov UCI má právo a povinnosť vstúpiť na preteky. [6] Okrem toho organizátori zájazdu Amaury Sport Organization (ASO) pozvali na účasť na tomto podujatí tri druhostupňové UCI ProTeams . 
Tímy boli vyhlásené 7. januára 2020. [1] 
Umbraco je platforma systému na správu obsahu (CMS) s otvoreným zdrojovým kódom na publikovanie obsahu na sieti WWW a intranetoch. 
Je napísaný v C# a nasadzovaný na infraštruktúru založenú na technológiách Microsoftu. 
Od verzie 4.5 je celý systém k dispozícii pod licenciou MIT . 
Program Umbraco vyvinul Niels Hartvig v roku 2000 a vydal ho ako softvér s otvoreným zdrojovým kódom v roku 2004. [1] V roku 2009 ho CMS Wire označila za jeden z popredných CMS na báze .NET. [2] [3] V roku 2010, s 1 000 stiahnutiami denne, [4] bolo Umbraco medzi piatimi najobľúbenejšími súbormi stiahnutými prostredníctvom inštalačného programu Microsoft Web Platform Installer, dve miesta pod hlavným rivalom DotNetNuke [5], a 12. najsťahovanejšou aplikáciou od spoločnosti Codeplex, šesť miest pod DotNetNuke a 13 miest nad mojoPortal . [6] 
Externé odkazy 
Oficiálna web stránka Verzie Umbraco Repozitár Umbraco na GitHube Ou Umbraco - komunitné stránky Umbraca 
Paradajky pod fotovoltickými panelmi v Dornbirne, Rakúsko 
Vertikálna obojstranná agrofotovoltická elektráreň, Losheim am See, Nemecko Agrovoltika, tiež agrofotovoltika, kombinuje pestovanie plodín a výrobu elektriny zo solárnych fotovoltických panelov na rovnakej ploche poľnohospodárskej pôdy.[1] Túto techniku pôvodne vytvorili Adolf Goetzberger a Armin Zastrow v roku 1981.[2] Koexistencia solárnych panelov a plodín znamená zdieľanie svetla medzi týmito dvoma typmi výroby. 
Tieto systémy môžu byť vhodné pre hospodárske zvieratá a niektoré plodiny vrátane produkcie ovocia.[3] 
V roku 2004 v Japonsku vyvinul Akira Nagashima demontovateľnú konštrukciu, ktorú testoval na niekoľkých plodinách.[1] Mobilné konštrukcie umožňujú poľnohospodárom sťahovať alebo premiestňovať zariadenia na základe striedania plodín a ich potrieb. 
Od roku 2004 sa vyvíjajú čoraz väčšie elektrárne s kapacitou niekoľkých MW s pevnými konštrukciami a dynamickými systémami.[2][3][4] Napríklad v roku 2017 bola uvedená do prevádzky elektráreň s výkonom 35 MW, ktorá bola inštalovaná na 54 ha pôdy. [5] Miera zatienenia tejto elektrárne je 50%, čo je vyššia hodnota ako 30%-né tienenie, ktoré sa zvyčajne používa v japonských agrovoltických elektrárňach. 
Poľnohospodári pestujú okrem iného ženšen, ašitabu a koriander. 
Na ostrove Ukujima by čoskoro mala byť umiestnená solárna elektráreň s výkonom 480 MW, z ktorej časť bude agrivoltická. 
Projekt je predmetom štúdie od roku 2013 a rôzni partneri podpísali dohodu o začatí výstavby v roku 2019. 
V roku 2016 postavila talianska spoločnosť REM TEC agrovoltickú elektráreň s výkonom 0,5 MWp v okrese Jinzhai v provincii An-chuej. 
Čínske spoločnosti inštalovali niekoľko GW solárnych elektrární kombinujúcich poľnohospodárstvo a výrobu solárnej energie, buď fotovoltické skleníky alebo inštalácie na otvorenom poli. 
Napríklad v auguste 2016 Panda Green Energy vyvinula solárne panely nad vinicami v Turpane v autonómnej oblasti Sin-ťiang. 
Elektráreň s výkonom 0,2 MW bola pripojená k sieti. 
Projekt bol auditovaný v októbri 2017 a spoločnosť získala súhlas na inštaláciu svojho systému po celej krajine. 
Niekoľko desiatok MW bolo aj inštalovaných. 
V roku 2016 bola v provincii Jiangxi nainštalovaná 70 MW agrovoltická elektráreň s poľnohospodárskymi a lesnými plodinami. 
V roku 2017 čínska spoločnosť Fuyang Angkefeng Optoelectronic Technology Co vyvinula testovaciu agrovoltickú elektráreň s výkonom 50 KWp v meste Fuyang v provincii An-chuej. 
Systém využíva nový technologický koncept pre agrovoltiku (pozri nižšie). 
Bol vyvinutý na Inštitúte pokročilých technológií čínskej univerzity vedy a techniky v Hefei pod vedením prof. Wen Liu, ktorý je vynálezcom tejto novej technológie. 
Spoločnosť Elion Group sa už 30 rokov snaží bojovať proti dezertifikácii v oblasti Kubuqi.[1] Medzi použitými technikami boli nainštalované agrovoltické systémy na ochranu plodín a výrobu elektriny. 
Pokiaľ ide o vybavenie pre púštne oblasti, spoločnosť Wan You-Bao si v roku 2007 patentovala systém tienenia na ochranu plodín v púšti. 
Tienidlá sú vybavené solárnymi panelmi.[2] 
Južná Kórea vykonáva počiatočné testy agrovoltických elektrární na základe japonských systémov od roku 2017.[1] Agrovoltika je jedným zo skúmaných riešení na zvýšenie podielu obnoviteľných energií na energetickom mixe v Južnej Kórei. 
Ich cieľom je dosiahnuť 20 % obnoviteľnej energie v roku 2030 oproti 5% v roku 2017. 
Spoločnosť SolarFarm postavila prvú agrovoltickú elektráreň v Južnej Kórei v roku 2016 a vyrába ryžu.[2] Odvtedy bola táto agrovoltická elektráreň ďalej rozvíjaná a testovaná.[3] V januári 2019 bola založená Kórejská agrivoltická asociácia s cieľom propagovať a rozvíjať juhokórejský agrovoltický priemysel.[4] 
Projekty pre izolované lokality skúma Amity University v Noide v severnej Indii.[1] Štúdia zverejnená v roku 2017 sa zameriava na potenciál agrovoltiky pre vinice v Indii.[2] Agrovoltické systémy pozostávajú zo solárnych panelov inštalovaných medzi plodinami, aby sa obmedzilo zatienenie rastlín. 
Táto štúdia naznačuje, že agrovoltické systémy môžu významne zvýšiť príjmy indických poľnohospodárov. 
História 
Universiti Putra Malaysia, ktorá sa špecializuje na agronómiu, začala v roku 2015 experimenty na plantážach, kde sa pestuje jávsky čaj (Orthosiphon stamineus). 
Využívajú pevné konštrukce inštalovaná na experimentálnej ploche asi 0,4 ha.[1] 
Fraunhofer ISE inštaloval svoj agrovoltický systém na krevetovú farmu v Bac Liêu v delte Mekongu. 
Podľa inštitútu výsledky ich pilotného projektu naznačujú, že spotreba vody sa znížila o 75%. 
Ich systém by ponúkol ďalšie výhody, ako napríklad tienenie pracovníkov, ako aj nižšiu a stabilnú teplotu vody pre lepší rast kreviet.[1] 
Európa 
Prvé fotovoltické skleníky vznikli v Európe po roku 2000. 
Časť strechy skleníka je nahradená solárnymi panelmi. 
Prvé agrovoltické systémy na otvorených poliachi boli inštalované v roku 2007 v Rakúsku, neskôr v Taliansku, Francúzsku a Nemecku. 
V roku 2004 navrhla spoločnosť Günter Czaloun fotovoltický sledovací systém so systémom lanových regálov.[1] Prvý prototyp bol vyrobený v južnom Tirolsku v roku 2007 na ploche 0,1 ha. 
Káblová konštrukcia je viac ako päť metrov nad zemou. 
Nový systém bol predstavený na konferencii Intersolar 2017 v Mníchove. 
Táto technológia je potenciálne lacnejšia ako iné systémy na otvorenom poli, pretože vyžaduje menej ocele. 
V rokoch 2009 a 2011 boli nad vinicami inštalované agrovoltické systémy s pevnými panelmi.[1][2] Pokusy ukázali mierny pokles úrody a neskorší zber. 
V roku 2009 vyvinula talianska spoločnosť REM TEC dvojosý solárny sledovací systém. 
V rokoch 2011 a 2012 spoločnosť REM TEC postavila niekoľko MWp agrovoltických elektrární na otvorených poliach.[1][2][3] Solárne panely sú inštalované 5 m nad zemou a umožňujú pohyb poľnohospodárskych strojov. 
Tienenie fotovoltických panelov nepresahuje 15%, aby sa minimalizoval vplyv na plodiny. 
Ako prví ponúkajú automatizované integrované tieniace systémy na nosné konštrukcie.[4] REM TEC navrhuje aj dvojosové solárne sledovacie systémy integrované do štruktúry skleníka.[5] Kontrola polohy solárnych panelov optimalizuje mikroklímu v skleníku. 
Agrofotovoltická elektráreň umožňujúca pohyb poľnohospodárskej techniky, Herdwangen-Schönach, Nemecko V roku 1981 Adolf Goetzberger a Armin Zastrow ako prví navrhli koncepciu dvojitého využitia ornej pôdy na výrobu slnečnej energie a pestovanie rastlín s cieľom zlepšiť celkovú produkciu.[1] Riešili prebiehajúcu diskusiu, či sa má orná pôda využívať na pestovanie plodín alebo produkciu slnečnej energie. 
Bod nasýtenia svetlom je maximálne množstvo fotónov absorbovateľných rastlinným druhom. 
Pretože viac fotónov nezvýši rýchlosť fotosyntézy, Akira Nagashima navrhol kombinovať FV systémy a poľnohospodárstvo tak, aby využívali prebytok svetla. 
Prvé prototypy vyvinul v Japonsku v roku 2004.[2] 
Od začiatku roku 2000 sa vo Francúzsku začali stavať fotovoltické skleníky. 
Konštruktéri fotovoltických skleníkov pokračujú v zlepšovaní poľnohospodárskej výroby aj výroby energie. 
Napríklad koncept Agrinergie vyvíja spoločnosť Akuo Energy od roku 2007. 
Prvé elektrárne pozostávali zo striedania plodín a solárnych panelov. 
Nové elektrárne sú skleníky.[1] V roku 2017 začala spoločnosť Tenergie s nasadením fotovoltických skleníkov s architektúrou, ktorá rozptyľuje svetlo s cieľom znížiť kontrasty medzi osvetlenými a zatienenými miestami vytváranými solárnymi panelmi.[2] 
Systémy na otvorených poliach 
Od roku 2009 INRA, IRSTEA a Sun'R začali pracovať na programe Sun'Agri.[1] Prvý prototyp inštalovaný v teréne s pevnými panelmi bol vyrobený v roku 2009 na ploche 0,1 ha v Montpellieri.[2] Ďalšie prototypy s 1-osými mobilnými panelmi boli vyrobené v rokoch 2014[2] a 2017. 
Cieľom týchto štúdií je riadenie mikroklímy prijímanej rastlinami a výroba elektriny optimalizáciou polohy panelov a výskum ako je žiarenie distribuované medzi plodinami a solárnymi panelmi. 
Prvá agrovoltická elektráreň na otvorenom poli systémom Sun'R bola postavená v roku 2018 v Tresserre v Pyrénées-Orientales. 
Táto elektráreň mala kapacitu 2,2 MWp a bola inštalovaná na 4,5 ha viníc.[3] Vyhodnocuje sa na nej v reálnych podmienkach výkonnosť systému Sun'Agri na viniciach. 
V roku 2016 sa začala spoločnosť Agrivolta špecializovať na agrovoltïku.[1] Po prvom prototype vyrobenom v roku 2017 v Aix-en-Provence inštalovala spoločnosť Agrivolta svoj systém na pozemok Národného výskumného ústavu záhradníckeho (Astredhor) v Hyères.[2] Agrivolta získala niekoľko inovačných ocenení.[3] V januári 2018 predstavila Agrivolta svoju technológiu na výstave CES v Las Vegas.[4] 
V roku 2011 začal inštitút Fraunhofer-Gesellschaft výskumný projekt zameraný na agrovoltiku. 
Výskum pokračuje v projekte APV-Resola, ktorý sa začal v roku 2015 a jeho ukončenie je naplánované na rok 2020. 
Prvý prototyp s výkonom 194,4 kWp bol vyrobený v roku 2016 na pozemku s rozlohou 0,5 ha, ktorý patrí družstevnej farme Hofgemeinschaft Heggelbach v Herdwangene (Bádensko-Württembersko).[1] Inštitút odhaduje, že takéto systémy budú ziskové bez štátnej podpory po roku 2022.[2] Pilotné projekty so zvislými obojstrannými fotovoltickými panelmi postavila spoločnosť Next2Sun. Zvislé panely riešia problémy s prebytkami elektrickej energie cez poludnie, zároveň elektráreň vyrobí počas roka viac elektrickej energie a krivka výroby zodpovedá dennému profilu spotreby elektrickej energie.[…] 
Katedra agronómie na Aarhuskej univerzite začala v roku 2014 skúmať použitie agrovoltického systému v sadoch.[1] 
Pojem „agrovoltika“ bol použitý prvýkrát v publikácii v roku 2011.[1] Tento koncept je vo svete známy pod niekoľkými názvami: „agrofotovoltika“ v Nemecku[2][3], „agrovoltika“ v Taliansku[4][5], „solárne zdieľanie“ v Ázii[6]. Zariadenia ako fotovoltické skleníky možno považovať za agrovoltické systémy. 
V roku 2017 spoločnosť Work-ing inštalovala elektráreň na otvorenom poli s výkonom 500 kW neďaleko župy Virovitice-Podraviny. 
Agronomické štúdie podporuje Osijská univerzita a Škola poľnohospodárskeho inžinierstva v Slatine. 
Vyrobená elektrická energia sa využíva pre zavlažovací systém a poľnohospodárske stroje. 
Najskôr sa pod zariadením budú testovať kultúry odolné tieneniu. 
Amerika 
V USA sa o tento koncept zaujíma spoločnosť SolAgra v spolupráci s Katedrou agronómie na Kalifornskej univerzite v Davise.[1] Vo Výstavbe je prvá elektráreň na ploche 0,4 ha. 
Ako kontrola sa využíva plocha 2,8 ha. 
Študuje sa niekoľko druhov plodín: lucerna, cirok, šalát, špenát, repa, mrkva, mangold, reďkovka, zemiaky, rukola, mäta, okrúhlica, kel, petržlen, koriander, fazuľa, hrach, šalotka, horčica. 
Študujú sa aj projekty pre izolované lokality.[2] Experimentálne systémy skúma niekoľko univerzít: projekt Biosphere 2 na Arizonskej univerzite[3], projekt na Poľnohospodárskej škole Stockbridge (University of Massachusetts v Amherste).[4] 
V Čile boli v roku 2017 postavené tri agrofotovoltické systémy s výkonom 13 kWp. 
Cieľom tohto projektu podporovaného metropolitným regiónom Santiago bolo študovať rastliny, ktoré môžu ťažiť z tienenia agrovoltického systému. 
Vyrobená elektrina sa použila na napájanie poľnohospodárskych zariadení: čistenie, balenie a chladenie poľnohospodárskej výroby, inkubátor pre vajcia. 
Jeden zo systémov bol nainštalovaný v regióne s častými výpadkami elektrickej energie.[1] 
Existujú tri základné typy agrovoltiky, ktoré sú aktívne skúmané: slnečné systémy s medzipriestorom pre plodiny, solárne systémy nad plodinami a skleníkové solárne systémy.[1] Všetky tieto tri systémy majú niekoľko premenných použitých na maximalizáciu slnečnej energie absorbovanej panelmi aj plodinami. 
Hlavnou premennou, ktorá sa berie do úvahy v prípade agrovoltických systémov, je uhol solárnych panelov, ktorý sa nazýva uhol sklonu. Ďalšími premennými, ktoré sa berú do úvahy pri výbere umiestnenia agrovoltického systému, sú zvolené plodiny, výška panelov, slnečné žiarenie v oblasti a podnebie oblasti.[1] 
Konfigurácia agrovoltických systémov 
Agrofotovoltická elektráreň, Lanai, Havaj Pretože jedným z cieľov poľnohospodárskych systémov je ochrana poľnohospodárskej pôdy, všeobecne sa usudzuje, že by sa v agrovoltike nemala zanedbávať poľnohospodárska výroba. 
Obmedzenia poľnohospodárskej výroby sa v jednotlivých krajinách líšia podľa právnych predpisov alebo podľa typu plodiny a cieľov agrovoltického systému (optimalizácia objemu poľnohospodárskej výroby, kvalita poľnohospodárskych výrobkov, výroba energie). 
Existujú rôzne konfigurácie agrovoltických zariadení. 
Podmienky optimalizácie agrovoltických zariadení skúmali Goetzberger a Zastrow.[1] Tieto podmienky boli prezentované na začiatku 80. rokov a stále slúžia ako referencia pri definovaní agrovoltických systémov: 
orientácia solárnych panelov na juh pre pevné alebo východo-západné panely pre panely rotujúce v osi, dostatočný odstup medzi solárnymi panelmi pre dostatočný prenos svetla na plodiny, vyvýšenie nosnej konštrukcie solárnych panelov na homogenizáciu množstva žiarenia na zem. 
Experimentálne zariadenia majú často kontrolovanú poľnohospodársku plochu. 
Kontrolné pásmo sa využíva za rovnakých podmienok ako agrovoltické zariadenie na štúdium jeho účinkov na vývoj plodín. 
Pevné solárne panely nad plodinami 
Najjednoduchším riešením je inštalácia pevných solárnych panelov na poľnohospodárske skleníky, nad otvorené polia alebo medzi plodiny na otvorenom poli. 
Inštaláciu je možné optimalizovať úpravou hustoty solárnych panelov alebo sklonu panelov. 
V Japonsku sa agrovoltické systémy obvykle skladajú z demontovateľných ľahkých štruktúr s ľahkými solárnymi panelmi s malými rozmermi, ktoré znižujú odpor vetra. 
Dynamická agrovoltika 
V zložitejších konfiguráciách používa agrovoltický systém sledovací systém. 
Solárne panely je možné ovládať tak, aby sa optimalizovalo ich umiestnenie, aby sa zlepšila poľnohospodárska výroba alebo výroba elektrickej energie. 
Prvé dynamické agrovoltické zariadenia boli vyvinuté v Japonsku. 
Panely boli ručne nastaviteľné.[1] Poľnohospodári môžu upravovať polohu solárnych panelov podľa ročného obdobia alebo fázy vývoja plodín, aby zvýšili alebo znížili tienenie a výrobu elektrickej energie. 
Japonské spoločnosti tiež vyvinuli niekoľko sofistikovanejších systémov. 
Napríklad plodiny rastú pod zariadeniami zložených z tabúľ (25 solárnych panelov) upevnených na dvojosový sledovač.[2] 
V roku 2004 navrhla spoločnosť Günter Czaloun fotovoltický sledovací systém so systémom lanových regálov.[1] Panely môžu byť orientované na zlepšenie výroby energie alebo na zatienenie plodín podľa potreby. 
Prvý prototyp bol vyrobený v roku 2007 v Rakúsku. 
Spoločnosť REM TEC inštalovala niekoľko elektrární vybavených dvojosým sledovacím systémom v Taliansku a Číne. 
Vyvinuli tiež ekvivalentný systém používaný v poľnohospodárskych skleníkoch. 
Vo Francúzsku vyvíjajú spoločnosti Sun'R a Agrivolta jednoosové systémy sledovania. 
Podľa týchto spoločností je možné ich systémy prispôsobiť potrebám rastlín. 
Systém Sun'R je systém sledovania osi východ-západ. 
Podľa tejto spoločnosti sa používajú komplexné modely rastu rastlín, predpoveď počasia, výpočtový a optimalizačný softvér. 
Zariadenie od spoločnosti Agrivolta využíva solárne paneli orientované na juh, s ktorými je možné pohybovať posuvným systémom. 
Agrovoltika vo svete 
Spoločnosť Artigianfer vyvinula fotovoltický skleník, ktorého solárne panely sú inštalované na pohyblivých okeniciach.[1] Panely môžu sledovať chod Slnka pozdĺž osi východ - západ. 
V roku 2015 prof. Wen Liu z Univerzity vedy a techniky v čínskom Che-fej navrhol nový koncept pre agrovoltiku: zakrivené sklenené panely pokryté dichroitickým polymérnym filmom prepúšťajú selektívne vlnovú dĺžku zo slnečného svetla, ktoré sú potrebné pre fotosyntézu rastlín (modré a červené svetlo). 
Všetky ostatné vlnové dĺžky sa odrážajú a sústreďujú sa na koncentrované solárne články vyrábajúce elektrickú energiu. 
Pre tento fotovoltický typ koncentrácie sa používa duálny sledovací systém.[1] Tiene, ktoré spôsobujú bežné solárne panely nad poľom s plodinami, sú úplne eliminované, pretože plodiny dostávajú vždy modrú a červenú vlnovú dĺžku potrebnú na fotosyntézu. 
Za tento nový typ agrovoltiky bolo udelených niekoľko ocenení, okrem iného cena R&D100 v roku 2017. 
Solárne panely ovplyvňujú plodiny a pôdu, ktorú pokrývajú, nielen tienením. 
Vplvývajú tiež vlhkosť a prúdenie tepla. 
Umožňujú tiež vytvorenie väčšieho výnosu na aker.[1] Napríklad vinice s vhodným rozstupom by mohli zvýšiť výnosy 15-krát.[2] 
Vlhkosť pôdy 
Pri experimentoch testujúcich mieru odparovania pod solárnymi panelmi u plodín odolných tieneniu ako uhorky a šalát napájených zavlažovaním, sa zistila úspora 14-29 %.[1] Agrovoltiku je možné použiť na plodiny alebo na oblasti, kde je dôraz na efektívne využitie vody.[1] 
Teplota 
Bola vykonaná štúdia teploty pôdy, vzduchu a plodín pod solárnymi panelmi pre vegetačné obdobie. 
Zistilo sa, že zatiaľ čo vzduch pod panelmi zostával konzistentný, krajina a rastliny mali zaznamenané nižšie teploty.[1] So stúpajúcou teplotou v dôsledku globálneho otepľovania to môže byť pre niektoré potravinárske plodiny dôležité. [2] Solárne panely môžu tiež fungovať lepšie z dôvodu chladenia poskytovaného rastlinami.[3] 
Simulácie a štúdie o agrovoltike naznačujú, že produkcia plodín odolných voči tieneniu a výroba elektrickej energie neznižuje produktivitu, čo umožňuje efektívnu výrobu súčasne. 
Výnos hlávkového šalátu v agrovoltickom systéme bol porovnateľný s tradičným pestovaním. 
Agrovoltika funguje najlepšie pre rastliny, ktoré sú odolné voči tieneniu. Medzi potenciálne fungujúce plodiny patrí lucerna, jam, kolakázia, maniok, batáta spolu so šalátom.[1] Simulácie uskutočňované Duprazom a kol. zistili, že je možné zvýšiť produktivitu pôdy o 60-70%.[1] Hodnota elektrickej energie vyrobenej pomocou agrovoltiky je vyššia o 30% v porovnaní s konvenčným poľnohospodárstvom.[2] Predpokladá sa, že agrovoltika by bola prospešná pre letné plodiny kvôli mikroklíme, ktorú vytvára, a vedľajším účinkom riadenia tepla a vody.[3] Agrovoltické systémy môžu zvýšiť objem biomasy pre hospodárske zvieratá o 90 %.[4] V agrovoltických systémoch sa vyskytuje viac opeľovačov, hmyzu a vtákov ako u konvenčných fotovoltických elektrární.[4] 
V priemyselných poľnohospodárskych systémoch sa plodiny odolné voči tieneniu zvyčajne nepestujú.[1] Napríklad pšenici sa v prostredí so slabým osvetlením nedarí, čo znamená, že nie je vhodná pre agrovoltiku.[1] Agrovoltika pri skleníkoch zatiaľ nefunguje. 
Boli robené simulácie so skleníkmi pokrytými na polovici strechy panelmi a výsledná produkcia plodín sa znížila o 64 % a produktivita panelov sa znížila o 84 %.[2] 
Externé odkazy 
American Solar Grazing Association (po anglicky) AgriVoltaics Conference - konferencia venovaná agrivoltaike (po anglicky) Agrivoltaics: Solar Panels Bring Life to Struggling Farms - (po anglicky) 
Japonsko bolo celosvetovo priekopníkom vo vývoji agrovoltiky od roku 2004. 
V rokoch 2004 až 2017 bolo v Japonsku inštalovaných viac ako 1000 agrovoltických elektrární. 
Alotyp ovplyvňuje podobu konštantnej oblasti protilátky (na obrázku označená ako CL a CH1-3.) 
Slovo alotyp pochádza z dvoch gréckych koreňov, allo znamená v preklade „iný” alebo “odlišný od normy“ a typos znamená „značka“. V imunológii alotyp označuje imunoglobulínovú variáciu, ktorú možno nájsť medzi jednotlivými triedami a izotypmi protilátok, a ktorá spôsobuje heterogenitu imunoglobulínov prítomných v rámci jedného druhu stavovcov. Štruktúru imunoglobulínového polypeptidového reťazca ovplyvňuje veľký počet génov kódovaných v zárodočnej línii. 
Za použitia serologických a chcemických metód bolo objavených a popísaných veľké množstvo polymorfizmov, ktoré môžu byť prítomné u týchto génov. Tieto polymorfizmy sa následne premietajú do celkovej aminokyselinovej štruktúry reťazcov protilátok. 
Polymorfné epitopy sa vyskytujú v konštantných oblastiach imunoglobulínov a to ťažkých ako aj ľahkých reťazcoch. 
Jednotlivé polymorfizmy sa potom líšia medzi jednotlivcami v populácii alebo medzi jednotlivými etnickými skupinami a v niektorých prípadoch môžu byť rozpoznávané imunitným systémom ako imunogénne determinanty. Vystavenie jednotlivca inému alotypu, ako je jeho vlastný, môže vyvolať anti-alotypovú reakciu a stať sa potenciálnou príčinou problémov, napríklad u pacientov po transfúzii krvi alebo u tehotných žien. Je však dôležité spomenúť, že nie všetky variácie v aminokyselinovej sekvencii imunoglobulínu predstavujú determinant zodpovedný za imunitnú odpoveď. 
Niektoré z týchto alotypických determinantov môžu byť prítomné na miestach, ktoré nie sú dobre prístupné, a preto môžu byť pre imunitný sytém ťažko rozpoznateľné. 
V iných prípadoch môžu byť zmeny v jednom izotype kompenzované prítomnosťou toho istého determinantu v inom izotype protilátky u toho istého jedinca. V praxi to znamená napríklad, že divergentný alotyp ťažkého reťazca protilátky IgG možno vyvážiť prítomnosťou toho istého alotypu na ťažkom reťazci protilátky IgA. Takýto prípad sa nazýva izoallotypický variant. 
Obzvlášť veľký počet polymorfizmov bol objavený v podtriedach protilátok IgG. Tieto sa prakticky využívali v súdnom lekárstve a pri testovaní otcovstva, neskô boli nahradené metódou DNA fingerprinting-u. [1] 
Nomenklatúra ľudských alotypov bola najskôr popísaná a organizovaná v abecednom systéme, ktorý bol neskôr pre lepšiu zrozumiteľnosť prerobený do systému číselného. V súčasnosti je možné v literatúre naraziť na obe verzie tohto systému. Príkladom takéhoto značenia je napríklad alotyp exprimovaný na konštantnej oblasti ťažkého reťazca na IgG protilátke označený ako Gm, čo znamená „genetický marker“ spolu s podtriedou IgG (IgG1-G1m, IgG2-G2m) a číslom alebo písmenom alotypu [G1m1 / G1m (a)]. 
Polymorfizmy v IgA protilátkach sú potom značené rovnakým spôsobom, teda ako A2m (napr. A2m1 / 2) a polymorfizmy konštantnej oblasti ľahkých reťazcov kappa, ako Km (napr. Km1). 
Je potrebné poznamenať, že napriek skutočnosti, že existuje niekoľko známych izotypov pre lambda reťazec, neboli zatiaľ objavené žiadne sérologické polymorfizmy tohto reťazca. [3] 
Význam alotypov pre liečbu monoklonálnymi protilátkami 
Vývoj a použitie terapií založených na monoklonálnych protilátkach znovu vyniesol do popredia otázku protilátkových alotypov. 
Tieto rekombinantné ľudské glykoproteíny a proteíny, ktoré sú základnými kameňmi monoklonálnych protilátok, sú dnes v klinickej praxi bežne používané. V niektorych prípadoch však vedú k nepriaznivým účinkom, ako je tvorba antiterapeutických protilátok, ktoré negujú celú liečbu alebo dokonca spôsobujú vážne reakcie na liečbu. 
Túto reakciu možno pripísať rozdielom medzi jednotlivými terapeutikami alebo môže vzniknúť medzi rovnakými terapeutikami vyrobenými rôznymi spoločnosťami alebo dokonca medzi rôznymi šaržami vyrobenými rovnakou spoločnosťou. 
Aby sa zabránilo produkcii takýchto antiterapeutických protilátok, mali by v ideálnom prípade všetky klinicky používané proteíny a glykoproteíny prislúchať rovnakému alotypu, ako prirodzené protilátky produkované pacientom, čím sa obmedzí prítomnosť potenciálnych “cieľov” pre imunitný systém. 
Na jednej strane množstvo faktorov schopných vyvolať imunitnú odpoveď, ktoré sú spojené s vývojom a výrobou takýchto protilátok sú dobre popísané a jednotlivý výrobcovia podnikajú príslušné kroky, aby tieto nežiadúce efekty odstránili. Na strane druhej komplikácie spojené s podávaním takýchto protilátok geneticky veľmi rozmanitej ľudskej populácii sú iba málo preskúmané. 
Ľudia naprieč populáciou vykazujú široké spektrum genotypov a fenotypov, avšak všetky v súčasnosti licencované terapeutické imunoglobulíny typu IgG sú vyvinuté iba v jedinej alotypovej forme. 
Pacienti, ktorí sú homozygotní pre alternatívny fenotyp sú z tohto dôvodu vystavení vyššiemu riziku rozvoja potenciálnej imunitnej odpovede na liečbu. 
Zdroje 
Všetky doteraz zmienené alotypy sa nachádzali výhradne v konštantých oblastiach protilátok. 
Gény zodpovedné za kódovanie štruktúry týchto ťažkých oblastí sú spolu úzko previazené a preto sa u jednotlivcov v populácii dedia spolu, ako jeden haplotyp s nízky výskytom crossingover-ov. 
V ľudskej evolúcii sa vyskytlo iba niekoľko týchto prípadov, ktoré vyústili do vzniku súčasných málo haplotypov charakteristických pre ľudskú populáciu, preto má systém alotypov veľký význam v rôznych populačných štúdiách. 
Cieľom IRENA je stať sa hlavnou hnacou silou pri podpore prechodu k využívaniu obnoviteľnej energie na globálnej úrovni: 
IRENA pôsobí ako globálny hlas v oblasti obnoviteľných energií, poskytne praktické rady a podporu priemyselným aj rozvojovým krajinám, pomôže im zlepšiť ich regulačné rámce a budovať kapacity. 
Agentúra uľahčí prístup ku všetkým dôležitým informáciám vrátane spoľahlivých údajov o potenciáli obnoviteľnej energie, najlepších postupoch, účinných finančných mechanizmoch a najmodernejších technologických znalostiach. 
IRENA poskytuje vládam rady a podporu v oblasti politiky obnoviteľnej energie, budovania kapacít a transferu technológií. 
Štatút na získanie členstva v IRENA vyžaduje, aby bol štát členom OSN a regionálnych medzivládnych organizácií pre ekonomickú integráciu.[1] 
K marcu 2019 je členmi IRENA 160 štátov a Európska únia a ďalších 23 krajín je v procese pristúpenia.[1][2] 
Medzinárodná agentúra pre obnoviteľnú energiu (angl. International Renewable Energy Agency, IRENA) je medzinárodná medzivládna organizácia, ktorej cieľom je podporovať využívanie obnoviteľných zdrojov energie, spoluprácu a vývoj nových technológií. 
Je to prvá medzinárodná organizácia zameriavajúca sa výlučne na obnoviteľné zdroje energie v priemyselných aj rozvojových krajinách.[1], ktorá sa Bola založená v roku 2009 a jej štatút nadobudol účinnosť 8. júla 2010. 
Sídlo agentúry je v Masdar City v Abú Zabí.[2] Generálnym riaditeľom je Francesco La Camera.[3] IRENA je oficiálnym pozorovateľom OSN.[4] 
História 
Referencie 
Prvé návrhy na založenie Medzinárodnej agentúry pre obnoviteľnú energiu vychádzajú z aktivít Brandta Reporta z roku 1980. 
Mimovládne organizácie a priemyselné lobistické skupiny ako Eurosolar[1], Svetová rada pre obnoviteľnú energiu (WCRE) a Svetová asociácia pre veternú energiu (WWEA) podporovali založenie Medzinárodnej agentúry pre obnoviteľnú energiu niekoľko desaťročí.[2] V roku 1990 navrhla rakúska vláda pod vedením spolkového kancelára Franza Vranitzkého založenie agentúry na pôde OSN.[3] Jedným z iniciátorov bol aj Hermann Scheer, nemecký politik a lobista, ktorý pôsobil ako prezident asociácie Eurosolar a predseda WCRE. [3] 
Externé odkazy 
Na svojom výročnom podujatí 15. júna udelila WWEA Svetovú cenu za veternú energiu za rok 2010 zakladajúcim členským štátom IRENA. 
Uviedli: „Založenie IRENA možno považovať za najdôležitejšie rozhodnutie, aké sa kedy prijalo na globálnej úrovni v prospech obnoviteľnej energie. 
Založenie IRENA vyslalo svetovému spoločenstvu veľmi silný signál, že obnoviteľná energia bude musieť hrať a bude hrať kľúčovú úlohu v budúcich dodávkach energie do celého sveta. 
Týmto ocenením by WWEA chcela naznačiť, že WWEA je odhodlaná úzko spolupracovať s IRENA a bude ju naďalej plne podporovať.“[1] 
Zakladajúca konferencia Medzinárodnej agentúry pre obnoviteľnú energiu sa konala v nemeckom Bonne 26. januára 2009. 
Štatút IRENA podpísalo 75 krajín. [ citácia potrebná ] 
V počítačovom programe alebo na webovej stránke je používateľ často reprezentovaný ikonou abstraktnej osoby. 
Používateľ je osoba alebo skupina ľudí, ktorá využíva počítač alebo všeobecnejšie zariadenie na spracovanie dát alebo sieťové služby. 
Používateľom počítačových systémov a softvérových produktov vo všeobecnosti chýbajú technické znalosti potrebné na úplné pochopenie ich všetkých funkcií.[1] Pokročilí používatelia používajú pokročilé funkcie programov, hoci nie sú nevyhnutne schopní programovať na počítači a spravovať jeho systém. [2] [3] 
Účet používateľa umožňuje používateľovi autentifikáciu v systéme a potenciálne získanie autorizácie na prístup k zdrojom poskytovaným alebo pripojeným k tomuto systému; autentifikácia však neznamená autorizáciu. 
Na prihlásenie do účtu je zvyčajne potrebné, aby sa užívateľ autentifikoval pomocou hesla alebo iných prihlasovacích údajov na účely ako sú napríklad správa účtov, bezpečnosť, prihlásenia a správa zdrojov . 
Iná ikona, ktorá predstavuje používateľa alebo osobu 
Keď sa používateľ prihlási, operačný systém bude na jeho označenie namiesto identifikácie používateľského mena často používať identifikátor, napríklad celé číslo, a to prostredníctvom procesu známeho ako korelácia identity (angl. identity correlation). 
V systémoch Unix je meno používateľa korelované s identifikátorom používateľa alebo ID používateľa . 
Počítačové systémy fungujú v jednom z dvoch typov na základe toho, akých majú používateľov: 
Každý používateľský účet v systéme pre viacerých používateľov má zvyčajne domovský adresár, do ktorého sa dajú ukladať súbory týkajúce sa výlučne aktivít tohto používateľa, ktorý je chránený pred prístupom ostatných používateľov (hoci prístup môže mať aj správca systému). 
Používateľské účty často obsahujú verejný profil používateľa, ktorý obsahuje základné informácie poskytnuté vlastníkom účtu. 
Súbory uložené v domovskom adresári (a všetkých ostatných adresároch v systéme) majú povolenia systému súborov, ktoré operačný systém kontroluje, aby určil, ktorým používateľom je povolený prístup na čítanie alebo spustenie súboru alebo na uloženie nového súboru do tohto adresára. . 
Napríklad v prostrediach Microsoft Windows si sa používajú: [1] 
Používateľ má často používateľský účet a je v systéme identifikovaný používateľským menom (alebo menom používateľa). 
Iné názvy pre užívateľské meno môžu byť meno, prihlasovacie meno, login (angl. login name), názov účtu, prezývka (angl. nickname). 
Formát hlavného názvu používateľa (UPN) - napríklad: UserName@Example.com Formát prihlasovacieho mena na nižšej úrovni - napríklad: DOMAIN\UserName 
Používateľské rozhranie Grafické používateľské rozhranie Klient-server 
Koncový používateľ 
Koncoví používatelia sú konečnými ľudskými používateľmi (tiež označovanými ako operátori ) softvérového produktu. 
Koncový užívateľ stojí na opačnej strane používateľmi, ktorí produkt podporujú alebo udržiavajú, ako sú sysops, správcovia databáz a počítačoví technici. 
Tento výraz sa používa na abstrakciu a odlíšenie tých, ktorí iba používajú softvér, od vývojárov systému, ktorí vyvíjajú a vylepšujú softvér práve pre koncových používateľov.[…] V dizajne zameranom na používateľa rozlišujme tiež softvérového operátora od klienta, ktorý platí za jeho vývoj, a ďalších zainteresovaných strán, ktoré softvér možno priamo nepoužívajú, ale pomáhajú stanoviť požiadavky na neho. [2] [3] Táto abstrakcia je primárne užitočná pri navrhovaní používateľského rozhrania a odkazuje sa na príslušnú podmnožinu charakteristík, ktoré by mali najbežnejší používatelia mať spoločné. 
Aponiovská knižnica alebo (v latinčine) Bibliotheca Apponiana je zbierka kníh a tlače, ktorú pôvodne zhromaždil vo Viedni gróf Anton Georg (alebo Antal György) Apponyi a ktorú udržiavali jeho potomkovia rodu Apponyiovcov až do roku 1935. 
Teraz je súčasťou Slovenskej národnej knižnice a zachoval sa v bývalom zámku Apponyiovcov v Oponiciach na Slovensku. 
Súčasná situácia 
Zostávajúca časť pôvodnej kolekcie bola je od roku 2011 v zrekonštruovanom zámku Apponyiovcov v Oponiciach, ako pobočka slovenskej národnej knižnice, spolu s časťou zbierky zostavenej rodinou Zay (alebo Zai) z Uhrovca, predtým uloženou na Bojnickom zámku a tiež spravovanou Vševladom J. Gajdošom. [1] [2] Zvyšok hradu je v súčasnosti prevádzkovaný ako luxusný hotel pod značkou Chateau-Appony . 
Väčšina kníh knižnice je v latinčine, francúzštine a nemčine. 
Menej titulov je v taliančine, maďarčine a ruštine . 
Niektoré sú aj v španielčine, arabčine a hebrejčine, ale žiadne v slovenčine. [1] To je ironické, ale neprekvapujúce vzhľadom na pomerne neskorý vznik slovenčiny ako spisovného jazyka a súvislosť rodiny Apponyiovcov s maďarizačnou politikou. 
Oponice Apponyiovci 
Anton Georg Apponyi začal zbierku okolo roku 1774 a do konca 1780 už nazhromaždil 30 000 zväzkov.[1] Väčšinu svojej zbierky si ponechal vo Viedni. Niektoré časti sa nachádzali na jeho vidieckom zámku v Hőgyészi v Maďarsku. 
Po jeho smrti v roku 1817 odkúpil jeho syn Anton (Antal) podiel svojich súrodencov, na financovanie čoho musel predať niekoľko tisíc kníh. 
V roku 1825 sa Anton Apponyi rozhodol presunúť všetko do vyhradenej budovy otvorenej pre verejnosť v dnešnej Bratislave, čím sa stala prvou verejnou (aj súkromná šľachtická[2]) knižnicou na území dnešného Slovenska. 
Tento krok sa v tom čase oslavoval ako maďarské vlastenecké gesto, keďže Bratislava bola vtedy súčasťou Uhorského kráľovstva. Obsahovala asi 30 tisíc zväzkov. 
Situovaná bola v novopostavenej budove vedľa Župného domu (dnes už neexistuje) a slávnostne ju otvorili 13. júna 1827.[3] Budova knižnice, ktorá už neexistuje, bola na Kozej ulici, a mala monumentálnu fasádou s Apponyiho heraldickým erbom a latinským nápisom LITERIS IN PATRIA AUGENDIS („pre litery rozvoja vlasti“). V roku 1846 po nezhodách s vedením mesta o zdieľanie nákladov Anton Apponyi zatvoril zariadenie a presunul jeho obsah do domu predkov rodiny v Oponiciach , kde bolo postavené neoklasické krídlo na tento účel. 
[1] V cudzine bola knižnica známa ako verejná národná knižnica – Public National Library of Pressburg a latinsky Bibliotheca Apponiana.[2] Po smrti knihovníka Karola Grubera (1840) gróf Anton Apponyi, ktorý žil vtedy v cudzine, od bratislavskej mestskej rady žiadal ročne 400 zlatých. Keď ich v roku 1846 nedostal [4] a mesto odmietlo prevziať knižnicu do svojej správy, tak ju gróf Apponyi presťahoval do Oponíc.[2] 
Knižnica tu zostala až do druhej svetovej vojny, a to aj napriek tomu, že časť jej obsahu bola rozptýlená v predaji kvôli opakujúcim sa finančným potrebám rodiny Apponyiovcov. 
Gróf (pravnuk zakladateľa) Ľudovít Apponyi predal „vybranú časť“ „obsahujúcej mimoriadne vzácne diela“ v londýnskej Sotheby's v novembri 1892.[1][2] Veľká časť knižnice bola rozptýlená na konci 30. rokov po skončení Apponyiovského vlastníctva Oponíc v roku 1935 a počas komunizmu sa stratila z nedbanlivosti. 
Niektoré zo zvyšných kníh Matica slovenská previedla v roku 1965 do svojho bratislavského zariadenia, potom všetky (vrátane bratislavských) v roku 1972 do Martina, pričom drevený interiér krídla knižnice v Oponiciach bol zničený. 
Poškodené knihy boli reštaurované v Martine, potom bola knižnica opäť premiestnená do skladu v Diviakoch (Turčianske Teplice) v roku 1992 a nakoniec opäť inštalovaná v Oponiciach v roku 2011 po renovácii hradu. [2] [3] 
Za vytvorenie knižnice vďačíme najmä Agostino Michelazzimu (1732-1820, bývalý jezuita), ktorý ju vybudoval v mene grófa Antona Georga Apponyiho. [1] 
Ďalšou významnou osobnosťou vo vedení knižnice bol Karl Anton Gruber von Grubenfels (1760-1840), šľachtic zo Szegedu, ktorý je tiež autorom niekoľkých beletristických diel, básní a divadelných hier v nemčine, ako aj Historia linguae ungaricae (História r. maďarského jazyka), vydanej v Pressburgu v roku 1830. [1] Zdá sa, že Gruber pomáhal pri presviedčaní grófa Antona Apponyiho, aby začiatkom 20. rokov 20. storočia presťahoval knižnicu z Viedne do Bratislavy a knihovníkom Apponyiho verejnej knižnice zostal až do roku 1833. [2] 
Františkánsky mních a historik Vševlad Jozef Gajdoš (1907-1978) študoval a zakonzervoval Apponyiho knižnicu počas práce v Matici slovenskej v rokoch 1956 až 1958. [1] 
Od roku 2015 bol správcom Apponyiho knižnice Peter Králik. [1] V roku 2012 získal cenu Krištáľové krídlo za úlohu pri obnove knižnice. [2] 
V roku 2015 zostarol a obmedzil svoju prítomnosť na verejnosti. [1] Zomrel 21. júla 2017. 
Jeho majitelia povedali, že „do konca svojho života bol vojakom.“ . [1] Stubbs sa dožil veku 20 rokov a troch mesiacov. 
Majitelia Stubbsa navrhli, aby sa ďaľšou starostkou Talkeetny mohla ujať ich rodinná mačka Denali. [1] 
[1] [2] Bol pod ťažkými sedatívami vo veterinárnej nemocnici vzdialenej 70 míľ vo Wasille, utrpel prepichnuté pľúca, zlomeninu hrudnej kosti a hlboký rez do boku. [1] [3] Bola založená stránka financovania davov, ktorá mu mala pomôcť zaplatiť účty za lekársku starostlivosť. [4] Stubbs zostal vo veterinárnej nemocnici deväť dní, kým sa vrátil do miestnosti so zmiešaným tovarom na poschodí. 
[5] Výsledkom bolo, že ho od potuliek odradilo. Dary na jeho starostlivosť boli prijaté z celého sveta; prebytok sa dostal do útulku pre zvieratá a na miestnu veterinárnu kliniku. [6] 
Medzi ďalšie incidenty patrilo Stubbsovo postrelenie tínedžermi zbraňami BB, pád do fritézy (ktorá bola v tom čase vypnutá a v chlade) a uviaznutie na smetiarskom aute na okraji Talkeetny. [1] 
Stubbs bol opisovaný ako turistická atrakcia, [1] ktorá bola zaplavená pozdravmi, listami a každý deň prilákala 30 až 40 turistov (väčšina z nich bola na ceste do ďalších aljašských destinácií, napríklad do Denali ) [2], ktorí dúfali, že sa stretnú so „starostom“. 
Stubbsova pozícia bola čestná, pretože mesto je iba historickou časťou . [3] 
Každé popoludnie Stubbs zašiel do neďalekej reštaurácie kde pil vodu s bylinkami z vínového pohára.[1] [2] [3] 
Nie jeden autor pre Aljašské dispečerské správy trval na tom, že celý príbeh bol nepravdivý a že Talkeetna nemala mačacieho starostu. [1] 
V roku 1997 Lauri Stec, manažérka obchodného domu Nagley, našla Stubbsa v krabici plnej mačiatok na jej parkovisku. [1] Majitelia darovali mačiatka; Stec si vybrala „Stubbsa“, pretože nemal chvost. [2] 
Stubbs bol zvolený a pripísaný ako kandidát voličmi, ktorí sa postavili proti ľudským kandidátom [1]. Národný verejnoprávny rozhlas však poukázal na to, že sa to nemohlo stať, pretože „mestečko nemá skutočného starostu, takže tu neboli žiadne voľby.[2] Nagleyov obchod so zmiešaným tovarom bol počas jeho pôsobenia využívaný ako Stubbsova „kancelária starostu“. [3] 
Neskorší život 
Medzinárodná organizácia spolupráce v oblasti akreditácie laboratórií (ILAC) začala ako konferencia v roku 1977 s cieľom rozvíjať medzinárodnú spoluprácu na uľahčenie obchodu, podporou vzájomého uznávania výsledkov akreditovaných skúšok a kalibrácií. 
V roku 1996 ILAC nadviazal chartou formálnu spoluprácu s cieľom vytvoriť sieť dohôd o vzájomnom uznávaní medzi akreditačnými orgánmi, ktorá by splnila tento cieľ. 
Vrcholným cieľom ILAC je zvýšené používanie a akceptovanie výsledkov z akreditovaných laboratórií priemyslom a vládou, vrátane výsledkov akreditovaných laboratórií z iných krajín. 
Týmto spôsobom je možné realizovať voľný obchod na princípe „už otestovaný produkt je akceptovaný všade “. 
Akreditácia Správna laboratórna prax (GLP) Ústav pre referenčné materiály a merania (IRMM) Medzinárodná federácia klinickej chémie a laboratórnej medicíny ISO / IEC 17025 Spoločný výbor pre nadväznosť v laboratórnej medicíne Referenčný rozsah Referenčné hodnoty 
Externé odkazy 
David Vaughan Icke (narodený 29. apríla 1952) je anglický konšpiračný teoretik,[1][2][3][4] bývalý futbalista a športový hlásateľ.[5] Icke napísal viac ako 20 kníh a prednášal vo viac ako 25 krajinách. [6]: 75 [7]: 121 
V roku 1990 navštívil senzibila, ktorý mu údajne povedal, že bol na zem vyslaný za určitým účelom a začne prijímať správy z duchovného sveta.[1]: 103 Nasledujúci rok oznámil, že je „Synom Božstva“[2] a že svet bude čoskoro zničený prílivovými vlnami a zemetraseniami, čo predpovedal aj v šou Wogan na BBC.[3]: 192–194 [4] Ickeho vystúpenie v šou viedlo vo Veľkej Británii k výsmechu verejnosti.[5] 
Počas nasledujúcich 11 rokov Icke napísal The Robots 'Rebellion (1994), And the Truth Shall Set You Free (1995), The Biggest Secret (1999) a Children of the Matrix (2001), v ktorých rozvinul svoje konšpirácie o Novom svetovom poriadku.[1]: 103 Po tom ako podporil antisemitský falzifikát Protokoly sionských mudrcov v Povstaní robotov a Pravda vás oslobodí, mu vydavateľ odmietol vydávať ďalšie knihy.[2] 
Icke verí, že vesmír sa skladá z „vibračnej“ energie a skladá sa z nekonečného množstva dimenzií, ktoré zdieľajú rovnaký priestor.[1][2][3]: 26–27 Tvrdí, že interdimenzionálna rasa reptiliánskych (jašterích) bytostí zvaná Archoni (alebo Anunnaki ) uniesla Zem a že geneticky modifikovaná rasa reptiliánov (hybrid človeka a Archona), ktorí dokážu meniť podobu, známa ako Babylonské bratstvo, Ilumináti alebo „elita“, manipuluje s globálnymi udalosťami tak, aby udržali ľudí v neustálom strachu. 
Archoni sa živia „negatívnou energiou“, ktorú tento strach vytvára.[1][4]: 82[3]: 19–25, 40[5] Tvrdí, že mnoho významných osobností verejného života patrí k Babylonskému bratstvu a poháňajú ľudstvo smerom k orwellovskému globálnemu fašistickému štátu alebo k novému svetovému poriadku, kde sa končí sloboda slova.[6]: 103[1][7][8] Icke verí, že jediný spôsob, ako možno tento „archontický“ vplyv poraziť, je ten, ak sa ľudia prebudia k pravde a naplnia svoje srdcia láskou.[1] Kritici obvinili Ickeho z antisemitizmu a popierania holokaustu, pričom teórie o reptiliánoch, majú slúžiť ako „kódovaný jazyk“.[9][10][11] 
Babinská republika, obraz od Jana Matejku 
Babinská republika (poľsky : Rzeczpospolita Babinská) bola satirická, literárna a karnevalová spoločnosť založená v roku 1568 v osade Babin v Lublinskom kraji, v Poľsku Stanisławom Pszonka a Piotr Kaszowskim.[1] Jej latinské moto bolo: Omnis Homo Mendax („Každý človek je klamár“). 
Babinská republika bola založená ako paródia na existujúci štát. 
Za týmto účelom republika udelila sarkastické „úrady “ a „tituly“ tým, ktorí sa na verejnosti kvôli nejakej chybe alebo bláznovstvu strápnili, a tým, ktorí rozprávali smiešne nepravdivé príbehy. [1] Ľudia so slabými rečovými schopnosťami boli vyhlásení za „hovorcov republiky“, klebetnici sa stali členmi „tajnej rady“, ľudia, ktorí zveličovali svoje úlovky, boli označení „páni lovu“, atď. Všetky nominácie boli zapísané do pamätného registra Babinových úradníkov . 
V registri bolo celkovo 411 záznamov. 
Niektoré z vymyslených príbehov ukazujú vplyv Rabelaisa a Boccaccia . 
Spoločnosť bola inštitúcia kultúrneho života v post- renesančnom Poľsku a prežila až do roku 1677. 
Babinská republika priniesla v tom čase niekoľko vtipných výrazov v poľštine, napríklad rycerz z Babina („rytier z Babína“), čo znamená „zbabelec“, alebo wiesci z Babina („správy z Babína“), čo znamená „nepravdivé fámy“. 
(nemecky) Babinische Republik, Meyers Konversations-Lexikon. 
4th Ed., Vol 2, Bibliographisches Institut, Leipzig, 1885–1892, p. 203. Bronisław Nadolski, Cyprian Mielczarski, Dobrosława Platt. 
K. Bartoszewicz, Rzeczpospolita Babińska Lwów 1902. T. Chabros Z tradycji Lubelszczyzny. 
6, nr 4. A. Kossowski Protestantyzm w Lublinie i w Lubelskiem w XVI i XVII wieku Lublin, 1933. A. Kuś Rzeczpospolita Babińska. 
47, 2003. J.A. Wadowski Kościoły lubelskie na podstawie źródeł archiwalnych Kraków 1907, p. 337. T. Wojtaszko Rzeczpospolita babińska przez wieki i okupacje Retro, Lublin 1994. 
Iné projekty 
Album dostal od kritikov zmiešané recenzie. 
AllMusic dal albumu pozitívnu recenziu, ale povedal: „Horizons je podľa predlohy striktne metalcorový album. Je však dodávaný s dostatkom talentu a vášne na to, aby vytvoril súbor piesní, ktoré by mohli ľahko skončiť ako jednotvárne a nudné v menej schopných rukách. . “ 
Hudobné rebríčky 
14. októbra 2007 sa Horizons dostal na 6. miesto v rebríčku ARIA Albums Chart a na 27. miesto v rebríčku najlepších amerických vyhľadávačov Heatseekers . 
Produkcia 
Obsadenie podieľajúce sa na vzniku albumu: 
Horizons je druhý štúdiový album austrálskej metalcoreovej skupiny Parkway Drive . 
Vyšla 6. októbra 2007 prostredníctvom vydavateľstva Resist and Epitaph Records a produkoval ju Adam Dutkiewicz . 
Album bol nahraný vo Westfielde, Massachusetts v Zing Studios v máji 2007. Album po vydaní zožal pozitívnu kritiku. 
Záznam bol v tom čase prekvapivým komerčným úspechom skupiny, ktorý sa umiestnil na 6. mieste v rebríčku ARIA Album Charts, čo bol v prípade austrálskej metalovej kapely v roku 2007 neslýchaný úspech. [1] 
Nahrávanie sa uskutočnilo v máji 2007 v Zing Studios, Westfield, Massachusetts v Spojených štátoch. [1] Ako producent účinkoval Adam Dutkiewicz z Killswitch Engage . 
McCall v súvislosti s procesom nahrávania vysvetlil: „Skladby, zvuky, rýchlosť, sila a produkcia sa posunula o krok ďalej. 
Vďaka ďalšej spolupráci s Adamom bola naša práca super ľahká a zároveň veľmi príjemná. “ [2] 
Hodnotenie albumu 
EMG, Inc. je súčasný právny názov spoločnosti so sídlom v Santa Rosa v Kalifornii, ktorá vyrába gitarové snímače . 
Spomedzi gitarových a basových doplnkov spoločnosť predáva aktívne snímače typu humbucker, ako napríklad EMG 81, EMG 85, EMG 60, EMG 89 a séria EMG-HZ. 
EMG Inc. má štyri odlišné produktové rady; série EMG Standard, série HZ / SRO, série SA a série EMG X. Všetky tieto snímače sú uvedené na oficiálnych webových stránkach spoločnosti EMG Inc. a zahŕňajú systém bez potrebného pájkovania. 
Štandardná séria sa skladá zo všetkých ich štandardných aktívnych gitarových, basových a akustických snímačov, vrátane humbuckerov, jednocivkových snímačov a basových modelov pre 4, 5 a 6 strunové basy. 
Aktívne snímače EMG (ako napríklad EMG 60, EMG 81, EMG 85 a EMG 89 ) majú zvyčajne vďaka integrovanému predzosilňovaču oveľa vyšší výkon ako pasívne snímače podobného dizajnu (napríklad EMG HZ ). 
Vysoký výkon, potlačenie šumu a odozva aktívnych snímačov EMG spôsobili, že sú populárne u hard rockových a heavy metalových gitaristov, pretože preťažujú vstupnú fázu gitarových zosilňovačov dramatickejšie, ako by dokázal nižší výkon. 
V roku 2012 spoločnosť EMG predstavila novú sadu 57/66, ktorá má nahradiť zastaranú konfiguráciu EMG 60 a EMG 81, v ktorej boli návrhy založené na James Hetfield „JH Het Set“, ktorý kombinuje vysoký výkon pasívneho snímača s úderom aktívnych snímačov . [1] 
Séria HZ / SRO je celý rad pasívnych návrhov humbuckerových a jednocievkových snímačov , ako aj basových modelov pre 4, 5 a 6 strunové basy. 
Snímače HZ sa bežne používajú u výrobcov gitár a basov ako snímače. 
Séria SA je aktívné jednocievkové snímače s miernym výstupným výkonom známym medzi hráčmi Fender Strat pre extra hlasitosť a zisk pri zachovaní tohto klasického vintage tónu. 
EMG P-X - snímače na basgitare. 
Séria X 
Ich aktívne snímače sú najpopulárnejšie medzi hard rockovými a metalovými umelcami ako sú Metallica, Slayer, Zakk Wylde, Sepultura, Judas Priest, Cannibal Corpse, Children of Bodom, In Flames, ale používajú ich aj ďalší, ako napríklad Prince, Steve Winwood, Steve Lukather a David Gilmour . 
Séria X je séria aktívnych snímačov navrhnutá tak, aby preklenula priepasť medzi pasívnymi a aktívnymi tonalitami. 
Snímače sú aktívne, ale majú zvuk organickejší, so zaoblenejšou odozvou signálu, ako majú pasívne prvky, pri zachovaní aktívnych vlastností, ako je potlačenie hluku a vysoký výkon. 
Podpísané snímače a súpravy 
Spoločnosť EMG vydala niekoľko snímačov a súprav podpísanými rôznymi umelcami, pričom dvoma najdlhšími podpísanými umelcami sú Kerry King („KFK Set“) a Zakk Wylde („ZW Set“), pričom obe sú založené na súpravách EMG 81 a EMG 85. 
K dispozícii sú tiež sady Jamesa Hetfielda („sada JH HET“, vyrobená na mieru pre Hetfielda na súprave 81/60 ) a doplnková sada pre kolegu gitaristu skupiny Metallica Kirka Hammeta („KH Bonebreakers“ na základe súpravy 60/81) a basgitaristov kapiel Black Sabbath, Geezera Butlera (pasívne P a P / J ) a Roberta Trujilla z Metallicy(„RT Rip Tide“, založenú na štandardných na snímačoch Jazz Bass EMG). 
Medzi umelcov a kapely používajúce EMG snímače patria: 
Externé odkazy 
Official website Premiérové gitarové video: EMG Inc. 
Prehliadka továrne Rob Turner Interview Knižnica histórie NAMM (2009) 
Spoločnosť bola založená v roku 1976 Robom Turnerom v Long Beach v Kalifornii . 
Pôvodne sa volala Dirtywork Studios a ich prvý snímač bol rovnaký ako ich súčasný model EMG H a EMG HA z roku 2011, nasledované humbuckerovým EMG 58. 
Názov bol v roku 1978 zmenený na „Overlend“ (v niektorých zdrojoch sa píše „Overland“ ). 
Jej produkty sa však vždy nazývali EMG snímače. 
V roku 1981 sa aktívne snímače EMG stali štandardnou výbavou basgitár a gitár značky Steinberger . 
Podľa Hapa Kuffnera mali snímače EMG v Európe pôvodne rozsiahly úspechpo výstave Musikmesse v roku 1983 v Nemecku. 
Názov bol zmenený na EMG, Inc. v roku 1983 („EMG“ znamená „ elektromagnetický generátor “ ). 
Keď sa gitary Steinberger stali populárnejšími medzi americkými metalovými a rockovými hudobníkmi, začali sa objavovať aj snímače EMG. 
Skoré vzory snímania EMG boli vyrobené s tyčovým magnetom vo vnútri z dvoch dôvodov. 
Prvým dôvodom je, že pólové nástavce mali príliš veľa magnetizmu na strunách a mohli by spôsobiť, že niektoré dolné tóny vypadnú z rozsahu v Dopplerovom efekte . 
Druhým dôvodom je, že pólové nástavce môžu výrazne sťažiť ladenie a správne umiestnenie strún. 
Použitie tyčového magnetu však poskytlo strunám vyváženejší výstup. 
Dizajn tyčového magnetu mu dodáva plynulejšie skreslenie, lepšie udržiavanie prostredníctvom zosilňovača a menšie strmenie na strunách ako pri prevedení pólových nástavcov. [1] 
Snímače EMG sú štandardnou výbavou niektorých modelov od výrobcov gitár, ako sú BC Rich, ESP, Schecter, Cort, Gibson, Dean, Ibanez a Jackson Guitars . Okrem snímačov má spoločnosť EMG Inc. aj rad gitarového a basového príslušenstva, hlavne na zmenu nastavenia ekvalizácie, ako sú basy / výšky a zosilnenie zosilnenia, ktoré sú navrhnuté tak, aby fungovali s väčšinou snímačov. 
Nájdete ich v nástrojoch spoločností ako Schecter, ktoré dodávajú takmer všetky svoje basgitary s obvodmi ekvalizácie EMG. 
James Hetfield Rob Trujillo Kirk Hammet Wolfgang Van Halen Slayer Sepultura Anthrax Cannibal Corpse David Gilmour[3] Geezer Butler Tosin Abasi Jim Root Killswitch Engage Rammstein In Flames Parkway Drive Zakk Wylde Black Veil Brides Matt Heafy David Ellefson Jason Newsted Children Of Bodom Geezer Butler Mikey Way Aaron Fink 
Ranking univerzít a vysokých škôl sú rebríčky inštitúcií vysokoškolského vzdelávania, ktoré hodnotia ich poradie na základe rôznych kombinácií rôznych faktorov. 
Ani jeden z týchto rebríčkov neposkytuje úplne kompletný prehľad o inštitúciách, ktoré hodnotia, pretože všetky rebríčky si za základ svojich výsledkov vyberajú škálu ľahko kvantifikovateľných charakteristík ako napríklad počet nobelových cien. 
Rebríček najčastejšie zostavovali časopisy, noviny, webové stránky, vlády alebo akademici. 
Okrem hodnotenia celých inštitúcií vytvárajú hodnotiace organizácie aj rebríčky konkrétnych vzdelávacích programov, oddelení a fakúlt. 
Rôzne rebríčky berú do úvahy kombinácie financovania a dotácií, vynikajúcu úroveň výskumu a / alebo výchovy (výučby), odbornej špecializácie, prijímania a starostlivosti študentov, počtu ocenení, internacionalizácie, zamestnávania absolventov, spolupráce s priemyselom, historickej reputácie a ďalších kritérií. 
Rebríčky väčšinou hodnotia ako hlavný výstup výskum. 
Niektoré rebríčky hodnotia inštitúcie v rámci jednej krajiny, zatiaľ čo iné hodnotia inštitúcie v rámci celého sveta. 
Táto téma vyvolala veľa diskusií o užitočnosti a presnosti rankingov. [1] Rastúca rozmanitosť metodík hodnotenia a zároveň kritika každej z nich poukazujú na nedostatok konsenzu v tejto oblasti. 
Ďalej sa ukazuje, že je možné manipulovať systémy hodnotenia pomocou nadmerných autocitácií [2] alebo dohodnutými výskumami, ktorí sa navzájom podporujú. 
UNESCO spochybňuje rebríčky, či viac „škodia alebo pomáhajú“, pričom pripúšťa, že „správne alebo nesprávne sú vnímané ako miera kvality a vytvárajú tak silnú konkurenciu medzi univerzitami po celom svete“. [3] 
Referencie 
V rankingu QS World University Rankings 2016[1] sa STU dostala do prvej 500-ky elitných svetových univerzít v kategórií Počítačové vedy a informačné technológie, a to je na pozícii 401-450. V roku 2020 (spoločne s UK) sa prepadli na miesta medzi 751 až 800.[2] a v roku 2021 na celkove 801. až 1000. miesto, aj keď v strojárenstve a chémii (ale nie IT) je medzi prvými 500 a 600 univerzitami respektívne.[3] V rebríčku Times Higher Education World University Rankings 2016/17[4] sa Slovenská technická univerzita v Bratislave dostala do prvej tisícky najlepších svetových výskumne orientovaných univerzít (801. pozícia). V roku 2020/21 z prvej tisícky vypadla.[5] Univerzitné rebríčky v konkrétnom regióne nájdete v regionálnych a národných rebríčkoch . 
Niekoľko organizácií vytvára celosvetové univerzitné rebríčky, vrátane nasledujúcich. 
Európa 
Fuentealbilla je obec a obec v provincii Albacete v Kastílii-La Mancha v Španielsku. 
Nachádza sa na severovýchod od mesta Albacete a v roku 2009 malo 2 071 obyvateľov. 
Vissel Kobe a Andrés Iniesta, ktorý strelil víťazný gól vo finále majstrovstiev sveta FIFA 2010, sa narodili vo Fuentealbille. 
Ďalšie zdroje 
Oficiálna webová stránka Fuentealbilla 
Triarylmetánové farbivo je syntetická organická zlúčenina obsahujúca trifenylmetánový hlavý reťazec. 
Ako farbivo, má táto zlúčenina intenzívne sfarbené. 
Fenolové farbivá majú hydroxylové skupiny v p-polohách najmenej dvoch arylových skupín. 
Malachitovo zelené farbivá sa vzťahujú k farbivám metylfialovej, okrem toho, že obsahujú jednu fenylovú (C6H5) skupinu. 
Farbivá Viktória modrá 
Farbivá Viktória modrá sú príbuzné s metylfialovými farbivami, s výnimkou toho, že obsahujú jednu naftylamino skupinu. 
Existujú variácie s dimetylamínovým substituentom na mieste dietylamínových, na fenylových kruhoch a variácie sekundárneho amínu na naftylovej skupine. 
Triarylmetánové farbivo môže byť zoskupené do skupín podľa povahy substituentov na arylových skupinách. 
V niektorých prípadoch sa anióny spojené s katiónovými farbivami (napríklad krištáľovo fialová) líšia, aj keď sa názov farbiva nemení. 
Často sa uvádza ako chlorid. 
Farbivá Viktória modrá Viktória modrá B Viktória modrá FBR Viktória modrá BO Viktória modrá FGA Viktória modrá 4 R Viktória modrá R 
Xanténové farbivá majú ako názov hovorí jadro zo xanténu. 
Nie sú veľmi používané na farbenie textilu, ale používajú sa najmä n iné účely. 
Keď sú dve z arylových skupín premostené heteroatómom, môžu byť tieto triarylmetánové zlúčeniny ďalej kategorizované na akridíny (premostené dusíkom), xantény (premostené kyslíkom) a tioxantény (premostené sírou). 
Farby obsahujúce amín sa často pripravujú z Michlerovho ketónu alebo jeho dietylaminoanalógu. 
Týmto spôsobom je ľahko diferencovaná tretia arylová skupina. 
Friedel-Craftsova alkylačná reakcia je populárna metóda na prípravu mnohých fenolových derivátov: 
Okrem svojho dominantného použitia ako farbivo mnohé z týchto farbív reagujú reverzibilne s kyselinami a zásadami, a slúžia tak ako indikátory pH. 
Iný projekt 
Zdroj 
Metylové fialové farbivá majú dimetylamino skupiny v p-pozíciách dvoch arylových skupín. 
Fuchsínové farbivá majú na primárnon alebo sekundárnom amíne (NH2 alebo NHMe) funkčnej skupiny, v P.-polohe každej arylovej skupine. 
Štvrť je zameraná na 17 Avenue SE v susedstve Forest Lawn na východe mesta. Štvrť bola založená v roku 1993 na oslavu bohatej kultúrnej rozmanitosti, ktorá existuje vo východnej časti centrálneho Calgary. Táto oblasť sa odvtedy stala obľúbeným miestom etnických reštaurácií. a tiež sa založili obchody na pomoc pri revitalizácii bývalého mesta Forest Lawn, ktoré bolo anektované mestom v roku 1961. 
Sony Vision-S Concept Prehľad Výrobca Sony Taktiež známy ako Vision-S Výroba 2020–súčasnosť Modelový rok 2020–súčasnosť Karoséria Trieda Stredná veľkosť (E) Typ karosérie 4-dverový sedan Štýl Pohon všetkých kolies Platforma TBA Pohon Motor TBA Elektrický motor 200 kW × 2 Prevodovka TBA Elektrický dojazd TBA Rozmery Rázvor 3,000 mm (120 in) Dĺžka 4,895 mm (192.7 in) Šírka 1,900 mm (75 in) Výška 1,450 mm (57 in) Pohotovostná hmotnosť 2,350 kg (5,180 lb) 
Sony Vision-S je koncept elektrického sedanu od Sony. 
Predstavený bol na veľtrhu spotrebnej elektroniky CES v januári 2021. Technologický gigant na aute spolupracuje s viacerými partnermi, vrátane automobilky Magna Steyr.[…] 
Dizajn a technológie 
Firma predstavuje elektromobil Vision-S ako technológiami nabité auto s množstvom funkcií. 
Vybavené bude najrôznejšími funkciami, vrátane autonómneho riadenia, ktoré zabezpečí až 40 senzorov, vrátane CMOS, technológie LIDAR, radarov a ďalších kamier. V interiéri je umiestnená trojica displejov po celej dĺžke palubnej dosky. Systém vozidla má byť pripravený na rozpoznávanie tváre či na ovládanie gestami a hlasom. 
V poslednom zverejnenom videu na CES 2021 ukazujú zákulisie vývoja mechanických častí, ale aj hlavne softvéru. Chýbať by tu nemala podpora pre hranie PlayStation. 
Nie je však jasné, či bude konzola zabudovaná priamo v aute alebo pôjde iba o cloudové hranie. 
Sony Vision-S je vybavené dvojicou elektromotorov s kombinovaným výkonom 400 kW. Vďaka tomu dokáže zrýchliť z 0 na 100 km/h za 4,8 sekundy a maximálna rýchlosť je 240 km/h. 
Na prelome rokov 2020 a 2021 začalo testovanie na verejných cestách v okolí rakúskeho mesta Graz.[…] 
Futuracha Pro je písmo, ktoré navrhol Odysseas Galinos Paparounis v roku 2018.[1] Vzhľad jednotlivých písmen sa upravuje automaticky v závislosti od zadaných slov.[2] Tvar a dizajn písma v štýle art deco boli inšpirované pohybmi švábov.[3] 
V decembri 1991, počas zápasu za Nîmes, Eric Cantona hodil loptu na rozhodcu, pretože ho jedno z jeho rozhodnutí nahnevalo. 
Bol predvolaný na disciplinárne konanie proti Francúzskej futbalovej federácii a dostal zákaz činnosti na jeden mesiac. 
Cantona zasa odpovedal tak, že podišla ku každému členovi výboru a nazval ich hlupákmi. 
Jeho trest sa tak zvýšil na dva mesiace a Cantona následne 16. decembra 1991 oznámil svoj odchod z medzinárodného futbalu. 
V rokoch 1995–96 sa Nîmes dostal do finále Francúzskeho pohára a v nasledujúcom roku im umožnil účasť v Pohári víťazov pohárov UEFA . 
V septembri 1996, v 32. kole, zvíťazil Nîmes nad Budapešť Honvéd (4:1), v ďalšom kole prehral s AIK Štokholm (2:2). 
5. mája 2018 si Nimes zabezpečil postup späť do Ligue 1 prvýkrát od sezóny 1992–93 po tom, čo v Ligue 2 skončil druhý. [1] V sezóne 2018–19 sa Nimes tešil zo šťastného návratu do Ligue 1 a skončil na 9. mieste tabuľky.[2] V skrátenej sezóne 2019–20 skončil tím na 18. mieste a tesne sa vyhol vypadnutiu. 
Nîmes Olympique (všeobecne označovaný ako jednoducho Nîmes ) je francúzsky futbalový klub so sídlom v Nîmes . 
Klub bol založený 10. apríla 1937 a v súčasnosti hrá Ligue 1, čo je najvyššia francúzska futbalová liga. 
Najdôležitejšie úspechy klubu boli víťazstvo v Ligue 2 v roku 1950 a Championnat National v rokoch 1997 a 2012. 
Nîmes hrá svoje domáce zápasy na štadióne Stade des Costières v meste. 
Tím riadi Jérôme Arpinon . 
Významní hráči 
Nižšie sú uvedení významní bývalí hráči, ktorí od založenia klubu v roku 1937 reprezentovali Nîmes v lige a medzinárodných súťažiach. 
Aby sa hráč mohol uviesť v nasledujúcej časti, musí nastúpiť minimálne na 80 oficiálnych zápasov za klub alebo reprezentovať národný tím. 
Úspechy 
Iné 
Externé odkazy 
Oficiálna stránka 
Športový klub Nîmois (SCN) založil v roku 1901 Henri Monnier, ktorý sa ako 21-ročný práve vrátil z dvojročnej cesty do Anglicka. 
Rozhodol sa založiť nový tím v Nîmes, jeho domovskom meste. 
Tím bol pôvodne určený iba pre mladých protestantov. 
Klub pozastavil činnosť z dôvodu prvej svetovej vojny . Po skončení vojny obnovila svoju činnosť 15. apríla 1919. 
V roku 1922 sa SCN spojila s ďalším klubom z Nîmes, FA Nîmois, a stali sa tak jedným klubom. 
Pre finančné problémy SCN v roku 1937 zrušili svoje profesionálne aktivity. 
Na základe úsilia miestnych podnikateľov sa klub presťahoval do štvrti Lozère-Gard v Nîmes a bol reformovaný ako Nîmes Olympique. 
No. 
Vonkajšie odkazy 
Neilia Hunter Biden (28. júla 1942 - 18. decembra 1972) bola americká učiteľka a prvá manželka amerického prezidenta Joe Bidena. 
Zahynula pri autonehode v roku 1972 so svojou ročnou dcérou Naomi; jej dvaja synovia, Beau a Hunter, boli kriticky zranení, ale prežili. 
Neilia Hunter sa narodila 28. júla 1942 v Skaneateles v New Yorku Louise (rodenej Basel; 1915–1993) a Robertovi Hunterovi (1914–1991). [1] Navštevovala Penn Hall, strednú internátnu školu v Pensylvánii. 
Pôsobila v školskom francúzskom klube, hokeji, plávaní a v študentskej rade . [2] Po ukončení strednej školy navštevovala Syrakúzsku univerzitu a bola učiteľkou v školskom obvode mesta Syrakúzy. [1] Bola príbuzná s bývalým poslancom mestského zastupiteľstva v meste Auburn, Robertom Hunterom. 
Neilia Hunter sa stretla s Joeom Bidenom v bahamskom Nassau, zatiaľ čo Biden bol na jarných prázdninách. 
[1] Krátko nato sa Biden presťahoval do Syrakúz a navštevoval právnickú školu. Pár sa vzal 27. augusta 1966. 
[2] Po svadbe sa Bidenovci presťahovali do Wilmingtonu v Delaware, kde bol Biden v mestskej rade v New Castle. Pár mal tri deti: Joseph Robinette „Beau“, Robert Hunter a Naomi Christina „Amy“. [3] 
V pondelok 18. decembra 1972, krátko potom, čo sa jej manžel stal zvoleným americkým senátorom, šoférovala Neilia s deťmi Naomi, Beauom a Hunterom. 
Neilia išla na západ po vidieckej Valley Road v Hockessine v Delaware. 
Autom na križovatke s cestou Delaware Route 7 (Vápencová cesta) vstúpila pred nákladné auto s prívesom. 
Polícia určila, že Neilia vrazila do cesty ťahača a prívesu, pravdepodobne preto, že mala otočenú hlavu a nevidela prichádzajúce nákladné auto. [1] [2] Neiliu a jej tri deti previezli do všeobecnej nemocnice vo Wilmingtone. 
Neilia a Naomi boli vyhlásené za mŕtve, ale jej dvaja synovia prežili s mnohými vážnymi zraneniami. [3] [1] [4] Biden zložil prísahu do Senátu v nemocnici, kde liečili jeho synov. [5] 
V roku 1991 bola zbúraná časť diaľnice Embarcadero v San Franciscu . 
Odstránenie diaľnice ilustruje inverzný jav k indukovanému dopytu, „znížený dopyt “. 
Indukovaný dopyt – súvisiaci so skrytým dopytom a generovaným dopytom [1] – je jav, kde po zvýšení ponuky, za predpokladu dostatočného dopytu, klesne cena a spotrebuje sa viac tovaru. 
To je v súlade s ekonomickou teóriou ponuky a dopytu ; táto myšlienka sa však stala dôležitou v diskusii o rozšírení dopravných systémov a často sa používa ako argument proti zvyšovaniu kapacity cestnej premávky ako liek na dopravné zápchy. 
Tento jav, ktorý sa správnejšie nazýva „indukovaná doprava“ alebo spotreba kapacity ciest, môže byť faktorom prispievajúcim k rozšíreniu miest . 
Urbanista Jeff Speck označil indukovaný dopyt za „veľkú slepú škvrnu v mestskom plánovaní, fakt, ktorý všetci, čo majú rozum, uznávajú, ale takmer nikto nie je na jeho základe ochotný konať.“ [2] 
Tento efekt bol rozpoznaný už v roku 1930, keď výkonný riaditeľ elektrickej železničnej spoločnosti v St. Louis v Missouri povedal komisii pre prieskum dopravy, že rozširovanie ulíc jednoducho produkuje väčšiu premávku a väčšie preťaženie. [1] V New Yorku to bolo jasne vidieť v programe výstavby diaľnic Roberta Mosesa, „hlavného staviteľa“ oblasti New York City . 
Ako opísal Mosesov životopisec Robert Caro v časopise The Power Broker : 
Počas posledných dvoch alebo troch rokov pred vstupom Spojených štátov do druhej svetovej vojny niekoľko urbanistov začalo chápať, že bez vyváženého systému dopravy by cesty nielenže nezmiernili preťaženie dopravy. ale zhoršili by ho. 
Urbanisti videli Mosesa, ako otvára most Triborough, aby odľahčil preťažený most Queensborough, ako otvára most Bronx-Whitestone, aby zmiernil zápchy na moste Triborough, ale potom sledovali rast množstva premávky na všetkých troch mostoch, až kým sa všetky tri znovu nezapchali. Vďaka tomuto pozorovaniu sa nemohli vyhnúť záveru, že "generovaná doprava" už nie je teória, ale preverený fakt: Čím viac diaľnic postavíme, aby sme zmiernili dopravné zápchy, tým viac automobilov príde a zapchá ich. Tým vynúti stavbu ďalších diaľnic – čo zase vygeneruje väčšiu premávku a preťaží ich, a tak stále dokola. 
Rovnaký efekt sa prejavil aj skôr, pri nových cestách, ktoré postavil Moses na Long Islande v 30. a 40. rokoch, kde 
... zakaždým, keď bola postavená nová cesta, rýchlo sa upchala dopravou, ale vyťaženie starých ciest sa výrazne nezmiernilo. [1] 
Podobne ani stavba tunela Brooklyn-Battery nedokázala zmierniť zápchy v tuneli Queens-Midtown a na troch mostoch East River, ako to Moses očakával. [1] V roku 1942 už Moses nemohol ignorovať realitu, že jeho cesty nezmierňujú zápchy tak, ako to očakával, ale jeho odpoveďou na problém nebolo investovať do hromadnej dopravy, ale malo ňou byť vybudovanie ešte ďalších ciest, v obrovskom programe, ktorý by rozšíril alebo novo vytvoril 300 km ciest vrátane ďalších mostov, napríklad Throgs Neck Bridge a Verrazano Narrows Bridge . [2] [3] JJ Leeming, britský dopravný inžinier a krajský geodet v rokoch 1924 - 1964, popísal tento jav vo svojej knihe z roku 1969 s názvom Road Accidents: Prevent or Punish? : 
Diaľnice a obchvaty generujú dopravu, to znamená produkujú ďalšiu premávku, čiastočne tým, že motivujú ľudí, ktorí by inak necestovali, k vykonaniu týchto ciest. Deje sa to kvôli tomu, že robia novú trasu pohodlnejšou ako starú, čiastočne ľuďmi, ktorí idú mimo svojej priamej trasy, aby si užili väčšie pohodlie na novej ceste a čiastočne ľudmi, ktorí využívajú mestá s obchvatmi, pretože sú pohodlnejšie na nakupovanie a návštevy vďaka menšej premávke. [1] 
Leeming ďalej uviedol príklad pozorovaného účinku po otvorení úseku obchvatu Doncasteru na diaľnici A1 (M) v roku 1961. 
V roku 1998 Donald Chen citoval britského ministra dopravy slovami: „Faktom je, že náš dopravný problém nemôžeme vyriešiť výstavbou ďalších ciest.“ [1] Štúdia Asociácie vlád južnej Kalifornie dospela v roku 1989 k záveru, že opatrenia prijaté na zmiernenie dopravných zápch, ako je napríklad pridanie pruhov alebo prerobenie diaľnic na poschodové, bude mať len kozmetický efekt. [2] Kalifornská univerzita v Berkeley tiež zverejnila štúdiu dopravy v 30 kalifornských okresoch v rokoch 1973 až 1990, ktorá ukázala, že pri každom 10-percentnom zvýšení kapacity vozovky sa doprava do štyroch rokov zvýšila o 9 percent. [1] Metaanalýza z roku 2004, ktorá zahŕňala desiatky predtým publikovaných štúdií, to potvrdila, zistila, že: 
... v priemere, vybudovanie 10 percent pruho-kilometrov naviac, vyvoláva okamžité zvýšenie o 4 percentá v najazdených kilometroch, a stúpne to až na na 10 percent – čiže celú novú kapacita – počas niekoľkých rokov. [1] 
Aforizmus medzi niektorými dopravnými inžiniermi je „Pokúšať sa vyliečiť dopravné zápchy zvýšením kapacity je ako skúsiť vyliečiť obezitu povolením opasku.“ [1] 
Podľa urbanistu Jeffa Specka je kľúčovou publikáciou o indukovanom dopyte kniha z roku 1993 The Elephant in the Bedroom: Automobile Dependence and Denial, ktorú napísali Stanley I. Hart a Alvin L. Spivak. [1] 
Pozoruje sa tiež inverzný efekt - znížený dopyt (pozri odstavec Znížený dopyt). 
Keď sa ponuka posunie zo S1 na S2, cena (vysvetlené nižšie) klesá z P1 na P2 a spotrebované množstvo sa zvyšuje z Q1 na Q2 
Možno povdať, že každá individuálna cesta (výlet) po komunikácii má svoje náklady, čiže cenu ( všeobecné náklady, g ), ktorá zahŕňa priame náklady (napr. Náklady na palivo a mýto ) a obetované náklady kvoli času stráveného cestovaním, ktoré sa obvykle počítajú ako súčin času stráveného cestou a hodnoty času cestujúcich. 
Keď sa zvýši kapacita komunikácie, spočiatku je na vozidlo viac cestného priestoru ako predtým, takže sa zníži preťaženie, a preto sa zníži čas strávený cestovaním - zníženie všeobecných nákladov na každý výlet (ovplyvnením spomenutých druhých „nákladov“) v predchádzajúcom odseku). 
Toto je v skutočnosti jedno z kľúčových odôvodnení výstavby novej cestnej kapacity (zníženie cestovných časov). 
Zmena nákladov (alebo ceny) na výlet má za následok zmenu spotrebovaného množstva. 
To možno vysvetliť pomocou jednoduchej teórie ponuky a dopytu, ktorá je ilustrovaná na obrázku vyššie. 
Výskum v doprave ukazuje, že elasticita dopravného dopytu v súvislosti s časom cesty je okolo − 0,5 (krátkodobo) a − 1,0 (dlhodobo). [1] To znamená, že úspora času cestovania o 1,0% vygeneruje ďalšie zvýšenie dopravy o 0,5% v prvom roku. 
Z dlhodobého hľadiska bude mať 1,0% úspora času na ceste za následok 1,0% zvýšenie objemu dopravy. 
Z krátkodobého hľadiska môže zvýšená premávka po nových komunikáciách pochádzať z dvoch zdrojov: odklonená premávka a vyvolaná premávka. 
K odklonenej premávke dochádza, keď si ľudia zmenia trasu na inú (odklon trasy) alebo zmenia časovanie svojej cesty (vykonajú ju skôr alebo neskôr). 
Ľudia napríklad začnú cestovať do práce skôr, ako by to inak robili, lebo sa boja dopravných špičiek – ale ak sa rozšíri kapacita ciest, dopravné zápchy sú nižšie a ľudia môžu ísť v čase, ktorý im viac vyhovuje. 
Dopad v dopravných systémoch 
Indukovaná automobilová doprava nastáva pri generovaní nových ciest, vykonaných autami. 
Môže nastať, keď sa ľudia rozhodnú cestovať autom namiesto verejnej dopravy, alebo sa rozhodnú cestovať, keď by to inak neurobili. [1] 
Skrátenie cestovných časov môže tiež povzbudiť ľudí vykonávať dlhšie cesty, pretože znížené cestovné náklady umožnujú vybrať si vzdialenejšie destinácie. 
Aj keď to nemusí zvýšiť počet jázd, zvyšuje sa počet najazdených kilometrov. 
Z dlhodobého hľadiska tento efekt mení spôsob využívania krajiny: ľudia si vyberajú domy a pracoviská ďalej, než by to urobili bez rozšírenia ciest. 
Tento vývoj podporuje závislosť od automobilu, čo prispieva k vysokej pružnosti dlhodobého dopytu po rozširovaní ciest . [1] 
Indukovaná doprava a dopravné plánovanie 
Aj keď dopravní inžinieri pri plánovaní nových ciest berú do úvahy budúci rast dopravy (toto je často uvádzané ako jediné odôvodnenie budovania nových ciest - že rast dopravy bude vyžadovať väčšiu kapacitu ciest), tento rast dopravy sa počíta zo zvýšenia počtu vlastnených automobilov a zo zvýšenia ekonomickej aktivity; nezvykne sa brať do úvahy doprava vyvolaná prítomnosťou novej cesty. To znamená, že sa predpokladá, že doprava bude rásť bez ohľadu na to, či je alebo nie je postavená cesta. [1] 
Vo Veľkej Británii bola myšlienka indukovanej dopravy použitá ako dôvod protestov proti vládnej politike výstavby ciest v 70., 80. a začiatkom 90. rokov, kým vláda indukovanú dopravu neprijala ako fakt na základe štúdie vlastného Stáleho poradného výboru hodnotenia hlavných ciest (SACTRA) z roku 1994. [1] Napriek tomu, že konceptu indukovanej dopravy je v súčasnosti uznávaný ako fakt, sa pri plánovaní neberie často do úvahy. 
Metaanalýza vykonaná v rámci Projektu politiky povrchovej dopravy z roku 1998 uviedla, že „Mestá, ktoré investovali veľké prostriedky do rozširovania kapacity ciest, neboli pri zmierňovaní preťaženia lepšie ako tie mestá, ktoré to neurobili.“ [1] Porovnanie údajov o zápchach od roku 1982 do roku 2011, ktoré uskutočnil Texaský dopravný inštitút A&M, naznačuje, že nové cesty znižujú mieru rastu zápch. 
Keď sa zvyšovanie kapacity ciest robilo spolu so zvyšujúcim sa dopytom, zistilo sa, že rast preťaženia je nižší. [2] 
Na druhej strane, jedna štúdia Roberta Cervera, profesora mestského a regionálneho plánovania na Kalifornskej univerzite v Berkeley, zistila, že počas šesť- až osemročného obdobia po rozšírení diaľnice sa "zachová" zhruba dvadsať percent pridanej kapacity, a okolo osemdesiat percent sa absorbuje alebo vyčerpá. 
Polovica tejto absorpcie je spôsobená vonkajšími faktormi, ako je rastúca populácia a príjem. 
Druhá polovica je dôsledkom účinkov indukovaného dopytu, väčšinou kvôli vyšším rýchlostiam, ale aj kvôli zvýšenej aktivite v stavebníctve. 
Toto predstavujú skúsenosti z Kalifornie v rokoch 1980 až 1994. 
Či to platí niekde inde, samozrejme nie je známe. “ [1] 
Indukovaný dopyt inde ako v premávke 
Ďalším príkladom indukovaného dopytu sú predajné automaty . 
Keďže v automate je k dispozícii viac položiek určitého produktu, je pravdepodobnejšie, že si ich zákazníci kúpia. [1] [2] Tento príklad samozrejme funguje, ak existuje dopyt po položkách a ceny sú na obvyklej úrovni, ktorá umožňuje bežný nákup. 
Rovnako ako zvýšenie cestnej kapacity znižuje náklady na cestovanie, a tým zvyšuje dopyt, je možné pozorovať aj opačnú cestu - znižovanie kapacity ciest zvyšuje náklady na cestovanie, takže sa znižuje aj dopyt. 
Toto pozorovanie, o ktorom existuje veľa empirických dôkazov, sa nazývalo miznúca doprava [1] tiež vyparovanie alebo potlačenie dopravy, alebo všeobecnejšie odradený dopyt . 
Uzavretie cesty alebo zníženie jej kapacity (napr. zníženie počtu dostupných jazdných pruhov) bude mať preto za následok prispôsobenie správania cestujúcich. Napríklad ľudia prestanú vykonávať konkrétne cesty, skondenzujú viac ciest do jednej, zmenia načasovanie ich cesty mimo špičky, alebo prejdú na verejnú dopravu, spolujazdu, chôdzu, bicykel alebo na menšie motorové vozidlá, ktoré sú menej ovplyvnené cestnou diétou, ako napr. motocykle. Rozhodnú sa v závislosti od toho, akú hodnotu má pre nich tá konkrétna cesta, alebo od toho, ako veľmi si môžu dovoliť meškať. 
V roku 1994 vykonal britský poradný výbor SACTRA rozsiahle preskúmanie vplyvu zvýšenia kapacity ciest a uviedol, že dôkazy naznačujú, že takéto zvýšenie často viedlo k podstatnému zvýšeniu objemu dopravy. [1] V nadväznosti na to London Transport a Ministerstvo životného prostredia, dopravy a regiónov zadali štúdiu, aby sa zistilo, či dochádza aj k opačnému javu, konkrétne tomu, že pri znížení kapacity ciest dôjde k zníženiu premávky. 
Túto následnú štúdiu vykonali Sally Cairns, Carmen Hass-Klau a Phil Goodwin s prílohou od autorov Ryuichi Kitamura, Toshiyuki Yamamoto a Satoshi Fujii a kniha bola publikovaná v roku 1998. [2] Tretiu štúdiu uskutočnili Sally Cairns, Steve Atkins a Phil Goodwin a bola publikovaná v časopise Municipal Engineer v roku 2002. [3] 
Štúdia z roku 1998 uvádza asi 150 zdrojov, z ktorých najdôležitejšími je 60 prípadových štúdií vo Veľkej Británii, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku, Holandsku, Švédsku, Nórsku, USA, Kanade, Tasmánii a Japonsku. 
Zahŕňali veľké dopravné úpravy v centrách miest, kde sa pešie zóny uzatvorili pre inú dopravu, opatrenia, ktoré zlepšili prejazd pre autobusy (najmä bus pruhy), uzávery mostov a ciest z dôvodu údržby a uzávery v dôsledku prírodných katastrof, najmä zemetrasení. 
Štúdia z roku 2002 pridala niekoľko ďalších prípadových štúdií, vrátane tých, ktoré sa týkali cyklotrás. 
Príloha, ktorú predložil Kitamura a jeho kolegovia, uviedla podrobnú štúdiu o účinkoch zemetrasenia Hanshin-Awaji v Japonsku. 
Ak vezmeme výsledky ako celok, došlo k priemernému zníženiu dopravných tokov na cestách, ktorých kapacita bola znížená, o 41%, pričom sa alternatívnymi trasami uskutočnila menej ako polovica z nich. V priemere teda zmizlo asi 25% premávky. 
Analýza prieskumov a počtu premávky ukázala, že za zmiznutím bolo 15 až 20 rôznych reakcií na správanie, vrátane prechodu na iný spôsob dopravy, prechodu na iné ciele, zníženie frekvencie jázd a spoločné využívanie automobilov. 
V týchto výsledkoch sa vyskytli veľké variácie, pričom najväčšie dopady boli zaznamenané pri rozsiahlych opatreniach v prospech chodcov v centrách nemeckých miest. Najmenšie účinky boli pozorované pri dočasných uzáverách malého rozsahu s dobrými alternatívnymi trasami a pri drobnom znížení kapacity v uliciach, v ktorých ani inak nebývali zápchy. 
V niekoľkých prípadoch došlo dokonca k zvýšeniu objemu dopravy, najmä v mestách, ktoré uzavreli niektoré cesty v strede mesta a súčasne otvorili nový obchvat. 
Skorý príklad účinku zníženého dopytu opísala Jane Jacobs vo svojej klasickej knihe z roku 1961 The Death and Life of Great American Cities . 
Jacobs a ďalší presvedčili New York City, aby uzavrelo ulicu, ktorá rozdelila park Green Square Village na Washington Square Park na dve časti, a tiež aby nerozširovalo okolité ulice tak, aby pokryli dodatočnú kapacitu, ktorú mali niesť z dôvodu uzavretia ulice. 
Dopravní inžinieri mesta očakávali, že výsledkom bude chaos, ale v skutočnosti sa premávka navyše nikdy neobjavila, pretože vodiči sa oblasti radšej úplne vyhli. [1] 
Indukovaný dopyt sa často používa ako všeobecný pojem pre rôzne vzájomne prepojené efekty, ktoré spôsobujú rýchle zaplnenie nových ciest. 
V rýchlo rastúcich oblastiach, kde cesty nie sú určené pre súčasné obyvateľstvo, môže existovať veľký latentný dopyt po novej kapacite ciest. To spôsobí, že po otvorení nových jazdných pruhov sa okamžite po diaľnici vydá záplava nových vodičov, ktorí novo otvorenú cestu znova zapchajú. 
Títo jedinci však pravdepodobne už predtým žili v blízkosti novej cesty; ako cestovali pred jej otvorením? 
Možno používali alternatívny spôsob dopravy, cestovali mimo špičky, alebo tieto cesty nevykonávali vôbec. 
Preto je ťažké oddeliť latentný dopyt od generovaného - nového prenosu, ktorý je priamym výsledkom novej kapacity. 
(Niektorí vedci sa snažia izolovať generovaný dopyt ako jediný účinok vyvolaného dopytu). [1] 
Externé odkazy 
Giles Duranton, Matthew A. Turner (2010), The Basic Law of Road Congestion: Evidence from US cities, University of Toronto Ministerstvo dopravy Spojeného kráľovstva pre poradenstvo pri modelovaní vyvolaného dopytu Štatistická analýza indukovaných účinkov cestovania v stredoatlantickom regióne USA (Fulton et al. ), Journal of Transportation and Statistics, apríl 2004 (PDF) Todd Litman (2001), „Generovaný prenos; Dôsledky pre plánovanie dopravy, “ITE Journal, Vol. 
71, č. 4, Inštitút dopravných inžinierov (www.ite.org), apríl 2001, s. 38–47. 
Technický rozdiel medzi týmito dvoma pojmami, ktoré sa často používajú ako synonymá, je ten, že latentným dopytom je cestovanie, ktoré sa nedá uskutočniť z dôvodu obmedzení. 
Je teda „zadržaný“. 
Indukovaný dopyt je dopyt, ktorý sa realizuje alebo „generuje“ zlepšeniami dopravnej infraštruktúry. 
Indukovaný dopyt teda generuje dopravu, ktorá bola „zadržaná“ ako latentný dopyt. [1] [2] [3] [4] 
Latentný dopyt uznávajú odborníci v oblasti cestnej dopravy už mnoho desaťročí a pôvodne sa označoval ako „ generovanie dopravy “. 
Jednoducho povedané, latentný dopyt je dopyt, ktorý existuje, ale z mnohých dôvodov, ktoré sa väčšinou týkajú psychológie človeka, je potlačený, kvôli neschopnosti systému tento dopyt uspokojiť. 
Po pridaní ďalšej kapacity do siete sa latentný dopyt zhmotní ako skutočné využitie. [1] 
Externé odkazy 
Domovská stránka htop 
Htop je interaktívny správca procesov. 
Je navrhnutý ako alternatíva k unixového programu top. 
Zobrazuje zoznam procesov bežiacich na počítači, zvyčajne zoradených podľa množstva využitia CPU. 
Htop poskytuje úplný zoznam spustených procesov (top zobrazuje iba najnáročnejšie), používa farebné zobrazenie (nie čiernobiele) a vizuálne zobrazuje informácie o stave procesora, swap a stavu pamäte. Htop môže tiež zobraziť všetky procesy v hierarchickom strome. 
Používatelia často používajú htop v prípadoch, keď program top neposkztuje dostatočné množstvo informácií, ktoré požadujeme. Htop sa s obľubou používa aj na aktuálne monitorovanie vyťaženosti systému.[1] V porovnaní s programom top poskytuje pohodlnejšie, vizuálne a kurzorom riadené rozhranie na odosielanie signálov jednotlivým procesom. 
Htop je napísaný v programovacom jazyku C a na zobrazovanie používa knižnicu ncurses. 
Jeho názov je odvodený od krstného mena pôvodného autora (zvolenie názvu je inšpirovaný názvom programu pinfo, ktorý je funkčné podobný programu info).[1] 
Pretože rozhrania na monitorovanie systému nie je medzi jednotlivými operačnými systémami typu Unix štandardizované, musí sa časť kódu prispôsobovať zvlášť pre každý operačný systém. 
Podpora iných operačných systémov, konkrétne OpenBSD, FreeBSD a Mac OS X, bola pridaná vo verzie htop 2.0.[1] Podpora pre Solaris/Illumos/OpenIndiana pridaná v 2.2.0. 
Htop bol pôvodné fork niekoľkých vývojárov nazvaný ako htop-dev a s podporou pôvodného autora bola stránka programu presmerovaný na novú doménu.[1] 
top (softvér) bmon : monitorovanie množstva prenesených dát cez sieťové zariadenia 
V systémoch Linux udáva číslo priemernej záťaže súčet počtu procesov, ktoré čakajú vo fronte na spustenia, plus počet aktuálne vykonávaných. 
Kedže hodnota nie relatívne, ale absolútna, môže hodnota nadobúdať neobmedzenú veľkosť; na rozdiel od hodnoty využívania. 
Okamžitá zmena hodnoty počet procesov je tlmená vzorcom exponenciálneho rozpadu, ktorý sa počíta pomocou matematiky s pevným bodom.[1] 
Program ps je podobný top, ale narozdiel od neho vypíše iba zoznám aktuálne vykonávaných procesov a následné potom skončí. Parameter n (angl. number of iterationsp, slov. počet iterácií) zmení správanie na viac podobné programu htop: n-krát vypíše zoznám aktuálne vykonávaných procesov v systéme a potom skončí. 
apachetop atop Bmon ‒ monitorovanie veľkosti prenesených dát dnstop htop ‒ interaktívny program na monitorovanie systému iftop iotop LatencyTOP mpstat mytop nmon ‒ program na monitorovanie systému pre AIX a Linux ntop PowerTOP sar (Unix) slabtop systemd-cgtop virt-top 
Externé odkazy 
top (skrátene z angl. table of processes, doslova slov. tabuľka procesov) je správcu proces, ktorý sa nachádza v mnohých operačných systémoch unixového typu a ktorý zobrazuje informácie o využití procesora a pamäte. 
Charakteristika 
Program pravidelné zobrazuje a aktualizuje usporiadaný zoznam spustených procesov zoradených podľa používateľom určených kritérií. 
Predvolené zobrazenie je zoradené podľa využitia CPU a zobrazený sú iba najväčší spotrebitelia CPU. Programe okrem názvu procesu zobrazuje aj, koľko výpočtového výkonu a pamäte proces používa, plus ďalšie informácie. 
Niektoré verzie umožňujú rozsiahle nastavenia zobrazenia (napríklad výber stĺpcov alebo spôsob zoradenia). Program je užitočný pre správcov systémov, pretože ukazuje, ktorí používatelia a procesy vyťažujú najviac systém. 
Program spustení na Linuxe so zmenenými nastaveniami pre lepšie zobrazenie 
Existuje niekoľko rôznych implementácií programu top. 
Tradičnú unixovú verziu napísal originálne William LeFebvre v roku 1984.[1] Aktuálna verzia je hosťovaná na serveroch SourceForge[2] a v roku 2008 bolo oznámené vydanie verzie 3.7.[3] 
Linuxová verzia top je z programového balíka procps-ng. 
Pôvodne bol napísaný Roger Binns,[1] ale krátko nato to prevzali iní.[2] 
V systéme Solaris je viac-menej ekvivalentnou náhradou program prstat. 
V Microsoft Windows má príkaz tasklist a grafickú utilitu Správca úloh. 
Na IBM AIX je zobrazenie spustených procesov súčasťou príkazov topas a topas_nmon. 
atop Customizing top (slov. Vlastné príspôsobenie top) 
Wallis, vojvodkyňa z Windsoru (rodená Bessie Wallis Warfieldová, 19. júna 1896 - 24. apríla 1986), známa ako Wallis Simpson, bola americká prominentka a manželka vojvodu z Windsoru, bývalého britského kráľa Eduarda VIII. 
Ich úmysel uzavrieť manželstvo a jej stav rozvedeného spôsobili ústavnú krízu, ktorá viedla k Edwardovej abdikácii . 
V januári 1934 sa Wallis údajne stala princovou milenkou. [1] Edward to svojmu otcovi zaprel, napriek tomu, že ich zamestnanci videli spolu v posteli. 
Na konci roku 1934 bol Eduard nenávratne otrepaný o Wallis, pričom jej panovačný spôsob a brúsna neúcta k jeho postaveniu boli príťažlivé; slovami jeho oficiálneho životopisca sa stal na nej „otrocky závislý“. [1] Podľa Wallisa sa počas plavby na súkromnej jachte lorda Moyna Rosaura v auguste 1934 zamilovala do Edwarda. [2] Na večernej párty v Buckinghamskom paláci ju predstavil svojej matke - jeho otec bol pobúrený [3] predovšetkým z dôvodu jej manželskej histórie, pretože rozvedení ľudia boli všeobecne vylúčení zo súdu. 
Wallis vyrastal v Baltimore v Marylande. 
Jej otec zomrel krátko po jej narodení a ona a jej ovdovená matka boli čiastočne podporované ich bohatšími príbuznými. 
Jej prvé manželstvo s americkým námorným dôstojníkom Winom Spencerom bolo prerušované rozchodmi a nakoniec sa skončilo rozvodom. 
V roku 1931 sa počas svojho druhého manželstva s Ernestom Simpsonom zoznámila s Eduardom, vtedajším princom z Walesu. 
O päť rokov neskôr, po Edwardovom nástupe na trón, sa Wallis rozviedla s druhým manželom, aby sa zosobášila s Edwardom. 
Kráľovo želanie oženiť sa so ženou, ktorá mala dvoch žijúcich bývalých manželov, hrozilo, že spôsobí ústavnú krízu vo Veľkej Británii. Nakoniec to v decembri 1936 viedlo k jeho abdikácii, aby sa oženil so „ženou, ktorú milujem“. [1] Po abdikácii sa z Eduarda stal vojvoda z Windsoru a z jeho brata sa stal nástupca - kráľ Juraj VI. 
Wallis sa vydala za Eduarda o šesť mesiacov neskôr, potom bola formálne známa ako vojvodkyňa z Windsoru, ale nesmela zdieľať oslovenie svojho manžela „kráľovská výsosť“. 
Keď nemecké jednotky postupovali, vojvoda a vojvodkyňa utiekli zo svojho parížskeho domova na juh, najskôr do Biarritzu, potom v júni do Španielska. 
Veľvyslancovi USA v Španielsku, Alexandrovi W. Weddellovi, povedala, že Francúzsko prehralo, pretože bolo „vnútorne choré“. [1] Vojvoda a vojvodkyňa sa v júli presťahovali do Portugalska. 
Zostali v Cascais, v Casa de Santa Maria, domove Ricarda do Espírita Santo e Silvu, bankára, ktorý bol podozrivý ako nemecký agent. [2] 
Predseda vlády Winston Churchill tvrdo namietal v roku 1941, keď spolu s manželom plánovali prehliadku Karibiku na palube jachty švédskeho magnáta Axela Wennera-Grena, o ktorom Churchill vyhlásil, že je „pronemecký“. Ďalší z ich známych, Charles Bedaux, ktorý hostil ich svadbu, bol zatknutý pre obvinenie zo zrady v roku 1943, ale predtým, ako bol prípad postavený pred súd, spáchal samovraždu vo väzení v Miami. [9] Britské zriadenie nedôverovalo vojvodkyni; Sir Alexander Hardinge napísal, že jej podozrenie na protibritské aktivity bolo motivované túžbou po pomste proti krajine, ktorá ju odmietla ako svoju kráľovnú. 
Pred, počas a po druhej svetovej vojne boli vojvoda a vojvodkyňa z Windsoru považovaní mnohými členmi parlamentu za nacistických sympatizantov. 
V roku 1937 navštívili Nemecko a stretli sa s Adolfom Hitlerom. 
V roku 1940 bol vojvoda vymenovaný za guvernéra Bahám a pár sa presťahoval na ostrovy, až kým sa úradu v roku 1945 nevzdal. 
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vojvoda a vojvodkyňa prestupovali medzi Európou a Spojenými štátmi americkými a žili životom voľného času ako celebrity v spoločnosti. 
Po vojvodovej smrti v roku 1972 žila vojvodkyňa v ústraní a na verejnosti ju vídali len zriedka. 
Jej súkromný život bol zdrojom mnohých špekulácií a zostáva kontroverznou osobnosťou britských dejín. 
Po vojvodovej smrti na rakovinu hrdla v roku 1972, vojvodkyňa odcestovala do Spojeného kráľovstva, aby sa zúčastnila jeho pohrebu, [1], pričom počas svojej návštevy zostala v Buckinghamskom paláci. [2] Vojvodkyňa bola čoraz slabšia a nakoniec podľahla demencii . Posledné roky svojho života prežívala ako samotárka, ktorú podporoval majetok jej manžela i príspevok od kráľovnej. 
Po Eduardovej smrti, prevzala plnú moc francúzska právnička vojvodkyne Suzanne Blumová . [1] Blumová predávala veci patriace k vojvodkyni svojim priateľom za cenu nižšiu, ako je trhová hodnota [2], a bola obvinená zo zneužitia svojho klienta v snímke Caroline Blackwoodovej Posledná vojvodkyňa, ktorá bola napísaná v roku 1980, ale ktorá bola zverejnená až v roku 1995, po Blumovej smrti. [3] Neskôr kráľovský životopisec Hugo Vickers nazval Blumovú „satanskou postavou ... na sebe plášť dobrého úmyslu zamaskovať svoju vnútornú zlomyseľnosť “. 
Vojvodkyňa z Windsoru zomrela 24. apríla 1986 vo svojom dome v parížskom Bois de Boulogne vo veku 89 rokov. [1] Jej pohreb sa konal v kaplnke svätého Juraja na hrade Windsor, na ktorom sa zúčastnili jej dve pozostalé švagriné - kráľovná matka a princezná Alice, vojvodkyňa z Gloucesteru - a ďalší členovia kráľovskej rodiny. [2] Pohrebného obradu i pohrebu sa zúčastnili kráľovná, vojvoda z Edinburghu a princ a princezná z Walesu . 
Bola pochovaná vedľa Eduarda na kráľovskom pohrebisku neďaleko hradu Windsor ako „Wallis, vojvodkyňa z Windsoru“. [1] Pred dohodou s kráľovnou Alžbetou II. v 60. rokoch vojvoda a vojvodkyňa predtým plánovali pohreb na pozemku zakúpeného cintorína na cintoríne Green Mount v Baltimore, kde bol pochovaný otec vojvodkyne. [2] 
Vonkajšie odkazy 
Vonkajšie odkazy 
Juraj, 1893 
Ako mladý muž predurčený na službu v námorníctve, slúžil princ Juraj dlhé roky pod velením svojho strýka princa Alfreda, vojvodu z Edinburghu, ktorý bol umiestnený na Malte. 
Tam sa zblížil a zamiloval sa do svojej sesternice, princeznej Márie z Edinburghu. 
Juraj a Mária v deň ich svadby 
Juraj V. (George Frederick Ernest Albert; 3. júna 1865 - 20. januára 1936) bol kráľom Spojeného kráľovstva a britských panstiev, a indickým cisárom od 6. mája 1910 do svojej smrti v roku 1936. 
Juraj, ktorý sa narodil za vlády svojej babičky kráľovnej Viktórie, bol za svojím otcom, princom Albertom Eduardom, a vlastným starším bratom princom Albertom Viktorom v poradí tretí dedič trónu.. 
Od roku 1877 do roku 1892 pôsobil Juraj v kráľovskom námorníctve, až kým ho nečakaná smrť jeho staršieho brata začiatkom roku 1892 neposadila priamo na trón. 
Po smrti Viktórie v roku 1901, nastúpil na trón Jurajov otec ako Eduard VII. a z Juraja sa stal princ z Walesu. 
Kráľom cisárom sa stal po smrti svojho otca v roku 1910. 
Vláda Juraja V. zažila vzostup socializmu, komunizmu, fašizmu, írskeho republikánstva a hnutia za nezávislosť Indie, čo všetko radikálne zmenilo politické prostredie Britského impéria. 
Zákon o parlamente z roku 1911 ustanovil nadradenosť zvolenej britskej Dolnej snemovne nad nezvolenou Snemovňou lordov. 
V dôsledku prvej svetovej vojny (1914–1918) padli ríše jeho bratrancov, ruského Mikuláša II. a nemeckého Wilhelma II., pričom Britské impérium sa rozšírilo v najväčšej miere. 
V roku 1917 sa Juraj stal prvým panovníkom, ktorý sa v dôsledku protinemeckej nadvlády premenoval z rodu Saxe-Coburg a Gotha na Windsor. 
Po väčšinu svojej neskoršej vlády mal zdravotné problémy spojené s fajčením a po jeho smrti nasledoval jeho najstarší syn, Eduard VIII . 
Juraj sa narodil 3. júna 1865 v Marlborough House v Londýne. 
Bol druhým synom Alberta Eduarda, princa z Walesu, a Alexandry, princeznej z Walesu. 
Jeho otec bol najstarším synom kráľovnej Viktórie a princa Alberta a jeho matka bola najstaršou dcérou kráľa Kristiána IX. 
Na hrade Windsor bol pokrstený 7. júla 1865 arcibiskupom z Canterbury Charlesom Longleyom . [1] 
Juraj ako malý chlapec, 1870 
Ako mladší syn princa z Walesu, sa veľmi neočakávalo, že sa Juraj stane kráľom. 
Bol tretím v poradí na trón, po svojom otcovi a staršom bratovi. 
Juraj bol iba o 17 mesiacov mladší ako brat Albert Viktor, a obaja princovia sa vzdelávali spoločne. 
V roku 1871 bol za ich tútora vymenovaný John Neale Dalton. 
Albert Viktor ani Juraj intelektuálne nevynikali. [1] Keďže si ich otec myslel, že námorníctvo je „najlepším možným výcvikom pre každého chlapca“, [2] v septembri 1877, keď mal George 12 rokov, obaja bratia sa pripojili k cvičnej lodi kadetov HMS Britannia. [3] 
Claire Wardle z First Draft News identifikovala sedem typov falošných správ: [1] 
Tu je niekoľko typov falošných správ:[1] 
Fake news (doslova „falošné správy“[1]) sú nepravdivé alebo zavádzajúce informácie zverejňované ako správy. [2] [3] [4] Často si kladú za cieľ poškodiť dobré meno alebo zarobiť z príjmov z reklamy. [5] [5] [6] Mediálny vedec Nolan Higdon ponúkol širšiu definíciu falošných správ ako „nepravdivý alebo zavádzajúci obsah prezentovaný ako správy a komunikovaný vo formátoch pokrývajúcich hovorenú, písanú, tlačenú, elektronickú a digitálnu komunikáciu“. 
Clickbait Propaganda Satira / paródia Nedbalá žurnalistika Zavádzajúce nadpisy Manipulácia Fámy Dezinformácie Predpojatosť médií Predpojatosť publika Farma s obsahom 
Tieto vlastnosti falošných správ a môžu pomôcť identifikovať a vyhnúť sa prípadom falošných správ. [1][2] 
Ako odhaľovať falošné správy 
Infografika Ako spoznať falošné správy. Návod uverejnený Medzinárodnou federáciou knižničných združení a inštitúcií. Slovenský preklad[1] 
[1] [2] [3] Pri šírení falošných správ sa využíva politická polarizácia, postpravdivý (post-truth) a postfaktuálny (post-factual) obsah[4], konfirmačné skreslenie [5] a algoritmy sociálneho inžinierstva.[6] [1] [7] [8] [9] Niekedy fake news vytvárajú a šíria nepriateľskí zahraniční aktéri, najmä počas volieb. [10] [11] Používanie anonymne hostované weby s falošnými správami, čo sťažuje zisťovanie a stíhanie zdrojov falošných správ kvôli urážkam (ujma na cti). [5] [12] V niektorých definíciách falošné správy zahŕňajú aj satirické články, ktoré sú nesprávne interpretované ako pravdivé a články, ktoré používajú senzáciechtivé alebo clickbaitové nadpisy, ktoré text nepodporuje.[1] 
Fake news sú neologizmus.[1] Falošné správy alebo weby s falošnými správami nemajú žiadny racionálny základ, sú však prezentované ako vecne presné. [2] Mediálny vedec Nolan Higdon tvrdí, že definícia falošných správ bola príliš úzko používaná len na médiá a politické ideológie.[3] Falošné správy sa však odvolávajú aj na úplne vymyslené príbehy, ktoré neobsahuj skoro nijaké overiteľné fakty. [4] 
V americkom univerzitnom systéme číslovania kurzov, sa číslo 101 často používa ako úvodný kurz na začiatočníckej úrovni. 
Tento spoločný systém číslovania bol navrhnutý tak, aby uľahčil prechod medzi školami. 
Teoreticky by mal študent takto číslovaného kurzu dosiahnuť rovnaký štandard v akejkoľvek akademickej inštitúcii. [1] 
Podľa tohto číslovania zodpovedá prvá číslica školskému stupňu/roku (1 pre prváka, 2 pre druhákov, 3 pre juniorov, 4 pre seniorov vo vysokoškolských kurzoch a 5 a viac v magisterských kurzoch, americký školský systém). 
Druhá číslica zodpovedala konkrétnemu predmetu alebo katedre (napríklad angličtina, prírodoveda atď.) A tretia číslica odkazuje na poradové číslo v sérii kurzov s rovnakým predmetom. [1] [2] Niekedy sa vyskytuje podmienka, že napríklad kurz angličtiny 201 nesmie byť absolvovaný skôr, ako kurz angličtiny 101 a 102. 
Prvýkrát tento termín zaviedla univerzita v Buffale v roku 1929. 
Bol použitý v univerzitnom katalógu kurzov, prvé známe použitie termínu v Oxford English Dictionary . [1] 
Out je slovenský dramatický film z roku 2017, ktorý režíroval György Kristóf . 
Bol uvedený v sekcii Un Certain Regard na filmovom festivale v Cannes 2017 . [1] [2] Intrview s tvorcami Györgyom Kristófom a Évou Bandor o filme OUT z Art Film Festu Košice je k dispozícii tu. 
Vonkajšie odkazy 
Olejomaľba bludičky z roku 1882 od Arnolda Böcklina . 
Bludička alebo svetlonos ( latinsky ignis fatuus, bláznivý plameň [1] množné číslo ignes fatui), je záhadné svetlo, ktoré vídavajú ľudia v noci, a to najmä nad rašeliniskami a močiarmi . 
Tento jav je opísaný aj v ľudovej slovesnosti viacerých národov. Hovorí sa, že mýli pocestných tým, že pripomína blikajúcu lampu alebo lampáš . [2] V literatúre sa bludička metaforicky vzťahuje na nádej alebo cieľ, ktoré by chcel človek dosiahnuť, ale je to nemožné, alebo niečo, čo mu pripadá zlovestné a mätúce. 
Bludička sa objavuje v ľudových rozprávkach a tradičných legendách mnohých krajín a kultúr. 
Zatiaľ čo povesti, folklór a povery obyčajne pripisujú toto svetlo duchom, vílam alebo magickým silám prírody, moderná veda ich vysvetľuje ako prírodné javy, ako je bioluminiscencia alebo chemiluminiscencia, spôsobené oxidáciou fosfínu (PH 3 ), difosfánu. (P 2 H 4) a metánu (CH 4) ktoré vznikli organickým rozkladom . 
Panuje vedecký konsenzus, že svetlo "bludičky" je spôsobené oxidáciou fosfínu (PH 3 ), difosfánu (P 2 H 4 ) a metánu (CH 4 ). 
Tieto zlúčeniny vznikajú organickým rozpadom a môžu spôsobiť emisie fotónov. 
Keďže sa zmes fosfínu a difosfánu môže spontánne vznietiť pri kontakte s kyslíkom vo vzduchu, stačí len malé množstvo týchto látok, aby sa vznietil metán, ktorého pri rozklade vzniká omnoho viac, a tak sa vytvorí prchavý plameň. [1] Fosfín ďalej produkuje oxid fosforečný ako vedľajší produkt, ktorý pri kontakte s vodnou parou vytvára kyselinu fosforečnú. To by vysvetľovalo „viskóznu vlhkosť“, ktorú popri bludičkách ľudia občas cítia. 
Myšlienka, že fenomén "bludičky" je spôsobený prírodnými plynmi, sa objavila už v roku 1596, ako sa uvádza v knihe Of Ghostes and Spirites, Walking by Night, And of Straunge Noyses, Crackes, and Sundrie forewarnings, which commonly happen before the death of men: Great Slaughters, and alterations of Kingdomes od Ludwiga Lavatera v kapitole s názvom „Toľko prírodných javov sa považuje za strašidilá“: 
Mnohokrát sa v noci objavia sviečky a malé ohne a zdá sa, že utekajú a padajú. . . 
Niekedy sa tieto plamene v noci pohybujú samy a vidia ich, ako prejdú veľkú vzdialenosť. 
Ale tieto veci a veľa im podobných má prirodzené príčiny. . . 
Prírodospytci píšu, že zo zeme vyrážajú husté plyny a tieto sa zapália. 
Bane sú plné síry, ak do nej vojde vzduch, pomedzi diery a pukliny v zemi, zapáli sa a bude sa snažiť dostať von. [1] 
V roku 1776 Alessandro Volta prvýkrát navrhol, že prírodné elektrické javy (napríklad blesk ) interagujúce s metánovým bahenným plynom môžu byť príčinou ignis fatuus. [1] S tým súhlasil aj britský polyhistor Joseph Priestley v sérii prác Experimenty a pozorovania rôznych druhov vzduchu (1772–1790); a francúzsky fyzik Pierre Bertholon de Saint-Lazare v De l'électricité des météores (1787). [2] 
Prvotní kritici hypotézy močiarneho plynu ju často odmietali z rôznych dôvodov vrátane nepravdepodobnosti spontánneho zapálenia, absencie tepla v niektorých pozorovaných ignis fatuus, zvláštneho správania, keď svetlo akoby ustupovalo, keď sa k nemu pozorovateľ približuje, a rôzniacich sa svedectvách o guľových bleskoch (ktoré bol tiež niekedy klasifikovaný ako druh ignis fatuus). [1] Príkladom takejto kritiky je americký antropológ John G. Owens vo Folk-Lore from Buffalo Valley (1891): 
Toto je názov, ktorý sa niekedy používa na jav, ktorý sa možno častejšie nazýva bludička alebo svetlonos. 
Zdá sa, že ide o ohnivú guľu, ktorá môže byť malá ako plameň sviečky alebo veľká až ako hlava človeka. 
Spravidla sa pozoruje na vlhkých, močaristých miestach, pri pohybe sem a tam; ale stáva sa aj, že úplne stojí a svetielkuje. 
Keď sa k tomu priblížite, bude sa posúvať ďalej a bude stále mimo vášho dosahu; ak pôjdete nazad, bude vás nasledovať. 
To, že sa tieto ohnivé gule vyskytujú, a že budú sledovať váš pohyb, sa zdá byť preukázané, ale zatiaľ som na to nepočul uspokojivé vysvetlenie. 
Tí menej poverčiví tvrdia, že ide o vznietenie plynov stúpajúcich z močiara. 
Ale nie je mi jasné, ako môže svetlo vzniknuvšie zo vznetlivého plynu mať takúto formu a pohybovať sa tak, ako je popísané, ustupovať, keď sa približujete, približovať sa, keď ustupujete, a inokedy zostať nehybne, bez viditeľného spojenia so zemou. [1] 
Zdanlivé ustupovanie bludičky pri priblížovaní by sa však dal vysvetliť jednoducho pohybom vzduchu, zapríčineným okolitými pohybujúcimi sa predmetmi, rozptýlia sa tak horľavé plyny. 
Toto bolo pozorované vo veľmi podrobných správach o stretnutiach s ignis fatuus, ktoré zverejnil začiatkom roku 1832 major Louis Blesson po sérii experimentov na rôznych lokalitách, o ktorých sa vedelo, že sa tam "bludičky" vyskytujú. [1] Za zmienku stojí jeho prvé stretnutie s bludičkou v bažine v hlbokom údolí v lese pri mestskej časti Gorbitz (Drážďany). 
Blesson spozoroval, že voda bola pokrytá dúhovým filmom a počas dňa bolo možné pozorovať, že z určitých oblastí hojne stúpajú bubliny. 
V noci Blesson pozoroval modrofialové plamene v rovnakých oblastiach a dospel k záveru, že je to spojené s bublajúcim plynom. 
Strávil niekoľko dní vyšetrovaním tohto javu a na svoje sklamanie zistil, že plamene ustúpili zakaždým, keď sa k nim pokúsil priblížiť. 
Nakoniec sa mu to podarilo a dokázal potvrdiť, že svetlá boli skutočne spôsobené vznieteným plynom. 
Britský vedec Charles Tomlinson v publikácii On Certain Low-Lying Meteors (1893) popisuje Blessonove experimenty takto: 
Pri návšteve tohto miesta v noci sa citlivé plamene stiahli, keď major postupoval; ale keď ticho stál, vrátili sa. Pokúsil sa od nich zapáliť kúsok papiera, ale prúd vzduchu vytváraný jeho dychom ich držal v príliš veľkej vzdialenosti. 
Keď odvrátil hlavu a zatajil dych, podarilo sa mu zapáliť papier. 
Dokázal uhasiť plameň aj tým, že ho pred sebou odtlačil na časť zeme, kde nevznikal plyn. Ak zapálil plameň na mieste, odkiaľ plyn vychádzal, bolo počuť akýsi výbuch nad močiarom na ploche osem alebo deväť štvorcových stôp; bolo vidno červené svetlo, ktoré postupne slablo na modrý plameň vysoký asi tri stopy a ten pokračoval v horení nestabilným pohybom. 
Keď svitalo ráno, plamene bledli a vyzeralo to, že sa blížia čoraz bližšie k zemi, až nakoniec pred zrakom zmizli. [1] 
Blesson tiež pozoroval rozdiely vo farbe a teple plameňov v rôznych močiaroch. 
Ignis fatuus v Malapane v Hornom Sliezsku (dnes Ozimek, Poľsko ) sa dal zapáliť a uhasiť, nedokázal však zapáliť kúsky papiera alebo hobliny. 
Podobne ignis fatuus v inom poľskom lese pokryl kúsky papiera a drevených hoblín olejovou viskóznou tekutinou namiesto toho, aby ich spálil. 
Blesson tiež náhodne vytvoril ignis fatuus v močiaroch v nemeckej Porta Westfalica, keď robil ohňostroj. [1] [2] 
Jedným z pokusov o replikáciu ignis fatuus za laboratórnych podmienok bol v roku 1980 britský geológ Alan A. Mills z Leicesterskej univerzity . 
Aj keď sa mu podarilo vytvoriť chladný žiariaci mrak zmiešaním surového fosfínu a zemného plynu, farba svetla bola zelená a spaľovanie produkovalo veľké množstvo štipľavého dymu. 
To bolo v rozpore s väčšinou výpovedí očitých svedkov o ignis fatuus. [1] [2] Ďalšiu hypotézu mal Mills v roku 2000, ignis fatuus by mohol byť tzv. studený plameň . [1] [3] Jedná sa o luminiscenčné svetielkovanie pred horením, ktoré vzniká pri zahrievaní rôznych zlúčenín tesne pod bod vznietenia . 
Studené plamene majú vskutku zvyčajne modrastú farbu a ako už naznačuje ich názov, vytvárajú veľmi málo tepla. 
Studený plameň sa vyskytuje v najrôznejších zlúčeninách vrátane uhľovodíkov (vrátane metánu), alkoholov, aldehydov, olejov, kyselín a dokonca aj voskov . 
Nie je však známe, či sa studené plamene vyskytujú prirodzene, aj keď veľa zlúčenín, ktoré produkujú studený plameň, sú prírodnými, vedľajšími produktmi organického rozpadu. [1] [4] 
Súvisiaca hypotéza zahŕňa prirodzenú chemiluminiscenciu fosfínu. 
V roku 2008 sa talianski chemici Luigi Garlaschelli a Paolo Boschetti pokúsili zopakovať Millsove experimenty. 
Úspešne vytvorili slabé studené svetlo zmiešaním fosfínu so vzduchom a dusíkom. 
Aj keď žiara mala stále zelenkastú farbu, Garlaschelli a Boschetti si všimli, že za slabého osvetlenia ľudské oko nedokáže ľahko rozlíšiť medzi farbami. 
Ďalej, úpravou koncentrácií plynov a podmienok prostredia (teplota, vlhkosť atď.) sa im podarilo odstrániť dym a zápach alebo ich prinajmenšom znížiť na nezistiteľnú úroveň. 
Garlaschelli a Boschetti tiež súhlasili s Millsom, že studený plameň môže byť prijateľným vysvetlením pre ďalšie prípady ignis fatuus. [1] 
V roku 1993 navrhli profesori Derr a Persinger, že niektoré ignis fatuus môžu mať geologický pôvod, vďaka piezoelektrine generovanej tektonickým namáhaním. 
Pohyby, ktoré spôsobujú tektonické poruchy, môžu tiež zohriať skaly a odpariť vodu v nich. 
Hornina alebo pôda, ktorá obsahuje niečo piezoelektrické, napríklad kremeň, kremík alebo arzén, môže tiež vyrábať elektrinu. Tá je vedenú hore na povrch cez pôdu, cez stĺpec odparenej vody, a to sa javí ako pozemské svetlá. 
To by vysvetľovalo, prečo sa svetlá javia ako elektrické, nepravidelné alebo dokonca inteligentné vo svojom správaní. [1] [2] 
Vernon, Wisconsin (dlhá expozícia) 
Svetlá sa môžu objaviť aj v dôsledku bioluminiscencie rôznych mikroorganizmov a hmyzu žijúcich v lesoch. 
Tajuplnú žiaru vyžarovanú z určitých druhov húb, ako je napríklad podpňovka, počas chemických reakcií vytvárajúcich bielu hnilobu, môžeme mylne považovať za záhadné svetielka bludičky. 
Existuje mnoho ďalších bioluminiscenčných organizmov, ktoré by mohli vytvárať ilúzie rozprávkových svetiel, napríklad svetlušky . 
Svetlo odrážajúce sa od väčších tvorov prebývajúcich v lesoch by mohlo vysvetliť javy pohybovania sa a odozvy na iné svetlá. 
Biele operenie sov sovy môže odrážať dostatok svetla z Mesiaca, aby sa javilo ako bludička; z toho vyplýva možnosť, že sa svetlá budú pohybovať, reagovať na iné svetlá atď. [1] 
Pozorovania ignis fatuus sú dnes zriedkavé. 
Predpokladá sa, že tento pokles je výsledkom odvodňovania a rekultivácie močiarov v posledných storočiach, ako napríklad predtým rozsiahlych Fenlandov vo východnom Anglicku, ktoré sa dnes zmenili na poľnohospodársku pôdu. [1] 
V literatúre má bludička niekedy metaforický význam, ktorý popisuje nádej alebo cieľ, ktorý chce človeka dosiahnuť, ale nedokáže to, alebo niečo, čo ho zlovestné a mätúce. [1] V knihe IX Strateného raja od Johna Miltona, riadky 631–642, je satan prirovnaný k bludičke, keď vedie Evu k Stromu poznania dobra a zla. [2]. 
Povery a legendy 
Dve bludičky sa objavia v rozprávke Johanna Wolfganga von Goetheho Zelený had a krásna ľalia (1795). 
Sú opísané ako svetlá, ktoré jedia zlato a sú schopné zo seba opäť vytriasť zlaté kúsky. [1] 
V Jane Eyrovej od Charlotte Brontëovej, si Jane Eyrová nie je istá, či ide o sviečku alebo bludičku. 
„Matka Carey“ napísala populárnu báseň z 19. storočia s názvom „Bludička“. [1] 
Bludička sa objaví v prvej kapitole filmu Brama Stokera Dracula, kde gróf, ktorý sa vydáva za svojho vlastného šoféra, vezme v noci na svoj hrad Jonathana Harkera. 
Nasledujúcu noc, keď sa Harker pýta Drakulu na svetlá, gróf spomenie rozšírenú ľudovú poveru, že bludička označuje, kde je zakopaný poklad. [1] 
Svetlonos a had od Hermanna Hendricha (1854–1931) 
V írskych, škótskych a anglických legendách je muž menom Will alebo Jack odsúdený na strašenie so svetlom pri močiaroch za nejaký čin. Jedna verzia legendy zo Shropshire je opísaná Briggsom v časopise A Dictionary of Fairies a odkazuje na Willa Smitha. 
Will je zlý kováč, ktorému Svätý Peter dal pred nebeskými bránami druhú šancu. 
Will však vedie taký hriešny život, že je nakoniec odsúdený na potulovanie sa po Zemi. 
Diabol mu dá jediný uhlík, aby sa zahrial, a ním potom láka pobláznených pocestných do močiarov. 
Šablóna:Infobox software 
bmon je free a open source monitorovací a debugovací nástroj na monitorovanie využitia sieti (bandwidth), zaznamenávanie štatistík týkajúcich sa sietí a na ich vizuálne prezentovanie. 
Obsahuje rôzne výstupné metódy vrátane interaktívneho užívateľského rozhrania curses a programovateľného textového výstupu pre skriptovacie.[1][2][3][4][5] bmon umožňuje zobraziť používateľovi: 
vizuálne využitie sieťového pásma (bandwidth) v reálnom čase celkové množstvo prenesených údajov CRC chyby kolízie prenesené pakety ICMPv6 
rlocate - variant využívajúci modul jadra a démona na neustále aktualizácie. 
KwickFind - frontend KDE GUI pre vyhľadanie Locate32 pre Windows - GPL grafická varianta pre systém Windows (už nie je dostupný) 
locate je unixový nástroj, ktorý slúži na vyhľadanie súborov v súborových systémoch . 
Vyhľadáva vo vopred vytvorenej databázy súborov generovaných príkazom updatedb alebo démonom a komprimovaných pomocou prírastkového kódovania . 
Funguje výrazne rýchlejšie ako find, vyžaduje však pravidelnú aktualizáciu databázy. 
Má náročnejšiu výslednú efektívnosť (kvôli pravidelnému sprístupňovaniu k súborových systémov, aj keď žiaden používateľ nepotrebuje informácie) a absolutnou presnosťou (pretože sa databáza neaktualizuje v reálnom čase) s výrazne lepšou rýchlosťou predovšetkým pri veľmi veľkých súborových systémoch. 
locate bol prvýkrát vytvorený v roku 1982. [1] Verzie BSD a GNU Findutils pochádzajú z pôvodnej implementácie.[2] Ich primárna databáza je viditeľná všetkými, takže index je vytváraný neprivilegovanom používateľ. locate je tiež zahrnutý v systéme MacOS . 
mlocate (Merging Locate) a starší slocate (Secure Locate) používajú databázu, ktorá je obmedzené prístupná, pričom zobrazuje používateľovi iba názvy súborov.[1][2] 
[1]Pozri tiež 
mdfind v systéme MacOS 
Externé odkazy 
Joseph Taggart McNarney sa narodil 28. augusta 1893 v Emporium v Pensylvánii . 
Vyštudoval vojenskú akadémiu Spojených štátov v júni 1915 (ako súčasť „ triedy, do ktorej padli hviezdy “) a bol poverený poručíkom pechoty. 
McNarney slúžil u 21. pechoty vo Vancouverských kasárňach vo Washingtone a u 37. pechoty v Yume v Arizone . 
V júli 1916 sa stal nadporučíkom a začal letecký výcvik na Leteckej škole Signal Corps v San Diegu v Kalifornii . 
O rok neskôr bol hodnotený ako juniorský vojenský letec a podrobne uvedený v Leteckej sekcii US Signal Corps . 
Stal sa inštruktorom meteorológie a rádiotelegrafie. 
McNarney bol povýšený na kapitána v máji 1917 a do augusta 1917 pôsobil v 1. leteckej eskadre v Columbuse v Novom Mexiku. 
Khalajčina je turkický jazyk, ktorým sa dnes hovorí v Iráne. 
Aj keď obsahuje veľa starých turkických prvkov, stala sa hodne perzianizovaná . [4] [1] V roku 1978 ňou hovorilo 20 000 ľudí v 50 dedinách ležiacich na juhozápad od Teheránu. [2] Má asi 150 slov neistého pôvodu. 
Khalajčinou sa hovorí hlavne v iránskej provincii Markazi . 
Doerfer uvádza počet hovoriacich okolo 17 000 v roku 1968 a 20 000 v roku 1978; [1] Ethnologue uvádza, že množstvo hovoriacich vzrástlo do roku 2000 na 42 107. [2] 
Hlavné nárečia khalajčiny sa delia na severné a južné. 
V rámci týchto nárečových zoskupení majú jednotlivé dediny a zoskupenia hovoriacich odlišné vyjadrovacie spôsoby. 
Výslovnosť 
Spoluhláskové fonémy [14] Perné Ďasnové Zado-ďasnové Mäkko-podnebné Čapíkové Hlasivkové Nosové m n ŋ Netrené neznelé p t t͡ʃ k q znelé b d d͡ʒ ɡ ɢ Trené neznelé f s ʃ x h znelé v z ʒ ɣ Aproximant l j Erové r 
Fonémy samohlások [14] Predné Stredné Zadné nezaoblené zaoblené Zatvorené i [i] i [iː] ü [y] üː [yː] ï [ɨ] ïː [ɨː] u [u] uː [uː] Stredné e [e] eː [eː] ö [ø] öː [øː] o [o] oː [oː] Otvorené ä [æ] äː [æː] a [a] aa [aː] 
Doerfer tvrdí, že khalajčina si zachovála tri samohláskové dĺžky ako v prototurkickom jazyku: dlhú (napr. [qaː n] „krv“), napoly dlhú (napr. [baˑ ʃ] „hlava“) a krátku (napr. [ha t ] „kôň“). [15] [16] Alexis Manaster Ramer však spochybňuje mienku, podľa ktorej má khalajčina tri samohláskové dĺžky, aj prototurkicský protiklad. [17] Niektoré prototurkické samohlásky sa uskutočňujú ako padajúce dvojhlásky, ako v prípade [quo̯l] („ruka“). 
Khalajčina je potomkom starého turkického jazyka zvaného arghu. Turkický slovnikár Mahmúd al-Kašgari z 11. storočia bol prvou osobou, ktorá poskytla písomné ukážky khalajčiny, ktoré sú väčšinou zhodujúce sa s dnešnou khalajčinou. [1] 
Tvaroslovie 
Podstatné mená v khalajčine môžu dostať znak množného čísla alebo privlastňovací. 
Khalajský jazyk má nasledujúce pády: genitív, akuzatív, datív, lokál, ablatív, inštrumentál a equatív. 
Pádové koncovky sa menia podľa toho, či nasledujú za samohláskou alebo spoluhláskou. 
Ovplyvňujú sa tiež privlastňovacími príponami. 
Tabuľka základných pádových koncoviek je uvedená nižšie: 
Pád Prípona Nominatív - Datív -A, -KA Akuzatív -I, -NI Lokál -čA Ablatív -dA Inštrumentál -lAn, -lA, -nA Equatív -vāra 
Slovesá v khalajčine sa ohýbajú pre slovesný rod, čas, vid a zápor. 
Slovesá pozostávajú z dlhých reťazcov morfém v nasledujúcom zoradení: 
Kmeň + Slovesný rod + Zápor + Čas / Vid + Zhoda 
Skladba 
Khalajčina využíva slovosled: podmet – predmet – sloveso. 
Prídavné mená predchádzajú podstatné . 
Gerhard Doerfer, ktorý khalajčinu znovuobjavil, preukázal, že jazyk bol prvý, ktorý odbočil zo spoločného turkického jazyka. 
Jadro khalajskej slovnej zásoby je turkické, ale veľa slov bolo prevzatých z perzštiny. 
Do khalajčiny sa dostali aj slová zo susedných turkických jazykov, najmä z azerbajdžanského. 
Khalajské čísla majú turkický tvar, ale niektorí hovoriaci nahrádzajú tvary pre „80“ a „90“ perzskými výrazmi: 
1 - [biː] 2 - [æk.ki] 3 - [yʃ] 4 - [tœœɾt] 5 - [bieʃ] 6 - [al.ta] 7 - [jæt.ti] 8 - [sæk.kiz] 9 - [toq.quz] 10 - [uon] 20 - [ji.giɾ.mi] 30 - [hot.tuz] 40 - [qiɾq] 50 - [æl.li] 60 - [alt.miʃ] 70 - [yæt.miʃ] 80 - [saj.san] (turkicky), [haʃ.tad] (perzsky) 90 - [toqx.san] (turkicky), [na.vad] (perzsky) 100 - [jyːz] 1 000 - [min], [miŋk] 
Výňatok z Doerfer & Tezcan 1994, prepis od Doerfera: [18] 
Preklad IPA V latinke Raz mal Mullah Nasreddin syna. biː ki.niː mol.laː nas.ɾæd.diː.niːn oɣ.lu vaːɾ-aɾ.ti Bî kinî mollâ nasrəddînîn oğlu vâr-arti. 
Povedal: „Ó, Otče, chcem ženu.“ hay.dɨ ki "æj baː.ba, mæŋ ki.ʃi ʃæj.jo.ɾum" Haüdı ki "Əy bâba, mən kişi şəyyorum." 
Povedal: „Drahý, máme kravu; vezmi túto kravu a predaj ju. 
Prídi so ziskom, kúpime ti manželku! “ hay.dɨ ki "bɒː.ba bi.zym biː sɨ.ɣɨ.ɾɨ.myz vaːɾ, je.tip bo sɨ.ɣɨ.ɾɨ saː.tɨ, naɣd ʃæj.i puˑ.lĩn, jæk biz sæ̃ ki.ʃi al.duq" Haüdı ki „Bâba bizüm bî sığırımüz vâr, yetip bo sığırı sâtı. 
Nağd əəyi pûlîn, yək biz sə̃ kişi alduq! “ 
Zatriedenie 
Zdroje 
Vonkajšie odkazy 
Turkické jazyky sú jazykovou rodinou s najmenej 35 zaznamenanými jazykmi, ktorými hovoria turkické národy . [6] 
Zdroje v turkickej khalajčine a o nej Khalajský jazyk 
Aj keď sa pôvodne predpokladalo, že úzko súvisí s azerbajdžanským jazykom, jazykovedné výskumy, najmä ten, ktorý uskutočnil Doerfer, viedli k prehodnoteniu khalajčiny na samostatnú novoguzskú vetvu turkického jazyka.[7] Dôkazom toho je zachovanie protikladnosti samohláskových dĺžok v prototurčine (PT), [8] na začiatku slova sa nachádzajúce *h a nedostatok zvukových zmien * d → y príznačných pre oguzské jazyky. [1] 
Zachovalosť khalajčiny možno vidieť porovnaním rovnakých slov v rôznych turkických jazykoch; napríklad v khalajčine je „noha“ hadaq, zatiaľ čo príbuzné slovo v neďalekých oguzských jazykoch je ayaq (porovnaj turecky ayak ). 
Z dôvodu zachovania týchto starobylých prvkov sa niektorí vedci nazdávajú, že Khalajovia sú potomkami arghu Turkov. 
Ethnologue a ISO pôvodne uvádzali severozápadný iránsky jazyk s názvom „khalajčina“, mal rovnaký počet hovoriacich ako turkický jazyk. [1] Khalajovia hovoria svojím turkickým jazykom a perzštinou a domnelý iránsky khalajský jazyk je nepravý. [2] [3] 
Zemepisné rozšírenie 
Ruská Venuša (s brezovou vetvičkou) vo vidieckej báni. Maľba od ruského umelca Borisa Kustodieva z polovice 20. rokov 20. storočia. 
Význam báne v ruskej kultúre 
[1] V priebehu ruských dejín používali banyu všetky spoločenské vrstvy ruskej spoločnosti - od dedinčanov až po šľachticov. [2] Komunálne kúpele boli v obciach a mestách bežné. [2] V súčasnosti sa báňa používa aj ako miesto, kde sa stretávajú ruskí podnikatelia a politici. 
InInteriér modernej ruskej báne 
Budova báne môžu byť pomerne dosť veľká s množstvom rôznych miest pre kúpeľ [1] alebo to môžu byť jednoduché drevené chatky podobne, akými sú tradičné fínske sauny. [2] Ruské báne majú zvyčajne tri miestnosti: [3] parnú miestnosť, miestnosť na umývanie a vstupnú miestnosť. 
Vstupná miestnosť sa nazýva predbannik (rus. предбанник) alebo ´predkúpelňa´ a má háčiky na zavesenie odevov a lavičky, na ktorých sa dá odpočívať. 
V miestnosti na umývanie je kohútik na teplú vodu ohrievanú saunovým priestorom a tá sa na umývanie zmiešava s neohriatou vodou na príjemnú teplotu. 
Ohrievacie teleso má tri komory: požiarny priestor, do ktorého sa drevo vkladá zo vstupnej miestnosti, komoru zo skál s malým otvorom na nalievanie vody na skaly a v hornej časti nádrž na vodu. 
Horná časť vodnej nádrže je zvyčajne uzavretá, aby sa zabránilo prenikaniu pár do báne . 
Voda z vedra pri sporáku sa naleje na vyhrievané skaly v sporáku. 
V celej miestnosti sú drevené lavice. 
Ľudia vstupujú do parnej miestnosti vtedy, keď sú kachle horúce a predtým, než sa na skaly vyleje voda. 
Predpokladá sa, že poriadny pot chráni pokožku pred parou. 
Čierne báne a biele báne 
V „čiernej báni “ (alebo presnejšie pri „čiernom spôsobe", rus. по-чёрному, vysl. pa-čornomu ) dym uniká cez otvor v strope, zatiaľ čo v „bielych báňach “ („biela cesta“, rus. по-белому, vysl. pa-belomu ) sú v saune výfukové potrubia na odvetranie dymu. 
V prvom prípade unikajúci dym zatmaví drevo v interiéri sauny. 
B oboch typoch báň sa nachádzajú balvany, hlinené gule a veľké kotle na horúcu vodu, ako aj kamenné kachle s nádržou na ohrev vody. 
Palivovým drevom je zvyčajne breza. 
Čierna báňa je rudimentárnejšia než biela báňa. 
Tradičná báňa v severnom Rusku v skanzene Mandrogy. 
Prenositeľná resp. turistická báňa 
Parovozov, verejné VIP-kúpele v Novosibirsku 
Turistická báňa 
Prenositeľná resp. „turistická báňa “ je obľúbená v ruskej armáde, medzi horolezcami a ľuďmi, ktorí dlhší čas cestujú v drsnom prostredí. [1] Pozostáva z kamennej pece umiestnenej v malom provizórnom stane. 
Turistické báne sú zvyčajne postavia v blízkosti brehu jazera či rieky, kde sa nachádzajú veľké okrúhle skaly, aby sa mohli vytvoriť "komíny" pre báňu a stavj sa tam, kde je dostatok studenej vody potrebnej pre takéto kúpanie. 
Z veľkých kameňov sa postaví kruhová pec v tvare kupoly, ktorá má priemer jeden až štyri metre a výšku pol metra až jeden meter, takže v strede je dostatok miesta na vytvorenie veľkého ohniska. 
V tejto improvizovanej peci sa palivové drevo spaľuje niekoľko hodín dovtedy, kým sa kamene na povrchu hromady ohrejú tak, že na ne vyliata voda sa mení na paru. 
Okolo tejto hromady je zakrytý priestor na vytvorenie malého stanu a báňa je pripravená vtedy, keď je vnútri veľmi horúco a je tam veľa pary. 
Čerstvé halúzky (vysl. veniky, pozri „rituál kúpania“ opísaný nižšie) možno narezať z neďalekých brezových alebo dubových stromov a kúpajúci sa môžu striedať pri chladení sa v ľadovej horskej vode. 
Teplota v báni býva často vyššia než 93°C [1] a plstené alebo vlnené čiapky sa zvyčajne nosia na ochranu hlavy a vlasov pred týmto intenzívnym teplom, ktoré by pri kontakte mohli spôsobiť popáleniny. [2] Bežne sa sedí na malej podložke, ktorú si do báne prinesiete, aby ste si chránili holú pokožku a nechty pred horúcim drevom a tiež z hygienických dôvodov. 
V Rusku sa bežne predávajú špeciálne plstené čiapky v sadách s plstenými rukavicami bez prstov a spolu s extraktmi, ktoré sa vmiešajú s vodnou parou. 
Bežné je tiež používanie domácich bylinných extraktov a piva. 
Na steny možno zavesiť aj sušenú palinu. 
Na masáž a na uľahčenie prenosu tepla z horúceho vzduchu do tela sa bežne používajú zväzky sušených konárov a listov z bielej brezy, duba alebo eukalyptu (nazývané kúpeľová metlička (rus. банный веник, vysl. bannyj venik). 
Vysušené vetvičky sa pred použitím navlhčia veľmi horúcou vodou. 
V lete sa namiesto nich môžu použiť čerstvé konáre. 
Niekedy namiesto toho, aby sa vetvičky (venk) sušili, sa v lete v čase, kedy majú čerstvé listy, zmrazia a neskôr sa pred použitím rozmrazia. 
V stredoeurópskych židovských kúpeľoch (navzávaných schmeis) sa namiesto brezových vetvičiek používali dlhé kefy vyrobené z rafie . 
Keď dôjde ku prvému poteniu, je obvyklé ochladzovať sa na vánku vonku alebo ošpliechať sa v blízkej studenej vode v jazere alebo v rieke. 
V zime sa ľudia môžu váľať na snehu bez oblečenia alebo sa kúpať v jazerách, kde sú do ľadu vyrezané prieruby. 
Potom sa znovu vstúpi do báne a na kamene sa rozstrekuje malé množstvo vody. 
Ak použijete príliš veľa vody naraz, para bude chladná s pocitom lepivosti. 
Malé množstvo vody na dostatočne horúcich skalách sa rýchlo odparí a vytvorí sa para pozostávajúca z malých častíc pár. 
Mávanie vetvičkami spôsobuje konvekčné prúdenie tepla. 
Druhé potenie obvykle nastane potom, keď sa použijú vetvičky, ale niektorí ľudia ich používajú až pri treťom cykle sanovania. 
Po každom vypotení sa opakuje ochladzovanie a zúčastnení využívajú prestávku na pitie piva, čaju alebo iných nápojov, na hranie hier alebo na relaxáciu v dobrej spoločnosti v predsieni pred parnou miestnosťou. 
Bežné komerčné báne majú zvyčajne tri miestnosti: parnú miestnosť ústiacu do veľkej časti so sprchou, kamenné lavice a niekedy malé bazény, pred ktorými je veľká suchá miestnosť na vyzliekanie. 
V báni môže byť bar, kde si ľudia môžu neksôr dať nápoje alebo ľahké jedlá. 
Báne a východoslovanská mytológia 
Slovanský kúpeľný duch - Bannik 
V slovanskej mytológii, zvlášť vo východoslovanskej mytológii, je žije v každej báni slovanský kúpeľný duchBannik . 
Opisujú ho ako malého šibalského človiečika s divokými bielymi vlasmi a dlhou strapatou bradou, s dlhými nechtami a chlpatými rukami. 
Žije za pecou a má je vraj veľmi rozmarný. 
Kvôli tlmenému svetlu v báni bol v minulosti dokanoca považovaný za zlomyseľníka. 
Hovorilo sa, že keď sa nahnevá, dokáže vyprsknúť vriacu vodu alebo dokonca podpáliť celú báňu. 
Rád špehuje kúpajúcich sa, najmä vyzlečené ženy. 
Má schopnosť predvídať budúcnosť. 
Ktosi sa s ním vraj radí tak, že stojí s odhaleným chrbtom v pootvorených dverách kúpeľa. 
Ak budúcnosť predpovedá dobre, láskavo ho hladí po chrbte, pri zlých vyhliadkach kúpajpceho sa pazúrmi chytí za chrbát. [1] [2] 
Báňa [1] ( rusky баня ... ) sú pôvodne ruské a východoslovanské parné kúpele s pecou na drevo. 
Sú považované za dôležitú súčasť ruskej kultúry a majú slovanské a ugrofínske korene. [2] Kúpeľ sa koná v malej miestnosti alebo v budove určenej na suché alebo na mokré tepelné procedúry. 
Para a vysoké teplo spôsobujú potenie osôb v takejto saune. 
Starí Rimania pestovali kult kúpeľných domov. 
Pri pozdrave hovorili: „Ako sa potíš?“. [1] V kúpeľnom dome sa nielen umývali, ale išlo aj o spoločenský styk (socializácia), maľovali, čítali poéziu, spievali a hodovali. 
Ich kúpeľné domy mali špeciálne miestnosti na masáže, telocvične a knižnice. [2] Bohatí občania chodili do kúpeľov dvakrát denne. 
Súkromné aj verejné kúpele sa vyznačovali mimoriadnym luxusom - bazény boli vyrobené z drahého mramoru, striebro a zlato sa používali na ozdobu umývadiel. 
Do prvého storočia pred naším letopočtom bolo v Ríme okolo 150 termálnych kúpeľov. 
Parné miestnosti sa vykurovali rovnakým spôsobom ako ruské báne a fínske sauny: pec bola umiestnená v rohu, kamene boli položené na bronzovom ráme nad rozpáleným dreveným uhlím. 
K dispozícii boli aj miestnosti s mokrou a suchou parou. 
Horúci vzduch prechádzal potrubím pod podlahou. 
Štruktúra termálnych kúpeľov bola zložitá - bolo tam 5 miestností: miestnosť na vyzliekanie a odpočinok po kúpeli, bazén na prvé kúpanie, miestnosť na umývanie teplou a horúcou vodou a nakoniec miestnosť na suchú paru a mokrý kúpeľ. [3] 
Ruská báňa je najbližšou príbuznou fínskej sauny. 
Niekedy sa ako sauny naývajú kúpele so suchou parou a báňa označuje kúpele s vlhkou parou. 
Historicky však oba typy používali vlhkú paru. 
V modernej ruštine sa sauna často nazýva „fínska báňa“, hoci asi len na odlíšenie od iných etnických kúpeľov s vysokou teplotou, ako sú turecké kúpele označované niekedy ako „turecká báňa“. 
Sauna je so svojou dávnou históriou medzi severskými a uralskými národmi pre Fínov zdrojom národnej hrdosti. [1] 
Švédske bastu 
Švédske bastu je odvodené od slov bad (kúpeľ) a stuga (kabína). 
Bastu sa v stredoveku začal tešiť obľube v mestách. 
Kvôli mnohým bastu v mestách boli na niekoľko rokov zakázané. 
Švédi sa radi kúpali okolo Vianoc - bolo to populárne v 16. a 17. storočí. 
Budovy švédskej sauny slúžiace na sušenie mäsa a obilnín sa používali na kúpanie. 
Kúpele bastu môžete nájsť na športoviskách, v telocvičniach, bazénoch a arénach. 
Vo verejných bastu, napríklad pri bazénoch, sú bastu rozdelené pre mužo va pre ženy, v súkromí sa to však nedodržuje. 
Báňa typu „Hamam“ v Karačajevsku 
Hammam (turecké kúpele / sauna) je často rovnako očarujúci ako rímske kúpele. 
Návštevník, ktorý vstúpi do kúpeľného domu, sa ocitne v priestrannej hale, kde si odloží svoje oblečenie a potom pokračuje dolu schodmi a dlhou úzkou chodbou do mydlovej miestnosti. 
V tejto miestnosti je niekoľko výklenkov na kúpanie a troje úzke dvere vedúce do parného kúpeľa, do ochladzovacej j miestnosti a do chodby na odpočinok. 
To tvorí poradie procedúry kúpania. 
Až po jej absolvovaní ide človek za masérom. 
Zdrojom pary je gigantická vaňa s vodou vo vnútri steny. 
Para prechádza otvorom v stene. 
Celý kúpeľ je navyše ohrievaný horúcim vzduchom, ktorý prechádza špeciálnym potrubím umiestneným pod mramorovou podlahou. 
Kúpajúci leží na horúcom kameni a potí sa. 
Keď sa človek dostatočne spotí, začne masáž. [1] 
Potné chaty v Amerikách 
V ruskom jazyku môže slovo báňa označovať aj verejný kúpeľný dom, z ktorých sú historcky najznámejšími kúpele Sanduny ( Sandunovskie bani ). 
V Severnej Amerike je použitie potných odpočivární (lóža) domorodými Američanmi koncepčne podobné dymovým? saunám vo Fínsku alebo čiernej báni v Rusku a bolo zaznamenané už v roku 1643. [1] Existujú dôkazy o použití potných lóží v Strednej Amerike pred príchodom Európanov, príkladom je Temazcal, ktorý sa stále používa v niektorých regiónoch Mexika a Strednej Ameriky. 
Verejné kúpele Cieľové kúpele? Vírivka Parná sprcha Bannik 
Externé odkazy 
Zmienka o báni sa nachádza v Radziwiłłovej kronike z roku 945 n.l. v príbehu o pomste princeznej Oľgy za vraždu jej manžela princa Igora slovanským kmeňom Drevlianov. 
Vodca Drevlianov dúfal, že sa ožení s vdovou Oľgou a vyslal poslov, aby túto myšlienku prediskutovali. „Keď dorazili Drevlianovci, Oľga prikázala, aby sa pre nich pripravil kúpeľ a povedala: ´Umyte sa a poďte ku mne.´ Kúpeľ bol rozkúrený a nič netušiaci Drevlianovci doň vošli a začali sa umývať. 
[Oľgini] muži zatvorili za nimi kúpeľný dom a Oľga vydala rozkaz podpáliť ho pri dverách, takže všetci Drevlianovci boli upálení. “ [1] 
Raný opis báne pochádza z východoslovanskej Primárnej (prvotnej?) kroniky z roku 1113. [1] Podľa tejto Kroniky, alebo ako ju nazvali jej autori Príbeh minulých rokov, apoštol Andrej navštívil počas svojej cesty po gréckych kolóniách pri Čiernom mori aj územia, z ktorých vznikli Rusko a Ukrajina. 
Je pravdepodobné, že Andrej prešiel východoslovanskými územiami od ústia rieky Dneper okolo kopcov, na ktorých bol neskôr založený Kyjev a šiel až na sever až do starobylého mesta Novgorod . 
„Úžasné, že sa ma? to bude týkať,“ povedal, „videl som krajinu Slovanov a keď som bol medzi nimi, všimol som si aj ich drevené kúpeľné domy?. 
Zahrejú ich na extrémne horúčavy, potom sa vyzlečú a po pomazaní lojom si vezmú mladé vetvičky a bičujú nimi svoje telá. 
Vlastne sa bičujú tak silno, že to ledva prežijú. 
Potom sa napijú studenej vody, a tým sa preberú. 
Nemyslím?, že by to robili každý deň a vlastne sa tak dobrovoľné mučia. 
Z obyčajného umývania si spravili skutočné trápenie. 
Pôvodné kúpeľné domy boli samostatné, nízko položené drevené konštrukcie závislé od ohňa, ktorý produkuje teplo. 
Kachle v rohu miestnosti sú vyrobené z veľkých okrúhlych kameňov, ktoré sa po zahriatí zdvihnú železnými tyčami a umiestnia sa do drevenej vane. 
Akonáhle sa oheň založí, kúpajúci ho potom odstráni a pred začatím kúpeľa vyvetrá dym. 
Pre sadze tak vznikajú „čierne kúpeľné domy“ (vysl. čornaja báňa ). [1] 
Báňa (sauna) - ruský parný kúpeľ Turecký kúpeľ Kúpele Sauna Termálne kúpele 
1. Kultúrny progres kúpeľov 
Externé odkazy 
Príbehy o prvom židovskom kúpeli v Toronte (anglicky) Zdroj 
Parný kúpeľ pochádza z rímskych kúpeľov, ktoré sa začali rozvíjať počas obdobia Rímskej ríše. 
Starorímske kúpele slúžili mnohým komunitným a spoločenským funkciám rímskej spoločnosti. 
Mnoho občanov v Ríme využívalo rímske verejné kúpele bez ohľadu na sociálno-ekonomický stav. 
Tieto rímske kúpele boli zásobované prírodnými horúcimi prameňmi spod zeme.[1] 
Historické časti kúpeľov - rímske, stredoveké, gruzínske a viktoriánske boli obnovené v anglickom Bathe a sú k dispozícii ako verejné kúpele alebo ako termálne kúpele.[1] 
Dnes ešte stále existujú prírodné parné kúpele, ktoré často používajú podobné systémy, aké používali Rimania a ktoré obsahujú potrubia a čerpadlá, ktoré privádzajú vodu nahor a do veľkých bazénov všade tam, kde existuú prírodné pramene. 
Teraz sa používajú na udržiavanie teplej vody v kúpeľoch aj ohrievače. 
Existuje veľa rôznych druhov parných kúpeľov, ktoré sa líšia od sáun . 
(Oba kúpele sú horúce, ale v saune sa para tvorí z vody liatej na kachle. ) 
Fortifikačný systém mesta Komárno je systém bášt a opevnení na území mesta Komárno a protiľahlých brehoch riek Dunaj a Váh, ktorý spolu s centrálnou pevnosťou tvorí Komárňanský pevnostný systém. 
Súčasti fortifikačného systému 
Protiturecká pevnost Comora na rytine A. E. Burkharda z r. 1698 
Protiturecká pevnosť v Komárne je pevnosť vystavaná v dvoch obdobiach. Na základoch staršieho hradu sa začala roku 1546 výstavba Starej pevnosti a roku 1658 začala výstavba Novej pevnosti. 31. mája 1963 bol súbor siedmich objektorv starej a novej pevnosti vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a je registrovaný v ÚZPF pod č. 302.[3] 
Mária Bátorová slovenská literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka, vysokoškolská pedagogička Narodenie 19.10.195019. október 1950 (66 rokov) Trenčín, Slovensko Manžel prof. PhDr. Jozef Bátora, DrSc. (* 1950), slovenský archeológ, vedec a vysokoškolský pedagóg Deti syn doc. M. A. Jozef Bátora, PhD. (* 1976), politológ, vedecký pracovník a vysokoškolský pedagóg dcéra Dr. Phil. Andrea Bátorová (* 1977), umenovedkyňa, vedecká pracovníčka a kurátorka Rodičia otec Jozef Hnitka (* 1913 – † 1992), učiteľ, spisovateľ matka Vilma, rod. 
Personálna bibliografia 
Mária Bátorová je autorkou 7 domácich knižných literárnovedných monografií (6 autorské a jedna spoluautorská) a piatich prozaických kníh a jednej básnickej zbierky. Je aj autorkou 285 odborných článkov a štúdií v domácich a zahraničných časopisoch a vyše 300 recenzií beletrie a odbornej literatúry.[3] Výberová personálna bibliografia Márie Bátorovej, výňatky z recenzií jej diela a ukážky z jej tvorby sú uverejnené na internetovej stránke Literárneho informačného centra v Bratislave pod kapitolou Autori – Osobnosti literárneho života.[6] 
Bibliografia knižných diel 
Literárna veda Autorské monografie BÁTOROVÁ, Mária: Roky úzkosti a vzopätia. 
Spoluautorské monografie HVIŠČ, Jozef – MARČOK, Viliam – BÁTOROVÁ, Mária – PETRÍK, Vladimír: Biele miesta v slovenskej literatúre. 
Próza BÁTOROVÁ, Mária: Zvony v kameni. 
Referencie 
Poézia BÁTOROVÁ, Mária: Púšte a oázy. 
Preklad SABINA NAEFOVÁ: ľahký závrat/leichter Schwindel. 
Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc. (* 19. október 1950 Trenčín) – literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka, prozaička, poetka, esejistka, publicistka a vysokoškolská pedagogička.[1] Mária Bátorová je slovenská literárna vedkyňa, ktorá vo svojich monografiách a štúdiách reflektuje problematiku tabuizovaných tém slovenskej literárnej histórie 20. storočia, novou komparatistickou metódou pomenúva miesto slovenskej literárnej moderny v kontexte európskej literárnej moderny a zaoberá sa aj súčasnou slovenskou a nemeckou literatúrou a kultúrou.[1] Knižne mohla publikovať až po roku 1989.[2] Známa je aj ako autorka umeleckej literatúry, s výrazným literárnokritickým ohlasom. 
Diela Márie Bátorovej vyšli nielen v slovenčine, ale aj vo viacerých svetových jazykoch.[3] Za vedecké a beletristické diela získala mnohé domáce aj zahraničné ocenenia. 
Štúdiá a vzdelanie 
Mária Bátorová základnú a strednú školu vychodila v Čadci, kde aj zmaturovala (1969).[4] V rokoch 1969 – 1974 študovala germanistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Univerzite Martina Luthera v Halle v Nemecku (1973/74). Hodnosť doktorky filozofie (PhDr.) dosiahla na Katedre germanistiky FiF UK v Bratislave po rigoróznom pokračovaní roku 1977 (rigorózna práca: Das Leben und Werk von Nelly Sachs – Život a dielo Nelly Sachsovej). 
Vedeckú hodnosť kandidátky vied (CSc.) obhájila roku 1988 kandidátskou dizertáciou o literatúre a kultúre vojnového obdobia na Slovensku (knižne: Roky úzkosti a vzopätia. Bratislava: Causa editio, 1992). 
Na docentku (doc.) sa habilitovala na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici roku 2000 (habilitačná práca: Duchovné konštanty slovenskej literatúry 20. storočia). 
Vedeckú hodnosť doktorky vied (DrSc.) obhájila v Ústave svetovej literatúry SAV Bratislava v roku 2001 (doktorská dizertácia – knižne: Jozef Cíger-Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre. 
Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, 2000; doplnené a prepracované v nemčine: Bátorová, M.: J. Cíger-Hronský und die Moderne. 
Frankfurt am Main – Berlin – Bern – Bruxelles – New York – Oxford – Wien: Peter Lang Verlag, 2004). Profesorské konanie absolvovala a titul profesorky (prof.) získala roku 2006 na Masarykovej univerzite v Brne (knižne: Bátorová, M.: Paradoxy Pavla Straussa. Bratislava: Petrus, 2006).[1] Vydala súborné štúdie o J. C. Hronskom Slovenská literárna moderna v spektre svetovej moderny (Matica slovenská 2011). 
Výskum života a diela Dominika Tatarku vyšiel v prvej vedeckej monografii Dominik Tatarka slovenský Don Quijote (Veda 2012). 
Výber z zo skoro tridsaťročnej produkcie esejí a publicistiky vyšiel pod názvom Medzi ideálom a ničotou. 
Eseje a publicistika (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014) 
(:) je písomná skratka mesta Košice vyplývajúca z loga mesta. : znázorňuje dve košické dominanty na Hlavnej ulici v Košiciach(Dóm svätej Alžbety, Štátne divadlo Košice).(, 
Logo mesta Košice 
(:) 
Technické riešenie 
Motorový rušeň 756 Prevádzkové parametre Maximálna rýchlosť 100km/h Motor Caterpillar 3512B SCAC Špičkový výkon 1 455kw Viacnásobné riadenie áno Prenos výkonu elektrický jednosmerný Vykurovanie súpravy nie Objem paliva nafta Usporiadanie pojazdu Bo´Bo´ Maximálna ťažná sila 202kN Rozchod 1435 mm Minimálny polomer prechádzania oblúkov 120m Hmotnosť 72 t Dĺžka cez nárazníky 16 600 mm Šírka 3 070mm Výška 4 430 mm Výrobné údaje Rekonštrukcia ŽOS Zvolen v licencii CZ LOKO Prevádzkovateľ ZSCS Rok rekonštrukcie 2008-2010 Počet vyrobených kusov 10 V prevádzke v období 2010 - súčasnosť 
Lokomotíva radu 756 je celková modernizácia zastaraných a nehospodárnych lokomotív radov 750 a 753, ktoré pre slovenského dopravcu Železničná spoločnosť Cargo Slovakia vykonával slovenských podnik ŽOS Zvolen v licenciu českej spoločnosti CZ LOKO. 
Modernizácia začala na základe pozitívnych referencií z prevádzok rekonštruovaných strojov v Česku a Taliansku. 
Lokomotíva je v mnohých rysoch zhodná s českými radmi 753.7 a 755, čo je dané licenčnou výrobou. 
Do týchto lokomotív bol inštalovaný nový motor Caterpillar, ktorý sa vyznačuje menšou spotrebou paliva a menšou údržbovou náročnosťou než pôvodný motor ČKD. 
Nový je aj trakčný alternátor a väčšina ďalších konštrukčných celkov vrátane klimatizovaných stanovíšť rušňovodiča. 
Pôvodná zostala rušňová skriňa, rám a podvozky aj s pôvodnými trakčnými elektromotormi, prípadné vypruženia boli nahradené pryžokovovými stĺpikmi. 
Viacnásobné riadenie umožňuje ovládať dve lokomotívy z jedného stanovišťa. 
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lokomotiva 756 na českej Wikipédii. 
Motorový rušeň 756 
Trenčianska Teplá – Vlársky priesmyk Základné informácie Číslo trate 123 Prevádzkovateľ ŽSR Dĺžka 12,649 km Parametre trate Rozchod 1 435 mm Počet koľají 1 Napájacia sústava neelektrifikovaná Max. sklon 15 ‰ Max. rýchlosť 100 km/h 
Teplice) a 124 (Trenčianska Teplá – Lednické Rovne) Nemšová – križovatka s traťou 124 (Trenčianska Teplá – Lednické Rovne) Horné Srnie Vlársky priesmyk hraničný priechod a 
Železničná trať Trenčianska Teplá – Vlársky priesmyk 
Commons 
Vlárská dráha 
↑ Dvouvládí na železnici končí. Ale velmi pozvolna [online]. Česká televize, 2015-08-01, [cit. 
2016-01-25]. Dostupné online. ↑ ČUPKA, Dušan, Pavol Beňo Modernizácia železničnej stanice Púchov – energetické napájanie. InfoElektro ŽSR, 2011, čís. 12, s. 10 – 14. 
Dostupné online [cit. 2016-01-25]. ↑ Modernizácia trate sa začala [online]. Trenčín : Mesto Trenčín, 29.01.2013, [cit. 
2013-02-19]. Dostupné online. ↑ EK schválila 196,5 milióna eur na modernizáciu železníc pri Trenčíne [online]. Trenčín : TASR, 03.07.2013, [cit. 
2013-07-03]. Dostupné online. ↑ PHPRS, team. Modernizácia železničnej trate Púchov – Považská Teplá [online]. www.zeleznicne.info, [cit. 
Dostupné online. ↑ SAMEK, Vladimír. Modernizácia železničnej trate Púchov – Žilina pre rýchlosť do 160 km/h, I. etapa [online]. JAGA GROUP s.r.o., [cit. 
2017-07-02]. Dostupné online. ↑ MARTIŠ, Jaroslav. Modernizácia železničnej trate Považská Teplá – Žilina [online]. 
JAGA GROUP s.r.o., [cit. 2017-07-02]. Dostupné online. ↑ ŽSR začali s modernizáciou v Dolnom Hričove [online]. 
Železnice Slovenskej republiky, [cit. 2016-02-07]. Dostupné online. 
Commons 
Železničná trať Bratislava – Žilina 
Eilina priestory stanice Všeobecné informácie Štát Slovensko Mesto Eilina Prevádzkovateľ ŽSR Dátum otvorenia 1871 Prevádzkové informácie Počet nástupíšť 24 Počet nástupných hrán 30 Prístup k nástupištiam podchod, úrovňový prístup Predaj cestovných lístkov vnútroštátne, medzinárodné Železničné trate 120, 126, 127, 180 Poloha 49°13′37″S 18°44′46″V﻿ / ﻿49,226944°S 18,746111°V﻿ / 49.226944; 18.746111Súradnice: 49°13′37″S 18°44′46″V﻿ / ﻿49,226944°S 18,746111°V﻿ / 49.226944; 18.746111 Poloha stanice v rámci Slovenska Poloha stanice v rámci Slovenska 
Commons 
Železničná stanica Žilina 
Zdroj 
Referencie 
Dejiny 
Prvá zmienka o Slatinke pochádza z roku 1388, kedy bola spomínaná ako Zalatha. 
Slatinka v 1424 patrila Vígľašskému hradnému panstvu. Neskôr sa spolumajiteľom stalo mesto Zvolen.[1] 
V roku 1954 bolo v Štátnom vodohospodárskom pláne ČSR pre územie, v ktorom sa Slatinka nachádza naplánovaná stavba vodného diela Slatinka. 
V 1956 bola Slatinka vyhlásená za "zánikovú obec",[2] a bola zakázaná výstavba nových domov. V roku 1974 vstúpila do platnosti stavebná uzávera so zákazom opravovania a modernizovania domov. 
8.5.1985 bola zrušená kancelária MNV Slatinka, úrad bol odovzdaný pod spoločný národný výbor Zvolenská Slatina. 
Na základe územného povolenia o výstavbe vodného diela boli na prelome 80-tych a 90-tych rokov vykupované a vyvlastňované pozemky, ktoré mali byť zatopené. 
Viaceré pozemky, vrátane tých, ktoré nemali byť zatopené ale silne ovplyvnené výstavbou, ostali nevysporiadané. Stavba však nezačala v plánovanom čase a územné rozhodnutie stratilo platnosť, následne boli niektoré vyvlastnené pozemky boli vrátené ich pôvodným majiteľom alebo ich potomkom. 
16.11.2000 bol štatút Slatinky zmenený na rekreačnú oblasť. 
O 4 dni bolo 58 domov prekategorizovaných na rekreačné objekty; u 17 z nich bez doloženia vlastníckeho práva. 
Toto rozhodnutie bolo zmenené 5.7.2012 krajským úradom v Banskej Bystrici; u 17 nehnuteľností toto rozhodnutie zrušil, keďže VVB š.p. nedoložil vlastnícke práva. Na základe podnetu Združenia Slatinka a Spoločnosti priateľov Slatinky z 10.4.2001 adresovaného prokuratúre vo Zvolene ohľadom preskúmania Štatútu oblasti Slatinka bol protestom prokurátora tento štatút zrušení kvôli konfliktu so zákonom. 
V máji 2013 dostali niekoľkí nájomníci (10, neoficiálne 15) výzvu na vysťahovanie sa do dvoch týždňov s odôvodnením život ohrozujúceho stavu budov. Pôvodne nemali možnosť nahliadnuť do posudku statika ani možnosť na opravu budov na vlastné náklady.[3] Onedlho Vodohospodársky podnik začal komunikovať ohľadom opráv daných budov.[4] 
Turčiansky Svätý Martin : [s.n.], 1891. ↑ Uznesenie rady ONV vo Zvolene č. 114/58 z 13. júna 1958, bod 5 - kategorizácia obcí ↑ VRAŽDA, Daniel. 
V Slatinke idú pre priehradu opäť búrať domy [online]. Petit Press, 2013-05-13, [cit. 2013-05-25]. 
Dostupné online. ↑ VRAŽDA, Daniel. Slatinke ešte dajú šancu opraviť domy na mieste plánovanej priehrady [online]. Petit Press, 2013-05-22, [cit. 
2013-05-25]. Dostupné online. 
Slatinka (časť Zvolenskej Slatiny) 
Ing. arch. Matúš Vallo (* 18. september 1977, Bratislava) je architekt, bratislavský mestský aktivista, hudobník a od roku 2018 primátor Bratislavy. 
Iné projekty 
Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Matúš Vallo 
Externé odkazy 
Životopis 
Výber z tvorby 
Zastúpenie v zbierkach 
Skupinové výstavy (výber) 
Bibliografia (výber) 
Samostatné výstavy 
Rastislav Podoba (* 11. október 1975, Bánovce nad Bebravou) je slovenský maliar. 
Rastislav Podoba žije a tvorí v Banskej Bystrici a Krušoviciach. 
V rokoch 1990 – 1994 študoval na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave a neskôr, v rokoch 1996 – 2002 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri prof. Vladimíra Popoviča a prof. Rudolfa Sikoru. 
Od roku 2009 do roku 2015 absolvoval externé doktorandské štúdium na Katedre maľby Fakulty výtvarných umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde momentálne pôsobí ako pedagóg. 
V roku 2008 získal Cenu International Association of Art na VI. 
Medzinárodnom bienále kresby v Plzni v Česku a v roku 2009 Cenu Martina Benku. 
V rokoch 2006, 2007 a 2009 bol finalistom VÚB Maľby. 
2017, Field Trip, Galéria umenia Ernesta Zmetáka, Nové Zámky, Slovensko 2016, Cyklus, Východoslovenská galéria, Košice, Slovensko 2015, Umelé kvety, Krokus, Bratislava, Slovensko 2015, Pracovná plocha, Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica, Slovensko 2012, Doma, vonku, blízko, hore, severovýchodne, ďaleko, dolu, Krokus, Bratislava, Slovensko 2011, Rastislav Podoba, Galéria Mesta Bratislava, Slovensko 2011, Podoba - Aerni, Kunstkammer Galerie, Oensingen, Švajčiarsko 2010, One-man-show, Kubikgallery Porto, Portugalsko 2010, Denník pozorovateľa (Rastislav Podoba/Jernej Forbici), Krokus, Bratislava, Slovensko 2008, Retro-vízia, Stredoslovenská galéria, Room 19_21, Banská Bystrica, Slovensko 2007, Rastislav Podoba / Juraj Kollár, Soga, Bratislava, Slovensko 2006, Primárny okruh, Galéria Divyd, Múzeum J.N. Hummela, Bratislava, Slovensko 2006, Clona, Štátna galéria, Bethlenov dom, Banská Bystrica, Slovensko 2005, Rastislav Podoba / Maroš Rovňák, Slovenský inštitút, Budapešť, Maďarsko 2003, Zóna, Galéria mladých, Nitrianska galéria, Nitra, Slovensko 
Galéria mesta Bratislava, Slovensko Nitrianska galéria, Slovensko Stredoslovenská galéria Banská Bystrica, Slovensko GVU Hodonín, Česko Nadácia Mladá maľba, Bratislava, Slovensko Zbierka Linea, Slovensko Súkromné zbierky: Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko, Portugalsko, USA, Rakúsko 
Aj päť minút je dosť, hovorí Rastislav Podoba, ktorého maľby ilustrujú utorkové noviny. 
In.: Denník N, Vyd. 
NPress, Utorok 18. decembra 2018, číslo 243, ročník 4., str. 12 - 13 MAJLINGOVÁ, Zuzana L. - ŠEDÍK, Michal. 
Rastislav Podoba: Pracovná plocha: Stredoslovenská galéria Banská Bystrica 28. máj 2015-26. júl 2015 : Banská Bystrica: Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, 2015. 
ISBN 9788088681762. 
Michal Šedík, Filozofia umenia / Analytická tradícia, Belianum UMB BB, 2014 Ivan Jančár, Pozorovanie pozorovateľa, Nadácia Mladá maľba a GMB, 2011 Lovu zdar!, text: Omar Mirza, Nitrianska galéria, 2011 Daniel Brunovský, Denisa Gura Doričová: Slovenské ateliéry, 2010 Nadácia VÚB/5 rokov, 50 umelcov, 100 malieb/ VUB Foundation/5 years, 50 artists, 100 paintings, text: Alexandra Kusá, Nadácia VÚB, 2010 Flash Art CZ/SK, 5/2010, Denník pozorovateľa, text Ivana Moncoľová Olejomaľba/Oilpainting, text: Gabriela Garlatyová, Mestská galéria, Rimavská Sobota, 2009 Flash Art CZ/SK 12/2009, Samota, text Ivana Moncoľová Týždeň 38/2009, Posilňujúca samota, text Juraj Kováčik Ilúzia priestoru/pokus o nové čítanie, katalóg k výstave, Nitrianska galéria 2009, text Barbora Geržová Close Encounters... Vienna. 
Bratislava. 
Budapest, Verein KulturAxe e.V. Wien, 2008 V. Nový zlínsky salón 2008/5th New Zlín Salon 2008, Krajská galerie výtvarního umění v Zlíne, 2008 Jeune Création Slovaque, Jeune Création Paris, GMB Bratislava, Culture KONTAKT, 2008 1960 > súčasnosť / Slovenské umenie, GHMP, Dům u Zlatého prstenu, Praha, 2008 VII. Medzinárodné bienále kresby Plzeň/7th International Bienale of Drawing Pilsen, 2010 VI. 
Medzinárodné bienále kresby Plzeň/6th International Bienale of Drawing Pilsen, 2008 V. Medzinárodné bienále kresby Plzeň/5th International Bienale of Drawing Pilsen, 2006 Nová krv. 
Mladá slovenská maľba, Nadácia Mladá maľba, GMB 2007, text Ivan Jančár Rastislav Podoba, autorský katalóg, text: Alena Vrbanová, 2007 Profil 2/2006, Zaclonené maľbou, text: Zuzana Spišiaková Ľudovíť Hološka, Voľným okom/By naked Eye, Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2006 BezV3E, katalóg k výstave, Nitrianska galéria 2005, text: Adriana Čeledová 
Rastislav Podoba 
Iné projekty 
Korben Dallas je slovenská rocková hudobná skupina z Bratislavy. Na scéne pôsobí od roku 2010, kedy vznikla ako nový projekt hudobníkov, predtým tvoriacich art-rockovú kapelu Appendix.[1] Na svojom konte má 5 albumov. 
Svojou tvorbou prekračujú hranice nezávislej scény. 
Do povedomia sa dostali s hitom „Otec“ v roku 2013. 
Sú pravidelnými hosťami veľkých slovenských a českých festivalov (Pohoda, Grape, Topfest, Colours of Ostrava). 
Diskografia [1] 
Pekné cesty, 2011, Hevhetia Karnevalová vrana, 2013, Slnko records Banská Bystrica, 2014, Slnko records Kam ideme, 2015, Slnko records Stredovek, 2017, Slnko records 
Zostava skupiny 
Juraj Benetin – spev, gitara Lukáš Fila – basová gitara Igor „Ozo“ Guttler – bicie nástroje 
Referencie 
Korben Dallas na slnkorecords.sk Korben Dallas na bandzone.cz 
Debutový album s názvom Pekné cesty (2011) vydaný vo vydavateľstve Hevhetia vznikol ako živá nahrávka z koncertu, bol nominovaný na Radio Head Awards v kategórii album roka – cena kritikov. 
Anna Bučinská (* 21. december 1944, Bratislava – † 15. január 1995, Bratislava) bola slovenská rozhlasová herečka. 
Rozhlasová tvorba, ktorá je známa 
Motorový rušeň 757 je dieselelektrický štvornápravový rušeň s elektrickým prenosom výkonu, ktorý vznikol celkovou rekonštrukciou starších rušňov rady 750. 
Stroje si objednal národný dopravca ZSSK pre dopravu osobných vlakov a expresných vlakov na hlavných tratiach na Slovensku. 
Medzi rokmi 2010–2015 bolo v závode ŽOS Zvolen prestavaných celkom 25 strojov. 
Rušeň 757.003-9 bol po požiari[10] v roku 2016 pri stanici Jesenské odstavený z dôvodu veľkého rozsahu škôd a momentálne čaká na svoj osud vo vonkajších priestoroch závodu ŽOS Zvolen.[11] 
Referencie 
Zadanie a priebeh modernizácie 
Rovnako ako v Česku, kde České dráhy pristúpili k modernizácii rušňov rady 750 a 753 na nový rad 750.7, aj na Slovensku bolo rozhodnuté, že bude vykonaná podobná prestavba. 
Výberové konanie sa uskutočnilo v roku 2010 a onedlho začala prestavba prvého rušňa.[1] Na rozdiel od českej rekonštrukcie, boli rušne v dôsledku ich nedostatku v bežnej prevádzke upravované postupne. 
Prvý prestavaný rušeň 757.001 (pôvodne 750.092) bol dokončený na začiatku roku 2011[2] a po testoch na okruhu v Cerheniciach bol odovzdaný do skúšobnej prevádzky rušňovému depu Zvolen.[3] Ku koncu roka bol dokončený druhý rušeň[4] a až do roku 2015 prebiehali ďalšie modernizácie. 
Celú sériu uzatvára stroj 757.025, ktorý bol dokončený na jeseň 2015.[5] Nové rušne sú dislokované v depách Košice, Prievidza a Humenné. 
Technické údaje 
Sústava je v súlade s environmentálnymi limitmi, vrátane príslušenstva.[6] Výrobcom trakčného generátora a pomocných zariadení je spoločnosť Siemens Drásov, tlapové trakčné motory zostali pôvodné. 
Riadenie výkonu a jeho využívanie zabezpečuje mikroprocesorový riadiaci systém MORIS RV07. Súčasťou elektrického vybavenia rušňa je aj elektronický riadiaci systém, systém ovládania prípojných vozňov podľa UIC 558, vozidlová rádiostanica, elektronický rýchlomer, riadiaca jednotka prešmyku a vlakový zabezpečovač. Kabína rušňovodiča[7] sa zásadne odlišuje od pôvodnej zo série 750.[8] Rekonštruovaná kabína je vybavená digitálnymi ukazovateľmi, vrátane zobrazovacích displejov. 
Tiež bola doplnená výkonná elektrodynamická brzda a ovládanie brzdového systému (pneumatická samočinná brzda typu Dako GP, priamočinná brzda, doplnková a parkovacia). Zdroj stlačeného vzduchu je bezolejový piestový kompresor, ktorý je doplnený sušičkou vzduchu. Pre väčší komfort obsluhy bola do rušňa doplnená klimatizácia, polohovateľné sedadlo a iné hygienické zariadenia. 
2017[9]) umiestnené v RD Prievidza (5 ks), Humenné (8 ks) a Košice (11 ks), kde zabezpečujú prepravu osobných vlakov kategórie R a REx na tratiach v okolí Prievidze, Zvolena, Banskej Bystrice, Brezna, Žiliny, Košíc a Humenného. 
Rada slobodného Česko-Slovenska/The Council of Free Czechoslovakia (RSČ) bol vrcholný politický orgán česko-slovenského exilu, založený 25. februára 1949 v USA so sídlom vo Washingtone D.C. Pri založení bolo zverejnené „Prohlášení o založení Rady svobodného Československa“ z pera Ferdinanda Peroutku. 
RSČ bola podobne ako rádio Slobodná Európa (RFE) financovaná v súlade so zahraničnou politikou USA prostredníctvom neštátnej organizácie National Committee for a Free Europe (NCFE). 
Činnosť 
V exile prebiehal politický zápas medzi jednotlivými emigrantskými organizáciami. 
V Londýne pôsobil Český národný výbor (ČNV) pod vedením gen. Lva Prchalu združujúci protibenešovskú nesocialistickú opozíciu. 
Slovenských autonomistov reprezentovali konkurenčné projekty v Mníchove: Slovenský oslobodzovací výbor (SOV) Ferdinanda Ďurčanského a Slovenská národná rada v zahraničí (SNRvZ) Karola Sidora a neskôr Matúša Černáka. 
Na pôde RSČ sa stretávali rôzne politické skupiny česko-slovenského prevažne pofebruárového exilu. 
Dominovali bývalí predstavitelia Národného frontu zastávajúci v rokoch 1945-48 významné politické funkcie v Česko-Slovensku a často sami zodpovední za politiku, ktorá vyústila do komunistického prevratu vo februári 1948. 
Prvým predsedom RSČ bol Petr Zenkl (národní socialisté), podpredsedami boli Jozef Lettrich (Demokratická strana), dr. 
Mikuláš Franek (Demokratická strana), dr. 
Josef Černý (agrárnici), dr. 
Jozef Dieška (Strana slobody), Václav Majer (sociálna demokracia), dr. 
Adolf Procházka (lidovci) a býv. čsl. diplomati dr. 
Štefan Osuský, dr. 
V roku 1957 sa americká strana kvôli pretrvávajúcim vnútorným rozporom v RSČ rozhodla ukončiť jej financovanie, RSČ po roku 1967 prakticky nevyvíjala žiadnu činnosť. 
Po novembri 1989 nadviazala spoluprácu s politickou reprezentáciou v Česko-Slovensku a exponovala sa pre zachovanie spoločného štátu. 
Po rozdelení Česko-Slovenska bola v roku 1993 reorganizovaná na Radu vzájomnosti Čechov a Slovákov (predseda Mojmír Povolný). 
Predsedovia 
Iné politické exilové organizácie 
Josef Dürich český politik Poslanec Ríšskej rady V úrade 1884 – 1891 V úrade 1907 – 1917[1] Biografické údaje Narodenie 19. august 1847 Borovice, Česko Úmrtie 12. január 1927 (79 rokov) Klášter Hradiště nad Jizerou, Česko Politická strana Národná strana (staročeská) Česká agrárna strana Odkazy Josef Dürich (multimediálne súbory) Politický portál Biografický portál 
Josef Dürich (* 19. august 1847, Borovice[2] – † 12. január 1927, Klášter Hradiště nad Jizerou) bol český politik staročeskej strany, neskôr agrárnej strany, účastník česko-slovenského zahraničného odboja za 1. svetovej vojny, dramatik a spisovateľ. 
Život a pôsobenie 
Narodil sa v Borovici u Mnichova Hradiště ako syn mlynára a od 70. rokov 19. storočia vstúpil do kultúrneho života ako autor veršov a divadelných hier. 
V rokoch 1870 a 1873 spoluredigoval almanach Ruch.[3] Publikoval aj pod pseudonymami Charvátecký a Josef Josefovič. Zaoberal sa tiež tesnopisom a pokúsil sa o jednotný slovanský tesnopis. 
V roku 1884 získal mandát v Ríšskej rade (celoštátne zákonodarný zbor), kde reprezentoval kúriu vidieckych obcí, obvod Ml. Boleslav, Nymburk atď. Sľub zložil 4. decembra 1884. 
Mandát obhájil vo voľbách do ríšskej rady roku 1885, teraz za mestskú kúriu, obvod Jičín, Sobotka atď. Zotrval tu do konca funkčného obdobia, teda do roku 1891.[4] V tejto dobe patril medzi politikov staročeskej strany.[2] 
Do vrcholnej parlamentnej politiky sa vrátil vo voľbách do ríšskej rady roku 1907, kedy bol zvolený za volebný okrsok Čechy 038, teraz ako člen Českej agrárnej strany, v ktorej klube potom v parlamente zasadal. 
Kreslo poslanca obhájil vo voľbách do ríšskej rady roku 1911, opäť za Klub českých agrárnikov a rovnaký volebný obvod. 
Stratil mandát 25. septembra 1917 na základe dlhodobej absencie.[1][2] 
V tom čase už ale nebol na území Rakúska-Uhorska. 
Začiatkom mája 1915 bol agrárnou stranou vyslaný do Švajčiarska za Tomášom Masarykom, aby sa podieľal na zahraničnom odboji. 
Bol tak jedným z mála českých politikov, ktorí sa v tejto skorej fáze pripojili k zahraničnému odboju vedenému Masarykom. 
Išlo ale skôr o menej známeho politika, navyše výrazne konzervatívne, prorusky a carofilsky orientovaného. 
V novembri 1915 patril spolu s Masarykom a predstaviteľmi českých zahraničných spolkov medzi signatárov vyhlásenia Českého komitétu zahraničného, ​​ktorý jasne formuloval myšlienku českej (česko-slovenskej) samostatnosti. 
Z Českého komitétu zahraničného sa následne utvorila Československá národná rada, ktorej podpredsedom sa Dürich roku 1916 stal.[5] Od júna 1916 pôsobil spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom v Rusku, kde vyjednávali zriadenie česko-slovenských légií. 
29. augusta 1916 spoločne podpísali tzv. Kyjevskú dohodu, ktorá uznávala Národnú radu za predstaviteľa celého odboja. 
On sám sa však prikláňal skôr k obnoveniu Českého kráľovstva s ruskou podporou a mal vyvíjať snahy o zriadenie separátneho, procárskeho centra česko-slovenského exilu. 
Kvôli tomu ale došlo k roztržke, bol Štefánikom zbavený svojej funkcie aj členstva v Československej národnej rade a vrátil sa do vlasti až roku 1919. 
Z politického života bol prakticky vyradený a svoj postup sa pokúsil ospravedlniť v knihe pamätí "V českých službách".[2] 
Jeho zaťom bol od septembra 1908, kedy si vzal Dürichovu dcéru Emanuelu (1884-1973), spisovateľ a novinár Karel Horký. 
Povstanie Juraja Dóžu (iné názvy: Dóžovo povstanie, Uhorská roľnícka vojna, Uhorská sedliacka vojna) bolo veľké povstanie jednoduchého ľudu proti šľachte v Uhorsku v apríli až júli roku 1514, ktoré vzniklo z neúspešne zorganizovanej križiackej výpravy. 
9. apríla ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc v Budíne slávnostne z poverenia pápeža Leva X. vyhlásil zvolanie križiackej výpravy proti Osmanskej ríši, ktorá na začiatku 16. storočia ohrozovala Uhorsko, výmenou za odpustky účastníkom. 
Keďže uhorská šľachta nemala záujem zúčastniť sa, 40-tisícové vojsko, ktoré sa zišlo v máji v Budíne, tvorili chudobné vrstvy (roľníci, študenti, mestská chudoba a podobne) nazývané vtedy kuruci. 
Na čele vojska stál sedmohradský zeman Juraj Dóža Sikul (Juraj Dóža), pretože sa nenašiel uhorský magnát, ktorý by sa tejto úlohy ujal. 
Keďže uhorská šľachta bola proti tejto výprave a nemienila ospravedlniť neprítomnosť poddaných na svojich majetkoch, v polovici mája kuruci vyvolali občiansku vojnu proti zemepánom. 
Centrum bolo v dnešnom Maďarsku, bojovalo sa aj na Východnom Slovensku a v Bratislave. 
V júli kuruci obsadili uhorské nížiny a časti Sedmohradska. 
15. júla povstanie porazili uhorskí magnáti, najmä Ján Zápoľský a Štefan Bátori. 
Následkom bolo úpalenie Dóžu zaživa ako „roľníckeho kráľa“, povešanie a pozabíjanie 50 000 povstalcov a najmä prijatie nevoľníctva uhorským snemom 10. októbra 1514 (kodifikované aj v Tripartite). 
Zakladateľmi (vedenie) sú Matúš Kostolný, Tomáš Bella, Lukáš Fila (riaditeľ vydavateľstva N Press), Konštantín Čikovský a Juraj Javorský.[19] Impulzom vytvorenia projektu bol vstup finančnej skupiny Penta do majiteľskej štruktúry akciovej spoločnosti Petit Press, ktorá je vydavateľom Denníka SME. 
Denník N je slovenský denník a internetové médium, ktoré vzniklo po odchode časti členov redakcie denníka SME v roku 2014. Redakcia sa venuje investigatívnym, analytickejším a rozsiahlejším textom a popritom vyrába aj stručné a rýchle spravodajstvo. Redakcia je financovaná najmä z platieb od predplatiteľov. 
Referencie 
Pozri aj 
História 
Irena Čubírková, rodená Srncová (* 15. marec 1923, Vrádište – † 28. september 1966, Praha) bola česko-slovenská vrahyňa, ktorá najprv 10. októbra 1951 v Trutnove s pomocou svojho milenca Václava Bernarta a jeho manželky (ktorej nahovorili, že ju Čubírek týra) zavraždila svojho manžela, zinscenovala to ako nehodu a o 13 rokov neskôr 7. decembra 1964 zavraždila v slovenskej obci Boleráz svojho druha Ambróza Ščepku (* 2. marec 1926, Prievaly – † 7. december 1964, Boleráz). 
Popravili ju 28. septembra 1966 v Prahe na Pankráci obesením.[1] Bola matkou siedmich detí (štyri deti mala s manželom a tri deti so svojím druhom). 
Vražda Jána Čubírku 
V roku 1951 žili Čubírkovci v Trutnove v severovýchodných Čechách. 
Irena Čubírková svojho manžela podvádzala a on to zistil a o nevere získal aj dôkaz. 
Rozhodla sa, že ho zabije a do vraždy zasvätila aj svojho suseda a zároveň milenca Václava Bernarta a jeho manželku, ktorej nahovorili, že Čubírek si neveru vymyslel, aby Čubírkovú mohol týrať. 
Prvý pokus o vraždu nevyšiel, keď sa ho Čubírková pokúsila otráviť liekom na ženské problémy („Fluocit“), no ten naňho neúčinkoval. 
Úspešný bol až pokus z 10. októbra 1951. 
Ján Čubírek bol na PN a voľný čas trávil lakovaním nábytku. 
Aby nábytok rýchlejšie uschol, rozhodol sa zniesť z povaly staré kachle, dokonca si u suseda bol pýtať komínové rúry, čo neskôr podporilo Čubírkovej alibi. 
Tá mu do alkoholu zamiešala lieky na spanie, ktoré zaúčinkovali. 
Potom zavolala Bernarta, ktorý mu rozbil hlavu, čím ho usmrtil. 
Zavliekli ho spolu s Bernartovou manželkou pod schody, a Čubírková zvrhla naňho kachle. 
Keď bolo všetko upratané, poslala svoju 9 ročnú dcéru zobudiť otca a tá ho objavila pod schodmi. 
Privolaná polícia konštatovala smrť nešťastnou náhodou. 
Bernart sa potom k Čubírkovej nasťahoval, no tá ho vyhnala. 
Vražda Ambróza Ščepku 
Po vražde svojho manžela žila v Trutnove až do roku 1959, kedy sa so svojim novým druhom Ambrózom Ščepkom presťahovala na majer Políčko v obci Boleráz na Slovensku. 
Čubírková bola vtedy pôvabná žena.[2] V Trutnove chodila cvičiť do Sokola a k štyrom deťom si najímala opatrovateľku. 
Tvrdila, že jej muž zahynul náhodou, keď sťahoval kachle.[2] Ščepka bol od nej o tri roky mladší. 
Bol k nej údajne často hrubý a navyše alkoholik. 
Pokiaľ v Trutnove žila ako domáca pani, v Bolerázi bola na majeri a starala sa o zvieratá. 
Po 5 rokoch súžitia a troch deťoch so Ščepkom sa 7. decembra 1964 rozhodla túto situáciu vyriešiť opäť „po svojom“. 
Ščepka mal meniny a tak sa od rána opíjal, až napokon spadol zo stoličky a zaspal. 
Čubírková ho dvakrát udrela tupou stranou sekery do hlavy, čím ho zabila, následne hlavu pomocou sekery, sekáčiku na mäso a noža oddelila od zvyšku tela. 
Telo vložila do pece na chlieb a celkovo 35 hodín udržovala oheň, aby ho spálila. 
Preosiaty popol potom vysypala na príjazdovú cestu a do potoka (most cez tento potok miestni dodnes volajú „Čubírkovej most“) a kosti zahrabala v chlieve. 
Od susedov si požičala nákupnú tašku, do ktorej dala hlavu a išla na MNV Boleráz, kde nahlásila Ščepkovo zmiznutie. 
Nasadla na vlak do Trnavy, kde hlavu pohodila na toalete osobného vlaku, ktorý odchádzal do Bratislavy. 
9. decembra 1964 pred stanicou Pezinok našiel sprievodcovia vlaku hlavu a rozbehlo sa vyšetrovanie. 
Medzi podozrivými bola aj Čubírková. 
Počas domovej prehliadky vyšetrovateľ náhodou objavili podozrivo teplú chlebovú pec, napriek tomu, že sa v nej chlieb vraj nikdy nepiekol. 
Potom našli na ceste kosti, u ktorých bol potvrdený ľudský pôvod. 
Čubírková sa pod ťarchou dôkazov priznala. 
Následne boli nájdené a vykopané aj ostatné Ščepkove pozostatky zakopané v chlieve. 
Ako dôvod brutálnej vraždy uviedla, že Ščepka sa jej vyhrážal, že ju zabije, odreže jej hlavu a hodí ju do záchoda. 
Takmer na záver vyšetrovania vraždy Ščepku sa zistilo, že pred 13 rokmi Ján Čubírek zomrel pri sťahovaní kachlí, ktoré na neho spadli za veľmi podobných podozrivých okolností.[2] 
Hrob Jána Čubírka bol otvorený, telo exhumované a oneskorene bola vykonaná podrobná prehliadka jeho pozostatkov. 
Prehliadka preukázala, že zranenie, ktoré Čubírka utrpel, nemohli za žiadnych okolností spôsobiť padajúce kachle. 
Čubírková sa vzápätí priznala aj k vražde svojho manžela. 
Čubírková bola odsúdená na trest smrti obesením vo veku 43 rokov. 
Jej žiadosť o milosť bola zamietnutá 28. septembra 1966 a v rovnaký deň ju v Prahe na Pankráci obesili. 
Bernart bol odsúdený na 15 rokov väzenia a Bernartová unikla trestu vďaka amnestii. 
Daniel Tupý (* 26. august 1984, Martin – † 4. november 2005, Bratislava) bol študent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý bol zavraždený na Tyršovom nábreží v Bratislave. 
Jeho prípad nie je ani po desiatich rokoch uzavretý.[1] 
Niekoľko dní po smrti, 8. novembra 2005 bolo Tupému venované predstavenie Vlasy v bratislavskej Novej scéne. 
O deň neskôr sa na Hodžovom námestí v Bratislave konala akcia na pripomenutie smrti a odsúdenie neonacizmu. 
Zúčastnilo sa jej okolo 5 000 ľudí, z politikov len vtedajší predseda NR SR Pavol Hrušovský. 
Nasledujúci deň bol Daniel Tupý pochovaný v Žiline a zároveň na Ministerstve vnútra vznikla Komisia pre koordináciu postupu proti extrémizmu.[1] Týždeň po vražde sa na jej mieste uskutočnil protest asi 5 000 ľudí a Michal Kaščák zorganizoval koncert s názvom Zastavme neonacistov.[4][3] 23. februára 2006 otec Daniela Tupého Daniel Tupý st. odhalil pred budovou Univerzity Komenského pamätnú tabuľu svojmu synovi.[3] 
Rok po smrti sa uskutočnila spomienková akcia na Námestí Andreja Hlinku v Žiline za účastí umelcov, medzi inými Metalindy, Odyssey a speváka Petra Končeka. 
V Bratislave bola na mieste vraždy pokrstená Tupého básnická zbierka Ticho po anjelovi (básne a myšlienky z pozostalosti).[5] Na piate výročie smrti, v roku 2010, sa uskutočnila spomienka: Hommage à Daniel Tupý - výtvarnodivadelné performance ako aj čítanie Tupého textov Mariánom Geišbergom, ktorý spomienku koncepčne pripravil. 
Akciu organizovala Univerzitná knižnica v Bratislave.[6] 
Vražda 
Vražda sa udiala v piatok, 4. novembra 2005 na Tyršovom nábreží. 
Osemčlennú skupinu zozadu napadlo asi 15 ľudí. 
Útok mal trvať asi minútu. 
Aj keď polícia dorazila na miesto už za tri minúty, urobila niekoľko chýb a po útočníkoch nepátrala hneď.[1] Po útoku zostalo 6 ľudí zranených, z toho jeden vážne. 
Daniel Tupý podľahol ôsmim bodným zraneniam.[3] 
Vyšetrovanie, stíhanie a dopad vraždy 
V novembri médiá a rodina zavraždeného ponúkli odmenu 400 000 korún tomu, kto pomôže vraha vypátrať.[1] V roku 2006 sa pracovalo s hypotézou, že za vraždou stáli Skinheadi.[2] 
Do februára 2006 polícia vypočula desiatky osôb, zaistila viacero zbraní a „niekoľko stoviek bezpečnostných akcií vo vybraných pohostinských zariadeniach, v ktorých sa stretávajú záujmové osoby polície. 
Častokrát však išlo o miesta stretávania sa subkultúrnej mládeže.“[1] V roku 2006 verziu neonacistického útoku potvrdil aj Robert Kaliňák.[2] Vyšetrovanie bolo neštandardne otvorené verejnosti.[2] Vtedajší minister vnútra Vladimír Palko o priebehu vyšetrovania na žiadosť poslancov vystúpil v parlamente. 
Neskôr sa pracovalo s verziou, že za vraždou stálo podsvetie, ktoré malo mať napojenie na neonacistické skupiny.[2] Vo februári 2008 bolo oznámené, že polícia vraha našla a z vraždy obvinila Richarda H.[3] V máji 2008 bol príslušníkmi Úrad boja proti organizovanej kriminalite zadržaný a do väzby vzatý Karol P., ktorý mal ovplyvňovať korunného svedka prípadu. 
1. októbra toho roku Krajský súd rozhodol, že z väzby prepustí dvoch zadržaných obvinených z ublíženia na zdraví, Jána S. a Dávida V. Hlavný podozrivý Richard H. ostal vo väzbe.[3] 
Hlavné pojednávanie s obvinenými sa začalo 26. januára 2006 na Okresnom súde Bratislava I.[1] 11. júna 2006 hlavný svedok prípadu odmietol vypovedať a poprel svoje slová z prípravného konania.[3] V júni 2009 oslobodil okresný súd piatich obžalovaných spod obžaloby.[2] Obžaloba mala byť nedostatočne pripravená. 
Vyšetrovateľom chýbali dôkazy, ale aj tak spis odovzdali prokuratúre s návrhom na podanie obžaloby. 
Obetiam sa nepodarilo identifikovať páchateľov a ani nebol určený človek komu patrila DNA stopa na nájdenom boxere. 
Aj keď obvinení súhlasili s použitím detektora lži, sudca tento krok nepovolil. 
Prokuratúra sa voči rozsudku neodvolala a ten nadobudol právoplatnosť.[2] V novembri 2010 bol rozpustený vyšetrovací tým, ktorý na prípade pracoval od septembra 2007. 
24. augusta 2012 bolo vyšetrovanie prerušené rozhodnutím vyšetrovateľa.[2] 
Podľa Michala Havrana, „[vražda] zmrzačila jednu generáciu. 
Ostatných dorazila neschopnosť úradov zatknúť a postaviť pred súd tých, ktorí to urobili. 
Útok na Daniela nebol iba takou, ako vraví priateľ vyšetrovateľ „náhodnou smrťou“, za ktorú si môže takmer sama obeť tým, že bola v „zlom čase na zlom mieste“.“[1] 
Spomienkové akcie 
Námestie Nežnej revolúcie 
Námestie Nežnej revolúcie je námestie v Starom Meste v Bratislave v bezprostrednej blízkosti Námestia SNP v priestore pred Starou tržnicou.[1] 
Pomenované bolo 15. novembra 2019 pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. 
Referencie 
White Place je slovenská štvorčlenná kapela pôvodom z Prešova, ktorej ústrednou postavou je skladateľ a spevák Daniel Jenčo.[1] Po hudobnej stránke zakladá na prepracovaných aranžmánoch pozostávajúcich z rozličných rockových a experimentálnych prvkov, v čom sa odrážajú skúsenosti členov, z ktorých každý má za sebou hudobné pozadie. 
Na basu hrá Stanislav Čorej, na syntetizátorové nástroje, drum-mašiny a gitaru Mário Jenčo a na bicie nástroje Lukáš Fabian. 
Kapela debutovala 25. augusta 2019 albumom s názvom Room[2] a singlom „Breathe“, po troch rokoch skúšania a experimentovania s nahrávacími postupmi.[3] 
Single 
Názov kapely odkazuje na slobodné tvorivé prostredie. 
Podľa Jenča je biela farba sémioticky najnasýtenejšou farbou vôbec, pretože v sebe prirodzene obsahuje všetky ostatné farby. 
Členovia kapely 
Jenčo hrá vo White Place na klavír a gitaru a je hlavným textárom, ako sám vraví, texty prvého albumu sú inšpirované najmä štúdiom psychologickej a sociologickej literatúry. 
Je absolventom mediálnych štúdií, konzervatoristom a v súčastnosti vyučuje hru na gitare na umeleckej škole. 
V minulosti hral spolu s Matúšom Ďžuňom, Šimonom Dulovcom a Lukášom Fabiánom v pop-rockovej kapele Noble Apocalypse. 
Po odchode Dulovca sa kapela rozpadla a Jenčo bol prizvaný do projektu Micro-Mused, trojčlenného cover bandu Muse, kde sa osvedčili jeho klavírne, gitarové a vokálne vlohy. 
Je aktívnym členom kreatívneho štúdia Cube Art,[4] kde pracuje ako kameraman, a v rámci čoho sa tiež dostal k tvorbe filmovej hudby. 
Stanislav Čorej je dlhodobým bubeníkom a zakladajúcim členom slovenskej popovej kapely Komajota. 
Bol tiež aktívnym členom predchodcu Komajoty, kapely Nuda. 
V súčasnosti sa okrem Komajoty venuje sólovému projektu Poloľudia.[5][6] Vo White Place hrá na basu a v jeho štúdiu v Prešove vznikol finálny mix debutu Room, ktorého sa ujal ako producent. 
Multi-inštrumentalista a spevák Mário Jenčo, Danielov brat je hybným motorom elektronickej frakcie zvuku White Place. 
Okrem automatických bubeníkov hrá na gitaru a syntetizátorové nástroje a obstaráva efektové bočné vokály. 
Je frontmanom momentálne neaktívnej slovenskej space-rockovej kapely Frequency,[7] s ktorou nahral a vydal dva albumy. 
Venuje sa tiež vlastnému avant-popovému sólovému projektu Jeseň.[8] 
Bubeník Lukáš Fabian je aktívnym členom prešovskej indie-rockovej kapely No Brake, spolu s bratmi Jenčovými študuje na košickom konzervatóriu. 
S Danielom boli aktívni v kapele Noble Apocalypse a sú vôbec najdlhšími spoluhráčmi z celej zostavy. 
Diskografia 
Albumy 
Oficiálne logo SZVvZ 
Slovenský zväz vojakov v zálohe (skrátene SZVvZ, celým názvom Slovenský zväz vojakov v zálohe a športovo-branných aktivít) bol založený v roku 1966 ako dobrovoľné občianske nepolitické združenie, otvorené pre všetkých občanov Slovenska, predovšetkým však pre vojakov v zálohe všetkých hodností. 
Ako občianske združenie vykonáva záujmovú brannú a športovo-streleckú činnosť, pričom spolupracuje s Ozbrojenými silami Slovenskej republiky. 
Nová organizačná štruktúra zväzu bola prijatá na 8. sneme SZVvZ, ktorý sa konal 26. októbra 2019. 
Bola koncipovaná so zámerom zefektívnenia riadenia zväzu, zachovania hlasu regiónov a aktivácie širšieho spektra členov zväzu. 
Zrušili sa zbytočné a nefunkčné medzičlánky v podobe krajských zväzov a pribudli funkcie viceprezidentov so špecializáciou a zodpovednosťou za konkrétne oblasti riadenia a rozvoja zväzu. 
Organizačná štruktúra zväzu na jeho najvyššej, celoštátnej úrovni má nasledovnú hierarchiu (poradí od najvyššieho stupňa po najnižší): 
Snem Ústredná rada Prezídium (na čele s prezidentom) Kontrolór 
Ústredná rada je najvyšším orgánom zväzu v obdobiach medzi jednotlivými snemami. 
Tvorí ju 9 členov s hlasovacou právomocou, pričom pri rovnosti hlasov má rozhodujúcu váhu hlas prezidenta zväzu. 
Personálne je zložená z prezidenta, štyroch členov prezídia (viceprezidenti) a štyroch zástupcov regiónov Slovenska v zmysle územno-správneho rozdelenia Slovenskej republiky platného do 18. 12. 1990 (Bratislava, Západ, Stred a Východ). 
V roku 2011 združoval SZVvZ do 2000 členov v 97 kluboch vojakov v zálohe na celom území Slovenska. 
Základom činnosti SZVvZ je organizovanie streleckých pretekov rôzneho druhu, kde sa súťaží hlavne v streľbe zo zbraní, používaných v ozbrojených silách Slovenskej republiky. 
Súťaže organizované zväzom 
Strelecký viacboj 
Klasická súťaž organizácie je strelecký viacboj, ktorý je branno-športovou súťažou jednotlivcov a trojčlenných družstiev. 
Princíp tejto súťaže spočíva v plnení piatich súťažných disciplín (štyroch v prípade jednotlivcov neštartujúcich za družstvá). 
Súťažné disciplíny viacboja sú: 
Mierená streľba z veľkokalibrovej pištole na 25 m Trojpolohová streľba zo samonabíjacej zbrane vz. 58 na redukovaný terč na 50 m Hod granátom na presnosť Bojová streľba z pištole Strelecký súboj družstiev v streľbe z malokalibrových pušiek 
Strelecký trojboj 
Strelecký trojboj je tradičná súťaž jednotlivcov pozostávajúca z dvoch technických disciplín v mierenej (presnej) streľbe z veľkokalibrových pištolí a veľkokalibrových revolverov kalibru 7,62 – .45 (11 mm). 
Každá z disciplín pozostáva z troch streleckých položiek: 
História zväzu 
2 x 5 rán na terč 135-P (zelená, nekryte ležiaca figúra s kruhmi) 2 x 5 rán na terč 50/20 (medzinárodný pištoľový terč) 2 x 5 rán na dvojstredový terč SČS D-1 (tzv. „papagáj“)[3] 
Streľba zo samonabíjacej zbrane vzor 58 
Streľba, ako samostatná súťaž, bola do kalendára SZVvZ zaradená v roku 2013. 
Jedná sa o trojpolohovú súťaž v streľbe z civilnej verzie (samonabíjacej) samopalu vzor 58, ktorý patril do základnej výzbroje vojaka československej armády od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia a odtiaľ sa preniesol do výzbroje nástupníckych armád. 
Strelecké stanovište je vo vzdialenosti 100 metrov od terča. 
Súťaží sa v dvoch samostatných disciplínach, ktoré sú vyhodnocované osobitne – disciplíny Štandard alebo Open. 
V disciplíne Štandard sa strieľa s pôvodnými otvorenými mieridlami a v disciplíne Open je možné pri streľbe použiť aj optické zameriavacie prístroje (kolimátory, ďalekohľady, dioptre). 
Pretekár sa môže zúčastniť počas pretekov oboch disciplín, samozrejme so zodpovedajúcim vybavením. 
Každá časť disciplíny pozostáva z troch súťažných 10 ranových položiek na terč 135-P (zelená, nekryte ležiaca figúra s kruhmi), ktoré musia byť vykonané v poradí: 
streľba v polohe ležmo streľba v polohe stojmo streľba v polohe kľačmo 
Výkon jednotlivých položiek je limitovaný časom. 
Medzinárodná súťaž REPIKO 
Najnovšia zo súťažných disciplín zaradených do kalendára SZVvZ. 
Vo svojom rodnom liste má, ako krajinu pôvodu, „uvedené“ Česko. 
Práve od našich českých susedov bola prevzatá a zaradená medzi oficiálne súťažné disciplíny po prvýkrát v roku 2016. 
Rok na to sa konal nultý ročník seriálu kvalifikačných pretekov, zakončený neoficiálnymi Majstrovstvami Slovenska. 
REPIKO je atraktívna tímová súťažná disciplína, ktorá v sebe spája prvky dynamických a presnostných disciplín. 
Jej názov je skratkou troch slov, ktoré odkrývajú jej podstatu – REvolver, PIštoľ, KOlektív. 
Je to súťaž trojčlenných družstiev, v ktorej rozhoduje presnosť streľby na terč a rýchlosť streľby na kovové terče (poppre). 
Slovenský zväz vojakov v zálohe a športovo-branných aktivít je vo svojej podstate nástupníckou organizáciu Zväzarmu ešte z minulého storočia. 
Zväz pre spoluprácu s armádou alebo skrátene Zväzarm (po česky Svaz pro spolupráci s armádou alebo skrátene Svazarm) bola jednotná dobrovoľná branno-spoločenská organizácia v ČSSR. 
Bol založený 4. novembra 1951 na základe Zákona č. 92/1951 o brannej výchove.[1] Vtedy združoval 10 spoločenských organizácií ako kolektívnych členov. 
V roku 1952 na zlučovacom zjazde prešiel na individuálne členstvo. 
Popularita tejto súťaže spočíva najmä v tom, že sa jedná o tímovú súťaž, kde záleží na koordinácii a spolupráci medzi jednotlivými členmi tímu. 
Strieľa sa z veľkokalibrových pištolí (prípadne revolverov) kalibru 7,62 – .45 (11 mm). 
Povinným vybavením pri tejto súťaži je ochrana zraku (voči odrazeným strelám) a samozrejme (podobne ako u ostatných súťaží) aj sluchu. 
Spolupráca s rezortami 
Okrem športových streleckých súťaží sa SZVvZ v náplni svojej práce venuje aj spoločensko-politickým aktivitám domáceho a medzinárodného charakteru a spolupracuje predovšetkým s Ministerstvom obrany SR a Generálnym štábom armády SR, so zväzmi vojakov a dôstojníkov v zálohe v zahraničí, ako aj s ďalšími združeniami a organizáciami na Slovensku, ktoré majú vzťah k Ozbrojeným silám. 
V tejto súvislosti sa SZVvZ usiluje byť spojovacím článkom medzi Ozbrojenými silami a verejnosťou, kde chce spolupôsobiť pri riešení mnohých dôležitých problémov obrany a bezpečnosti. 
Ministerstvo obrany SR akceptuje SZVvZ ako jedinú organizáciu reprezentujúcu všetkých vojakov v zálohe na Slovensku a má s nim uzatvorenú dohodu o spolupráci[4]. 
Financovanie aktivít zväzu 
Okrem poskytovania strelníc pri streleckých súťažiach zo strany Generálneho štábu OZ SR, dáva Ministerstvo obrany SR SZVvZ možnosť, prihlasovať sa každoročne do účelových projektov na získanie finančnej podpory na časť medzinárodných aktivít SZVvZ. 
Všetky aktivity SZVvZ a ich financovanie je však závislé na dobrovoľnej činnosti a členských príspevkoch členov organizácie. 
Členstvo v medzinárodných organizáciách 
Od roku 1993 je SZVvZ členom medzinárodnej organizácie vojakov v zálohe krajín strednej Európy Gamingská iniciatíva a od roku 1999 asociovaným členom celosvetovej medzinárodnej organizácie vojakov v zálohe CIOR. 
Organizácia Gamingská iniciatíva je nezávislým regionálnym združením vojakov a dôstojníkov v zálohe krajín strednej Európy, menovite z Nemecka, Švajčiarska, Talianska, Maďarska, Chorvátska, Slovinska, Slovenska, Česka a Poľska. 
Jej cieľom je podporovať a aktivizovať zväzy vojakov v zálohe v členských krajinách a spolupracovať s nimi pri zvyšovaní európskej bezpečnosti a obrany. 
Zväzarm pripravoval mládež pre plnenie niektorých úloh obrany štátu. 
Zastrešoval branné športy a technickú záujmovú činnosť, medzi ktoré patrili cyklotrial, elektronika, kynológia, letectvo, modelárstvo, motorizmus, orientačné preteky, parašutizmus, potápačstvo, rádioamatérstvo, strelectvo, závesné lietanie a veľa ďalších. 
Medzinárodná organizácia CIOR združuje v súčasnosti viac ako 1,3 milión vojakov v zálohe z 36 krajín sveta – v rámci, aj mimo organizácie NATO. 
CIOR je spojovacím článkom medzi vojakmi v zálohe a NATO, podporuje fungovanie zväzov vojakov v zálohe, podporuje ich práva, aktivity a výcvik vo všetkých členských a partnerských krajinách NATO. 
Kontakt 
Slovenský zväz vojakov v zálohe a športovo-branných aktivít Hradská 79, 821 07 Bratislava Slovenská republika Telefón: +421 2/456 444 04 Mobil: +421 903 44 99 89 URL: www.szvvz.sk 
Externé odkazy 
Oficiálna stránka Slovenského zväzu vojakov v zálohe Interallied Confederation of Reserve Officers (Spojenecká konfederácia záložných dôstojníkov) Gaminger Initiative (Zväz záložných dôstojníkov v strednej Európe) 
Pre rozvoj technických športov najmä v streľbe, bol v roku 1966 založený Zväz vojakov v zálohe. 
Po rozpade Československa vznikla na Slovensku v roku 1993 jeho nástupnícka organizácia Slovenský zväz vojakov v zálohe, ako dobrovoľné občianske nepolitické združenie. 
Neskôr bol jeho názov rozšírený na súčasný tvar - Slovenský zväz vojakov v zálohe a športovo-branných aktivít. 
Prvým prezidentom Slovenského zväzu vojakov v zálohe sa stal major v zálohe, pán Miroslav Jánoš, ktorý v tejto funkcii pôsobil dlhých 26 rokov. 
Zo svojej funkcie odstúpil na 8. sneme SZVvZ, dňa 26. októbra 2019. 
Organizačná štruktúra 
Slovenský zväz vojakov v zálohe má svoju organizačnú štruktúru zakotvenú v stanovách[2]. 
Ich pravidelná reedícia sa realizuje na zasadnutí snemu, ktorý je najvyšším riadiacim orgánom zväzu. 
Tibor Pápay (* 18. september 1963 – † 25. marec 1999) bol slovenský podnikateľ a vedúci predstaviteľ zločineckej skupiny Pápayovci, ktorá bola po ňom pomenovaná. 
Bol považovaný za najbrutálnejšieho mafiána na Slovensku.[chýba zdroj] Pochádzal z Dunajskej Stredy. 
Tibora Pápaya zavraždili spolu s deviatimi členmi jeho skupiny dňa 25. marca 1999 v dunajskostredskej reštaurácií Fontána.[3] Okolo 19. hodiny vstúpili do reštaurácie traja strelci prezlečení za policajtov - kukláčov. 
Jeden z týchto strelcov bol Arpád Szamaránsky, ktorý zakričal na osadenstvo reštaurácie, že je to policajná akcia a aby si všetci ľahli na zem. 
Dvaja z maskovaných strelcov vybehli na poschodie, kde v tom čase boli desiati pápayovci, vrátane ich bossa Tibora Pápaya a na ležiacich spustili streľbu z automatických zbraní. 
V priebehu niečo vyše minúty vystrieľali na členov gangu 113 striel. 
Každá vystrelená strela trafila svoj cieľ. 
Deväť členov skupiny, vrátane Tibora Pápaya, bolo na mieste mŕtvych, desiaty člen zomrel po prevoze do nemocnice. 
Vražda Tibora Pápaya a jeho skupiny je označovaná za najbrutálnejšiu vraždu v novodobých dejinách slovenskej a aj európskej kriminalistiky. 
Z vraždy Tibora Pápaya[4] a jeho skupiny boli obvinení Arpád Szamaránsky, Bratia Csaba a Szilárd Raiszovci, Ľudovít Sátor a Andrej Reisz. 
Arpád Szamaránsky po prepustení z väzby zahynul v roku 2005 pri autonehode. 
Csaba a Szilárd Raiszovci v roku 2008 zmizli bez stopy. 
Boli zavraždení a ich telá boli nájdené v ilegálnom hrobe v roku 2011.[5] Andreja Reisza zavraždili v novembri 2006.[6] Ľudovít Sátor bol údajne zavraždený v roku 2010. 
Telá oboch sa nikdy nenašli a obaja stále figurujú v policajnom pátraní.[7][8] Dodnes za vraždu Pápaya a jeho skupiny nebol nikto právoplatne odsúdený. 
V roku 1990 bol prepustený z výkonu trestu na tzv. Havlovu amnestiu. 
Ihneď sa začlenil do novovznikajúcej zločineckej skupiny, ktorú v tom čase začali formovať v Dunajskej Strede Milan Sípos a Tomáš Vida. 
Skupina sa spočiatku zaoberala väčšinou ekonomickou trestnou činnosťou - fakturanstvom, podvodmi a pašovaním tovaru. 
Neskôr sa začali zaoberať vydieraním, výpalníctvom a vraždami. 
Pápay bol spočiatku na najnižších priečkach hierarchie skupiny a vykonával najšpinavšie práce. Jeho brutalita pri vykonávaní práce posilňovala jeho pozíciu v skupine. 
Okolo roku 1993 začalo v skupine dochádzať k prvým nezhodám a štiepeniu. 
Po tom ako bol Vida vzatý do väzby, začal Pápay formovať z pôvodnej zločineckej skupiny pod vedením Síposa, svoju vlastnú skupinu. 
Po nezhodách medzi jednotlivými frakciami pôvodnej skupiny a niekoľkými vraždami medzi jej členmi, časť skupiny vedená pod Milanom Síposom sa stiahla do ústrania, do Maďarska, pričom to Pápay využil na upevnenie svojej pozície ako šéfa skupiny. 
Organizovaná skupina Pápayovci sa zaoberala rôznou násilnou a ekonomickou trestnou činnosťou, ako výpalníctvom, vydieraním, vraždami, krádežami, karuselovými podvodmi / vrátkami DPH, poisťovacími podvodmi, pašovaním tovaru a narkotík ai.[1] 
Pápay a jeho skupina bola podozrivá z niekoľkých vrážd tzv. bielych koní a vrážd členov konkurenčných skupín. 
Medzi inými aj z účasti na vražde Milana Síposa a Emila Potáscha v Banskej Bystrici, ktorých zavraždili vo firme Mikuláša Černáka, z účasti na vražde Róberta Remiáša, Rudolfa Hodosiho z Dunajskej Stredy a iných. 
Medzi ďalších významných členov organizovanej skupiny patrili: Norbert Varga, Erik Cseh, Zoltán Cseh, Róbert Sarkozi, Pavol Abrham, Peter Rosa, Štefan Csóka, Tibor Kardos, Zoltan Godány, Vojtech Écsi, Norbert Kocsis, Rudolf Hodosi, Michal Csémy, Róbert Musil ai. 
V roku 1995 začal Pápay a jeho skupina spolupracovať s Miroslavom Sýkorom a jeho skupinou, a s Mikulášom Černákom a jeho skupinou. 
Pápay mal tiež priamy kontakt na námestníka SIS Jaroslava Svěchotu. 
Pápay sa zúčastnil aj na honosnej dovolenke s Černákom na Kanárskych ostrovoch a na oslave jeho narodenín v Banskej Bystrici v roku 1997.[2] 
Smrť 
Róbert Lališ, prezývaný Kýbel (* 24. apríl 1964, Bratislava) je slovenský podnikateľ považovaný za šéfa skupiny Sýkorovcov, stať sa ním mal po smrti bossa bossov mafie Miroslava Sýkoru, ktorého zastrelili vo februári 1997.[1] Prezývku Kýbel má kvôli nízkemu vzrastu.[2] 13. júna 2018 bol odsúdený na doživotie. 
Zatknutie Lališa súvisí so zatknutím šéfa seneckej vetvy Sýkorovcov – Martina Biháriho alias Rusa. 
Toho zatkli 9. októbra 2015 v moravskej obci Suchohrdly u Miroslavi (okres Znojmo). 
Obžaloba 
V januári 2015 sa so Sýkorovcami začalo na Špecializovanom trestnom súde pojednávanie.[4] Prokurátor podal obžalobu za založenie zločineckej skupiny, vražda Miloša Piliara z jari 1998, vražda Eduarda Diniča z mája 1998, vražda Alojza Házyho z júna 1998, smrť Róberta Diniča, (zomrel aj jeho ochrankár) z októbra 1998 – prípad je kvalifikovaný ako všeobecné ohrozenie, vražda Dalera Hlavačku z mája 1999, vraždu Romana Deáka z októbra 1999, bitku taxikára a lízingový podvod. 
Rozsudok a odvolanie 
Rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 30. marca 2016 Lališov obhajca napadol odvolaním. 
Odvolania podali aj ďalší obžalovaní z prípadu a aj prokurátor. 
Odvolania napadli na Najvyšší súd SR 10. júna 2016. 
Z Najvyššieho súdu SR bol spis ako predčasne predložený 17. júna 2016 vrátený na Špecializovaný trestný súd. Zabudli totiž doručiť rozsudok jednému z poškodených. 
Po doplnení bol spis opäť predložený Najvyššiemu súdu 19. júla 2016. 
Senát Najvyššieho súdu 6.2. 2017 rozsudok zrušil a vec vrátil na Špecializovaný trestný súd.[5] 
Špecializovaný trestný súd 20. apríla 2017 znovu Lališa odsúdil na doživotie.[6] 
Senát Najvyššieho súdu v zložení z predsedu Štefana Harabina a sudcov Martina Piovartsyho a Pavla Farkaša rozhodol o odvolaniach 7. júla 2017 na neverejnom zasadnutí. 
Opäť zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu. 
Prípad odňali Špecializovanému trestnému súd. 
Kauzou sa bude zaoberať Krajský súd v Banskej Bystrici. 
Dôvodom zrušenia verdiktu a odňatia veci je opäť zaujatosť sudcov zo Špecializovaného trestného súdu. [7] 
13. júna 2018 bol právoplatne odsúdený na doživotie trojčlenným senátom Najvyššieho súdu. [8] 
Sýkorovci 
Pôsobili od 90-tych rokov v Bratislave, na Záhorí a v okolí Senca. 
Podľa prokuratúry vraždili konkurentov, vlastných a ľudí odstraňovali aj na objednávku. 
Okrem toho aj vyberali výpalné, vydierali, obchodovali s drogami a páchali ďalšiu trestnú činnosť. 
Zatykač 
Róbert Lališ sa skrýval od začiatku roka 2012. 
Prvý zatykač naňho vydali 24. júla 2012.[3] Zadržali ho 23. októbra 2015 v Nemecku v Kolíne nad Rýnom o 12.15 hod., keď nastupoval do osobného Renaulta Clio s českou poznávacou značkou. 
Mal falošné doklady. 
Vypátrali ho policajti Národnej kriminálnej agentúry, v spolupráci s policajtmi cieľového pátrania, Národnej ústredne INTERPOL Bratislava, policajtmi cieľového pátrania krajinského kriminálneho úradu Severné Porýnie–Vestfálsko v Düsseldorfe a policajtmi z Česka. 
Na úteku Lališ používal spravodajské metódy, pri stretávaní sa s ľuďmi, a aj pri svojej logistike ukrývania. 
Mal viacero miest, kde sa zdržiaval Pohyboval sa v Česku, v Rakúsku, v Nemecku. 
Miesta pobytu často menil. 
Vydanie 
Druhý trestný senát Vyššieho krajinského súdu v Kolíne nad Rýnom 9. decembra 2015 rozhodol, že vydanie Lališa je prípustné a 22. decembra 2015 Lališa za prísnych bezpečnostných opatrení previezli na Slovensko, sudca Špecializovaného trestného súdu ho vzal do väzby z dôvodu obavy, že by sa vyhýbal trestnému stíhaniu, ovplyvňoval svedkov a pokračoval v trestnej činnosti. 
Brother Fire (Brat František) je talianský animovaný seriál z roku 2003 o svätom Františkovi z Assisi. 
Tento zábavný príbeh je opísaný očami stredovekého rozprávača Seriál je určený pre všetkých divákov, ale so zvláštnym dôrazom na mladých ľudí. 
Animovaný film predstavuje život svätého Františka ale zobrazuje aj život jeho mníchov a iných svätcov (ako sv. Klára). Seriál obsahuje 26 epizód, vysielaných v roku 2003. 
V parlamentných voľbách vo februári 2020 kandidovala z 9. miesta kandidátky koalície PS/SPOLU.[2] Získala 14 713 preferenčných hlasov.[3] 
Mgr. Simona Petrík (* 10. november 1982, Liptovský Mikuláš) je političkou, v v rokoch 2016 - 2020 bola poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky zvolená za stranu #SIEŤ, no momentálne je členkou mimoparlamentnej strany SPOLU – občianska demokracia, kde zastáva aj pozíciu členky predsedníctva a expertky pre rodinnú politiku. Spoluzakladala ženskú organizáciu strany SPOLU - Ženy SPOLU.[1] 
Spolu s ďalšími, doteraz nezávislými poslancami, Miroslavom Beblavým, Jozefom Mihálom, Katarínou Macháčkovou, Vierou Dubačovou a Otom Žarnayom sa v apríli 2017 spojila do novej strany s názvom SPOLU - občianska demokracia.[11] Iniciátori a zakladatelia strany zároveň zverejnili svoju výzvu Vráťme Slovensko ľuďom.[12] 
V júli 2017 bola v dôsledku jej častých interpelácií označená za druhú "najzvedavejšiu" poslankyňu. Na Hodine otázok a interpelácií sa členov vlády opýtala 57 otázok.[13] 
Na ustanovujúcom sneme strany, 14. apríla 2018 v Poprade, bola Petrík zvolená za členku predsedníctva.[14] 
Vo februári 2019 na spoločnej tlačovej konferencii oznámili lídri SPOLU - občianska demokracia, Miroslav Beblavý a Progresívne Slovensko, Ivan Štefunko spoločnú kandidátku do európskych volieb. 
Simona Petrík kandidovala z 3. miesta koalície a získala 22 499 hlasov, s ktorými sa do Európskeho parlamentu nedostala.[15] 
V parlamentných voľbách vo februári 2020 kandidovala na 9. mieste kandidátky koalície PS/SPOLU.[1] Vo voľbách získala 14 713 hlasov, po zohľadnení preferenčných hlasov sa umiestnila na 8. mieste kandidátky. 
Kvôli výsledku koalície sa do parlamentu nedostala.[16] 
Referencie 
Politička 
Politickú dráhu zahájila v roku 2015 vstupom do strany #Sieť, kde pôsobila ako vedúca pracovnej skupiny pre podporu rodiny a žien. 
Po parlamentných voľbách v polovici marca 2016 z nej vystúpila, nakoľko nesúhlasila so vznikajúcou koalíciou, ktorá zahŕňala Smer-SD.[4] Odvtedy pôsobila ako nezávislá poslankyňa.[5] Bola členkou Výboru NR SR pre verejnú správu a regionálny rozvoj.[6] 
V apríli 2016 ju bezpečnostná služba na pokyn podpredsedu NR SR, Bélu Bugára, odmietla pustiť do pléna NR SR počas hodiny otázok a interpelácií ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, Jána Richtera, pretože mala so sebou v šatke päťmesačnú dcéru.[7] 
Podala podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky z dôvodu diskriminačných ustanovení v tzv. „Jasličkovom zákone“.[8] Odhalila tiež protiústavnosť poplatku za sprevádzajúcu osobu pri pôrode,[9] ktorý vzápätí Ministerstvo zdravotníctva zrušilo. 
Už tretíkrát predložila do parlamentu zákon, ktorý by zaručoval minimálne desaťdňové platené voľno otcom po narodení ich dieťaťa.[10] 
Erik Ondrejička (* 1. máj 1964, Bratislava) je slovenský básnik, epigramatik a geodet.[1] 
Ocenenia 
Medzinárodné podujatia 
Životopis 
Referencie 
Externé odkazy 
Narodil sa 1. mája 1964 v bratislavskom Starom Meste, kde dodnes žije a pracuje. 
Vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, odbor geodézia a kartografia. 
Od roku 1986 pracuje v oblasti katastra nehnuteľností a tvorby technických predpisov, v rokoch 2012 – 2016 viedol katastrálny odbor ÚGKK SR.[2] Je ženatý, má dve deti.[1] 
V rokoch 2016 až 2020 pôsobil ako člen expertnej komisie Fondu na podporu umenia.[chýba zdroj] 
Ing. Radovan Sloboda ˙(* 27. máj 1966, Banská Bystrica) je slovenský politik, podnikateľ a športový manažér, od roku 2020 poslanec Národnej rady SR[1] za politickú stranu Sloboda a Solidarita,[2] je tiež členom rady Slovenského tenisového zväzu a predseda tenisového klubu Baseline Banská Bystrica. 
Životopis 
Radovan Sloboda sa narodil v Tepliciach. 
Vyštudoval ekonomiku dopravy na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. 
Po absolvovaní vysokej školy ostal v Prahe pracovať. 
Neskôr sa vrátil späť na Slovensko a začal aktívne podnikať. 
Problematike športu sa aktívne venuje od roku 1999, športové hnutie zastupuje v Národnej rade SR. 
Pôsobí aj ako člen Rady Slovenského tenisového zväzu a ako predseda tenisového klubu TC Baseline Banská Bystrica. 
Poslanec NR SR 
Radovan Sloboda bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky v parlamentných voľbách 2020 za stranu Sloboda a Solidarita z 19. miesta. Získal 1 863 preferenčných hlasov. 
V Národnej rade pôsobí ako podpredseda výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport a je členom výboru na kontrolu činnosti SIS. 
Ocenenia 
Radovan Sloboda je držiteľom viacerých ocenení za jeho dlhoročnú prácu pre slovenský šport. 
Ako nehrajúci kapitán je držiteľom troch extraligových medailí, za prínos pre rozvoj športu získal dvakrát cenu Mesta „športový kolektív mesta Banská Bystrica“, je držiteľ pamätnej medaile STZ za dlhodobú prácu v Slovenskom tenisovom zväze. 
Referencie 
Životopis 
Radovan Sloboda sa narodil v Tepliciach. 
Vyštudoval ekonomiku dopravy na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. 
Po absolvovaní vysokej školy ostal v Prahe pracovať. 
Neskôr sa vrátil späť na Slovensko a začal aktívne podnikať. 
Problematike športu sa aktívne venuje od roku 1999, športové hnutie zastupuje v Národnej rade SR. 
Pôsobí aj ako člen Rady Slovenského tenisového zväzu a ako predseda tenisového klubu TC Baseline Banská Bystrica. 
Radovan Sloboda bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky v parlamentných voľbách 2020 za stranu Sloboda a Solidarita z 19. miesta. Získal 1 863 preferenčných hlasov. 
V Národnej rade pôsobí ako podpredseda výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport a je členom výboru na kontrolu činnosti SIS. 
Radovan Sloboda je držiteľom viacerých ocenení za jeho dlhoročnú prácu pre slovenský šport. 
Ako nehrajúci kapitán je držiteľom troch extraligových medailí, za prínos pre rozvoj športu získal dvakrát cenu Mesta „športový kolektív mesta Banská Bystrica“, je držiteľ pamätnej medaile STZ za dlhodobú prácu v Slovenskom tenisovom zväze. 
Referencie 
Ing. Radovan Sloboda ˙(* 27. máj 1966, Banská Bystrica) je slovenský politik, podnikateľ a športový manažér, od roku 2020 poslanec Národnej rady SR[1] za politickú stranu Sloboda a Solidarita,[2] je tiež členom rady Slovenského tenisového zväzu a predseda tenisového klubu Baseline Banská Bystrica. 
Poslanec NR SR 
Ocenenia 

